Radovan Kavický's Blog, page 3

Radovan Kavický: Martin Filko. Ekonóm, ktorý chcel zreformovať krajinu, Pravda/pravda.sk, 30. 3. 2016

2016_3 Pôvodne publikované 30. 3. 2016
autorka textu: Lenka Buchláková (+vyjadrenie/nazor na konci)
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok...

S Martinom Filkom (35) som sa stretla naposledy tesne pred tohtoročnými veľkonočnými sviatkami kvôli rozhovoru pre náš denník.

Martin Filko.

Autor: Ľuboš Pilc

Rozprávala som sa s ním o reforme verejnej správy, ktorú viac ako tri
roky pripravoval s kolegami z Inštitútu finančnej politiky, ministerstva
financií a Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Ako jeden z jej tvorcov ju mal z pozície šéfa Inštitútu finančnej
politiky počas pôsobenia novej vlády aj zaviesť. Ide o jednu
z najväčších reforiem štátnej správy za posledné desaťročie, vďaka
ktorej by mohol štát ročne ušetriť takmer pol miliardy eur.

Plánoval analyzovať, na čo konkrétne sa míňajú štátne peniaze,
prehodnotiť projekty a investície, ktoré vláda plánuje zrealizovať, ale
predovšetkým, aký má momentálny chod rezortov prínos pre Slovákov.

Na Veľkonočný pondelok sa mu však stala osudnou plavba v kanoe po
Dunaji. Na pokojnej plavbe ho mal zradiť nečakaný silný prúd, ktorý
Martina Filka a jeho kamaráta strhol pod vodu. Kým kamarát stihol vyplávať
na hladinu, Martin Filko už to šťastie, žiaľ, nemal.

Ani po niekoľkodňovom pátraní sa ho nepodarilo záchranárom nájsť. Aj
keď všetci ešte vždy veria na zázrak, zradná voda mu zrejme vzala život.
Vestu, žiaľ, pri člnkovaní na sebe nemal.

Od pondelka sa sociálnymi sieťami šírili odkazy jeho kamarátov a
známych, ktorí dúfali, že sa nájde živý a zdravý. Podľa odbornej
verejnosti prišla verejná správa o jedného z jej najschopnejších
profesionálov.

„Martin Filko bol jedným zo spoluvydavateľov jetotak a jedným
z najschopnejších ľudí, akého som poznal. Slovenská progresívna ľavica,
talentovaná, európska, kultivovaná, vzdelaná, stratila jedného zo svojich
najvýraznejších predstaviteľov,“ napísal teológ a šéfredaktor portálu
jetotak.sk Michal Havran.

S Martinom Filkom som sa prvýkrát stretla v roku 2012, keď nastupoval na
miesto šéfa Inštitútu finančnej politiky. V tom čase presadzoval rôzne
reformy v krajine, napríklad progresívne zdaňovanie nehnuteľností, ktoré
rezort financií momentálne stále pripravuje.

Stál aj za významnou reformou znižovania ceny liekov pomocou jej
porovnávania so zahraničím, ktoré ročne šetrí štátu milióny eur. Ako
ekonóma ho uznávala ľavica aj pravica. Rozhovory s ním boli vždy
mimoriadne podnetné. Bol to človek, ktorý pre svoju prácu žil a veľa jej
za tie roky obetoval. Už pri nástupe do štátnej správy vyhlásil, že chce
vybudovať dobre fungujúci štát.

„Úspešné krajiny nie sú len tie, ktoré majú dobrý daňový systém
alebo ktoré majú postavené diaľnice. Sú to krajiny, v ktorých sú
vybudované rôzne formálne alebo neformálne inštitúcie. Kde si ľudia
navzájom dôverujú, sú vzdelaní, kde fungujú úrady, ľudia sú hrdí na
svoju krajinu. Slovensko v tomto za ostatných 20 rokov urobilo veľký
pokrok. Dnes sme členmi EÚ, ale napriek tomu zostáva ešte veľa práce na
tom, aby sme domáce inštitúcie vybudovali. Je úlohou ľudí, ktorí pracujú
vo verejnom sektore, aby práve na týchto veciach pracovali,“ povedal Martin
Filko v roku 2012 v rozhovore pre Pravdu.

