Radovan Kavický's Blog, page 8
January 9, 2016
Radovan Kavický: Nebrzdiaca brzda, amreport.sk, 15. 1. 2013
http://www.amreport.sk/2013/01/nebrzd...
V septembri 2011, pár mesiacov pred prijatím zákona o rozpočtovej zodpovednosti, sme mali jasno v tom, že horná hranica verejného dlhu Slovenska by v ňom mala byť nastavená na úrovni 50% HDP. Dňa 8. novembra 2011 sa tento zákon dostal do parlamentu a o mesiac neskôr bol takmer jednohlasne, naprieč politickým spektrom (146 zo 147 prítomných poslancov bolo za) v NRSR schválený. Nevídaný úspech na slovenskej politickej scéne. Ako bol však vôbec možný? Bolo to za cenu výrazných politických kompromisov, ktoré boli urobené aby zákon vôbec prešiel. Pôvodne to totiž mali byť zákony dva, jeden sa mal zaoberať fiškálnymi pravidlami, druhý mal vytvoriť Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. V snahe nájsť politickú podporu ešte pred predložením do NR SR, začiatkom októbra 2011 došlo k ústupkom a to tak v oblasti hornej hranice dlhu (došlo k posunu na 60% HDP na prechodné obdobie do konca roku 2017 čo bolo odvodnené formulkou „Vyšší navrhovaný počiatočný limit vychádza predovšetkým z veľkej neistoty ohľadom strednodobého ekonomického vývoja v eurozóne.“) ako aj v samotnom texte, ktorý bol zúžený nakoniec len na 12 strán a neobsahoval tak skutočné výdavkové stropy, ale ani Rade neudeľuje kompetenciu dohľadu a reálnej kontroly nad hospodárením vlády. Samotný zákon sa vôbec nezaoberá každoročnými deficitmi ale len verejným dlhom. Nielen dlhé prechodné obdobie (do roku 2018) ale aj veľmi laxné nastavenie (dlh definovaný nie v absolútnej výške, ale v relatívnej k HDP a navyše až na hranici maastrichtských 60%) tak nie zviazal, ale rozviazal ruky politikom a umožnil im zadlžovať nás viac a viac až po túto „povolenú hranicu“. Je v tomto kontexte ešte stále prekvapivé, že tento zákon podporili politici naprieč politickým spektrom? Lebo ďalšie zadlžovanie je presne to, čo sa síce nemalo diať, ale rálne sa dnes deje.
Do roku 2006 v SR klesal verejný dlh z úrovne 30,5% HDP na minimum 27,7% HDP v roku 2008. O tejto výške dlhu už môžeme len snívať. Krízové roky 2009 a 2010 znamenali súhrnne skok o viac ako 15% HDP (deficit za rok 2009 znamenal príspevok k tomuto trendu o 7,7% HDP pričom deficit v roku 2010 dosiahol ešte vyššiu hodnotu 7,9% HDP; nominálne dlh vzrástol o viac ako 10 mld. eur pričom sa to udialo najmä v dôsledku enormného nárastu štátneho dlhu keďže príspevok dlhu ostatných zložiek verejnej správy nebol až taký výrazný) až na úroveň približne 44% HDP (v absolútnom vyjadrení približne 31 mld. eur)
začiatkom roka 2012. Behom roka 2012, teda v roku kedy začal platiť zákon o rozpočtovej zodpovednosti, dokonca ešte výraznejšie stúpol až na hranicu výrazne presahujúcu hranicu 50% (v roku 2015 by mal dokonca atakovať hranicu 55%), čo v absolútnom vyjadrení už teraz znamená viac ako 37 mld. eur naakumulovaného dlhu.
Aké šetrenie? Aká konsolidácia? Aká rozpočtová zodpovednosť? Dlhová brzda? Bič na politikov? „Lobista budúcich generácií“ ktoré neustále zadlžujeme? Ako vtip dobré, ale...
V priebehu roka 2012 viacerí úplne oprávnene poukazovali na to, že sa neplní litera tohto zákona, ktorý síce formálne nadobudol účinnosť, ale Rada ako taká ešte donedávna reálne neexistovala, čím sa tento zákon už hneď v počiatku účinnosti porušoval.
Čo však teraz s týmto stavom? Tresty popísané vo fiškálnej ústave, z ktorých to „najtvrdšie“ je vynútené hlasovanie o dôvere vláde nie sú za súčasnej situácie v parlamente trestami reálnymi ak si vláda jednej strany a prípadnou podporou pár opozičných poslancov môže môže meniť akýkoľvek, aj ústavný, zákon. V prvom rade by sa mali konečne vyjasniť kompetencie z toho pohľadu, kto má mať na starosti reálnu kontrolu nakladania s verejnými zdrojmi a plniť úlohu skutočného „biču na politikov“? Možností je hneď viacero. Výsledky kontrol NKÚ politici, mierne povedané, ignorujú. Nezávislý audit všetkých rozpočtových výdavkov na Slovensku neexistuje, hoci platné pravidlá pre túto oblasť už realitou sú. Národná rada a špecificky Rozpočtový výbor už niekoľko rokov ignorujú stav, kedy politici každoročne skutočne enormným počtom rozpočtových opatrení menia v priebehu roku „zákon zákonov“ teda i rozpočet ako taký. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť,
ako nový orgán, ktorý zatiaľ len hodnotí, monitoruje, analyzuje a vydáva stanoviská, by mala mať do budúcna posilnené kompetencie v oblasti kontroly, dozoru i dohľadu. Inak by
v konečnom dôsledku nemalo prakticky žiaden význam spolu s fiškálnou ústavou túto, momentálne vo vzťahu k vláde a politikom mimoriadne slabú, inštitúciu zriaďovať.
Názorová flexibilita, amreport.sk, 10. 1. 2013
http://www.amreport.sk/2013/01/nazoro...
Začiatkom januára 2013 dostal Robert Fico v jednom z rozhovorov otázku, či pripúšťa, že by mohla v budúcnosti existovať európska centrálna vláda, ktorá bude mať väčšie kompetencie ako slovenská vláda. Jeho odpoveď znela: „Rozhodne nie. V každej krajine je nejaká vláda od konzervatívnej po extrémne konzervatívnu, od ľavicovej po stredopravú a každá z nich má predstavu o tom, ako by mal vyzerať jej štát. Nikto nám nesmie a nebude schvaľovať naše veci, naše rozhodnutia – tu je hranica, ktorú nemôžeme prekročiť.“
Ten istý Robert Fico sa pred summitom v septembri 2012 vyjadril nasledovne: „Filozofia je jasná, ak má byť Európska únia schopná efektívnejšie reagovať na vývoj vo svete, potrebuje vyššiu mieru integrácie. Alebo inak, integrácia menová bez integrácie fiškálnej a hospodárskej nezodpovedá tomu, čo Európa dnes potrebuje, aby obstála v čoraz tvrdšej globálnej konkurencii. Nie sme v politike dva týždne, a preto si veľmi dobre uvedomujeme, že s konsolidáciou, hlbšou integráciou a účasťou na záchranných mechanizmoch eurozóny sú spojené zjavné politické náklady. Sme pripravení ich niesť, pretože sme presvedčení, že sú v záujme krajiny ako takej.“
Rozpory vo vyjadreniach
Verím, že nie som jediný, kto medzi týmito vyjadreniami vidí logický spor a koho najmä to staršie vyjadrenie svojho času doslova vydesilo. Jeden aspekt majú však obe vyjadrenia spoločný. Odkiaľ pramení takáto arogancia moci a stotožňovanie svojho osobného názoru s názorom krajiny? Terajšia vláda od začiatku deklaruje proeurópsky postoj. Čo to však znamená? Ako vidíme v chápaní jej predsedu, evidentne to neznamená slepo akceptovať všetko s nálepkou dvanástich hviezdičiek v kruhu za zvukov Ódy na radosť. Do servilnej pozície sa evidentne rád stavia len tesne pred zlomovými summitmi.
