Radovan Kavický's Blog, page 2

Radovan Kavický: Korupčné kauzy a škandály firmy Slovensko, a. s. 2. časť, nextfuture.sk, 14. 9. 2016

2016_9 Pôvodne publikované 14. 9. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/ko...

V predošlom článku sme si uviedli konkrétne vybrané politické kauzy z histórie Slovenska, ktoré boli pre danú vládnu garnitúru v istom zmysle i symbolické a stručne ich charakterizovali. Nadväzujúc na to by sme si teraz každú z nich predstavili podrobnejšie a pozreli sa na každú jednotlivo hlbšie. Prípadne vyvodili aj závery a identifikovali prvky, ktoré sú spoločné pre každú z nich.

 

Manager, s. r. o.

Začiatkom roka 1994 bolo jasné, že sa druhá vláda Vladimíra Mečiara chýli ku koncu, keďže po odchode viacerých poslancov sa stala vládou menšinovou. No paradoxne práve v tom čase až do 11. marca 1994, teda vyhlásenia nedôvery vláde v parlamente, sa neuveriteľne zintenzívnila privatizácia, ktorú dovtedy vláda zdržiavala. V rozpore s vlastnými pravidlami vtedajšia už dosluhujúca vláda tesne pred predčasnými voľbami schválila viac ako 40 privatizačných projektov (z toho zhruba 10 v posledný deň pri moci) a medzi inými aj privatizáciu Východoslovenských železiarní (VSŽ Košice), ktorá sa stala jednou z najväčších káuz histórie SR.

V prvej vlne kupónovej privatizácie si 62 % akcií VSŽ, a. s., Košice medzi sebou rozdelili občania a investičné fondy. O zvyšných 38 %, ktoré zostali vo vlastníctve štátu, mali záujem hneď viacerí uchádzači, a presne v deň, keď sa v NR SR rozhodovalo v tajnom hlasovaní o tom, či vláda padne, alebo nie, vznikla v Košiciach, v mestskej časti Šaca, spoločnosť Manager, s. r. o., ktorej druhá Mečiarova vláda na svojom zasadnutí v deň vzniku spoločnosti a doslova v záverečných sekundách pri moci v priamom predaji „odovzdala“ necelých 10 % akcií VSŽ Košice (v menovitej hodnote 1,5 miliardy slovenských korún) za 314 miliónov slovenských korún, teda zhruba za 1/5 ceny, a aj to na splátky. Okrem pomeru predajnej sumy v porovnaní s menovitou hodnotou sú zarážajúce aj ďalšie fakty, a to, že v ten istý deň spoločnosť Manager, s. r. o., nielen bola založená, ale aj vznikla a stihla nielen byť zapísaná v Obchodnom registri, ale v ten istý deň si piati spoločníci spoločnosti Manager, s. r. o., medzi ktorých patril aj Alexander Rezeš, vybavili úver v Priemyselnej banke na prvú splátku kúpnej ceny. Zarážajúce je tiež, že vláda, ktorá takto novovzniknutej firme balík lukratívnych akcií priklepla, tak konala v rozpore s vlastnými privatizačnými pravidlami, kde stálo, že nemožno rozhodnúť o privatizácii/priamom predaji bez privatizačného projektu, a ten bol doručený na Úrad vlády SR až o tri dni neskôr (a deň pred vymenovaním novej vlády Jozefa Moravčíka) než bolo o ňom Vládou SR rozhodnuté, že bude úspešný. No a pikantnosťou, či presnejšie čerešničkou na torte, je na celej záležitosti to, že samotné peniaze (úver, ktorý bol spoločnosti Manager, s. r. o., poskytnutý) boli z Banky Slovakia, ktorá bola finančne krytá cez Fond národného majetku (v tom čase plne pod kontrolou Vladimíra Mečiara, ktorý bol prezidentom FNM a zároveň dosluhujúcim predsedom Vlády SR), čiže de facto Vladimír Mečiar z pozície premiéra bez mandátu na tento krok nielen svojvoľne privatizoval a rozhodol o odpredaji akcií vybranému subjektu, ale poskytol aj finančné krytie na celú transakciu. Kruh sa skrátka uzavrel a majetok bol po páde vlády v „správnych rukách“.

Po skončení mandátu dočasnej vlády Jozefa Moravčíka a predčasných voľbách koncom septembra 1994, ktoré opäť vyhralo HZDS, sa moci v pozícii premiéra do tretice ujal Vladimír Mečiar a do vlády si za ministra dopravy k sebe prizval jedného zo spoločníkov spoločnosti Manager, s. r. o., Alexandra Rezeša, ktorý sa medzičasom stal aj viceprezidentom VSŽ Košice.

Počas takzvanej noci dlhých nožov, teda noci z 3. na 4. novembra poslanci vládnej koalície HZDS, SNS a ZRS okrem iného odhlasovali i jednu z najzásadnejších zmien v zákone o privatizácii. Vláda stratila právomoc rozhodovať o priamych predajoch, a táto kompetencia bola odovzdaná Fondu národného majetku (FNM), teda Prezídiu FNM, kde mali koaličné strany svojich nominantov (9 členov prezídia, z ktorých pripadlo pre HZDS až 6 politických nominantov).

Táto zmena umožnila okrem iného i to, že z pozície ministra v tretej Mečiarovej vláde si Alexander Rezeš ešte viac upevnil moc v biznise a rozhodnutím Prezídia FNM doprivatizoval aj zvyšný štátny podiel vo VSŽ cez ďalšie nastrčené firmy (Ferrimex, s. r. o. ̶ 15,2 %, Hutník, a. s. ̶ 10 % a Všeobecná, a. s. ̶ 12 %), a to opäť v rozpore z privatizačnými pravidlami, ako aj so zákonom z augusta 1995, ktorý zakazoval privatizáciu vyše 40 takzvaných strategických podnikov, medzi ktoré patrili aj VSŽ Košice.

Po vyše dvoch rokoch vo funkcii ministra si Alexander Rezeš nielen upevnil moc vo VSŽ (stal sa vďaka politickému vplyvu jej rozhodujúcim vlastníkom), ale nepochybne i udržal zmysel pre humor, keď v jednom z rozhovorov vyhlásil (ako odpoveď na otázku, ako prišiel k majetku): „Majetok, ktorý vlastním, som získal pred nástupom do vládnej funkcie vďaka úspešnej dlhoročnej poctivej práci.“

Obchod storočia

Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) ako kauza spadá do prvej vlády Mikuláša Dzurindu, no táto kauza má presah až do dnešných dní, keďže to, čo sa v súvislosti s SPP udialo za druhej vlády Roberta Fica, skutočne nemá obdobu. Ale poporiadku. Proces čiastočnej privatizácie SPP (štát predával menšinový majetkový podiel spojený však s odovzdaním manažérskej kontroly na investora) trval zhruba dva roky, pričom finálny podpis prebehol ku koncu prvej Dzurindovej vlády v roku 2002, keď získali 49 % akcií za 2,7 mld. USD a manažérsku kontrolu nad SPP získali spolu nemecký Ruhrgaz a francúzsky Gaz de France. Napriek tomu, že išlo o investorov z Európy, samotná transakcia prebehla v amerických dolároch a s tým je spojené aj asi najznámejšie pochybenie v tomto procese, teda kurzová strata v prepočte vyše 7 mld. slovenských korún, ktorá nebola ošetrená v zmluve (v zmluve nebolo uvedené, že platí kurz amerického dolára voči slovenskej korune ku dňu podpisu zmluvy). Medzi ďalšie pochybenia nepochybne patrí aj strata notárskej zápisnice z otvárania obálok jednotlivých ponúk od investorov. V každom prípade výnos z privatizácie bol viazaný na konkrétny účel a použitý na dôchodkovú reformu a zníženie dlhu, čo samo osebe bol rozumný krok a výrazný posun oproti divokým privatizáciám z minulosti a éry Vladimíra Mečiara. Členom komisie, ktorá rozhodovala o tejto privatizácii a mala i priamo prístup ku všetkým dokumentom, bol okrem iných i vtedajší poslanec Robert Fico, vtedy už odídenec z koaličnej SDĽ a predseda novovzniknutej strany SMER (NRSR mala kontrolnú funkciu v celom procese privatizácie) bol členom komisie, ktorá sa podieľala na príprave dokumentov a následne aj kontrolovala jej plnenie. Budúci predseda vlády sa neskôr členstva v tejto komisii vzdal bez udania dôvodu.

Manažérsku kontrolu nad SPP teda prebrali nemeckí a francúzski investori, hoci majoritným vlastníkom zostal štát. Za prvej Ficovej vlády (po roku 2006, teda ešte pred krízou) SPP, kde mal svojich nominantov aj štát, uzavrela nevýhodný kontrakt s ruským Gazpromom na ceny plynu na dvadsať rokov dopredu (od roku 2008 do roku 2028), ktorého súčasťou bol i dohodnutý objem odberu plynu. Po kríze došlo k poklesu spotreby plynu, a SPP tak nedokázalo každoročne odkupovať dohodnuté objemy plynu pri dohodnutej cene od Gazpromu, s čím súvisia aj penále. Na druhej strane a napriek takémuto rastu nákladov zároveň prvá Ficova vláda politicky tlačila na regulátora, aby nezvyšoval ceny pre domácnosti. V realite teda v SPP roky trval stav, keď bola nákupná cena plynu podstatne vyššia než za akú ho SPP domácnostiam predávala. Podnikanie v tejto oblasti sa stalo stratové a aj preto sa francúzski a nemeckí investori rozhodli svoj podiel predať. Kupujúcim (s tichým súhlasom politických nominantov za štát a jednotlivé koaličné strany/predkupné právo štátu na akcie nebolo využité) sa tak stali slovenskí a českí oligarchovia v spoločnom podniku, investičnej skupine EPH, ktorej vlastníkmi bola vtedy trojica zložená z finančnej skupiny J&T, Daniela Křetínskeho a Petra Kellnera. Nezodpovedanou otázkou dodnes zostáva, prečo štát na čele s Robertom Ficom, ktorý dlhodobo presadzoval štátne vlastníctvo strategických podnikov, nezasiahol a neodkúpil tento podiel, čím de facto umožnil vstup domácich oligarchov do SPP za kúpnu cenu 2,6 miliardy eur. To však nebol koniec celého príbehu. Samotná SPP bola rozdelená na tri hlavné časti, a to SPP distribúcia, ktorá má na starosti samotné rozvody plynu po Slovensku, ďalej Eustream, ktorá vlastní samotný tranzitný plynovod z Ruskej federácie a predstavuje najziskovejšiu časť SPP, a poslednou časťou je SPP ako obchodná materská spoločnosť, ktorá formálne zastrešuje celú skupinu a je takpovediac držiteľom „čierneho Petra“, tak zmluvy, ako aj záväzkov vyplývajúcej z dohody o dodávkach plynu z Ruska.

Za vlády Ivety Radičovej bola vôľa a plán ako túto transakciu zastaviť a umožniť tak štátu uplatniť si predkupné právo. Po páde vlády Ivety Radičovej a predčasných voľbách však už bolo všetko inak a Robert Fico už v pozícii dvojnásobného premiéra SR túto transakciu nielen odklepol, ale sa aj zasadil o to, aby štát v rámci takto rozdeleného SPP kúpil naspäť tú najstratovejšiu časť, samotnú materskú spoločnosť v rámci SPP za zhruba 60 mil. eur (nakoniec symbolické 1 euro) a argumentom pre tento krok bola vraj lepšia kontrola nad cenami plynu pre domácnosti. Ešte pred týmto rozhodnutím skupina EPH hrozila vláde, že ak pre politické tlaky regulátor nepovolí zvýšiť ceny plynu pre domácnosti, firma sa obráti na medzinárodnú arbitráž a bude žiadať preplatenie zmareného zisku, pričom štát by takýto spor pravdepodobne prehral. Našlo sa však nakoniec „riešenie“, keď stratovú časť firmy preberie do 100 % vlastníctva štát a zvyšné ziskové časti (49 % v tranzite a distribúcii vrátane väčšinovej manažérskej kontroly) zostanú oligarchom. Iste, celá táto transakcia by bola absurdná sama osebe, ale má to celé ešte jeden rozmer, a to, že vysvitlo, že tento plán nevýhodného odkúpenia menšinového balíka stratovej materskej spoločnosti bol vytvorený zamestnancom firmy J&T Investment Advisors, s. r. o., čiže inými slovami vládny materiál, ktorý bol formálne z dielne Ministerstva hospodárstva SR reálne vytvorený na počítači súkromného subjektu, ktorý je majetkovo prepojený so samotným EPH, teda investorom v SPP, ktorý má štátu tento podiel (de facto dlhy a budúce každoročné straty, keďže ak sa nedohodne nový, tak pôvodný kontrakt s Gazpromom bude trvať až do roku 2028) tak nevýhodne predať. Úžasný biznis! Najmä pre EPH.

