Radovan Kavický's Blog, page 14
January 2, 2016
Radovan Kavický: Tabuizácia verejných financií .týždeň, 28.11.2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
http://www.tyzden.sk/casopis/2010/48/...
Nedostatky v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi sú značné, nadviazanie na reformy z minulosti potrebné, hoci recept na trvalé odstránenie nedostatkov naďalej chýba a odborná diskusia na tému zvýšenia transparentnosti vo verejných financiách sa len pomaly začína otvárať. Ako teda ďalej a v ktorých oblastiach pretrvávajú problémy?
Úplne odpolitizovať diskusiu o finálnej podobe fiškálnej a rozpočtovej politiky nemožno, keďže verejné zdroje a ich prerozdeľovanie sa nachádzajú v samotnom centre záujmu politikov. To, o čom však možno aj odborne diskutovať je oblasť transparentnosti vo verejných financiách. V minulosti uskutočnená reforma verejnej správy a aj financií predstavuje pomerne kvalitné základy pre „stavbu“ na ktorej dokončenie sa za minulej vlády nenašla nielen politická vôla ale ani chuť dokončiť to, čo už raz začaté bolo. Skôr sme boli svedkami úplne opačného procesu. Potrebné reformy v tejto oblasti sa stali novodobým tabu a zvrátenie trendu zvyšovania netransparentností vo verejných financiách, nastoleného najmä v posledných rokoch, si bude v najbližšom období vyžadovať opäť mnoho úsilia, pomerne náročných krokov a širokej politickej podpory týchto zmien.
Súčasná vláda sa v programovom vyhlásení jasne zaviazala, že „obnoví poriadok“, „definuje jasné pravidlá disciplíny a transparentnosti“ vo verejných financiách a „predloží návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti“, no aj tak pretrvávajú pochybnosti o finálnej podobe tohoto nadviazania na už uskutočnené reformy z minulosti.
Vznik novej inštitúcie, Rady pre fiškálnu zodpovednosť (tzv. fiškálnej rady), môže síce výrazne pomôcť k zvýšeniu transparentnosti a kontroly vo verejných financiách, no ide len o jeden z mnohých krokov, ktoré sú potrebné preto, aby sa súčasná situácia aspoň čiastočne zlepšila.
Slovensko bolo v roku 2010 po prvýkrát hodnotené v oblasti transparentnosti rozpočtovania a v celosvetovom rebríčku Open Budget Initiative (prieskum a hodnotenie otvorenosti slovenského rozpočtového procesu prebehlo v MESA 10) sa umiestnilo na 28. priečke z 94 krajín. Na prvý pohľad azda aj uspokojivé umiestnenie, ktoré však z regionálneho porovnania už nevyznieva natoľko pozitívne, keďže otvorenejší a transparentnejší rozpočtový proces majú nielen Slovinsko, Poľsko či Česká republika, ale i Rumunsko. Slovensko sa tak zaradilo spoločne s Chorvátskom tesne pred Bulharsko a Srbsko.
Nedostatky, ktoré majú systémový charakter možno nájsť už pri bližšom a podrobnom pohľade na obsah samotného štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, resp. aj štátny záverečný účet v danom roku.
Na Slovensku napríklad dosiaľ nie je zvykom a ani povinnosťou uvádzať v rozpočte údaje o skutočných a plánovaných výdavkoch za predchádzajúci rok v ekonomickom, funkčnom a programovom členení. Nemožno tak celkom presne určiť ako sa dané výdavky medziročne vyvíjajú. Ktorá činnosť, či oblasť sa podporuje a v ktorej oblasti naopak dochádza k poklesu celkových výdavkov. V následných diskusiách o rozpočte tak každoročne dochádza k tomu, že sa porovnávajú skutočné výdavky s plánovanými a opačne, čo nielen že nie je ekonomicky správne, ale často aj úplne zavádzajúce.
Pravidelné zverejňovanie podrobných informácií o plnení rozpočtu sa taktiež nestáva tradíciou a mesačné reporty MF SR sú z hľadiska informačnej hodnoty nedostatočné. Neobsahujú napríklad členenie podľa jednotlivých ministerstiev, ale len základné delenie podľa ekonomickej kategórie.
Medzi námety ako zvýšiť transparentnosť vo verejných financiách na Slovensku patrí určite aj návrh každoročného vydávania nezávislej správy o hodnotení plnenia cieľov vlády, kde by boli uvedené ja indikátory slúžiace na porovnanie pôvodných odhadov a celkových dopadov rozpočtu. Taktiež by bolo vhodné uvádzať informácie o štruktúre vládneho dlhu (splatnosť dlhu, úroková sadzba, výška úveru a pod.) na pravidelnej báze, keďže mesačné reporty MF SR týkajúce sa deficitu obsahujú taktiež len základné informácie a nemožno v nich nájsť napríklad informácie o splatnosti dlhu, úrokovej sadzbe, denominácií dlhu a mnoho ďalších potrebných informácií.
Z hľadiska snahy o zvýšenie transparentnosti je mimoriadne dôležité, aby nielen odborná, ale aj širšia verejnosť bola dostatočne informovaná o tom, ako sa nakladá z verejnými zdrojmi, aké priority má vláda a ako chce tieto svoje ciele zrealizovať. Keďže nie každý má čas podrobne skúmať celý rozpočet, bolo by určite vhodné každoročne vypracovávať stručný, netechnický prehľad rozpočtu a jeho návrhu pre verejnosť. Zvýšila by sa tým nielen verejná kontrola, ale aj informovanosť širokej a nielen odbornej verejnosti.
Uvádzať ciele vlády je potrebné aj v rámci jednotlivých politík. Pri plánovaných výdavkoch v danom roku je potrebné uviesť ich prepojenie na fiškálne ciele vlády aj z hľadiska výhľadu na nasledujúce roky. Rozpočet síce je formálne viacročný, no neobsahuje dostatočné informácie o tom, ako sa pomocou rozpočtu naplnia samotné ciele vlády. Výhľad na nasledujúce roky je teda v súčasnej podobe skôr informatívny a naznačujúci trend, no nie je rozhodne záväzný pre vládu aj na najbližšie roky.
K zvýšeniu transparentnosti tiež nenapomáha to, že v rozpočte nie sú uvádzané informácie o budúcich záväzkoch, o implicitnom dlhu, o výdavkoch financovaných priamo z daní, o daňovej asignácií a prijímateľoch týchto finančných prostriedkov, o finančných prostriedkoch vyňatých z rozpočtu, či rezervách vlády. Taktiež nie sú kalkulované dopady na rozpočet v prípade naplnenia rôznych scenárov vývoja ekonomiky, pričom v skutočnosti sa tvorí len jedna predikcia vývoja, ku ktorej sa vyjadrujú len banky.
Zmenou legislatívy, no najmä jej dôsledným dodržiavaním možno odstrániť v podstate takmer všetky tieto systémové nedostaky a to aj v oblasti posilnenia kompetencií kontrolných inštitúcií (buď v prípade tých už existujúcich, alebo novovzniknutej fiškálnej rady), ktoré by následne mohli vykonávať dôslednú kontrolu, analýzy dopadov rôznych ad hoc opatrení vlády a použitia verejných zdrojov, čo v súčasnosti nie je možné. Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) ako kontrolná inštitúcia síce každoročne vydáva stanovisko k štátnemu záverečnému účtu, no tento dokument nemá pre vládu záväzný charakter. Skôr ide v praxi len o monitoring nedostatkov v nakladaní s verejnými zdrojmi. NKÚ následne síce vydá odporúčania smerom k vláde, ktoré však zväčša nevyvolajú ani len odozvu, nie to ešte konkrétne kroky potrebné k náprave, pričom iba malá časť výdavkov je skutočne aj preskúmaná.
Mnohé doterajšie, ale aj novovzniknuté, nedostatky v oblasti verejných financií je potrebné odstrániť, zvýšiť otvorenosť a transparentnosť v celom rozpočtovom procese, jasným spôsobom prepojiť fiškálne ciele vlády so samotným rozpočtom, nadviazať na reformy a pretrvávajúce problémy jasne pomenovať, pretože len v prípade splnenia týchto predpokladov a návratu k zodpovednému prístupu k nakladaniu s verejnými zdrojmi možno očakávať aj udržateľný a zdravý vývoj verejných financií v budúcnosti.
(Autor je finančný ekonóm a ekonomický analytik
Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10)
Vyšlo v týždenníku .týždeň, 28. 11. 2010
Čítajte viac: http://www.tyzden.sk
Radovan Kavický: Návrat z gréckej cesty .týždeň, 12.12.2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
http://www.tyzden.sk/casopis/2010/50/...
Prvý rozpočet vlády Ivety Radičovej je na svete. Spolu s balíčkom úsporných opatrení dáva tušiť, aký bude rok 2011, keď chce koalícia presadiť niekoľko zásadných zmien. Zdá sa, že reformátori sa vrátili. No tentoraz postupujú opatrnejšie, ako by mohli.
Medzi mlynskými kameňmi
„Rád počujem výčitku, že sme málo razantní v znižovaní verejných výdavkov. Ubezpečujem vás, že deväť desatín svojho času počúvam výčitky presne opačné.“ Týmito slovami dvakrát v priebehu jedného mesiaca reagoval štátny tajomník ministerstva financií, Vladimír Tvaroška, na opakovanú kritiku sprava. Prvý raz to bolo začiatkom novembra na konferencii think-tanku INESS o štíhlej vláde. Druhý raz táto reakcia zaznela v klube Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika o novom rozpočte, ktorý sa konal pred tromi týždňami. Pozícia štátneho tajomníka dobre ilustruje súčasné reformné rozpoloženie vládnej koalície. Na jednej strane je pohľad odborníkov z mimovládnej sféry, ktorí si môžu dovoliť bez politickej zodpovednosti hovoriť o tom, čo by sa v oblasti verejných financií malo urobiť. Na druhej strane je vládna garnitúra, ktorej politické mantinely sú určované realitou tesnej parlamentnej väčšiny a silnej opozície, číhajúcej na každú príležitosť. Situácia vlády je o to ťažšia, že jej predchodkyňa nepripravila východiská štátneho rozpočtu, pred voľbami zatajovala stav verejných financií a čas od volieb bol veľmi krátky. O stave, v akom boli prebraté verejné financie, vypovedá aj skutočnosť, že v rámci jednej schôdze parlamentu sa schvaľuje aj Štátny záverečný účet za rok 2009, novela tohtoročného rozpočtu i rozpočet na ďalší rok. Ak sa dnes napríklad spolitizované odbory vyhrážajú generálnym štrajkom, učebnicovo čisté riešenia bez kompromisov nie sú úplne reálne. Tak to aspoň vidia vládni politici. No ekonómovia z think-tankov oponujú: vláda mohla ísť ďalej, aj keď sa zohľadnia politické náklady. V skutočnosti často absentuje skôr vôľa.
„Chýba v ňom politická odvaha a ochota riešiť podstatu problémov bez zvýšenia daňovo-odvodového zaťaženia,“ hovorí o novom rozpočte Peter Gonda, ekonóm Konzervatívneho inštitútu a jeden z tých, ktorí ho kritizujú z pozície trhových princípov. Chápe v akom stave prebrala vláda verejné financie a priznáva, že Miklošov rozpočet je oproti Počiatkovej ére úspornejší, brzdí rast verejného dlhu a predkladá určité výdavkové úspory. No zároveň kritizuje, že sa ani neuvažovalo o možnosti skresať deficit len škrtaním na strane prebujneného štátu. Od začiatku sa hovorilo iba o kombinácii zvyšovania príjmov štátu cez vyššie daňovo-odvodové zaťaženie a šetrenia na strane vlády. Gonda hovorí aj o premárnenej príležitosti. V ďalších rokoch sa má schodok znižovať pomalšie. A ak celkové verejné výdavky majú každý rok rásť, boj s deficitom nemožno brať celkom vážne.
Kde škrtať?
Tvrdenie Roberta Fica, že víťazom rozpočtu na rok 2011 sú banky a monopoly, je kurióznym výkrikom mimo reality, ktorý sa neoplatí ani komentovať. Po tom, ako predchádzajúca vláda zaťala tento a minulý rok deficit verejných financií takmer na osempercentnej úrovni, nemajú poslanci Smeru nijaké morálne právo čokoľvek kritizovať. Zvlášť ak bohorovne nevidia žiadny problém v spôsobe, akým gazdovali oni. Na druhej strane, poslanec Ján Počiatek môže mať pravdu, ak kritizuje prílišné spoliehanie sa na peniaze z EÚ. Paradoxne, podobnej kritike čelil pred rokom aj on. Vypuklé je to napr. na ministerstve dopravy, kde prostriedky z Únie tvoria tretinu rozpočtu. Tento rezort zároveň ušetrí osem miliónov eur, ktoré mali pôvodne ísť na údržbu ciest – dôsledok pivnej revolty časti poslancov KDH. K rizikám rozpočtu patria aj otázne príjmy zo zdanenia nadlimitných emisných kvót či vývoj svetovej ekonomiky. Nevieme, čo sa bude diať okolo eura a aký to bude mať dopad na nás, či na nášho popredného vývozného partnera – Nemecko.
Kde za týchto okolností škrtať? Radovan Kavický, analytik MESA 10, vidí priestor na úspory napríklad v obrane, kde pri verejnom obstarávaní zrejme dochádza k najväčšiemu plytvaniu. Ďalším kandidátom je nesystémový vianočný príspevok, ktorého zrušenie by štátnej kase ušetrilo približne 70 miliónov eur každý rok. Ako konkrétny program možnej zoštíhľovacej kúry ponúka Peter Gonda projekt Programové vyhlásenie reformnej vlády, na ktorom sa krátko pred parlamentnými voľbami podieľali viaceré mimovládne organizácie. Radičovej kabinet by mohol prehodnotiť ďalšiu existenciu viacerých fondov a agentúr, zrušiť bonifikáciu hypotekárnych úverov, obmedziť poľnohospodárske dotácie, investičné stimuly a iné neodôvodnené podpory podnikateľským subjektom. Neposkytovanie prídavkov na deti v rodinách, ktoré na ne nie sú odkázané, by mohlo ušetriť štvrť miliardy eur. (Do)privatizáciou viacerých podnikov s majetkovou účasťou štátu by bolo možné znížiť štátny dlh a zaceliť dieru v dôchodkovom systéme. Hoci niektoré z týchto opatrení by sa nepochybne stretli s odporom, iné by pre vládu z hľadiska politického kapitálu nemuseli byť nákladné.
Dôraz na transparentnosť
Spolupracovník Nadácie F. A. Hayeka, Fedor Blaščák, cieli svoju kritiku inde: „Kým v prípade deficitu ide o denný chlebík všetkých ekonomických novinárov i analytikov, málo sa na vládu tlačí v oblasti rozpočtovej transparentnosti a spôsobu, akým sa niektoré dáta komunikujú verejnosti.“ Kým ministerstvo financií rozpracúva svoju rozpočtovú kapitolu až do položiek v rádoch tisícov eur, ministerstvá obrany alebo spravodlivosti v uplynulých rokoch rozpisovali svoj rozpočet na pár riadkov. Dnes je to podľa Blaščáka lepšie, no často sa stáva, že k položkám nie sú priradené čísla alebo že ministerstvá rôzne čiastkové údaje zverejňujú výberovo. Verejnosť si väčšinou štátny rozpočet spája s jednotlivými rezortmi. No najväčšou rozpočtovou kapitolou je Všeobecná pokladničná správa, ktorá je témou samou osebe. Tvorí asi štvrtinu objemu rozpočtu a zahŕňa výdavky, ktoré nesúvisia s ostatnými kapitolami. Najmä však tie, ktoré sú spojené so správou štátneho dlhu. Blaščák sa domnieva, že štátny dlh by mal byť voči verejnosti komunikovaný otvorenejšie, nie cez akúsi „čiernu škatuľu“, kde je schované všeličo. Peter Gonda v súvislosti s transparentnosťou vidí problém najmä v obľúbenej praktike vlád očisťovať rozpočet od niektorých položiek, na základe čoho môžu vyzerať výdavky lepšie.
Otázkou filozofie tvorby rozpočtu je aj to, či má byť zostavovaný z výdavkovej, alebo príjmovej strany. Od jednej skupiny analytikov, kam sa radí aj ekonóm Konzervatívneho inštitútu, zaznieva argument, že vychádzať treba z príjmov: „Takúto sumu máme tento rok k dispozícií, poďme sa teraz pozrieť, načo si môžeme dovoliť ju minúť.“ Opačná strana namieta, že politická prax sa vždy bude odvíjať od výdavkov. „Politik musí povedať, aké má priority, a tým potom prispôsobiť príjmy,“ hovorí Kavický. Výdavkové zostavovanie rozpočtu mu neprekáža, aj keď pripúšťa, že môže ľahšie zvádzať politikov na zadlžovanie.
V každom prípade, príjmy by sa mali plánovať na základe princípu opatrnosti, teda podľa najpesimistickejšieho scenára. Práve v uplynulých rokoch rátal totiž Ficov kabinet s nadštandardnými príjmami, o ktorých každý už v čase schvaľovania rozpočtu varoval, že sú prehnane optimistické.
Čo prinesie rok 2011?
Z pravidla, že vláda musí presadiť väčšinu bolestivých zmien hneď po voľbách, kým vo svojom poslednom roku by mala voličovi ukazovať výsledky a najmä prívetivú tvár, sa už v slovenskej politike stala mantra. V prípade Radičovej kabinetu bude zrejme platiť, že po ozdravnom balíčku a úspornom rozpočte príde rok 2011 ako obdobie niekoľkých hlbších reforiem. Vláda napríklad prijala materiál, v ktorom ukladá 45 úloh ministrom a šéfom ďalších ústredných orgánov štátnej správy. Každá inštitúcia by mala identifikovať, či to, čo má na starosti, naozaj musí robiť, či by to nezvládol aj súkromný sektor a ak nie, či by sa to nedalo robiť efektívnejšie. Šetrenie v štátnej správe tak má nadobudnúť systémovejšiu podobu. Deficit verejných financií v roku 2011 má byť na úrovni 4,9 % HDP, neskôr má klesnúť na 3,8 % v roku 2012 a na 2,9 % v roku 2013.