„Názorová flexibilita“ však rozhodne nie je špecifikom len jednej časti politického spektra. V auguste 2011 minister financií Ivan Mikloš napísal (článok vyšiel aj v Handelsblatt): „Som zástancom eura, avšak fiškálnu úniu odmietam. A tvrdím, že zástancovia fiškálnej únie v skutočnosti euro ohrozujú.“
Rovnako ako vo Ficovom prípade aj tu, o tri mesiace neskôr, koncom novembra 2011 sme zaznamenali názorovú piruetu. Ten istý Ivan Mikloš sa vyjadril: „Keď hovoríme o fiškálnej únii, budeme s tým súhlasiť vtedy, keď to bude znamenať prísne, vynútiteľné, automatické pravidlá, sankcie, ktoré môžu znamenať aj zníženie rozpočtovej suverenity v krajinách, ktoré nedodržiavajú pravidlá, ktoré robia nezodpovednú politiku vytvárania deficitov a dlhov. Zdá sa, že takéto videnie sa presadzuje.“
V rozpore s ideou referenda, ktoré v septembri 2011 obhajovala premiérka Iveta Radičová v kontexte fiškálnej únie a zmien v Lisabonskej zmluve, sa Ivan Mikloš priklonil na stranu Mikuláša Dzurindu, ktorý pred podpisom fiškálnej zmluvy vyhlásil: „Nie je čas na referendá, na to, aby sa politici zbavovali svojej zodpovednosti. Naopak, je čas, aby sme boli schopní plne niesť našu zodpovednosť za takéto rozhodnutia.“
Mandát politikov nie je neobmedzený
Vstupu Slovenska do EÚ v máji 2004 predchádzalo referendum. Európska únia ako ju momentálne nanovo konštruujú súčasní európski politici, teda postupne ako banková, fiškálna a neskôr politická únia, je už rozhodne rádovo iným politicko-ekonomickým zoskupením. Nie, ani Robert Fico s postojom „štát som ja“ či iní politici nedisponujú neobmedzeným mandátom na takéto závažné rozhodnutia. O novej podobe EÚ by mali rozhodovať občania v referende. A toto rozhodnutie by malo byť rešpektované. Tak ako bolo rešpektované to o vstupe do EÚ konštruovanej ako ekonomická a menová únia (hoci ani vtedy o ekonomických dôsledkoch záväzku prijať euro v SR neprebehla adekvátna diskusia).
Moc politikov nie je absolútna, ba ani ich vlastná. Ich moc pochádza od nás, voličov, ktorí im ju cez voľby buď odovzdávame, alebo odoberáme. Ak si ctíme demokraciu a uvedomujeme dôležitosť rozhodnutia o budúcnosti Európy a forme európskej spolupráce, prečo v takej závažnej veci referendu vôbec brániť?
Jedným z najpodstatnejších kanálov, ako je možné výraznejšie ovplyvniť ekonomiku, sú predovšetkým fiškálny a menový kanál. Nie však oddelene, ale v kombinácii. Bolo svojho času vrcholne nerozumné očakávať, že pri oklieštenom menovom kanáli budú vlády schopné reagovať na budúce krízy len cez fiškálny kanál. Polovičaté riešenia zväčša bývajú politicky priechodnejšie, no z ekonomického pohľadu nebývajú riešeniami vôbec. Tak to bolo aj v tomto prípade a toto krátkozraké rozhodnutie viedlo k súčasným problémom a ku kríze, ktorá pretrváva.
Proeurópsky postoj je rozhodne i do budúcna správnym postojom. No ak sa ho chceme dôsledne držať, je potrebné presadzovať otvorenú a rovnocennú diskusiu. Obchádzať verejnosť v mimoriadne dôležitých otázkach je neakceptovateľné, a to tak na národnej úrovni, ako aj nadnárodnej.
Spoločné hľadanie správnych riešení aj na európskej pôde si od nás všetkých vyžaduje aktívny a konštruktívny prístup. V celom tomto procese je však stabilita v názoroch základnou podmienkou úspechu.
Radovan Kavický: 20 rokov samostatnosti: (4) Ekonomika, amreport.sk, 7. 1. 2013
http://www.amreport.sk/2013/01/20-rok...
Direktívne politické rozhodnutie o rozdelení spoločného štátu neznamenalo z ekonomického hľadiska bezbolestivé a automatické rozdelenie aj na samostatné hospodárske celky. Česko-Slovenská federácia sa v skutočnosti rozpadla v dvoch etapách. Najprv došlo k rozpadu politickej únie a až nasledujúci mesiac, 8. februára 1993 došlo aj k menovej odluke, čím sa Česko-Slovensko rozpadlo aj ako ekonomická a menová únia.
V období spoločného štátu dochádzalo z ekonomického hľadiska k pozitívnemu vplyvu, konvergencii a teda zo slovenského pohľadu k reálnemu dobiehaniu historicky vyspelejšej českej strany. Napriek tomu slovenská verejnosť toto dobiehanie považovala prevažne za nedostatočné.
Rozdiel bol aj v reálnych dôsledkoch pádu bývalého režimu. Napríklad z pohľadu HDP došlo medzi rokmi 1990-1992 k výraznejšiemu poklesu (-22 % HDP) na Slovensku ako v Čechách (-15 % HDP), ale aj z pohľadu nezamestnanosti sa tieto transformačné zmeny ekonomiky prejavili ďaleko negatívnejšie v menej industrializovanej časti federácie, teda na Slovensku (vyše 10-percentná nezamestnanosť na Slovensku a ani nie 3-percentná nezamestnanosť v Česku).
Rozdielne postoje k reformám
Slovenská verejnosť mala negatívnejší postoj k reformám, celému balíku potrebných zmien v spojitosti s transformáciou na trhovú ekonomiku, ako česká verejnosť. Možno povedať, že slovenská spoločnosť sa vo väčšej miere „bála zmien“ a ich dôsledkov a ľudia viac túžili po „istotách“, ktoré im v neistých časoch síce nikto nedokázal zaručiť, ale takmer vždy sa nájde niekto, kto ich dokáže sľúbiť.