„Gorila republic“

V predvianočnom období, decembri 2011 (a približne tri mesiace pred predčasnými voľbami) sa na internete objavil a začal šíriť prepis dokumentu z prostredia tajných služieb pod názvom Gorila. Obsahom samotného spisu sú záznamy o sledovaní a rozhovoroch Jaroslava Haščáka, jedného zo slovenských oligarchov a parterov investičnej skupiny Penta, ktoré SIS zaznamenala v sledovanom byte na Vazovovej od konca roku 2005 do roku 2006, teda v období druhej vlády Mikuláša Dzurindu, keď sa Jaroslav Haščák v tomto byte stretával s viacerými politikmi a bavili sa okrem iného aj o províziách a úplatkoch v procesoch privatizácie štátneho majetku, ako aj o financovaní viacerých politických strán. Samotná autenticita spisu Gorila, ako aj jeho obsahu, dosiaľ nebola potvrdená, a hoci vyšetrovanie trvá už niekoľko rokov, celá kauza nebola uzavretá. Samotný názov Gorila je krycím názvom pre typ odpočúvacieho zariadenia, ktorý bol použitý v byte na Vazovovej. Došlo k tomu tak, že vedúci analytického oddelenia SIS Peter Mravec v roku 2005 spozoroval, že pred domom na Vazovovej ulici v Bratislave, kde vtedy býval i s rodinou, často parkujú vládne limuzíny, ako aj predstavitelia finančnej skupiny Penta. Koncom novembra 2005 bola podaná žiadosť o odpočúvanie podnikateľa Zoltána Vargu a jeho bytu, ktorý sa nachádzal hneď vedľa bytu Petra Mravca, a súd tejto žiadosti vyhovel.

To, čo sa z tohto odpočúvania SIS a o niekoľko rokov aj verejnosť dozvedela, prekonalo aj tie najdivokejšie predstavy o hĺbke korupcie v slovenskej spoločnosti. Veľmi podrobne sa v spise opisujú praktiky a konkrétne sumy, ktoré mali za privatizáciu, ale aj verejné obstarávanie putovať buď na priamo, alebo cez prostredníkov/pokladníkov strán vrcholným politikom, predsedom strán a vládnym činiteľom. Podľa samotného spisu do kauzy Gorila mala byť zapojená aj predsedníčka Fondu národného majetku Anna Bubeníková (okrem iných práve Bubeníkovej mali údajne ísť provízie cez firmu Elementa, v ktorej figuruje aj jej manžel), ktorá bola vládou krátko po zverejnení prepisu Gorily na internete odvolaná z funkcie predsedníčky FNM.

V spise sa tiež podrobne opisujú a rozoberajú rozhovory vtedajšieho ministra hospodárstva Jirka Malchárka, bývalého automobilového pretekára, ktorý sa stal ministrom za koaličnú stranu Pavla Ruska ANO a ktorý podľa obsahu rozhovorov evidentne nielen nebol kompetentný na riadenie ministerstva, ale ho reálne pravdepodobne (podľa toho, čo sa uvádza v uniknutej verzii spisu) ani nikdy neriadil a väčšina pokynov na konkrétne politické kroky prichádzala k nemu od Jaroslava Haščáka, ktorý mu za to určoval provízie z konkrétnych „biznisov“ so štátom. Celá kauza mala veľmi významné politické vplyvy a vyvolala úplne pochopiteľný hnev občanov, ktorí protestovali na námestiach a pred parlamentom prakticky vo všetkých väčších mestách. Navyše, kauza Gorila, teda najmä evidentne zlyhávajúci boj s korupciou, sa stala jednou z hlavných tém volieb v marci 2012, a to najmä vďaka škandalóznym odhaleniam o prepojeniach politikov na bohatých podnikateľov, manipuláciách verejných tendrov a zneužívania majetku štátnych firiem na osobné a stranícke účely. Jeden z mála vrcholných politikov, ktorý podľa spisu reálne bol v byte na Vazovovej, bol Robert Fico, hoci on sám sa otázke novinárov, či to skutočne tak bolo a či tam teda reálne bol, vytrvalo vyhýba do dnešných dní. Je skutočne zarážajúce, že v tomto kontexte a po voľbách v marci 2012 kauza Gorila vyniesla k moci politika, ktorý sa spomína v spise opakovane a čo do počtu najviackrát a ktorý si navyše po voľbách na oslavu volebného víťazstva a zostavenia jednofarebnej vlády demonštratívne pripil kolou (tým istým nápojom, ktorý si podľa spisu dal aj na návšteve u Haščáka v odpočúvanom byte na Vazovovej).

Teplý vzduch

Kauza emisie/Interblue spadá do obdobia prvej vlády Roberta Fica a do rezortu ministerstva životného prostredia v tom čase pod správou SNS v rámci koaličného triumvirátu Fico (SMER – SD), Mečiar (HZDS), Slota (SNS). Ide skutočne o unikátny prípad a kauzu, v ktorej bol vymyslený svetovo unikátny spôsob, ako zneužiť systém obchodu s emisiami (ktorý je aj v zahraničí často uvádzaný ako skvelá ukážka toho, ako sa to nesmie robiť), ktorého pôvodným cieľom bol boj proti globálnemu otepľovaniu.

Za ministerstvo životného prostredia sa na samotnej transakcii podieľali predovšetkým samotný minister Ján Chrbet, Pavol Tehlár, generálny riaditeľ sekcie kvality životného prostredia, Peter Solčanský, šéf odboru ochrany ovzdušia, a neoficiálny poradca ministra Norbert Havalec.

Úplne na začiatku celej kauzy rokovali zamestnanci ministerstva s japonskou štátnou agentúrou NEDO, no do dobre rozbehnutého procesu vstúpil vtedajší minister Jaroslav Izák, ktorý v roku 2008 prípravy predaja zastavil, pričom vo „vládnom“ materiáli (vytvoreného na počítači neoficiálneho poradcu ministra Norberta Havalca) sa tvrdilo, že zástupcovia ministerstva prestali s agentúrou NEDO rokovať, lebo vraj japonská strana podmienila ďalšie rokovanie predložením takzvaného emisného scenára na investície finančných prostriedkov získaných z transakcie, čo sa vo „vládnom“ materiáli označilo za diskriminačnú podmienku. Pre Slovensko by splnenie tejto podmienky znamenalo emisie predať za cenu, aká bola bežná na medzinárodnom trhu, no zámer zamestnancov ministerstva životného prostredia bol evidentne iný než hájiť záujmy štátu a šancu na kúpu emisií dostala japonská súkromná agentúra Asuka Green Investment, ktorá vo februári 2008 zahájila rokovania s predstaviteľmi slovenského ministerstva životného prostredia a okrem oficiálnych zamestnancov ministerstva sa stretnutia zúčastnil opäť aj neoficiálny poradca ministra Norbert Havalec, pričom podľa výpovede predstaviteľa spoločnosti Asuka Green Investment im neskôr v septembri 2008 predstavitelia ministerstva oznámili, že slovenské emisné kvóty sa budú predávať výhradne cez spoločnosť Interblue Group LLC, s ktorou majú viesť ďalšie rokovania. Spoločnosť Asuka Green Investment sa podľa toho teda zariadila a ďalej rokovala so zástupkyňou Interblue Group LLC, pričom na stretnutiach sa za spoločnosť Interblue Group LLC zúčastňoval aj im už dobre známy neoficiálny poradca ministra Norbert Havalec. Predstaviteľ japonskej agentúry sa tak domnieval, že slovenská vláda a spoločnosť Interblue Group LLC konajú v súlade a na základe zámeru slovenskej vlády.

Skutočnosť bola však úplne iná. Ministerstvo životného prostredia v čase, keď jednotlivé krajiny iným krajinám predávali emisné kvóty za 10 eur za tonu podpísalo v auguste 2008 exkluzívnu zmluvu v objeme 15 miliónov ton s novovzniknutou (v júni 2008, teda dva mesiace pred transakciou) neznámou spoločnosťou Interblue Group LLC (slovenský ekvivalent s. r. o) zaregistrovanou v americkom mestečku Snohomish v štáte Washington, pričom za tonu emisií štátu odrazu stačilo 5,05 eura, čiže celkovo 75,75 mil. eur. Lepšiu ponuku vraj podľa zamestnancov ministerstva Slovensko nemalo, čo, samozrejme, nebola pravda, lebo slovenské emisie v tom čase chcelo kúpiť tak Japonsko, ako aj Španielsko cez svoje vládne agentúry, ktoré v tom čase mali podobné obchody uzavreté aj v okolitých krajinách v rámci V4 a vo všetkých prípadoch platili štandardnú cenu zhruba 10 eur za tonu. Samotná spoločnosť Asuka Green Investment získala emisné kvóty za cenu 8,20 eura za tonu, čiže poslala na účet Interblue Group LLC sumu 127 miliónov eur a následne ich ďalej predávala už konkrétnym japonským elektrárňam za 9,50 eura za tonu, čo predstavovalo reálnu cenu minimálne za ktorú ich pravdepodobne mohlo predať aj Slovensko, keby prebehla pôvodná transakcia s japonskou štátnou agentúrou NEDO tak, ako v Českej republike.

Prvé kritické hlasy spochybňujúce transparentnosť celého predaja sa objavili v decembri 2008. Konateľkou firmy Interblue Group LLC bola dánska občianka Jana Lütkenová spolu so Švajčiarom Hansom Grobom a neskôr, keď sa o podozrivú firmu začala zaujímať aj americká FBI, bola firma Interblue Group LLC k 29. decembru 2009 zrušená a jej práva boli presunuté na firmu Interblue Group Europe sídliacu vo švajčiarskom meste Zug, ktorá bola registrovaná už ako akciová spoločnosť, a k jej vlastníctvu sa neskôr prihlásil český podnikateľ Milan Růžička, ktorý vraj odkúpil spoločnosť Interblue od Mareka Pleyera.

Po verejnom tlaku a zverejnení celej kauzy chcel minister zmluvu zrušiť, no ešte než sa to mohlo udiať, predseda vlády „zrušil“ v máji 2009 ministra (Jána Chrbeta z SNS), ktorý bol do hodiny odvolaný a rovnako bol po čase odvolaný aj jeho náhradník (Viliam Turský zo SNS), čo v konečnom dôsledku znamenalo, že ministerstvo bolo po prvýkrát v histórii odobraté koaličnému partnerovi a pod seba si ho prebral sám premiér Robert Fico (ministrom sa stal Dušan Čaplovič a neskôr i Jozef Medveď). Koalícia však „zostala jednotná“ a zmluva v platnosti.

Vláda tak bez verejnej súťaže predala kvóty na emisie CO2 v objeme 15 miliónov ton neznámej spoločnosti, pričom Česká republika, ale aj Ukrajina v tom čase získali za podobný obchod viac ako dvojnásobok a Maďarsko takmer trojnásobok „slovenskej“ ceny. Emisie predávané ministerstvom životného prostredia garážovej firme Group výrazne pod cenu sa posunuli/predali ďalej Japoncom už za komerčnú cenu, a firma tak zarobila desiatky miliónov eur. Za normálnych okolností by toto bol príjem štátneho rozpočtu, no v prípade Slovenska skončili tieto peniaze v súkromných rukách.

Skutočná čerešnička na torte prišla po vyšetrovaní celej kauzy koncom roka 2013, keď policajný vyšetrovateľ slovenskej Národnej kriminálnej agentúry prišiel so záverom, že spôsob, akým boli predané slovenské emisné kvóty, nie je trestným činom, lebo podľa jeho slov nedošlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa ani k porušeniu povinností pri správe cudzieho majetku. S týmto záverom následne súhlasil aj dozorujúci prokurátor Špeciálnej prokuratúry SR. Po vlne nesúhlasu médií a občanov s týmito závermi vyšetrovania si generálny prokurátor Jaromír Čižnár vyžiadal vyšetrovací spis, aby celú záležitosť mohla prešetriť aj generálna prokuratúra. Tá celú záležitosť, teda zastavenie trestného stíhania, vyhodnotila ako odôvodnené, a tak v lete 2014 generálny prokurátor Čižnár oficiálne potvrdil, že zastavenie trestného stíhania v tejto veci je dôvodné a zákonné. Kruh sa uzavrel.

Napoleonský komplex

Posledná kauza, ktorej sa budeme venovať, je zároveň i najaktuálnejšou a týka sa tak organizovaných podvodov s DPH s politickým krytím, ako aj prepojení medzi biznisom a vrcholnou politikou. Kauza podvodov s DPH, ktorej „podkauzou“ je de facto aj kauza Bašternák, je stále aktívna a potenciálne môže ísť o vôbec najväčšiu kauzu v histórii Slovenska. Znamenalo by to, že korupcia na Slovensku siaha od najnižšej úrovne až k absolútnym politickým špičkám vo vedení krajiny.

Kauza Bašternák sa týka nielen komplexu Bonaparte, kde na Napoleonskom vŕšku u podnikateľa Ladislava Bašternáka si už roky prenajíma luxusný byt sám predseda vlády Robert Fico, ale v samotnej kauze ide aj o bytový komplex Five Star Residence neďaleko Úradu vlády SR, ktorý stavala firma Real Štúdio K.F.A., s. r. o., podnikateľa Mariana Kočnera a firma BL – 202, s. r. o., Ladislava Bašternáka v ňom v roku 2012 údajne kúpila 7 bytov za 12 miliónov eur. Bašternákova firma si hneď potom uplatnila nadmerný odpočet DPH vo výške 2 milióny eur, pričom suma bola po kontrole vyplatená hneď. Skrátka prebehol fiktívny nákup bytov, ktoré boli nadhodnotené zhruba desaťnásobne s cieľom obohatiť sa na nadmernom odpočte a podvode na DPH. Nešlo vôbec o prvé aktivity podnikateľa Ladislava Bašternáka v nehnuteľnostiach, keďže ešte v roku 2004 začal načierno stavať komplex Bonaparte na Tupého ulici v Bratislave neďaleko Národnej rady SR a od októbra 2012 sa k nemu nasťahovali nielen predseda vlády Robert Fico, ale aj bývalý minister financií Ján Počiatek a mnohí ďalší vrcholní politici.

