Radovan Kavický's Blog, page 6
January 10, 2016
Radovan Kavický: Dvojnásobný dlh a nebrzdiaca brzda, nextfuture.sk, 25. 6. 2014
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
V septembri 2011, pár mesiacov pred prijatím zákona o rozpočtovej zodpovednosti, sme mali jasno v tom, že horná hranica verejného dlhu Slovenska by v ňom mala byť nastavená na úrovni 50 % HDP. Dňa 8. novembra 2011 sa tento zákon dostal do parlamentu a o mesiac neskôr bol takmer jednohlasne, naprieč politickým spektrom schválený. Nevídaný úspech na slovenskej politickej scéne. Ako bol však vôbec možný? Bolo to za cenu výrazných politických kompromisov, aby zákon vôbec prešiel.
Samotný zákon sa nezaoberá každoročnými deficitmi, ale len verejným dlhom. Nielen dlhé prechodné obdobie (do roku 2018) ale aj laxné nastavenie (dlh definovaný nie v absolútnej výške, ale v relatívnej k HDP a navyše až na hranici maastrichtských 60 %) tak nie zviazal, ale v skutočnosti rozviazal ruky politikom a umožnil im zadlžovať nás stále viac, až po túto „povolenú hranicu“. Je v tomto kontexte ešte stále prekvapivé, že tento zákon podporili politici naprieč politickým spektrom? Lebo ďalšie zadlžovanie je presne to, čo sa síce nemalo diať, ale reálne ako si aj ukážeme, sa dnes deje.
Do roku 2006 na Slovensku klesal verejný dlh z úrovne 30,5 % HDP na 27,7 % HDP v roku 2008. Krízové roky 2009 a 2010 znamenali súhrnne skok o viac ako 15 % HDP až na úroveň približne 44 % HDP (približne 31 mld. eur) začiatkom roka 2012. Počas roka 2012, teda v roku, keď začal platiť zákon o rozpočtovej zodpovednosti, stúpol až na hranicu výrazne presahujúcu 50 % (v roku 2013 sa dostal dokonca za hranicu 55,42 % HDP), čo v absolútnom vyjadrení už teraz v roku 2014 znamená viac ako 41 mld. eur naakumulovaného dlhu a zdvojnásobenie úrovne dlhu z roku 2008 v priebehu necelej dekády, respektíve šiestich rokov (podrobnejšie v grafe). To všetko napriek politickým záväzkom a prijatiu ústavného zákona, teda fiškálnej ústavy, situáciu riešiť a dlh znižovať.
V priebehu roka 2012 sme viacerí oprávnene poukazovali na to, že sa neplní litera tohto zákona. Ten síce formálne nadobudol účinnosť, ale Rada ako taká reálne neexistovala, čím sa tento zákon sa už hneď na začiatku účinnosti porušoval a dnes sme už v stave približujúcej sa tej najvyššej hranici popísanej v zákone. Čo však teraz s týmto stavom? Sankcie opísané vo fiškálnej ústave, z ktorých tá „najtvrdšie“ je vynútené hlasovanie o dôvere vláde, nie sú za súčasnej situácie v parlamente a nikdy ani neboli reálnymi sankciami. Vláda jednej strany môže zmeniť akýkoľvek zákon a s prípadnou podporou niekoľkých opozičných poslancov dokonca aj ústavný. V prvom rade by bolo potrebné vyjasniť kompetencie z toho pohľadu, kto má mať na starosti reálnu kontrolu nakladania s verejnými zdrojmi. Možností je hneď viacero. Výsledky kontrol NKÚ politici, mierne povedané, ignorujú. Nezávislý a dôkladný audit všetkých rozpočtových výdavkov na Slovensku neexistuje, hoci platné pravidlá pre túto oblasť existujú. Národná rada a špecificky Rozpočtový výbor už niekoľko rokov ignorujú stav, keď politici každoročne enormným počtom rozpočtových opatrení menia v priebehu roka „zákon zákonov“, teda i rozpočet ako taký. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ako nový orgán, ktorý zatiaľ len hodnotí, monitoruje, analyzuje a vydáva stanoviská, by aj v kontexte súčaného stavu, mala mať do budúcna posilnené kompetencie v oblasti kontroly, dozoru i dohľadu. Inak hrozí, že by v konečnom dôsledku nemalo prakticky žiaden význam spolu s fiškálnou zmluvou túto, momentálne vo vzťahu k vláde a politikom mimoriadne slabú inštitúciu zriaďovať. Súčasný minister financií v jednej z diskusii pred pár mesiacmi už stihol naznačiť, že záväzok 60% HDP nemusí byť skutočnou hranicou a reálnou brzdou ak by sa zákon prípadne nedodržiaval a teda našla sa "politická vôľa" aj tento ústavný zákon otvoriť a zmeniť.
Sen o hospodárskom raste, vyrovnanom rozpočte a deficite pod 3% HDP
"Aj v tomto roku, aj v rokoch 2009 a 2010, bude vláda pokračovať v politike hospodárskeho rastu a budovania sociálneho štátu, ale ešte s nižším deficitom, ktorý bude v roku 2009 predstavovať len 1,7 percenta. Aj tento historicky najnižší deficit obsahuje v sebe deficit Sociálnej poisťovne, preto môžeme už pomaly hovoriť o vyrovnanom štátnom rozpočte. Opäť, bez privatizácie, bez zvyšovania daní a poplatkov, bez ďalšieho zadlžovania Slovenskej republiky." -- Robert Fico, Predseda vlády R. Fico zhodnotil dvojročné pôsobenie vlády
Realita roku 2009: Hospodársky prepad o takmer 5% (-4,7% HDP), deficit v roku 2009 dosiahol -8% HDP a hneď v nasledujúcom roku ďalšia sekera -7,7% HDP vrátane enormného nárastu dlhu v rokoch nasledujúcich. K nasledujúcemu grafu sa odporúčam vrátiť vždy keď bude možné počuť výraz "vyrovnaný rozpočet", lebo vo viac ako 20 ročnej histórii SR sa niečo také stalo presne 0-krát a nielen že sa od pádu komunizmu nijako zásadne nemenila štruktúra verejných financií, ale zatínala sa vždy len jedna rozpočtová sekera za druhou.
Čo sa týka záväzku z programového vyhlásenia vlády z roku 2012 (bod/úloha 2) týkajúceho sa deficitu pod 3% HDP, tak ten sa v roku 2013 nakoniec splnil a SR teda vyradená z procedúry nadmerného deficitu (za vývoj v posledných rokoch sme čelili sankciám a museli sme konsolidovať), no zostáva naďalej na posúdení Eurostatu či predaj núdzových zásob ropy započíta a teda splní sa hranica deficitu, alebo naopak nie. Pričom výhľad na najbližšie roky je podľa odhadov Európskej komisie skôr negatívny a konsolidáciu môže ohroziť predovšetkým nedostatočný výber DPH a priamych daní.
Väčšina z nás si pod pojmom "mnoho peňazí" predstaví 10 tis., možno niekoľko 100 tis. EUR, no pri predstavách o miliónoch, či miliardách EUR je to už ďaleko ťažšie. Agregátne ekonomické čísla (týkajúce sa tak rozpočtu, ako aj hospodárstva, či verejného dlhu) sú však presne také a preto pre dokreslenie reálneho obrazu o ekonomicky mimoriadne zlom stave nám môže poslúžiť aj nasledujúci jednoduchý graf. Vidíme na ňom, že od 90.-tych rokov, od vzniku SR nám rastú tak výdavky ako aj príjmy verejnej správy a ešte nikdy nedošlo k stavu, že by sme minuli menej, než v skutočnosti k dispozícii (cez dane, odvody a rôzne poplatky) máme. Inými slovami, zadlžujeme sa a hoci verejný dlh sa do konca 90.-tych rokov držal pod úrovňou celkových verejných príjmov tak najmä v posledných rokoch dokonca narástol tak enormne, že predstihol aj celé verejné výdavky a prekročil polovicu HDP (inými slovami viac ako polovicu toho, čo sme schopní za roku spolu vyprodukovať) a v súčasnosti atakuje hranicu 60% HDP (vyše 41 mld. EUR pri celkovom HDP zhruba 72 mld. EUR). Toto skutočne nie je výsledok práce zodpovedného hospodára a nazvať to prípadne dlhodobo udržateľným stavom môže snáď len cynik.
Foto: fotobanka
Radovan Kavický: Európska spolupráca a V4 v kontexte EÚ, nextfuture.sk, 3. 6. 2014
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Po páde komunizmu mali krajiny V4, s výnimkou Slovenska, pomerne jasný cieľ, integráciu do Európskej únie a Slovensko v mnohom ohľade predbehli. Prvá oficiálna slovenská žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995 avšak v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia sa konštatovalo, že SR nespĺňa politické kritériá a vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie. Na základe tohto hodnotenia neodporučila Európska rada otvorenie prístupových rokovaní. Obrat nastal po parlamentných voľbách roku 1998 a zostavení novej a prvej vlády Mikuláša Dzurindu. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe Európskej komisie konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe.
Celý proces trval 3 roky. Ukončenie rokovaní o vstupe nastalo v decembri 2002. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a muselo ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (dokopy 25 krajín vrátane zvyšných členov V4 a za termín vstupu sa určil 1. 5. 2004), EK, Európsky parlament (EP) a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NRSR 1. 7. 2003 (140 prítomných poslancov, 129 poslancov za, 10 poslancov KSS bolo proti, jeden poslanec sa zdržal). Zmluva nadobudla účinnosť k 1. 5. 2004 a Slovenská republika sa tak k tomuto dátumu spolu s Maďarskom, Poľskom, Českou republikou a ďalšími šiestimi krajinami stala novým členským štátom Európskej únie. Momentom vstupu sa dané krajiny vzdalo časti svojej suverenity delegovaním právomocí na inštitúcie EÚ a taktiež prebrali na seba záväzok prispievať do rozpočtu Európskej únie.
Už necelý rok po ukončení prístupových rokovaní medzi krajinami V4 a EÚ (december 2002) sa v Ríme 4. októbra 2003 konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie na tejto konferencii bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu a bola prijatá Európskym konventom. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia (neuplatňovanie princípu jednomyseľnosti pri hlasovaniach aj v oblasti zahraničnej politiky, obrany, daní, trestného práva a pod.) a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám Európskej únie ako je napr. Nemecko či Francúzsko). Medzi ďalšie navrhované zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol po politických rokovaniach odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Ako vieme, o pár rokov neskôr bol finálny text Euroústavy tak vo Francúzsku ako aj Holandsku odmietnutý. Muselo teda dôjsť úpravám a tak Euroústava pozmenená do podoby takzvanej Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) sa nakoniec stala realitou a hoci Írsko ju v referende najprv odmietlo bolo rozhodnuté o opakovaní referenda, ktoré síce na druhýkrát ale nakoniec ratifikovalo tieto zmeny.