Výsledky volieb v júni 1992 (víťazstvo proreformných a prevažne pravicových síl v Česku a prevažne protireformných, ľavicových a nacionalistických síl na Slovensku) tieto nálady v spoločnosti reflektovali.
Referendum o rozdelení federácie sa nekonalo. O rozpade tak de facto rozhodli Václav Klaus a Vladimír Mečiar, dvaja ľudia s principiálne odlišnou politickou i ekonomickou víziou. Toto direktívne politické rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvnilo hospodársky vývoj i finálnu podobu ekonomickej transformácie na Slovensku na celé desaťročie.
Privatizácia pred rokom 1993
Do roku 1993 sa na základe ešte federálnej legislatívy položili základy trhovej ekonomiky a v prostredí nestabilného politického systému (tri odlišné vlády počas prvých troch rokov po revolučných udalostiach) sa začal proces privatizácie, popri zmene politického systému najzásadnejšia reforma vôbec.
Prvá z privatizácií bola takzvaná „malá“ privatizácia, počas ktorej zmenilo vlastníka takmer 10-tisíc malých firiem v hodnote takmer 14 mld. Sk. Firmy sa predávali prevažne za účtovnú hodnotu. Za model privatizácie bola zvolená verejná dražba, pričom zahraniční investori boli z privatizácie vylúčení.
Prvá vlna „veľkej“ privatizácie trvala do roku 1993. V tomto období bolo odštátnených ďalších takmer 700 väčších štátnych podnikov v celkovej hodnote takmer 170 mld. Sk. Zhruba polovica z nich bola privatizovaná cez privatizačné kupóny (tzv. prvá vlna kupónovej privatizácie), tretina sa nepredala a zostala vo vlastníctve FNM, približne 12 % tvorili rezervné a iné fondy a zhruba 7 % tvorili priame predaje, o ktorých rozhodovala vláda (o zvyšných rozhodoval minister privatizácie).
Išlo teda o kombináciu priamych predajov a privatizácie prostredníctvom kupónov. Predávalo sa prevažne za účtovnú hodnotu, ktorá bola nižšia než trhová hodnota. Čiastočne sa umožnilo štátny majetok predať aj zahraničným investorom (v rozsahu približne 2,2 mld. Sk pri účtovnej hodnote majetku približne 0,8 mld. Sk).
Cieľom privatizácie do roku 1993 bolo okrem samotného prevodu štátneho majetku do súkromných rúk aj vznik takpovediac kapitálotvornej vrstvy obyvateľstva ako zdroja budúceho rastu.
Prvý problém nastal veľmi rýchlo po tom, ako sa ukázali prvé nedostatky kupónovej privatizačnej metódy. Vytvorilo sa síce súkromné, ale veľmi rozptýlené vlastníctvo. Pri nedostatočnej legislatívnej ochrane minoritných vlastníkov, chýbajúcich efektívnych inštitúciách dohľadu a umožnení investičným fondom vystupovať v pozícii dominantných vlastníkov došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu a v konečnom dôsledku de facto k vyvlastneniu minoritných vlastníkov. Okrem toho uvedené fondy sa ukázali ako neefektívni vlastníci a väčšina z nich v krátkom čase zanikla.
Výsledkom tejto fázy privatizácie boli pomerne nízke privatizačné príjmy štátu, veľmi pomalá transformácia s negatívnymi dôsledkami (aj z pohľadu definovaných cieľov privatizácie) a najmä nedostatočná reštrukturalizácia podnikov i celej slovenskej ekonomiky.
Zlomový rok 1993
Prvým krokom Mečiarovej vlády v samostatnom štáte z pohľadu privatizácie bolo jej zastavenie a úplná zmena privatizačného konceptu aj privatizačných pravidiel. Došlo k oddeleniu funkcií ministra privatizácie a predsedu Fondu národného majetku (FNM). Po novom vedenie FNM volil parlament.
Podľa týchto nových pravidiel sa privatizovalo až do odvolania Vladimíra Mečiara v marci 1994. V tomto období sa začala takzvaná druhá vlna veľkej privatizácie. Privatizovaný bol majetok v hodnote zhruba 140 mld. Sk. Až 60 % všetkých privatizačných predajov tvorili priame predaje a iba 5 % všetkého štátneho majetku sa privatizovalo verejnými súťažami, či dražbami.
Štátny majetok sa prevažne domácim vlastníkom predával za zlomok účtovnej hodnoty. O týchto predajoch rozhodoval FNM. Novelou zákona majetok FNM už nespadal pod definíciu štátneho majetku, hoci sa naň vzťahovali príslušné privatizačné zákony. Od kupónovej privatizácie sa úplne upustilo.
Po odvolaní vlády v marci 1994 nastúpila vláda Jozefa Moravčíka a jej hlavnou úlohou bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby. Moravčíkova vláda sa však rozhodla vypracovať plán druhej vlny kupónovej privatizácie. Plán rátal s privatizáciou štátneho majetku v hodnote približne 176 mld. Sk. Z toho majetok v hodnote približne 80 mld. Sk mal byť privatizovaný prostredníctvom kupónov. Rovnako sa malo postupovať aj v prípade nepredaného štátneho majetku z prvej vlny kupónovej privatizácie, čo znamenalo dodatočných 20 mld. Sk.
Prepojenie politických a ekonomických síl
Po voľbách v roka 1994 a opätovnom nástupe Vladimíra Mečiara sa jedna z prvých zmien týkala opäť privatizácie. Pripravovaná druhá vlna kupónovej privatizácie sa zastavila priamym rozhodnutím vlády. Kompetencie vykonávať privatizačné rozhodnutia prešli na FNM (čiže na politických nominantov), ktorý zakrátko prestal poskytovať informácie nielen o samotných privatizačných projektoch, ale aj kritériách výberu.
Kupónovú metódu privatizácie nahradila metóda dlhopisov. FNM dostal kompetenciu vyplácať dlhopisy, ak sa tak rozhodne a v objeme, v akom sa rozhodne. FNM ako emitent tohto cenného papiera sa zaviazal vyplácať nielen nominálnu hodnotu, ale aj výnos na úrovni nominálnej sadzby NBS. Zároveň však predával štátny majetok výrazne pod účtovnú cenu, navyše často aj na splátky. Dlhopisy postupne strácali hodnotu a aj dopyt po nich bol minimálny. Celkovo bolo počas aplikácie tohto typu privatizácie len 5 % všetkých dlhopisov vymenených za akcie daných podnikov.
Mnohí privatizéri nemali svoj vlastný kapitál. Na privatizáciu si požičali zo štátnych bánk, kde vo vedení boli ich rodinní príslušníci alebo budúci obchodní partneri, ktorí o poskytnutí tohto úveru na daný investičný účel rozhodli. Následne nový majetok predali. Takýmto spôsobom sa však aj bankový sektor stal vážnou obeťou mečiarovskej privatizácie.