Neskôr sa do celej kauzy zaplietol ešte aj asistent opozičného poslanca, ktorý si ako zamestnanec Tatra banky nelegálne prezeral účty ministra vnútra Roberta Kaliňáka, pričom tieto údaje zverejnil a na základe toho vzniklo podozrenie, že Kaliňák dostával platby od firmy, v ktorej v minulosti pôsobil práve už spomínaný podnikateľ Ladislav Bašternák, ktorý okrem už spomínaného podvodu čelí podozreniu i z ďalších daňových podvodov a nadmerným vratkám DPH v celkovej hodnote približne 8 mil. eur.  

Podvody na DPH s politickým krytím tohto typu nie sú, žiaľ, ničím nezvyčajným a na Slovensku, žiaľ, majú organizovaný charakter, ako ukázal aj spis, ktorý unikol médiám dokonca od samotného organizátora týchto karuselových podvodov, Milana Chovanca, ktorý sa rozhodol (výmenou za nižší trest) vypovedať v celej kauze, v ktorej ide o podvody v hodnote približne 75 mil. eur z rokov 2011 až 2014, teda za druhej Ficovej vlády.

V roku 2012 bolo pri podvodoch s DPH obvinených takmer štyridsať podozrivých, čiže ide o jeden z najväčších podvodov s DPH na Slovensku. Z telefonického rozhovoru medzi Milanom Chovancom a ďalším podozrivým Paľonderom vyplynulo, že do celej záležitosti boli zapletení i minister vnútra Robert Kaliňák a bývalý minister financií Ján Počiatek. Úplne na začiatku celej kauzy išlo o biznis s investičným zlatom, neskôr k tomu pribudli potraviny, podlahy, náhradné diely, železo a nehnuteľnosti. Samotný Milan Chovanec si uplatňoval nadmerné odpočty DPH prostredníctvom svojej firmy TTC, kde mu vraj zháňal faktúry ďalej nekonkretizovaný sudca okresného súdu. Spoločnosť TTC bola ústrednou firmou všetkých podvodov s DPH, keďže tam prichádzal tovar a aj fiktívne faktúry, na základe ktorých vznikal nárok na nadmerný odpočet DPH, pričom následne faktúry putovali do exportérskych spoločností. V novembri 2011 sa jedna svedkyňa celej kauzy vyjadrila, že za spoločnosťou TCC sú peniaze od Roberta Kaliňáka.

V celej veci ešte stále prebieha vyšetrovanie, no ide celkovo o také závažné porušenia zákona s takým vysokým politickým krytím, že je len veľmi málo pravdepodobné, že by niekto v konečnom dôsledku bol sankcionovaný, alebo že by voči vinníkom kauzy bola vyvodená zodpovednosť.



To, čo všetky tieto uvedené kauzy spája, je snaha individuálne alebo kolektívne sa obohatiť na úkor štátu, teda na úkor nás všetkých, občanov tejto krajiny. No a v neposlednom rade ide tiež o čoraz nebezpečnejšie prepojenie silného biznisu na strane jednej a so silným štátom, politikmi obchodujúcimi s vlastnou mocou na strane druhej.

Na slovenské pomery je príznačné, že za činy, ktoré boli dokonané aj desaťročie predtým, sa ich protagonisti doteraz nedostali pred súd. A keby sa pojednávanie v tejto veci aj začalo, možnosť, že v nich bude niekto odsúdený, je tak i naďalej iba čisto teoretická. Na Slovensku to je skrátka dnes tak, že systém neumožňuje dotiahnuť tieto politické kauzy alebo kauzy s politickým krytím do konca. To však neznamená, že tento boj treba vzdať. Úlohou každého z nás je bojovať o očistu verejného priestoru v rámci svojich možností a ako najlepšie vieme. Nebáť sa a nekradnúť.

Radovan Kavický: Korupčné kauzy a škandály firmy Slovensko, s. r. o. I. časť, nextfuture.sk, 13. 9. 2016

2016_9 Pôvodne publikované 13. 9. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/ko...

Najzávažnejším problémom Slovenska, ale aj ďalších postkomunistických krajín, je prelínanie a prehlbujúce sa prepájanie silného štátu a silného biznisu, pričom verejné financie sa tak stávajú priestorom na súkromné obohatenie konkrétnych jednotlivcov. Počiatky tohto prehlbujúceho problému možno pozorovať v 90-tych rokoch, keď kombináciou postupného odštátnenia, škandalóznych privatizácií a rýchleho prechodu na trhovú ekonomiku, bolo vytvorené podhubie pre vznik finančných skupín a oligarchov s dosahom na politiku. Postupné vytváranie tohto korupčného prostredia v omnoho väčšej miere než v iných krajinách súviselo a súvisí s tým, že v porovnaní so západnými krajinami neexistovala na Slovensku tradícia demokracie a deľby moci. Skrátka koncentrovaná politická moc mala možnosť rozhodovať o tom, kto, kde a za akých podmienok sa dostane k akému majetku pri transfere z vlastníctva verejného k súkromnému.

 

Prepojenie biznisu a politiky sa však prejavilo nielen v tomto, ale dodnes sa prejavuje napríklad i v tom, že sa často prijíma legislatíva, ktorá deformuje trh, pretože preferuje konkrétneho podnikateľa či finančnú skupinu a ich záujem na trhu.

Miera autonómie v rozhodovaní politikov je skrátka na Slovensku neporovnateľná so západnými krajinami a nemožno to už považovať ani za jednotlivé pochybenia konkrétnych politikov v momente, keď tieto zlyhania majú skrátka systémový charakter a opakujú sa v rôznych obmenách opakovane a sústavne. Na to nadväzujúcim problémom je nedostatočná ochota a záujem polície, prokuratúry a súdov politikov vyšetrovať a odsúdiť. Je svetovým unikátom, že dosiaľ v histórii Slovenska nebol žiaden aktívny politik odsúdený za korupciu. Je to preto, že naši politici a politické strany sú „čistejšie“ ako v západných krajinách? Nie!

Korupčné škandály a zneužitia moci sa vyskytujú aj v západných krajinách, no v oveľa menšej miere, a nemajú systémový charakter. No to, že sa kauzy politikov a ich korupčné škandály nekončia u nás pred súdom, je zrkadlom našej spoločnosti a skvelou ukážkou nedostatočnej vyspelosti našej demokracie.

Bolo by možné o každej zo stoviek rozsiahlych káuz či tisícoch rôznych kauzičiek, ktoré sa v takej krátkej histórii SR objavili, písať rozsiahlo a podrobne, no navyše na každú z tých zverejnených pripadajú desiatky nezverejnených, o ktorých sa jednoducho dodnes mlčí.

Pre obmedzený priestor si ich však teraz len spomenieme a až v nasledujúcom článku  aj podrobnejšie rozoberieme tie najväčšie a v istom ponímaní symbolické kauzy pre danú vládnu garnitúru, ktorá bola v danom čase pri moci. V krátkosti si pripomenieme len tie vybrané, ktoré sú dodnes obsahovo symbolické pre dané obdobie histórie SR, a to od divokého mečiarizmu, keď sa na Slovensku zneužívali všetky zložky moci, ba dokonca praktikoval sa i štátny terorizmus voči vlastným občanom a kradlo sa takpovediac „na burana“, až po dnes už plne etablovanú, sofistikovanú a systémovú korupciu, keď sa kradne už takpovediac „v rukavičkách“.

Nezačneme ničím menším než kauzou privatizácie Východoslovenských železiarní (VSŽ Košice), ktorá je krásnou ukážkou toho, ako sa v období mečiarizmu formovala „kapitálotvorná vrstva“ selektívnym výberom a po politickej linke. Z takto vyselektovaného podnikateľa sa neskôr stal politik, minister dopravy, a to bol odrazový mostík k upevneniu moci v biznise, poškodeniu štátu a de facto ovládnutiu konkrétneho sektora slovenskej ekonomiky v rozpore so zákonmi, vlastnými privatizačnými pravidlami.

Ďalšou kauzou, ktorú v nasledujúcom článku podrobne rozoberieme, je kauza privatizácie a spätného odkupu SPP, ktorá má dosah až na dve vlády, keďže najprv za vlády Mikuláša Dzurindu došlo k poškodeniu štátu pri odpredaji, privatizácii podielu, a následne bol už za vlády Roberta Fica štát znova poškodený pri spätnom odkupe, návrate do rúk štátu.

Ako ďalšou v poradí sa budeme zaoberať rozsahovo asi najväčšou kauzou vôbec, a to kauzou Gorila, ktorá spadá do obdobia druhej Dzurindovej vlády, teda obdobia, keď okrem iného sa na Slovensku formálne stal ministrom hospodárstva automobilový pretekár, no jemu pridelené ministerstvo reálne nebol schopný riadiť, a tak ho riadil oligarcha, člen konkrétnej finančnej skupiny. Skrátka ide o kauzu, ktorá odkrýva v plnej nahote prakticky celý korupčný systém, systém financovania politických strán v dnešnej podobe, sofistikované delenie provízií z privatizácií cez Fond národného majetku, a to na rôznych úrovniach moci a politického vplyvu s cieľom súkromného obohatenia na úkor štátu.

Následne sa budeme venovať kauze Interblue/emisie, ktorá spadá do obdobia prvej vlády Roberta Fica a ktorá je síce rozsahom, ale aj vo finančnom vyjadrení neporovnateľne menšou než všetky ostatné, no je zároveň i skvelou ukážkou takpovediac kreativity kradnutia a toho, aké schémy a v akej forme dokážu poškodiť štát aj predstavitelia nižšej úrovne moci, úradníci ministerstva životného prostredia s politickým krytím.

No a v poslednej časti nadväzujúceho článku sa budeme venovať dnes asi najviac aktuálnej a živej kauze Bašternák, ktorá sa týka podvodov s DPH a má opäť spoločný prvok s kauzami predošlými, ktorým je poškodenie štátu a súkromné obohatenie konkrétneho podnikateľa, u ktorého navyše býva/byt si prenajíma samotný predseda vlády SR, a celú záležitosť (a zhodou okolností zároveň aj bývalého partnera z biznisu) kryje súčasný minister vnútra.

To, čo všetky tieto kauzy spája, sú viaceré atribúty. V prvom rade po prepuknutí viacerých káuz a pre verejný tlak odstúpilo za uplynulé desaťročia zo svojich funkcií mnoho ministrov či vysokých štátnych úradníkov. V druhom rade tieto najznámejšie kauzy jednotlivých vlád neboli dosiaľ dostatočne doriešené, aj keď rozkývali stabilitu hneď viacerých vládnych kabinetov. Záver je prakticky vždy rovnaký. Vyšetrovanie buď už nepokračuje, alebo naopak pokračuje, no termín ukončenia vyšetrovania je v nedohľadne a viac k tomu nemá kto čo povedať. V konečnom dôsledku teda nie sú vyvodené žiadne sankcie. Strčíme skrátka hlavu do piesku, urobíme ďalšiu hrubú čiaru za minulosťou. A ide sa ďalej!

Ak chceme tento náš dnešný politický systém naďalej, aspoň formálne, stále volať demokraciou, tak to, čo sa dnes odohráva a v minulosti odohralo, nesmie byť opäť raz zamietnuté pod koberec. Je nutné, ale aj nanajvýš potrebné, aby ten, kto pochybí, niesol zodpovednosť za dôsledky svojho konania, inak sa nepohneme ďalej a budeme i naďalej prešľapovať na mieste.

Problémom pre Slovensko je, že dnešné rozkrádanie je plánovité, dlhodobé a siaha aj ďaleko do budúcna na základe rôznych zmlúv, tendrov a podobne. Je nutné odpolitizovanie štátnej správy, zvýšenie kvality, profesionality a zodpovednosti zamestnancov štátnej správy, zvýšenie hospodárnosti vynakladania verejných prostriedkov, vymožiteľnosti práva a právnej istoty, nezávislosti, dôveryhodnosti a zodpovednosti súdov, prokuratúry a polície, a kvality ich rozhodovania, transparentnosti a predvídateľnosti legislatívneho procesu, ktorý už nebude preferovať konkrétnych podnikateľov na úkor iných.

Dnešný často absolútne absurdný politický a právny systém plný korupcie, ktorý plodí stále nové kauzy a nespravodlivosti, je dôsledkom toho, že Slovensko nedotiahlo do úspešného konca potrebné demokratické ako aj ekonomické reformy. Máme dnes síce už fungujúcu ekonomiku, no zároveň rastú aj sociálne rozdiely v rámci spoločnosti a do zahraničia odchádzajú desiatky tisíc mladých a schopných ľudí.