V prvom polroku by sa mal objaviť aj návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Zatiaľ je otázne, ako sa k nemu postaví opozícia, ktorej hlasy sú na presadenie predpisu nevyhnutné. V každom prípade, zahraničné skúsenosti ukazujú, že pravidlá rozpočtovej zodpovednosti najlepšie fungujú tam, kde o ich užitočnosti panuje konsenzus naprieč politickým spektrom. Vznikne u nás tiež inštitúcia, ktorej úlohou bude sledovať súvahu štátu. Na jej čelo by mohol prísť Ľudovít Ódor, ktorý vlani spolu s Michalom Horváthom napísal štúdiu o zodpovednej a transparentnej fiškálnej politike pre Národnú banku Slovenska. Autori upozorňujú na to, že prakticky od vzniku samostatnej SR je náš deficit verejných financií sústavne omnoho vyšší, než je udržateľné. Doteraz sme nikdy nezaznamenali prebytok a ani časy hospodárskej konjunktúry neboli dostatočne využité na dosiahnutie rovnováhy medzi príjmami a výdavkami. Problémom je aj to, že trojpercentný deficit, ktorý povoľoval Pakt stability a rastu, sa nevníma ako posledný mysliteľný bod, kam vlády môžu klesnúť. Naopak, naprieč Európou sa berie ako vytúžený cieľ garnitúr, ktoré hospodária s omnoho vyššími deficitmi. Práve Ódor a Horváth navrhli vytvoriť nezávislú radu pre fiškálnu zodpovednosť, ktorá by nielen hodnotila fiškálne ciele, ale navyše by prispela k väčšej transparentnosti verejných financií. Zamýšľali ju kreovať pri Národnej rade, mala by troch členov a sekretariát s pätnástimi analytikmi. Avšak konečná podoba tohto orgánu a najmä sankčný mechanizmus budú zrejme až výsledkom politických rokovaní. Medzi ďalšie návrhy štúdie patrí horná hranica pre hrubý dlh či nové pravidlá pre hospodárenie samospráv.
Úsporu finančných prostriedkov, samozrejme, môže priniesť aj reforma verejného obstarávania. Na príjmovej stránke sa chystajú zmeny v súvislosti s prvkami, ktoré podľa strany SaS majú smerovať k odvodovému bonusu. Okrem zavedenia superhrubej mzdy či zjednotenia vymeriavacích základov sa chystá zjednotenie miesta výberu daní, ciel a odvodov, a následne zjednotenie miesta výplaty. Tieto opatrenia by vytvorili priestor na rozsiahle úspory v oblasti administratívy. Ide však už o program na celé volebné obdobie. Aj keď podľa doterajšieho výkonu vládnej koalície sa zdá, že zlaté obdobie reforiem z rokov 2002 až 2006 sa opakovať nebude, vláda má v časoch šíriacej sa dlhovej nákazy potenciál rozhodujúcou mierou zmeniť gazdovanie štátu k lepšiemu.
Vyšlo v týždenníku .týždeň, 12. 12. 2010; Autor textu: Lukáš Krivošík
Čítajte viac: http://www.tyzden.sk/casopis/2010/50/navrat-z-greckej-cesty.html
Výsledky hodnotenia transparentnosti rozpočtu Open Budget Initiative (OBI) 2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
Slovensko sa v celosvetovom rebríčku krajín podľa transparentnosti rozpočtovania (Open Budget Index) v roku 2010 umiestnilo na 28. priečke z 94 zúčastnených krajín so ziskom 57 bodov zo 100 možných. Z regionálneho porovnania krajín strednej a východnej Európy ale nevychádzame uspokojivo, keďže otvorenejší rozpočtový proces majú nielen Slovinsko, Poľsko či Česká republika, ale i Rumunsko. Slovensko sa v hodnotení zaradilo spoločne s Chorvátskom tesne pred Bulharsko a Srbsko.
Z prieskumu, ktorý v rámci projektu OBI (Open Budget Initiative) po prvýkrát na Slovensku uskutočnilo Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10 vyplýva, že v oblasti rozpočtovej politiky doteraz pretrváva mnoho nedostatkov. Zmeny v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi sú potrebné nielen z dôvodu stabilizácie deficitu štátneho rozpočtu a verejného dlhu, ale i preto, aby došlo k zvýšeniu transparentnosti rozpočtového procesu.
Možností, ako zlepšiť našu nelichotivú pozíciu je pritom viacero. Bodový zisk by vylepšilo dodržiavanie existujúcich ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách a platnej metodiky, čo predovšetkým v oblasti harmonogramu a úplnosti zverejňovania údajov nebolo v ostatných rokoch pravidlom. Slovensko ďalej stratilo body za absenciu dokumentu sprístupňujúceho parametre rozpočtu pre širšiu verejnosť a chýba tiež audítorská správa k záverečnému účtu. Východiská rozpočtu by sa mali viac zamerať na objasnenie zámerov vlády vo fiškálnej oblasti a jasne pomenovať rozpočtové priority. Rozpočtu chýbajú konzistentné medziročné porovnania a správy o jeho plnení by mali podrobnejšie informovať o zmenách a odchýlkach v rozpočte a ich príčinách. Vytknúť možno aj nedostatočnú parlamentnú kontrolu plnenia rozpočtu, nakoľko ministerstvo financií môže v priebehu roka meniť parlamentom schválené priority a nemá povinnosť o týchto zmenách informovať.
[image error]
Hodnotenie OBI sa opiera o podrobný dotazník so 123 otázkami, ktoré sa týkajú rôznych aspektov rozpočtového procesu a fiškálnej politiky. Odpovede sú okrem spracovateľov verifikované dvoma nezávislými odborníkmi a priestor na vyjadrenie dostalo aj ministerstvo financií. Prieskum u nás prebiehal v období od septembra 2009 do októbra tohto roku a predmetom hodnotenia bol rozpočet verejnej správy na roky 2009-2011. Nie všetky dokumenty použité pri hodnotení sa však vzťahujú k rozpočtu na rok 2009, keďže napríklad štátny záverečný účet za rok 2009 nebol v čase hodnotenia dostupný. V takýchto prípadoch sa pre potreby hodnotenia použili posledné dostupné dokumenty, teda záverečný účet za rok 2008. Hodnotenie sa opakuje pravidelne každé dva roky, najbližšie sa uskutoční v roku 2012.
O projekte Open Budget Initiative, Open Budget Index 2010:
Open Budget Initiative – cieľom projektu je tvorba zrozumiteľných analýz a prieskumov, ktoré hodnotia či vláda v danej krajine umožňuje verejnosti prístup k informáciám o rozpočte a taktiež či táto vláda dáva možnosť občanom podieľať sa na rozpočtovom procese. Open Budget Initiative je projektom IBP (International Budget Partnership), ktorá spolupracuje s partnerskými organizáciami z vyše 90 krajín celého sveta za účelom získania údajov pre celosvetový prieskum otvorenosti rozpočtov. Podrobné výsledky prieskumu, vrátane mapy otvorenosti rozpočtov, sú dostupné na stránke: http://www.openbudgetindex.org/
Kontakt pre médiá:
Radovan Kavický
kavicky@mesa10.sk
Ján Marušinec
marusinec@mesa10.sk
Medzi hlavné dokumenty vrámci OBI 2010 patria:
Slovenská verzia Country Summary pre Slovensko
Anglické verzia Country Summary pre Slovensko
Celá správa s výsledkami OBI 2010
Celkové poradie krajín vrámci hodnotenia OBI 2010
Podrobné informácie, celý dotazník
Podrobné informácie, medzinárodná tlačová správa
Metodika a celkový prehľad OBI 2010
Kľúčové zistenia OBI 2010
Podrobné databázy s údajmi o všetkých krajinách zapojených do hodnotenia OBI 2010
Tabuľky s údajmi o krajinách zapojených do hodnotenia OBI
Všeobecné informácie o projekte OBI 2010
Databáza všetkých výskumníkov, ktorí sa na projekte OBI v roku 2010 podieľali
Akékoľvek ďalšie oficiálne informácie nájdete aj na stránke OBI
Ďalšie informácie o Slovensku nájdete aj na týchto stránkach:
1- http://www.internationalbudget.org/
2- http://www.internationalbudget.org/
VIDEO (vysvetľujúce ciele projektu OBI 2010)
https://www.youtube.com/watch?v=gOp8R...
Radovan Kavický: Na verejné financie si posvieti nezávislá inštitúcia aktualne.sk, 18.11.2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
Na verejné financie by si mala posvietiť nezávislá finančná inštitúcia, ktorú pripravuje ministerstvo financií.
Analytici to považujú za dobrý nápad. Upozorňujú však, že šetrenie verejných financií je predovšetkým v rukách politikov.
Fiškálna rada však môže priniesť viac svetla do netransparentného míňania verejných prostriedkov.
Nadmernému míňaniu nezabráni
Nezávislá inštitúcia podľa ekonómov nezabráni nadmernému míňaniu. "To je napokon vždy v rukách politikov, ale mohla by byť užitočná viacerými spôsobmi," načrtáva analytička Slovenskej sporiteľne Mária Valachyová.
Podľa nej by mohla fiškálna rada otvoriť verejnú diskusiu o tom, aby sa verejný dlh nedostal cez určitú hranicu. Okrem toho by mohla inštitúcia zvýšiť povedomie ľudí, prečo je konsolidácia verejných financií nevyhnutná.
Väčšia transparentnosť
Inštitúcia by mala podľa analytika UniCredit Bank Dávida Dereníka do budúcnosti zabrániť netransparentnosti a nedodržiavaniu rozpočtových výdavkov.
To, že sa na Slovensku zatajujú mnohé informácie a transparentnosť vo verejných financiách nie je dostatočná, potvrdzuje aj najnovší rebríček Open Budget Index. Podľa neho Slovensko v rozpočtovej transparentnosti zaostáva za okolitými krajinami.
Práve fiškálna rada by mala by mohla priniesť do verejných financií viac poriadku. Podľa analytičky Márie Valachyovej zväčša platí pravidlo, že v čím horšom stave verejné financie sú, tým väčšie býva pokušenie zakrývať ich skutočný stav.
"Inštitúcie podobného typu vznikajú už od polovice deväťdesiatych rokov vo viacerých krajinách a vo väčšine z nich dopomohli k zvýšeniu transparentnosti rozpočtového procesu, ale aj fiškálnej politiky vlády v danej krajine," konštatuje analytik Centra pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10 Radovan Kavický.
Ako by mala fungovať
Momentálne je príprava nezávislej inštitúcie podľa hovorcu ministerstva financií Martina Jaroša ešte len v štádiu prípravy. Pracuje na nej Ľudovít Ódor, ktorý pôsobil napríklad v Národnej banke Slovenska.
Dereník podčiarkuje, že rada by mala byť v prvom rade čo najviac nezávislá. Podľa Valachyovej má byť inštitúcia protiváhou ministerstvu financií.
"Ministerstvo síce má potrebný aparát na odhadovanie vývoja rozpočtu, ale môže byť pod politickým tlakom tieto informácie nezverejňovať, prípade skresľovať. Tým, že by fiškálna rada bola volená na dlhšie obdobie ako parlament a skladala by sa z apolitických odborníkov, bola by tu šanca na jej nezávislé pôsobenie," hovorí analytička.
Kavický upozorňuje, že v súčasnosti je kontrola verejných financií nastavená nedostatočne.
"Neexistuje ani len nezávislá audítorská správa k štátnem záverečnému účtu, čiže o skutočnom plnení plánovaného rozpočtu," pripomína Kavický. Dodáva, že kontrolnú úlohu má síce Najvyšší kontrolný úrad, ale ten má pre vládny kabinet len odporúčací charakter.
(Autor je analytik M.E.S.A. 10)
Čítajte viac: http://aktualne.centrum.sk/
Radovan Kavický: Ficova vláda pri príprave rozpočtu porušovala zákon aktualne.sk, 28.10.2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
Exminister Počiatek pri príprave posledných rozpočtov mnohé veci tajil a nedodržiaval zákon. Upozorňoval na to nielen súčasný minister financií Ivan Mikloš, ale aj analytici.
To, že v transparentnosti rozpočtu má Slovensko čo doháňať, potvrdzuje aj najnovší rebríček Open Budget Index. Tento prieskum bol na Slovensku robený prvýkrát a uskutočnilo ho Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10.
V indexe síce Slovensko skončilo v prvej tretine, za okolitými krajinami však zaostávame.
Lepšie sú na tom Poliaci aj Rumuni
Výsledky prieskumu nie sú pre Slovensko veľmi lichotivé. Poľsko, Česko, Slovinsko, ale napríklad aj Rumunsko sa nachádzajú v rebríčku pred nami. Slovensko len tesne predbehlo Bulharsko, Chorvátsko či Srbsko. Z 94 krajín sme skončili na 28. priečke.
Podľa správy MESA 10 si pritom Slovensko môže svoju pozíciu v rebríčku vylepšiť jednoducho. Stačí napríklad dodržiavať zákon o rozpočtových pravidlách.
"To predovšetkým v oblasti harmonogramu a úplnosti zverejňovania údajov nebolo v ostatných rokoch pravidlom," píše sa v analýze.
Slovensko strácalo body aj kvôli tomu, že nesprístupnilo parametre rozpočtu pre širšiu verejnosť a okrem toho nevyhotovilo audítorskú správu k záverečnému účtu.
"Rozpočtu chýbajú konzistentné medziročné porovnania a správy o jeho plnení by mali podrobnejšie informovať o zmenách a odchýlkach v rozpočte a ich príčinách. Vytknúť možno aj nedostatočnú parlamentnú kontrolu plnenia rozpočtu, nakoľko ministerstvo financií môže v priebehu roka meniť parlamentom schválené priority a nemá povinnosť o týchto zmenách informovať," vytýka ďalej Ficovej vláde centrum pre ekonomické a sociálne analýzy.
Čo sa bralo do úvahy
V indexe sa do úvahy brali východiská rozpočtu na tento rok, návrh rozpočtu na rok 2009, schválený vlaňajší rozpočet, ale napríklad aj plnenie minuloročného rozpočtu.
"Hodnotili sme transparentnosť celého rozpočtového procesu od prípravy rozpočtu, jeho publikovania až po dokumenty na to nadväzujúce, no nie rozpočet samotný. Brali sme do úvahy celý proces zostavovania, schvaľovania rozpočtu, pričom bolo nutné použiť najnovšie dostupné dokumenty," povedal pre Aktuálne.sk Radovan Kavický z MESA 10.
Kavický pripomína, že čo sa rozpočtu týka, bol postavený najmä na plánovaných príjmoch z EÚ. Eurofondy sme ale v skutočnosti nečerpali tak, ako si Ficova vláda predsavzala. Aj preto bude tohtoročný deficit výrazne vyšší.
"Za rok 2010 to pravdepodobne bude vyšší deficit než sú momentálne odhady. Pravdepodobne, blizko hodnote 8 percent hrubého domáceho produktu. V dôsledku sekery predošlej vlády sa tým v tomto roku prakticky nedodržuje zákon o štátnom rozpočte a za minulej vlády bol de facto porušovaný aj zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy," dodáva Kavický.
(Autor je analytik M.E.S.A. 10)
Vyšlo na aktualne.sk, 28. 10. 2010
Čítajte viac: http://aktualne.centrum.sk/
Prečo trhy zlyhávajú? Môže nám behaviorálna ekonómia pomôcť v pátraní po príčinách kríz?
http://kavicky.blogspot.com/2009/07/p...
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
http://www.konzervativizmus.sk/upload...
[Update: Citované na Matfyze (EFM), http://www.iam.fmph.uniba.sk/studium/efm/diplomovky/2010/benova/diplomovka.pdf]
Finančný trh nesmeruje k rovnováhe, dokáže však vlastné výkyvy krátkodobo korigovať. Jednotlivec často zlyháva pri rozhodovaní o efektívnom využití vzácnych zdrojov, no v priemere je toto zlyhávanie najvýraznejšie vtedy, ak sa dá ovplyvniť prevládajúcou náladou na trhu. Tak zhruba do týchto viet by sa dal zostručniť obsah toho, čo bude predmetom nasledujúcich riadkov.
Ústrednou postavou ekonómie a osobou okolo ktorej sa všetko točí je jednotlivec a jeho ekonomické rozhodnutia. Prevláda predstava, že človek sa pri rozhodovaní správa racionálne, vyhodnocuje všetky dostupné informácie a z možných rozhodnutí sa prikloní k tomu, ktoré podľa objektívnych kritérií možno označiť ako optimálne. Už stáročia sa v ekonómií skloňujú slová ako efektivita, rovnováha, maximalizácia a podobne. Všetky modely rovnováhy vychádzajú z predpokladu, resp. predstavy, že človek predsa nie je “hlúpy”, že nezlyháva v prípadoch, keď sa má rozhodnúť ako použije zdroje, ktoré má k dispozícii. Táto predstava viedla dokonca k tomu, že prevládol názor, podľa ktorého možno pomocou zjednodušení veľmi efektívne vysvetliť aj motiváciu jednotlivca. Človeka začali ekonómovia vnímať mechanicky, ako neomylný stroj, “homo economicus” a všetko, čo do tejto predstavy nezapadalo vnímali ako odchýlky od “racionality”. Odtiaľ bol už len krok formalizácii pravidiel a postupov skúmania. Potrebný bol len aparát na skúmanie a ten poskytla matematika a štatistika. Začala sa éra matematizácie ekonómie, pretože prevládla predstava, že ekonómia je exaktnou vedou, rovnako ako napríklad matematika, či iné prírodné vedy. Jednotlivec je istou, presne definovanou a popísanou entitou (napr. krivkou a pod.), ktorú môžeme poznať a predpovedať jej správanie, agregovať s ostatnými a vysvetlovať tak ekonomické rozhodovanie celých skupín ľudí.