Slovo privatizácia sa stalo synonymom korupcie, morálneho dna a úpadku. Už nezáležalo na kúpnej cene, ale na tom, komu „bude patriť Slovensko“. Do právnej praxe sa dostal nový pojem: „strategické podniky“. Tak sa začali označovať štátne podniky (majetok v celkovom objeme 150 mld. Sk) vyňaté z plánovanej kupónovej privatizácie.
Začala tak éra, ktorej dosahy trvajú prakticky podnes. Je to éra silných finančných skupín a tzv. „mečiarovských privatizérov“, éra prerastania politickej a ekonomickej moci.
Popri tom sa dodnes vedie ekonomický i politický boj o to, komu bude majetok, ktorý mal byť už pred rokmi sprivatizovaný, nakoniec patriť (ide prevažne o štátne podniky z odvetvia plynárenstva, energetiky, dopravy, poľnohospodárstva a podobne). Z národohospodárskeho a makroekonomického hľadiska ide o doslova premrhané kapitálové zdroje, o stratu na úkor štátu, no v prospech vybraných podnikateľských subjektov a ekonomických kruhov s politickým krytím.
Dedičstvo rozvratu verejných financií a naštartovanie ekonomiky
Víťazstvo proreformných síl v roku 1998 motivované najmä „porazením mečiarizmu“ a „proeurópskou“ orientáciu, resp. „navrátením Slovenska na mapu Európy“ znamenalo dve vlády Mikuláša Dzurindu. Spoločnosť precitla zo sna o ľahkom procese transformácie. Nová vláda zdedila obrovské zadlženie a rozvrat verejných financií. Dôsledky v konečnom dôsledku niesol každý občan.
Uťahovanie opaskov, úsporné opatrenia, balíčky ekonomických opatrení, potrebné reformy, nevyhnutné a často bolestivé zmeny, no jasný cieľ. To všetko sú slovné spojenia typické pre Slovensko konca deväťdesiatych rokov 20. storočia a prvej dekády 21. storočia. Napriek negatívnemu dedičstvu z predošlých rokov sa Slovensko nakoniec plne integrovalo do OECD, NATO a EÚ a z hľadiska implementácie reforiem sa stalo vzorom pre celý zvyšok Európy.
Počas tohto obdobia pokračoval proces privatizácie. Prevažne išlo o predaj zahraničným investorom, hoci neraz v spochybňovaných tendroch. Postupne dochádzalo k oddlženiu bankového sektora. Neskôr prišli na rad čiastočné privatizácie prirodzených a strategických monopolov, kde si však štát často ponechal rozhodujúci majetkový podiel.
Nielen počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, ale ani dodnes sa nepodarilo vyrovnať s nezákonnými privatizáciami z minulosti.
Po divokých privatizáciách v deväťdesiatych rokoch boli postupne vyčerpané takmer všetky vnútorné zdroje kapitálu, čo pre mladú krajinu znamenalo obrovskú stratu. Privatizačné príjmy boli už od začiatku nedostatočné a preto nemohli byť v potrebnej miere použité na zmiernenie sociálnych dosahov transformačného procesu.
Koncom deväťdesiatych rokov sa preto vláda usilovala napríklad daňovými výhodami, alebo úplným odpustením dane prilákať priame zahraničné investície a kapitál.
Ďalšou z možností ako tento deficit odstrániť mali byť európske financie. Popularita proeurópskeho smerovania do značnej miery vyplývala aj z toho, že nastala zmena vo vnímaní verejnosti, ktorá sa opäť raz začala spoliehať na pripojenie k bohatším krajinám. Pripojenie k vyspelým a bohatým demokraciám malo zabezpečiť postupné zvyšovanie životnej úrovne a najmä pritiahnuť ďalšie kapitálové investície.
Prístupové fondy čerpané pred vstupom do EÚ a príjmy z eurofondov sú mnohými stále vnímané ako priamy benefit. V skutočnosti ide – v pomere k európskemu i slovenskému HDP – o zanedbateľný fiškálny transfer medzi členskými krajinami, navyše dočasný, kým Slovenská republika prestane byť čistým poberateľom. Zároveň sú eurofondy neraz vnímané ako synonymum korupcie, a to v spojení so slovenskou alebo európskou byrokraciou.
Nespochybniteľné úspechy vlád Mikuláša Dzurindu na poli integrácie a medzinárodných vzťahov, ako aj v oblasti ekonomických reforiem a postupného zvyšovania životnej úrovne, boli, žiaľ, počas dvoch volebných období lemované aj výraznými pochybeniami a politickými kauzami. Okrem toho namiesto zavŕšenia zmeny a dokončenia procesu transformácie začali proreformné sily otvárať konflikty medzi sebou navzájom. Viaceré reformy tak zostali nedokončené (zdravotníctvo, sociálny systém), alebo niektoré sa ani nestihli poriadne naštartovať (napríklad reforma vzdelávania, či justície).
Opäť zastavenie reforiem a rozvrat verejných financií
Štyri roky prvej vlády Roberta Fica znamenali síce prijatie eura i vstup do Schengenského priestoru, no zároveň priniesli enormne vysoké deficity (najmä dva posledné roky s prívlastkom krízové), ktoré atakovali hranicu 8 % HDP ročne, a priam alarmujúci nárast verejného dlhu.
Počas druhej Dzurindovej vlády hrubý verejný dlh klesal postupne na úroveň 30,5 % HDP v roku 2006.
Pokles pokračoval až na úroveň 27,7 % HDP v roku 2008. V krízových rokoch 2009 a 2010 sme však zaznamenali súhrnne nárast o viac ako 15 % HDP. Nominálne dlh vzrástol o viac ako 10 mld. EUR, a to najmä v dôsledku enormného nárastu štátneho dlhu. Rozvrat verejných financií, neochota šetriť v krízových rokoch v kombinácii s predraženým budovaním diaľnic, zadlžovanie Slovenskej republiky, demagogická rétorika a sociálno-nacionálny program. Bez vízie, ale i bez snahy nadviazať na reformy a dokončiť proces transformácie.
Znovu konsolidácia
Po nástupe novej vlády Ivety Radičovej v roku 2010 sa nakoniec podarilo stabilizovať situáciu a nakoniec aj urýchlene pripraviť rozpočet na rok 2011. Predchádzajúca vláda v krízovom, ale predovšetkým volebnom roku 2010 ignorovala prípravu rozpočtu na rok 2011, nepripravila ani makroekonomické východiská pre povolebný rozpočet a zabrzdila aj vydanie štátneho záverečného účtu za rok 2009. Prvé čísla o finálnom a mimoriadne zlom hospodárení v roku 2009 boli publikované až deň po voľbách 2010.
Deficit na rok 2011 sa podarilo znížiť opatreniami tak na strane príjmov, ako aj výdavkov verejných financií. Rozpočet bol síce stabilizujúci, ale narýchlo pripravený a preto aj málo ambiciózny. Tempo konsolidácie mohlo byť ešte výraznejšie v prípade, že by sa vláda rozhodla pre výraznejšie škrty predovšetkým na výdavkovej strane rozpočtu.