Krajiny V4 sa teda nachádzajú po týchto zmenách, pripravovaných ešte pred ich vstupom, v situácii kedy sú už realitou a čiastočne sa už i podieľali na ich tvorbe. Európa behom krátkeho času získala aj svojho prezidenta, či diplomatický zbor, no predovšetkým sa od Lisabonskej zmluvy prakticky o väčšine otázok rozhoduje kvalifikovanou väčšinou a pri slove „referendum“ behá mnohým európskym politikom mráz po chrbte.
V oblasti zložitých ekonomických reforiem, ktoré predchádzali vstupu do Európskej únie Slovensko v mnohých ohľadoch predbehlo svojich susedov. Už v prístupových rokovaniach sa všetky nové členské krajiny Európskej únie zaviazali k pristúpeniu k tretej etape ekonomickej a menovej únie a s týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Nikde však nebolo určené kedy sa tak má udiať. Zatiaľ čo tri krajiny V4 (Česká republika, Maďarsko aj Poľsko) boli a doteraz sú v tejto otázke zdržanliví na Slovensku padlo 28. novembra 2005 rozhodnutie o vstupe do Európskeho menového systému (ktorého súčasťou je aj mechanizmus výmenných kurzov ERM II), čo znamenalo prakticky neodvratný krok smerom k prijatiu euru. Po dvoch posunoch centrálnej parity sa euro nakoniec stalo od 1. januára 2009, za vlády Róberta Fica, na Slovensku realitou.
Či to bol krok správny ukáže až budúcnosť, no z pohľadu spolupráce v rámci V4 to znamenalo, že Slovensko, ktorého menu ako aj ekonomiku do veľkej miery formoval vývoj v regióne V4, uskutočnilo krok nekoordinovaný so zvyšnými krajinami V4 a najbližšími regionálnymi partnermi. Do značnej miery tento krok narušil i diplomatické väzby (Slovensko už ako súčasť eurozóny paradoxne často ani len nekoordinuje svoje postoje výhradne so zvyšnými krajinami V4 ak sa jedná o rokovania ktoré sa primárne týkajú eurozóny, hoci majú dopad aj na krajiny síce mimo eurozóny, no ktoré sú členmi EÚ akými sú aj Poľsko, Maďarsko, či Česká republika).
Prirodzené väzby vyplývajúce z regionálnej blízkosti, ktoré boli rokmi postupne utvárené medzi krajinami V4 majú nielen obchodný charakter, ale aj svoje historické pozadie. Samotná myšlienka ale aj reálne základy spolupráce v rámci V4 boli položené v roku 1991 (ešte ako V3, no po rozpade Česko-Slovenska samozrejme došlo ku zmenám aj v tejto oblasti), teda dokonca ešte predtým, než sa tieto krajiny rozhodli ísť cestou spoločného členstva v Európskej únii. V žiadnom z hlavných dokumentov však Európska únia nepristupuje k zoskupeniu krajín V4 ako k nejakej samostatnej politickej entite, ktorej spoločnú pozíciu, či názor vo vzťahu k európskym otázkam by mal nejakú váhu. Postupne sa toto zoskupenie krajín teda pretransformovalo prakticky na „neformálny diskusný klub“, alebo platformu krajín, ktorá si ešte len formuluje svoj spoločný postup, ciele spoločnú pozíciu. Pritom ide o krajiny, ktoré spája nielen spoločná historická skúsenosť s komunizmom, mentalita, kultúrne pozadie, tradície ale aj strategické ekonomické záujmy a ojedinelá skúsenosť s mimoriadne zložitými reformami, transformačným procesom a prechodom na trhovú ekonomiku, ktorý nemá obdobu nikde v Európe. Tak ako Slovensko v reformnom úsilí behom veľmi krátkeho času nakoniec predbehlo okolité krajiny aj V4 spoločne pri širšom európskom pohľade predbehlo západné krajiny v mnohých oblastiach a až do prepuknutia krízy bolo najdynamickejšie rastúcou časťou a takpovediac z ekonomického hľadiska skutočným zdravým jadrom v samotnom srdci Európy. Pre zvyšok Európy, ktorá po 2. svetovej vojne, nemusela zažiť komunizmus, by práve tieto štyri krajiny mali byť a verme, že i do budúcna budú inšpiráciou ako prekonať mimoriadne zložité ekonomické, sociálne či menové reformy a zo súboja z neprajnosťou osudu nakoniec vyjsť víťazne a v mnohých ohľadoch dokonca predbehnúť i tú najvyspelejšiu časť Európy. Kríza v Európe prináša i novú príležitosť poučiť z minulých chýb a vyvarovať sa ďalších. Aplikácia prístupov a reforiem, ktoré úspešne fungujú v krajinách V4 by mohla i krajinám západnej Európy v mnohom pomôcť prekonať terajšie mimoriadne vážne ekonomické problémy, ktorým spoločne čelíme.
Ako však za súčasného stavu a politickej reality na poli európskej spolupráce dosiahnuť to, aby sa Európa konečne vybrala tou správnou cestou, hoci neľahkou, na ktorej konci však nie sú spory, hroziaci rozpad a strach ale vízia Európy, ktorú mali aj jej zakladatelia po vojne? Riešiť spoločné veci spoločne. A jediná, no tá najmocnejšia sila, ktorú v tomto procese je možné používať by mala byť sila argumentu.
Krajiny V4, teda vrátane Slovenska, by sa mali chopiť tejto šance a využiť ju naplno. Majú na to nielen intelektuálny a politický potenciál, ale aj reálnu silu tieto zmeny presadiť a Európe pomôcť politicky i ekonomicky prežiť súčasné turbulencie. V prípade krajín V4 dôležitosť spoločnej dohody na koordinovanom postupe vyplýva najmä z faktu, že na presadenie svojej vízie riešenia európskych záležitostí je nevyhnutné hľadať konsenzus a podporu aj iných krajín. Každá menšia krajina samostatne má len veľmi malú šancu na presadenie daných riešení na poli európskej politiky.
Ak si vezmeme Európsky parlament, teda žiaľ jediný priamo občanmi volený orgán v rámci súčasnej štruktúry Európskej únie, tak ten dnes pozostáva zo 751 poslancov európskeho parlamentu a v rámci neho má samotné Poľsko 51 poslancov, no krajiny V4 spoločne 108 poslancov, čo je viac ako v súčasnosti 96 poslancov Nemecka a 74 poslancov Francúzska. V prípade Európskej rady, ktorá primárne určuje politické smerovanie je situácia a reálna politická sila nasledovná. Z celkového počtu 345 hlasov v Rade je potrebné získať aspoň 255 hlasov na presadenie ktorejkoľvek zmeny. Nemecko disponuje 29 hlasmi, Francúzsko ďalšími 29 hlasmi, Poľsko má hlasov 27, no krajiny V4 spolu disponujú až 58 hlasmi, teda toľkými, čo Nemecko a Francúzsko dokopy.
Čo sa týka hlasovania, ale aj z ekonomického pohľadu (rozvinutý finančný trh a silná ekonomika) je Poľsko jednoznačným regionálnym lídrom, ktorý by mal určovať smer a koordinovať ostatné krajiny, ale bez spoľahlivej spolupráce s prirodzenými partermi z regionálneho pohľadu (teda aj krajinami V4 ale napríklad aj pobaltskými krajinami, teda Litvou, Estónskom a Lotyšskom a novými krajinami EÚ ako Rumunsko čo Bulharsko) nemôže a pravdepodobne ani nebude úspešné v rámci presadenia nejakých riešení. Poľsko, rovnako ako aj ostatné krajiny V4 sú teda takpovediac odsúdené na spoluprácu.
Riešiť spoločné problémy spoločne. Zadefinovanie hranice medzi úrovňou Európskej únie a národnou úrovňou. Vytváranie nadnárodných platforiem na báze spoločných regionálnych celkov a koordinované presadzovanie reforiem v celej Európe. Spoločná snaha zabrániť pokračujúcej centralizácii, no zároveň vedomie faktu, že ani jedna krajina sama o sebe nedokáže vhodne čeliť kríze keďže na to nemá ani z makroekonomického ani politického pohľadu reálnu silu. Terajšiu krízu prekonáme jedine spoločne, no nech sú nám súčasné problémy i do budúcna mementom chýb, ktoré už spravené boli.
Integráciu Slovenska do Európskej únie možno hodnotiť rozhodne pozitívne. Plánovaný, hoci v Európe dosiaľ stále plne nezrealizovaný voľný pohyb pracovných síl, tovaru, kapitálu a slobodné poskytovanie služieb je a mal by aj do budúcna zostať základným stavebným kameňom európskej spolupráce. Po minulých skúsenostiach z komunizmu, ale aj z nedávnej minulosti vieme, že prehlbovanie integrácie a politickej centralizácie smerom k fiškálnej a politickej únii nie je krokom správnym smerom. Pokiaľ sa chceme konečne z minulosti poučiť, nesmieme tieto bolestivé chyby znova opakovať.
January 9, 2016
Radovan Kavický: Cestovná mapa k fiškálnej únii, nextfuture.sk, 13. 5. 2014
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
História európskej integrácie je aj históriou jednej krízy za druhou a tiež históriou reakcií a zmien, ktoré tieto udalosti vyvolali a v konečnom dôsledku mali vplyv na finálnu podobu tak politickej, ako aj ekonomickej spolupráce v Európe. S miernym nadsadením možno povedať, že hlavným motorom integrácie aj argumentom za posilnenie politických pozícií predstaviteľov EÚ (či jednotlivých európskych spoločenstiev) bol vždy práve proces hľadania východísk z aktuálnych ekonomických problémov či krízy.
Slovenská republika je dnes pri spoločnom európskom stole, dokonca pri tom najužšom a už v roku 2016 bude po prvýkrát predsedať Európskej únii. Pri dôkladnom pohľade na súčasný stav sa však možno len ťažko ubrániť pocitu, že je zatiaľ len mimoriadne pasívnym svedkom prebiehajúceho procesu, ktorý sa týka hľadania a nového zadefinovania hranice medzi nadnárodnou úrovňou (v ktorej politickí predstavitelia vďaka prebiehajúcemu procesu postupnej centralizácie získavajú moc) a úrovňou vnútroštátnou/národnou (v ktorej politickí predstavitelia vo vzťahu k nadnárodnej úrovni postupne moc strácajú). Či je to správne alebo nie, nateraz ponechajme bokom, lebo je to skôr politická otázka. Spoločný menovateľ a dôvod týchto politických zmien je však čisto ekonomický, teda hospodárska kríza.