Naša dnešná politická situácia je v mnohom rovnaká, ak nie horšia než úplne na počiatku, v období mečiarizmu. Tento štát skrátka nefunguje, a to aj preto, že mentálne a morálne sme jednoducho uviazli v bahne mečiarizmu, ktorý nebol v posledných desiatkach rokov prekonaný. Tento systém bol len modifikovaný, a dnes, už po odchode Vladimíra Mečiara z politiky a prevzatí moci inými politikmi, je sofistikovanejší a už ho ako mečiarizmus neoznačujeme. No naše označovanie nič nemení na tom, že tento stav a systém narábania s mocou, ako aj jej zneužívania, trvá.

Rovnako ako potrvá aj ešte stále dlhá cesta Slovenska od nedemokratickej diktatúry a etablovanej oligarchie smerom k budúcnosti demokratického, ekonomicky zdravého, kultúrneho a právneho štátu.

Radovan Kavický: Migranti a demografia, nextfuture.sk, 21. 6. 2016

2016_6 Pôvodne publikované 21. 6. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/mi...

Európa, akú sme ju poznali a poznáme dnes, z pohľadu demografie starne a postupne vymiera. Rodí sa neustále menej detí, čo ohrozuje pracovný trh, ale aj systém zdravotnej starostlivosti a udržateľnosť dôchodkového systému vo viacerých európskych krajinách. To, čo dnes nazývame migračnou krízou, je v skutočnosti krízou len preto, že sme sa na takýto masívny presun obyvateľstva nedostatočne pripravili. Po finančnej a hospodárskej kríze sa ekonomicky vyčerpaná Európa skrátka, žiaľ, nevie vyrovnať a pružne reagovať na výzvy tak v oblasti demografie, ako aj migrácie, pričom práve migrácia môže čiastočne vyriešiť a zmierniť vplyv hlbšej, demografickej krízy v Európe.

 

Podľa prognóz vývoja obyvateľstva na Slovensku dôjde k zmene trendu vo vývoji počtu obyvateľov, k redukcii počtu obyvateľov a zároveň i k zmene vekovej štruktúry vrátane výrazného starnutia obyvateľstva. Zhruba o 30 – 40 rokov bude Slovákov menej, budú starší a pravdepodobne aj etnicky pestrejší. Podľa prognóz sa má úbytok počtu obyvateľov v SR začať už v najbližšom desaťročí, a tento proces sa bude prehlbovať. Starnutie obyvateľstva bude nezvratné a najmä v najbližších dvoch dekádach veľmi intenzívne s výraznými vplyvmi na zdravotný, sociálny a dôchodkový systém. Slovensko sa podľa prognóz aj v rámci V4 stane spolu s Poľskom najstaršou krajinou EÚ a vekovo bude patriť medzi najstaršie krajiny sveta. Všetky tieto zmeny budú mať závažný vplyv na vývoj celej spoločnosti. Okrem už spomenutých oblastí to zasiahne i vzdelávací systém, ale aj bytovú politiku či služby. Vo zvýšenej miere bude týmito zmenami zasiahnuté predovšetkým obyvateľstvo v produktívnom veku, teda ekonomicky aktívne, ktoré bude konfrontované s potrebami obyvateľstva v neproduktívnom veku (nielen zvýšené verejné výdavky na zdravotníctvo, ale predovšetkým dôchodkový systém).

Tento základný a už teraz silný trend vývoja počtu a vekového zloženia obyvateľstva je už dnes, či sa nám to páči, alebo nie, prakticky nezvratný (musela by nastať mimoriadna zmena štruktúry obyvateľstva vplyvom externého prostredia, aby sa to podarilo zvrátiť) a jediná oblasť, o ktorej sa má dnes význam baviť, je zmiernenie účinkov tohto trendu, ako aj zmiernenie trendu samotného. Do oblasti aktivít, ktoré by to dokázali zmierniť, patrí predovšetkým zodpovedná migračná politika, zastavenie úniku mozgov (teda emigrácie, predovšetkým mladých ľudí) a tiež zmeny politík, ktoré by mohli ovplyvniť reprodukčné správanie obyvateľstva (no na tento typ opatrení je potrebný predstih, a hoci tú možnosť sme už premárnili, stále tu je značný priestor tak v daňovej oblasti, ako aj v oblasti rodinnej politiky). Na budúci vývoj počtu a štruktúry obyvateľstva jednoducho bude mať v najbližších rokoch rozhodujúci vplyv predovšetkým vývoj pôrodnosti a vývoj migrácie. Je dnes skrátka nevyhnutné, aby štát vytvoril priestor a podporil zvyšovanie pôrodnosti, ako aj príchod migrantov na Slovensko.

V oblasti migrácie je nevyhnutné vytvoriť také podmienky na Slovensku, aby predovšetkým mladí ľudia nemali motiváciu odchádzať do iných krajín a zároveň, aby imigranti mali záujem prichádzať na Slovensko a integrovať sa, teda aby sa mohli stať platnými členmi spoločnosti a neskôr aj plnohodnotnými občanmi. Základným predpokladom takéhoto stavu je úspešná integrácia. Štát by mal predovšetkým poznať štruktúru pracovnej sily v produktívnom veku a, samozrejme, vedieť, aké profesie potrebuje (koho/akú pracovnú silu potrebuje prilákať a ktorá by bola kompatibilná so štruktúrou ekonomiky) a o koho má prioritný záujem. Následne je potrebné konať v tomto duchu, teda mala by skrátka existovať premyslená postupnosť krokov od identifikácie preferovaných skupín, cez prvý kontakt na území SR, ďalej cez vytvorenie podmienok pre integráciu (bývanie, práca, škola, rekvalifikácia, jazyk) až po vytváranie pozitívneho vzťahu k novej krajine a transparentný proces pridelenia občianstva.

Diskusia o migrantoch a utečencoch dominuje v posledných rokoch tak v mediálnej sfére, ako aj na politickej scéne, no v oboch prípadoch sa názory vyhrocujú, spoločnosť sa polarizuje na týchto otázkach, hoci migrácia práve z krajín, kde je napríklad iná tradícia než tá európska (spolu s kultúrnym vplyvom nakloneným k mnohodetným rodinám), môžu zmierniť demografické problémy a krízu v tejto oblasti tak na Slovensku, ako aj v Európe.

Niektoré krajiny si túto potrebu riešiť elegantne oba problémy naraz už uvedomujú. Stačí sa pozrieť napríklad na donedávna ešte oficiálnu politiku Nemecka (ktoré zastavilo prijímanie migrantov a požadovalo/začalo presadzovať kvóty na prerozdelenie až v momente, keď absorbovalo z hľadiska štruktúry ekonomických migrantov a utečencov tých s najvyšším vzdelaním, a teda i veľmi pravdepodobne ľahšie integrovateľných, ktorí z dlhodobého hľadiska dopomôžu k rastu ekonomiky, ako aj odstráneniu deficitov v rámci štruktúry pracovnej sily/v jednotlivých profesiách). Prijímanie tisícov migrantov sa skrátka z dlhodobého hľadiska oplatí každej krajine (za predpokladu, že ich vie úspešne integrovať a motivovať, aby v danej krajine zostali) a môže dopomôcť tak k stabilizovaniu  ekonomiky, ako aj k zvýšeniu pracovných síl, teda v konečnom dôsledku i k riešeniu demografickej krízy,  ako aj odstráneniu, či aspoň zníženiu implicitného dlhu (teda implicitných nákladov, s ktorými by sa za iných okolností, pri pôvodnej demografickej štruktúre, muselo počítať najmä v sociálnych, dôchodkových a zdravotných systémoch). Inými slovami povedané, migračná kríza môže v konečnom dôsledku (pri správnej a účinnej migračnej politike) odvrátiť finančný a ekonomický kolaps, ktorý nás čaká v prípade, že v tejto oblasti, ale ani v rodinnej politike, nebudeme robiť nič. Slovensko, ale aj Európa si skrátka vo veľmi krátkom čase v prvom rade musí uvedomiť svoje alarmujúce nedostatky a taktiež určiť svoje priority do budúcna. Tento zásadný problém, teda problém alarmujúceho vývoja demografie, sám od seba nezmizne.

V západnej, ale aj východnej Európe, vrátane Slovenska, budú v najbližších rokoch chýbať milióny pracovníkov a migrujúcu pracovnú silu smerom do Európy nevyhnutne potrebuje. Európa, vrátane Slovenska, by sa mala vhodnou pro-rodinnou politikou snažiť zmeniť vlastnú demografiu a štruktúru pracovnej sily, no zároveň i cielene posilňovať kapacity na úspešné zvládnutie migračnej a integračnej politiky. Utečencov, azylantov musíme akceptovať všetkých. No u ekonomických migrantov je nutné si v každej krajine vyšpecifikovať, určiť okruh profesií, ako aj zručností, veku a schopností pracovnej sily, ktorú daná ekonomika potrebuje a kde má zmysel migrantov zapojiť a integrovať do ekonomiky a spoločnosti ako takej.

Dnešná politická realita je, žiaľ, taká, že kríza (tak finančná, ako aj migračná) nás zastihla nepripravených a ani dnes, hoci si tieto problémy už uvedomujeme, nie sme schopní tieto potrebné kroky urýchlene realizovať. Namiesto toho sa energia, ako aj politický kapitál, míňa nesprávnym smerom, a to na vzájomné škriepky a obviňovanie, kto za čo môže. Pravda je však taká, že môžeme si za to sami a tiež jedine my sami môžeme nájsť odvahu na zásadné zmeny a implementáciu riešenia. No ak sa ukáže, že toho už nie sme schopní a že sa vieme len nezmyselne hádať, a jednoducho nevieme čeliť dnešným globálnym výzvam, tak v tom prípade máme jednoducho smolu, lebo kvôli vlastnej neschopnosti zažijeme úpadok hlbší než si dnes čo i len dokážeme predstaviť.

Radovan Kavický: Kauza Bašternák je problém spoločenský, politický aj ekonomický, nextfuture.sk, 17. 6. 2016

2016_6 Pôvodne publikované 17. 6. 2016
autor textu: Ján Beracka (+vyjadrenie/názor na začiatku)
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/ka...

Kauza Bašternák, ktorá sa dotýka špičiek vládnej strany Smer – SD, jednoducho iba potvrdzuje to, s čím má Slovensko dlhodobo problémy. Klientelizmus, s tým spojená nerovnosť šancí a korupcia. Kým za štandardných okolností sú ústredné postavy viac-menej nejasné, kauzy podobné ako tá okolo Ladislava Bašternáka, odhaľujú mená, tváre, vzťahy a sumy, hoci ide zatiaľ iba o podozrenia.

 

Kým z úst politikov unisono znie, že sa snažia o verejné blaho a spravodlivú spoločnosť, práve to popri takýchto kauzách zapadá prachom. Trpí tým aj ekonomika, na to podozrenia stačia.

Patologické korupčné správanie jednoducho brzdí podnikanie, to so sebou nesie celý rad negatív. To môže nakoniec znamenať špirálu, ktorá na konci dňa znamená, že krajina, v ktorej prekvitá korupcia a klientelizmus, sa rozpadá aj ekonomicky. „Nerovnosť pred zákonom silno zasahuje podnikateľské prostredie, najmä keď sa zvýhodňujú určití podnikatelia, či už na úkor daňových poplatníkov, alebo konkurentov. Medializácia takýchto prípadov vysiela negatívny signál ostatným podnikateľom. Vnímaniu rovnosti pred zákonom neprospieva ani výraznejšia podpora veľkých investorov pri súčasnom zanedbávaní celkového stavu podnikateľského prostredia,“ upozorňuje Podnikateľská aliancia Slovenska.

Z tohto dôvodu, okrem iných, je kauza Bašternák mimoriadne nebezpečná. „Kauza Bašternák je nielen o podvodoch s DPH či o susedoch Roberta Fica na Napoleonovom vŕšku v komplexe Bonaparte, ale aj o podnikateľských prepojeniach práve z tejto éry, ktoré pretrvali dodnes. Skrátka symbióza vrcholnej politiky, oligarchie a polomafiánskych či priamo mafiánskych kruhov je oblasťou, kde korupcia a klientelizmus od 90-tych rokov do dnešných dní stále prekvitá,“ varuje analytik Radovan Kavický.

„Podozrenia z korupcie a klientelizmu vo vysokej politike sú témou, ktorá vyvoláva najväčšie vášne a politické spory, a roky priťahuje pozornosť médií,“ upozornil prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. „Žiaľ, deklarovaná politická dôležitosť tejto témy je v príkrom rozpore s tým, čo by sme mohli označiť za uspokojivé výsledky. Kauzy sa vlečú roky a dostratena. Tento rozpor je nevysvetliteľný, nepochopiteľný a neudržateľný,“ hovorí Kiska.

Takýto rozkol zvýrazňuje aj kauza Bašternák, pre ktorú chcela opozícia odvolať ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Ten trvá na tom, že obvinenia sú vymyslené. Kolegov a koaličných poslancov presvedčil a vo funkcii zostal.