Osudové spojenie pôvodne nesúvisiacich hlasovaní o európskej otázke (navýšenie dočasného eurovalu) a vnútropolitickej otázke (dôvere vláde) 11. októbra 2011 znamenalo koniec vlády Ivety Radičovej. Pád vlády sa tak stal cenou, ktorú musela vtedajšia koalícia zaplatiť za opozičnú podporu v európskej otázke týkajúcej sa navýšenia eurovalu.
Za necelý rok a pol dokázala vláda Ivety Radičovej vykonať paradoxne viac pozitívnych zmien ako predošlá vláda počas štyroch rokov. Z viacerých dôvodov sa nepodarilo plne nadviazať na reformné úsilie v minulosti. Každopádne išlo o proreformnú vládu s veľkými ambíciami, no aj s veľkými vnútornými rozpormi pri hľadaní konkrétnych riešení. V súvislosti s verejným obstarávaním možno za najväčší úspech označiť opatrenie prijaté hneď v prvých dňoch vlády – zverejňovanie všetkých zmlúv a tým aj finančných transakcií týkajúcich sa verejných zdrojov na internete, pričom zverejnenie je podmienkou účinnosti týchto zmlúv.
Ako ďalej?
Od politicky vyčerpanej a nesúrodej proreformnej pravice nemožno očakávať, že v najbližšom období opäť vytvorí priestor na úspešné dokončenie ekonomických reforiem. Situácia umožnila Róbertovi Ficovi, podporovanému viacerými niekdajšími mečiarovskými privatizérmi, získať pohodlnú nadpolovičnú väčšinu, vytvoriť vládu jednej strany a otvoriť tak cestu dezintegrácii reforiem z minulosti (napríklad zmeny v daňovo-odvodovom systéme, dôchodkovom systéme, ale aj zdravotníctve či iných oblastiach). Deklarovaný proeurópsky postoj novej vlády je jedným z mála pozitív, ktoré súčasná vláda vo svojom programe predostrela.
Slovensko aj v oblasti ekonomiky rozhodne má čo Európe ponúknuť. Napríklad jedinečné skúsenosti z rozpadu menovej únie a teda zároveň skúsenosti s menovou reformou, ale aj neoceniteľné skúsenosti s desaťročím hospodárskych reforiem, ktoré v mnohom predbehli štáty západnej Európy.
Ako ukázal aj ostatný pád vlády, je veľmi pravdepodobné, že i do budúcna bude vnútropolitickú situáciu a hospodársku politiku, ako aj nasledujúci vývoj do veľkej miery formovať európska politika a zhoda, či nezhoda na jej finálnej podobe.
Radovan Kavický: Benefity krízy, amreport.sk, 4. 1. 2013
http://www.amreport.sk/2013/01/benefi...
Po čom túži väčšina politikov, keď získa moc? Len po jednom: viac moci, nie menej. Moc môžeme – popri šanci presadiť svoju vôľu, predstavy a zámery – vyjadriť napríklad finančne alebo v podobe funkcií. Toto platí na národnej i nadnárodnej úrovni, ako aj medzi nimi.
Uplynulo 20 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V živote človeka je to už obdobie dospelosti, keď si formuje svoje vlastné názory. Azda by bolo na mieste využiť túto príležitosť, zamyslieť sa, nájsť a vyznačiť deliacu čiaru medzi mocou a kompetenciami uvedených dvoch úrovní.
Zatiaľ sme totiž len pasívnymi svedkami prebiehajúceho procesu, ktorý sa týka práve hľadania a nového zadefinovania hranice medzi nadnárodnou úrovňou, v našom prípade Európskou úniou (v ktorej politickí predstavitelia vďaka prebiehajúcemu procesu postupnej centralizácie získavajú moc), a úrovňou vnútroštátnou/národnou, teda Slovenskou republikou (v ktorej politickí predstavitelia vo vzťahu k nadnárodnej úrovni postupne strácajú moc). Či je to správne alebo nie, nateraz ponechajme bokom, lebo je to skôr politická otázka. Spoločný menovateľ a dôvod týchto politických zmien je však čisto ekonomický, teda hospodárska kríza.
Prirodzený priebeh rastu a poklesu
Hospodársky cyklus má prirodzený priebeh rastu a poklesu, ktorý politici nedokážu priamo ovplyvniť, a to ani napriek tomu, že mnohí (najmä politici alebo politicky motivovaní jednotlivci) vytrvalo tvrdia opak. Dôvodov je hneď viacero.
Jedným z podstatných je to, že tento cyklus nie je výsledkom politického procesu, ale všetkých našich jednotlivých aj kolektívnych ekonomických rozhodnutí a ich krátkodobých i dlhodobých dôsledkov. Aj to najväčšie úsilie politika môže viesť len k vytvoreniu vhodných podmienok na hospodársky rast. Žiaľ, úsilie „pomôcť rastu“ a „naštartovať ekonomiku“ neraz vedie skôr k opačným výsledkom, teda k ešte väčšiemu prehĺbeniu krízy. Dokonca ani ten najexaktnejší ekonometrický model nedokáže v súčasnosti s istotou určiť, v ktorom bode hospodárskeho cyklu sa práve naša či ktorákoľvek iná ekonomika nachádza.
Bez tejto informácie teda politik nevie ani promptne, ba dokonca často ani správne reagovať. Navyše ani promptná ani v danom čase správna reakcia nemusí vždy priniesť želané výsledky. Ekonóm o tejto neexaktnosti a práci s takpovediac pravdepodobnostnými scenármi budúceho vývoja vie a zväčša o nej otvorene hovorí. Ale politik o nej obyčajne nevie, alebo o nej nehovorí, alebo situáciu skrátka využije vo svoj prospech, na získanie väčšej kompetencie a moci.
Hľadanie východísk
História európskej integrácie je aj históriou jednej krízy za druhou a tiež históriou reakcií a zmien, ktoré tieto udalosti vyvolali a v konečnom dôsledku mali vplyv na finálnu podobu tak politickej, ako aj ekonomickej spolupráce v Európe.
S miernym nadsadením možno povedať, že hlavným motorom integrácie a argumentom za posilnenie politických pozícií predstaviteľov EÚ (či jednotlivých európskych spoločenstiev) bol vždy proces hľadania východísk z aktuálnych ekonomických problémov či krízy.
Za ostatné obdobie najvážnejšia kríza vypukla zhruba pred dvadsiatimi rokmi. V roku 1992 zlyhal Európsky monetárny systém a najmä jedna jeho zložka, teda systém výmenných kurzov (ERM). V konečnom dôsledku viedlo toto zlyhanie k Maastrichtskej zmluve a založeniu samotnej Európskej únie o rok neskôr. Tentoraz už ako ekonomickej i monetárnej únie. Jednotlivé štáty sa vzdali časti národnej suverenity v prospech nadnárodného celku, ako aj právomocí v monetárnej oblasti, no zároveň bez vzdania sa fiškálnych právomocí.