Štátnych úradníkov, ako bol Martin Filko, je ako šafranu. Jeho posolstvo
by však teraz malo znieť silnejšie ako kedykoľvek predtým, a štát by ho
mal aj realizovať. Nikdy nezabudnem na jeho vetu: „Slovensko je krajina nás
všetkých. Môžeme sa vybíjať v osobných útokoch, dehonestovaní
inštitúcií a prekrúcaní toho, čo kto povedal. Alebo sa ju môžeme
pokúsiť zmeniť k lepšiemu.“

Zásadnú reformu verejnej správy
pripravoval Martin Filko ešte za druhej Ficovej vlády pod vedením ministra
financií Petra Kažimíra (Smer), ktorý chce opatrenia zaviesť do
praxe.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Martin Filko zostane pozitívnym hlasom v hlavách nielen mnohých
ekonómov, ale aj novinárov. Nebol to typický úradník, ktorý sa vyhýba
médiám ako čert krížu. Stretával sa, vysvetľoval, argumentoval,
poukazoval na problémy, hľadal riešenia.

Jeho posledný veľký projekt bola revízia štátnej správy. Chcel
zreformovať najmä zdravotníctvo a docieliť, aby ľudia pre nesprávne
stanovenú diagnózu, resp. pre nekvalitnú zdravotnú starostlivosť,
neprichádzali o život.

Aby sa neopakovali prípady z nedávnej minulosti, keď pacientka zomrela
pre zle diagnostikovaný diabetes, s ktorým sa dá žiť bez vážnejších
komplikácií. Zasadzoval sa za to, aby sa do programového vyhlásenia novej
vlády dostala práve táto reforma, cez ktorú sa analytici pozrú na
hospodárenie všetkých štátnych rezortov, ako aj štátnych podnikov.

Martin Filko pracoval za prvej Ficovej vlády ako poradca niekdajšieho
ministra financií Jána Počiatka (Smer). Neskôr ako poradca premiérky Ivety
Radičovej (SDKÚ), aj ako poradca ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika (KDH)
a ministra školstva Eugena Jurzycu (SDKÚ).

Rok zastával funkciu riaditeľa pre stratégiu v zdravotnej poisťovni
Union. Po zmene vlády šéfoval od roku 2012 Inštitútu finančnej politiky
pri Ministerstve financií SR. Pred pár týždňami sa o ňom hovorilo ako
o možnom adeptovi na post ministra zdravotníctva.

Povedali o Martinovi Filkovi

Ľudovít Ódor.

Ľudovít Ódor, člen nezávislej Rady pre rozpočtovú
zodpovednosť

Slovo úradník je na Slovensku neraz nadávkou. Pritom je v štátnej
správe aj mnoho čestných ľudí, ktorým nejde o vlastný prospech a pre
blaho krajiny nepracujú len preto, lebo sa inde nedokážu zamestnať. Martin
mal kvalitné zahraničné vzdelanie a mohol bez akýchkoľvek problémov
pracovať v súkromnej sfére a zarábať niekoľkonásobne viac.

Bol však nenapraviteľný idealista. Veril, že jeho poslaním je zlepšovať
Slovensko. Nie mudrovaním pri pive, ale poctivou analytickou prácou a lepším
informovaním verejnosti. Nemal rád mafiánske praktiky a tvrdo bojoval aj
proti blbostiam, ktoré politické procesy často generujú. Za dvanásť rokov,
čo ho poznám, sme spolupracovali na viacerých projektoch.

Naposledy sme napísali (aj so Števom Kiššom) reformu na lepšie rozhodovanie
v štáte: projekt „hodnota za peniaze“. Veľmi sa z toho tešil. Bral to
ako svoje osobné poslanie a bol ochotný zaň bojovať hoci aj z ilegality.
Dokonca ho uprednostňoval aj pred ministerským kreslom.

Mal som ho rád za jeho životný optimizmus a neúnavnú energiu púšťať sa
do argumentačných prestreliek. Nemohli ste ho opiť rožkom. Ani z pozície
ministra. Mladíckou drzosťou si dovolil nesúhlasiť, ak opatrenia
nepovažoval za rozumné. Párkrát zverejnil aj analýzy, ktoré spochybňovali
rozhodnutia vlády. Preto ho mnohí oligarchovia (najmä v zdravotníctve) a
politici nemali príliš v láske.

