Radovan Kavický's Blog, page 4
January 10, 2016
Open Budget Initiative 2015
TASR/SITA
http://www.teraz.sk/ekonomika/mesa10-...
http://www.aktuality.sk/clanok/303846...
http://www.24hod.sk/v-rebricku-rozpoc...
http://www.euractiv.sk/hospodarske-ri...
http://www.teraz.sk/ekonomika/ministe...
http://aktualne.atlas.sk/dalsia-ekono...
http://www.24hod.sk/m-e-s-a-10-transp...
SME:
http://ekonomika.sme.sk/c/7997446/slo...
Pravda:
http://spravy.pravda.sk/ekonomika/cla...
HN/FinWeb:
http://finweb.hnonline.sk/spravy-zo-s...
RTVS:
Radiožurnál o 12:00 (od 13:24) http://www.rtvs.sk/radio/archiv/1123/...
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Výsledky hodnotenia transparentnosti rozpočtu Open Budget Initiative (OBI) 2015
http://mesa10.org/open-budget-survey-...
Slovensko sa v celosvetovom rebríčku rozpočtovej transparentnosti prepadlo o 15 priečok na celkové 30. miesto zo 102 zúčastnených krajín. K poklesu došlo aj v regionálnom porovnaní, kde sa Slovensko so ziskom 57 bodov (z maximálneho počtu 100) zaradilo za Českú republiku ako aj Poľsko. Naďalej pretrvávajú nedostatky najmä v oblasti zapojenia verejnosti do rozpočtového procesu, ale aj vykazovania, dohľadu a auditu.
Hodnotenie krajín z pohľadu otvorenosti a transparentnosti rozpočtu sa uskutočnilo po tretíkrát (prvé hodnotenie sa uskutočnilo v roku 2010, druhé v roku 2012) a z analýz v rámci projektu OBI (Open Budget Initiative), ktoré na Slovensku uskutočnila M.E.S.A. 10 vyplýva, že v oblasti rozpočtovej politiky došlo k celkovému zhoršeniu situácie a to napriek zavedeniu ústavných pravidiel obmedzujúcich verejný dlh či zriadeniu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v uplynulých rokoch. Slovensko sa v rebríčku transparentnosti rozpočtu prepadlo na celosvetovo 30. miesto (z 15. miesta v roku 2012) a v rámci regiónu ho predbehli všetky krajiny s výnimkou Maďarska, kde hodnotenie prebehlo po prvýkrát. Otvorenejší a transparentnejší rozpočtový proces majú v regionálnom porovnaní nielen Česká republika a Poľsko, ale napríklad aj Slovinsko, Bulharsko, či Rumunsko. Zhoršenie výsledku nastalo aj v dôsledku sprísnenia metodiky hodnotenia, ale aj v dôsledku nedostatočných opatrení vlády. Slovensko v posledných rokoch v rámci zvyšovania transparentnosti a otvorenosti rozpočtu uskutočnilo mnohé pozitívne zmeny, no tento proces sa medzičasom spomalil a naďalej pretrvávajú problémy napríklad v oblasti slabej kontroly nakladania s verejnými zdrojmi a tiež nedostatočného informovania a zapojenia verejnosti do rozpočtového procesu (tzv. participatívny rozpočet).
Ak vláda má záujem tieto nedostatky odstrániť, mala by zaviesť dôveryhodný a efektívny mechanizmus, ktorý by cielene zapájal verejnosť tak do tvorby rozpočtu ako aj procesu dohľadu nad plnením rozpočtu. Verejnosť, ale aj existujúce orgány dohľadu a kontroly majú i dnes možnosť podávať podnety, no ak sa aj zistia nedostatky v nakladaní s verejnými zdrojmi neexistuje prakticky žiadna následná spätná väzba od vlády. Pre zlepšenie stavu je tiež potrebný dôsledný, kvalitnejší a hlbší audit než doposiaľ a to nielen pri vybraných, ale všetkých rozpočtových výdavkoch a v prípade zistenia nedostatkov, či pochybení v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi by malo dôjsť k náprave a zverejneniu správy o tom aké kroky vláda vykonala po oboznámení sa s výsledkami auditu.
Vláda by tiež mala začať publikovať a distribuovať občanom krátke prehľady hospodárenia s verejnými zdrojmi, takzvané rozpočty pre verejnosť, kde by sa v zjednodušenej podobe občanom prezentovalo ako sa predvolebné sľuby a politika vlády pretavujú do podoby rozpočtu a jeho plnenia. Podľa odporúčaní by sa tiež mal zvýšiť dohľad nad rozpočtom prostredníctvom posilnenia kompetencií už existujúcich orgánov dohľadu (Rozpočtový výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť) a vyjasnením kompetencií medzi nimi.
K zlepšeniu stavu by tiež pomohlo zvýšenie zrozumiteľnosti vládneho návrhu rozpočtu ako aj štátneho záverečného účtu so zameraním na poskytnutie podrobných informácií o tom, ako nové návrhy vládnych politík v danom rozpočtovom roku ovplyvnia rozpočtové výdavky.
Hodnotenie OBI sa opiera o podrobnú analýzu každej z fáz rozpočtového procesu. Ide o jediný medzinárodne uznávaný a každé dva roky aktualizovaný rebríček krajín z pohľadu rozpočtovej transparentnosti. Pri porovnávaní krajín, podrobnej analýze celého rozpočtového procesu a finálnom zostavovaní rebríčka sa vychádza z metodiky Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a OECD. Výsledky analýz sú verifikované dvoma nezávislými odborníkmi a priestor na vyjadrenie navyše dostalo aj ministerstvo financií. Prieskum u nás prebiehal v období od júna 2013 do septembra 2015. Hodnotenie sa opakuje pravidelne každé dva roky, najbližšie sa znova uskutoční v roku 2017.
Medzi hlavné dokumenty vrámci OBI 2015 patria:
Celkové poradie krajín podľa OBI 2015
Tlačové správy:
Prezentácia OBI:
Metodika projektu a kľúčové zistenia:
Databázy s podrobnými údajmi aj o všetkých krajínách:
Dataset OBI 2006-2015 (všetky krajiny)
Ďalšie informácie nájdete aj na stránke: http://www.openbudgetsurvey.org/
VIDEO (vysvetľujúce ciele projektu OBI)
Radovan Kavický: Stav slovenského školstva a reforma vzdelávania, nextfuture.sk, 18. 9. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Ešte v 90-tych rokoch bolo slovenské školstvo v stave, že sem zástupcovia severských krajín, napríklad Fínska či Dánska, chodili po inšpiráciu ako reformovať a zlepšiť svoj vlastný vzdelávací systém. No tento stav je už minulosťou a dnes sa nachádzame v stave, keď je náš vzdelávací systém absolútne nevyhovujúci pre dnešné potreby a nekonkurencieschopný ani len v európskom, nieto ešte v svetovom porovnaní.
Počas celého procesu transformácie ekonomiky na trhové hospodárstvo bolo školstvo úplne odsunuté na druhú koľaj a dodnes ide o najmenej reformovanú oblasť, kde systémová zmena ani po štvrťstoročí od revolúcie prakticky neprebehla. Iste, je to dané aj tým, že politici nemajú motiváciu sa touto oblasťou zapodievať, keďže akékoľvek systémové zmeny by si žiadali dlhodobý a vytrvalý prístup, minimálne dve volebné obdobia, a akékoľvek zmeny dnes vykonané sa prejavia skutočne až s niekoľkoročným odstupom. No keďže politik väčšinou nazerá na problémy predovšetkým s optikou štyroch rokov a s cieľom byť na konci znovuzvolený, nemožno sa čudovať, že sme za posledné roky v oblasti školstva nijako nepokročili a len prešľapujeme na mieste.
„ Reforma školstva si žiada na jednej strane redukciu celkového počtu vysokých škôl, ako aj optimalizáciu fungovania a financovania konkrétnych univerzitných pracovísk v rámci konkrétnej vysokej školy.“
Kľúč k riešeniu spočíva tak v nastavení cieľa, ako aj v nastavení motivácií v celom systéme školstva. Nevyhnutne sa treba zaoberať tak modelom fungovania, ako aj modelom financovania školstva. Základné a stredné školstvo sa vo všeobecnosti a prakticky vo všetkých vyspelých krajinách financuje formou daňovo-dotačnej politiky, ktorá je doplnená súkromným školstvom. Iste, aj tu existujú konkrétne a často aj značné rozdiely v efektivite a nárokoch, no v rámci školstva sa hlavné rozdiely v modeloch financovania a fungovania školstva medzi krajinami týkajú najmä modelov financovania a fungovania vysokého školstva, preto sa budeme zaoberať predovšetkým touto oblasťou.
„ Netreba zabúdať na motiváciu tých najdôležitejších osôb v celom vzdelávacom procese, teda tak študentov, ako aj učiteľov.“
Vo všeobecnosti poznáme tri základné modely financovania vysokého školstva. Prvý z nich je takzvaný švédsky model, teda systém solidárny a je postavený na transferoch a prerozdeľovacej funkcii daňového systému, keď sa peniaze z centrálnej úrovne následne podľa daných parametrov prerozdeľujú smerom k jednotlivým vysokým školám. Cieľom takto nastaveného systému je predovšetkým vytvorenie rovnakej štartovacej čiary a rovnakých podmienok pre prístup k vysokoškolskému vzdelaniu, ktorý je typický napríklad pre Švédsko či Nemecko, ale aj Dánsko, Fínsko či Taliansko. Vysokoškolské vzdelanie je v tomto modeli financovania poskytované navonok bezplatne (financované cez dane) a školné nie je povolené, čiže financovanie plne závisí od štátu. Ďalším z cieľov takto nastaveného systému tiež môže byť tak zvyšovanie počtu vysokých škôl, ako aj na efektivita vynakladaných dotácií na študenta.
„ Okrem správneho nastavenia motivácií, vrátane tých finančných, by reforma mala byť nastavená tak, aby sa zabránilo odlivu ľudského kapitálu, ale aby naopak bola možná aplikácia dosiahnutých znalostí vo vede a výskume priamo na samotných vysokých školách.“
Druhý z nich je opačným extrémom, takzvaný anglo-americký systém, respektíve často označovaný aj ako čisto trhový systém financovania, v ktorom štát je skôr len garantom pravidiel a prístup k vzdelaniu je ponechaný na trhové princípy, kde školy sú producentmi znalostí a absolventov, pričom spotrebiteľom sú konkrétni jednotlivci, ktorí majú záujem o získanie vzdelania a pristupujú tak k nemu ako k investícii. Tento systém je financovaný predovšetkým z úspor, úverov alebo osobných rozpočtov jednotlivcov, respektíve konkrétnych domácností. Podiel štátu na financovaní vysokoškolského vzdelania je v tomto modeli len veľmi malý. Typickým príkladom krajiny s takýmto modelom financovania vysokého školstva je napríklad USA.
„Cielená a selektívna podpora excelentných výskumných pracovísk na konkrétnych univerzitách by mala byť neoddeliteľnou súčasťou reformy práve z toho dôvodu, aby sa zdroje v systéme už nestrácali prostredníctvom byrokratického aparátu na samotných vysokých školách, ale aby boli nasmerované práve tam, kde budú najúčinnejšie a dopomôžu k zlepšeniu vedy, výskumu a tým aj celkovej, takpovediac znalostnej bázy.“
Tretí model financovania, takzvaný austrálsky systém, je financovaný do značnej miery štátom cez daňový a solidárny systém, ale je tiež spojený so spoluúčasťou študenta na financovaní vybraných nákladov spojených s vysokoškolským štúdiom. Vznikol a implementovaný bol prvýkrát v 90-tych rokoch v Austrálii, pričom v rôznych obmenách sa používa aj v ázijských a v dnešných podmienkach v rámci školstva najkompetitívnejších krajinách, ako napríklad Južná Kórea, Thajsko alebo Čína.