Za ostatné obdobie najvážnejšia kríza vypukla pred vyše dvadsiatimi rokmi. V roku 1992 zlyhal Európsky monetárny systém a najmä jedna jeho zložka, teda systém výmenných kurzov (ERM). V konečnom dôsledku viedlo toto zlyhanie k Maastrichtskej zmluve a založeniu samotnej Európskej únie o rok neskôr. Tentoraz už ako ekonomickej i monetárnej únie. Jednotlivé štáty sa vzdali časti národnej suverenity v prospech nadnárodného celku, ako aj právomocí v monetárnej oblasti, no zároveň bez vzdania sa fiškálnych právomocí.
Jedným z najpodstatnejších kanálov, ako je možné výraznejšie ovplyvniť ekonomiku, sú predovšetkým fiškálny a menový kanál. Nie však oddelene, ale v kombinácii. Bolo teda kedysi vrcholne nerozumné očakávať, že pri oklieštenom menovom kanáli budú vlády schopné reagovať na budúce krízy len cez fiškálny kanál. Polovičné riešenia zväčša bývajú politicky priechodnejšie, no z ekonomického pohľadu nebývajú riešeniami vôbec.
Tento prvý „zle zapnutý gombík“ viedol skrátka nielen k vzniku eura, ale aj k začiatku súčasných problémov. Povolené deficitné financovanie verejných výdavkov a naakumulované dlhy z minulosti v kombinácii s problémami svetovej ekonomiky usvedčili jednotlivé štáty EÚ z nepripravenosti na prirodzené výkyvy hospodárskeho vývoja a budúce krízy. Jednotlivé členské štáty, eurozóna, euro aj samotná EÚ sa tak dnes naďalej zmietajú v kríze a dosiaľ ponúknutým riešením je opäť prehĺbenie integrácie. Dokonca už euroval, na ktorého navýšení a rozšírení právomocí padla minulá vláda SR, bol počiatkom fiškálnej únie, keďže ide o neštandardný, no v konečnom dôsledku fiškálny nástroj na „riešenie“ fiškálnych problémov jednotlivých štátov, teda problémov verejnej sféry a po rozšírení kompetencií aj na „riešenie“ problémov bánk, teda sféry komerčnej. Uberáme sa skrátka už niekoľko rokov cestou smerujúcou k bankovej, fiškálnej a neskôr politickej únii.
Kto získava a kto stráca
V rámci EÚ je pri opakovane prichádzajúcich a odchádzajúcich krízach jedinou, ale veľmi podstatnou zmenou to, že niekto moc získa a niekto iný ju stratí. Treba preto nielen pozorne sledovať vývoj, ale byť aj aktívnou súčasťou tohto vývoja, aby sme sa nakoniec pri hľadaní východiska zo súčasnej krízy zbytočne nevzdali suverenity v oblastiach, ktoré sú pre ďalší priebeh tak na európskej, ako aj národnej úrovni potrebných reforiem kľúčové. Inak hrozí nejednotnosť a to, že sa staneme pasívnymi svedkami procesu prehlbovania integrácie, ktorý bude do budúcna čoraz viac narážať na opätovné oživovanie nacionalistických tendencií, čo môže byť pre Európsku úniu v konečnom dôsledku likvidačné.
Táto nejednotnosť či neschopnosť vhodne reagovať na nové výzvy, pred ktorými Európa stojí, sú však symptómom problému. Európa topiaca sa v deficitoch dnes trpí okrem iného i deficitom takpovediac osobnostným. Skrátka chýbajú skutočné autority/osobnosti, ktoré by dali novú podobu jej fungovaniu i spolupráci. Osobnosti, akými boli napríklad Konrad Adenauer, Jean Monnet, Robert Schuman, Jacques Delors či Helmut Kohl. Táto generácia politikov, ktorá Európu po druhej svetovej vojne postupne budovala, mala víziu, jasný cieľ, ktorý spočíval v nevyhnutnej spolupráci a opätovnom vybudovaní, tentoraz už spoločnej Európy. Nanovo a lepšie. S jasným predsavzatím spoločne riešiť spoločné problémy.
Medzi posledné ešte žijúce osobnosti európskeho formátu patrí i sám Jacques Delors, ktorého možno označiť (spolu s Helmutom Kohlom) za ideového otca EÚ ako menovej a ekonomickej únie. Jeho otvorenú kritiku pomerov v Únii aj v súvislosti s prebiehajúcim prechodom k fiškálnej únii by sme mali veľmi pozorne počúvať a odkaz ľudí ako on by sme si mali ctiť. Pretože práve opustenie a nerešpektovanie pravidiel a systému (predovšetkým Maastrichtu a Paktu stability a rastu), ktorý oni nastavili, viedlo k súčasným problémom.
Dnešné európske politické elity už jednotnú Európu dostali takpovediac na tanieri, pričom si neosvojili hodnoty, na ktorých bola Európa budovaná, ba ani len základné pravidlá zdravého rozpočtového hospodárenia.
Proeurópsky postoj je rozhodne i do budúcna správnym postojom. No ak sa ho chceme dôsledne držať, je potrebné presadzovať otvorenú a rovnocennú diskusiu. Obchádzať verejnosť v mimoriadne dôležitých otázkach je neakceptovateľné, a to tak na národnej úrovni, ako aj nadnárodnej.
Spoločné hľadanie správnych riešení aj na európskej pôde si od nás všetkých vyžaduje aktívny a konštruktívny prístup. Ani jedna zmena sa nezaobíde bez podpory verejnosti a nikdy nezaškodí pozorne sledovať, kto má z danej zmeny benefit a kto stráca, pričom v celom tomto procese je schopnosť formulovať vlastné názory a následná stabilita v týchto názoroch základnou podmienkou úspechu.
Radovan Kavický: Vyše 20 rokov nezamestnanosti, nextfuture.sk, 9. 5. 2014
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/vy...
Medzi najzávažnejšie ekonomické problémy Slovenska od pádu komunizmu až do dnešných dní patrí predovšetkým nezamestnanosť. Práve v ukazovateľoch či už nezamestnanosti ale aj zamestnanosti, patríme na chvost krajín tak z hľadiska krajín eurozóny, ako aj európskej/únijnej dnes už 28-čky. Pri hľadaní príčin a hlbšom pohľade na čísla možno identifikovať dva hlavné faktory vedúce k tomuto procesu, na ktoré sa špeciálne zameriame aj v tomto článku. Ide predovšetkým o dlhodobú nezamestnanosť a nezamestnanosť mladých ľudí.
Slovensko tak v rámci celkovej nezamestnanosti a špeciálne nezamestnanosti mladých ľudí patrí na chvost celej EÚ a ide o dlhodobo ignorovaný problém Slovenska. Na Slovensku sa vplyv ekonomickej krízy v najväčšej miere prejavil práve v nezamestnanosti, pričom vývoj na trhu práce ovplyvňovali v ostatnom krízovom období viaceré trendy, no trh práce dodnes výrazne nereagoval na postupné oživovanie hospodárskeho rastu na Slovensku po prvom dne krízy v roku 2009. Miera nezamestnanosti v prvom kvartáli roku 2014 dosiahla opäť hodnotu 14,5 % (teda z úrovne pod blízko 13 % počas vlády Ivety Radičovej sa dostala na úroveň zhruba na konci prvej vlády Roberta Fica), pričom najviac sa na tom podieľala a vzrástla miera nezamestnanosti absolventov a mladých ľudí vo veku 15 – 24 rokov (opäť dosiahla hodnoty nad 30 % v rámci vekovej skupiny 20 – 24-ročných, čo predstavuje vyše 60-tis. mladých ľudí a v rámci vekovej skupiny 15 – 19, teda najmä absolventov stredných škôl, nezamestnanosť presiahla 65 % v druhom kvartáli 2013, čo predstavuje ďalších zhruba 10-tis. mladých ľudí bez práce). Miera nezamestnanosti teda počas druhej vlády Roberta Fica značne stúpla, no stále sa nepriblížila k svojim najvyšším hodnotám z minulosti, napríklad z obdobia 2001 – 2002 (ku koncu prvej vlády Mikuláša Dzurindu), keď dosahovala hodnoty od 18,5 % do 19,7 % (v prvom kvartáli 2001), čo je doteraz zaznamenané maximum.
Pri dnešnom náraste nezamestnanosti na zhruba 380-tis. nezamestnaných (a vyše 415-tis. uchádzačoch o zamestnanie) možno v roku 2014 sledovať za posledné roky ešte jeden významný trend a to je trend výrazného zvyšovania priemernej dĺžky evidencie uchádzačov o zamestnanie (z úrovne zhruba 10 mesiacov ku koncu druhej Dzurindovej vlády na úroveň vyše 17 mesiacov v roku 2013, teda za druhej Ficovej vlády), čo znamená, preložené do normálnej reči, že kopírujeme celoeurópsky trend a v dôsledku tak krízy ako aj neschopnosti ekonomík takpovediac „absorbovať“ tak absolventov stredných a vysokých škôl, ako aj už nezamestnaných, nám vznikajú dodatoční dlhodobo nezamestnaní a problém sa tak prehlbuje. Znie to ako „malý zázrak“, že na Slovensku sa pri takom značnom náraste nezamestnanosti podarilo zredukovať počet poberateľov dávok v nezamestnanosti (z úrovne zhruba 50-tis. osôb z roku 2009, teda za prvej vlády Roberta Fica, na dnešných zhruba 40-tis. osôb za druhej Ficovej vlády) ako aj stabilizovať výdavky na poberateľov dávok v nezamestnanosti zhruba na úrovni 170 mil. eur. Teda recept na „riešenie“ nezamestnanosti tentoraz z dielne jednofarebnej sociálno-demokratickej vlády (no často tak postupovali aj vlády predošlé) bolo administratívne prikrášľovanie štatistík, prípadne vyraďovanie z evidencie nezamestnanosti.
Momentálne sme teda v stave, ktorý je alarmujúci a horší ako na začiatku 90-tych rokov. Pri pohľade na celkový trend môžeme vypozorovať účinok reforiem po roku 2002, ktoré naštartovali tak hospodársky rast, ako aj dopomohli po prvýkrát v histórii SR k výraznému zníženiu nezamestnanosti a to vo všetkých vekových kategóriách kontinuálne až do prepuknutia krízy, ktorej vplyvy sme pocítili najtvrdšie najmä v už spomínanom roku 2009. Problémom však zostáva to, že žiadne nadviazanie na reformné úsilie z minulosti sa dodnes nekoná a žiadne výrazné opatrenia týkajúce sa riešenia problému nezamestnanosti sa počas tak prvej ako aj druhej vlády Roberta Fica nenašli, a tie aktívne politiky trhu práce, ktoré implementované boli, sa ukázali ako neúčinné (ako vidno aj na grafe). Skôr sme svedkami opačného procesu a to „demontáže“ reforiem či už z hľadiska daňovej politiky ako aj politiky trhu práce, a to všetko popri čoraz výraznejšom zhoršovaní podnikateľského prostredia.