Martin bol sám „hodnotou za peniaze“. Daňovníkom ušetril pár sto
miliónov eur a v nasledujúcich rokoch mohol pridať ešte viac. Chcel, aby
štát lepšie rozhodoval, nakupoval a investoval. Ľudí, ako je Martin, je na
Slovensku málo. Ak sa potvrdia zlé správy, gorily a chápadlá budú mať
o jedného silného súpera menej. Ale nedáme im to tak ľahko. S jeho
viacerými kamarátmi chceme, aby mladí a talentovaní ekonómovia aj o pár
rokov vedeli, za aké ideály bojoval hipster Filko. Zaslúži si to.

Juraj Kotian.

Juraj Kotian, predseda Klubu ekonomických analytikov a
šéf ekonomického výskumu pre strednú a východnú Európu Erste
Group Bank

Martin Filko patril k novej generácii analytikov a policymakerov
s kvalitnými školami zvonka, ktorá nastupovala v čase, keď som práve
odišiel pracovať ako ekonóm do zahraničia. Martina som však sledoval
takpovediac zvonku a veľmi rýchlo sa začal vymykať tomu, čo dovtedy
charakterizovalo analytikov.

Nebol to typický analytik introvert, ktorý len pracuje s modelmi a číslami
a potom sucho zosumarizuje nové prognózy. Dokázal veľmi dobre komunikovať,
mal veľmi dobre vyvinuté kritické myslenie a nebál sa ísť do konfliktov.
Bol učenlivý, a nechal si aj veci vysvetliť, vedel počúvať, i keď to
nemuselo na prvý pohľad tak vyzerať.

Pohyboval sa veľmi blízko politike, čo si vyžadovalo schopnosť obrniť sa a
odolať pokušeniam, ktoré politika môže ponúkať. To nedokáže každý.
Martin si však udržal chladnú hlavu a snažil sa najmä svoj tím chrániť
pred akýmikoľvek politickými vplyvmi. Veril, že štátni úradníci by mali
byť apolitickí profesionáli. Mal silnú víziu, ako by Slovensko mohlo
lepšie a efektívnejšie fungovať. Máme to šťastie, že ju stihol dať aj
spolu s kolegami na papier. Keď som v decembri minulého roka čítal
pracovnú verziu konceptu

„Najlepší z možných svetov – Hodnota za peniaze v slovenskej verejnej
politike“, ktorý sme aj ako Klub ekonomických analytikov verejne podporili,
uvedomil som si, že toto je najväčšia vec od rovnej dane, ktorá má šancu
posunúť Slovensko dopredu. Naplnenie programu „Hodnota za peniaze“ by bolo
najlepším ocenením jeho práce, ktorú pre Slovensko spravil.

Radovan Kavický.

Radovan Kavický, analytik M.E.S.A 10

Ešte úplne na počiatku jeho kariéry, teda za čias jeho skvelého blogu
Radostnej vedy, sme sa mu spolu so spolužiakom snažili pomáhať odhaľovať
plagiátorstvo na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Neskôr som mal možnosť Martina spoznať aj cez aktivity v rámci Virtual
Scientific Laboratories. Hneď na prvom Ekonomickom mítingu v Bratislave
Martin prednášal a práve tam aj boli položené základy pre neskorší vznik
Slovenskej ekonomickej spoločnosti, kde sme boli obaja členmi.

Mal veľmi svojskú povahu a mnohokrát sme sa či už v osobných, alebo
rôznych iných diskusiách vyslovene pohádali, pričom som mu často vyčítal
veci a aj jeho konanie či už z obdobia, keď sme obaja boli v tíme poradcov
pri Ivete Radičovej, ale aj z obdobia neskôr, keď sa po príchode novej
vlády stal šéfom IFP.

Avšak každá diskusia či hádka s ním bola obohacujúca, lebo vniesla
často nový pohľad na problém a posunuli sme sa v konečnom dôsledku
ďalej. Z odbornej stránky, ako ekonóma, som si ho vždy nesmierne vážil a
rešpektoval. Bol medzi ekonómami skutočne neprehliadnuteľnou postavou a bude
(nielen mne) veľmi chýbať. Je to obrovská strata pre celé Slovensko, pre
nás všetkých.

Smútok je na mieste, no mali by sme predovšetkým byť vďační za to, že tu
bol a v takom krátkom čase zanechal takú výraznú stopu, pričom ovplyvnil
nás všetkých. Jeho odkaz však musí žiť aj ďalej a bude teraz na nás,
aby sme ho pri živote udržali.