Model financovania školstva na Slovensku nemožno jednoznačne zaradiť ani do jedného z uvedených modelov, no najbližšie má predovšetkým k švédskemu modelu s čiastočnou inšpiráciou modelom spojeným so spoluúčasťou, teda tým austrálskym. V dnešnom slovenskom systéme školstva sa napríklad garantuje rovnaký prístup k vzdelaniu pre všetkých (teda z tohto pohľadu blízkosť švédskemu systému), no zároveň je i cielene podporovaná stále rastúca konkurencia a vznik a rozvoj veľmi širokej siete vysokých škôl a univerzít (v prepočte na stotisíc obyvateľov disponujeme európskym prvenstvom a aj celosvetovo v rámci tohto ukazovateľa patríme k absolútnym rekordmanom).
Celková sieť vysokých škôl je príliš široká na takú malú krajinu a čo je najhoršie, vôbec nezodpovedá potrebám trhu práce a ani možnostiam, ani ľudským zdrojom v rámci slovenských kapacít. Z jednej strany sme teda konfrontovaní s predimenzovanosťou samotnej siete vysokých škôl, s čím je spojený aj problém, a na strane druhej, teda v oblasti financovania tohto modelu, ktorý sa stáva neúnosným aj z toho dôvodu, že finančné kapacity nepostačujú na poskytovanie dostatočnej kvantity a ani kvality absolventov. Zlyhávame tak súčasne v oboch pomyselných frontoch a definovaných cieľoch. Do absolútneho objemu patrí Slovensko medzi krajiny s najnižšími výdavkami na vzdelávanie v pomere k HDP. Do vzdelávania nielen v rámci vysokých, ale aj stredných a základných škôl smeruje len približne 4 % HDP, čo je výrazne nižšia úroveň ako priemer EÚ či vyspelých krajín v rámci OECD.
„ Mimoriadne dôležitou oblasťou takejto reformy by malo byť prepájanie vysokých škôl s praxou a vychovávanie absolventov, ktorých vedomosti zodpovedajú potrebám firiem v rámci štruktúry ekonomiky.“
V zásade možno v rámci slovenského školstva rozlišovať dva modely financovania, a to ten do zlomového roku 2001 (zmenený aj v dôsledku implementácie reformy verejnej správy vrátane zmien v oblasti financovania verejných výdavkov) a ten dnešný od roku 2001. Vysoké školy na Slovensku boli do roku 2001 priamou súčasťou štátu a aj formálne štátnymi organizáciami, ktorých financovanie zabezpečoval výhradne štát prostredníctvom rozpočtu bez ohľadu na výstupy a kvalitu danej vysokej školy, pričom v celom systéme absentovala akákoľvek motivácia a efektivita, či už v oblasti vzdelávania, alebo výskumu na vysokých školách. Reforma po roku 2001 sa snažila prednostne riešiť nie kvalitu či kvantitu, ale otázku samotného financovania slovenských vysokých škôl a jej cieľom bolo navrhnutie vyhovujúceho a dlhodobo udržateľného systému financovania, ktorý by zaručil riadne fungovanie a rozvoj vysokých škôl, pričom prebehla transformácia vysokých škôl zo štátnych organizácií na verejné vysoké školy, čím sa mala zabezpečiť taktiež možnosť viaczdrojového financovania. Zmenil sa tiež vlastník a vysoké školy sa tak stali napríklad i vlastníkom budov a všeobecne majetku, ktorým dovtedy iba disponovali.
Medzi inšpiračné zdroje dnešného školského systému a modelu financovania školstva možno zahrnúť nielen tie už uvedené, ale aj takzvaný portugalský systém, z ktorého bola prebraná a implementovaná myšlienka normatívov na študenta a odvodenia náročnosti študijného programu od normatívneho počtu študentov pripadajúcich na jedného učiteľa. Súčasný systém financovania slovenských vysokých škôl je založený na financovaní na základe vzorca, čiže finančné prostriedky sú prideľované na základe vopred stanovených normatívov a známych kritérií. Postupom času do vzorca, ktorým sa určuje výkon vo vzdelávaní, resp. výkon podľa počtu študentov, viaceré ďalšie parametre. Do roku 2007 sa vysoké školy mohli sústrediť výhradne na vysoký počet študentov, no od roku 2008 ich pribrzdil najmä koeficient uplatniteľnosti absolventov v praxi, ktorý sa určuje na základe počtu absolventov a počtu evidovaných nezamestnaných absolventov vysokej školy, pričom do úvahy sa berie nezamestnanosť dlhšia ako tri mesiace. Od roku 2008 bol taktiež zavedený koeficient začlenenia vysokej školy, ktorý zohľadňuje začlenenie školy medzi univerzitné alebo odborné vysoké školy, no váha tohto koeficientu bola stanovená rovnaká pre všetky verejné vysoké školy, čím v podstate stratila zmysel.
Financovanie samotných verejných vysokých škôl tak na Slovensku dnes prebieha tzv. programovým prístupom, ktorý sa v rámci kapitoly školstva uskutočňuje formou programu a v rámci tohto programu fungujú i jednotlivé podprogramy, ktoré zodpovedajú jednotlivým oblastiam činnosti vysokej školy. Tieto oblasti zahŕňajú napríklad poskytovanie vysokoškolského vzdelania, zabezpečenie prevádzky vysokej školy, rozvoj vysokého školstva či sociálnu podporu študentov. V tomto systéme financovania vysokých škôl prostredníctvom rozpočtu je poskytovaná dotácia zo štátneho rozpočtu pre vysoké školy rozdelená na štyri časti, a to dotáciu vo vzťahu k akreditácii študijných programov, dotáciu na výskum, dotáciu na rozvoj danej vysokej školy a dotáciu na sociálnu podporu a štipendiá študentov. Každá takáto dotácia má určený systém prideľovania, ktorý v priebehu rokov prešiel niekoľkými zmenami a navyše každoročne je tento systém aktualizovaný prostredníctvom Metodiky rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu verejným vysokým školám, ktorú určuje ministerstvo školstva pre daný rok v rámci prideleného rozpočtu.
Doterajšie diskusie na tému reformy školstva väčšinou považovali za najväčší problém slovenského školstva a označovali ako kľúčový problém nedostatočnú kvalitu vzdelávania. Pričom vychádzalo sa z predpokladu, že až v momente, ak bude vyššia kvalita vzdelávania, má zmysel vyčleniť viac zdrojov na školstvo, čo by následne malo prorastový účinok pre ekonomiku a pomohlo naplniť konečný cieľ prechodu z prevažne výrobnej štruktúry ekonomiky na ekonomiku znalostnú, postavenú prevažne na službách. No je načase si priznať, že tento predpoklad, ako aj doterajší prístup, bol mylný. Ak si za cieľ stanovíme skutočné zlepšenie súčasného nevyhovujúceho stavu, tak reforma musí nevyhnutne prebiehať simultánne tak v oblasti zvýšenia rozpočtovaných finančných zdrojov pre školstvo, ako aj selektívneho prístupu k prerozdeľovaniu zdrojov v rámci systému a siete vysokých škôl, čo si vyžaduje jasne definované a všeobecne prijaté a dôsledne aplikované indikátory kvality vysokých škôl, pričom reforma si vyžiada na jednej strane redukciu celkového počtu vysokých škôl, ako aj optimalizáciu fungovania a financovania konkrétnych univerzitných pracovísk v rámci konkrétnej vysokej školy. Reforma vzdelávania, ktorá by Slovensko skutočne mala posunúť smerom k znalostnej ekonomike, by sa však nemala sústrediť len na vzdelávanie samotné, ale aj na samotnú motiváciu tých najdôležitejších osôb v celom vzdelávacom procese, teda tak študentov, ako aj učiteľov.
Okrem správneho nastavenia motivácií, vrátane tých finančných, by reforma mala byť nastavená tak, aby sa zabránilo takpovediac odlivu ľudského kapitálu, ale aby naopak bola možná aplikácia dosiahnutých znalostí vo vede a výskume priamo na samotných vysokých školách (ideálne aj v kombinácii s výskumnými kapacitami i v rámci súkromného sektora).
Cielená a selektívna podpora excelentných výskumných pracovísk na konkrétnych univerzitách by mala byť neoddeliteľnou súčasťou takejto reformy práve z toho dôvodu, aby sa zdroje v systéme už nestrácali prostredníctvom byrokratického aparátu na samotných vysokých školách, ale aby boli nasmerované práve tam, kde budú najúčinnejšie a dopomôžu k zlepšeniu vedy, výskumu a tým aj celkovej, takpovediac znalostnej bázy.
Ďalšou mimoriadne dôležitou oblasťou takejto reformy by malo byť prepájanie vysokých škôl s praxou a vychovávanie absolventov, ktorých vedomosti zodpovedajú potrebám firiem v rámci štruktúry ekonomiky.
No a v neposlednom rade by sa pri vynakladaní finančných prostriedkov na školstvo vždy malo prihliadať na efektivitu, úspornosť, transparentnosť a ľahkú kontrolovateľnosť vo vzťahu k výstupom. Ak by sme takto konštruovanú reformu začali implementovať aj hneď dnes, treba otvorene povedať, že výsledky tohto úsilia uvidíme najskôr o ďalšiu dekádu. No ak sa dnes ani len neodhodláme niečo na dnešnom systéme vzdelávania zmeniť, hrozí nám nielen prehĺbenie súčasných problémov a pokračujúci odliv mozgov (inými slovami koncentrovaného ľudského kapitálu) do zahraničia, ale aj prakticky úplná strata konkurencieschopnosti a to tak na pôde európskej, ako aj svetovej.
Radovan Kavický: Ekonomické úspechy a omyly jednofarebnej vlády Smeru, nextfuture.sk, 11. 8. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
autor textu: Ján Beracka
Od roku 2012 je na Slovensku ľavicová vláda Smeru. Premiér Robert Fico hovorí o tom, že s ekonomickými úspechmi Slovenska sa krajina musí podeliť s občanmi. Je však minimálne otázkou do diskusie, aké veľké tie úspechy sú. Vláda navyše prijíma viacero opatrení, na ktoré sa podnikatelia, teda chrbtica ekonomiky, dívajú skepticky.
Obmedzenie byrokracie
Z hľadiska podnikateľov sa v počínaní súčasnej vlády dajú nájsť aj pozitíva. Podnikateľská aliancia Slovenska (PAS) zostavuje hodnotiaci rebríček legislatívnych zmien súčasnej vlády. Z tohto rebríčka vyplýva, že podnikatelia vítajú predovšetkým snahu vlády e-Government, teda o elektronickú komunikáciu subjektov s orgánmi štátu. Toto opatrenie z roku 2013 má ambíciu obmedziť byrokraciu a zrýchliť procesy z pohľadu občanov aj podnikateľov.
Podobný charakter má aj reforma ESO, ktorá je pod patronátom ministra vnútra Róberta Kaliňáka a začala sa v roku 2013. V rámci tejto reformy sa mení štruktúra miestnych orgánov štátnej správy, aby sa zjednodušil kontakt občana so štátnou správou. Aj reformu ESO podnikatelia podľa rebríčka PAS vítajú.
Dvojkou v poradí za opatreniami v rámci e-Government je však novela o ochrane osobných údajov z roku 2014. Zámerom novely je minimalizovať nejasnosti a zjednodušiť a uľahčiť niektoré požiadavky pri spracúvaní osobných údajov.
Na bronzovej priečke je v hodnotení podnikateľov novela zákona o správnych poplatkoch z roku 2013. Do správnych poplatkov prináša viac komfortu aj transparentnosti, mení sa evidencia poplatkov, zmeny súvisia aj vzhľadom na e-Government. Úspech medzi podnikateľmi teda majú predovšetkým opatrenia, ktoré obmedzujú byrokraciu.
Určitý kredit si vláda zaslúži aj za kontrolu rozpočtového dlhu a deficitu krajiny. Podľa údajov štatistického úradu Eurostat sa v minulom roku znížil dlh o 1 % na úroveň 53,6 % hrubého domáceho produktu (HDP) a deficit verejných financií dosiahol úroveň 2,87 % HDP. „V tomto roku pokračujeme v konsolidácii verejných financií s cieľom stlačiť deficit na úroveň 2,5 % HDP. Konsolidácia sa ale nekončí, budeme v nej napredovať s cieľom dosiahnuť vyrovnaný rozpočet v roku 2017,“ uviedol v apríli minister financií Peter Kažimír. Na stav verejných financií upozorňuje aj riaditeľ PAS Róbert Kičina. „Veľmi dôležitým opatrením bolo udržanie makroekonomickej stability a držanie deficitu verejných financií pod predpísanou 3 % úrovňou,“ hovorí.