Všetko to do seba krásne zapadá, až na jednu drobnú maličkosť, nezodpovedá to pozorovanej realite, ktorá má byť predmetom skúmania. Samotná predstava absolútnej racionality nie je racionálna.
Tak ako sme si povedali, ústrednou postavou ekonómie je človek a hoci to nie je príjemné, musíme si aj po toľkých rokoch skúmania priznať, že stále vieme veľmi málo o tom ako a prečo sa rozhoduje tak, ako sa rozhoduje. Človek je stále “čiernou skrinkou” a nič na tom nemení ani fakt, že sa už pomerne dlho túto skutočnosť vedome potláčame. Naučili sme sa skvelo popisovať a zjednodušovať, ale vysvetľujeme stále rovnako málo ako kedykoľvek predtým.
Psychológia ako veda spája viaceré aspekty už existujúcich ekonomických teórií a je ich integrálnou súčasťou už od počiatkov. To, čo bolo zanedbané, je skúmanie samotného jednotlivca v rozhodovacích situáciách, popis tohto rozhodovania, uvedomenie si systematických odchýlok od racionality a pátranie po príčinách tohto zlyhávania. Dôsledok zanedbávania práve týchto psychologických aspektov pri rozhodovaní je napríklad aj prebiehajúca kríza, ale, ako tvrdíme, všetky minulé. Behaviorálna ekonómia je čoraz uznávanejší prístup k vysvetleniu správania ekonomických subjektov na trhu, spájajúci psychológiu a ekonómiu a ktorý nám dáva, ako jeden z mála, odpoveď na základnú otázku: Prečo? (Napríklad prečo sa pri ekonomických rozhodnutiach správa tak, ako sa správa a prečo zlyháva.)
Aj behaviorálna ekonómia, podobne ako tradičné teórie, sa zaoberá racionalitou, ale takpovediac z druhej strany. Teda tým, kedy a za akých okolností zlyháva. Kladie si mnohé nové otázky a dostáva prekvapivé odpovede, vysvetľuje, popisuje, no nielen teoretizuje, testuje v praxi predpoklady na reálnych ľuďoch, dátach.
[image error] Ako vôbec behaviorálna ekonómia vznikla?
Zaujímavé je určite spomenúť aj to, že už Adam Smith pokladal štúdium ľudskej psychológie za veľmi potrebné pre vysvetlenie ekonomických rozhodnutí. Táto časť diela však upadla do zabudnutia a následné roky sa ekonómia inšpirovala predovšetkým prírodnými vedami. Neoklasici vytvorili koncept „homo economicus“ a teóriu takmer úplne ovládli predstavy o neomylnosti, maximalizácii užitočnosti a tendencii k rovnováhe. Pár jedincov, ekonómov, ktorí pripúšťali, že ekonomické rozhodnutia sú ovplyvnené aj emóciami, sa síce našlo, ale tieto pozorovania a empirické dôkazy boli považované za drobné poruchy, výkyvy od optima, ktoré možno zanedbať. V polovici 20. storočia prevládala predovšetkým mikroekonómia a vrámci nej teória racionálnych očakávaní a teória efektivných trhov. Myšlienky nášho priateľa Reného (Descartes) zvíťazili na plnej čiare. Diferenciálne rovnice, modely, prehlbujúca sa matematizácia ekonómie.
60. roky, Samuelson a opäť predstava efektívnych trhov, ktorá ale netvrdí, že všetci investori sa správajú racionálne. Vraví, že ak sa aj niektorí jedinci na trhu správajú neracionálne, ale každý iným spôsobom (odlišnosť v neracionalite), je to v poriadku a navzájom protichodné efekty sa agregátne vynulujú.
Čo však vtedy keď sa všetci začnú správať rovnako neracionálne? No, vtedy nastanú krízy, bubliny na trhoch a tam už akademici zhodne mlčia a zmôžu sa akurát tak na posväcovanie štátnych zásahov do ekonomiky.
V 60. rokoch sa danou problematikou začína na University of Rochester zaoberať aj prof. Richard Thaler a konštatuje, že: „...vzory správania ľudí sú určované mentálnymi skratkami, ktoré sú vysoko ekonomické a obyčajne aj efektívne, ale majú za následok systematické a predvídateľné chyby...“
Návrat psychológie do ekonómie znamenal, paradoxne, práve veľký rozmach neoklasickej ekonómie a modelov rovnováh. Avšak čím širšie sa tieto modely aplikovali, tým viac sa ukazovalo, že nedokážu vysvetliť všetky formy správania ľudí na trhu. Začali sa vypracovávať modely o spôsoboch rozhodovania za podmienok neistoty a pri ich testovaní sa ukázalo, že skutočné rozhodnutia sa líšia od tých očakávaných. V priebehu týchto rokov sa popri tom všetkom taktiež rozvíjala kognitívna psychológia, ktorá opisovala mozog mechanicky. Ani tieto predstavy o tom, ako myslenie človeka prebieha, sa nepotvrdili.
[image error] Odvtedy uplynulo takmer dvadsať rokov než sa začali ekonómovia a psychológovia počúvať. Daniel Kahneman sa na Princetone v roku 1979 stretáva s Richardom Thalerom a Amosom Tverskym. Spolu zakladajú úplne nový smer vedy, behaviorálnu ekonómiu, vtedy nazývanú ešte ako „prospect theory“ (teória nádeje). Prelomovou prácou v tejto oblasti sa stáva známa Prospect theory: An analysis of Decission under Risk. Ďalšie práce nadväzovali na začatú prácu a popri úspechoch a potvrdeniach predpokladov tejto teórie sa vynárali mnohé úplne nové otázky a oblasť skúmania sa neustále rozširovala, čo trvá dodnes. Potvrdenie významu behaviorálnej ekonómie a všeobecné uznanie ako relevantnej teórie nastalo už pomerne skoro od vzniku, v roku 2002 udelením takzvanie „Nobelovej ceny za ekonómiu“ Kahnemanovi (Tversky v roku 1996 zomrel) a integrácia nástrojov psychológie medzi nástroje ekonómie bola zavŕšená.
Názov „behaviorálna ekonómia“ je odvodený od slova [image error] „behavior“, teda správanie, ktoré medzi predmetmi výskumu v ekonómii dlho absentovalo. Behaviorálna ekonómia aplikuje výsledky bádania o ľudských kognitívnych a emočných sklonoch pri vysvetľovaní ekonomických rozhodnutí a objasňovaní, ako tieto sklony ovplyvňujú trhové ceny, výnosy a alokáciu zdrojov. Behaviorálne modely integrujú poznatky psychológie (resp. už aj neurovedy) do postupov neoklasickej ekonómie.
Medzi ďalšie témy ktorými sa behaviorálni ekonómovia zaoberajú, sú popri vysvetľovaniu zlyhávania trhov, aj tie, ktoré narúšajú predstavu, že racionálna analýza je základom rozhodnutí a tvrdia, že ide vždy o približné odhady, ktoré sú naviac výrazne ovplyvňované emóciami.
Už Platón písal, že myseľ je ako voz ťahaná dvoma koňmi, rozumom a citom. Poznatky modernej vedy o mozgu tomu neodporujú, iba ho poopravujú. Dlho sa predpokladalo, že konanie človeka určujú abstraktné, racionálne úvahy a emócie tento priebeh len narúšajú. Moderný výskum však ukázal, že to tak nie je. Emócie (rovnako ako napríklad prevládajúce názory na trhu) ovplyvňujú správanie človeka a podľa zrealizovaných výskumov, omnoho viac ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ďalší priestor na skúmanie vyplýva z uvedomenia si, že človek sa inak správa ako jednotlivec a inak ako súčať davu a práve tento myšlienkový postup môže do budúcna (treba si uvedomiť, že behaviorálna ekonómia je tu len niekoľko desaťročí) viesť k vysvetleniu kríz, ktoré sa pravidelne, už niekoľko storočí, opakujú.
Behaviorálny prístup predpokladá, že ľudské správanie motivujú dva základné systémy. Jeden je zameraný na vyhľadávanie odmeny a druhý na odpor voči strate. Systém odmeny tvorí hodnoty, priority a motivuje správanie jednotlivca (sex, jedlo, pôžitky). Vyhýbanie sa riziku má zasa naopak ochrannú funkciu a je zamerané na prežitie organizmu.
Behaviorálna ekonómia sa od mainstreamu odlišuje nielen predpokladmi, ale aj metódami ktoré používa. Vo svojich počiatkoch sa opierala výlučne o experimetny a prieskumy. V súčasnosti sa však využívajú rovnaké dáta ako v iných oblastiach výskumu. To čo odlišuje behaviorálnu ekonómiu z hľadiska nástrojov a metód je predovšetkým využívanie magnetickej rezonancie na zobrazovanie aktivity mozgu.
Vo všeobecnosti sa behaviorálne modely podobajú neoklasickým, ale odlišujú sa tým, že automatický predpoklad o racionalite jednotlivca neobsahujú.
Kritici behaviorálnych prístupov, napr. Eugen Fama, podporujú naopak teóriu dokonalých trhov a predovšetkým matematizujúci prístup k modelom.
V ľudskom myslení jednoducho dochádza ku skratom, ktoré vedú k systematickému porušovaniu základných princípov teórie pravdepodobnosti. To napríklad čiastočne narúša aj predpoklady Markowitzovej teórie.
Odlišnosti racionálnych teórii od behaviorálnej ekonómie
Racionálne teórie: Najdôležitejším ukazovateľom je maximalizácia úžitku v absolútnom vyjadrení, pričom teória maximalizácie úžitku predpokladá, že všetci sú racionálni a vždy budú vychádzať z tejto axiómy. Ľudia sú vo všeobecnosti rizikovo averzní a táto averzia je u každého v rovnakej miere. Ľudia pristupujú k riziku objektívne (pracujú s pojmami ako vyčísliteľné riziko a pravdepodobnosti).
Behaviorálna ekonómia: Človek preferuje výber [image error] takej alternatívy, ktorá prináša zmenu bohatstva. Pri výbere alternatív nezohráva najdôležitejšiu úlohu statický stav bohatstva, ale jeho relatívne vyjadrenie a relatívna zmena voči nejakému referenčnému bodu (to, čo si zadefinuje ako benchmark nie je dôležité).
Ľudia sa správajú s väčšou averziou voči riziku v prípadoch, keď zmenu v ich bohatstve vnímajú ako výnos, ale ak považujú túto zmenu za stratu, sú ochotní viac riskovať. Straty vnímajú intenzívnejšie ako výnosy, hoci rovnakej hodnoty.
Z pozorovaní a výsledkov psychológie vyplýva, že mozog inak vníma stratu a inak zisk, hoci v rovnakej nominálnej sume. 1 € vzaté a 1 € vrátené vníma úplne inak (čo možno aplikovať napríklad na teóriu optimálneho zdanenia). Ak ľudia môžu prehrať viac, sú ochotní to riskovať.
Majú úplne inú úžitkovú funkciu (neurčuje ju bohatstvo samotné, ale jeho zmena tým alebo iným smerom je určujúca).
Hlavný objekt skúmania – človek a jeho mozog
Na pochopenie dôvodov, prečo sa ľudia správajú tak ako sa správajú, musíme poznať aj mozog samotný. Jednou s hlavných výčitiek voči behaviorálnej ekonómii ako takej sú práve metódy a nástroje, ktoré na skúmanie používa. Ide o rôzne prístroje, ktoré skôr patria do výbavy psychológov a psychiatrov, ako ekonómov a problém je aj v tom, že sa nemerajú duševné procesy samotné a priamo, ale iba nepriamo. Musíme teda konštatovať, že podstata myslenia je pre nás aj naďalej záhadou.
Vyhýbanie sa strate je ešte mocnejším mechanizmom a prejavuje sa averziu k riziku. Hoci sa môže zdať, že radosť zo zisku trebars 100 € je také isté ako je sklamanie zo straty 100 €, nie je to tak. Ľudský mozog je nadpriemerne citlivý na stratu a menej citlivý na zisk. Výskum, ktorý spravil Kahneman poukázal na to, že strata vo výške 1000 $ vyvolá rovnakú odozvu až v prípade zisku 2000 $.
Psychológia, investovanie a krízy
Pri rozhodovaní vstupuje do mozgu obrovské množstvo informácií, ktoré potom mozog analyzuje. Problém je však ten, že ešte predtým ako sa tam dostanú, sú filtrované a používa zjednodušenia. Mozog sa bráni novému a snaží sa všetko nové napasovať na to staré, už známe.
[image error] Ľudia vo všeobecnosti si myslia, že ich rozhodnutia sú lepšie ako v skutočnosti sú. Vyhľadávajú informácie, ktoré im to potvrdzujú a tie ktoré tomu odporujú, majú tendenciou filtrovať. A práve toto vedie k odchýlkam a chybám v rozhodovaní. Najciteľnejšie sa to prejavuje pri investovaní.
Ľudský mozog je postavený na stereotypoch. Investori kupujú akcie, ktoré reprezentujú nimi želané vlastnosti. Za dobré investície považujú tie, kde za posledné obdobie nastal najvyšší rast ich ceny.
Investori uvažujú v trendoch, sledujú priebeh a radi predikujú rovnaký priebeh ako mala akcia v predošlom období. Takíto investori sú prehnane optimistickí pri minulých víťazoch a príliš pesimistickí pri minulých porazených. Ľudia majú sklon ignorovať, odmietať alebo minimalizovať informácie, ktoré sú v konflikte s ich názormi a presvedčením.
Následne dochádza k tomu, že majú tendenciu správať sa stádovito aj pri rozhodovaní. Mozog jednoducho negatívne zážitky potláča a pamätá si väčšinou tie pozitívne. Ľudia chcú veriť, že ich rozhodnutia sú správne.
Medzi ďalšie zlyhávania patria napríklad:
„home bias“ – Investori preferujú akcie domácej krajiny.
„pasca vlastného ega“- Ilúzia kontroly a poznania. Prevládajúca nálada na trhu ovplyvňuje výrazne správanie investorov. A pri nadmernej sebadôvere investori veria, že ich poznanie je lepšie ako u konkurentov.
„Status quo bias“ – Tendencia nerobiť nič v prípade, že investor je konfrontovaný s viacerými možnosťami. Radšej držia súčasné investície, lebo si nie sú ochotní pripustiť, že by spravili zlé rozhodnutie.
Emócie sa na trhu objavujú v mnohých podobách: strach, zdesenie, obavy, panika, nenávisť, hnev, pomsta. Akonáhle nastane strach, jednotlivec koná neracionálne, pričom často ho dokáže úplne paralyzovať. Investor zabúda na plány a koná spontánne, intuitívne, teda podlieha psychologickým odchýlkam a vystavuje sa tým riziku neúspechu, ktorý má na neho spravidla negatívny dopad.
[image error] Opakom strachu je túžba, chamtivosť, nadmerná sebadôvera, túžba po zisku. Problém nie je vytvoriť návod ako na úspešné obchodovanie. Problém je presvedčiť ľudí, aby v prípade kritickej situácie postupovali podľa nich. Úspešní na trhu sú samotári, tí, ktorí sa stránia informácii, ktoré ovplyvňujú trh a skôr vyhľadávajú informácie, ktoré správanie trhu formujú. Je potrebné takpovediac vystúpiť z davu.
Emočné odchýlky od racionality
Disposition effect – Hrdosť a ľútosť sú dominantné faktory ktoré formujú rozhodovanie (napr. investori predávajú akcie víťazov príliš skoro a ponechávajú si akcie porazených pridlho, čo vyústi do iracionálneho správania na trhu).
Citová naviazanosť – Negatívne stránky sú ignorované, investori sa zameriavajú predovšetkým na pozitívne vlastnosti a vo svojom portfóliu držia akciu, ktorej vlastnenie nikdy kriticky neskúmali.
Zmena rizikovej preferencie – Ak investor zaznamená niekoľko výhier po sebe, túžba po ďalšej ovplyvňuje jeho rozhodovanie. K tomu, čo takto rýchlo investori nadobudnú majú tendenciu nesprávať sa ako k novonadobudnutému vlastníctvu, ale ako k ďalším dodatočným zdrojom, resp. príležitosti staviť si. Stávajú sa z nich hazardéri, naviac stávkovať za peniaze iných vytvára lákadlo k tomu, využiť príležitosť a podstúpiť riziko.
Sociálne vplyvy - Ľudia sa učia vo vzájomnej interakcii, sledujú ostatných a ich správanie a potom si ho rôzne interpretujú. Správajú sa často ako dav a sú manipulovateľní. Vzájomná komunikácia výrazne čím väčšia prepojenosť a rýchlosť, tým rýchlejšie sa šíria rôzne poplašné správy.
Teória je jedna vec, ale ak v praxi príde do kontaktu s peniazmi, prevládnu emócie. V prvom rade však treba pochopiť a vyhnúť sa psychologickým odchýlkam, identifikovať investičné ciele a prekážky, stanoviť si merateľné kritériá a tie nemeniť, diverzifikovať prehodnocovať a prerozdeľovať aktíva. No a v neposlednom rade, vedieť si priznať porážku je nesmierne dôležité.
Cieľom behaviorálnej ekonómie nie je dokazovať, že ľudia sú blázni, ktorí robia zmätené rozhodnutia na nevypočítateľnom trhu, ktorý tým že sa často správajú neracionálne, formujú do jeho pozorovateľnej podoby. Behaviorálna ekonómia, naopak, dáva konštruktívne pripomienky k dlho zaužívaným predstavám všezahŕňajúcej racionality, umožňuje jednotlivcom spoznať vlastné limity a minimalizovať dôsledky zlých rozhodnutí, ktoré vyplývajú zo systematických odchýlok od racionality.