Peter Goliaš, riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a
sociálne reformy Ineko

Peter Goliaš

S Martinom Filkom sme sa neraz ocitli v slovných súbojoch, aj
s ostrejšími vyjadreniami na našu adresu. Nikdy sme ho nevideli len
v superlatívoch. Napriek tomu sme ho vždy počúvali a rešpektovali ako
inteligentného a rozhľadeného ekonóma. Významne sa podieľal na realizácii
viacerých opatrení, ktoré sme odporúčali.

Napríklad pri referencovaní cien liekov, znížení odvodov pre ľudí
s nízkym príjmom alebo pri zverejňovaní výšky zaplatených daní
jednotlivými firmami. Často sme s ním našli spoločnú reč, ktorá
vyústila do spolupráce.

Pomohol nám napríklad pri získavaní dát od Všeobecnej zdravotnej
poisťovne na porovnanie kvality nemocníc. Bez nároku na odmenu s analytikmi
IFP prepočítal dosahy nami navrhnutých konsolidačných opatrení.

My sme sa organizačne pro bono zapojili do projektu zvyšovania kvalifikácie
štátnych analytikov aj úradníkov prostredníctvom krátkych kurzov na
špičkových zahraničných školách. S IFP sme personálne aj dátovo
začali spolupracovať na projekte „Hodnota za peniaze“, ktorému sme aj
verejne vyjadrili plnú podporu. Práve tento projekt považujeme za
najdôležitejší, do ktorého sa pustil. Je dôležité, že ho spolu
s kolegami stihol pripraviť a predstaviť politikom aj verejnosti. Odchádza
tak so silným odkazom, ktorý sa oplatí nasledovať.

Rasťo Kulich

Rasťo Kulich, riaditeľ slovenskej pobočky internetového
gigantu Google

Martina som si veľmi vážil. Posledné dva roky som mu vypisoval, aký
kľúcový je pre budúcnosť Slovenska. Robil mimoriadne dôležitú prácu a
bol to výnimočný profík so silnými hodnotami, aký sa každý deň nevidí.
Nikdy nezabudnem, ako prišiel prezentovať na naše fórum 20-tich
CEO's slovenských top tech firiem.

Napriek počiatočnej skepse o užitočnosti štátneho uradníka zožal
ovácie a obdiv náročného publika za svoje skvelé výsledky napriek veľkým
obmedzeniam. Môj posledný FB post aj posledný veľkonočný víkend bol
o ňom. Asi preto ma to bolí ešte viac. Vikend sme strávili spolu
s Martinom a ďalšími dvomi blízkymi priateľmi v Spišskej Teplici pod
Tatrami a rozprávali sme sa o všetkom, od bežných drobností až po
budúcnosť Slovenska.

Martin bol výnimočný človek, ktorý mi stále dáva nádej a silu veriť,
že čas pre Slovensko ešte len príde.

Radovan Kavický: Daňové „rany istoty“, nextfuture.sk, 2. 3. 2016

2016_3 Pôvodne publikované 2. 3. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/da...

Daňová a odvodová politika druhej Ficovej vlády bola postavená na negácii a systematickej demontáži pravicových reforiem. Bola zvolená stratégia „zdaniť všetko, čo sa hýbe“, čo však podlomilo kolená predovšetkým živnostníkom, ale aj malým a stredným podnikom. Hoci vláde nemožno uprieť zásluhy na stabilizácii finančnej správy ako aj v oblasti boja proti daňovým únikom, stále platí, že celková daňovo-odvodová záťaž podnikania na Slovensku za posledné roky rástla a je výrazne vyššia než je priemer EÚ a taktiež vyššia než je priemer V4.

 

 

Vláda v priebehu volebného obdobia krajinu neustále zadlžovala, a to aj napriek tomu, že verejných zdrojov mala dostatok. Najprv odklonila zdroje z druhého piliera, následne zároveň s tým z ekonomiky odčerpávala čoraz viac zdrojov, teda zvyšovala dane a odvody akoby to samotné už nestačilo. Navyše i privatizovala štátny majetok (privatizácia vagónov/Carga, extrémne nevýhodná do-privatizácia SPP, vrátane spätného a nevýhodného odkúpenia, ako aj škandalózna do-privatizácia Slovak Telekomu poza chrbát verejnosti).

Druhá vláda Roberta Fica zrušila takzvanú rovnú daň a prehĺbila tak progresivitu pri zdaňovaní fyzických osôb, keď zaviedla dve sadzby dane vo výške 19 % (pri ročnom príjme približne do 35-tis. eur) a 25 % (nad približne 35-tis. eur). Pri zdaňovaní fyzických osôb tiež došlo k obmedzeniu nezdaniteľnej časti dane na manžela/manželku.