Podrobnejší pohľad na problém nezamestnanosti aj v kontexte politikmi často deklarovanej „tvorby pracovných miest“ získame, ak sa sústredíme na samotnú zamestnanosť a konfrontujeme ju s ukazovateľom miery nezamestnanosti, resp. zatiaľ čo relatívny ukazovateľ miery nezamestnanosti nás môže zmiasť, reálne číslo, teda zamestnanosť, nám odhalí tak kontinuálny rast zamestnanosti po roku 2002, ako aj prepad zamestnanosti o necelých 200-tis. osôb po roku 2009 a doterajšiu neschopnosť politikov dostať zamestnanosť na „predkrízové“ hodnoty (ako vidno aj na ďalšom z grafov).
Dlhodobá pasivita pri probléme nezamestnanosti, ako aj neschopnosť ekonomík „absorbovať“ nové pracovné sily, vedie k prehlbovaniu predovšetkým dlhodobej nezamestnanosti, ktorej vývoj aj v regionálnom a medzištátnom porovnaní môžeme vidieť na ďalšom z grafov.
Dlhodobá nezamestnanosť na Slovensku je v súčasnosti stále koncentrovaná a najvyššia, hoci mierne klesajúca na východnom Slovensku (vyše 13 %) a najmä v južných okresoch stredného Slovenska (vyše 10 %). Zatiaľ najnižšia dlhodobá nezamestnanosť je na západnom Slovensku (vyše 7 %), no i tam možno sledovať mierny nárast v posledných rokoch a úroveň blízku priemeru v rámci SR, teda vyše 9 % (čo predstavuje takmer 70 % všetkých nezamestnaných; v prípade východného Slovenska viac ako 70 % všetkých nezamestnaných tvoria práve dlhodobo nezamestnaní, čo je európsky „unikát“ a oveľa horší stav než napríklad v Grécku). Všetky doposiaľ realizované opatrenia aktívnej politiky trhu práce účinkovali len v oblastiach s nižšou nezamestnanosťou a v regiónoch s najväčšou dlhodobou nezamestnanosťou boli prakticky neúčinné a pre udržateľné vyriešenie problému dlhodobej nezamestnanosti je teda do budúcna nutné nielen výrazne podporiť lokálne rozvojové impulzy, ale aj migráciu.
V európskom porovnaní dlhodobej nezamestnanosti sme na tom v rámci V4 vyše dvojnásobne horšie ako v Poľsku či Maďarsku (v prípade Českej republiky dokonca trojnásobne horšie) a rovnako zle vyznievame aj pri porovnaní s priemerom EÚ či eurozóny. Enormný nárast dlhodobej nezamestnanosti môžeme v posledných rokoch pozorovať najmä v najviac problematických krajinách z pohľadu pretrvávajúcej krízy, teda napríklad v Španielsku či Grécku.
Napriek v minulosti výraznému reformnému úsiliu sa žiadna z doterajších vlád v novodobej histórii Slovenska nedokázala uspokojivo vyrovnať so závažným problémom nezamestnanosti a proces dobiehania aspoň na úroveň priemeru západných krajín v rámci týchto ukazovateľov zostáva, žiaľ, naďalej nesplniteľnou métou. Skrátka aj v dôsledku pretrvávajúcej krízy, ale aj rozširovania EÚ o krajiny Balkánu, možno sledovať skôr opačný trend, teda Európa a to aj tá vyspelá časť sa v rámci nezamestnanosti začína v priemere približovať k hrozivej situácii, ktorá pretrváva na Slovensku už od 90-tych rokov.
Radovan Kavický: Výhľad pozície V4 v kontexte EÚ, globalmagazin.sk, 1. 5. 2014
http://globalmagazin.sk/vyhlad-pozici...
Je zrejmé, že najbližšie desaťročia bude hospodársku politiku i ostatné politiky na Slovensku formovať taká či onaká podoba európskej spolupráce. Jej neodmysliteľnou súčasťou je aj spolupráca krajín V4.
Hospodárska kríza v Európe sa stala dlhovou krízou konkrétnych krajín. V dôsledku vzájomnej prepojenosti a centralizácie časti kompetencií, konkrétne vo finančno-menovej oblasti, sa problém každej z nich stal aj vážnym problémom pre ostatné krajiny v danom zoskupení (v tomto prípade najmä eurozóny).
Návrhy pristúpiť k ešte hlbšej integrácii prichádzali najmä od ekonomicky najsilnejších krajín, ktoré v posledných rokoch takpovediac „prebrali opraty“ integrácie, teda najmä od Nemecka a Francúzska. Otázka však je, ako nastaviť spoločne nové pravidlá zmysluplnejšej a zdravšej európskej spolupráce? Jednou z odpovedí môže byť intenzívnejšia vyšehradská spolupráca, teda spolupráca a koordinácia spoločných cieľov krajín V4 v rámci modelu európskej spolupráce.
Spoločný vstup krajín V4 do EÚ
Prvá oficiálna slovenská žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995. No v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia, sa konštatovalo, že Slovenská republika vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie nespĺňa politické kritériá. Európska rada preto neodporučila otvoriť prístupové rokovania.
Obrat nastal po parlamentných voľbách roku 1998 a zostavení prvej vlády Mikuláša Dzurindu. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe Európskej komisie konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe do únie. Celý proces trval tri roky. V decembri 2002 boli rokovania ukončené. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a museli ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (25 krajín vrátane zvyšných členov V4), EK, Európsky parlament a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NR SR 1. júla 2003.
Zmluva nadobudla účinnosť 1. mája 2004. Slovenská republika sa tak spolu s Maďarskom, Poľskom, Českou republikou a ďalšími šiestimi krajinami stala novým členským štátom Európskej únie.
Rozdielny pohľad na prijatie eura
Dňa 4. októbra 2003 (teda necelý rok po ukončení rokovaní o vstupe do EÚ, ale ešte pred samotným vstupom) sa v Ríme konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám únie, ako je napr. Nemecko či Francúzsko). Medzi ďalšie navrhované zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol po politických rokovaniach odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Ako je známe, neskôr bol finálny text euroústavy tak vo Francúzsku, ako aj Holandsku odmietnutý. Muselo teda dôjsť k úpravám a tak euroústava pozmenená do podoby tzv. Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) sa nakoniec stala realitou.
V oblasti ekonomických reforiem, ktoré predchádzali vstupu do Európskej únie, Slovensko v mnohom predbehlo svojich susedov. Už v prístupových rokovaniach sa nové členské krajiny EÚ zaviazali pristúpiť k tretej etape ekonomickej a menovej únie. S týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Nikde však nebolo určené, kedy sa tak má udiať. Zatiaľ čo tri krajiny V4 (Česká republika, Maďarsko aj Poľsko) sú v tejto otázke stále zdržanlivé, na Slovensku padlo 28. novembra 2005 rozhodnutie vstúpiť do Európskeho menového systému, čo znamenalo krok smerom k prijatiu euru. Po dvoch posunoch centrálnej parity sa euro stalo 1. januára 2009 na Slovensku realitou.
Platforma krajín
Prirodzené väzby vyplývajúce z regionálnej blízkosti, ktoré boli postupne utvárané medzi krajinami V4, majú nielen obchodný charakter, ale aj svoje historické pozadie. Samotná myšlienka, ale aj reálne základy spolupráce v rámci V4 boli položené v roku 1991 (ešte ako V3, no po rozpade Česko-Slovenska samozrejme došlo ku zmenám aj v tejto oblasti), teda ešte predtým, než sa tieto krajiny rozhodli ísť cestou spoločného členstva v Európskej únii. V žiadnom z hlavných dokumentov však Európska únia nepristupuje k zoskupeniu krajín V4 ako k nejakej samostatnej politickej entite, ktorej spoločná pozícia, či názor vo vzťahu k európskym otázkam by mal nejakú váhu.
Skúsenosť s komunizmom aj s transformačným procesom
Toto zoskupenie krajín sa postupne pretransformovalo na platformu krajín, ktoré spája nielen spoločná historická skúsenosť s komunizmom, kultúrne pozadie a tradície, ale aj strategické ekonomické záujmy a ojedinelá skúsenosť s mimoriadne zložitými reformami, transformačným procesom a prechodom na trhovú ekonomiku.
Tak ako Slovensko v reformnom úsilí za veľmi krátky čas nakoniec predbehlo okolité krajiny, aj V4 spoločne pri širšom európskom pohľade v mnohých oblastiach predbehlo západné krajiny. Až do prepuknutia krízy bolo najdynamickejšie rastúcou časťou a z ekonomického hľadiska skutočne zdravým jadrom v samotnom srdci Európy. Pre zvyšok Európy, ktorá po druhej svetovej vojne, nemusela zažiť komunizmus, by práve tieto štyri krajiny mali byť (a verme, že do budúcna aj budú) inšpiráciou, ako prekonať mimoriadne zložité ekonomické, sociálne či menové reformy a zo súboja s „neprajnosťou osudu“ nakoniec vyjsť víťazne a v mnohom dokonca predbehnúť i tú najvyspelejšiu časť Európy.
Ponúknuť Európe skúsenosť s transformáciou a reformami
Kríza v Európe prináša i novú príležitosť poučiť sa z minulých chýb a vyvarovať sa ďalších. Aplikácia prístupov a reforiem, ktoré úspešne fungujú v krajinách V4 by mohla i krajinám západnej Európy v mnohom pomôcť prekonať terajšie mimoriadne vážne ekonomické problémy, ktorým spoločne čelíme.
Ako však za súčasného stavu a politickej reality na poli európskej spolupráce dosiahnuť to, aby sa Európa vybrala cestou, na ktorej konci nie sú spory, strach a hroziaci rozpad, ale vízia Európy, akú mali jej zakladatelia po vojne? Odpoveď znie: Riešiť spoločné veci spoločne. A jediná, ale najmocnejšia sila, ktorú v tomto procese je možné používať, by mala byť sila argumentu.
Krajiny V4 vrátane by sa dnes opäť mali chopiť tejto šance a využiť ju naplno. Majú reálnu silu pomôcť Európe pomôcť politicky i ekonomicky prežiť súčasné turbulencie.