„ Pochvalu si vláda zaslúži za obmedzovanie byrokracie a kontrolu verejných financií.“
Zmeny v dani z príjmov
Podliehať optimizmu by však bolo predčasné. Hoci miera pesimizmu v uplynulých štvrťrokoch podľa Kičinu trochu ustúpila, podnikateľské prostredie na Slovensku sa neustále zhoršuje, tento trend nezastavila ani jednofarebná, stabilná vláda Roberta Fica. Zásadné reformy v oblasti daní či pracovného práva hodnotia podnikatelia veľmi negatívne.
Najhorším opatrením aktuálnej Ficovej vlády je podľa rebríčka PAS novela zákona o dani z príjmov z roku 2012. Toto opatrenie pochovalo rovnú daň. Do platnosti pre fyzické osoby vstúpili dve sadzby dane vo výške 19 % a 25 %. Sadzba dane pre právnické osoby stúpla z 19 % na 23 %. Táto novela navyše obmedzila výšku paušálnych výdavkov.
„ Zásadné reformy v oblasti daní či pracovného práva hodnotia podnikatelia veľmi negatívne.“
Dane z príjmov však Ficova vláda novelizovala ešte dvakrát, v rokoch 2013 a 2014. Obidve zmeny podnikatelia prijali s nevôľou. Novela spred dvoch rokov síce znižuje sadzbu dane z príjmov pre právnické osoby na 22 %, v porovnaní s predchádzajúcim zvýšením však ide iba o malú úpravu. Aj to sa však dá považovať za malé pozitívum. „Medzi čiastočne užitočné možno zaradiť zníženie dane z príjmu pre právnické osoby z 23 % na 22 %, i keď to nie je stále tých 19 %, ktoré boli pred tým, než to vláda zvýšila na 23 %,“ hovorí Vladimír Sirotka, prezident Slovenskej asociácie malých podnikov (SAMP).
Vláda navyše v roku 2013 zaviedla daňové licencie v troch výškach podľa obratu. Túto licenciu platia aj firmy, ktoré sú v strate a v takých prípadoch v podstate znamenajú daňové licencie zdaňovanie straty. Treťou v poradí bola novela z roku 2014, ktorá zvýšila počet odpisových skupín zo štyroch na šesť. Pribudla osemročná a štyridsaťročná odpisová skupina. Novela zavádza aj superodpočet v prípade výdavkov na výskum a vývoj. Novela zavádza aj elektronické registračné pokladnice. Kritike podľa PAS čelí táto novela najmä preto, že prostriedky, ktoré štát takto získa, sa použijú na krytie neproduktívnych štátnych výdavkov. Za ekonomický omyl považuje daňové licencie aj Vladimír Sirotka.
Napriek nesúhlasu podnikateľov so zmenami v daniach, Róbert Kičina víta snahu vlády o boj s daňovými únikmi. Upozorňuje na to, že medzi reálnym a potenciálnym výberom daní malo Slovensko veľkú medzeru.
Trh práce
Druhou najhoršou novelou Smeru po zmenách v daniach z roku 2012 je novela Zákonníka práce. Nezamestnanosť je dlhodobým problémom slovenskej ekonomiky. To sa ani v súčasnosti nemení. Michal Páleník z Inštitútu zamestnanosti taktiež upozorňuje na to, že za uplynulé tri roky sa veľký pokrok na Slovensku pri riešeniach reálnych problémov trhu práce neudial, hoci drobné pozitíva sa objavili. Aktuálny Zákonník práce obsahuje ustanovenie, ktoré obmedzuje reťazenie zmlúv na dobu určitú. Pracovník zamestnaný na dobu určitú môže svoju pracovnú zmluvu predĺžiť iba dvakrát.
Za pozitívum Páleník hodnotí aj to, že aktuálny Zákonník práce bojuje proti takzvaným núteným živnostiam. V Zákonníku práce sú upravené podmienky závislej práce. Ak sú tieto podmienky splnené, pracovník nemôže túto prácu vykonávať ako živnostník, ale pracovný vzťah musí byť ukotvený v pracovnej zmluve. V tomto prípade však podľa Páleníka chýba efektívny mechanizmus kontroly a sankcií. Pozitívne hodnotí aj mierne zlepšenie regulácie činnosti agentúr dočasného zamestnávania.
Zmeny sa dotkli aj prác na dohodu, nový Zákonník práce sa pokúša tento typ práce obmedziť. Páleník však upozorňuje na to, že tento nástroj je málo efektívny. Zákon stanovuje, že zamestnávateľ môže s fyzickými osobami urobiť dohody o prácach za stanovených podmienok „výnimočne“. Nikde však nie je určené, čo to vlastne znamená.
Páleník zároveň upozornil na to, že sa na Slovensku nerieši problém dlhodobej nezamestnanosti. „Počet ľudí, ktorí sú bez práce viac ako tri roky, sa počas vládnutia aktuálneho kabinetu zvýšil o 25 %,“ hovorí Páleník. Podľa neho sa nezamestnanosť problémových skupín obyvateľstva buď nemení, alebo zhoršuje. Ide predovšetkým o ľudí s nízkym vzdelaním, poberateľov dávok, bývajúcich v znevýhodnených regiónoch či dlhodobo nezamestnaných mladých ľudí.
V oblasti trhu práce však Róbert Kičina víta zavedenie systému dočasného poberania dávok a mzdy a taktiež nižšie odvody pre zamestnancov s nízkym príjmom.
Sociálny systém
Číslom tri na zozname ekonomických pochybení súčasnej vlády je podľa hodnotení podnikateľov novela zákona o sociálnom poistení z roku 2012, ktorá znamená zvýšenie odvodov pre samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO). Novela odvodmi zaťažila aj pracovníkov na dohodu. Zmeny sa dotkli aj odvodov do druhého piliera. Príspevok do sporiaceho piliera sa znížil medzi rokmi 2012 a 2016 na 4 % z 9 %, následne bude do roku 2025 stúpať na 6 %. Typickou črtou súčasnej Ficovej vlády je oslabovanie druhého piliera, keďže sporiaci druhý pilier Fico považuje za „pravicové fiasko“. Oslabenie druhého piliera voči prvému sa prejavuje aj v zákone o minimálnom dôchodku, keď sa garancie týkajú v plnej miere len ľudí, ktorí v druhom pilieri nesporia. Prvé vyplatené dôchodky z druhého piliera ukázali, že systém nie je nastavený dobre, Ficova kritika je z tohto pohľadu namieste. Riešením však nie je oslabovanie druhého piliera, pretože prvý je jednoducho neudržateľný. Populácia starne, zvyšuje sa podiel poberateľov, znižuje počet prispievateľov.
Makroekonóm a analytik Radovan Kavický kritikou súčasnej vlády nešetrí: „To, čo robí súčasná vláda, sa reformami dá nazvať len veľmi ťažko, skôr by som to označil za postupnú a systematickú deštrukciu reforiem, ktoré už boli v minulosti vykonané, čím Slovensko postupne stráca konkurencieschopnosť a vracia sa späť v čase do konca deväťdesiatych rokov.“
Jedna zdravotná poisťovňa
Problémom všetkých slovenských vlád je choré zdravotníctvo. V tejto oblasti nič nové nepriniesla ani súčasná vláda. Stredobodom súčasnej Ficovej vlády sa stalo vytvorenie unitárneho systému zdravotného poistenia. Na Slovensku tak mala vzniknúť jediná zdravotná poisťovňa. Tento projekt sa však v roku 2014 zastavil. Rozhodne ide o politický neúspech, keďže Smer napriek svojej silnej pozícii nedokázal svoj zámer pretlačiť. Z čisto ekonomického hľadiska môže byť situácia iná. „Za najlepšie kroky súčasnej vlády považujem paradoxne tie, ktoré nakoniec neurobila, hoci ich mala v programovom vyhlásení, napríklad zjednotenie zdravotných poisťovní do jednej štátnej,“ hovorí Kavický.
„Najväčšej kritike čelia daňové reformy či zásahy do druhého piliera.“
So zastavením projektu súhlasí aj Stredoeurópsky inštitút pre zdravotnú politiku (HPI) s tým, že ide o „správne a racionálne rozhodnutie“. „Nápad so zavedením jednej zdravotnej poisťovne považujeme od začiatku za odborne aj ekonomicky nepodložený a pre slovenské zdravotníctvo škodlivý,“ uviedol HPI ešte v roku 2014. Podľa HPI by monopol vytvoril podmienky pre diskrimináciu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, predĺžili by sa čakacie lehoty na zákroky a unitárny systém by podľa HPI nezohľadňoval individuálne potreby pacientov. Tak, či onak, na Slovensku fungujúce zdravotníctvo v súčasnosti nezabezpečuje ani pluralitný systém zdravotného poistenia.
Radovan Kavický: Migranti v EÚ. Zn.: cena dohodou, nextfuture.sk, 15. 7. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Jednou z najdiskutovanejších tém, ktorá zároveň mimoriadne polarizuje názory spoločnosti, je dnes migrácia a obavy z vplyvov na našu spoločnosť. Do veľkej miery sa diskusia o tejto téme vedie skôr na emocionálnej úrovni a napríklad v rámci politickej scény paradoxne skôr zjednocuje politické subjekty a dokonca aj krajiny navzájom v jednoznačne odmietavých postojoch. Nie je to naša pekná vizitka, ale pri snahe o pochopenie problému a prípadnú zmenu postoja si treba pripomenúť pár faktov a predovšetkým uvedomiť vážnosť celej situácie, ktorej dnešná Európa spoločne čelí.
Podľa odhadov viacerých medzinárodných inštitúcií sa dnes vo svete nachádza približne 60 miliónov ľudí, ktorí či už v dôsledku občianskej vojny, náboženského prenasledovania, alebo humanitárnej krízy v ich domovskej krajine sa dnes chcú a aj budú v najbližších rokoch presúvať a hľadať útočisko v inej krajine, pričom ich počet môže ešte narastať v dôsledku destabilizácie v ďalších krajinách. Veľká časť z nich si ako cieľovú oblasť pravdepodobne vyberie Európu a niektoré západné demokracie v rámci EÚ.
Je, žiaľ, nutné dnes konštatovať, že nie sme absolútne pripravení a to ani finančne, ale ani kapacitne na takýto masívny presun obyvateľstva a je mimoriadne škandalózne, že sa k nim nepristupuje ako k ľuďom, ktorí sú doslova odkázaní na našu pomoc, ale skôr ako k „poškodenému tovaru“, ktorý má vysoké tak obstarávacie, ako aj udržiavacie náklady a nikto ho preto nechce, pričom sa všetkými silami snažia nájsť spôsoby a právne kľučky, ako ho „vyreklamovať“ a ako „neobjednaný“ poslať späť do krajiny pôvodu. Dnes Európska únia naďalej rieši a je nutné podotknúť, že žiaľ, neúspešne, ako vôbec nájsť dohodu a spoločný postup pri prerozdelení približne 40-tisíc z nich (utečencov plne oprávnených na udelenie azylu, keďže sú prevažne z dvoch krajín, a to zo Sýrie, kde už roky pretrváva občianska vojna, a z Eritrey, ktorá je už roky vojenskou diktatúrou, terorizuje a vraždí vlastných obyvateľov, čiže poslať ich naspäť do týchto, ich materských krajín znamená poslať ich na istú smrť), čím by odbremenila krajiny, kde sa dnes nachádzajú a ktoré sú tak najviac zaťažené (najmä Taliansko a Grécko). Pre Slovensko by to znamenalo napríklad povinnosť prijať necelé 2 percentá z nich (približne 800 utečencov, čím by sa vyčerpala prakticky celá dnešná oficiálna kapacita v rámci SR), pre Maďarsko vyše 800 (kde tamojšia vláda nielen výrazne posilňuje kontroly na hraniciach, ale pohrozila vybudovaním múrov s cieľom ochrániť hranice pred vstupom migrantov na svoje územie), pre Českú republiku by to znamenalo približne 3 percentá utečencov (vyše 1 300 utečencov, čím by sa taktiež priblížila k dnešnej maximálnej kapacite v rámci ČR) a pre Poľsko vyše 6,5 percenta (približne 2 700 utečencov).