Pri priamych daniach fyzických osôb však vláda nezostala a v roku 2013 zvýšila korporátnu daň z úrovne 19 % na 23 %. Neskôr (v roku 2014) síce znížila daň z príjmov právnických osôb na 22 %, no zároveň podnikateľom zvýšila odvody, zvýšila sa byrokratická náročnosť, vytvorili sa mnohé nové výnimky a od roku 2014 boli zavedené daňové licencie, označované aj ako daň zo straty, čiže podnikatelia mali povinnosť platiť daň vopred a to v troch výškach podľa obratu v predchádzajúcom období, teda boli donútení platiť preddavky vo výške 23 %, respektíve 22 % po zmene. Podnikateľov sa tiež dotklo zvýšenie počtu odpisových skupín zo štyroch na šesť (pribudla 8- a 40-ročná odpisová skupina), čo znamená v realite zvýšenie daňového základu a zvýšenie dane, čiže zhoršenie podmienok na podnikanie. Zavedený bol aj takzvaný superodpočet v prípade výdavkov na výskum a vývoj. Okrem ďalších zmien bol tiež zvýšený vymeriavací základ pre odvody zamestnancov a zamestnávateľov na päťnásobok priemernej mzdy. Znamená to čistý pokles disponibilného príjmu pri mzdách už nad 1 200 eur, inými slovami priamy útok na strednú vrstvu.

Deklarovaným hlavným argumentom a cieľom pri rušení rovnej dane malo byť zmiernenie príjmových nerovností, no celkový výsledok len tohto jediného kroku v daňovej oblasti znamenal pre navýšenie miery prerozdelenia a pre slovenskú ekonomiku popri systematickom zadlžovaní ďalšiu ranu v podobe celkového spomalenia o 0,4 % HDP v najbližších rokoch.

Na rad tiež prišli živnostníci a dohodári, ktorých vláda v politickom žargóne v daňovo-odvodovej oblasti „zrovnoprávnila“ so zamestnancami. Inými slovami vláda si vypýtala viac a zásadným spôsobom oklieštila paušálne výdavky (na 40 % pri poľnohospodároch dokonca až len na 25 % z dosiahnutých príjmov spolu s hornou hranicou 420 eur na mesiac). Boli zvýšené zdravotné a sociálne odvody pre dohodárov a zvýšený bol tiež minimálny vymeriavací základ pre živnostníkov (na 50 % priemernej mzdy), čo pre mnohých z nich znamenalo doslova likvidačné podmienky.

Ako vidíme aj na grafe, mnohí živnostníci po takomto frontálnom útoku vlády na ich peňaženky jednoducho ukončili svoje podnikanie (v posledných rokoch ako aj od zavedenia ostatných zmien v daniach a odvodoch môžeme sledovať výrazný pokles tak živností v absolútnom počte, ako aj v percentuálnom vyjadrení v rámci všetkých ekonomických subjektov).

Zmeny v oblasti daní a odvodov, ktoré zaviedla druhá vláda Roberta Fica, skrátka viedli a vedú dnes k negatívnym efektom tak na ekonomiku ako celok, ako aj na konkrétne skupiny obyvateľstva. Stojí za to si teda pripomenúť, aký bol vývoj v minulosti pri inom nastavení daňovo-odvodovej politiky a aký bol vlastne i pôvodný zmysel takzvanej rovnej dane.