Táto cesta viedla nielen k vzniku eura, ale aj k začiatku súčasných problémov. Povolené deficitné financovanie verejných výdavkov a naakumulované dlhy z minulosti v kombinácii s problémami svetovej ekonomiky usvedčili jednotlivé štáty EÚ z nepripravenosti na prirodzené výkyvy hospodárskeho vývoja a budúce krízy. Momentálne sa tak stále zmietajú v kríze nielen viaceré členské štáty, ale aj celá eurozóna, euro a EÚ samotná. Dosiaľ ponúknutým riešením je znova raz prehĺbenie integrácie. Cesta smerujúca k bankovej, fiškálnej a politickej únii.
Kto získava a kto stráca
Paradoxne stále nemáme v rukách toľko očakávané riešenie. Rozhodne ho nemajú politici na národnej úrovni. No ako v ostatnom období vidíme aj na enormnom počte doslova zbytočných summitov, nemajú ho ani politici na nadnárodnej úrovni. Takto to však bolo aj v minulosti. Pri opakovane prichádzajúcich a odchádzajúcich krízach jedinou, ale veľmi podstatnou zmenou je, že niekto moc získa a niekto iný ju stratí.
Treba pozorne sledovať vývoj, aby sme sa pri hľadaní východiska zo súčasnej krízy zbytočne nevzdali suverenity v oblastiach, ktoré sú pre ďalší vývoj potrebných reforiem a na ich dokončenie kľúčové.
Reforma znamená zmenu. A žiadna zmena sa nezaobíde bez podpory verejnosti. Nikdy nezaškodí, keď verejnosť pozorne sleduje to, kto má z danej zmeny benefit a kto stráca. A keď potom vyjadrí svoj postoj.
January 8, 2016
Radovan Kavický: Choré zdravotníctvo, amreport.sk, 27. 12. 2012
http://www.amreport.sk/2012/12/chore-...
Plánované odkúpenie súkromných zdravotných poisťovní štátom v krízovom období nedáva v kontexte potrebnej konsolidácie verejných financií zmysel. Kľúčovou a nezodpovedanou otázkou však zostáva, kde vziať na odkúpenie finančné prostriedky. Podľa vládnych predstaviteľov by sa na odkúpenie dvoch zdravotných poisťovní, ako aj na výstavbu modernej nemocnice mali použiť finančné prostriedky získané z „predaja nepodstatných a nedôležitých štátnych aktív“. Inak povedané, ľavicová vláda plánuje privatizovať, aby vytvorila štátny monopol v zdravotníctve.
Jedným z prvých krokov terajšej vlády bolo zastavenie začatého procesu privatizácie niektorých spoločností. Napriek predvolebnej i povolebnej rétorike a odmietaniu predaja podielov štátu v programovom vyhlásení vlády nenájdeme explicitnú formuláciu, že nebude privatizovať. Zato sa však vo svojom programe vláda zaviazala, že „komplexne posúdi ukončenie prebiehajúceho procesu privatizácie“. Fakt, že vláda Roberta Fica neodmieta privatizovať, len ukončila rozbehnuté procesy privatizácie, sa dozvedáme až teraz. I keď stále netušíme, ktoré majetkové podiely štátu vláda momentálne nepovažuje za podstatné či dôležité. V hľadáčiku tej minulej boli predovšetkým teplárenské spoločnosti a minoritné podiely štátu vo viacerých spoločnostiach. Konečnú odpoveď tej súčasnej sa tak skoro asi nedozvieme.
Dôležitejšia je však motivácia k odkúpeniu a dokonca tlak či hrozba vyvlastnenia daných zdravotných poisťovní. Ak je za tým úprimná snaha o vysporiadanie sa s dlhmi v zdravotníctve a nastavenie systému financovania zdravotníctva tak, aby bol dlhodobo udržateľný, možno s krokmi vlády čiastočne súhlasiť. Ide totiž o jeden z najproblematickejších rezortov. A ide o pacienta, ktorému operácia pomôže viac než podávanie placeba.
Stratené roky reforiem, úsilia o efektivitu a vnesenie princípov súťaže do systému by isto zamrzeli. Bol by to však stále ten lepší prípad. Ako však vidíme, myšlienka privatizácie nie je vláde až taká cudzia. Vlastne jej vadí len vtedy, ak by privatizovať mala terajšia opozícia. V pozadí teda môže byť aj iná motivácia. A to tá, aby po drahom odkúpení, prípadne vyvlastnení a návrate do rúk štátu bolo možné tieto poisťovne, ďalší štátny majetok, ale i naďalej choré zdravotníctvo s odstupom času znova raz privatizovať. Tentoraz vo vlastnej réžií a možno len v prospech inej finančnej skupiny.
Radovan Kavický: Paneurópske bankovníctvo, amreport.sk, 20. 12. 2012
http://www.amreport.sk/2012/12/paneur...
Pred necelými dvoma rokmi som mal možnosť vypočuť si názory nášho podpredsedu Európskej komisie na tému krízy v Európe a novej architektúry riadenia EÚ. Za začiatok dlhovej krízy, a teda problémov v Európe, vtedy označil hypotekárnu krízu v USA, ktorá sa „preliala“ do Európy. Ako podstatu amerických aj európskych problémov označil opakované zlyhanie ratingových agentúr, a to predovšetkým preto, že všetky tri hlavné a dlhodobo rešpektované agentúry sú americké, súkromné, etablované a, citujem, „nikým nekontrolované“. Veľkoryso a promptne ponúkol aj riešenie: vytvorenie európskej, verejnej a novej ratingovej agentúry, ktorá by úverové riziko a schopnosť európskych štátov požičať si a splácať dlhy hodnotila vraj lepšie (skôr by sa žiadalo povedať voľnejšie a jej výstupy by minimálne niekoľko rokov neboli natoľko rešpektované, ale to je na inú diskusiu).
Pomyslel som si, ako je vôbec možné, že niekto, kto je tak vysoko v európskych štruktúrach, vôbec nerozumie podstate dlhovej krízy v Európe, ba ani len základným princípom prideľovania ratingu. Tomu, že má byť najmä nezávislý, teda bez prepojenia subjektu, ktorý rating udeľuje, investora, ktorému rating slúži pri investičnom rozhodovaní, a objektu, ktorému je daný rating prideľovaný.
Podobné otázky dnes vyvoláva aj vízia Európy ako bankovej únie. Slová „mechanizmus“ a „stabilita“, ako aj ich rôzne obmeny sú v bruselskom žargóne veľmi populárne. Po Európskom mechanizme stability a Európskom stabilizačnom mechanizme tu máme najnovší plán Rady Európy vytvoriť nový „mechanizmus“, tentoraz Mechanizmus spoločného dohľadu.