Dlhé roky krajiny V4, vrátane Slovenska, nevedeli nájsť spoločný tematický presah a politický postup vo vzťahu k EÚ a paradoxne v tejto otázke (odmietania spoločnej migračnej politiky v rámci Európy) sa to podarilo, čiže negatívny/odmietavý postoj dopomohol k nevídanej jednote a koordinácii časti politík a spoločných postupov týchto krajín. Mediálne to bol prezentovaný úspech vo vyjednávaniach, no či je to niečo, na čo by sme mali byť hrdí, ponechám na posúdení čitateľa. V každom prípade faktom je to, že tieto krajiny si vynútili separátny postup a udržanie migračnej politiky vo svojich rukách a stojí za to pozrieť sa na čísla a pripomenúť si, ako sa napríklad na Slovensku pristupovalo k migračnej politike a koľko žiadostí o azyl vôbec bolo akceptovaných.
Ako vidíme aj na grafe, Slovensko od svojho vzniku nijako významne nezmenilo azylovú a migračnú politiku, ktorá je celkovo mimoriadne konzervatívna. Slovenská republika od svojho vzniku a do dnešného dňa dostala približne necelých 60-tisíc žiadostí o azyl a z nich vyhovela len niečo vyše jednému percentu, respektíve v absolútnom vyjadrení bol za 23 rokov na Slovensku udelený azyl len pre 650 utečencov (čo je o 150 menej než jednorazovo od Slovenska požadovala Európska komisia). Ročne to znamená akceptovanie žiadostí od utečencov v desiatkach (v absolútnom vyjadrení) a za celé sledované obdobie ani v jednom roku nepresiahol počet utečencov, ktorým bol pridelený azyl, hodnotu 100 utečencov/rok, pričom maximálny počet utečencov bol prijatý v roku 1995, a to 80. V percentuálnom vyjadrení sme sa dostali od úrovní pod 45 % úspešných žiadostí o azyl (na začiatku 90-tych rokov) až po úroveň pod 10 % úspešných žiadostí v posledných rokoch.
Jednoducho povedané, Slovensko má celosvetovo jednu z najviac uzavretých migračných politík a taktiež absolútne nedostačujúce kapacity pre vyrovnanie sa s prípadným a veľmi pravdepodobným náporom migrantov v najbližších rokoch. Táto neochota prijímať utečencov sa však týka všetkých krajín V4 a celková nepripravenosť sa zasa týka všetkých krajín EÚ. Téma migrácie sa navyše politizuje a v uplynulých týždňoch sme aj na Slovensku boli svedkami a asi nie posledných masívnych demonštrácií proti migrantom, ktoré boli organizačne nezvládnuté a spojené s násilnosťami, pri ktorých nezakročili/zlyhali policajné zložky. Zástupcovia jednotlivých politických táborov a strán sa doslova predbiehali vo vymenovávaní absurdných návrhov (ktoré sa pohybovali od návrhov týkajúcich sa tvorby koncentračných táborov v Líbyi až po návrhy posudzovať utečencov podľa náboženstva a triediť ich podľa náboženstva na kresťanov, ktorí vraj môžu zostať a ne-kresťanov, ktorých treba vraj poslať napríklad do Turecka...), z ktorých najlepšie návrhy sa týkali posilnenia rozvojovej pomoci krajinám, odkiaľ utečenci pochádzajú. Bol by to aj pomerne sympatický návrh, keby to vo svojej podstate nebol len úbohý alibizmus na jednej strane (keďže sme sa k finančnej pomoci rozvojovým krajinám zaviazali už dávno a tieto záväzky si absolútne a dlhodobo neplníme, respektíve pomáhame len veľmi selektívne a obmedzene, v rozsahu približne jednej pätiny toho, k čomu sme sa zaviazali a navyše peniaze sú vynakladané neefektívne, ba často v rozpore s deklarovaným cieľom pomôcť danej krajine) a priama podpora kriminálnych režimov na strane druhej (teda podpora či už lokálnych diktátorov, alebo vlád, ktoré terorizujú svojich občanov).
Slovenská migračná politika sa, ako sme si aj ukázali, v čase významne nemenila a aj v celoeurópskom kontexte patrí Slovensko stále k spoločnostiam skôr homogénnym. Národnosti žijúce na Slovensku pochádzajú väčšinou zo susedných krajín alebo z krajín EÚ a slovenská imigračná politika patrí v európskom porovnaní k tým mimoriadne prísnym.
Zloženie ako aj počet imigrantov prichádzajúcich na Slovensko ako prevažne tranzitnej krajiny sa podstatne líši od situácie v západnej Európe a teda aj takzvaných cieľových krajín samotných utečencov. Do západnej Európy totiž prvá vlna imigrantov prišla už v 60-tych rokoch minulého storočia v období hospodárskeho rastu. Západné štáty si síce chránili pracovné trhy, ale selektívnu migráciu podporovali, lebo potrebovali zaplniť prebytok najmä nekvalifikovaných pracovných miest. Celková koncepcia imigračnej politiky v západnej Európe bola vtedy veľmi liberálna a postavená na predpoklade, že pôjde prevažne o migráciu ekonomickú.
Neskôr v 70-tych rokoch hospodársky rast už nebol taký výrazný a západná Európa začala byť konfrontovaná s problémami nedostatočnej a len minimálnej integrácie imigrantov do spoločnosti. Imigračná politika sa preto aj v týchto krajinách postupne menila a začala byť prísnejšia a oveľa výraznejšie selektívnejšia, a to už od Maastrichtu a etablovania Európskej únie v podobe, do akej sme neskôr vstúpili aj my, a teda aj politika tohto zoskupenia sa stala súčasťou našej vlastnej migračnej politiky.
V rámci krajín bývalého východného bloku, vrátane Slovenska, sa hranice pre migrantov otvorili až po páde železnej opony a v rámci postsovietskych krajín najväčšie percento imigrantov, ktorí trvalo žijú na území danej krajiny, majú pobaltské krajiny, teda Estónsko, Lotyšsko a Litva, kde zostalo naďalej žiť mnoho občanov ruskej národnosti. V rámci strednej Európy cudzinci napríklad v Českej republike predstavujú 4 percentá populácie, rovnako je to aj v Slovinsku a napríklad v Maďarsku žijú približne 2 percentá cudzincov. Na Slovensku je cudzincov mierne nad 1 percento populácie a napríklad v Poľskej republike je to iba zlomok percenta celej populácie.
V rámci vyše 500-miliónovej Európskej únie má vyše 35 miliónov osôb trvalý pobyt v inej krajine než je krajina ich národnosti, čo je približne 7 % celkovej populácie EÚ. Dve tretiny z nich pochádza z krajín mimo Európskej únie. Medzi imigrantmi z tretích krajín/mimo EÚ je v rámci EÚ najviac tých, ktorí pochádzajú z európskych krajín zatiaľ mimo EÚ (približne 37 %), následne sú to imigranti z Afriky (približne 25 %) a Ázie (niečo vyše 21 %). Viac ako štvrtinu z týchto vyše 20 mil. imigrantov tvoria predovšetkým tri najpočetnejšie národnosti, a to sú Turci, Maročania a Albánci, pričom najväčším počtom imigrantov disponuje dnes Nemecko, Španielsko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko. Týchto päť krajín sa stalo útočiskom pre viac ako tri štvrtiny všetkých imigrantov v rámci krajín EÚ a sú aj dnes cieľovými krajinami celkovej imigrácie a krajinami konfrontovanými s hlavnými vplyvmi utečeneckej krízy, pred ktorou stojíme.
Aké je teda v tejto mimoriadne zložitej situácii správne riešenie tohto problému? V prvom rade si myslím treba uvedomiť, že utečenci nie sú pre nás hrozbou (ani kultúrnou, ani inou), ale sú to ľudia, ktorí riskujú absolútne všetko, aby sebe a svojim najbližším zachránili život, pričom je našou povinnosťou podať im pomocnú ruku a integrovať ich do našej spoločnosti. Prečo? Pretože ak by sme aj chceli odhliadnuť od ľudských práv a morálnych záväzkov, tak v skutočnosti nikdy nevieme, kedy sa v dnešnom politicky a vojensky destabilizovanom svete v podobnej situácii môžeme ocitnúť my sami. A ak by sme si sami seba predstavili v ich situácii... ako by sme si priali, aby bolo s nami zaobchádzané? Možno predpokladať, že nikto z nás by nechcel skončiť v potopenej lodi prevádzačov na dne Stredozemného mora, alebo po vyhostení z „civilizovanej“ Európy zomrieť od hladu „cestou domov“, na hraniciach či priamo v krajine, z ktorej utiekol.
Samozrejme, že nie sme ani v Európe, ani na Slovensku dnes kapacitne, ani finančne pripravení integrovať všetkých utečencov, no strčiť pred týmto problémom hlavu do piesku, neposilňovať kapacity a nepripravovať sa na potenciálny nával ďalších utečencov v najbližších rokoch je krátkozraká a mimoriadne chybná politika, ignorujúca tak geopolitiku, ako aj dnešnú realitu.
Radovan Kavický: Privatizované istoty, nextfuture.sk, 22. 6. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Populizmus a kupovanie si voličov pár mesiacov pred voľbami sú v reálnej politike pomerne časté javy, no i v tomto kontexte je zarážajúca arogancia, s akou to dnes uskutočňuje úradujúca jednofarebná vláda, ktorej sa už o pár mesiacov končí mimoriadne silný mandát na ľavicovú politiku, hoci väčšinu súčasného volebného obdobia robila politiku skôr pravicovú. Medzitým vytrvalo a extrémne zadlžovala, pričom v polovici volebného obdobia sa jej predseda neúspešne pokúsil uniknúť pred politickou zodpovednosťou za zlý stav do prezidentského paláca a k záveru volebného obdobia navyše poprela prakticky väčšinu vlastných sľubov voličom a istoty sa rozhodla ponúknuť len vlastnému sponzorovi a politickému akcionárovi, ktorého nezodpovedné podnikanie oddlží zo štátneho, teda peniazmi nás všetkých, pričom ku koncu, keď už všetky peniaze došli a verejný dlh už atakuje sankčné pásmo dlhovej brzdy, zvolila cestu privatizácie.
Druhý balíček ekonomických opatrení, respektíve v novom politickom žargóne druhý sociálny balíček, dnes predstavuje len vágny zoznam pätnástich opatrení, ktoré cielia na oslovenie na tie najslabšie a najohrozenejšie vrstvy spoločnosti, teda nižšiu strednú vrstvu, mladé rodiny s deťmi a dôchodcov. S presnou formuláciou a konkrétnosťami jednotlivých opatrení sa vládna strana vôbec neobťažovala a odsunula ich až na september, pričom hlavným cieľom bolo ukázať, že aspoň ku koncu volebného obdobia sa bude uskutočňovať ľavicová politika a sekundárnym cieľom nepochybne bolo tematicky prekryť kauzu Váhostav. Celkové vplyvy druhého sociálneho balíčka boli vyčíslené na 250 mil. eur, pričom ako hlavný tromf pred voľbami si nechala ešte aj tretí sociálny balíček v rozsahu dvojnásobnom, teda takmer 500 mil. eur, ktorý má mať presah až do ďalšieho volebného obdobia a pokojne ho teda už môžeme označiť za tretí balíček sociálno-volebno-populisticko-kampaňový, keďže odhalený bude až koncom roka, teda pár mesiacov pred voľbami. Otázka znie, ako toto kupovanie voličov vôbec prefinancovať. Na to bola vláda pripravená už dlhší čas, pripravila si práve plán privatizácie a taktiež predzásobila sa cez emisie štátnych dlhopisov na finančnom trhu, teda rozhodla sa pre pokračujúce a prehlbujúce sa zadlžovanie nás všetkých. No a ako čiastočne tento nárast dlhu, ale najmä dva knock-outové údery (sociálne balíčky dokopy za približne 750 mil. eur) pred voľbami vykryť? Jednoducho, privatizácia štátneho minoritného podielu v Slovak Telekome za 900 mil. (z toho reálne príde štátu na účet menej, keďže 100 mil. eur bude zadržaných na špeciálnom účte na vyriešenie prípadných právnych sporov, ktorým môže Slovak Telekom na základe minulých skutkov čeliť, a tých zvyšných, teda približne 800 mil. eur, ktoré, slovami ministra „prioritne“, čo v politickom žargóne znamená, že nie nutne a výhradne, či nie v plnej výške, budú použité na zníženie dlhu a zhodou okolností toľko bude treba i na kúpenie si voličov a dôvery ľudí tesne pred voľbami). Geniálne? Rozhodne nie tak úplne.