Nevyhnutnosť spolupráce
V prípade krajín V4 dôležitosť spoločnej dohody na koordinovanom postupe vyplýva najmä z faktu, že na presadenie svojej vízie riešenia európskych záležitostí je nevyhnutné hľadať konsenzus a podporu aj iných krajín. Každá menšia krajina samostatne má len veľmi malú šancu presadiť riešenia na poli európskej politiky.
Európsky parlament, jediný priamo občanmi volený orgán v rámci súčasnej štruktúry Európskej únie, dnes pozostáva zo 754 členov (po nadchádzajúcich eurovoľbách sa podľa Lisabonskej zmluvy tento počet zníži o troch členov v neprospech Nemecka). V rámci neho má samotné Poľsko 51 členov/hlasov, no krajiny V4 spoločne 108 členov/hlasov, čo je viac ako v súčasnosti 99 členov/hlasov Nemecka (po voľbách ich bude 96) a 74 členov/hlasov Francúzska. V prípade Európskej rady, ktorá primárne určuje politické smerovanie, je situácia a reálna politická sila nasledovná: z celkového počtu 345 hlasov v Rade je potrebné získať aspoň 255 hlasov na presadenie akejkoľvek zmeny. Nemecko disponuje 29 hlasmi, Francúzsko má 29 hlasov, Poľsko 27 hlasov, no krajiny V4 spoločne disponujú až 58 hlasmi, teda toľkými, čo Nemecko a Francúzsko dokopy.
Čo sa týka hlasovania, ale aj z ekonomického pohľadu (rozvinutý finančný trh a silná ekonomika) je Poľsko regionálnym lídrom. Avšak bez spoľahlivej spolupráce s prirodzenými partermi z regionálneho pohľadu (teda aj s krajinami V4, ale napríklad aj pobaltskými krajinami, teda Litvou, Estónskom a Lotyšskom a novými krajinami EÚ ako Rumunsko či Bulharsko) nemôže a pravdepodobne ani nebude úspešné pri presadzovaní riešení. Krajiny V4 sú takpovediac odsúdené na spoluprácu.
Radovan Kavický: Kam smeruje slovenská ekonomika alebo Ekonomické rany istoty, globalmagazin.sk, 5. 3. 2014
http://globalmagazin.sk/kam-smeruje-s...
Premiér Robert Fico na oznámenie svojej kandidatúry na prezidenta využil hodnotenie výsledkov vlády za rok 2013. S veľkolepou pompou deklaroval úspešnú misiu svojej vlády. Sám tak, azda nechcene (alebo naopak zámerne), určil aj hlavnú tému prezidentskej kampane. Hoci protikandidáti sa zatiaľ podľa toho nesprávajú, v kontexte kandidatúry aktuálneho premiéra voľba prezidenta je, respektíve by mala byť najmä o tom, v akej situácii sa krajina nachádza, čo ako premiér a predseda najsilnejšej politickej strany pre Slovensko urobil a prečo by teda mal, alebo naopak nemal zasadnúť na post hlavy štátu.
Premiér Fico zaviedol novú tradíciu samohodnotenia výsledkov vlastnej vlády a takmer nikto, zdá sa, výraznejšie nenamieta. Pozrime sa teda, v akom stave mieni premiér kandidujúci na prezidenta odovzdať ekonomiku krajiny.
V programovom vyhlásení sa druhá vláda Roberta Fica zaviazala:
- zmiernením dopadov krízy posilniť istoty ľudí;
- konsolidovať verejné financie, tak aby deficit verejných financií bol v roku 2013 pod tromi percentami HDP;
- znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí a systematicky riešiť problém dlhodobej, najmä regionálnej nezamestnanosti;
- zvýšiť vymožiteľnosť práva a systematicky likvidovať korupciu na všetkých stupňoch spoločnosti;
- konsolidovať verejné zdravotníctvo s dôrazom na jeho finančnú stabilizáciu;
- efektívne využiť prostriedky z fondov Európskej únie na modernizáciu a rozvoj štátu a spoločnosti;
- posilniť hospodársku, sociálnu a územnú súdržnosť spoločnosti;
- založiť dlhodobé tendencie pre hospodársky, sociálny, environmentálny a vedecko-technický rozvoj Slovenska a pre zlepšenie kvality života;
- byť vládou otvorenou všetkým vrstvám slovenskej spoločnosti aj prostredníctvom vytvorenej Rady solidarity a rozvoja za účasti partnerov sociálneho dialógu.
Nezamestnanosť rastie
V rámci nezamestnanosti a špeciálne nezamestnanosti mladých ľudí je dnes Slovenská republika na chvoste celej EÚ.
Miera nezamestnanosti v prvom kvartáli roku 2014 vzrástla na 14, 5 % (teda z úrovne pod 13 % počas vlády Ivety Radičovej na úroveň zhruba na konci prvej vlády Roberta Fica). Najviac vzrástla miera nezamestnanosti absolventov a mladých ľudí vo veku 15-24 rokov (v rámci vekovej skupiny 20-24 rokov vzrástla nad 30 %, čo predstavuje vyše 60 tisíc mladých ľudí).
Ani prvá ani druhá vláda Roberta Fica neprijala žiadne významné opatrenia na riešenie problému nezamestnanosti, a tie, ktoré boli implementované, sa ukázali ako neúčinné (viď graf; pre porovnanie všetky grafy uvádzame od roku 2002, teda od druhej vlády Mikuláša Dzurindu).
Podrobnejší pohľad na problém nezamestnanosti aj v kontexte tvorby pracovných miest získame, ak sa sústredíme na samotnú zamestnanosť a konfrontujeme ju s ukazovateľom miery nezamestnanosti. Zatiaľ čo relatívny ukazovateľ miery nezamestnanosti nás môže zmiasť, tak reálne číslo, teda zamestnanosť, nám odhalí prepad zamestnanosti o takmer 200 tis. osôb po roku 2009 i to, že doposiaľ sa nepodarilo dostať zamestnanosť na predkrízové hodnoty (viď nasledujúci graf ).
Za posledné roky možno sledovať tiež výrazné zvyšovanie priemernej dĺžky evidencie uchádzačov o zamestnanie: z úrovne zhruba 10 mesiacov ku koncu druhej vlády Mikuláša Dzurindu na úroveň vyše 17 mesiacov v roku 2013, teda za druhej vlády Roberta Fica. To znamená, že z nezamestnaných sa stávajú ďalší dlhodobo nezamestnaní.
Pri takomto raste nezamestnanosti vláda Roberta Fica vykazuje redukovanie počtu poberateľov dávky v nezamestnanosti a tiež stabilizovanie výdavkov na poberateľov dávky v nezamestnanosti (zhruba na úrovni 170 mil. eur). Robí to však administratívnym prikrášľovaním štatistík, nekorektným škrtaním, či vyraďovaním z evidencie, pričom nerieši ani nezamestnanosť absolventov škôl (postojom, že títo zamestnaní ešte ani neboli, takže na dávku v nezamestnanosti nárok nemajú).
Exkurz: Samohodnotenie vlády v polovici volebného obdobia
V roku 2008, pri prvom dvojročnom hodnotení svojej vlády Robert Fico povedal:: „Vidím Slovensko v roku 2010 ako vnútorne politicky stabilnú krajinu s dobrými vzťahmi so susedmi, ako krajinu, ktorá napriek svojej územnej malosti a malému počtu obyvateľov, požíva medzinárodný rešpekt, ako krajinu potvrdzujúcu reálnosť kombinácie silného hospodárskeho rastu a sociálneho štátu, ako krajinu hrdú na svoju minulosť a prítomnosť, ako krajinu, ktorá vie, čo chce dosiahnuť v strednodobom a dlhodobom horizonte až do roku 2030. Jednoducho povedané, vidím Slovensko v roku 2010 ako krajinu, v ktorej sa dá podnikať a oplatí žiť.”
Bola to jedna z tých politických deklarácii, ktoré v kontexte s realitou vyznievajú ako krutý vtip. Realitou bolo nielen výrazné zhoršenie podnikateľského prostredia, ale aj enormná korupcia. (Analýzy a ekonomický pohľad na stav súdnictva do roku 2010 tu [pdf].)
V uvedenom hodnotení sa Robert Fico tiež vyjadril, že „aj v tomto roku (2008, pozn.) aj v rokoch 2009 a 2010 bude vláda pokračovať v politike hospodárskeho rastu a budovania sociálneho štátu, ale ešte s nižším deficitom, ktorý bude v roku 2009 predstavovať len 1,7 percenta. Aj tento historicky najnižší deficit obsahuje v sebe deficit Sociálnej poisťovne, preto môžeme už pomaly hovoriť o vyrovnanom štátnom rozpočte. Opäť, bez privatizácie, bez zvyšovania daní a poplatkov, bez ďalšieho zadlžovania Slovenskej republiky.“
Znie to ako krutý vtip, pretože realita v roku 2009 bola takáto: hospodársky prepad o 4,7 % HDP a deficit 8 % (v nasledujúcom roku 7,7 % vrátane enormného nárastu dlhu).
Zadlžovanie štátu
Aktuálny záväzok z programového vyhlásenia vlády z roku 2012 znížiť deficit pod 3 % HDP sa azda nakoniec splní, no zostáva naďalej na posúdení Eurostatu, či predaj núdzových zásob ropy započíta alebo nie, a teda či deficit skutočne klesne pod určenú hranicu, alebo nie. Splnenie tohto kritéria môže ešte ohroziť aj nedostatočný výber DPH. To všetko sa však reálne ukáže až v Štátnom záverečnom účte za rok 2013.
Z nasledujúceho grafu je zrejmé, že od vzniku samostatnej Slovenskej republiky rastú tak výdavky, ako aj príjmy verejnej správy, pričom ešte nikdy nedošlo k stavu, že by sme minuli menej, než máme reálne k dispozícii (cez dane, odvody a rôzne poplatky). Dnes, v čase druhej vlády Roberta Fica však verejný dlh už atakuje hranicu 60 % HDP (vyše 41 mld. eur pri celkovom HDP vyše 71 mld. eur). Toto skutočne nie je výsledok práce zodpovedného hospodára a nazvať to prípadne dlhodobo udržateľným stavom môže snáď len skutočný cynik.
V septembri 2011 pár mesiacov pred prijatím zákona o rozpočtovej zodpovednosti, bolo zrejmé, že horná hranica verejného dlhu Slovenska by mala byť nastavená na úrovni 50 % HDP. Dňa 8. novembra 2011 sa tento zákon dostal do parlamentu a o mesiac neskôr bol schválený naprieč politickým spektrom. Bolo to možné vďaka politickým kompromisom, ktoré o. i. znamenali posun hornej hranice na 60 % HDP na prechodné obdobie do konca roku 2017 (posun bol odôvodnený veľkou neistotou ohľadom strednodobého ekonomického vývoja v eurozóne), ako aj zúženie rozsahu textu (neobsahoval skutočné výdavkové stropy a ani Rade neudeľoval kompetenciu dohľadu a reálnej kontroly nad hospodárením vlády). Samotný zákon sa nezaoberá každoročnými deficitmi, ale len verejným dlhom.