To je, zdá sa, prejav súčasnej politickej kultúry na Slovensku. „V lepšom prípade je jediným výsledkom vyvodenie akej-takej politickej zodpovednosti, ktoré však nemá byť koncom, ale začiatkom hľadania spravodlivosti a pravdy o vyslovených podozreniach. Vyvodenie politickej zodpovednosti nie je riešením žiadnej kauzy, ale len obyčajným gestom slušnosti, ktoré má upokojiť verejnosť a umožniť zodpovedným inštitúciám pracovať,“ hovorí Kiska. „Takto to funguje v krajinách s normálnym systémom spravodlivosti a kultúrou slušnosti v politike. Nie však na Slovensku. Naši občania sú namiesto toho konfrontovaní s nepodarenou reality šou, v ktorej môžu najviac tak tipovať, či niekto odstúpi, alebo neodstúpi,“ doplnil prezident. 

Kauza Bašternák

Ladislav Bašternák je podnikateľ, ktorý je podozrivý z toho, že v súvislosti s bytmi v objekte Five Star Residence si v roku 2012 uplatnil neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške približne dvoch miliárd eur.

Firma BL – 202, s. r. o., v ktorej Bašternák pôsobil, odkúpila sedem bytov v rámci Five Star Residence za 11,85 mil. eur. Vzniká podozrenie, že táto suma je fiktívna a nikdy ju firma neuhradila. Byty firma kupovala od spoločnosti Rent and Wash, s. r. o, kde bol konateľom Peter Hrkotáč. Tieto peniaze mali byť uhradené vo viacerých splátkach a v hotovosti.

Indície o fiktívnosti dvanásťmiliónovej platby sa opierajú o viacero okolností. Kriminálny úrad finančnej správy nezaznamenal, že by Hrkotáč takúto platbu dostal. Lipšic upozornil, že Bašternák byty následne predal, šesť získal Patrik Ziman ako zápočet, keďže mal voči Bašternákovi pohľadávku vo výške 1,2 mil. eur. Medzi kúpnou cenou bytov a predajnou tak vznikol obrovský nepomer. „Zrejme tie byty tam dávajú nejakých Piccasov, Rembrandtov, potom tie byty úplne zničia, že majú iba hodnotu šesť centov a takýto proces je tam stále, možno nejaký kamienok tam zostal po tom byte. Ale potom sa zase vystaval a nejaký mramor sa tam dal a Rembrandt atď. Nikomu to, samozrejme, nebolo podozrivé,“ poznamenal poslanec strany Sloboda a Solidarita Jozef Rajtár. V tomto kontexte je Ladislav Bašternák podozrivý z daňových podvodov.

Z tohto pohľadu sa politických lídrov Smeru situácia na prvý pohľad nedotýka. Politický rozmer však tento prípad následne nabral. Vzhľadom na vzniknuté podozrenia o tom, že cena 12 mil. eur je fiktívna, daňový kontrolóri podali podnet na Národnú kriminálnu agentúru (NAKA). Tá podlieha Prezídiu policajného zboru a na vrchu pyramídy je ministerstvo vnútra a rezortný šéf Robert Kaliňák.

Vo svojom uznesení NAKA odmietla, že by v tomto prípade nastalo porušenie zákona. Počas výsluchu Hrkotáč pritom o pozadí dvanásťmiliónovej sumy hovoril nejasne. Vyplýva to z uznesenia NAKA. „Cena nebola uhradená naraz, ale postupne v niekoľkých splátkach. Ale pokiaľ si spomína, tak cena uhradená bola. Keby nebola uhradená, tak by si to asi pamätal,“ uvádza sa v uznesení NAKA. Upozornil na to počas rozpravy o Kaliňákovom odvolávaní poslanec Daniel Lipšic. NAKA konštatovala, že DPH bola priznaná a riadne zaplatená, škoda teda štátu nevznikla.

Opozícia v prepojení kauzy na vládnu garnitúru ide ešte ďalej. Ďalšie podozrenia vznikli v súvislosti so sťažnosťou na postup NAKA. Opoziční poslanci hovoria o tom, že pracovníci Finančnej správy sťažnosť pripravili, no zostala neodoslaná.

Príkladom toho, že Bašternák sa má tešiť zo „špeciálneho prístupu“ zo strany polície, je aj situácia okolo pokuty vo výške 150 eur, ktorú mal Bašternák dostať za dopravný priestupok v júni 2012. „Odvážna hliadka spísala úradný záznam, takže krajské riaditeľstvo policajného zboru muselo ich podnet odstúpiť policajnej inšpekcii. Inšpekcia členov hliadky ani nevypočula, a prípad zamietla pod koberec,“ uviedol Lipšic. Tento prípad Kaliňák komentoval s tým, že opozícia pracuje s údajmi, ktoré „nie sú pravé, a ktoré sú falzifikáty“.

Bašternák má byť chránený

Dôvod, pre ktorý je Bašternák podľa opozície v bezpečí, sa podľa opozičných poslancov skrýva v prepojení tohto podnikateľa na najvyšších predstaviteľov najsilnejšej vládnej strany Smer – SD.

O prepojení Bašternáka s Kaliňákom a exministrom vlád Roberta Fica Jánom Počiatkom hovorí situácia okolo spoločnosti B. A. Haus. Ladislav Bašternák má väzby aj na samotného Fica, pretože v komplexe Bonaparte v Bratislave mu prenajíma byt.

Vo firme B. A. Haus ako akcionár vystupovali Marek Turčan, Ján Počiatek a Ladislav Bašternák. Každý z nich vlastnil tretinu akcií. Turčan je Kaliňákov sused, ktorý podnikal s Počiatkom. Turčana s Kaliňákom okrem susedských vzťahov spájajú aj spoločné začiatky v advokátskej praxi.

Kaliňák tvrdí, že žiadne príjmy od firiem pána Bašternáka nikdy nedostal. Priznal však, že od Bašternáka kúpil časť jeho podielu, keď sa tento podnikateľ rozhodol z firmy majetkovo odísť. Kaliňák tak získal 16 % akcií B. A. Haus, zvyšok predal Bašternák Počiatkovi. Ponuku na kúpu podielu dostal Kaliňák v septembri 2013. Za 17 akcií firiem zaplatil viac ako 430 000 eur. Na kúpu týchto akcií čerpal úver z Tatra banky. Kaliňák upozorňuje, že z celej transakcie mal pasívne saldo.

Únik bankových údajov o ministrovom účte však odhalil, že na jeho konto chodili peniaze od firmy B. A. Haus. „Všetky platby, ktoré prišli na môj účet, vyplývajú z hospodárskej činnosti tejto spoločnosti,“ vyhlásil Kaliňák. Podľa jeho slov sú všetky obvinenia voči nemu v súvislosti s kauzami DPH „vymyslené“.

„Potvrdzujú sa moje slová..., že od pána Bašternáka, alebo jeho firiem, či už priamo, alebo sprostredkovane, som žiadne peniaze nikdy nedostal,“ vyhlásil Kaliňák. „Kúpno-predajný vzťah končí vzťahy, nie ich začína,“ doplnil.

Za tento únik informácií má byť zodpovedný Filip Rybanič, poslanecký asistent Jozefa Rajtára. Zároveň pracoval ako bankový úradník v Tatra banke. Teraz čelí trestnoprávnym dôsledkom, keďže porušil bankové tajomstvo.

Pohľad na účty Kaliňáka ukázali, že z firmy B. A. Haus prišlo na jeho účet „splátky pôžičky“, súhrnne 260-tisíc eur. Opozičný poslanec Jozef Mihál vyjadril podozrenie, že celá firma môže byť práčkou peňazí. „Z investície 430-tis. eur pán minister vnútra za dva a pol roka mal vrátených 260-tisíc, to je 60 % investície,“ uviedol Mihál s tým, že ročne sa zhodnotí investícia o 25 %. Za štandardnú rentabilitu z prenájmu nehnuteľností považuje 5 %. Kaliňák obvinenia odmieta s tým, že všetky príjmy má legálne. Podľa Jozefa Rajtára z účtovnej uzávierky B. A. Haus vyplýva, že pôžičky nemá.

Vládne strany Kaliňáka podporili, mohol sa spoľahnúť na pevnú koaličnú jednotu. „Politické strany vládnej koalície dôverujú podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi vnútra SR Robertovi Kaliňákovi. Robert Kaliňák predložil na rokovaní koaličnej rady dokumenty, ktoré vyvracajú obvinenia vznášané opozíciou,“ vyhlásil Fico v oficiálnom stanovisku vládnej väčšiny.

Nedôvera

Vláda pritom aj pod vplyvom kauzy Bašternák stráca dôveru vo voľbách, ktorú koaličné strany dostali od občanov. Krajina, ako ukázala aj kauza Bašternák, nejde dobrým smerom. „Chcem zdôrazniť, že ak má Slovensko takto pokračovať ďalej, bude to mať veľmi vážne následky,“ upozornil prezident Andrej Kiska, pričom narážal práve na kauzu Bašternák. „Asi niet osoby, ktorá by uverila príbehu, že niekto v kufríkoch priniesol 12 miliónov eur v hotovosti. Napriek tomu do dnešného dňa nemáme zmysluplnú odpoveď,“ povedal Kiska.

Práve absolútna nedôvera vo vlastný štát na Slovensku narastá. „Koľko občanov si podľa vás myslí, že orgány činné v trestnom konaní a daňové orgány nepodliehajú žiadnym tlakom – politickým ani iným, a sú absolútne nezávislé? A že sa na ich prácu dá spoľahnúť?“ pýta sa Kiska.

Zároveň sa podľa neho Slovensko môže „so závisťou“ pozerať napríklad na Rumunsko. Upozornil, že v tejto krajine čelí od parlamentných volieb trestnoprávnym následkom viac ako 1 500 ľudí.

„Podozrenia z korupcie a klientelizmu vo vysokej politike sú témou, ktorá vyvoláva najväčšie vášne a politické spory, a roky priťahuje pozornosť médií. Žiaľ, deklarovaná politická dôležitosť tejto témy je v príkrom rozpore s tým, čo by sme mohli označiť za uspokojivé výsledky,“ uzatvára prezident.

Radovan Kavický: Dôchodcom v 70-ke, nextfuture.sk, 15. 6. 2016

2016_6 Pôvodne publikované 15. 6. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/do...

„Pokiaľ budem predsedom vlády SR, tak vek pri odchode do dôchodku sa nebude predlžovať.“ -- Robert Fico

 

Presne tieto slová ešte v roku 2008, teda za prvej vlády Roberta Fica, adresoval premiér médiám pri otázkach na zmeny v dôchodkovom systéme a zároveň vytrvalo, tvrdohlavo odmietal odporúčania medzinárodných inštitúcií, vrátane Svetovej banky, ktorá na dlhodobú neudržateľnosť slovenského dôchodkového systému poukazovala. Navrhovala buď skokovo zvýšiť vek odchodu do dôchodku na 65 rokov, alebo zaviesť aspoň automatickú úpravu dôchodkového veku v naviazaní na priemernú dĺžku dožitia.

Už v roku 2012, na začiatku druhej vlády Roberta Fica, premiér argumentoval práve neudržateľnosťou systému pri obhajovaní drastických zásahov predovšetkým do druhého piliera dôchodkového systému. Po týchto reformách druhej Ficovej vlády boli finančné toky do druhého piliera odklonené od súkromných správcovských spoločností a použité primárne na konsolidáciu verejných financií, ale, samozrejme, aj vykrytie diery v prvom pilieri (dedičstvo ešte po Kaníkovej reforme z roku 2003, ktorý bol k súkromným správcom v druhom pilieri mimoriadne štedrý). Zároveň však bolo aj po týchto reformách druhej Ficovej vlády jasné, že aj pre dôsledky demografie a starnutia populácie zostáva dôchodkový systém dlhodobo neudržateľný, čo priznal aj premiér Fico. A práve preto bolo jedným z prijatých opatrení v balíku reforiem v roku 2012 aj zavedenie postupného zvyšovania veku odchodu do dôchodku a jeho naviazanie na priemernú dĺžku dožitia na Slovensku. Zároveň s tým však premiér opäť vyhlásil, že za jeho vlády sa vek odchodu do dôchodku zvyšovať nebude, tentoraz však už i s dodatkom, že sa tak nestane do konca jeho druhej vlády, teda do roku 2016 a do konca volebného obdobia, pričom účinnosť týchto zmien bola odložená až na rok 2017, čiže inými slovami odsunutá na zodpovednosť novej vlády, ktorá vzišla z ostatných volieb a zhodou okolností ide opäť o vládu Roberta Fica, tentoraz už tretiu, ktorá takýmto spôsobom podedila dôsledky dlhodobého ignorovania a odsúvania tohto problému ako aj zlých politických rozhodnutí z minulosti. Momentálne je nútená aplikovať, zaviesť do praxe, mimoriadne nepopulárne opatrenia týkajúce sa predovšetkým automatického a postupného predlžovania veku odchodu do dôchodku.