Celá doprivatizácia minoritného podielu v Slovak Telekome bola od začiatku o tom, ako vygenerovať dostatočné zdroje pravdepodobne práve na sociálne balíčky tesne pred voľbami. Prvé stretnutia ohľadom odpredaja minoritného podielu boli od začiatku netransparentné, utajované a mediálne prekrývané, aby celá vec ušla pozornosti novinárov. Následne, keď sa celá kauza odpredaja v médiách prevalila a zistilo sa, že aj ľavica bude výrazne privatizovať, bol odkomunikovaný presný opak zámeru na upokojenie novinárov a verejnosti. Bol jednoducho vymyslený, médiám a verejnosti ponúknutý nádherný príbeh pre naivných o tom, ako transparentne bude celý proces prebiehať prostredníctvom londýnskej a slovenskej burzy a ako si bude bežný človek z ulice kupovať minoritný podiel, navyše so zľavou a akcie Slovak Telekomu (v ktorom si sám štát pre minoritný podiel nevedel vynútiť ani dividendy, ani kontrolu nad majetkom a aj preto sa ho rozhodol zbaviť), pričom nielen to, ale konečne aj týmto krokom mal byť naštartovaný kapitálový trh na Slovensku, ktorý prakticky neexistuje (no na to máloktorý novinár poukázal) a slovenská burza samotná, ktorú už roky symbolizuje a vystihuje slovo bezvýznamnosť. Mnohí uverili, lebo chceli veriť a našli sa aj takí, ktorí dokonca priamo vložili peniaze na tento účel do Slovenskej sporiteľne (ktorá mala odkúpenie minoritného podielu sprostredkovať so zľavou). K takémuto kroku verejne vyzývali ľudí nielen premiér, ale aj oficiálni predstavitelia ministerstva financií (napríklad štátny tajomník), aby sa ľudia do Slovak Telekomu nebáli investovať a navyše tvrdili, že aj oni sami ako občania investovať určite budú (to všetko napriek tomu, že si museli byť vedomí, že cena, a to aj po avizovanej zľave, je príliš vysoká v pomere k vnútornej hodnote akcie a trhová cena by sa po umiestnení na trh mohla prepadnúť na značne nižšie hodnoty). Oficiálni predstavitelia štátu a ministerstva tak vedome zavádzali a manipulovali médiá a verejnosť v súvislosti s výhodnosťou takejto investície, pričom sami za štát rozhodli o odpredaji tohto podielu. Veľkí hráči na trhu, ktorí by potenciálne mohli odkúpiť celú štátnu minoritu, od začiatku neprejavovali záujem o odkúpenie a to aj preto, že majoritný akcionár, teda Deutsche Telekom, roky svojim akcionárom, teda aj štátu, nevyplácal žiadne dividendy.
Navyše problém v celom procese a vyfabulovanom príbehu o odpredaji cez burzu bol ten, že postup odpredaja bol už vopred jasný a dohodnutý v takzvanom memorande o porozumení (ktoré bolo výsledkom pôvodne utajených stretnutí a aj ako celok pôvodne utajené, neskôr na tlak aj médií zverejnené, aj to pre istotu iba v anglickom jazyku, lebo keby bolo preložené do slovenčiny, asi by si ho prečítalo viac ľudí, vrátane väčšieho počtu novinárov) a hovoril jasne, že ak by sa podiel štátu mal predávať na burze, tak jedine vtedy, ak sa najprv cena odhadne a prednostne ponúkne Deutsche Telekomu (predkupné právo, ktoré pôvodne nemalo byť priznané). No a Deutsche Telekom sa rozhodol, že toto prednostné právo na odkúpenie využije a ponúkne toľko, koľko vláda tesne pred voľbami súrne potrebuje. Celý ten cirkus okolo teda bola skrátka len politika, mediálna manipulácia a hra o čas. Navyše, aj podľa tohto memoranda a v prípade nevyužitia predkupného práva (a predaja cez burzu), by závisela dividenda (potenciálnych akcionárov) len od dobrej vôle nemeckého väčšinového akcionára, či sa so ziskom podelí, alebo nie, čiže inak vyjadrené, dividendová politika opísaná najprv v utajenom memorande sa nikdy nevzťahovala na potenciálnych budúcich akcionárov Slovak Telekomu (kto by do takýchto akcií teda investoval, nedostal by najbližšie roky pravdepodobne vôbec žiadnu dividendu, tak ako štát v roli minoritného vlastníka doteraz a zároveň by nemal absolútne žiadnu možnosť ovplyvniť rozhodnutia majoritného akcionára). Jednoducho to, čo bolo verejne deklarované a médiám podsunuté ako plán predaja cez burzu, bolo klamstvo, ktoré nezodpovedalo záväzkom z pôvodne tajne dohodnutého memoranda s väčšinovým akcionárom (mimochodom, aj pôvodná privatizačná zmluva o predaji akcií Slovenských telekomunikácií z roku 2000 je doteraz utajená) a môžeme byť len radi, že sa tento plán nerealizoval, lebo s vysokou pravdepodobnosťou by celý proces len vygeneroval mnoho nespokojných akcionárov.
„Bol vymyslený, médiám a verejnosti ponúknutý nádherný príbeh pre naivných o tom, ako transparentne bude celý proces predaja ST prebiehať prostredníctvom londýnskej a slovenskej burzy a ako si bude môcť aj bežný človek z ulice kupovať minoritný podiel, navyše so zľavou.“
Napriek tomu, že sa nakoniec rozhodlo čisto politicky, nezodpovedaných otázok zostáva hneď niekoľko. A to napríklad, aký je vôbec motív Deutsche Telekomu pre odkúpenie zvyšných akcií (lebo už predtým mali kontrolný a rozhodujúci podiel, navyše je tu výhľad, že na telekomunikačný trh vojde štvrtý veľký hráč, čiže aj zisk v odvetví sa nevyhnutne bude deliť) a v tejto súvislosti vyvstáva otázka a špekulácia o tom, kto sa bude smiať ako posledný a bude konečným vlastníkom, či už minoritného, alebo celého balíka akcií (o odkúpenie akcií Slovak Telekomu už v minulosti prejavila záujem napríklad skupina PPF Petra Kellnera, ktorej telekomunikácie evidentne zachutili a nedávno odkúpila mobilného operátora O2 u našich západných susedov).
„Problém v celom procese a vyfabulovanom príbehu o odpredaji cez burzu bol ten, že celý postup odpredaja bol už vopred jasný a dohodnutý, v takzvanom memorande o porozumení hovoril jasne, že ak by sa podiel štátu mal predávať na burze, tak jedine vtedy, ak sa najprv cena odhadne a prednostne ponúkne Deutsche Telekomu (predkupné právo, ktoré pôvodne nemalo byť priznané). Deutsche Telekom sa rozhodol, že toto prednostné právo na odkúpenie využije a ponúkne toľko, koľko vláda tesne pred voľbami súrne potrebuje. Celý ten cirkus okolo bola skrátka len politika, mediálna manipulácia a hra o čas.“
V každom prípade po kauzách v zdravotníctve a škandalóznom spätnom odkúpení SPP (keď štát súkromníkovi ponechal ziskovú časť firmy a do svojich rúk prebral tú zadlženú a menej hodnotnú časť) je tak odpredaj minoritného podielu u najväčšieho telekomunikačného operátora na Slovensku ďalším zo série obrovských škandálov jednofarebnej vlády, ktorej už o pár mesiacov končí mandát. Prázdne reči a medové motúzy o istotách a stabilite v spojení s ľavicovou politikou, ktorým uverilo toľko naivných voličov v ostatných parlamentných voľbách, vďaka ktorým bola možná táto jednofarebná vláda, možno znova zapôsobia. Dva dobre načasované populistické údery v podobe sociálnych balíčkov a kupovania si voličov tesne pred voľbami už po celom tomto cirkuse majú aj finančné krytie, a môžu sa tak realizovať. Hlavnou neznámou a nezodpovedanou otázkou tak stále zostáva to, aká bude reakcia samotných ľudí, voličov, ktorí budú mať konečné slovo a vystavia účet terajšej vláde už o pár mesiacov.
„Dva dobre načasované populistické údery v podobe sociálnych balíčkov a kupovania si voličov tesne pred voľbami už po celom tomto cirkuse majú aj finančné krytie, a môžu sa tak realizovať.“
Radovan Kavický: Aké hrozby ekonomike prinášajú oligarchické štruktúry? Čo znamená výskyt takýchto firiem v ekonomike pre menších trhových hráčov?, nextfuture.sk, 4. 5. 2015
http://www.nextfuture.sk/nazor-mesiac...
Radovan Kavický
analytik, MESA 10
Vo všeobecnosti tento stav možno zadefinovať ako koordinovaný, mimoriadne silný vplyv úzkej skupiny jednotlivcov, prevažne ľudí z podnikateľskej, ale aj iných sfér, ktorí zneužívajú svoje postavenie a používajú svoj ekonomický vplyv aj na ovplyvňovanie politiky, exekutívy, ako aj zákonodarnej moci, s cieľom upevniť a stabilizovať si moc ekonomickú, ako aj politickú, a zabezpečiť si beztrestnosť prostredníctvom ovplyvňovania médií, súdnej moci, policajných zložiek, vyšetrovateľov a prokuratúry. Nástroje, ktoré sa v procese používajú, zahŕňajú tak korupciu, ako aj zastrašovanie, a to ekonomickými sankciami či diskreditáciou. Ide o diskreditáciu verejnú, prípadne mediálnu, pričom oligarchovia veľmi často a vo viacerých krajinách buď priamo vlastnia, alebo aspoň vplývajú na médiá, prípadne si kupujú priamo konkrétnych novinárov s cieľom ovplyvňovať verejnú mienku.
Dochádza k systematickému odčerpávaniu verejných zdrojov a ich využívaniu na súkromné účely či obohatenie jednotlivcov a skupiny samotnej. Predovšetkým je to oblasť verejného obstarávania, privatizácie štátneho majetku, ale aj financovania politických strán. Politické strany v tomto systéme fungujú de facto ako podnikateľské subjekty, jednoducho firmy „obchodujúce“ s vplyvom. Oligarchia zabezpečuje financovanie samotných politických strán a ich členov a má teda aj rozhodujúci vplyv na personálnu politiku strán. Do popredia idú tí kandidáti, ktorí sú bližší oligarchom a do úzadia alebo úplne mimo hry idú pri zostavovaní kandidátnej listiny danej strany do najbližších volieb tí ostatní. Oligarchovia veľmi často umožňujú aj jednotlivcom, či už bohatým, alebo z hľadiska vplyvu silným, si takpovediac kúpiť budúcu štátnu funkciu či miesto na kandidátke.
Ak teda hovoríme o hrozbách, ktoré predstavuje oligarchia a všeobecne takéto usporiadanie pre ekonomiku, ale spoločnosť ako takú, tak predovšetkým ide o absolútnu a hlbokú deformáciu trhového prostredia, enormné a prakticky nevyčísliteľné škody, a to vo všetkých oblastiach činnosti. Navyše deformuje motivácie jednotlivých účastníkov trhu, zasahuje aj mnohé spoločensky dôležité profesie, ktoré tak neobhajujú verejný záujem, ale dopomáhajú k prehlbovaniu deformácie a udržaniu status quo. Ide o súčasný stav, keď oligarchia ovplyvňuje prakticky všetky oblasti spoločenskej činnosti. A to skrátka zahŕňa tak novinárov, ako aj právnikov a ekonómov, policajtov, prokurátorov, sudcov, štátnych zamestnancov.