Do roku 2006 na Slovensku klesal verejný dlh z úrovne 30,5 % HDP na 27,7 % HDP v roku 2008. Roky 2009 a 2010 znamenali súhrnne skok o viac ako 15 % HDP. Počas roka 2012 stúpol až na hranicu výrazne presahujúcu 50 %. V roku 2013 dokonca presiahol hranicu 57 % HDP, čo v absolútnom vyjadrení už teraz znamená viac ako 41 mld. eur naakumulovaného dlhu a zdvojnásobenie úrovne dlhu z roku 2008.
Sankcie opísané vo fiškálnej ústave, z ktorých tou najtvrdšou je vynútené hlasovanie o dôvere vláde, nie sú za súčasnej situácie v parlamente reálnymi sankciami. Vláda jednej strany môže zmeniť akýkoľvek zákon a s prípadnou podporou niekoľkých opozičných poslancov aj ústavný. V prvom rade by sa mali vyjasniť kompetencie z toho pohľadu, kto má mať na starosti reálnu kontrolu nakladania s verejnými zdrojmi.
Nezávislý audit všetkých rozpočtových výdavkov na Slovensku neexistuje, hoci platné pravidlá pre túto oblasť existujú. Národná rada a špecificky Rozpočtový výbor ignorujú stav, keď sa enormným počtom rozpočtových opatrení mení v priebehu roka „zákon zákonov“, teda i rozpočet ako taký. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zatiaľ len hodnotí, monitoruje, analyzuje a vydáva stanoviská. Do budúcnosti by mala mať posilnené kompetencie v oblasti kontroly, dozoru i dohľadu. Inak hrozí, že v konečnom dôsledku táto inštitúcia spolu s fiškálnou zmluvou nebudú mať praktický význam. Súčasný minister financií už totiž v jednej diskusii naznačil, že hranica 60 % HDP nemusí byť skutočnou hranicou a reálnou brzdou, ak by sa zákon nedodržiaval, čiže ak by sa našla politická vôľa tento ústavný zákon zmeniť.
Žiadne budovanie znalostnej ekonomiky
Programové vyhlásenie vlády hovorí okrem iného aj o zlepšení kvality života a vedecko-technickom rozvoji. Toto však nie je len špecifikom vlády Roberta Fica.
Výdavky štátu na výskum a vývoj síce v prepočte na jedného obyvateľa rastú kontinuálne, no v pomere k celkovej veľkosti ekonomiky od konca 90. rokov nepresiahli 0,2 % HDP. To, že školstvo je dlhodobo najmenej reformovanou oblasťou, je známy fakt.
Otázka dnes stojí tak, čím a ako do budúcna chceme „tvoriť Slovensko“ a o tom, do akej miery a ako efektívne či vhodne prerozdeliť to, čo spolu v rámci ekonomiky vytvoríme. Ak hľadáme návod na to, ako naštartovať rast a ako sa posunúť k ekonomike postavenej na znalostiach, patentoch, vede a výskume, či kvalitných službách, treba ho hľadať práve v tejto oblasti. Slovenská republika sa však momentálne uberá celkom opačným smerom.
Zhoršenie podnikateľského prostredia
Opačným smerom sa Slovensko uberá aj v oblasti podpory začínajúcich podnikateľov a inovácii. Druhá vláda Roberta Fica zrušila rovnú daň a zvýšila korporátnu daň z úrovne 19 %. Neskôr síce znížila daň z príjmov právnických osôb z 23 % na 22 %, no zároveň zvýšila odvody, zvýšila sa byrokratická náročnosť a od roku 2014 sú zavedené daňové licencie.
Podľa štúdie Doing Business 2014 Slovenská republika v rebríčku 189 štátov klesla v roku 2013 o šesť miest na 49. priečku. Najväčší prepad sme zaznamenali pri zakladaní podnikania, a to až o 28 miest na 108 priečku. Uvedený rebríček zostavuje Svetová banka.
V súvislosti s deklaráciou a záväzkom konsolidovať a dodržať deficit 3 % sa teda druhá vláda Roberta Fica vybrala stratégiou „zdaniť všetko, čo sa hýbe“, t. j. cestou nielen proti malým živnostníkom (už od začiatku volebného obdobia), ale už aj proti malým a stredným podnikom, čo bude mať negatívny efekt tak na hospodársky rast, ako aj na zamestnanosť. Navyše v prípade, že sa mnohé podniky rozhodnú ukončiť svoju činnosť alebo presunúť ju inde (z okolitých krajín napríklad Maďarsko láka podnikateľov o viac ako polovicu nižšou sadzbou), môže to mať negatívny vplyv aj na príjmovú stránku rozpočtu.
Zmutovaná podoba mečiarizmu
Vláda Roberta Fica neplní program, s ktorým pred občanov predstúpila. Vykonala však čiastočnú demontáž pravicových reforiem. Vláda krajinu zadlžuje, a to aj napriek tomu, že zvyšuje dane a odvody a privatizuje (privatizácia vagónov/Carga, škandalózna privatizácia SPP, vrátane spätného a nevýhodného odkúpenia, či do budúcna privatizácia Slovak Telekomu).
Slovenská republika dnes, v réžii premiéra Roberta Fica, zažíva novodobú, zmutovanú a opäť mimoriadne nebezpečnú formu mečiarizmu a zároveň sa znova nachádza v zložitej ekonomickej situácii s prehlbujúcou sa nezamestnanosťou, spomaľujúcim sa rastom a historicky najvyššou úrovňou dlhu, navyše bez výhľadu na potrebné reformy a opätovné naštartovanie ekonomiky, resp. hospodárskeho rastu.
Radovan Kavický: Banková únia?, nextfuture.sk, 19. 2. 2014
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...
Štandardná menová únia stojí na troch pilieroch, ktorými sú pilier menový, pilier bankový a pilier fiškálny. Finančná kríza, ktorá rozkývala eurozónu a tým, žiaľ, aj celú Európsku úniu, ktorá je úniou ekonomickou a menovou už od Maastrichtu, no zároveň naďalej stála len na jednom z týchto pilierov, odhalila v plnej nahote problémy, ktoré si európske politické elity dovtedy neboli ochotné pripustiť.
V snahe čeliť vplyvom krízy na bankový sektor a následne na verejné financie členských štátov, ktoré v dôsledku toho strácali dôveru finančných trhov, padli viaceré závažné politické rozhodnutia prijaté pod hrozbou rozpadu samotnej únie. Jedno z nich bolo aj to, že Európsku úniu ako úniu menovú je potrebné zachrániť, ale aj dobudovať v zmysle pilierov, ktoré zatiaľ absentovali. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj proces vedúci k bankovej únii v rámci EÚ, ktorý bol dohodnutý v decembri minulého roka.
V ideálnom prípade by prechod k bankovej únii znamenal jednotný dohľad nad celým európskym bankovým sektorom vrátane jednej inštitúcie, ktorá by kontrolovala stav bankového sektora, ďalšieho nezávislého orgánu, ktorý by rozhodoval o osude jednotlivých bánk nespĺňajúcich stanovené kritériá a celý model by bol doplnený spoločným záchranným fondom vrátane jednotnej európskej garancie ochrany vkladov. Ale to, čo na politickej úrovni nakoniec dohodnuté bolo, má, ako sa, žiaľ, už stáva tradíciou, od ideálneho prípadu opäť mimoriadne ďaleko.
Ako prvá bola zo stola zmätená myšlienka spoločnej európskej garancie ochrany vkladov, čo je na jednej strane pochopiteľné, pretože prebrať na seba garancie za vklady napríklad v Grécku, na Cypre či v Taliansku a Španielsku by za súčasného stavu pre ECB nebolo práve vhodným krokom z pohľadu udržania a budovania dôvery do budúcna. Táto časť kompetencií a povinností teda i naďalej zostáva na národnej úrovni bez toho, aby sa o nej vôbec diskutovalo.
O zvyšných kompetenciách sa rokovalo intenzívne, pričom prijatý kompromis v konečnom dôsledku nevyhovuje takmer nikomu s výnimkou ekonomiky aj z hľadiska väčšinového hlasovania silných krajín (ako napríklad Nemecko), a v konečnom dôsledku o ňom ešte bude diskutovať – rozhodovať Európsky parlament, čiže ani zďaleka nemožno hovoriť o uzavretej záležitosti. V každom prípade ECB sa podľa dohody po novom stáva hlavným regulátorom, orgánom dohľadu a arbitrom, no v začiatkoch len pre približne 130 systémových bánk, nad ktorými bude mať tak kontrolnú funkciu, ako aj možnosť rozhodovať o ich osude v prípade, že by kritériá, či už z hľadiska rizika, alebo kapitálovej primeranosti, neplnili. Celý hodnotiaci a rezolučný proces sa však môže vzťahovať aj na ostatné banky v prípade, že by ECB v stresových testoch plánovaných na tento rok identifikovala problémovú banku. Nový a pomerne komplexný proces v sebe zahŕňa najprv zasadnutie rezolučnej komisie zloženej zo zástupcov tak z radov ECB, ako po novom hlavného orgánu dohľadu, rovnako aj zástupcov orgánov dohľadu na národnej úrovni. Rozhodnutie rezolučnej komisie však následne môže byť vetované Európskou komisiou, ktorá bude mať v procese taktiež svoje zastúpenie, čo prakticky znamená, že rozhodnutie by sa v tom prípade presunulo na ECOFIN, a tak o osude banky, ktorá by sa ocitla v problémoch, nemusí nutne rozhodovať nezávislý orgán dohľadu, ale v konečnom dôsledku to môžu byť ministri financií členských štátov, teda politici. V najhoršom scenári by takto navrhnutý a mimoriadne zložitý mechanizmus rozhodovania mohol zahŕňať až deväť rôzne zložených komisií, teda rozhodovací proces zahŕňajúci vyše 100 ľudí, kým by sa dospelo k finálnemu rozhodnutiu. To všetko v časovej tiesni, lebo zväčša, ak sa už vážny problém odhalí, treba konať skutočne rýchlo.
Ďalší z problematických bodov finálnej dohody o bankovej únii je spoločný záchranný fond, ktorý reálne zatiaľ nebude k dispozícii, no má byť vytvorený postupne do roku 2025, a to z príspevkov samotných bánk až do finálnej výšky 55 mld. eur.