Tí z vás, ktorí sa dostali až sem asi stále čakajú, že príde odpoveď na tie otázky položené v nadpise, všakže? Takže prvá: Tu si musíme odpovedať najprv na jednu zo základných otázok vôbec a to je tá, čo vlastne trh je. No čo iné ako vždy nejaká skupina jednotlivcov? Trhy zlyhávajú preto, lebo zlyhávajú jednotlivci a behaviorálna ekonómia popisuje kedy, za akých okolností a prečo. Plusové bodíky pre ňu. Druhá: Áno môže, čím viac sa, aj vďaka nej, dozvieme o našom správaní v procese ekonomického rozhodovania, tým lepšie budeme vedieť porozumieť tomu prečo sa veci majú tak ako sa majú a prečo opakujeme rovnaké chyby znova a znova.
Použitá a ďalšia odporúčaná literatúra:
[1] Ackermann, J.: The subprime crisis and its consequences. Frankfurt: Deutsche Bank, 2008
[2] Arrow, K. J.: Rationality of self and others in an economic system. In: Rational choice: The contrast between economics and psychology. Chicago: University of Chicago Press. 1986, 201-215
[3] Baker, H. K. – Nofsinger, J. R.: Psychological Biases on Investors. Financial Services Review, 2002
[4] Barberis, N. - Thaler, R.: A survey of behavioral finance. In: Handbook of the Economics of Finance. Chicago: GSB. 2002
http://gsbwww.uchicago.edu/fac/nicholas.barberis/research/
[5] Camerer, C. F.: Behavioral game theory: Experiments on strategic interaction.
Princeton: Princeton University Press. 2002
[6] Camerer, C. - Loewenstein, G. - Prelec, D.: Gray matters: How neuroscience can
inform economics. Journal of Economic Perspectives. 2003
[7] Camerer, C. F.: Behavioral Economics: Past, Present, Future. Pasadena. 2002
[8] Camerer, C. F. – Thaler, R. H.: Anomalies: Ultimatums, Dictators and Manners. The Journal of Economic Perspectives, Volume 9, Issue 2, Spring 1995, 209-219
[9] Carter, J. R. – Irons, M. D.: Are Economists Different, and If So, Why? The Journal of Economic Perspectives, Volume 5, Issue 2, Spring 1991, 171-177
[10] Fama, E. F.: Efficient capital markets: II. Journal of Finance, 1991, No. 46(5), 1575-1617
[11] Fama, E. F.: Market efficiency, long-term returns and behavioral finance. Chicago: GSB. 1997
[12] Healy, P. M. – Palepu, K. G.: Information asymmetry, corporate disclosure and the capital markets: A review of the empirical disclosure literature. Chicago: GSB. 2000
[13] Kahneman, D. - Tversky, A.: Prospect theory: An analysis of Decission under Risk. Econometrica, Vol. 47, 1979, No. 2
[14] Kahneman, D. – Knetsch, J. L. – Thaler, R. H.: Anomalies: The Endowment Effect, Loss Aversion, and Status Quo Bias. The Journal od Economic Perspectives, Volume 5, Issue 1, Winter 1991, 193-206
[15] Loewenstein, G. - O'Donoghue, T. - Rabin, M.: Projection bias in the prediction of future utility. 1999
[16] Loewenstein, G. – Thaler, R. H.: Anomalies: Intertemporal Choice. The Journal of Economic Perspectives, Volume 3, Issue 4, Autumn, 1989, 181-193
[17] Machina, M. J.: Choice Under Uncertainty: Problems Solved and Unsolved. The Journal of Economic Perspectives, Volume 1, Issue 1, Summer, 1987, 121-157
[18] Markowitz, H.: The utility of wealth. Journal of Political Economy, 1952, No. 60, 151-158
[19] Mian, A. R. – Sufi, A.: The Consequences of Mortgage Credit Expansion: Evidence from the U. S. Mortgage Default Crisis. Chicago: GSB. 2008
[20] Pezzuto, I.: Miraculous Financial Engineering or Toxic Finance? The Genesis of the U. S. Subprime Mortgage Loans Crisis and its Consequences on the Global Financial Markets and Real Economy. Swiss Management Center. 2008
[21] Shefrin, H. – Statman, M: The disposition to sell winners too early and ride losers too long: Theory and evidence. Journal of Finance, 1985, No. 40
[22] Sopher, B. – Strand, P. – Chaudhuri, A.: Homo Economicus or Homo Liberalis: Ortogenetic Experience, Contingency Detection and Altruism. Washington: WSU. 2001
[23] Soros, G.: The New Paradigm for Financial Markets (The Credit Crisis of 2008 and What It Means). Ontario: Public Affairs Books. 2009
[24] Smith, V. L.: Theory, Experiment and Economics. The Journal of Economic Perspectives, Volume 3 Issue 1, Winter 1989, 151-169
[25] Stiglitz, J. E.: Capital Market Liberalization, Economic Growth and Instability. Washington: The World Bank. 2000
[26] Thaler, R.: Anomalies: Cooperation. The Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 3, Summer 1988, 187-197
[27] Thaler, R.: Anomalies: The Ultimatum Game. Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 4, Autumn 1988, 195-206
[28] Thaler, R.: Anomalies: The Winner’s Curse. Journal of Economic Perspectives, Volume 2, Issue 1, Winter 1988, 191-202
[29] Thaler, R.: Mental accounting matters. Journal of Behavioral Decision Making. 1999, No. 12, 183-206
[30] Tversky, A. - Kahneman, D.: Advances in prospect theory: Cumulative representation of uncertainty. Journal of Risk and Uncertainty, 1992, No. 5, 297-323
[31] Tversky, A. - Kahneman, D.: Extensional vs. intuitive reasoning: The conjunction
fallacy in probability judgment. Psychological Review, 1983, No. 90, 293-315
[32] Tversky, A. - Kahneman, D.: Judgment under uncertainty: Heuristics and biases.
Science, 1974, No. 185(4157), 1124-1131
[33] Tversky, A. - Kahneman, D.: Loss aversion in riskless choice: A reference-dependent model. Quarterly Journal of Economics, 1991, No. 106, 1039-1061
[34] Tversky, A. - Kahneman, D.: The framing of decisions and the psychology of choice.
Science, 1981, No. 211, 453-458
[35] Tversky, A. - Thaler, R. H.: Anomalies: Preferece Reversals. The Journal of Economic Perspectives, Volume 4, Issue 2, Spring 1990, 201-211
[36] Wu, J. Y.: A General Behavior Model and Definitions of Organizational Cultures. Shanghai: SUFE. 2007
[37] Yezer, A. M. – Goldfarb, R. S. – Poppen, P. J.: Does Studying Economics Discourage Cooperation? Watch what we do, not what we say or how we play. The Journal of Economic Perspectives, Volume 10, Issue 1, Winter 1996, 177-186
Kríza ako dôsledok rozdrobenosti vlastníctva
http://kavicky.blogspot.com/2009/01/k...
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
Autori: Radovan Kavický, David Rintel
Ekonómovia a analytici pri pátraní po príčinách a dôsledkoch prebiehajúcej finančnej krízy dosiaľ prehliadajú jeden veľmi dôležitý aspekt – vplyv toho, ako sa zmenil charakter súkromného vlastníctva.
Dôležitosť toho, akú podobu má vlastníctvo, prehliadajú ešte aj tí, ktorých azda aj možno zaradiť „napravo od stredu“. Aj oni svoju kritiku smerujú skoro výhradne k monetárnej politike Spojených štátov amerických („lacné peniaze“) a Community Reinvestment Act z dielne Clintonovej administratívy, zákona, ktorý, takpovediac, núti bankové domy poskytovať hypotéky aj v prípadoch, keď by niečo také za normálnych okolností neurobili. Áno, oba najčastejšie spomínané dôvody, ktoré prispeli ku kríze, sú pravdivé a zostávajú v platnosti. Ale nie sú vyčerpávajúce – v hre boli a sú evidentne aj iné faktory. Doterajší pohľad analytikov bol možno až priveľmi zúžený. Skúsime teda prispieť do diskusie novým pohľadom.
[image error]Kríza veľkých firiem
Kapitalizmus ako systém má jeden fundamentálny predpoklad, a tým je súkromné vlastníctvo. Zjednodušene by sa dalo povedať, že vlastník riadi firmu priamo, alebo si nájde manažment, ktorý by mal riadiť firmu podľa jeho predstáv. Ak manažment neriadi firmu podľa jeho predstáv, je vlastníkom vymenený.
Kto vlastní finančné inštitúcie?
Celé finančníctvo (peniaze samotné, všetky banky, poisťovne, fondy, na čo si len spomeniete...) nie je postavené na ničom inom ako na dôvere. Formulka je naoko jednoduchá. Ak sa zodpovedne správate, budujete si dôveru a máte dobrý imidž. Keďže sme vo svete finančníctva, volajme imidž ratingom. Veď čo iné to de facto je?
Jej traja najväčší akcionári sú Qatar Investment Authority, čo je štátny investičný fond z Kataru, ďalej Čínska rozvojová banka (opäť štátna inštitúcia) a napokon Temasek Holdings, singapurský národný investičný fond. Ale treba pripomenúť, že aj tieto korporácie, samy osebe mamutie, vlastnia iba pár percent Barclays (hoci viac než iní malí vlastníci).
[image error]Hypotekárna kríza trocha inak
To, že pôžičky boli vo veľkom poskytované ľuďom, ktorí si ani hypoteticky nemohli dovoliť ich splácať, je dnes už verejne známy a veľmi diskutovaný fakt. Menej analyzované a diskutované však je, prečo rôzne inštitúcie nakupovali dlhopisy fondov, ktoré boli v mnohých prípadoch kryté výhradne práve týmito „sub-prime“ pôžičkami.
Finančné inštitúcie, ktoré nakupovali nekvalitnými úvermi kryté dlhopisy, totiž nerobili nezávislú analýzu – venovali pozornosť iba tomu, či tieto dlhopisy majú tú správnu pečiatku od ratingovej agentúry. Málokto venoval pozornosť tomu, že práve tieto pečiatkovacie (teda pardon, ratingové) agentúry sú platené vydavateľmi cenných papierov (od 70. rokov) a taktiež samy osebe kótované na burze, čo do značnej miery spochybňuje ich nezávislosť.
Ďalším aspektom boli tzv. Credit Default Swaps (CDS). Ide vlastne o druh poistenia, keď bolo „poistné plnenie“ vyplatené držiteľovi CDS v prípade, ak došlo k „zlyhaniu“ cenného papiera. Podstatné je však to, že CDS nepodliehajú regulácii ani ako normálne poisťovacie produkty (nejde totiž o klasický poistný vzťah), ani ako cenné papiere (nejde totiž o cenný papier, ale finančný derivát) a môžu ich vydávať najrôznejšie finančné inštitúcie. To by neprekážalo, keby si tieto firmy overili bonitu vydavateľov CDS (v prípade niektorých hedgeových fondov bola s ohľadom na ich kapitalizáciu v pomere k vydaným CDS minimálne diskutabilná) a naopak, firmy ako Bearn Stearns a AIG sa pozreli aj ďalej ako iba na pečiatku na cennom papieri, na ktorý potom tak ľahkomyseľne „poistenie“ CDS vydali. Celý systém tak bol postavený ako domino a nikto akoby sa nezaujímal o ďalšiu kocku v poradí, ktorá stála za ním. Otázka teraz tiež znie, či boli manažéri týchto konglomerátov iba absolútne nevedomí, alebo im to vlastne bolo jedno (veď, koniec koncov, nie sú to oni, kto príde o peniaze v prípade spľasnutia celej bubliny). Odpoveď na túto otázku nám z veľkej časti poskytuje krach fondu Bernarda Madoffa.
Kauza Madoff
Nedávne zlyhanie investičného fondu Bernarda Madoffa pritiahlo veľkú pozornosť – pripravilo totiž o peniaze veľmi veľa investorov a okrem iných aj veľké množstvo inštitucionálnych investorov, menovite bánk. Ich zoznam je naozaj úctyhodný, zahŕňajúc najvýznamnejšie inštitúcie z celého sveta vrátane mien ako HSBC, Banco Santander, BNP Paribas či Nomura. Je zaujímavé, že každá z týchto bánk má vlastné oddelenie investičného bankovníctva, zamestnávajúce stovky odborníkov, absolventov tých najlepších škôl a ľudí s obrovskými skúsenosťami. Ako je potom možné, že tieto banky investovali do fondov ako bol ten Madoffov?
Z tohto nesúladu vyplývajú prakticky len dva možné závery. Ľudia sediaci v týchto bankách svojej práci nerozumejú a nemali ani len tušenia, čo sa deje (čo je len ťažko uveriteľné). Alebo si manažéri týchto inštitúcií boli vedomí všetkých rizík, vyplývajúcich z takýchto investícií, ale vo svojej podstate im to vyhovovalo. Madoffove fondy totiž vykazovali vysoké výnosy, ktoré si vzápätí vykázali aj tieto finančné inštitúcie. To pomohlo manažérom plniť finančné ciele, od ktorých boli závislé ich bonusy. To, že tieto výnosy boli iba na papieri (nikdy neboli reálne vyplatené) a po zrútení tejto investičnej schémy si museli banky odpísať miliardy dolárov, už nebola ich vec.
Osobitnou kategóriou sú rôzne menšie fondy, ktoré nie sú kótované na burzách a často sú pomerne malé, čo do počtu manažmentu. Paradox škandálu Madoff spočíval v tom, že množstvo jeho klientov vlastne ani nevedelo o tom, že boli jeho klientmi. Dávali peniaze do rôznych investičných schém v domnienke, že tie peniaze budú spravované ľuďmi, ktorým boli tieto peniaze zverené. Avšak tí manažéri, pochopiteľne, po tom, ako zobrali svoje poplatky za správu investícií, dali tie peniaze priamo do správy Madoffovi. Veď prečo nie, keď neboli ich?
[image error]V štýle Pat a Mat
Doteraz môžeme vidieť len reguláciu, záchranné balíky a nalievanie ďalších peňazí do obehu. To je vskutku riešenie v štýle „Pat a Mat“.
V každom podnikaní je úplne normálne, že keď sa spraví chyba, je subjekt, ktorý túto chybu spôsobil, sankcionovaný. Prečo je finančníctvo výnimkou? Veď tých chýb, ktoré urobili a kríz ktoré spôsobili ľudia pracujúci v tomto sektore, všeobecne považovaní za „mozgovú elitu“, je neuveriteľne veľa, ustavične sa opakujú a pribúdajú. Lenže vinou prístupu vlád a centrálnych bánk (zachraňovať za každú cenu) sú finančníci ako večné deti, ktoré sa nikdy úplne nedotknú horúcej platne. A preto sa ani nepoučia.
Problém je v tom, že štát a finančné inštitúcie sú navzájom priveľmi previazaní a ako argument na ďalšie previazanie sa používa práve prebiehajúca finančná kríza. Vytvárajú sa štátne superbanky a čoraz tvrdšie regulačné podmienky na podnikanie v tomto biznise. Napríklad Royal Bank of Scotland dnes približne zo 60 percent vlastní štát, banky Lloyds TSB a HBOS sa pod tlakom britskej vlády zlučujú, pričom v tomto novom konzorciu bude mať štát opäť asi 40 percent, alebo Fortis, ktorej veľké podiely prebrali krajiny Beneluxu. Svoje skúsenosti s tým, aké to bolo, keď mali politici možnosť zasahovať do finančného systému a aké drahé bolo následné oddlžovanie, máme z deväťdesiatych rokov, žiaľ, aj my.
Hľadanie dôvery
Štáty by sa však, naopak, mali snažiť obrátiť tento trend ustavičných bankových fúzií, v dôsledku ktorých neustále klesá počet bánk. Napríklad tým, že znížia minimálne kapitalizačné požiadavky na založenie bánk či množstvo byrokracie nutnej na prevádzku banky (v bankách sú dnes celé oddelenia ľudí, ktorí sa nevenujú ničomu inému, než poskytovaniu hlásení centrálnym bankám). Tieto kroky vo finančnej regulácii prispejú k vzniku nových bankových subjektov, a to bez toho, aby bola ohrozená bezpečnosť vkladov.
Takisto by sa mali prestať démonizovať takzvané nebankové subjekty, respektíve dať možnosť vzniku negarantovaných vkladových a investičných schém. Nie, pod pojem nebankový subjekt nespadajú pyramídové hry ako BMG Invest a Horizont Slovakia.
Takto štáty docielia väčšiu konkurenciu na finančnom trhu, zníženie bankových poplatkov a taktiež zvýšenú stabilitu systému v prípade otrasov.
Záchranné balíky v prípade kríz nič neriešia, len krátkodobo upokojujú situáciu. Keď už kríza prepukne, žije si svojím životom. Je to proces opätovného nachádzania rovnováhy, ktorou je opäť len dôvera. Dôvera v systém, dôvera v to, že keď požičiam, vráti sa mi. Dôvera, že hospodárstvo bude rásť a dôvera, že inflácia bude nižšia ako môj výnos z projektu, do ktorého idem. Možno dôvera v mnohom falošná, ale na fungovanie kapitalizmu nesporne potrebná.
Po odoznení súčasnej krízy určite prídu dalšie, pretože opäť raz neriešime a neodstraňujeme príčiny problému, ale len jeho následky.
(Vyšlo v týždenníku .týždeň 2/2009)
Radovan Kavický, David Rintel
Dopady vstupu SR do Európskej únie a Ekonomickej a menovej únie na fiskálnu a monetárnu politku
http://kavicky.blogspot.com/2008/03/d...