Pre menšie firmy výskyt veľmi silných firiem znamená ekonomické straty a ich vytlačenie z trhu, napríklad v oblasti verejných zákaziek, ale aj všeobecne z podnikateľskej sféry.
analytička, Poštová banka
Fungujúce konkurenčné prostredie je tým najlepším riešením ako pre spotrebiteľov, tak aj pre podnikateľov. Ak totiž firma či podnikateľ cíti tlak zo strany konkurencie a musí „bojovať“ o zákazníkov, vedie to k zlepšovaniu jeho výkonu. V snahe udržať si zákazníkov sa firmy snažia zvyšovať kvalitu a atraktivitu svojich produktov, znižovať ceny, poskytovať rôzne doplnkové služby, benefity pre klientov a celkovo orientovať svoju firemnú politiku čo najviac smerom k zákazníkovi a k uspokojeniu jeho potrieb. Dobré konkurenčné prostredie je pritom možné dosiahnuť nielen pôsobením veľkého počtu menších firiem na trhu, ale taktiež aj existenciou menšieho počtu veľkých firiem. Základom je, aby fungovala medzi spoločnosťami súťaž a snaha získať zákazníkov.
Ani veľké firmy pôsobiace v odvetví však nemožno vnímať negatívne. V mnohých prípadoch sú to práve tieto spoločnosti, ktoré realizujú rozsiahly výskum a vývoj a prichádzajú s inováciami, do ktorých investujú značnú časť svojich prostriedkov. Malé spoločnosti si totiž nákladné investície často dovoliť nemôžu. Investičnou aktivitou, rozširovaním výroby a produktového portfólia či presadzovaním sa na nových trhoch tieto spoločnosti dávajú prácu väčšiemu počtu ľudí a pomáhajú znižovať nezamestnanosť.
Konkurenčné prostredie je základným stavebných prvkom takmer každého fungujúceho odvetvia v modernej trhovej ekonomike. Je to totiž práve konkurencia, ktorá núti jednotlivých hráčov na trhu k zlepšovaniu kvality svojich produktov a služieb, k zlacňovaniu a celkovo k firemnej politike orientovanej smerom k zákazníkovi.
Nefunkčné konkurenčné prostredie v akejkoľvek forme je negatívne nielen pre spotrebiteľov, ale aj pre ekonomiku ako celok. Spotrebitelia totiž často nedostávajú tovary či služby v takej kvalite, ako by to bolo v podmienkach fungujúcej konkurencie, pretože firmy nie sú nútené zvyšovať kvalitu svojich produktov. Navyše často dochádza k tomu, že zákazníci musia za daný produkt zaplatiť neprimerane vysokú cenu, keďže iný alternatívny výrobok na trhu nie je.
Business development consultant, Bisnode
V každej ekonomike sú takéto veľké firmy, a to je celkom normálne. Pre menšie firmy je dôležité, aby sa v spoločnom biznise nenechali zatláčať do nevýhodných a rizikových obchodov. Je rozhodujúce, aby si dohodli podmienky tak, aby riziko bolo rozložené a neostávalo len na tých malých. Dosť často sa stáva, že veľké firmy zneužívajú svoje dominantné postavenie na trhu preto, aby diktovali podmienky. Tu si však každý musí zvážiť, aké riziká z toho vyplývajú a či je ochotný na ne pristúpiť. Štát by mal zvýšiť kontrolu týchto veľkých firiem a nastaviť zákony tak, aby chránili zdravé podnikateľské prostredie.
Veľké a silné firmy majú na jednej strane aj pozitívny vplyv na ekonomiku Slovenska a to tým, že zamestnávajú veľa ľudí a dávajú prácu ďalším firmám v subdodávkach a službách. Vidíme to na príklade automobiliek. Nebezpečenstvo vzniká, keď u takýchto firiem nastanú problémy, či už zlým riadením, prípadne vplyvom globálnej ekonomiky. Vtedy zanechávajú za sebou veľkú dieru v ekonomike. Tiež je dôležité, akým spôsobom tieto firmy riešia vzniknuté problémy aj z pohľadu plnenia si svojich povinností voči zamestnancom, partnerským firmám a štátu. Vidíme, že existuje reálna zákonná možnosť, ako sa zbaviť dlhov a preniesť problémy na iných. Príkladom je Váhostav.
prezident Slovenskej asociácie malých podnikov (SAMP), ekonomický poradca, Actoris System, s. r. o.
Veľmi silné firmy sa často stávajú, alebo aj vo svojej podstate sú, monopolom vo svojom segmente trhu. Žiadny monopol takéhoto charakteru nie je pre trhové hospodárstvo prínosom. Žiada sa tu nastaviť určité pravidlá, ktoré by pripustili aj potrebný zásah štátu, čo však pri slabom štáte, možnej korupcii politických štruktúr, respektíve previazanosti politickej moci s riadením hospodárskej činnosti takéhoto oligarchu, je ťažké, až nereálne.
Vplyv sa prejavuje v cenotvorbe a cenách v príslušnom odvetví, znížení konkurencieschopnosti malých producentov, s možným vplyvom aj na zamestnanosť a ekonomickú úroveň malých podnikov. V konečnom dôsledku sa prejavuje závislosť štátu ako mocenského centra a štátu plniaceho aj sociálnu rolu svojich občanov na oligarchických štruktúrach. Toto môže spôsobiť výrazný vplyv na ekonomiku, kde úzko súkromné záujmy môžu oslabiť sociálny, rozvojový a nezriedka aj demokratický charakter štátu. Samozrejme, nemožno to paušalizovať, ale predpokladám, že ekonomický vývoj súčasnosti viaceré tieto vývody potvrdzuje.
Na jednej strane sa malá firma môže napojiť na veľkú pri rôznych zákazkách. V našom systéme verejného obstarávania vo väčšine vyhrávajú súťaže veľké firmy, nezriedka nejakým spôsobom napojené na politickú moc. Túto zákazku tento „generálny dodávateľ“ realizuje aj s pomocou viacerých malých firiem a to pri dodržaní korektnosti obchodných vzťahov, procesu verejného obstarávania a následných platieb dáva možnosť malým firmám zúčastniť sa na tejto zákazke. Abstrahujem teraz od hodnotenia vnútorných pravidiel a vzťahov, korektnosti takéhoto procesu a možnej deformácie. Je to jednoducho ale fakt, že takáto možnosť tu je.
Na druhej strane, práve z pohľadu viac-menej monopolného postavenia veľkých (nadnárodných) firiem a reťazcov, ktoré sa takto vytvára, toto deformuje obchodné vzťahy a malú firmu to posúva do značne nevýhodnej polohy pri uchádzaní sa o subdodávky, či už tovarov, služieb, prác a pod. Malá firma, živnostník, je potom často nútená prijať veľmi tvrdé podmienky dodania produktu, servisu, záruky, platobného systému a pod. Dostáva sa v tomto vzťahu často do polohy „rukojemníka“.
Prečítajte si názory našich odborníkov aj na iné témy
Radovan Kavický: Oligarchia je ekonomickou hrozbou, nextfuture.sk, 17. 4. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
autor textu: Ján Beracka
Ekonomická sila je spojená so silou spoločenskou a svetom hýbu tí, ktorí majú peniaze. Tak to dnes funguje v podstate všade na svete, nezáleží až tak na tom, o akú vyspelú spoločnosť ide. Vyčlenenie sa vplyvnej menšiny, ktorá kontroluje rozsiahle zdroje, však so sebou nesie viacero dôsledkov.
Moderné spoločnosti tak v súčasnosti čelia oligarchii. „Vo všeobecnosti tento stav možno zadefinovať ako koordinovaný, mimoriadne silný vplyv úzkej skupiny jednotlivcov, prevažne ľudí z podnikateľskej, ale aj iných sfér, ktorí zneužívajú svoje postavenie a používajú svoj ekonomický vplyv aj na ovplyvňovanie politiky s cieľom upevniť a stabilizovať moc ekonomickú, ako aj politickú tejto skupiny a zabezpečiť beztrestnosť ich členov,“ povedal pre NEXT FUTURE Radovan Kavický, analytik MESA 10.
Zároveň upozornil, že pre naplnenie týchto cieľov oligarchovia často ovplyvňujú novinárov, či dokonca sudcov, prokurátorov a policajné zložky. „Oblasť, v ktorej pôsobia, nemožno označiť len za ekonomickú, lebo ide o hlbší celospoločensko-ekonomicko-politický problém a všeobecne ide predovšetkým o oblasť, kde sa prekrýva vplyv silného štátu a silného biznisu,“ dopĺňa.
„Súčasná slovenská opozícia sa zhoduje v tom, že problém Váhostavu odhaľuje ďalší veľký problém, ktorý sa týka schránkových firiem.“
Deformácia ekonomiky
Silné oligarchické zoskupenia sa pritom nemusia správať vôbec protizákonne a ekonomika sa ich vplyvom aj tak deformuje. Výrazná prevaha malej skupiny voči drvivej väčšine totiž deformuje konkurenčné prostredie. „Samozrejme, že konkurenčné prostredie, ktoré pozostáva z menšieho počtu veľkých firiem, je zložitejšie pre vstup malých podnikateľov do odvetvia. Veľkí hráči na trhu majú totiž zvyčajne ,rozchytanú‘ väčšinu zákazníkov,“ hovorí Jana Glasová, analytička Poštovej banky. „Nová začínajúca a menšia firma, ktorá chce na takýto trh vstúpiť, to môže urobiť napríklad tak, že využije takzvanú dieru na trhu. Znamená to, že príde s inovatívnym produktom, čím poskytne kupujúcim niečo nové, nad rámec toho, čo ponúkajú existujúce firmy v odvetví,“ dopĺňa. Ďalšou možnosťou pre menších hráčov je sústrediť sa na oblasti, kde vplyvné skupiny nepôsobia. Menšie firmy sú tak vytláčané do odvetví, kde silné firmy nepôsobia.
Medzi týmito silnými spoločnosťami a malými firmami totiž, ako sa ukazuje, nefunguje ani spolupráca. Po príklady toho, že spolužitie „malých“ a „veľkých“ vedľa seba nefunguje, netreba chodiť ďaleko. Témou aj pre politikov sa totiž stala situácia okolo spoločnosti Váhostav, ktorú vlastnia firmy spojené s Jurajom Širokým. Váhostav je v procese reštrukturalizácie záväzkov, na ktorú doplatia drobní podnikatelia a živnostníci, ktorí sa na prácach pre Váhostav reálne podieľali. Títo menší podnikatelia sa stávajú druhotne platobne neschopnými a z faktúr, ktoré vystavili, musia platiť dane a odvody. Pre neplnenie týchto záväzkov hrozí ich firmám úpadok. Práve malí podnikatelia a živnostníci uvidia zo svojich faktúr len minimum. To bude dôsledok reštrukturalizácie, ktorá pritom je v súlade so zákonom.
„Oligarchovia používajú ekonomický vplyv aj na ovplyvňovanie politiky na upevnenie ekonomickej aj politickej moci“
Kauzy
Súčasná slovenská opozícia sa zhoduje v tom, že problém Váhostavu odhaľuje ďalší veľký problém, ktorý sa týka schránkových firiem. Marcel Klimek, ekonomický analytik (NOVA), upozorňuje na to, že vo vlastníckej štruktúre Váhostavu figurujú štyri „schránky“ z Nového Zélandu. Tieto spoločnosti spravuje rovnaká osoba menom Geoffrey Peter Cone. Klimek s dávkou irónie poznamenal, že „Geoffrey z Nového Zélandu... zrejme až tak stavebníctvu nerozumie, pretože inak by Váhostav nemusel ísť do reštrukturalizácie“. Zároveň však upozornil, že ten istý človek z Nového Zélandu úspešne podniká v slovenskom zdravotníctve. „Hovoríme o najúspešnejšom prevádzkovateľovi sanitiek na Slovensku, o spoločnosti Falck Emergency,“ vyhlásil Klimek. Existuje tak prepojenie medzi firmami, ktoré na Slovensku stavajú napríklad diaľnice a medzi firmou prevádzkujúcou záchranky.
Vzniká teda spleť vzťahov, ktoré sú ťažko čitateľné a poškodzujú ekonomiku a spoločnosť. „Ak teda hovoríme o hrozbách, ktoré predstavuje oligarchia a všeobecne takéto usporiadanie pre ekonomiku, ale aj spoločnosť, tak predovšetkým ide o absolútnu a hlbokú deformáciu trhového prostredia, enormné a prakticky nevyčísliteľné škody, a to vo všetkých oblastiach činnosti,“ hovorí Kavický.