V minulosti, teda ešte pred prvou Kaníkovou reformou v roku 2003, bol vek odchodu do dôchodku stanovený zvlášť pre mužov (vtedy 60 rokov) a zvlášť pre ženy (podľa počtu detí bolo stanovené rozpätie od 53 rokov pre mnohonásobné matky až po 57 rokov pre bezdetné ženy), pričom jednou zo zmien, ktoré Kaníkova reforma z roku 2003 priniesla, bola aplikácia takzvanej antidiskriminačnej novely, čo v praxi znamenalo, že sa skokovo navýšil vek odchodu do dôchodku pre obe pohlavia, pričom reforma počítala u žien so zohľadnením počtu detí až do roku 2024, kedy by sa už u všetkých ženách prešlo na dôchodkový vek ako u mužov, teda 62 rokov. Toto však bolo zrušené v roku 2012 neskoršou, takzvanou ľavicovou, v skutočnosti pseudosociálnou vládou Roberta Fica. Najhorší vplyv tejto reformy druhej Ficovej vlády má dnes a bude mať i po roku 2017 predovšetkým na ženy, mnohonásobné matky (4 a viac detí), ktoré v čase prijatia týchto zmien boli ešte v produktívnom veku.

Poslední dôchodcovia vo veku 62 rokov (pre obe pohlavia) odídu do penzie v tomto roku, no s účinnosťou od 1. januára 2017 bude dôchodkový vek každý rok premenlivý a bude sa určovať nie zákonom (v zákone zostane zachovaný dôchodkový vek na úrovni 62 rokov s odkazom na modifikáciu cez vyhlášku rezortu práce a sociálnych vecí), ale bežným opatrením ministerstva, vyhláškou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (uverejnenou každoročne najneskôr do konca októbra daného roka, ktorý predchádza roku navýšenia), ktorá bude prihliadať na priemernú strednú dĺžku života. Vek odchodu do dôchodku sa tak bude každoročne a postupne predlžovať o určený počet dní, ktorý sa stanoví každoročne v závislosti od dynamiky vývinu priemernej strednej dĺžky života spoločnej pre mužov a ženy zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Napríklad už v prvom, budúcom roku 2017 to znamená predĺženie odchodu do dôchodku až o 2,5 mesiaca neskôr (presnejšie predĺženie až o 76 dní, pričom pri zavádzaní tohto opatrenia sa odhadovalo každoročné predĺženie o 50 dní a rezort práce, sociálnych vecí a rodiny vytrvalo tvrdil a zavádzal verejnosť dezinformáciami, že pôjde o predĺženie len o 20 až 30 dní).

Samotný výpočet sa každý rok bude určovať ako rozdiel medzi priemernou dĺžkou života (spoločnou pre mužov a ženy, teda bez rozdielu) v dvoch referenčných obdobiach, ktoré sa budú zohľadňovať (prvé referenčné obdobie sa začína 7 a končí 3 roky pred daným rokom zvýšenia, čiže napríklad pri výpočte na rok 2017 je to obdobie od roku 2010 do roku 2014; druhé referenčné obdobie sa začína 8 a končí 4 roky pred rokom zvýšenia, teda napríklad pri výpočte na rok 2017 sa zoberie obdobie od roku 2009 do roku 2013) a tento rozdiel sa vynásobí číslom 365 (pričom výsledok bude v dňoch a zaokrúhli sa na celé dni nadol). Takto získaný údaj, teda priemerná dĺžka dožitia vychádzajúca z údajov Štatistického úradu SR, bude uvedená v každoročnej vyhláške rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Možno i z dôvodu, aby bola celá záležitosť ešte komplikovanejšia, zákonná úprava týchto po roku 2012 stanovuje presné hranice a vytvára tak dve skupiny občanov, pričom jedných sa toto predlžovanie veku odchodu do dôchodku bude týkať a druhú skupinu tieto zmeny nezasiahnu. Do kategórie občanov, ktorých sa predlžovanie veku odchodu bude týkať, patria poistenci, muži narodení po roku 1954 a ženy narodené po roku 1961 (na ženy narodené do roku 1961 sa tak ešte budú vzťahovať ustanovenia o znížení dôchodkového veku v závislosti od počtu vychovaných detí, no na mladšie ženy už nie, jednoducho povedané všetkým, v politickom žargóne, „zrovnoprávneným“ ženám, matkám, ktoré podľa pôvodnej legislatívy odišli do dôchodku po roku 2014 už systém dnes nezohľadňuje počet detí, čiže pôjdu do dôchodku výrazne neskôr a čím viac mali detí, tým výraznejší vplyv bude na nich toto „zrovnoprávnenie“ mať).

Mnohodetné ženy však nie sú rozhodne jedinou kategóriou občanov, ktorých sa vplyvy týchto reforiem druhej Ficovej vlády dotknú najviac. Napríklad dnešní štyridsiatnici budú pravdepodobne odchádzať do penzie až vo veku 65 rokov a dnešní tridsiatnici až vo veku 67 a viac rokov.

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že v porovnaní s vyspelými krajinami je dôchodkový vek na Slovensku stanovený na 62 rokov skôr výnimkou. Napríklad vo vyspelých štátoch (kde je však aj podstatne vyšší priemerný vek dožitia ako na Slovensku) ako Rakúsko, Belgicko, Švédsko, Taliansko, Japonsko či Hongkong sa odchádza do penzie po dosiahnutí 65 rokov, vo Francúzsku, či Írsku je to napríklad 66 rokov a v Nemecku dokonca až vo veku 67 rokov. V okolitých krajinách V4 je vek odchodu do dôchodku najvyšší v Poľsku (66 rokov u mužov, 61 rokov u žien), v Maďarsku je to 62 rokov, teda rovnako ako na Slovensku, a v susednom Česku je to tiež porovnateľný stav (dnes 63 rokov u mužov a 62 rokov u žien), pričom uvažuje sa o výraznom navýšení v nadchádzajúcich rokoch.

Práve v Česku pravdepodobne dnešní čerství štyridsiatnici budú do dôchodku odchádzať vo veku 67 rokov. Postupne sa tiež (podobne ako na Slovensku) odstráni zvýhodňovanie žien podľa počtu detí, pričom taktiež ako na Slovensku bol zavedený automatický systém navyšovania veku odchodu do dôchodku (napríklad Česi narodení v 60. rokoch pôjdu do penzie vo veku 64 rokov s každoročným navýšením o dva mesiace pre obe pohlavia) a pravdepodobne dôjde tiež k zafixovaniu hornej hranice veku odchodu do dôchodku (na Slovensku sa zatiaľ o zafixovaní hornej hranice mlčí). V júni tohto roku by mala česká vláda rozhodnúť práve o hornej hranici dôchodkového veku, ale napríklad český rezort práce navrhuje stanovenie dôchodkového veku na 65 rokov, no finančný rezort pod kontrolou slovenského oligarchu žijúceho v Česku ho žiada posunúť až na úroveň 67 rokov, pričom opozícia v Česku už otvorene hovorí o hornej hranici veku odchodu do dôchodku blížiacej sa až k 70 rokom. Podobná diskusia nepochybne čaká aj Slovensko už v najbližších rokoch.

Práve v dôsledku zhoršovania demografie naprieč Európou je trend zvyšovania penzijného veku výrazný v celej EÚ. Súčasná generácia v produktívnom veku v krajinách ako Nemecko, Holandsko, Dánsko či Španielsko pôjde pravdepodobne do dôchodku až vo veku 67 rokov. Už dnes majú štyri štáty EÚ (Bulharsko, Francúzsko, Nemecko a Poľsko) výhľadovo po roku 2020 stanovený vek odchodu do dôchodku na hranicu 67 rokov. Štyri ďalšie štáty EÚ (Dánsko, Holandsko, Taliansko a Španielsko) počítajú po tomto termíne aj s ďalším zvyšovaním nad túto hranicu. Vo Veľkej Británii aj Írsku je už teraz výhľadový limit na 68 rokoch. No a názor napríklad Európskej komisie je taký, že penzijný vek mal byť stanovený v celej EÚ až na 70 rokov. Čiže v prípade, že by proces prechodu k fiškálnej únii v EÚ pokračoval (čo zahŕňa aj integráciu sociálnej a dôchodkovej politiky), môžeme do budúcna rátať s odchodom do dôchodku v 70-ke alebo aj neskôr, a stanovením pre celú EÚ, čiže v tomto kontexte, sú dnešné a budúcoročné vplyvy reforiem druhej Ficovej vlády ešte len slabým odvarom toho, čo nás všetkých v najbližších desaťročiach čaká.

Radovan Kavický: Slovenské predsedníctvo v EÚ, nextfuture.sk, 17. 5. 2016

2016_5 Pôvodne publikované 17. 5. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/sl...

Slovenská republika oslávila 10 rokov v EÚ a začala už druhú dekádu svojho pôsobenia v tomto zoskupení krajín, a onedlho nás dokonca čaká predsedníctvo v Rade EÚ. No máme vôbec ujasnené, čo chceme Európe ponúknuť? Slovensko zatiaľ, žiaľ, nedorástlo na svoju nielen štátnu, ale ani európsku dospelosť. Vo vzťahu k EÚ a európskym otázkam to bolo predovšetkým vyše 10 rokov pasivity a úroveň spoločenskej diskusie v SR na európske témy je neskutočne slabá. Európa dnes stojí na križovatke medzi hlbšou integráciou alebo postupnou dezintegráciou a vyžaduje si od každého z nás aktívny prístup, ochotu a odvahu spolupodieľať sa tak na riešeniach európskych otázok, ako aj na tvorbe európskej legislatívy, ktorá sa do veľkej miery pretavuje aj do legislatívy na národnej úrovni.

 

Na Slovensku a najmä v slovenskej politike zúfalo chýba osobnosť, ktorá by dokázala uchopiť európske otázky a prísť s riešeniami európskych problémov, ktoré by Slovensko v očiach ostatných európskych partnerov povýšili na „kolegu“, „partnera do diskusie“. Nespochybniteľná zásluha hneď prvej Dzurindovej vlády je v tom, že sme si vybojovali stoličku pri spoločnom stole v EÚ, no v praktickom ponímaní bolo naše pôsobenie na tejto stoličke mimoriadne pasívne. My sme Európu za vyše 10 rokov členstva v tomto zoskupení ešte [image error]ani nezačali „spolu-tvoriť“, formovať, smerovať, a teraz jej budeme predsedať. Presne a práve toto je najväčšia výzva, ktorá pred nami práve teraz stojí. Musíme konať, namiesto prístupu, v ktorom sme len reagovali na konanie iných krajín.

Stojí pred nami mimoriadne závažná voľba, a to, ako a čím toto Slovensko, ktoré je súčasťou Európy, tvoriť, a teda aj voľba nástroja, ako túto tvorbu uskutočniť. Na túto našu voľbu čaká aj Európa, ktorú (či sa nám to páči, alebo nie) musíme už konečne začať aktívne spoluvytvárať. A skutočne máme čo ponúknuť. Napríklad skúsenosti s tým, kam vedú pokusy o socializmus, ako aj skúsenosti so zložitými no potrebnými a prospešnými reformami.

Stále verím, že sa (spoločne) na tejto križovatke ciest, ktorá tu dnes pred nami stojí, rozhodneme správne, lebo (ako sme časom zistili) neplatí len „kde je vôľa, tam je cesta“, ale na túto spoločnú cestu potrebujeme okrem nových myšlienok aj nových politikov a osobnosti, ktoré pre presadenie týchto nových myšlienok dokážu hľadať čo najširší konsenzus, a teda i v praxi realizovať.

Radovan Kavický: Prekliate eurofondy, nextfuture.sk, 16. 5. 2016

2016_5 Pôvodne publikované 16. 5. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/pr...

Hlavným problémom eurofondov, resp. všeobecne peňazí z EÚ (okrem mizerného čerpania, čo je však primárne náš interný, slovenský problém), je predovšetkým ich všeobecne mylné vnímanie verejnosťou. Sú ponímané ako peniaze a finančné vzťahy, ktoré prichádzajú automaticky a zadarmo, zhora, z externého zdroja. Stačí zvládnuť byrokraciu a ľudí, ktorí o ich pridelení rozhodujú a je teda pomerne ľahké sa k nim dostať. Skrátka, kto dokonale porozumie systému a najmä tomu, ako je v praxi deformovaný a reálne funguje, dokáže ho využiť, či priamo zneužiť (korupciou) vo svoj prospech. Eurofondy sa na Slovensku skrátka v uplynulých rokoch stali symbolom korupcie a v ponímaní verejnosti sú stále vnímané ako externé zdroje, pričom sa k nim nesprávame ani efektívne ako k zdrojom verejným alebo vlastným. Slabé čerpanie, výrazná byrokracia a viaceré korupčné škandály narušili dôveru tak podnikateľského, ako aj veľkej časti verejného sektora v tento spôsob financovania investičných zámerov.

 

Takýto prístup jednoznačne nie je akceptovateľný. K peniazom z rozpočtu EÚ musíme do budúcna pristupovať inak. Predovšetkým skutočne ako k svojim vlastným a aj naopak k peniazom vlastným, teda k našim verejným financiám, pristupovať ako k peniazom európskym (tým narážam na kontrolné mechanizmy, dôsledný audit, ex ante kontrolu a ďalšie oblasti, ktoré si zasluhujú našu pozornosť, lebo práve tu naďalej pretrváva nesmierne veľa nedostatkov). Ide do istej miery o identické, no predovšetkým verejné zdroje, verejné financie, peniaze, dane a odvody nás všetkých.