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
V tomto článku sa budem venovať dopadom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie a Ekonomickej menovej únie na fiskálnu a menovú politiku. Značná časť je venovaná histórií a Maastrichtským konvergenčným kritériám, pretože dve z nich sa fiskálnej politiky priamo dotýkajú a zvyšné tri ju síce nepriamo, ale taktiež ovplyvňujú. Venujem sa aj Paktu stability a rastu, pretože povinnosti, ktoré z neho vyplývajú majú taktiež dopad na fiskálnu politiku.
Vstup SR do Európskej únie
Prvá oficiálna žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995 avšak v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia (EK) sa konštatovalo, že SR nespĺňa politické kritériá a vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie. Na základe tohto hodnotenia neodporúčila Európska rada otvorenie prístupových rokovaní. Zmena nastala po roku 1998 po parlamentných voľbách. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe EK konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe. Celý proces trval 3 roky. Ukončenie rokovaní o vstupe nastalo v decembri 2002. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a muselo ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (dokopy 25 krajín k 1. 5. 2004), EK, Európsky parlament (EP) a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NRSR 1. 7. 2003 (140 prítomných poslancov, 129 za, 10 proti – KSS, jeden sa zdržal). Zmluva nadobudla účinnosť k 1. 5. 2004 a Slovenská republika sa tak k tomuto dátumu stala členským štátom EÚ. Vstupom do EÚ sa Slovensko vzdalo časti svojej suverenity delegovaním právomocí na inštitúcie EÚ (EK, Rada EÚ, Európsky súdny dvor, a pod.). Taktiež SR prebrala na seba povinnosť prispievať do rozpočtu EÚ (prvé tri roky 934 mil. EUR, pričom tieto peňažné prostriedky neboli a doteraz nie sú účelovo viazané na rozdiel od peňažných prostriedkov z predvstupových a povstupových fondov EÚ pre SR, ktoré sú viazané na vypracovanie projektov). Pomerne podrobnú chronológiu vývoja vzťahov EÚ a SR možno nájsť napríklad tu a analýzu práv a povinností vyplýnajúcich z členstva tu.
Vývoj EÚSamotná Európska únia vznikla na základe podpisu tzv. Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o EÚ) predstaviteľov jednotlivých členských (resp. zakladajúcich) štátov 7. februára 1992, pričom táto zmluva nadobudla účinnosť k 1. 11. 1993 (nespomína sa to často, ale z historického hľadiska je teda EÚ mladšia ako samostatná SR, ktorá vznikla k 1. 1. 1993). K 1. 1. 1995 sa ďalšími členskými štátmi stali aj Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Nórsko v referende odmietlo (nepodporilo) členstvo v EÚ. Počet členských štátov sa teda zvýšil na 15 (k 1. 1. 1995). Už necelý rok po ukončení prístupových rokovaní medzi SR a EÚ (ako bolo už skôr uvedené - december 2002) sa v Ríme 4. októbra 2003 konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie na tejto konferencii bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu a bola prijatá Európskym konventom. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia (neuplatňovanie princípu jednomyseľnosti pri hlasovaniach aj v oblasti zahraničnej politiky, obrany, daní, trestného práva,...) a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám EÚ ako je napr. Nemecko či Francúzsko). Medzi ďalšie zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol zo strany vlády ako aj parlamentu odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Otázka euroústavy, resp. takzvanej Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) a jej schvaľovanie v jednotlivých štátoch je aktuálne aj dnes, hoci Írsko v referende už tento dokument odmietlo a ide teda už v podstate o "mŕtvy" dokument.
Ekonomická a menová úniaPri označovaní EMÚ nastávajú často nezrovnalosti (aj v odborných publikáciách a článkoch). Čo vlastne táto skratka znamená?
V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa používa nasledovné označovanie:
Economic and Monetary Union (EMU), čo v preklade znamená Ekonomická a menová únia (EMÚ) alebo tiež Hospodárska a menová únia (HMÚ). Rozhodne však označenie EMÚ neznamená Európsku menovú úniu (hoci sa to často takto chybne uvádza).
Pojem Ekonomická a menová únia (EMÚ) sa spája s harmonizáciou hospodárskych a menových politík členských štátov EÚ a vytvorením jednotnej meny.
Konvergenčné kritériá pre fiskálnu politiku možno nájsť v článku 104c Maastrichtskej zmluvy, pričom konkrétne vymedzenie “referenčných hodnôt” sa nachádza v Protokole o postupe pri nadmernom deficite, ktorý je súčasťou zmluvy a taktiež v Nariadení Rady (ES) č. 1467/97 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku, ktorý prijala Rada EÚ dodatočne 7. júla 1997.
Tieto kritériá pre verejné financie (resp. fiskálnu politiku) znejú:
1. kritérium – skúma sa či pomer plánovaného alebo skutočného štátneho deficitu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v Protokole o postupe pri nadmernom deficite sa definuje ako 3 % a HDP je v trhových cenách).
Hneď sú tu však dve výnimky, kedy táto podmienka nemusí byť splnená. Prvou je prípad ak tento pomer podstatne klesol, alebo ak sa neustále znižuje a dosahuje úroveň, ktorá sa približuje referenčnej hodnote a druhou výnimkou je ak toto prekročenie referenčnej hodnoty je výnimočné alebo dočasné a tento pomer sa pohybuje tesne pri referenčnej hodnote.
Kritika: Je tu možný vznik rôznych interpretácií. Nie je jasné, čo sa myslí pod “podstatným poklesom” a ani to akým tempom by mal klesať deficit, aby bol považovaný za “neustále sa znižujúci”.
Na interpretáciu kritérií, týkajúcich verejných financií a fiskálnej politiky neboli vypracované žiadne podrobnejšie smernice.
2. kritérium – skúma sa, či pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v už spomenutom Protokole o postupe pri nadmernom deficite je určená ako 60 % a HDP je v trhových cenách).
Kritika: Opäť je tu výnimka, že to neplatí pre prípady, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a vyhovujúcim tempom sa približuje referenčnej hodnote.
Pod pojmom “štátny” sa rozumie taký, ktorý sa vzťahuje všeobecne na štátnu správu, t.j. na ústredné, regionálne a miestne orgány a fondy sociálneho zabezpečenia s výnimkou obchodný operácií, ako sú vymedzené v Európskom systéme integrovaných účtov (neskôr ESA 95) a pod pojmom “dlh” sa myslí hrubá celková suma dlhov v nominálnych hodnotách na konci roka konsolidovaná v jednotlivých odvetviach štátneho sektora a medzi nimi.
Členské štáty majú tiež povinnosť podávať Európskej komisii pravidelné a bezodkladné správy o plánovaných a skutočných deficitoch.
Kritériá pre fiskálnu politiku sú v tejto zmluve pomerne náročné. Uvádza sa, že členský štát musí uskutočňovať hospodársku politiku takým spôsobom, aby prispel k dosiahnutiu cieľov Európskeho spoločenstva (resp. Európskej únie). Predovšetkým je to zákaz pre centrálne banky poskytovať pôžičky verejným inštitúciám, zákaz EÚ a členským štátom preberať na seba záväzky vyplývajúce z vysokého dlhu iných členských štátov a taktiež postup pri nadmernom deficite. Nadmerné deficity sa v podtate musia financovať prostredníctvom emisií cenných papierov a dlhopisov umiestnených na kapitálových trhoch a teda sa priamo vylučuje menové financovanie rozpočtových deficitov. Potom sú tu samozrejme konvergenčné kritériá, ktoré už boli spomenuté skôr, takže nepovažujem za potrebné venovať sa im opäť.
Pakt stability a rastuEurópska rada prijala v júni 1997 v Amsterdame dva dôležité dokumenty (rezolúcie). Prvý z nich je známy ako Pakt stability a rastu, ktorá zaväzuje členské štáty k tomu, aby dodržiavali rozpočtovú disciplínu. Zaručené to má byť mnohostranným dohľadom a zákazom prehnaných deficitov. Druhý dokument sa týka hospodárskeho rastu a uvádza sa v ňom tiež, že členské štáty a Európska komisia sa zaväzujú k tomu aby bola otázka zamestnanosti v popredí politických záujmov EÚ (mimochodom, je všeobecne známe, že ani jedno z maastrichtských kritérií sa netýka zamestnanosti, resp. miery nezamestnanosti).
Pakt stability a hospodárskeho rastu sa skladá z troch častí. Prvou časťou je Smernica Rady č. 1466/97 zo 7. júla 1997 o posilnení dozoru nad rozpočtovými pozíciami a o dozore a koordinácií hospodárskych politík (účinnosť od 1. 6. 1998). Druhou časťou je Smernica Rady č. 1467/97 zo 7. júla 1997 o urýchlení a objasnení realizácie postupu pri nadmernom deficite (účinnosť od 1. 1. 1999). Treťou časťou je samotná Rezolúcia Európskej rady o Pakte stability a hospodárskeho rastu o 7. júla 1997.
Pôvodný Pakt stability bol tak rozšírený (na návrh francúzskej strany) o hospodársky rast.
Vytvorením Paktu stability a rastu došlo k vytvoreniu formy sekundárnej legislatívy, ktorá spresňuje a vysvetľuje ustanovenia v Maastrichtskej zmluve týkajúca sa rozpočtovej disciplíny, pričom základný strednodobý cieľ v oblasti fiskálnej disciplíny v EÚ je vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.
Samotný Stability and Growth Pact (SGP - niektorými ekonómami vtipne označovaný ako Stupidity and Gloom Pact) je navrhnutý ako dvojpilierový. Tzv. preventívny pilier spočíva v stanovení adekvátnych fiskálnych cieľov a v prijatí konvergenčného programu, resp. programu stability, ktorý zabezpečuje dosiahnutie týchto fiskálnych cieľov. Maastrichtská hodnota deficitu (3 % HDP v trhových cenách) sa začala chápať ako maximálna prípustná horná hranica pre deficit za normálnych podmienok hospodárskeho cyklu. Jedným z cieľov Paktu stability a rastu bolo aj urýchlenie krokov pri Postupe pri nadmernom deficite pomocou stanovenia časových limitov pre skončenie kľúčových krokov. Ak sa štát s nadmerným deficitom chcel vyhnúť sankciám, musel po novom, znížiť rozpočtový deficit aspoň na úroveň 3 % HDP už v nasledujúcom roku. Avšak opäť s výnimkou pre prípad výskytu “špeciálnych okolností”, ktoré to však už nie sú definované. Sankciou je bezúročný vklad vypočítaný ako určité percento HDP a skladá sa z dvoch komponentov. Prvý komponent, ktorý sa rovná 0,2 % HDP je fixný a druhý je variabilný a rovná sa 10 % hodnoty o ktorú deficit prekračuje 3 %-nú hranicu.
Reforma paktu stability a rastuReforma Paktu stability a rastu bola potrebná najmä z toho dôvodu, že Francúzsko a Nemecko, teda najväčšie krajiny a tzv. “motory integrácie”, od roku 2002 tento dokument nepretržite porušovali vysokým deficitom verejných financií. Zo začiatku sa uvažovalo o tom, že sa budú meniť referenčné hodnoty pre fiskálnu politiku (3 % k HDP pre deficit verejného rozpočtu a 60 % HDP pre verejný dlh), nakoniec však na nátlak menších krajín (Rakúsko, Fínsko, Holandsko a Slovensko) boli tieto hodnoty nezmenené. 23. marca 2005 došlo k dohode v tom, že ak bude prekročenie deficitu “dočasné a “blízke” referenčnej hodnote, krajina sa môže vyhnúť sankciám. Išlo v podstate o nebezpečný precedens, ktorý môže do budúcnosti viesť k benevolencií voči podmienkam, ktoré boli dohodnuté už v Maastrichtskej zmluve, čo môže vyvolať aj ohrozenie samotného projektu Ekonomickej a menovej únie ako aj projektu jednotnej európskej meny. Dokonca možno podľa môjho názoru povedať, že podobné kroky môžu v budúcnosti vyvolať problémy s dodržiavaním akýchkoľvek dohôd v rámci EÚ.
Celkové zhodnotenie dopadov vstupu do EÚ na fiskálnu politiku (Spracované aj podľa BELIČKOVÁ, K. a kol.: Verejné rozpočty, Bratislava, Ekonóm, 2005)V súvislosti so vstupom do EÚ už boli v predchádzajúcom texte spomenuté niektoré priame dopady na fiskálnu politiku. K tomuto by som ešte rád pripojil pár poznámok, ktoré taktiež súvisia s fiskálnou politikou a Európskou úniou.
Vstup do EÚ mal dopad na daňovú sústavu, ktorá bezprostredne súvisí s fiskálnou politikou. Aj v súčasnosti sú snahy o harmonizáciu okrem iného aj v tejto oblasti. Takáto harmonizácia už prebehla napríklad v oblasti nepriamych daní. Smernice EÚ stanovujú minimálne sadzby DPH, ktoré môžu členské štáty uplatňovať. V súčasnosti “je dovolené” popri jednej základnej sadzbe DPH, ktorá nesmie byť nižšia ako 15 %, mať aj jednu alebo dve znížené sadzby, pričom opäť je tu stanovená minimálna sadzba 5 % pod ktorú nemožno ísť. Zároveň treba podotknúť, že podiel na DPH jednotlivých členských štátov je jedným z hlavných zdrojov rozpočtu EÚ (do roku 1997 bol hlavným zdrojom príjmov, momentálne je na druhom mieste). Je určený pevný podiel zo základu stanoveného na výpočet DPH. Na začiatku bol tento podiel stanovený ako 1 % a v roku 1986 došlo k jeho zvýšeniu na 1,4 %. Stanovený základ nesmie prevýšiť 55 % HNP daného členského štátu. Každopádne však ide o transfer z rozpočtu členského štátu do rozpočtu EÚ a v súčasnosti sú opäť aktuálne snahy o harmonizáciu daní, tentokrát priamych. Hovorí sa o harmonizácii “aspoň” základov dane ak už nie o harmonizácii samotných sadzieb priamych daní.
Ďalším zo zdrojov rozpočtu EÚ je podiel na hrubom národnom produkte (HNP) jednotlivých členských štátov, ktorý momentálne predstavuje až viac ako 40 % príjmov rozpočtu EÚ. Zaujímavé je, že ide o zdroj príjmov, ktorý bol vytvorený pomerne nedávno (na základe reformy z roku 1988 a od roku 1989 sa prakticky používa) a bol pôvodne navrhnutý ako doplnkový zdroj. V súčasnosti je však už dominantným príjmom rozpočtu EÚ. Sadzba je vo výške 2,27 % HNP (ešte do roku 1999 nesmela prekročiť 1,27 %, bolo to však neskôr zmenené) a tieto prostriedky sa teda opäť stávajú príjmom rozpočtu EÚ.
Samozrejme treba korektne podotknúť, že finančné prostriedky z EÚ Slovenská republika aj dostáva. Sme tzv. čistým prijímateľom (viac dostávame ako do rozpočtu EÚ dávame). Avšak nič to nemení na fakte, že odvody do rozpočtu EÚ nie sú viazané účelovo, zatiaľ čo prostriedky z fondov EÚ sú viazané na vypracovanie projektov. Často sa tiež medializuje plánovaný objem finančných prostriedkov, ktoré môže v najbližších rokoch SR z fondov EÚ čerpať. Keď sa však porovnajú údaje o reálnom čerpaní a sumy peňažných prostriedkov, ktoré plynuli do rozpočtu EÚ, tento kladný rozdiel nie je ani zďaleka tak výrazný.
Ekonomická a menová únia - vývojV júni 1988 Európska rada poverila výbor (tzv. Delorsov výbor) vedený Jacquesom Delorsom, vtedajším prezidentom (predsedom) Európskej komisie, aby preveril a vypracoval návrh konkrétnych etáp vedúcich k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie. Členmi výboru boli guvernéri národných centrálnych bánk krajín Európskeho spoločenstva, vtedajší generálny riaditeľ Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) Alexandre Lamfalussy, dánsky profesor ekonómie Niels Thygesen a vtedajší prezident Banco Exterior de España Miguel Boyer. Záverečná Delorsova správa navrhla realizáciu hospodárskej a menovej únie v troch etapách.
Na zasadnutí Európskej rady v Madride (jún 1989) Jacques Delors predstavil tento podrobný plán a časový rozvrh pre Ekonomickú a menovú úniu (EMÚ). Neskôr sa tento plán aj zakotvil v Maastrichtskej zmluve.
Maastrichtská zmluva stanovila tri etapy EMÚ: v prvej etape (od 1. júla 1990 do 31. decembra 1993) členské štáty umožnili voľný pohyb kapitálu medzi svojimi územiami, začali viac koordinovať svoju hospodársku politiku a nadviazali užšiu spoluprácu medzi svojimi centrálnymi bankami. Druhá etapa (od 1. januára 1994 do 31. decembra 1998) sa začala založením Európskeho menového inštitútu (EMI) a bola zameraná na technické prípravy na vytvorenie jednotnej meny, prevenciu nadmerných schodkov verejných financií a výraznejšiu konvergenciu hospodárskej a menovej politiky členských štátov (s cieľom zaistiť cenovú stabilitu a zdravé verejné financie). Tretia etapa (od 1. januára 1999) sa začala stanovením neodvolateľných výmenných kurzov, prenesením zodpovednosti za menovú politiku na ECB a zavedením eura ako jednotnej meny. Celý proces z zavedenia eura bol pozoruhodne rýchly. Od podpisu Maastrichtskej zmluvy (7. 2. 1992), kde sa zakotvil princíp jednotnej európskej meny až po zavedenie eura do bezhotovostného platobného styku (k 1. 1. 1999) a hotovostného platobného styku (k 1. 1 2002) ubehlo len necelých 10 rokov. Kto by mal záujem o podrobnejšie informácie o histórii EÚ a EMÚ, odporúčam túto stránku.