Toto opatrenie neznamená skutočnú bankovú úniu a priamo nepomáha popasovať sa s akútnym problémom, teda potrebnou rekapitalizáciou mnohých európskych bánk a dlhovou krízou v Európe. Európska centrálna banka tak od marca 2014 preberie nové kompetencie a bude vykonávať priamy dohľad nad európskymi bankami. Zároveň budú nezmyselne a striktne oddelené monetárne úlohy (vzťahujúce sa len na členov eurozóny) a úlohy dohľadu (vzťahujúce sa aj na krajiny mimo eurozóny, takže pri hlasovaniach vzniknú rôzne kategórie krajín a z toho vyplývajúce rôzne motivácie). Na národnej úrovni tak zostanú len silno oklieštené kompetencie, hoci práve lokálne/národné centrálne banky daný trh a dané bankové subjekty poznajú najlepšie a vedia ďaleko lepšie identifikovať problémy už v zárodku. Našli teda európski politici práve v bankovej únii toľko očakávané riešenie krízy?
Radovan Kavický: Škola arogancie, amreport.sk, 17. 12. 2012
http://www.amreport.sk/2012/12/skola-...
Pravdepodobne väčšina z nás by na pomyselnom rebríčku hodnôt uviedla vzdelanie a zdravie na popredných miestach, ak nie rovno na tých najvyšších. Či sa nám to páči alebo nie, sme krajinou prakticky bez surovín. Čím teda môžeme byť vo svete konkurencieschopní? Odpoveď je na prvý pohľad jednoduchá: vedomosťami, vzdelaním, originálnymi myšlienkami a takpovediac kvalitným ľudským kapitálom.
Pojem znalostná ekonomika sa stala zaklínadlom, ktoré už v minulosti skloňovalo mnoho politikov, no v skutočnosti sa zatiaľ o tomto smerovaní len hovorilo. Štruktúra našej ekonomiky ani nášho rozpočtu tieto požiadavky nereflektovala. Popri mnohých reformách sa zatiaľ významnejšie nepristúpilo k tej kľúčovej: k reforme vzdelávania a školstva ako takého. Práve rezort školstva je dlhodobo najviac nedofinancovaný, nereformovaný a aj na okraji politického záujmu najmä preto, že zmeny v ňom nevidieť v horizonte štyroch rokov.
Učitelia, ktorých ukážkovo arogantne a dočasne vláda umlčala finančnými prísľubmi, poukazujú práve na tieto problémy. Požadujú predovšetkým mimoriadne potrebnú celospoločenskú diskusiu o problémoch v školstve a dlhodobo absentujúcej systémovej zmene.
Tento štrajk nebol prvoplánovo o platoch učiteľov, hoci médiá aj politici vyhrotenú situáciu interpretovali najmä takto. Bol a je o úcte k vzdelaniu a nevyhnutnej zmene nastavenia motivácií v systéme. Štrajkujúci učitelia poukázali na potrebu nevyhovujúci stav pomenovať a napraviť. Bez vyriešenia tohto problému a zvládnutia jednej z kľúčových výziev (popri rezorte školstva predovšetkým zdravotníctvo a sociálny systém) sa, žiaľ, ani o ďalších dvadsať rokov táto spoločnosť ďalej nedostane.
Radovan Kavický: Priatelia adhézie, amreport.sk, 5. 12. 2012
http://www.amreport.sk/2012/12/priate...
Rozpočtové provizórium. Nefunkčnosť. Neistota. Nie, nič z toho sa oficiálne neskloňovalo v súvislosti so situáciou, v ktorej sme sa ocitli v dôsledku neúspešného ostatného rozpočtového summitu EÚ. Problém bol elegantne odsunutý na január 2013, bez výhľadu na dohodu.
To, čo dnes nazývame rozpočtom EÚ, nie je v skutočnosti rozpočet v pravom zmysle slova, lebo stále nie je podložený jednotnou fiškálnou politikou. Plní funkciu de facto spoločného fondu v ročnom objeme zhruba 130 mld. EUR (necelé 1 % HDP EÚ). Celá diskusia je tak prevažne o tom, ako tento „fond“ prerozdeliť a v akej miere ho prípadne navýšiť či ponechať v súčasnej výške. Pôvodný návrh Európskej komisie počítal s nárastom rozpočtových výdavkov EÚ na roky 2014-2020 v priemere približne 146 mld. EUR ročne. Z makroekonomického hľadiska má však pre Európsku úniu či už ponechaný, alebo navýšený fond zanedbateľný význam. Ide tak skôr o transfer od bohatých krajín smerom k chudobnejším.
Deklarovaný prejav solidarity v duchu „ideálu“ kohézie však v praxi často prináša okrem iného aj dodatočnú korupciu do krajín, ktoré sú čisto prijímateľmi. Hoci sa (nielen) medzi podnikateľmi hovorí o „prekliatych“ eurofondoch, vedie sa o ne tuhý boj.
Systém funguje, pokiaľ vyhovuje všetkým zúčastneným. Ale práve ostatné rokovania o rozpočte ukázali, že nespokojných krajín (prevažne z radov prispievateľov) pribúda. Mnohé z nich už stihli pohroziť vetovaním európskeho rozpočtu, pokiaľ nedôjde k redukcii predovšetkým výdavkovej stránky.
V čase krízy a výdavkových škrtov na národných úrovniach by sa logicky malo šetriť aj na úrovni nadnárodnej. Lenže predseda Európskeho parlamentu na oplátku pohrozil vetovaním rozpočtu – pre zmenu z toho dôvodu, že ak bude odklon od pôvodného návrhu EK výrazný (inak povedané, ak by sa v rozpočte EÚ škrtalo priveľa), Európsky parlament dohodu lídrov členských štátov nepodporí.
Práve súdržnosť sa za posledné roky z celého systému opakovane a evidentne stráca. Nejednotnosť, či neschopnosť vhodne reagovať na nové výzvy, pred ktorými Európa stojí, sú symptómom problému. Európe chýbajú skutočné osobnosti, ktoré by dali novú podobu jej fungovania i spolupráce. Osobnosti, akými boli napríklad Konrad Adenauer, Jean Monnet, Robert Schuman, Jacques Delors, či Helmut Kohl. Osobnosti, ktoré by si nedávno udelenú Nobelovu cenu za mier naozaj zaslúžili. Táto generácia politikov, ktorá Európu po vojne postupne budovala, mala víziu, jasný cieľ, ktorý spočíval v nevyhnutnej spolupráci a opätovnom vybudovaní, tentoraz už spoločnej Európy. Nanovo a lepšie. S jasným predsavzatím spoločne riešiť spoločné problémy.
Súčasné politické elity už jednotnú Európu dostali takpovediac na tanieri, pričom si neosvojili hodnoty, na ktorých bola Európa budovaná, ba ani len základné pravidlá zdravého rozpočtového hospodárenia. Postupne sme tak svedkami opačného procesu, opätovného oživovania nacionalistických tendencií. A to je viac než smutné.
Radovan Kavický o dani z finančných transakcií, aktualne.sk, 16.4.2012
http://aktualne.atlas.sk/fico-premysl...