Na Slovensku sa to záchrankami nekončí. Veľmi známou je kauza Gorila. Jednou z ústredných postáv tejto kauzy je podľa uniknutého spisu Jaroslav Haščák zo spoločnosti Penta, ktorý sa údajne mal stretávať s politickými špičkami Slovenska v konšpiračnom byte. Zo spisu vyplýva, že sa o počasí nebavili. Táto kauza dokonca zmobilizovala občanov, ktorí vyšli do ulíc a žiadali krátky proces s korupciou na Slovensku. Okolo celého spisu sú dodnes nejasnosti a kauza sa vyšetruje.
„ Výrazná prevaha malej skupiny voči drvivej väčšine deformuje ekonomiku“
Menej komplexnou, no veľmi obraznou, je kauza okolo sporného vládneho dokumentu nadobudnutí podielu v Slovenskom plynárenskom priemysle (SPP). Vlastnosti tohto dokumentu totiž prezrádzajú, že vlastný dokument vznikal na počítači, ktorý patrí spoločnosti J&T Investment Advisors, s. r. o. S tým, že vládny dokument vytvorila finančná skupina, prišiel v roku 2013 Lipšic. „Minister hospodárstva preukázal, že je len bábkou,“ uviedol vtedy Lipšic na adresu vtedajšieho šéfa rezortu hospodárstva Tomáša Malatinského. „Robert Fico predal tento štát finančným skupinám,“ uviedol ďalej Lipšic. Podľa neho si ministerstvo osvojilo dokument skupiny J&T a iba doplnilo, čo potrebovalo, teda obal a komuniké pre médiá. Vláda odkupovala podiel v SPP od spoločnosti Energetický průmyslový holding (EPH). Tá je spojená so skupinou J&T. V reakcii na tieto odhalenia nasledovala politická hra v podobe pokusu o odvolanie predsedu vlády. Vzhľadom na parlamentné počty Fico v úrade pochopiteľne ostal.
Peniaze rovná sa moc?
Moc peňazí ide ruka v ruke s mocou reálnou. Pretože práve z radov bohatých totiž vychádzajú ľudia vplyvní. Pritom vôbec nemusí záležať na tom, akú kvalitnú demokraciu jednotlivé krajiny majú. V minulom roku profesor Princeton University Martin Gilens a profesor Northwestern University Benjamin I. Page zverejnili výsledky štúdie, z ktorých jasne vyplýva, že politické smerovanie USA majú pod palcom bohaté a vplyvné elity. Akademici zbierali údaje z obdobia medzi rokmi 1981 a 2002. Akademici podľa BBC prišli k záveru, že politické zmeny, ktoré len v malej miere podporuje americká ekonomická elita, sa do legislatívy pretavili len v 18 % prípadoch. Politické zmeny, ktoré bohatí Američania vítajú, sa podarilo presadiť v 45 % prípadov.
Radovan Kavický: (Ne)vyrovnaný rozpočet, nextfuture.sk, 23. 4. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Procesy tvorby štátneho rozpočtu a verejných rozpočtov sa všeobecne považujú za niečo veľmi komplikované, no v skutočnosti sa to v princípoch v ničom neodlišuje od tvorby akéhokoľvek individuálneho, súkromného rozpočtu. Rozpočty, vrátane tých verejných zjednodušene možno nazvať plánmi budúceho hospodárenia, kde na jednej strane máme príjmy rozpočtu a na druhej strane jeho výdavky. Pri tvorbe rozpočtu vychádzame buď zo stránky príjmovej, alebo z tej výdavkovej a na konci rozpočtového obdobia chceme predovšetkým naplniť cieľ rozpočtu, čiže to, čo chceme rozpočtom dosiahnuť. Ak hospodárime zodpovedne, stanovíme si realistické ciele a pripravíme i rezervy na prípadné neočakávané udalosti alebo iný ako očakávaný vývoj, tak výsledkom by malo byť vyrovnané alebo mierne prebytkové plnenie rozpočtu.
Ideálny stav by, samozrejme, bol, ak by obe strany rozpočtu boli v súlade a minulo sa len podľa možností, ktoré ponúka príjmová stránka rozpočtu. Tu však, v prípade verejných rozpočtov, narážame na politiku a v tej sa, žiaľ, ako normálny stav akceptuje, že sa dlhodobo porušujú prakticky všetky zásady. Od hospodárnosti počnúc a vyrovnanosťou končiac. Príčiny tohto stavu sú hlbšie než sa na prvý pohľad zdá a zasahujú aj do oblasti ekonomickej teórie a politológie, ale to by bolo na dlhšie a nie je to predmetom tohto článku.
Jednoducho tvorba rozpočtových schodkov, deficitné financovanie, takpovediac kupovanie si voličských hlasov cez rôzne, mnohé de facto nepotrebné, programy a postupné akumulovanie dlhu sa, žiaľ, považuje za normálne a pri obhajovaní takéhoto prístupu k hospodáreniu s verejnými zdrojmi sa často vychádza z mnohých absurdných predpokladov. Predpokladá sa totiž, že štát si predsa vždy bude môcť požičať a riziko pre súkromný sektor spojené s takouto investíciou je považované za nulové, lebo štát predsa vždy bude mať príjmy, keďže má možnosť prijímať akékoľvek opatrenia v daňovej politike. Samozrejme, tieto predpoklady sú v rozpore s realitou. Dlhová kríza jasne ukázala, že nie každý štát si môže požičiavať donekonečna... Ale ukázala tiež, že politici pre udržanie status quo urobia akýkoľvek, hoci aj ekonomicky nezmyselný, kompromis. Okrem reality sú podobné očakávania v rozpore aj s teóriou, pretože ani vo finančnej teórii a v praxi skrátka neexistuje nič také ako bezrizikové aktívum, ale rovnako tak aj so zdravým rozumom.
Vráťme sa ale späť k tvorbe rozpočtu. V prvom rade treba povedať, že je to nielen každoročný, ale predovšetkým celoročný proces, ktorý sa riadi presnou legislatívou. Najdôležitejšou zákonnou normou je predovšetkým zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy, ktorý určuje tak pravidlá, ako aj presné termíny, ktoré v procese tvorby treba dodržiavať.
Verejné financie sú v samotnom centre záujmu politikov a súhrnne predstavujú objem prostriedkov, ktoré sa z ekonomiky cez dane a odvody odoberú, aby boli prerozdelené. O tom, v akom objeme a akým spôsobom sa časť hrubého domáceho produktu odoberie a kam sa tieto zdroje nasmerujú, sa rozhoduje práve prostredníctvom volených zástupcov a politiky. Rozpočet samotný by v ideálnom prípade mal každoročne odzrkadľovať fiškálne priority vlády a mal by byť nástrojom na dosiahnutie cieľov, ktoré sú opísané v programoch jednotlivých politických strán a najmä v programovom vyhlásení vlády, ktorá vzišla z demokratických volieb a ktorá tak má mandát na napĺňanie tohto programu. Samotnú fiškálnu politiku teda vykonáva vláda, no rozpočtovú politiku, teda aj tvorbu rozpočtu, má na starosti ministerstvo financií.
Každoročne, do 15. apríla, má ministerstvo financií povinnosť predložiť východiská rozpočtu na najbližší rok a následne do 15. augusta už samotný návrh rozpočtu, kde sú už zakomponované priority jednotlivých ministerstiev na nasledujúce obdobie a ktorý, podobne ako východiská, taktiež schvaľuje vláda a to do 30. septembra bežného roka. Do 15. októbra bežného roka musí byť kompletný návrh rozpočtu predložený poslancom do parlamentu na schválenie, kde môže byť cez pozmeňovacie návrhy ešte upravovaný, no mal by byť do konca roku v treťom čítaní schválený, aby sa predišlo rozpočtovému provizóriu. Schválením v parlamente rozpočet, teda plán hospodárenia, nadobúda podobu záväznej legislatívnej normy, zákona, ktorý sa má v nasledujúcom období plniť. Po uplynutí konca rozpočtového obdobia majú jednotlivé ministerstvá povinnosť vyhotoviť záverečné účty jednotlivých rozpočtových kapitol a ministerstvo financií následne koordinuje túto činnosť, kompletizuje údaje a vyhotovuje štátny záverečný účet, ktorý sumarizuje samotné plnenie rozpočtu z predchádzajúceho obdobia a musí byť opäť predložený vláde, a to do 30. apríla bežného roku. Vláda ho následne do 20. mája bežného roka predloží Najvyššiemu kontrolnému úradu SR a parlamentu na kontrolu a následné schválenie do podoby oficiálneho dokumentu.
Samozrejme, to sme v skrátenej podobe opísali ideálny scenár a proces tvorby, vyhotovenia, schválenia, plnenia a následnej kontroly rozpočtu určenej zákonom, kde postupne samotný rozpočet nadobúda podobu zákona. Realita je však v mnohom odlišná od tejto ideálnej verzie. Ako už aj bolo uvedené, verejné financie a rozpočet samotný sú jednoducho v samotnom jadre záujmu politikov a v minulosti sa vyskytli mnohé prípady, keď boli porušované tak predpísané termíny, ako aj zákony, teda rozpočty samotné.
Od vzniku samostatného štátu sa na Slovensku neuskutočnil komplexný audit všetkých verejných výdavkov s cieľom identifikovať tie zbytočné (neefektívne z pohľadu aktuálnej fiškálnej politiky), v minulosti náš štát nikdy nehospodáril prebytkovo, ba ani len vyrovnane. S verejnými zdrojmi sa často, žiaľ, nakladá nehospodárne, neefektívne a neprihliada sa často ani na spravodlivosť pri prerozdeľovaní a správnom alokovaní zdrojov prostredníctvom verejných rozpočtov, aby odzrkadľoval aktuálne priority vlády v oblasti napĺňania programu v danom volebnom období a neexistuje jasná a deklarovaná previazanosť fiškálnej politiky na rozpočtovú, prostredníctvom ktorej by si verejnosť mohla odkontrolovať napĺňanie programu, na ktorý dostal politik mandát. Žiaľ, je nutné konštatovať, že dnes po vyše dvadsiatich rokoch deficitného financovania nám nominálne neustále rastú a dosahujú nové historické maximá verejné výdavky, máme najvyššiu mieru zadlženia v histórii, absolútne nevyhovujúcu štruktúru verejných financií, ktorá nereflektuje dnešné potreby verejnosti a často ani priority vlády. Rozpočet je formálne viacročný, no reálne sa mení „za pochodu“, každý rok podľa aktuálnych politických, či výstižnejšie povedané, skôr taktických priorít. Navyše roky sa tu tolerujú tisícky rozpočtových opatrení, teda malých zmien rozpočtu bez toho, aby ich musela schvaľovať vláda. Každoročné diskusie o rozpočte v parlamente sa skôr vedú o tom, ktoré ministerstvo, respektíve rozpočtová kapitola, dostane viac či menej zdrojov z „celkového plánovaného koláča“, a podľa toho sa nastaví daňová politika, no v diskusii absolútne absentuje zmienka o tom, aký objem zdrojov a na aké programy je vôbec potrebný pri napĺňaní konkrétnych cieľov a ktoré výdavky sú, či boli zbytočné a podobne.
No a v neposlednom rade úplne absentuje kontrola verejnosti v celom procese tvorby rozpočtu a smerom k svojim voleným zástupcom, ktorí nakladajú s týmito verejnými zdrojmi. Na Slovensku zatiaľ, žiaľ, neexistujú formálne požiadavky ani mechanizmus na zapojenie verejnosti do rozpočtového procesu. Verejnosť má dnes len možnosť podávať podnety, ak zistí nedostatky v nakladaní s verejnými zdrojmi, no stále neexistuje prakticky žiadna spätná väzba od vlády a najvyšších kontrolných inštitúcií, aby sa verejnosť dozvedela, ako bolo s daným podnetom naložené. V téme participatívneho rozpočtu sa dosiaľ skrátka urobilo len veľmi málo konkrétnych krokov.