Ekonomická a menová únia a SlovenskoSlovenská republika sa v prístupových rokovaniach zaviazala k pristúpeniu k tretej etape ekonomickej a menovej únie a s týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Bola jej však udelená derogácia (dočasná výnimka). Podľa článku 122 Zmluvy o založení ES sú členskými štátmi s výnimkou (derogáciou) tie krajiny, ktoré euro ešte neprijali, ale na jeho prijatie sa pripravujú a na ktoré sa zatiaľ nevzťahujú práva a povinnosti vyplývajúce zo zavedenia eura ako jednotnej meny. Odlišná situácia platí v prípade Dánska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré sa, na základe ustanovení v Maastrichtskej zmluvy, tretej etapy ekonomickej a menovej únie nemusia zúčastniť. Členstvo v EÚ s “trvalou výnimkou” znamená, že príslušný členský štát (VB, Dánsko) je oslobodený od niektorých, hoci nie od všetkých ustanovení, ktoré za normálnych okolností platia hneď od začiatku tretej etapy HMÚ. Okrem iného ide o všetky ustanovenia, ktoré prenášajú zodpovednosť za menovú politiku na Radu guvernérov ECB.
28. novembra vstúpila Slovenská republika do Európskeho menového systému (EMS bol založený už v marci 1979), ktorého súčasťou je aj Mechanizmus výmenných kurzov ERM II a tým sa SKK stala aj členom tohto mechanizmu s fluktuačným pásmom +/- 15 % od centrálnej parity na úrovni 38,4550 SKK/EUR (32,6868; 44,2233). Od 19. 3. 2007 došlo k posunu tejto parity (jednorazové posilnenie o 7,83 %) na úroveň 35,4424 SKK/EUR (30,1260; 40,7688). Prijatie eura v SR sa predpokladá k 1. 1. 2009 (formou tzv. “big bangu”, teda v hotovostnom aj bezhotovostnom platobnom styku naraz).
Tieto kritériá sú vymedzené v článku 109j Maastrichtskej zmluvy a v Protokole o kritériách konvergencie podľa článku 109j Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorý je opäť súčasťou Maastrichtskej zmluvy.
Európskej komisii a Európskemu menovému inštitútu (bol súčasťou druhej etapy hospodárskej a menovej únie, ktorá sa začala 1. januára 1994 a jeho nástupcom sa stala Európska centrálna banka – ECB) ukladá povinnosť informovať Radu EÚ o pokroku v súvislosti s dosiahnutím hospodárskej a menovej únie vo forme konvergenčných správ, kde sa posudzujú kritériá pre menovú politiku.
Tieto kritériá pre menovú politiku znejú:
1. kritérium - členský štát musí dosiahnuť vysoký stupeň cenovej stability (tzv. inflačné kritérium). Znamená to dosiahnuť mieru inflácie, ktorá sa približuje priemernej miere inflácie najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou. (v Protokole o kritériách konvergencie sa potom upresňuje, že pod pojmom “miera inflácie, ktorá sa približuje” sa myslí priemerná miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 % miery inflácie maximálne troch členských štátov – tzv. dlhodobá cenová stabilita). Pričom inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien (Consumer Price Index – CPI), ale na porovnateľnom základe a mal by zohľadniť rozdiely medzi vnútroštátnymi definíciami.
Nariadením Rady (ES) č. 2494/95 prijatým 23. 10 1995 bol pre zlepšenie vypovedacej schopnosti indexu spotrebiteľských cien (CPI) vypracovaný harmonizovaný index spotrebiteľských cien (Harmonized Index Consumer Prices – HICP).
Kritika: Pri interpretácii tohto kritéria je problém s nepresným vymedzením počtu štátov s najnižšou mierou inflácie. Konkrétne je problematický výraz “najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou”. Znamená to de facto to, že kritickú hodnotu na posudzovanie je možné vypočítať z priemernej miery inflácie jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou.
2. kritérium - stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery (tzv. kritérium dlhodobej úrokovej miery).
V Protokole o kritériách konvergencie sa opäť upresňuje, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním nesmie priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu prekročiť o viac ako 2 % priemernú nominálnu úrokovú sadzbu tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov, alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch. V smerniciach, ktoré vydal Európsky menový inštitút sa tiež uvádza, že štátne dlhopisy musia mať dobrú likviditu a dobu splatnosti minimálne desať rokov.
Kritika: Opäť je problematické určiť, či sa na výpočet kritickej hodnoty pre posudzovanie má použiť hodnota jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou. A taktiež nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom "najlepšie výsledky" v oblasti cenovej stability. Je to miera inflácie blízka nulovej inflácií, či nebodaj deflácia? Je lepšia trojpercentná deflácia, alebo trojpercentná inflácia?
3. kritérium - členský štát musí dosiahnuť normálne fluktuačné rozpätie stanoveného mechanizmom výmenných kurzov (ERM 2) Európskeho menového systému (EMS) bez výrazného napätia, minimálne počas dvoch rokov pred skúmaním, bez devalvácie voči mene iného členského štátu (kritérium stability devízového kurzu).
Kritika: Interpretácia “normálneho fluktuačného rozpätia” je problematická, pretože v čase podpísania Maastrichtskej zmluvy (7. 2. 1992) boli dohodnuté hranice fluktuačného pásma na +/- 2,25 % a už v auguste 1993 boli tieto hranice rozšírené na +/- 15 %. V čase rozšírenia týchto hraníc sa to považovalo za dočasné opatrenie, avšak trvá to tak až dodnes. Definícia “normálneho fluktuačného pásma” teda doteraz nie je jasná.
Ekonomická a menová únia je postavená na nehomogénnych základoch. Menová politika je v eurozóne centralizovaná s jednoznačnou zodpovednosťou ECB. Fiskálna politika je decentralizovaná, ale problémy koordinácie aspoň do určitej miery rieši Pakt stability a rastu. Okrem toho Európska komisia má určité, hoci obmedzené, možnosti na uskutočňovanie fiskálnych transferov a na podporu regiónov postihnutých negatívnymi šokmi prostredníctvom štrukturálnych fondov. Ostatné hospodárske politiky sú skoro výlučne na národnej úrovni s veľmi malým stupňom koordinácie.
Z dlhodobého hľadiska bude stabilita menovej únie ohrozená bez vytvorenia silnejšej únie, smerom k únii politickej. Dosiahnutie spoločného stanoviska všetkých krajín EÚ je dnes veľmi náročným a dlhým procesom. Je však jasné, že jedného dňa eurozónu postihne výrazný asymetrický šok, na ktorý bude potrebné razantne reagovať. Z historického pohľadu sa všetky menové únie, ktoré neboli sprevádzané úzkou politickou integráciou, rozpadli po veľmi veľkých šokoch, napr. po vojne. Toto samozrejme predstavitelia európskych inštitúcií veľmi dobre vedia a z tohto pohľadu je vstup do EMÚ, podľa môjho názoru, len medzikrokom k politickej únii.
V súčasnosti EÚ nie je schopná rýchlej a dôraznej reakcie, čo dosvedčuje zlyhanie a následná reforma Paktu stability a rastu alebo neschválenie európskej ústavy v referende (Francúzsko a Holandsko) a Lisabonskej zmluvy o niečo neskôr (Írsko).
Nie všetky krajiny majú s fiskálnym hospodárením problémy, ale u niektorých to tak je a trh na nedisciplinované krajiny reaguje aj tým spôsobom, že sa účtujú rozdielne úrokové sadzby na dlhy týchto krajín podľa ich bonity a ratingu.
Nezodpovedanou otázkou naďalej zostáva, či môžu vedľa seba v jednej ekonomickej a menovej únii dlhodobo spolupôsobiť štáty s rôznymi reálnymi úrokovými sadzbami, odlišnými inflačnými preferenciami a tým aj iným reálnym rovnovážnym kurzom voči tretím krajinám. Z tohto pohľadu sú určite nejaké “referenčné hodnoty” potrebné. Prečo by však nebolo možné vytvoriť vlastné “referenčné hodnoty” napríklad vrámci krajín V4 a tie dodržiavať pri súčasnej koordinácií ekonomík vrámci trebárs stredoeurópskeho regiónu? Silne pochybujem, či sú práve referenčné hodnoty EÚ z Maastrichtskej zmluvy vhodné pre ekonomiku Slovenskej republiky, ktorú v najbližších rokoch ešte nepochybne čakajú mnohé potrebné reformy. Pri obmedzeniach dvoch základných nástrojov hospodárskej politiky (menová politika úplne delegovaná na ECB a fiskálna politika obmedzená Paktom stability a rastu či konvergenčnými kritériami) bude, podľa môjho názoru, nesmierne ťažké zabezpečiť zdravý a želaný hospodársky vývoj na Slovensku. Integráciu do EÚ možno hodnotiť rozhodne pozitívne (plánovaný, hoci dosiaľ nezrealizovaný voľný pohyb pracovných síl, tovaru, kapitálu, a slobodné poskytovanie služieb), ale pri hodnotení prehlbovania integrácie a centralizácie smerom k menovej, fiskálnej a politickej únii by som bol omnoho opatrnejší a pri tomto procese podľa mňa prevažujú nevýhody nad výhodami. Ako vyplýva z predošlého textu ani len “výklad” na prvý pohľad exaktných konvergenčných kritérií nie je pri bližšom pohľade a dôkladnom preskúmaní záležitosťou až natoľko presnou. Proces integrácie v EÚ je proces politický, ktorý je zároveň procesom centralizácie. Je pravdou, že hoci sú tieto kritériá naoko “exaktné” o ich výklade rozhodujú opäť politici, ktorí ich aj určili predtým.
Verím, že môj, povedzme negatívny postoj k prehlbovaniu integrácie neodradil čitateľa od pozorného preštudovania tohto článku, pretože som sa v ňom snažil “zhustiť” fakty o EÚ a EMÚ, ktoré žiaľ neboli a nie sú často prezentované. Pri vypracovávaní článku som čerpal z vedomostí, ktoré som získal predchádzajúcim dlhodobým štúdiom danej problematiky, ale veľmi dôležitým zdrojom informácií boli aj oficiálne a voľne dostupné materiály (napr. zmluva o EÚ, či materiály ECB a NBS), ktoré uvádzam a na ktoré sa odvolávam.
Tento článok (v pôvodnej verzii) možno nájsť aj na mojom súkromnom blogu, kde bol aj predtým publikovaný.
John Stuart Mill ako alternatíva k liberalizmu rakúskej školy
http://kavicky.blogspot.com/2007/11/j...
http://ake.institute.sk/file.php/2/9....
Tak som sa rozhodol, že vás odmením za to dlhé čakanie na ďalší post. Tak teraz dám hneď tri, pričom toto je prvý z nich. Je to esej, ktorú som vypracoval účastník cyklu seminárov Akadémia klasickej ekonómie 2007, ktorý organizuje Peter Gonda pod hlavičkou Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (Peter pripravuje ďalší ročník tohto cyklu, takže kto z vás by mal záujem, prihláste sa. Ja tak urobím tiež a možno sa teda stretneme.)
Deadline na odovzdanie je 7. 11. 2007, takže to máte takpovediac “z prvej ruky”. [image error]
Za cenné rady a kontrolu eseje by som sa týmto chcel poďakovať kamarátovi, Daliborovi Roháčovi z George Mason University.
Príjemné čítanie vám prajem.
[image error]
Vo svojej eseji sa tiež budem venovať vysvetleniu mnohých dezinterpretácií myšlienok J. S. Milla, na ktoré človek narazí pri čítaní diel iných ekonómov, či filozofov.
Milla je veľmi užitočné čítať a motivovať k tomu má aj táto esej, ale objektívne ho možno posudzovať až v kontexte doby, aby nedošlo ku skresleniu jeho odkazu ako sme tomu, žiaľ, často svedkami.
Myšlienkové prúdy, ktoré formovali jeho život a názory
J. S. Milla je potrebné vnímať, ako som už uviedol, v kontexte doby v ktorej žil.
Napriek apelovaniu na vnímanie a posudzovanie J. S. Milla v tomto kontexte je potrebné povedať, že on sám celkom nezapadal do vtedajšieho viktoriánskeho Anglicka. Táto doba bola charakteristická autoritárstvom, dogmatizmom, prudérnosťou, represívnosťou, rigidnosťou v myslení, vážnosťou, pokrytectvom, konformizmom a potláčaním individuality (najmä verejnou mienkou). Ak sa niekto odhodlal vzdorovať a poukázal na chyby vtedajšej spoločnosti, bol spoločnosťou takpovediac “odpísaný” (napr. William Godwin).
Myslím, že to pekne zhrňuje tento, aj v dnešnej dobe stále aktuálny, citát:
“V našej dobe však už aj najmenší príklad nekonformnosti, číre odmietnutie padnúť na kolená pred zvyklosťami je samo osebe službou. Práve preto, že tyrania verejnej mienky je taká, že z výstrednosti robí hanbu, je žiaduce - kvôli porážke tejto tyranie -, aby ľudia boli výstrední. Výstrednosť vždy bola hojná tam a vtedy, kde bola v prevahe sila charakteru - a rozšírenie výstrednosti v spoločnosti bolo obvykle proporcionálne vo vzťahu k rozšíreniu geniality, duševnej sviežosti a morálnej odvahy, ktoré zahŕňala. Hlavné úskalie našej doby spočíva v tom, že si teraz len málo ľudí trúfa byť výstrednými.” [1]
Ako jeden z mála ľudí v svojej dobe si nesmierne potrpel na slobodu v myslení. Neustúpil zo svojich morálnych princípov a trval na ich dodržiavaní. Dnes by sme asi povedali, že nebol tak úplne “politicky korektný”. Je to veľmi vzácna odlišnosť, lebo výchovu mal skutočne prísnu a v duchu benthamizmu. Hoci jeho názory neboli prijaté vždy pozitívne, za svojim slovom si však stál.
Mal rád poéziu, najmä tú Wodsworthovu. Zastával názor, že pokrok nemožno vidieť iba vo vede, materializme, či hmotnom bohatstve, ale trval na tom, že pre pokrok spoločnosti je aj v kultivácii citov a ľudského cítenia, či vo vzájomnej tolerancii (jeden z kľúčových pojmov v liberalizme). Mill ako jeden z prvých hovoril o kvalite života a pôžitkov, či práve na súkromné šťastie. Liberalizmus chápal všeobecne a nebol toho názoru, že je určený len pre úzku skupinu privilegovaných jedincov, ktorí by nanucovali svoj názor väčšine. Nebol elitár. Nepresadzoval nasilu svoj názor, ale snažil sa byť príkladom správania pre iných.
Doslova povedal (napísal):
“Nepodporujem nič také ako ’uctievanie hrdinov’, ktoré sa nadchýna silou geniálneho človeka za to, že násilne získal vládu nad svetom a núti vykonávať jeho rozkazy napriek všetkému vzdoru. Všetko, na čo si génius môže robiť nárok, je sloboda ukazovať cestu. Moc donucovať iných na túto cestu je nielenže nezlučiteľná so slobodou a rozvojom všetkých, ale silnú osobnosť samotnú aj korumpuje.” [2]
John Stuart Mill sa narodil 20. apríla 1806 v Londýne. Mal veľmi rád otca, hoci ten sa ku nemu nesprával práve “šetrne”. Bol ku nemu veľmi tvrdý, pretože z neho chcel vychovať génia. V histórii ide o ojedinelý prípad, kedy sa to niekomu podobnou výchovou napokon podarilo, ale John Stuart za to neskôr platil vysokú cenu. Od troch rokov mu otec nútil gréčtinu, vo dvanástich logiku, v trinástich ekonómiu. Trápil ho prakticky neustále nejakou formou cvičenia, skúšania a podobne.
Podľa mnohých bol blízkym priateľom Jeremyho Benthama (1748-1832), ktorý na neho mal mať, značne negatívny vplyv. Toto nie je úplne pravda. Priateľom Benthama bol predovšetkým jeho otec, James Mill (1773-1836). Benthama možno označiť za “radikálneho sociálneho reformátora”, ale rozhodne nie Milla! V koncepcii Benthama bola evidentná snaha uviesť svoje presvedčenie do praxe. Tu nastáva podstatný rozpor medzi nimi dvoma. Mill vždy ponechával možnosť, slobodne sa rozhodnúť. Ako by predsa bolo možné považovať za liberála niekoho, kto by nanucoval, či násilím presadzoval svoj názor? Na Johna Stuarta mal Bentham vplyv len sprostredkovane a to cez otca.
Podľa otca mal byť J. S. Mill stelesnením Benthamovho utilitaristického princípu ľudského šťastia. Tento princíp by sa dal popísať asi nasledovne: “Pokiaľ existuje vôbec niečo, po čom človek najviac túži, tak to - pokiaľ o to neusiluje zo sebeckých dôvodov - môže byť považované za vhodný zámer jeho jednania. A pokiaľ sa stalo zámerom jeho jednania, tak je to pre dotyčnú osobu prospešné.” Utilitarizmus je asi najlepšie známou formou takzvanej konzekventnej etiky, podľa ktorej sa jednanie posudzuje výhradne podľa svojich následkov.
Postupne sa požiadavky na syna stupňovali, čo vyústilo až k tomu, že sa v dvadsiatke duševne zrútil. Po zotavení sa opäť najmä pod vplyvom otca začal venovať utilitarizmu, tu však už formuloval výhrady a po prvýkrát sa vzoprel autorite. Priviedlo ho to k formulácii jeho názorov na individuálnu slobodu. On sám považoval utilitarizmus za prijateľný, avšak príliš prísny.