V realite to teda znamená, že na národnej úrovni zostane najbližších 10 rokov aj zodpovednosť za prípadné negatívne dôsledky a v prípade skutočne vážnych problémov jednotlivých bánk, bude stále potrebné použiť buď neštandardný nástroj akým je euroval, čo znamená záťaž pre všetky zainteresované krajiny, alebo by to znamenalo ďalšiu priamu záťaž na verejné financie danej členskej krajiny, odkiaľ daná banka pochádza. Treba tu ale podotknúť, že hoci by aj tých avizovaných 55 mld. eur bolo k dispozícii ihneď, respektíve ešte pred stresovými testami, tak pri takmer chronickej podkapitalizovanosti európskeho bankového sektora (ak aj problém zúžime na tých 130 bánk, po novom už pod priamym dohľadom ECB, tak týchto pár systémových bánk pri aktívach 25 bil. eur disponuje kapitálom len na úrovni približne 1 bil. eur) a pri približne 6 000 bankách v rámci eurozóny by tento fond reálne postačoval len na vyriešenie problémov zhruba jednej, možno dvoch stredne veľkých bánk.
Problémy, ktorým projekt európskej integrácie naďalej čelí, sú mimoriadne vážne a o konci krízy ešte ani zďaleka nemožno hovoriť, lebo stále nebola vyriešená podstata problému, ktorým sú nereformované, prakticky stagnujúce a z globálneho hľadiska nekonkurencieschopné ekonomiky členských krajín s naakumulovaným verejným dlhom, ktorý znamená enormnú záťaž pre európsky bankový sektor. Súdiac podľa prijatých politických kompromisov smerujúcich k dobudovaniu tak bankovej, ako aj fiškálnej únie sa EÚ, žiaľ, uberá cestou diletantských, len čiastočných a postupných riešení, navyše bez jasného mandátu k týmto krokom, ktoré sú spojené s nevyhnutným prehĺbením integrácie, od euroobčanov napríklad prostredníctvom celoeurópskeho referenda.
Dokonale implementovaná banková únia v rámci EÚ de facto znamená a podmieňuje aj úniu fiškálnu, no tento návrh implementácie je od dokonalosti na míle ďaleko, pričom naďalej chýba predovšetkým politická vôľa postaviť sa problémom čelom a schopnosť prijímať rozhodnutia v prospech všetkých zainteresovaných.
Radovan Kavický: Ekonomika vo víre politiky, globalmagazin.sk, 26. 2. 2014
http://globalmagazin.sk/ekonomika-vo-...
http://globalmagazin.sk/ekonomika-vo-...
Direktívne politické rozhodnutie o rozdelení spoločného štátu neznamenalo z ekonomického hľadiska bezbolestivé a automatické rozdelenie aj na samostatné hospodárske celky. Česko-Slovenská federácia sa v skutočnosti rozpadla v dvoch etapách. Najprv došlo k rozpadu politickej únie a až nasledujúci mesiac, 8. februára 1993 došlo aj k menovej odluke, čím sa Česko-Slovensko rozpadlo aj ako ekonomická a menová únia.
V období spoločného štátu dochádzalo z ekonomického hľadiska k pozitívnemu vplyvu, konvergencii a teda zo slovenského pohľadu k reálnemu dobiehaniu historicky vyspelejšej českej strany. Napriek tomu slovenská verejnosť toto dobiehanie považovala prevažne za nedostatočné.
Rozdiel bol aj v reálnych dôsledkoch pádu bývalého režimu. Napríklad z pohľadu HDP došlo medzi rokmi 1990-1992 k výraznejšiemu poklesu (-22 % HDP) na Slovensku ako v Čechách (-15 % HDP), ale aj z pohľadu nezamestnanosti sa tieto transformačné zmeny ekonomiky prejavili ďaleko negatívnejšie v menej industrializovanej časti federácie, teda na Slovensku (vyše 10-percentná nezamestnanosť na Slovensku a ani nie 3-percentná nezamestnanosť v Česku).
Rozdielne postoje k reformám
Slovenská verejnosť mala negatívnejší postoj k reformám, celému balíku potrebných zmien v spojitosti s transformáciou na trhovú ekonomiku, ako česká verejnosť. Možno povedať, že slovenská spoločnosť sa vo väčšej miere „bála zmien“ a ich dôsledkov a ľudia viac túžili po „istotách“, ktoré im v neistých časoch síce nikto nedokázal zaručiť, ale takmer vždy sa nájde niekto, kto ich dokáže sľúbiť.
Výsledky volieb v júni 1992 (víťazstvo proreformných a prevažne pravicových síl v Česku a prevažne protireformných, ľavicových a nacionalistických síl na Slovensku) tieto nálady v spoločnosti reflektovali.
Referendum o rozdelení federácie sa nekonalo. O rozpade tak de facto rozhodli Václav Klaus a Vladimír Mečiar, dvaja ľudia s principiálne odlišnou politickou i ekonomickou víziou. Toto direktívne politické rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvnilo hospodársky vývoj i finálnu podobu ekonomickej transformácie na Slovensku na celé desaťročie.
Privatizácia pred rokom 1993
Do roku 1993 sa na základe ešte federálnej legislatívy položili základy trhovej ekonomiky a v prostredí nestabilného politického systému (tri odlišné vlády počas prvých troch rokov po revolučných udalostiach) sa začal proces privatizácie, popri zmene politického systému najzásadnejšia reforma vôbec.
Prvá z privatizácií bola takzvaná „malá“ privatizácia, počas ktorej zmenilo vlastníka takmer 10-tisíc malých firiem v hodnote takmer 14 mld. Sk. Firmy sa predávali prevažne za účtovnú hodnotu. Za model privatizácie bola zvolená verejná dražba, pričom zahraniční investori boli z privatizácie vylúčení.
Prvá vlna „veľkej“ privatizácie trvala do roku 1993. V tomto období bolo odštátnených ďalších takmer 700 väčších štátnych podnikov v celkovej hodnote takmer 170 mld. Sk. Zhruba polovica z nich bola privatizovaná cez privatizačné kupóny (tzv. prvá vlna kupónovej privatizácie), tretina sa nepredala a zostala vo vlastníctve FNM, približne 12 % tvorili rezervné a iné fondy a zhruba 7 % tvorili priame predaje, o ktorých rozhodovala vláda (o zvyšných rozhodoval minister privatizácie).
Išlo teda o kombináciu priamych predajov a privatizácie prostredníctvom kupónov. Predávalo sa prevažne za účtovnú hodnotu, ktorá bola nižšia než trhová hodnota. Čiastočne sa umožnilo štátny majetok predať aj zahraničným investorom (v rozsahu približne 2,2 mld. Sk pri účtovnej hodnote majetku približne 0,8 mld. Sk).
Cieľom privatizácie do roku 1993 bolo okrem samotného prevodu štátneho majetku do súkromných rúk aj vznik takpovediac kapitálotvornej vrstvy obyvateľstva ako zdroja budúceho rastu.
Prvý problém nastal veľmi rýchlo po tom, ako sa ukázali prvé nedostatky kupónovej privatizačnej metódy. Vytvorilo sa síce súkromné, ale veľmi rozptýlené vlastníctvo. Pri nedostatočnej legislatívnej ochrane minoritných vlastníkov, chýbajúcich efektívnych inštitúciách dohľadu a umožnení investičným fondom vystupovať v pozícii dominantných vlastníkov došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu a v konečnom dôsledku de facto k vyvlastneniu minoritných vlastníkov. Okrem toho uvedené fondy sa ukázali ako neefektívni vlastníci a väčšina z nich v krátkom čase zanikla.
Výsledkom tejto fázy privatizácie boli pomerne nízke privatizačné príjmy štátu, veľmi pomalá transformácia s negatívnymi dôsledkami (aj z pohľadu definovaných cieľov privatizácie) a najmä nedostatočná reštrukturalizácia podnikov i celej slovenskej ekonomiky.
Zlomový rok 1993
Prvým krokom Mečiarovej vlády v samostatnom štáte z pohľadu privatizácie bolo jej zastavenie a úplná zmena privatizačného konceptu aj privatizačných pravidiel. Došlo k oddeleniu funkcií ministra privatizácie a predsedu Fondu národného majetku (FNM). Po novom vedenie FNM volil parlament.
Podľa týchto nových pravidiel sa privatizovalo až do odvolania Vladimíra Mečiara v marci 1994. V tomto období sa začala takzvaná druhá vlna veľkej privatizácie. Privatizovaný bol majetok v hodnote zhruba 140 mld. Sk. Až 60 % všetkých privatizačných predajov tvorili priame predaje a iba 5 % všetkého štátneho majetku sa privatizovalo verejnými súťažami, či dražbami.
Štátny majetok sa prevažne domácim vlastníkom predával za zlomok účtovnej hodnoty. O týchto predajoch rozhodoval FNM. Novelou zákona majetok FNM už nespadal pod definíciu štátneho majetku, hoci sa naň vzťahovali príslušné privatizačné zákony. Od kupónovej privatizácie sa úplne upustilo.
Po odvolaní vlády v marci 1994 nastúpila vláda Jozefa Moravčíka a jej hlavnou úlohou bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby. Moravčíkova vláda sa však rozhodla vypracovať plán druhej vlny kupónovej privatizácie. Plán rátal s privatizáciou štátneho majetku v hodnote približne 176 mld. Sk. Z toho majetok v hodnote približne 80 mld. Sk mal byť privatizovaný prostredníctvom kupónov. Rovnako sa malo postupovať aj v prípade nepredaného štátneho majetku z prvej vlny kupónovej privatizácie, čo znamenalo dodatočných 20 mld. Sk.
Prepojenie politických a ekonomických síl
Po voľbách v roka 1994 a opätovnom nástupe Vladimíra Mečiara sa jedna z prvých zmien týkala opäť privatizácie. Pripravovaná druhá vlna kupónovej privatizácie sa zastavila priamym rozhodnutím vlády. Kompetencie vykonávať privatizačné rozhodnutia prešli na FNM (čiže na politických nominantov), ktorý zakrátko prestal poskytovať informácie nielen o samotných privatizačných projektoch, ale aj kritériách výberu.
Kupónovú metódu privatizácie nahradila metóda dlhopisov. FNM dostal kompetenciu vyplácať dlhopisy, ak sa tak rozhodne a v objeme, v akom sa rozhodne. FNM ako emitent tohto cenného papiera sa zaviazal vyplácať nielen nominálnu hodnotu, ale aj výnos na úrovni nominálnej sadzby NBS. Zároveň však predával štátny majetok výrazne pod účtovnú cenu, navyše často aj na splátky. Dlhopisy postupne strácali hodnotu a aj dopyt po nich bol minimálny. Celkovo bolo počas aplikácie tohto typu privatizácie len 5 % všetkých dlhopisov vymenených za akcie daných podnikov.