Fico premýšľa o dani z finančných transakcií. Doplatili by na ňu ľudia
BRATISLAVA - Staronový premiér Robert Fico chce z finančného sektora vytiahnuť viac peňazí. Okrem vyššieho bankového odvodu uvažuje aj o zavedení dane z finančných transakcií. Odborníci hovoria, že to zaplatia klienti.
"Domnievam sa, že zavedenie dane z finančných transakcií je správne, spravodlivé, etické a morálne,“ povedal nedávno predseda vlády Robert Fico. Analytici však majú o správnosti tohto kroku pochybnosti.
Zaplatia to zrejme ľudia„Hoci sa deklaruje cieľ postihnúť banky a najmä ich špekulatívne transakcie, je to v skutočnosti a v konečnom dôsledku útok na klientov bánk. Reálny dopad zavedenia takejto dane totiž bude mať pravdepodobne formu zdraženia bankových služieb,“ myslí si analytik Radovan Kavický.
Analytik Next Finance Martin Prokop to tiež nepovažuje za rozumné. „Banky buď zvýšia cenu poskytovaných úverov alebo zvýši poplatky. To by malo samozrejme negatívny vplyv nielen pre domácnosti, ale aj pre firmy,“ hovorí Prokop.
Daň Robina Hooda nemusí priniesť očakávané ziskyOdborníci upozorňujú na to, že v minulosti takýto krok spravilo Švédsko a nedopadlo to šťastne. "Po niekoľkých mesiacoch od toho ustúpilo, pretože výsledok mal na švédsku ekonomiku negatívny vplyv. Došlo tiež k odlivu finančných transakcií do zahraničia a súčasne k navýšeniu cien doma," hovorí analytička Next Finance Markéta Šichtařová.
Celoeurópska daňPôvodne sa v Európe uvažovalo o zavedení celoeurópskej dane z finančných transakcií. Neskôr európske plány stroskotali kvôli ráznemu „nie“, ktoré dani vyslovila Veľká Británia.
Viaceré európske krajiny sa však plánu nevzdávajú a chcú daň vyrubiť samostatne. O tzv. dani Robina Hooda sa uvažuje napríklad v Rakúsku. Najnovšie podobné úmysly predstavil aj maďarský ministerský predseda Viktor Orbán. Ten prezradil, že chce vďaka dani vybrať 50 až 100 miliárd forintov, teda 168 až 335 milióna eur.
Ak prijmú takúto daň len niektoré krajiny, môžu sa oproti iným dostať do nevýhody.
„Pokiaľ by daň bola zavedená len v určitej skupine krajín, tak by sa tieto krajiny samozrejme dostali oproti ostatným štátom do značnej konkurenčnej nevýhody, čo by v nich mohlo viesť k utlmeniu finančného sektora,“ prízvukuje analytik Patria Direct Roslislav Plíva.
Radovan Kavický o zavedení bankovej dane, HNonline.sk, 13.3.2012
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
http://finweb.hnonline.sk/spravy-zo-s...
M.E.S.A. 10 v médiách: Radovan Kavický o zavedení bankovej dane, HNonline.sk, 13.3.2012
Autor: Marcela Šimková, HNonline.sk, 13.3.2012:
Banková daň môže padnúť na klientov
Zvýšenie odvodu pre banky, s ktorým počíta Smer, môže spustiť zvýšenie poplatkov.
Na znižovanie rozpočtového deficitu pod taktovkou Smeru-SD sa budú asi skladať aj klienti bánk. Strana totiž stále počíta so zvýšením bankovej dane. Tá podľa odborníkov spôsobí nárast poplatkov v bankách, ale aj ťažší prístup k úverom. Podľa exministra financií Jána Počiatka ešte nie je isté, či sa zvýši zo súčasných 0,4 percenta vybraných pasív až na 0,7, ako to Smer navrhoval predtým. Svojich nápadov sa však strana chce držať. „Nehovorím ani áno, ani nie. Prichystáme balík opatrení a parametre jednotlivých častí nastavíme podľa toho,“ povedal.
Smer chcel z vyššej bankovej dane získať do rozpočtu takmer 190 miliónov eur. Banky pred takouto záťažou protestujú. „Mnohé bude závisieť od miery nastavenia. Ak by výška mala byť neúnosne vysoká, mohlo by to mať kritické dôsledky, čo verím, že nie je ani v záujme budúcej vlády,“ povedal generálny riaditeľ Tatra banky a prezident Slovenskej bankovej asociácie Igor Vida.
Sadzbu ukážu najbližšie týždne
Podľa Vidu je však zatiaľ predčasné špekulovať o dosahoch. Nie je totiž jasné, aká bude konečná výška dane. Ak by strana trvala na svojej pôvodnej predstave, slovenská banková daň by bola najvyššia v Európe.
Podľa odborníkov by sa ľudia v takom prípade mali pripraviť na vyššie poplatky. „Myslím si, že nie je správne vôbec zaviesť bankovú daň a už vôbec nie nastaviť ju cez pasíva bánk. Banky to vo veľkej miere premietnu do cien služieb, čo nielen zdražie bankové produkty, ale následne prinesie aj inflačné tlaky,“ tvrdí analytik Mesa 10 Radovan Kavický.
Rast poplatkov vláda nezastaví
Strana však chcela zároveň prijať zákon, aby banky nemohli daň splácať práve cez vyššie poplatky. Mali by ju platiť zo svojich ziskov, ktoré vlani stúpli o tretinu na 674 miliónov eur.
To však odborníci spochybňujú. „Pri prechode na euro bola zriadená rada na ustráženie cien. V praxi však nič neurobila a nebude to možné ani v tomto prípade,“ konštatoval riaditeľ spoločnosti Symsite Research Vladimír Dohnal. „Vlastníci banky očakávajú od vloženého kapitálu istý výnos, a poklesu sa budú brániť vyšším tlakom na maržu,“ doplnil analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS Radovan Ďurana. Aj podľa neho teda budú zvyšovať ceny.
Banky tvrdia, že na výšku poplatkov zatiaľ banková daň nevplýva. „Úprava konkrétnych poplatkov nemá žiaden súvis so zavedením bankového odvodu,“ dodal Vida.
Daň zatlačí aj na rast
Na zvýšenie dane podľa Dohnala môže doplatiť aj celá ekonomika, keď sa budú ľudia či firmy ťažšie dostávať k úverom a pribrzdia sa investície. „To bude mať negatívny dosah na hospodársky rast,“ dodal Dohnal. Na to upozornila pred časom aj Národná banka Slovenska. Podľa výkonného riaditeľa Útvaru dohľadu nad finančným trhom Vladimíra Dvořáčeka by zvýšenie dane mohlo mať „negatívny dosah na schopnosť úverovania reálnej ekonomiky, najmä prostredníctvom dostupnosti a nárastu cien úverov“. Rovnako by to podľa neho mohlo zatlačiť na celkovú ziskovosť bánk a možnosti zvyšovania základných vlastných zdrojov.
Celý článok si môžete pozrieť aj tu: http://hnonline.sk/ekonomika/c1-55024770-bankova-dan-moze-padnut-na-klientov