Veľmi zaujímavý je aj jeho vzťah s Harriet Taylorovou. [image error]Zoznámili sa v roku 1830 prostredníctvom Millovho priateľa, jej manžela. Stretávali sa už počas života jej manžela, keď však zomrel v roku 1849 (na rakovinu), nebránilo už nič, s výnimkou spoločenských predsudkov, ich vzťahu. Vzali sa v roku 1851 a bol to, aj napriek odsudzovaniu spoločnosťou, veľmi šťastný vzťah. Veľmi si svoju ženu vážil a ona mu bola vždy oporou a aj inšpiráciou ku mnohým jeho prácam. Za všetko to, čo ku nej cítil hovoria aj jeho slová uvedené vo venovaní knihy O politickej slobode. V roku 1858 odišiel Mill z veľmi lukratívneho postu vo Východoindickej spoločnosti hlavne z toho dôvodu, že chcel Harriet vziať na juh Francúzska. Mala tuberkulózu a teplejšie prostredie jej malo pomôcť zotaviť sa. Zomrela však práve počas ich cesty po Francúzsku a to v mestečku Avignon. Mill bol po jej smrti zúfalý. Neskôr sa rozhodol prenajať si malú usadlosť blízko jej hrobu a chcel tam prežiť celý zvyšok života. Aj napriek tomu pokračoval v tvorbe a v roku 1861 dokončil dielo Poddanstvo žien, ktorým vyjadruje podporu hnutiu za volebné právo pre ženy (suffrage - právo voliť; z toho vzniklo aj známe označenie sufražetky). Mill sa vrátil do anglického spoločenského života, stal sa poslancom parlamentu a jedným z hlavných bodov jeho volebného programu bolo práve volebné právo pre ženy. Spolu so svojou nevlastnou dcérou, Helen Taylor (feministická aktivistka), sa významne zaslúžili o to, že ženy, síce neskôr, ale predsa, dostali volebné právo a právo na vzdelanie.
Zomrel v mestečku Avignon vo Francúzsku, kam sa presťahoval po smrti svojej milovanej ženy, 8. mája 1873.
Mill a ďalší utilitaristi urobili to, čo bolo v ich silách a získali pri tom dostatok vplyvu na to, že v mnohom zabránili vládam správať sa autoritársky a obmedzovať slobodu jednotlivca.
Mill ako ekonóm
Ako je možná osobná individuálna sloboda človeka v spoločnosti?
“Spoločnosť môže vykonávať a skutočne vykonáva svoje vlastné nariadenia. Ak pritom vydáva pokyny tam, kde by vôbec nemala zasahovať, praktizuje oveľa väčšiu spoločenskú tyraniu než mnoho druhov politického útlaku, pretože - aj keď si v tomto prípade zvyčajne nepomáha nejakými extrémnymi sankciami - ponecháva len málo možností úniku, preniká oveľa hlbšie do detailov života a zotročuje ľudskú dušu.” [4]
“No najsilnejším zo všetkých argumentov proti zasahovaniu verejnosti do čisto osobného správania je, že tam, kde k tomuto zasahovaniu dochádza, je veľmi pravdepodobné, že sa zasahuje nesprávne a na nesprávnom mieste.” [5]
Mill a súkromné školstvo
“Odsudzujem presne tak ako ktokoľvek iný to, že by všetka výchova alebo jej veľká česť mala byť iba v rukách štátu. Všetko, čo som povedal o význame individuality charakteru, rozmanitosti názorov a spôsobov správania, zahŕňa - rovnako bezpodmienečne - aj rozmanitosť výchovy. Všeobecné štátne vzdelanie je iba nástrojom na formovanie úplne rovnakých jedincov. A keďže šablóna, podľa ktorej ich štát odlieva, je totožná s tou, ktorá vyhovuje vládnucej moci - či je to monarchia, klérus, aristokracia alebo väčšina obyvateľstva - do tej miery, aká je efektívna a úspešná, ustanovuje nadvládu nad myslením, vedúcu celkom prirodzene aj k nadvláde nad telom.” [6]
Mill si uvedomoval, tak ako mnohí pred ním a aj po ňom, že najväčšie súboje sa neodohrávajú vo vojnách, ale na pôde súboja myšlienok a podľa toho sa aj správal. Sám bol tým najlepším príkladom a neznižoval sa k osočovaniu, alebo dehonestovaniu iných.
Mill, byrokracia a verejné statky
“Hoci spoločnosť nie je založená na zmluve a hoci sa nič nezíska tým, že sa zmluva vynájde kvôli tomu, aby sa z nej odvodili sociálne záväzky, každý, kto od spoločnosti prijíma ochranu, je jej za toto dobrodenie dlžníkom.” [7]
“V krajinách s rozvinutejšou civilizáciou a búrlivejším duchom verejnosť, navyknutá očakávať, že všetko za ňu urobí štát, alebo aspoň nerobiť sama pre seba nič bez toho, aby nepožiadala štát o dovolenie nielen urobiť niečo, ale dokonca aj ako to robiť, prirodzene robí zodpovedným za všetko zlo, ktoré na ňu dolieha, štát. Keď toto zlo prekoná hranice jej trpezlivosti, búri sa proti vláde a organizuje to, čo sa nazýva revolúciou. Potom sa niekto ďalší, či už s legitímnou mocou od ľudu, alebo bez nej, vyšvihne hore, dáva príkazy byrokracií a všetko ide prevažne tak ako predtým - byrokracia sa nemení a nikto nie je schopný nahradiť ju.” [8]
Dezinterpretácia odkazu J. S. Milla a jeho kritici
Millovi je často vyčítaný vplyv Isidora Augusta Marie Francoişa Xaviera Comteho (Augusta Comteho, 1798-1857) a sprostredkovane cez neho aj vplyv Clauda-Henriho de Rouvroy Saint Simona (1760-1825), teda utopického socializmu na jeho dielo. Comte si s Millom zhruba šesť rokov dopisoval, bol Millovým učiteľom a Mill ho aj finančne podporoval. No Mill najmä vo svojej eseji A. Comte a pozitivizmus, jasne odmietol Comteho celkovo neliberálny prístup k riešeniu mnohých spoločenských problémov a jeho snahu vytvoriť “svetskú cirkev”. To, čo ich spájalo bol záujem o sociológiu ako vedu. Mill bol však vždy skôr empirik ako pozitivista, resp. priamo antipozitivista ala Friedrich Nietzsche. Comte prosto nemal na Millove práce a formovanie jeho názorov významnejší vplyv.
Ďalší kritik bol Karl Reymund Popper [12] (1902-1994) a to najmä preto, že on sám odmietal metódu indukcie a predstavu, že by bolo správne vyvodzovať univerzálne zákony z konečného počtu pozorovaní. Mill skúmal induktívnu logiku ako jednu z metód poznávania prírodných zákonov, hlavne kauzálnych. Induktivizus systematicky rozpracoval [13], ale nebol proti formálnej logike, chcel ju len vždy potvrdiť aj empiricky a rozhodne neodmietal dedukciu ako sa často uvádza. Mali prosto odlišné názory, ale hlavne tvrdenie Poppera, že induktívna metóda nie je pre vedu podstatná, bola dôvodom rozporu.
Záver
Ku takejto “taktike” (predstierať rozpory a podsunúť Milla ako alternatívu) ma prinútilo to, že mnohí zástancovia učenia rakúskej školy ekonómie (zvláštne je, že aj vrámci nej existujú pomerne značné názorové rozdiely) majú voči Millovi predsudky na ktorých dogmaticky trvajú a často bezdôvodne odmietajú, možno na prvý pohľad, odlišný názor.
Malo ich to vyprovokovať k ostražitosti pri čítaní a donútiť k zamysleniu nad len zdanlivými rozpormi v týchto koncepciách. Práve tieto pseudorozpory sú zámienkou k dezinterpretáciám, kritike a hádkam, ktoré som spomenul. Nedajme sa, prosím, zmiasť deleniami, rôznymi školami a smermi, liberalizmus je len jeden, v jeho centre je jednotlivec, základom je tolerancia a úcta k slobode. Ľudia s takýmto vnímaním sú predsa na jednej lodi a nemali by strácať čas a energiu spormi o to, kto je “pravoverný” liberál a kto už nie, ale vzájomne spolupracovať aj preto, že to nie je práve “liberálne”, ale aj z toho dôvodu, že etatizmus je stále takpovediac “ante portas” a ohrozuje hodnoty liberalizmu, ktoré si my všetci, myslím, vážime.
Radovan Kavický
Autor je študentom Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave
Použitá literatúra:
HOLLANDER, S. 1986. The Relevance of J. S. Mill: Some Implications for Modern Economics. Londýn: R. D. C. Black, 1986
HOLLANDER, S. 1987. On Mill Interpretation Since Schumpeter. In. THWEATT, W.: The Classical Economists. Boston: Mass Kluwer, 1987
JACOBS, S. 1991. Science and British Liberalism: Locke, Bentham, Mill and Popper. Avedbury: Aldershot, 1991
MILL, J. S. 1991. Additional Letters of John Stuart Mill. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXXII. Toronto: University of Toronto Press, 1991. ISBN 0-8020-2768-7
MILL, J. S. 1981. Autobiography and Literary Essays. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. I. Toronto: University of Toronto Press, 1981. ISBN 0-8020-2368-1
MILL, J. S. 2005. Civilizácia. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1977. Considerations on Representative Government. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XIX. Toronto: University of Toronto Press, 1977. ISBN 0-8020-5345-9
MILL, J. S. 2005. Duch doby. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1967. Essays on Economics and Society. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. IV. Toronto: University of Toronto Press, 1967. ISBN 0-8020-5481-7
MILL, J. S. 1978. Essays on Philosophy and the Classics. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XI. Toronto: University of Toronto Press, 1978. ISBN 0-8020-2285-9
MILL, J. S. 1988. Journals and Debating Speeches. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXVI and XXVII. Toronto: University of Toronto Press, 1988. ISBN 0-8020-2674-5
MILL, J. S. 2005. Kapitoly o socializme. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1986. Newspaper writings. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXV. Toronto: University of Toronto Press, 1986. ISBN 0-8020-2602-8
MILL, J. S. 2001. O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001. ISBN 80-7149-405-4
MILL, J. S. 2005. Poddanstvo žien. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 1936. Principles of political economy with some of their applications to social philosophy. London: Longmans, Green and Co., 1936.
MILL, J. S. 1988. Public and Parliamentary Speeches. In: The Collected Works of John Stuart Mill. Vol. XXVIII and XXIX. Toronto: University of Toronto Press, 1988. ISBN 0-8020-2693-1
MILL, J. S. 2005. Utilitarizmus. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Úvahy o zastupiteľskej vláde. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
MILL, J. S. 2005. Užitočnosť náboženstva. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005. ISBN 80-7149-783-5
PEART, S. J. - LEVY, D. M. 2005. Discussion, Construction and Evolution: Mill, Buchanan and Hayek on the Constitutional Order. Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=911272
POPPER, K. R. 1935. Logik der Forschung. Viedeň: Julius Springer Verlag, 1935
http://oll.libertyfund.org/index.php
http://ssrn.com/
_________________________
[1] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 126
[2] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 125 - 126
[3] HOLLANDER, S.: The Relevance of J. S. Mill: Some Implications for Modern Economics. Londýn: R. D. C. Black, 1986
[4] MILL, J. S.: O politickej slobode. Bratislava: Kalligram, 2001, s. 16
[5] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 147
[6] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 175 - 176
[7] MILL, J. S.: O politickej slobode. In: Logika liberalizmu. Bratislava: Kalligram, 2005, s. 136
[8] Tamtiež, s. 182 - 183
[9] HOLLANDER, S.: On Mill Interpretation Since Schumpeter. In. Thweatt, W.: The Classical Economists. Boston: Mass Kluwer, 1987, s. 163 - 77
[10] HAYEK, F. A.: John Stuart Mill and Harriet Taylor: Their Correspondence and Subsequent Marriage. Chicago: University of Chicago Press, 1951
[11] PEART, S. J. - LEVY, D. M.: Discussion, Construction and Evolution: Mill, Buchanan and Hayek on the Constitutional Order. 2005 Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=911272
[12] POPPER, K. R.: Logik der Forschung. Viedeň: Julius Springer Verlag, 1935
[13] JACOBS, S.: Science and British Liberalism: Locke, Bentham, Mill and Popper. Avedbury: Aldershot, 1991
Tomáš Baťa a jeho kľúč k úspechu
http://kavicky.blogspot.com/2007/08/t...
Pre tento článok som sa rozhodol z toho dôvodu, že tento rok, presne 12. 7. 2007 uplynulo 75 rokov od jeho tragického úmrtia.
Veľmi málo ľudí si uvedomuje ako dôležitý by mohlo byť pochopenie jeho práce, toho o čo usiloval a ako žil, aj pre dnešných ľudí. Často sa len povie Baťa, Zlín, lacné topánky, baťovské ceny... a tým to končí. Omyl !!! Má ešte stále čo povedať aj dnes a možno práve až dnes. Ak chcete zistiť niečo viac o tomto výnimočnom človeku, pokračujte v čítaní ďalej. Príjemné čítanie prajem.
Tomáš Baťa začal podnikať na prelome 19. a 20. storočia, teda v čase, keď sa rodili prvé zovšeobecnenia vedeckého manažmentu. Princípmi a metódami riadenia, ktoré uplatňoval sa zaraďuje k takým velikánom klasického manažmentu ako sú Američan F. W. Taylor a Európania H. Fayol a M. Weber.
Životopis Tomáša Baťu
História rodiny
Podľa dokladov z matrík, archívov, farností, záznamov cechov, okresného archívu v Brne, archívu Národného múzea v Prahe a iných prameňov sa zistilo, že história obuvníctva v Baťovej rodine siaha až do 16. storočia.
Václav Batiů, 1580 – 1662, Želechovice
Lukáš Batiů, 1610 – 1683, Zlín, obuvník
Lukáš Batiů, 1660 – 1727, Zlín, obuvník
Martin Batia, 1691 – 1761, Zlín, obuvník
Martin Batia, 1715 – 1777, Zlín, obuvník
Šimon Batia, 1755 – 1833, Zlín, obuvník
Antonín Batia, 1802 – 1850, Zlín, obuvník
Antonín Baťa, 1844 – 1905, Zlín, obuvník
Tomáš Baťa, 1876 – 1932, Zlín, obuvník, zakladateľ firmy
Ján Antonín Baťa, 1894 – 1965, Zlín, vyučený obuvník, nevlastný brat
Tomáš Ján Baťa, nar. 1914, vyučený obuvník, syn
Thomas George Baťa, nar. 1948, Kanada, vnuk
Začiatky
Narodil sa 3. 4. 1876 ako tretie dieťa zo šiestich v Zlíne, v rodine obuvníka. Tomáš Baťa vytvoril podnikateľský systém, ktorý dosiahol nebývalý úspech v priebehu niekoľkých desaťročí. Začínal ako obyčajný dedinský obuvník. Neskoršie začal šiť papuče, ktoré predával po okolitých jarmokoch ako mnohí vtedajší obuvníci. Napriek vážnym problémom aj pádom, svojou remeselnou zručnosťou, húževnatosťou a hľadaním zvyšovania výroby začal postupne uplatňovať niektoré nové prvky pri výrobe ako i pri jej realizácii na trhu.
Cesty do Ameriky
Prvá cesta do Ameriky v r.1904:
Baťa pracoval v Lynne - stredisku obuvníckeho priemyslu ako robotník.
Druhá cesta do Ameriky v r. 1911:
Podrobne si všímal organizáciu práce a stroje, ktoré používal Ford. Zaujímal sa o podrobnosti pri pásovej výrobe áut. Po návrate domov do Zlína si dal zhotoviť podobné stroje v Nemecku a s ich pomocou zaviedol pásovú výrobu obuvi. Uplatnil i ďalšie získané organizačné poznatky a postavil tak základ pre ďalší rýchly rozvoj svojej výroby vo svojom podniku.
Hospodárska kríza
Keď sa po prvej svetovej vojne začala celosvetová recesia v národnom hospodárstve a začalo sa masové prepúšťanie robotníkov, zatvárali sa podniky, prudko rástla nezamestnanosť, došlo k zhodnoteniu československej koruny na dvojnásobok, čo spôsobilo oslabenie dopytu najmä v zahraničí. Vtedy firma stála pred závažnou otázkou: Buď zastaviť výrobu a prepustiť všetkých zamestnancov, alebo prispôsobiť výrobné náklady novým pomerom. Tomáš Baťa sa dohodol so zamestnancami, že budú robiť za polovičnú mzdu a keď znížil aj ostatné náklady a výdavky, podarilo sa mu znížiť cenu topánok takmer o polovicu. Toto sa začalo realizovať 1. 9. 1922. Podnikatelia, národohospodári, finančníci krútili nad týmto experimentom hlavou. Baťa však dokázal nielen prežiť, ale postupne zvyšovať mzdy svojim zamestnancom a rozvíjať podnik. Od roku 1924 sa začala uplatňovať technická a organizačná racionalizácia výroby – išlo o zavedenie prúdovej pásovej výroby. Vzrástla produktivita práce o 20 až 30%, zvýšil sa objem výroby o 75%, pritom počet zamestnancov vzrástol iba o 35%. Baťov ohromný úspech, ktorým neskôr zdesaťnásobil rozsah svojho obchodu počas obdobia rokov 1922–1929, bol výsledkom jeho podnikateľských inovácii a hlbokej viery vo svoj úspech. Práve v tomto ťažkom období sa prejavila jeho sila, tvrdohlavosť a nesmierna pracovitosť.
Letecké nešťastie
Tomáš Baťa mal naplánovanú cestu do Švajčiarska, kde mal otvoriť novú továreň. V dobe odletu bola hustá hmla. Aj keď pilot Jindřich Brouček odmietal za takýchto podmienok odštartovať. Baťova tvrdohlavosť sa opäť prejavila a rozhodol, že sa poletí.
Nejednalo sa o ukvapené rozhodnutie. Ešte pred štartom si vraj nechal zistiť, ako ďaleko sa hmla nachádza a či sa z jej dosahu čoskoro po štarte dostanú. Všetko údajne nasvedčovalo tomu, že sa jedná o lokálnu nepriazeň počasia. Pravdepodobne pilot v hmle neodhadol výšku a kolmo narazil do zeme. Obaja boli na mieste mŕtvi. Tomáš Baťa sedel v okamihu nárazu na mieste pilota a nebol ani pripútaný. Osud pretrhol niť jeho života. Stalo sa tak 12. 7. 1932, kedy tragicky zahynul neďaleko Zlína, v Otrokoviciach.