Tento omyl, chybné vnímanie a deformovaný obraz v očiach verejnosti, pramení primárne z toho, ako politici priamo alebo prostredníctvom novinárov tieto európske otázky a témy komunikujú verejnosti. Často dokonca vedome zavádzajú. Druhým dôvodom je taktiež nevedomosť verejnosti vyplývajúca z neznalosti toho, ako napríklad práve rozpočet EÚ skutočne funguje. Rozpočet EÚ, nie je stále v skutočnosti reálnym rozpočtom, má skôr charakter spoločného fondu solidarity a redistribúcie, ktorého výdavky a príjmy sa rozpočtujú. EÚ nemá samostatnú rozpočtovú a fiškálnu politiku, lebo stále nie je fiškálnou úniou (hoci tou cestou sa, žiaľ, uberáme).

Eurofondy pri súčasnom nastavení v skutočnosti neplnia cieľ znižovať regionálne rozdiely. Doteraz žiadna vláda nenasmerovala eurofondy výlučne do zaostávajúcich regiónov s vysokou nezamestnanosťou. Čerpanie eurofondov v našej réžii je natoľko desivé a mizerné, že to až vyráža dych. V oblasti eurofondov síce stále sme čistým poberateľom (poberali/čerpali sme a poberáme/čerpáme z rozpočtu EÚ viac ako doň dávame), no tento stav nebude trvať naveky. Skôr či neskôr sa naša rola v tomto procese zmení (otočí) a staneme sa čistým prispievateľom. A presne na túto situáciu sa už teraz musíme pripraviť.

V oblasti eurofondov je nevyhnutné prijať nové pravidlá čerpania na národnej úrovni, ako aj súbor protikorupčných pravidiel špeciálne so zameraním na fondy EÚ. Koordinátorom čerpania eurofondov by nemal byť Úrad vlády SR, ako je to dnes, ale malo by ním byť niektoré z ministerstiev. 

Fondy EÚ môžu tak v budúcnosti dopomôcť k odstráneniu regionálnych rozdielov, ako aj byť impulzom pre rast. No musia byť správne nasmerované, teda primárne do projektov s ľahšie merateľnými výsledkami. Vo vzťahu k eurofondom by tiež mala byť zavedená možnosť použitia fondov EÚ na opakujúce sa verejné výdavky, čo zatiaľ nie je možné, ale do budúcna by to mohlo dopomôcť aj ku konsolidácii verejných financií.

Európsky rozpočet, resp. rozpočet EÚ, bol donedávna jediným legitímnym európskym nástrojom na redistribúciu a transfery (prerozdeľuje sa len približne 1 % celoeurópskeho HDP, čo je stále zanedbateľné percento). Na báze solidarity prerozdeľuje spoločné finančné prostriedky, ktorými sú príspevky všetkých členských krajín a ktoré smerujú od bohatších najmä k chudobnejším krajinám. Napriek tomu ide o jediný štandardný nástroj. Dnes čelíme postupnému vytrácaniu ochoty bohatších krajín „doplácať“ na ostatných, čo je sčasti pochopiteľné. Sme v kríze a národné štáty sú nútené šetriť.

Ak akceptujeme toto „šetrenie“ a súčasný nevyhovujúci stav (korupciu v systéme), prečo by vôbec nadnárodné zoskupenie malo postupovať inak ako samotné členské štáty? Problém je skrátka v tom, že presne tomuto procesu treba zabrániť, pretože sa tak postupne porušuje a vytráca jeden zo základných princípov, na ktorých EÚ stojí, teda princíp solidarity, ktorej prejavom je práve únijný rozpočet, a tie, žiaľ, stále prekliate eurofondy.

Radovan Kavický: Odluka politických strán od štátu, nextfuture.sk, 20. 4. 2016

2016_4 Pôvodne publikované 20. 4. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/od...
http://vybrali.sme.sk/c/Odluka-politi...

Témou jedného z predošlých článkov bol aj vplyv metapolitiky, respektíve oligarchov na slovenské politické strany, a za kľúč k rozriešeniu tohto zásadného problému (ilúzie nezávislosti politických strán od neformálnych, postsocialistických a postprivatizačných oligarchických štruktúr), ktorý sa tiahne celou slovenskou politikou už od vzniku samostatného štátu, som označil financovanie politických strán. Patrilo by sa však nielen kritizovať a opisovať súčasný doslova desivý stav, ale ponúknuť aj východisko a návod na to, ako nájsť únik z tohto marazmu, ku ktorému došlo v uplynulých rokoch.

 

Od revolučných zmien, keď občianska spoločnosť a občania samotní boli krátko ústrednými postavami zmien, sme postupne prešli až do dnešného mizerného stavu, kde prevláda apatia a značná časť občanov buď úplne ignoruje voľby, alebo skrátka volí čisto protestne (mnoho mladých ľudí, respektíve mnoho prvovoličov), pokojne aj neonacistov, ale hlavne proti súčasnému systému, ktorý sa tu vytvoril a v ktorom je ťažisko moci na strane oligarchov. Pričom od občana/voliča sa očakáva, že každé štyri roky tento systém len takpovediac „posvätí“ a legitimizuje svojím hlasom.

To, čo sa z politiky absolútne vytratilo, je jednoducho autentickosť a uveriteľný politický program (či už pravicový, alebo ľavicový, čo, mimochodom, sú označenia, ktoré už dnes absolútne stratili význam), ktorý bol nahradený často úplne absurdným, no najmä umelým a intelektuálne vyprahnutým politickým marketingom, pričom na politickom trhu došlo k absolútnemu kolapsu (jasne to ukázali aj ostatné voľby). Občania, respektíve voliči, ako spotrebitelia na politickom trhu, sú už skrátka z politiky jednoducho unavení a frustrovaní predovšetkým v dôsledku početných prípadov systémovej korupcie a politických škandálov od úrovne najnižšej až po tú najvyššiu.

Na politickom trhu je prítomná absolútna nerovnováha a takpovediac prevaha dopytu nad ponukou. Na strane dopytu sú občania žiadajúci viac transparentnosti, čistoty vo verejnom živote, elimináciu korupcie a aby sa skrátka nekradlo z ich vlastných peňaženiek, ale robila sa normálna politika. Na strane ponuky sú politické strany fungujúce ako eseročky a podnikateľské pobočky oligarchov, ktorí majú vplyv na všetky činnosti politických strán od zostavenia kandidátky až po politické kampane takýchto strán vybudovaných „na zelenej lúke“ či „vlastnou hlavou“. Raz za štyri roky volič vstúpi na politický trh a skrátka nakúpi si svoj tovar, svojho budúceho korupčníka podľa vlastných preferencií, a z danej ponuky, ktorú mu oligarchovia predpripravili. Následne, teda ďalšie štyri roky, sa potom občan môže v tichosti pozerať na to, ako sa tento ním zvolený „politický tovar“ totálne zdiskreditoval, a to vrátane strany, ktorú navonok reprezentoval.

Lenže ako vôbec zabezpečiť na politickom trhu rovnováhu a ako vôbec dať občanovi, ako nakupujúcemu na politickom trhu, viac kontroly a práv „na ochranu politického spotrebiteľa“, a tým aj väčšiu možnosť rozhodovania a vplyvu na reálnu politiku?

Jednou z možností by mohlo byť aj úplné odčlenenie financovania politických strán od štátneho rozpočtu s použitím finančného modelu založeného na podobných princípoch ako je dnes už fungujúca daňová asignácia pri dani z príjmov. Toto opatrenie by malo byť spojené so stratégiou sprísňovania pravidiel pre politické strany. Doterajšia forma limitov na kampaň je takmer neúčinná a len symbolická, často obchádzaná. Špeciálne je to tak v krajinách s prebujnenou a systémovou korupciou, medzi ktoré patrí napríklad aj Slovensko a kde politické strany sú v samotnom centre týchto korupčných praktík. Čakať, že príde náprava priamo do nich je naivné. Je nutný verejný tlak zvonku.

Politické strany na svoje bežné fungovanie nepochybne potrebujú mať zdroje, no nemali by to byť dominantné zdroje zo štátneho rozpočtu ako je to dnes a ktoré sú navyše prideľované na základe úspechu vo voľbách. Znamená to totiž nielen záťaž pre štát, ale podporuje priamo okrem iného i populizmus (teda dnešný systém, v ktorom znamená čím viac populizmu, tým väčší úspech vo voľbách, a tým väčší príspevok štátu pre stranu, ktorá tak systematicky koná, čo znamená vyššie výdavky strany na kampaň, a to znamená znova ďalšie kolo populizmu, znova vyššia pravdepodobnosť úspechu vo voľbách atď., skrátka známy začarovaný kruh).

Systém financovania politických strán by tiež mal byť zmenený aj v iných oblastiach. Napríklad pri súčasnom systéme jednoducho politická strana dostáva príspevok po voľbách a na celé nasledujúce štyri roky vopred, pričom nemá žiadnu motiváciu zotrvať aj ďalšie roky pri deklarovaných sľuboch počas kampane a po voľbách ich presadzovať do podoby zákonov, zlepšovať systém a odstraňovať nedostatky.

Je nutné zmeniť, modifikovať a napraviť najmä motivácie v politickom systéme. V novom modeli financovania politických strán by napríklad príspevok pre politické strany bol poskytovaný na mesačnej alebo štvrťročnej báze a priamo od občana, alebo skrátka na základe rozhodnutia každého občana. Napríklad časť výnosu z priamych daní, ktoré dnes platí štátu, by v takto navrhnutom modeli bola viazaná na virtuálnom účte každého z občanov a sám občan by ho mohol každý mesiac či štvrťročne meniť (ak by na základe reálnej politiky danej politickej strany videl, že sú v rozpore sľuby a konkrétne činy, mohol by takto priamo „sankcionovať“ daný politický subjekt) a rozhodovať o tom, kam a teda v prospech ktorej politickej strany pôjdu jeho peniaze (teda mesačný príspevok/asignačná daň s výnosom smerujúcim k danej politickej strane alebo smerom do štátneho rozpočtu v prípade, že sa občan rozhodne nepodporiť žiadnu politickú stranu).

Takto nastavený systém by motivoval politické strany k dodržiavaniu predvolebných sľubov, lebo by strany boli priamo (a čiastočne i finančne) závislé od vôle občanov a zároveň verejnosť by bola priamo a každý mesiac informovaná, ktorým smerom sa vyvíjajú preferencie politických strán (nebolo by treba spoliehať sa na často nespoľahlivé a korupciou, žiaľ, taktiež dnes zasiahnuté prieskumy verejnej mienky). Samozrejmým predpokladom pre fungovanie takéhoto systému je elektronický podpis a celkovo fungujúci systém eGovernmentu. Štát by okrem iného mal motivovať a umožniť tiež súkromné, neanonymné a crowdfundingové financovanie politických strán (opäť ale prostredníctvom zákonnej úpravy a aktívne skrátka riešiť tento problém).

V prípade aplikácie presadenia takejto zmeny vo financovaní politických strán by sa tiež mohlo podariť eliminovať populizmus vo verejnom priestore. Iste, časť voličov vždy populizmu podľahne, ale práve znovuzapojením občana do verejného priestoru a navrátenie pocitu spolupatričnosti a záujmu o veci verejné do politického a celospoločenského diskurzu nemôže uškodiť. Občan skrátka nesmie zostať odtrhnutý od rozhodovania o veciach verejných ako je to, žiaľ, dnes. Občan má byť v centre tohto rozhodovania a má sa na tvorbe týchto rozhodnutí aktívne spolupodieľať.

Radovan Kavický: Piliere moci a demokracie, nextfuture.sk, 14. 4. 2016

2016_4 Pôvodne publikované 14. 4. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/pi...

V štandardnej demokracii existuje deľba moci do troch základných pilierov, a to na výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Veľmi často sa však pri tomto delení moci zabúda na to, že existuje jeden nemenej dôležitý pilier, vyvažujúci moc prvých troch, a tým sú nezávislé médiá. Skrátka novinári, ktorí majú v spoločnosti nezastupiteľnú a jednu z najdôležitejších úloh – úlohu strážcu demokracie a všetkých hodnôt s tým spojených. V uplynulých rokoch sme boli svedkami pokračujúceho oslabovania všetkých týchto pilierov demokracie a sme tiež svedkami systematického prenikania oligarchie do každého z pilierov a tiež podrývania základov každého z nich.

 

Z politiky pod vplyvom týchto procesov postupom času úplne odišiel obsah. Štát dnes zlyháva v plnení často i svojich základných funkcií a zároveň pokračuje v procese enormného zadlžovania budúcich generácií. Slovenský občan stratil dôveru v politiku, médiá ako aj záujem o veci verejné a čo je ešte smutnejšie, stratil sa aj tlak novinárov a občianskej spoločnosti na zmenu status quo vo verejnom priestore. Zmizla i nádej občana, širokej verejnosti, že v tejto krajine ešte má zmysel sa o niečo snažiť a bojovať za funkčný a efektívny štát. V dnešnej politike dominuje neprehliadnuteľná neschopnosť politických strán a ich lídrov si vôbec uvedomiť tento problém, ako i schopnosť hľadať a nachádzať spoločné riešenia v spolupráci a v prospech občanov tejto krajiny. Všetko toto v konečnom dôsledku vedie k prehlbujúcej sa nedôvere v schopnosti politikov zabezpečiť pre ľudí, ktorých zastupujú, čo i len základný servis, za ktorý občan zaplatil a očakáva ho.