Mnohí privatizéri nemali svoj vlastný kapitál. Na privatizáciu si požičali zo štátnych bánk, kde vo vedení boli ich rodinní príslušníci alebo budúci obchodní partneri, ktorí o poskytnutí tohto úveru na daný investičný účel rozhodli. Následne nový majetok predali. Takýmto spôsobom sa však aj bankový sektor stal vážnou obeťou mečiarovskej privatizácie.
Slovo privatizácia sa stalo synonymom korupcie, morálneho dna a úpadku. Už nezáležalo na kúpnej cene, ale na tom, komu „bude patriť Slovensko“. Do právnej praxe sa dostal nový pojem: „strategické podniky“. Tak sa začali označovať štátne podniky (majetok v celkovom objeme 150 mld. Sk) vyňaté z plánovanej kupónovej privatizácie.
Začala tak éra, ktorej dosahy trvajú prakticky podnes. Je to éra silných finančných skupín a tzv. „mečiarovských privatizérov“, éra prerastania politickej a ekonomickej moci.
Popri tom sa dodnes vedie ekonomický i politický boj o to, komu bude majetok, ktorý mal byť už pred rokmi sprivatizovaný, nakoniec patriť (ide prevažne o štátne podniky z odvetvia plynárenstva, energetiky, dopravy, poľnohospodárstva a podobne). Z národohospodárskeho a makroekonomického hľadiska ide o doslova premrhané kapitálové zdroje, o stratu na úkor štátu, no v prospech vybraných podnikateľských subjektov a ekonomických kruhov s politickým krytím.
Dedičstvo rozvratu verejných financií a naštartovanie ekonomiky
Víťazstvo proreformných síl v roku 1998 motivované najmä „porazením mečiarizmu“ a „proeurópskou“ orientáciu, resp. „navrátením Slovenska na mapu Európy“ znamenalo dve vlády Mikuláša Dzurindu. Spoločnosť precitla zo sna o ľahkom procese transformácie. Nová vláda zdedila obrovské zadlženie a rozvrat verejných financií. Dôsledky v konečnom dôsledku niesol každý občan.
Uťahovanie opaskov, úsporné opatrenia, balíčky ekonomických opatrení, potrebné reformy, nevyhnutné a často bolestivé zmeny, no jasný cieľ. To všetko sú slovné spojenia typické pre Slovensko konca deväťdesiatych rokov 20. storočia a prvej dekády 21. storočia. Napriek negatívnemu dedičstvu z predošlých rokov sa Slovensko nakoniec plne integrovalo do OECD, NATO a EÚ a z hľadiska implementácie reforiem sa stalo vzorom pre celý zvyšok Európy.
Počas tohto obdobia pokračoval proces privatizácie. Prevažne išlo o predaj zahraničným investorom, hoci neraz v spochybňovaných tendroch. Postupne dochádzalo k oddlženiu bankového sektora. Neskôr prišli na rad čiastočné privatizácie prirodzených a strategických monopolov, kde si však štát často ponechal rozhodujúci majetkový podiel.
Nielen počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, ale ani dodnes sa nepodarilo vyrovnať s nezákonnými privatizáciami z minulosti.
Po divokých privatizáciách v deväťdesiatych rokoch boli postupne vyčerpané takmer všetky vnútorné zdroje kapitálu, čo pre mladú krajinu znamenalo obrovskú stratu. Privatizačné príjmy boli už od začiatku nedostatočné a preto nemohli byť v potrebnej miere použité na zmiernenie sociálnych dosahov transformačného procesu.
Koncom deväťdesiatych rokov sa preto vláda usilovala napríklad daňovými výhodami, alebo úplným odpustením dane prilákať priame zahraničné investície a kapitál.
Ďalšou z možností ako tento deficit odstrániť mali byť európske financie. Popularita proeurópskeho smerovania do značnej miery vyplývala aj z toho, že nastala zmena vo vnímaní verejnosti, ktorá sa opäť raz začala spoliehať na pripojenie k bohatším krajinám. Pripojenie k vyspelým a bohatým demokraciám malo zabezpečiť postupné zvyšovanie životnej úrovne a najmä pritiahnuť ďalšie kapitálové investície.
Prístupové fondy čerpané pred vstupom do EÚ a príjmy z eurofondov sú mnohými stále vnímané ako priamy benefit. V skutočnosti ide – v pomere k európskemu i slovenskému HDP – o zanedbateľný fiškálny transfer medzi členskými krajinami, navyše dočasný, kým Slovenská republika prestane byť čistým poberateľom. Zároveň sú eurofondy neraz vnímané ako synonymum korupcie, a to v spojení so slovenskou alebo európskou byrokraciou.
Nespochybniteľné úspechy vlád Mikuláša Dzurindu na poli integrácie a medzinárodných vzťahov, ako aj v oblasti ekonomických reforiem a postupného zvyšovania životnej úrovne, boli, žiaľ, počas dvoch volebných období lemované aj výraznými pochybeniami a politickými kauzami. Okrem toho namiesto zavŕšenia zmeny a dokončenia procesu transformácie začali proreformné sily otvárať konflikty medzi sebou navzájom. Viaceré reformy tak zostali nedokončené (zdravotníctvo, sociálny systém), alebo niektoré sa ani nestihli poriadne naštartovať (napríklad reforma vzdelávania, či justície).
Opäť zastavenie reforiem a rozvrat verejných financií
Štyri roky prvej vlády Roberta Fica znamenali síce prijatie eura i vstup do Schengenského priestoru, no zároveň priniesli enormne vysoké deficity (najmä dva posledné roky s prívlastkom krízové), ktoré atakovali hranicu 8 % HDP ročne, a priam alarmujúci nárast verejného dlhu.
Počas druhej Dzurindovej vlády hrubý verejný dlh klesal postupne na úroveň 30,5 % HDP v roku 2006.
Pokles pokračoval až na úroveň 27,7 % HDP v roku 2008. V krízových rokoch 2009 a 2010 sme však zaznamenali súhrnne nárast o viac ako 15 % HDP. Nominálne dlh vzrástol o viac ako 10 mld. EUR, a to najmä v dôsledku enormného nárastu štátneho dlhu. Rozvrat verejných financií, neochota šetriť v krízových rokoch v kombinácii s predraženým budovaním diaľnic, zadlžovanie Slovenskej republiky, demagogická rétorika a sociálno-nacionálny program. Bez vízie, ale i bez snahy nadviazať na reformy a dokončiť proces transformácie.
Znovu konsolidácia
Po nástupe novej vlády Ivety Radičovej v roku 2010 sa nakoniec podarilo stabilizovať situáciu a nakoniec aj urýchlene pripraviť rozpočet na rok 2011. Predchádzajúca vláda v krízovom, ale predovšetkým volebnom roku 2010 ignorovala prípravu rozpočtu na rok 2011, nepripravila ani makroekonomické východiská pre povolebný rozpočet a zabrzdila aj vydanie štátneho záverečného účtu za rok 2009. Prvé čísla o finálnom a mimoriadne zlom hospodárení v roku 2009 boli publikované až deň po voľbách 2010.
Deficit na rok 2011 sa podarilo znížiť opatreniami tak na strane príjmov, ako aj výdavkov verejných financií. Rozpočet bol síce stabilizujúci, ale narýchlo pripravený a preto aj málo ambiciózny. Tempo konsolidácie mohlo byť ešte výraznejšie v prípade, že by sa vláda rozhodla pre výraznejšie škrty predovšetkým na výdavkovej strane rozpočtu.
Osudové spojenie pôvodne nesúvisiacich hlasovaní o európskej otázke (navýšenie dočasného eurovalu) a vnútropolitickej otázke (dôvere vláde) 11. októbra 2011 znamenalo koniec vlády Ivety Radičovej. Pád vlády sa tak stal cenou, ktorú musela vtedajšia koalícia zaplatiť za opozičnú podporu v európskej otázke týkajúcej sa navýšenia eurovalu.
Za necelý rok a pol dokázala vláda Ivety Radičovej vykonať paradoxne viac pozitívnych zmien ako predošlá vláda počas štyroch rokov. Z viacerých dôvodov sa nepodarilo plne nadviazať na reformné úsilie v minulosti. Každopádne išlo o proreformnú vládu s veľkými ambíciami, no aj s veľkými vnútornými rozpormi pri hľadaní konkrétnych riešení. V súvislosti s verejným obstarávaním možno za najväčší úspech označiť opatrenie prijaté hneď v prvých dňoch vlády – zverejňovanie všetkých zmlúv a tým aj finančných transakcií týkajúcich sa verejných zdrojov na internete, pričom zverejnenie je podmienkou účinnosti týchto zmlúv.
Opätovná dezintegrácia reforiem
Slovensko aj v oblasti ekonomiky rozhodne má čo Európe ponúknuť. Napríklad skúsenosti s menovou reformou, alebo tiež neoceniteľné skúsenosti s desaťročím hospodárskych reforiem, ktoré v mnohom predbehli štáty západnej Európy.
Situácia v roku 2012 však umožnila Robertovi Ficovi, podporovanému viacerými niekdajšími mečiarovskými privatizérmi, získať pohodlnú nadpolovičnú väčšinu, vytvoriť vládu jednej strany a otvoriť tak cestu dezintegrácii reforiem z minulosti (napríklad zmeny v daňovo-odvodovom systéme, dôchodkovom systéme, ale aj zdravotníctve či iných oblastiach).
Radovan Kavický o nových právomociach eurovalu, TA3, Hosť v štúdiu, 21.6.2013
http://www.ta3.com/clanok/1022029/hos...
HOSŤ V ŠTÚDIU: R. Kavický o nových právomociach eurovalu
Je rozhodnuté. Euroval nebude zachraňovať len problémové štáty, ale aj banky. Rozhodli o tom ministri financií eurozóny. 500 miliardový záchranný fond však môže finančným domom pomôcť len asi desatinou svojho objemu. Viac o nových právomociach eurovalu nám povedal ekonómom Radovan Kavickm.
Vložiť video
<iframe src="http://www.ta3.com/embed/479661B3-86C..." width="500" height="320" frameborder="0" scrolling="no"></iframe>
Radovan Kavický o eurofondoch a cenách elektriny, TA3, Analýzy a trendy, 23.5.2013
http://www.ta3.com/clanok/1020306/eur...
Eurofondy a ceny elektriny
Hostia: Tamá Szőke / odborník na eurofondy, Radovan Kavický / ekonóm a Radovan Geist / euractiv.sk.