Baťov systém riadenia
Hlavné princípy Baťovho systému
Ø Osobná zodpovednosť za vykonanú prácu
Ø Pocit hrdosti a príslušnosti k podniku
Ø Samospráva a účasť pracovníkov na zisku podniku
Ø Pozornosť ku mladej generácii a permanentné vzdelávanie
Ø Nákup základných surovín priamo od výrobcu a nakupovalo sa vtedy, keď to bolo cenovo najvýhodnejšie
Ø Predaj obuvi sa realizoval vo vlastných predajniach, teda bez sprostredkovateľov (obchodníkov), aby zbytočne nenavyšovali cenu pre zákazníka
Ø Na vedúce posty sa neprijímali ľudia zvonku, ale len vlastní „odchovanci“ – napr. po absolvovaní 3-ročnej praxe mohli úspešní uchádzačii postúpiť na funkcie účtovník, majster, vedúci dielne, nákupca a pod.
Plánovanie
Základom rozvoja podniku boli polročné plány, zostavené na zimnú a letnú sezónu. Sezóna jar – leto zahŕňa mesiace marec až august, jeseň – zima september až február. Výsledkom plánovania bolo prepojenie výroby a predaja. Potom sa polročný plán rozpracoval na týždenné plány. Úlohou kalkulačného oddelenia bolo detailne vypracovať týždenné pracovné plány pre jednotlivé oddelenia až na úroveň dielní. Týždenný plán sa skladal z čiastkových denných plánov, ktoré predpisovali plánovaný denný objem výroby každej dielni. Pracovný rok Baťových závodov pozostával z 253 pracovných dní, pre ktoré spracovalo rozpočtové oddelenie 253 denných plánov.
Nákup surovín
O nákup sa staralo nákupné oddelenie, ktoré bolo rozdelené na 19 takmer samostatných pododdelení, každé s vlastným účtovníctvom. Tieto mali nakupovať za ceny nižšie, ako predpokladali kalkulácie. Ak nakúpili drahšie, hradili rozdiel zo svojho konta. Nákup surovín v zahraničí obstarávali vlastní zriadenci priamo na mieste. Odstánil sa tým zisk rôznych priekupníkov, ktorí značne zaťažovali výrobu. Najdôležitejšie suroviny pre výrobu boli kaučuk, textílie a hlavne kože.
Výroba
Ešte pred výrobou, museli byť jednotlivé dielce dopravené do dielní. V každej budove bol pracovník, ktorý sa staral o prijímanie a vydávanie materiálu. Ukladal jednotlivé dielce do priehradok a starostlivo ich zapisoval. Takéto komponenty boli do dielní rozvážané lanovou dráhou, ktorá obopínala vačšinu budov. Takto bola za niekoľko minút zásobená dielňa materiálom bez toho, aby doprava niekomu prekážala. A pretože výroba bola riadená plánmi, bolo tak možné materiál chystať dopredu a plynule ho dodávať do dielní.
Cenotvorba
Pri tvorbe ceny bolo hlavným cieľom, aby bola nižšia ako konkurenčná. Služba verejnosti sa pri tvorbe ceny prejavovala tak, že stanovená cena bola taká nízka, aby bol zisk z predaja pri 1 páre malý a uspokojivý pri veľkých 100 tisícových sériách.
Baťovské ceny:
Od roku 1922 do roku 1932 končili všetky čísla označujúce cenu obuvi deviatkou (z toho pojem – baťova cena). Zákazníkom sa tak podvedome vsugerovalo, že dostávajú tovar lacnejšie.
Účasť na zisku
Baťa sa nesústredil len na zavádzanie moderných metód organizácie a riadenia výroby. Úplnou novinkou bol podiel na zisku, ktorý dostávali zamestnanci podľa hospodárskych výsledkov svojich dielní. Svoj systém založil na tom, aby si každý pracovník mohol okamžite vypočítať svoj podiel na zisku, čo bolo preňho priamym stimulom k vyššej osobnej iniciatíve. Aby firma chránila svoje záujmy, každý vedúci pracovník musel vložiť na svoje osobné konto vo firemnej banke stanovený obnos peňazí, ktorý slúžil ako záloha pre prípad straty. Na zisku a strate bolo zainteresovaných približne 30 % pracovníkov. Názov „účasť na zisku“ zaviedol Baťa z propagačných dôvodov. Slogan mal budiť v zúčastnených pocit, že sú spolumajiteľmi firmy.
Organizácia predaja
O predaj produkcie sa starala predajná skupina. Predajné oddelenie zaznamenalo rozmach najprv v rokoch 1910 – 1917, kedy sa prvýkrát Baťove topánky začali predávať po celej Európe a potom po vojne. Počas vojny predajné oddelenie nemalo taký význam väčšinou kvôli vojenskej produkcii. Od prvej vlastnej predajne roku 1917 do roku 1930 sa Baťovi podarilo vytvoriť celosvetovú sieť 2 500 firemných predajní, z toho 2 000 v ČSR. Úspechy týchto predajní sa dajú zhrnúť v cene obuvi, službách zákazníkom, rovnomernej rozmiestnenosti v celej republike a kvalite. Hlavných cieľom predajnej skupiny sa stala snaha vtesnať náklady predaja (balenie, skladovanie, zásobovanie, dopravu, administratívu, reklamu, predaj, zisk) do 25 % výrobnej ceny.
Predajná skupina pozostávala:
1. Predajne a domy služieb – zabezpečovali priamy styk so zákazníkmi
2. Prenajímacie oddelenie – zabezpečovalo priestory na nové predajne
3. Tlačiareň – vyrábala tlačivá, formuláre, príručky…
4. Reklamné oddelenie – vyrábalo plagáty, inzeráty, reklamy
5. Rozpisovacie oddelenie – rozpisovalo plány dielňam
6. Sklady a expedícia – preberalo hotové výrobky, kontrolovalo kvalitu, expedovalo do predajní
7. Osobné oddelenie – staralo sa o personál predajní
Proces výchovy a vzdelávania v Baťovom koncerne
Baťa priamo nútil spolupracovníkov, aby sa vzdelávali. Vzdelanie, školenie a tréning neboli v jeho prípade tie nákladové položky, ktoré podnik znižuje prvé, keď nie sú peniaze. Vzdelanie je investícia, strategický nástroj na zlepšenie výkonu a konkurencieschopnosti v správne organizovanom podniku.
Baťova škola práce
Do Baťovej školy práce (BŠP) prichádzali mladí ľudia vo veku 14 rokov. Škola získala výbornú povesť, pretože Baťa zamestnával najlepších učiteľov a vychovávateľov a všetko, čo sa v škole učilo, malo konkrétny cieľ a praktický úžitok. V BŠP platila zásada, že práca musí byť hlavnou vyučovacou metódou. Baťa sám hovorieval: „Učme sa prácou. Skutočná práca je najlepšou metódou. Veľkým bohatstvom je vlastná skúsenosť, pretože práve ona zhodnocuje naše vedomosti. Vedomosti môžeme druhému dať, ale skúsenosti si musí každý vykúpiť vlastným potom, vlastnými mozoľmi.“ Po prijatí sa študent, v Zlíne nazývaný mladý muž alebo mladá žena, nasťahoval do internátu, kde býval počas celého štúdia. Na internátoch vládli prísne podmienky, takmer vojenská disciplína.
Mladým mužom a mladým ženám bolo zakázané prijímať podporu z domu a všetky svoje výdavky a životné potreby si hradili len z vlastných príjmov. Cez deň pracovali ako dospelí robotníci v továrni od 7.00 do 17.00 hod. s dvojhodinovou prestávkou na obed a krátky oddych. Za prácu v továrni dostávali mzdu. Každú prácu vykonávali dovtedy, pokiaľ ju dokonale nezvládli a počas školy prešli postupne celým výrobným procesom. Po skončení práce ich čakalo trojhodinové vyučovanie. Vyučovanie sa zameriavalo na praktické otázky a po ukončení štúdia bol každý absolvent pripravený na svoju prácu aj teoreticky. Podstatou výučby bola praktická ekonómia, zostavovanie rozpočtov a jazyky. Viac ako 50 % študentov BŠP sa vzdalo ešte pred jej dokončením. Avšak študenti, ktorí vydržali, opúšťali jej brány s praktickým vzdelaním a so slušnými úsporami. Väčšina z absolventov sa úspešne uplatnila v živote a mnohí z nich zastávali významné funkcie v Baťových závodoch alebo v iných oblastiach hospodárstva.
Tomášov - výchova budúcich riaditeľov
V druhej polovici tridsiatych rokov, napriek kvalitnej príprave mládeže, začal koncern pociťovať absenciu zariadenia, ktoré by bolo schopné pripravovať mladých mužov schopných zastávať najvyššie hospodárske funkcie v koncerne vrátane miest budúcich riaditeľov. Preto sa začal budovať nadštandardný stupeň výchovy, pomenovaný Tomášov na počesť zakladateľa. Tí najlepší študenti, elita žiakov BŠP, sa nazývali "Tomášovci". Koncom 30. rokov bol pre nich zriadený individuálny internát. Tomášovci boli pripravovaní pre vedúce pozície v modernom hospodárstve. Pri spoločenských stretnutiach museli chodiť v oblekoch a cylindri a v škole sa učili zvyklosti vyššej spoločnosti, cudzie jazyky, ale aj spoločenské správanie. Slávnostný odev odkladali len v továrni, kde museli pracovať rovnako ako ostatní študenti. Baťa budúcim riaditeľom hovorieval: „Ak chceme vykonať v živote veľkú prácu, musíme hľadať cesty, ako vybudovať veľkého človeka. Malý človek – malá práca, veľký človek – veľká práca.“
Ďalšie vzdelávanie
Firma Baťa intenzívne investovala do ľudských zdrojov. Pre zamestnancov organizovala viaceré kurzy a školenia. Vyučovali sa hlavne cudzie jazyky a zvyklosti zákazníkov v cudzích krajinách. Výučba jazykov bola na prednom mieste vo vzdelávacom pláne koncernu. Firma značne pociťovala nedostatok jazykovo zdatných odborníkov pre svoju neustálu expanziu. Študijný ústav T. Baťu bol založený s cieľom oboznamovať svojich pracovníkov s najnovšími poznatkami vo vedných odboroch a v praxi súvisiacich s prevádzkou koncernu. Takto mali z poslucháčov vychovať odborne zdatných vedúcich a majstrov. Pre spoločnosť platila zásada, že všetky znalosti a vedomosti sú spoločným majetkom. Preto mal každý vedúci pracovník povinnosť odovzdávať skúsenosti podriadeným. Každý pracovník musel mať za seba pripraveného náhradníka pre prípad, že by bol presunutý na zodpovednejšiu funkciu. Je obdivuhodné, aké moderné metódy sa používali v Baťových závodoch pred viac ako 80 rokmi.
Baťa a Slovensko
Princípy a metódy podnikania, riadenia, ktoré uplatňoval Tomáš Baťa sa úspešne aplikovali najmä v dvoch mestách v SR, vo Svite a v Partizánskom. V týchto dvoch mestách duch myšlienok Tomáša Baťu v zhmotnenej a viditeľnej podobe dodnes výrazne žije. Baťa na otázku, ako vybudoval podnik, odpovedal: „Úlohu, ktorú som si pred seba postavil, nebolo vybudovať podnik, ale formovať ľudí. Moja námaha smerovala k tomu, aby som zdokonalil svojich spolupracovníkov a aby sme čo najlepšie obsluhovali svojich zákazníkov, lebo na týchto pilieroch stojí celý závod. Zistil som, že najväčšie neúspechy v priemysle boli zavinené falošnými psychologickými postojmi ľudí k ich práci, k ich spolupracovníkom a k ich zákazníkom.“
Nástupci Tomáša Baťu
Ján Antonín Baťa
Ø Nevlastný brat Tomáša Baťu.
Získanie podniku:
Po smrti Tomáša Baťu sa našla obálka adresovaná jeho nevlastnému bratovi Jánovi. Bolo v nej prehlásenie, podľa ktorého mu Tomáš Baťa predal všetok priemyslový a obchodný majetok. Cena bola 50 mil. Kčs (teda výrazne menej ako bola skutočná – trhová cena). Ján pripísal, že s kúpou súhlasí a podpísal sa. Keď si uvedomil, že ťažko môže uzavrieť dohodu s niekým, kto práve zomrel, pripísal ešte: „resp. kúpil som na základe ústnej dohody“
Činnosť a zásluhy:
Podnik bol v kríze (strata 70% exportu). Aby prekonal krízu zahájil výrobu iných komodít (klínové remene, gumový tovar, hračky, bicykle, umelé vlákna). Bol typickým baťovcom – schopným, vzdelaným a neúnavným. Až do núteného odchodu z vlasti venoval všetky svoje sily a schopnosti rozvoju firmy. Pod jeho vedením zaznamenala firma nebývalý rozkvet vo všetkých sférach svojej činnosti. V Brazílii vybudoval závody a mestá Mariapolis, Batatuba, Bataypara, Batatussu. Zomrel v Brazílii v roku 1965.
Tomáš Ján Baťa
Ø Syn Tomáša Baťu.
Obchodnú akadémiu vyštudoval v Uherskom Hradišti. Vysokoškolské vzdelanie získal vo Švajčiarsku a v Anglicku. V čase smrti otca mal 18 rokov. Namiesto neho riadil podnik nevlastný brat Tomáša Baťu (Ján Antonín Baťa). Až do smrti Jána Antonína v r. 1965 s ním viedol Tomáš Ján Baťa súdny spor o vlastníctvo akcii podniku svojho otca. Viac ako 50 rokov neúnavne pracoval, ako kedysi jeho otec, na rozvoji firmy. V Kanade vytvoril nové centrum firmy a uplatňoval svoj výrobný a podnikateľský program. Pred 20-timi rokmi dostal za svoje celoživotné dielo najvyššie kanadské štátne vyznamenanie. Postupne založil samostatné výrobné a obchodné regióny v Európe, v Severnej a Južnej Amerike, v Indii a Afrike.
Thomas George Baťa
Ø Syn Tomáša Jána Baťu a vnuk Tomáša Baťu.
Prevzal podnik po Tomášovi Jánovi Baťovi. The BATA Shoe Organization má sídlo v Toronte. Vo svete má asi 45 samostatných výrobných podnikov, okolo 6500 vlastných predajní, predáva obuv vo viac ako 100 štátoch sveta a zamestnáva okolo 70000 pracovníkov. Dnes je firma Baťa najväčším výrobcom a predajcom obuvi na svete. Ročne predá 300 miliónov párov obuvi.
Záver
V mnohých oblastiach firma Baťa predbehla svoju dobu o mnoho desaťročí. Mnohé manažérske prístupy, ktoré Baťa používal, sa dnes objavujú v manažérskej literatúre ako novinky a objavy posledných rokov. Mnohé myšlienky neboli po viac ako polstoročie prezentované v takej miere ako by si táto podnikateľská osobnosť zaslúžila. Skrátka, na Tomášovi Baťovi je stále čo objavovať.
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://4.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/Slw-LtzTKHI/AAAAAAAAA4M/wiPtV_p1hHU/s1600-h/neurons.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://www.mkm-haifa.co.il/schools/habonim/lemida/Israel/pic/nobel/DANIEL_KAHNEMAN.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://www.bizface.co.uk/bizfaceforum/attachments/personality-psychometric-testing/102d1207210493-cognitive-heuristics-amos-tversky.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/Slw-AkTCoTI/AAAAAAAAA4E/mNcSPiFLvdI/s1600-h/17419.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/SlxAv275GFI/AAAAAAAAA4U/pL1iHvJYPzE/s1600-h/roulette_wheel.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309012941/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/SlxCdCnU98I/AAAAAAAAA4c/Lc4Ktu6rX0k/s1600-h/panic+on+wall+street.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120314122417/http://1.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/SW2lcs0LSPI/AAAAAAAAAug/fmUklWtPR9A/s1600-h/wall-stree-akcie-kriza_s.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120314122417/http://1.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/SW2oJ2nqzaI/AAAAAAAAAuo/kgoayJEBUME/s1600-h/MrTVlxUrDiogsxvjd8dcpAxro1_500.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120314122417/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/SW2oqJTfHLI/AAAAAAAAAuw/ebh2wI1ZfnI/s1600-h/MrTVlxUrDeuxn9mryHIWCoX9o1_400.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://4.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBmsxauRSI/AAAAAAAAAS8/55K--TfwOrQ/s1600-h/300abs--images--AKElogo.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://2.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBnWRauRZI/AAAAAAAAAT0/uPcjrsA3bOA/s1600-h/Mill2.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://4.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBnJxauRXI/AAAAAAAAATk/LHwOfooTUSA/s1600-h/MILL.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://4.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBnoxauRcI/AAAAAAAAAUM/ql-K66ERTng/s1600-h/Taylor-harriet.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://2.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBnQRauRYI/AAAAAAAAATs/Po7YM690L4Y/s1600-h/mill1.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://2.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBncRauRaI/AAAAAAAAAT8/sEE266k8ph4/s1600-h/punch-vol1-1867.jpeg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBmihauRQI/AAAAAAAAASs/_67Ta1n5ksA/s1600-h/10-m.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://3.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBnihauRbI/AAAAAAAAAUE/mWyHboWnDHs/s1600-h/Schumpeter.jpg){kind=link}
![[image error]](https://web.archive.org/web/20120309041745/http://4.bp.blogspot.com/_eNEkpqExjY4/RzBm5xauRUI/AAAAAAAAATM/opuOW5VVPr0/s1600-h/HAyek.jpg){kind=link}