Najvýznamnejšie zmeny a trend k horšiemu možno pozorovať predovšetkým v mediálnej oblasti, teda u strážcov demokracie, kde v uplynulých rokoch drastickým spôsobom vstúpili finanční žraloci a „konsolidovali“ mediálny priestor nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, a všeobecne v regióne posilnili svoje pozície, a tým aj či už priamy, alebo nepriamy vplyv na to, o čom sa píše a o čom naopak nie. Iste, možno namietať, že v istom zmysle ide o prirodzený proces, ktorý je spojený s tým, že médiá skrátka môže vlastniť len niekto silný, kto ustojí dramatické zmeny a pokles ziskovosti na mediálnom trhu. No úprimne, oligarchom vždy išlo a vždy pôjde o peniaze alebo o moc. Neziskový biznis je akceptovateľný len v prípade, že niečo získajú, a v tomto prípade ide prevažne o moc, o moc nad strážcami demokracie, o moc vyhodiť či inak sankcionovať nepohodlných, novinárov, ktorí by sa nebáli písať pravdu a odmietali podvedomú autocenzúru.

Keď si dnes človek, napríklad ja, otvorí noviny (niežeby som to robil, skôr si otvorím agentúry alebo internetový prehliadač/web daného média), nestačí sa čudovať, lebo popri kope reklamného priestoru, ktorý médiá pochopiteľne živí, má problém nájsť unikátny obsah, čísla, fakty. Číta len názory na úrovni blogových príspevkov spred pár rokov či včerajších statusov zo sociálnych sietí. To celé prekrývané priznanými či zjavne nepriznanými PR článkami (samozrejme, bez označenia k tomu prislúchajúcemu). Investigatíva a skutočná žurnalistika, vlastné témy síce sú, ale len zriedka prevláda balast a jazda po tematickom povrchu. Jednoducho niet čo čítať (česť výnimkám). Ako z tohoto von?

Myslím si, že by mimoriadne pomohlo, ak by si novinári uvedomili, akú obrovskú moc v rukách majú. Skrátka akou obrovskou silou disponujú a pokiaľ ju budú vedieť, naučia sa správne a v prospech demokracie využiť, môžu byť rozhodujúcou a hybnou silou spoločnosti. Môžu presvedčiť ľudí, že napriek prevládajúcemu marazmu to netreba vzdávať, že o demokraciu sa oplatí a má dennodenne bojovať napriek prekážkam, ktoré sa spájajú s oligarchami a ich snahe systematicky deformovať a podrývať všetky piliere demokracie. Bojujme, alebo aspoň prestaňme prehrávať bez boja.

Radovan Kavický: Ako hodnotíte podnikateľské prostredie na Slovensku z hľadiska odvodového a daňového zaťaženia?, nextfuture.sk, 4. 4. 2016

2016_4 Pôvodne publikované 4. 4. 2016
http://www.nextfuture.sk/nazor-mesiac...

Peter Kremský

výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska

Podnikateľské prostredie na Slovensku sa zhoršuje najmä pre živnostníkov, malých a stredných podnikateľov. Odvodové zaťaženie pre živnostníkov sa pred niekoľkými rokmi zvýšilo, minimálne odvody každý rok výrazne rastú, podnikateľov zaťažilo aj zavedenie daňových licencií pre spoločnosť s ručením obmedzeným. Či podnikateľ biznis má, alebo nemá, či sa mu darí, alebo nedarí, musí zaplatiť daň z príjmu, čo je nezmyselné.

Výška dane zo zisku pre právnické osoby je najvyššia v strednej a východnej Európe, takže Slovensko je na úrovni Švédska, vyššie dane má z regiónu iba Rakúsko. V okolitých krajinách sú pod 20 percent, v niektorých dokonca iba 15 percent.

Vysoké sú aj cestné dane najmä za staršie motorové vozidlá, často aj trojnásobné alebo štvornásobné oproti susedným krajinám. To zaťažuje najmä malých podnikateľov, ktorí sa živia miestnymi službami a lokálnou dopravou a nemajú na nové autá, ktoré by spĺňali najprísnejšie ekologické normy. Okrem toho podnikatelia platia mýto aj cestnú daň, čo je nezmyselný a neférový duálny systém spoplatnenia podnikania, platiť treba, či auto jazdí, alebo nie.

Okrem výšky odvodov a daní podnikateľov trápi aj komplikovaná administratíva pri platbe daní a odvodov, rôzne výkazy, hlásenia, neustále zmeny v pravidlách, zákonoch. To si vyžaduje nadmerné výdavky na administratívne, účtovnícke a právnické služby, čo podnikateľom vytvára zbytočné náklady a znevýhodňuje ich voči konkurencii zo zahraničia. Ohrozuje to najmä malých a stredných podnikateľov, ktorí nedokážu uživiť drahých právnikov a poradcov.

Mnohí podnikatelia sú týmto zhoršujúcim sa stavom znechutení, obmedzujú podnikanie, odchádzajú do zahraničia, prípadne prepúšťajú ľudí a neinvestujú do rozvoja svojho biznisu. Stráca sa tým vzácna tvorivosť, schopnosť vymyslieť nové projekty, vytvoriť pracovné miesta a rozvíjať slovenskú ekonomiku v moderných oblastiach služieb, inovácií a digitálneho biznisu. Je to veľká škoda, pretože to najkvalitnejších mladých ľudí zo Slovenska, elitu krajiny, núti hľadať si uplatnenie v zahraničí a domov sa už vracať len na návštevu.

Vladimír Sirotka

prezident Slovenskej asociácie malých a stredných podnikov a živnostníkov

Odvodové zaťaženie, ako do sociálnej poisťovne, tak aj zdravotnej poisťovne sa v roku 2016 opäť zvýšilo. Tento trend je po úprave vymeriavacieho základu tretí rok po sebe a z pohľadu podnikateľského prostredia malých a stredných podnikateľov a živnostníkov značne citeľný. Vplyv je najviac v kategórii malých podnikateľov, živnostníkov a samostatne zárobkovo činných osôb, a pokiaľ vezmeme do úvahy aj súčasné zvýšenie minimálnej mzdy, tak stúpa zároveň aj cena práce. Samotné zvýšenie minimálnej mzdy ako takej nemá fatálny vplyv, ale nepriaznivo sa prejavuje vo zvýšení miezd najmä vo vyšších šiestich kategóriách pracovníkov v zmysle Zákonníka práce. Toto sa spája s povinnosťami v Zákonníku práce, ktorý prakticky nerozlišuje medzi povinnosťami malých podnikateľov a živnostníkov zamestnávateľov a veľkými firmami, nepôsobí stimulujúco na rast zamestnanosti v tejto skupine. Tento rast je potom stimulovaný viac-menej krátkodobými opatreniami a podpornými balíčkami, ktoré sú však smerované do obmedzeného okruhu vybraných firiem, resp. nemajú plošnú uplatniteľnosť. Aj keď, takpovediac každá podpora je vítaná, z pohľadu malých a stredných podnikov a živnostníkov sú skôr deformáciou trhu.

Daňové zaťaženie sa zvyšuje prijatím daňových licencií pre právnické osoby a úpravou zákona o dani z príjmu došlo k zvýšeniu daňového zaťaženia a zavedením dlhších odpisov dlhodobého majetku k retroaktivite s negatívnym vplyvom na investičné zámery, najmä v prípade malých a stredných podnikov. Ja som navrhoval zavedenie „živnostenských licencií“, ktoré by umožnili lepší výber daní a poistného u živnostníkov mimo systému a zjednodušenie ich administratívy v oblasti účtovníctva. Návrh bol predložený aj Národnej rade SR, ale neprešiel v druhom čítaní.

Pre oblasť rodinného podnikania som spracoval systém rodinného zdaňovania a predpokladám, že po voľbách bude priestor pre reálne a odborné posúdenie týchto návrhov. Z oblasti MSPaŽ máme veľmi priaznivé ohlasy.

Michal Páleník

riaditeľ Inštitútu zamestnanosti

Výška daňovo-odvodového zaťaženia práce sa nevymyká zo štandardov EÚ, na Slovensku je však problémom zbytočná administratívna náročnosť a zmätočné pravidlá. Zamestnávatelia musia posielať papiere do minimálne troch verejných inštitúcií (daňový úrad, sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne), pričom tieto tlačivá sa zásadne nelíšia; odpočítateľná položka na zdravotné odvody sa počíta úplne iným spôsobom ako odpočítateľná položka na dane; živnostníci musia vypočítať odvody sami namiesto toho, aby si ich poisťovňa strhla inkasom... V oblasti zníženia byrokracie a administratívy sa za posledné roky, napriek miliarde eur, neudialo nič povšimnutiahodné. Zmätočné pravidlá dávajú značnú neistotu pracovníkom na dohodu (nevedia, či sú nemocensky poistení), bývalým dlhodobo nezamestnaným (vďaka „odvodovej úľave“ nevedia, či sú dôchodkovo poistení alebo poistení v invalidite). Opätovne sa za posledné roky v odstránení týchto nejasností nič nepohlo a skôr naopak, ďalšie nejasnosti vznikli.

Radovan Kavický

analytik, MESA 10

Celková finančná, respektíve daňovo-odvodová záťaž podnikania na Slovensku, je výrazne vyššia než je priemer EÚ a taktiež vyššia než je priemer V4. Z medzinárodného ako aj len zúženého európskeho pohľadu máme síce stále konkurencieschopné a pomerne nízke sadzby u dani z príjmov právnických osôb, no mimoriadne vysoké predovšetkým odvodové zaťaženie podnikania a celková finančná záťaž podnikateľov vo vzťahu štátu navyše v uplynulých rokoch pomerne výrazne rástla, čo znížilo a ďalej znižuje konkurencieschopnosť našich podnikateľov vo vzťahu k zahraničiu, teda zvyšuje ceny a predražuje náš export. Pri stále výraznej, dlhodobej a dvojcifernej nezamestnanosti jednoducho zaťažujeme podnikateľov pomerne nízkymi daňami, ale mimoriadne vysokými odvodmi a celkovými nákladmi na zamestnávanie, respektíve prácu všeobecne zaťažujeme jedným z najvyšších odvodových zaťažení v Európe (z tohto pohľadu patrí Slovensko dokonca k piatim krajinám EÚ s najvyšším odvodovým zaťažením).

Jana Glasová

analytička Poštovej banky

Zdravé podnikateľské prostredie a vhodne nastavené podmienky jeho fungovania sú predpokladom aj pre rozvoj celého hospodárstva v krajine. Keď sa totiž darí firmám a podnikateľom, ktorí v krajine pôsobia, darí sa aj celej ekonomike. Prosperujúce firmy vytvárajú nové pracovné miesta, vďaka čomu sa zlepšuje situácia na trhu práce a v konečnom dôsledku aj životná úroveň obyvateľov.

Daňový a odvodový systém je dôležitý nástroj v rukách vlády, ktorý buď láka nových zahraničných investorov do krajiny, alebo naopak. Poskytnutie daňových prázdnin či iných daňových zvýhodnení je pre nových podnikateľov výraznou motiváciou k rozbehnutiu podnikania. Systém daňovo-odvodového zaťaženia je však dôležitý nielen pri rozbiehaní biznisu, ale aj počas celého obdobia existencie firmy.

Za najväčší problém podnikania na Slovensku podnikatelia považujú korupciu. Výbornou známkou zo strany firiem však nie je hodnotená ani vymožiteľnosť práva, nezávislosť súdov, kvalita verejných inštitúcií či administratívna zaťaženosť podnikateľských subjektov.

Zastávame názor, že najlepší spôsob, ako podporiť hospodársky rast a rast zamestnanosti, je vytvárať vhodné podnikateľské prostredie. Pretože sú to práve firmy, ktoré dávajú ľuďom prácu. To znamená, že je potrebné optimalizovať daňové a odvodové zaťaženie tak, aby nepredstavovalo príliš veľkú záťaž pre podnikateľov a aby motivovalo k podnikateľskej činnosti a lákalo zahraničných investorov. Samozrejme, že podnikatelia by ocenili, keby boli dane a odvody čo najnižšie. Vláda však opäť musí myslieť na napĺňanie štátnej kasy, preto treba hľadať zlatú strednú cestu, aby bola spokojnosť aj na strane firiem, aj na strane vlády. Myslíme si ale, že priestor na znižovanie daní a odvodov u nás stále existuje, a preto sa prikláňame k ceste znižovania tohto zaťaženia, ktoré by firmám umožnilo viac peňazí investovať alebo využiť na rozširovanie výroby a tvorbu pracovných miest.

Okrem toho je podľa nášho názoru naozaj dôležité, aby sa vláda viac zameriavala na boj s tými najpálčivejšími problémami, ktoré podnikateľov trápia. Hodnotenie nášho podnikateľského prostredia zo strany firiem by sa určite zlepšilo, ak by vláda efektívnejšie bojovala s korupciou, výraznejšie odstraňovala administratívnu zaťaženosť firiem a zlepšovala vymožiteľnosť práva. Na úrodnú pôdu určite vždy padnú aj financie investované do budovania infraštruktúry a diaľnic.