Pozitívne zmeny v oblasti tvorby rozpočtu transparentnosti a nakladania s verejnými zdrojmi sú potrebné a dôležité nielen z dôvodu stabilizácie deficitu štátneho rozpočtu a verejného dlhu, ale aj preto, aby tak v krátkodobom, ako aj dlhodobom horizonte dochádzalo práve k reálnemu prepájaniu fiškálnej politiky vlády s rozpočtovou politikou ministerstva financií, k prepájaniu politických sľubov a záväzkov s politickou realitou a reálnou fiškálnou a hospodárskou politikou.
Z makroekonomického hľadiska žijeme v neistých časoch. Rozpočet už od jeho tvorby až po jeho plnenie a kontrolu by sa teda mal držať aspoň základných pravidiel zodpovedného hospodárenia a aj preto by sa napríklad nemal opierať len o jednu makroekonomickú prognózu, ale mal by byť rozšírený a rátať hneď s viacerými scenármi hospodárskeho vývoja vrátane možných vplyvov na verejné financie.
Otázka väčšej otvorenosti v procese tvorby rozpočtu, teda celého rozpočtového procesu, je mimoriadne relevantná v kontexte stále prebiehajúcej európskej, ale aj globálnej finančnej krízy. Krajiny, ktoré v tejto oblasti podnikli potrebné kroky a otvorili sa verejnej kontrole, získali nielen väčšiu dôveru trhov, ktorú si dlhodobo udržiavajú, ale dosiahli aj zníženie nákladov na prefinancovanie svojho verejného dlhu. Zostáva len dúfať, že sa jedného dňa aj na Slovensku vydáme podobným smerom a cestou zodpovedného a vyrovnaného, či dokonca prebytkového hospodárenia s verejnými zdrojmi.
Radovan Kavický: Euroatlantická stagnácia, nextfuture.sk, 4. 3. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Pomerne nedávno vrcholní európski predstavitelia vyhlasovali, že kríza je už prekonaná a eurozóna zachránená. Dnes sa ešte stále mnohí z nich neodvažujú pripustiť, že to tak nie je a stav sa v skutočnosti zhoršil, lebo kríza pod vplyvom nevhodnej monetárnej, ale aj fiškálnej politiky, nadobudla novú podobu, pričom problémy, ktorým čelíme, sa len posunuli od akútnych smerom k chronickým.
Zadlženosť krajín eurozóny sa blíži k hranici sto percent, rast je prakticky úplne utlmený, nezamestnanosť rastie na desivé úrovne predovšetkým v južných, najproblémovejších a najviac zadlžených krajinách eurozóny a akoby to nestačilo, prepad cien ropy vyvoláva deflačné tlaky, čím sa pre Európu zvyšuje riziko upadnutia do deflačnej špirály a to napriek už roky trvajúcej expanzívnej monetárnej politike v kombinácii s reštriktívnou fiškálnou politikou. Naproti tomu v USA sme svedkami pomalého oživovania ekonomiky, poklesu nezamestnanosti, nízkej inflácie a zastavenia monetárnej expanzie v kombinácii s expanzívnou fiškálnou politikou.
[image error]Tento vývoj nie je prekvapujúci, lebo len veľmi ťažko možno očakávať vhodnú reakciu na krízový vývoj, ak doteraz neexistuje ani len zhoda v tom, čo bolo príčinou vývoja po roku 2008. Veľmi častá interpretácia, najmä v rámci EÚ, obviňuje predovšetkým nezodpovednú politiku a reguláciu zo strany USA, ako pôvodcu krízy, ktorá sa vraj len preliala do nevinnej a nič netušiacej Európy a zastihla ju nepripravenú. Samozrejme, je to hlúposť, no i preto pri pátraní po vhodnej hospodárskej politike ako východiska z krízy sa treba sústrediť tak na prvotnú príčinu, ako aj pripomenúť si to, aká politika, resp. „liečba“ bola ekonomike, resp. „pacientovi“ naordinovaná na oboch stranách Atlantiku v reakcii na krízu. Práve tieto dve ekonomiky, teda americká a európska a ich centrálne banky sa najviac odlišujú vo svojich prístupoch k riešeniu krízy.
Už v predkrízovom období, do roku 2008, existovali výrazné rozdiely medzi severnými a južnými krajinami EÚ. Južné krajiny, ktoré do EÚ vstupovali v 80-tych rokoch, ako napríklad Španielsko, Grécko či Portugalsko, naakumulovali aj pred vstupom (ale tento proces pokračoval aj po vstupe) do EÚ obrovské objemy deficitov obchodnej bilancie, ktoré museli nejakým spôsobom financovať. Stali sa tak postupne typickými dlžníkmi v rámci EÚ, zatiaľ čo severné krajiny a pôvodné zakladajúce krajiny EÚ prebrali rolu veriteľov v rámci tohto zoskupenia krajín. Tento trend sa ešte viac prehĺbil zavedením jednotnej európskej meny, čím navyše tieto krajiny i stratili menový kanál na dorovnávanie nerovnováh v ekonomike. ECB, postavená na základoch nemeckej centrálnej banky, po prvotnom etablovaní roky tolerovala a de facto dodnes toleruje chronickú podkapitalizovanosť európskeho trhu a ekonomiky. Postavenie ECB totiž dodnes nie je postavením klasickej centrálnej banky, lebo ani konštrukcia samotnej EÚ a eurozóny nebola na báze jednotného štátu, ale spoločenstva štátov a navyše ku konštrukcii meny sa pristúpilo ešte predtým než sa dokončila konštrukcia bankového, fiškálneho či politického piliera, čiže mnohé kompetencie boli a aj naďalej sú na pleciach jednotlivých národných štátov. Skrátka ECB riešila úplne iné problémy a mala jasný mandát ovplyvňovať predovšetkým cenovú hladinu. Nemohlo sa teda niečo také vyžadovať. Po príchode krízy sa ukázalo, že európsky bankový trh, resp. konkrétne bankové subjekty, boli zasiahnuté enormne, lebo zarábali práve na najvýnosnejších aktívach, teda amerických derivátoch a dlhu európskych krajín, ktoré boli v problémoch. Objem, ale ani ocenenie týchto rizík, ktoré na seba európsky bankový sektor prebral, skrátka nezodpovedali možnostiam a kapitálu, ktorý v bankách bol prítomný. Teda po období, keď sa všetko zdalo byť v poriadku a celý proces ako úspešný a bezproblémový (teda proces zarábania na nerovnováhach a rizikových aktívach), nastala zrazu nečakaná kontrakcia po príchode externého šoku a následné takpovediac zastavenie krvného obehu/peňažného obehu ekonomiky, čo malo vplyv na verejné financie národných štátov (bailouty/intervencie a priame zachraňovanie bánk) a zároveň vlády jednotlivých štátov stratili zdroje na financovanie svojich deficitov, ktoré naakumulovali do podoby výrazného dlhového zaťaženia a navyše pri absencii a neochote robiť systémové, štrukturálne reformy (vrátane severných krajín v rámci EÚ, teda vyspelých a nezadlžených).
Južné krajiny sa teda ešte viac ponorili do dlhových problémov, strácali svoju konkurencieschopnosť ako aj zdroje pre rast, následný rast nezamestnanosti a potrebovali ďalšiu „pomoc“ v podobe dodatočného úveru od bánk a neskôr aj krajín, ktoré zo situácie benefitovali.
Prakticky všetky najväčšie centrálne banky, teda tak americká, ako aj anglická a japonská centrálna banka sa pred siedmimi rokmi, v reakcii na krízu, vybrali cestou kvantitatívneho uvoľňovania a ich politická reprezentácia sa vybrala cestou fiškálnej expanzie. ECB v priebehu rokov taktiež vykonávala expanzívnu monetárnu politiku, no bola prakticky neúčinná a vykonávaná cez mnoho rôznych nástrojov od úrokových sadzieb, ktoré znížila, až po absolútne minimum, priame trhové intervencie, širokú škálu krátkodobých ako aj dlhodobých a cielených refinančných operácií, ako aj nákup cenných papierov komerčných subjektov a viacero kôl intervencií a nákupov na trhu vládnych dlhopisov. Dokonca bola ochotná ísť až úplne do extrémov a tým i úplne poprieť svoj mandát cez neobmedzené nákupy vládnych dlhopisov problémových krajín na sekundárnom trhu (našťastie tento scenár a program zostal len v deklarovanej rovine/nebol naplnený, a to aj pre rozpor s primárnym právom EÚ), len aby zachránila eurozónu a euro ako existujúcu a rezervnú menu. Boli a sú teda dnes tolerované a povolené bailouty, ba dokonca etablované nové inštitúcie, schémy a mechanizmy práve na tento účel. Na druhej strane politická reprezentácia a európske elity pod vplyvom mylného dojmu, že problém je tým vyriešený a kríza prekonaná, naordinovala štátom v problémoch nevhodnú a reštriktívnu fiškálnu politiku.
Eurozóna a teda aj Európska únia samotná formálne prežila, hoci v tomto procese poprela všetko, vrátane primárnej legislatívy a teda zmlúv, na ktorých stála, a vybrala sa na cestu väčšej centralizácie, budovania bankovej, fiškálnej a politickej únie (navyše bez politického mandátu od voličov na tieto kroky). Európska únia v podobe, akú sme ju poznali a do ktorej sme dobrovoľne vstupovali, tak de facto v priebehu krízy zanikla a stratila svoju vlastnú tvár a navyše postupne stráca i svoju ekonomickú silu a rolu, ktorú z politického či ekonomického hľadiska dlhé roky plnila, a zmieta sa naďalej vo vnútorných problémoch. Európsku ekonomiku v dnešnom stave možno prirovnať k pacientovi, ktorý po sérii neúspešných operácií utrpel šok a upadol do kómy.
Riešenie a cesta von z tohto marazmu nie je až taká zložitá ako sa môže zdať. Stačilo by priznať si chybu (respektíve sériu chýb v reakcii na krízu) a v dnešnej situácii urýchlene prestať zneužívať pretrvávajúce problémy ako argument (populárna mantra „viac Európy“) na pokračovanie procesu prechodu k bankovej, fiškálnej a politickej únii (ktorý len zbytočne rozdúchava nacionalistické vášne v mnohých krajinách a naráža už i na odpor, čo môže byť začiatok konca samotnej EÚ). V rámci eurozóny je nevyhnutné vytvorenie nových, jasných, vynútiteľných ekonomických pravidiel a ich striktné dodržiavanie a v prípade ich porušovania by mal existovať mechanizmus na opustenie eurozóny a tým de facto aj EÚ. Krajina by si tak svoje ekonomické problémy vyriešila sama a neskôr by sa mohla do nadnárodného zoskupenia vrátiť, ak by znova spĺňala pravidlá. Z hľadiska hospodárskej politiky by jednotlivé krajiny, ale aj EÚ samotná, mali predovšetkým naplno využiť svoje investičné možnosti a podporiť agregátny dopyt cez vládne investičné výdavky, ale aj cez podporu rastu reálnych miezd a zamestnanosti prostredníctvom daňovej politiky. Podpora inovácií, vedy, výskumu – áno, to sme už počuli mnohokrát, no dnes je už najvyšší čas to konečne aj realizovať, lebo inak hrozí, že sa Európa ako niekdajšie centrum obchodu, inovácií a blahobytu zmení na nepoznanie.
Realita v oblasti hospodárskej politiky je však, žiaľ, tomuto ideálnemu scenáru mimoriadne vzdialená. Proces centralizácie a odovzdávania kompetencií z národnej úrovne na tú nadnárodnú pokračuje a deficit demokracie v celom tomto procese i naďalej narastá. ECB sa takpovediac „7 rokov“ po a pod hrozbou upadnutia európskej ekonomiky do deflačnej špirály rozhodla ísť cestou využitia posledného možného nástroja, ktorý ešte dosiaľ neaktivovala, teda otvoreného kvantitatívneho uvoľňovania, inými slovami „vyinflovania z dlhu“ a vyvážania inflácie do zahraničia. Táto politika monetárnej expanzie, spolu s pretrvávajúcou reštriktívnou fiškálnou politikou, len veľmi ťažko pomôže naštartovať rast a je navyše absolútne nevhodná pri riziku upadnutia do deflácie. Skôr je teda namieste obava, že súčasný, priam komatický, stav európskej ekonomiky pretrvá.