Už od vzniku samostatnej Slovenskej republiky bola v daňovej politike prítomná progresivita pri zdaňovaní fyzických osôb (pri právnických osobách, teda podnikateľoch všeobecne bola uplatňovaná len jedna sadzba, ktorá v čase od roku 1993 postupne klesala z úrovní blízkych 50 % až po 25 % pred rokom 2003), nebola určená teda jedna sadzba, ale systém bol komplikovaný, lebo boli stanovené viaceré sadzby pre rôzne stupne príjmu a zdaňovanie bolo takpovediac stupňovité, respektíve po prekročení danej hranice mzdy sa každý dodatočný príjem zdaňoval už vyššou sadzbou a existovalo tiež mnoho výnimiek v daňovom zákone. Taktiež v daňovej legislatíve bola prítomná i nezdaniteľná časť základu dane, a to na daňovníka, manžela/manželku ako aj na dieťa. Tento stav v rôznych obmenách trval až do zásadnej daňovej reformy v roku 2003. V roku 2004 vstúpila do platnosti daňová reforma druhej Dzurindovej vlády a bola zavedená takzvaná rovná daň, ktorá však v realite bola rovná len v tom, že bola zavedená jednotná sadzba dane z príjmov pre právnické ako aj fyzické osoby. Pri fyzických osobách však zostala zachovaná nezdaniteľná časť základu dane, čiže zostala zachovaná i progresivita v daňovom systéme, len sa takpovediac stanovil horný (maximum 19 %) a dolný limit (pod ktorý sa neplatili nízkopríjmové osoby žiadne dane) pre priame dane u fyzických osôb. Zároveň s týmito zmenami v priamych daniach došlo k zmenám aj v nepriamych daniach a zjednoteniu sadzieb, keďže vstúpil do platnosti i nový zákon o DPH a jej sadzba bola stanovená taktiež na jednotnú úroveň 19 % zo základu DPH. Čiže spotreba, ale aj príjem súkromný ako aj z podnikania bol skrátka po novom zdaňovaný rovnakou sadzbou.

Podstatnou časťou daňovej reformy z roku 2003 však bolo predovšetkým zjednodušenie systému, zrušenie mnohých výnimiek, zjednodušenie legislatívy. Daňovou reformou sa navyše dosiahol aj ďalší z cieľov, a to bolo zvýšenie príjmov v štátnom rozpočte (fyzické ako aj právnické osoby sa skrátka prestali vyhýbať plateniu daní cez „optimalizácie“ a daňových poradcov; skrátka bolo jednoduchšie tak podnikať ako aj výhodnejšie dane platiť a neobchádzať systém). Taktiež sa podarilo eliminovať časť šedej ekonomiky, čo sa prejavilo i v štatistikách a impulze pre rast slovenskej ekonomiky. Slovensko sa stalo „ekonomickým tigrom“ v Európe, a to nielen vďaka prílevu zahraničných investícií, ale aj vďaka práve daňovo-odvodovému systému, ktorý tu existoval.

Už počas prvej vlády Roberta Fica v roku 2007 bola rovná daň zdeformovaná a zavedená bola takzvaná milionárska daň (pri príjmoch fyzických osôb od stanovenej výšky si po novom už nebolo možné uplatniť nezdaniteľnú časť základu dane). Bol taktiež zavedený systém, v ktorom sa nezdaniteľná časť (tak na daňovníka, ako aj na manželku) od danej úrovne príjmu znižuje až po nulu, teda pri najvyššej kategórii sa platí daň z celého základu dane. Zvýšila sa tak ešte výraznejšie progresivita v zdaňovaní, ktorá ako sme si už aj uviedli, bola prítomná v slovenskom daňovom systéme vždy, teda už od vzniku samostatného štátu.

Ďalšia zásadná zmena v daňovo-odvodovej oblasti nastala až v roku 2013 počas druhej Ficovej vlády a ako sme si už aj uviedli, vrátili sme sa skrátka späť pred rok 2003 zavedením rôznych sadzieb (tentoraz už len dvoch) pri dani z príjmov fyzických osôb a skokovo o 4 % na úroveň 23 % sa zvýšila daň z príjmov právnických osôb (čo bolo korigované o 1 % hneď v nasledujúcom roku). Zmeny boli vykonané aj v oblasti DPH (zrušenie jednotnej sadzby na akúkoľvek spotrebu) a populisticky, tesne pred voľbami, v duchu hesla „chlieb a hry“, bola znížená sadzba DPH (z predošlej úrovne 20 % na polovičnú sadzbu, teda 10 %) na vybrané základné potraviny.

No to podstatné, čo sa v celom daňovo-odvodovom systéme v posledných rokoch zmenilo, bol opätovný návrat ku komplikovanej daňovej legislatíve a nárast množstva výnimiek v daňovej oblasti. Z medzinárodného ako aj len zo zúženého európskeho pohľadu máme dnes na Slovensku síce stále konkurencieschopné a pomerne nízke sadzby u dani z príjmov právnických osôb, no mimoriadne vysoké je predovšetkým odvodové zaťaženie podnikania. Celková finančná záťaž podnikateľov vo vzťahu k štátu navyše v uplynulých rokoch pomerne výrazne rástla, čo znížilo a ďalej znižuje konkurencieschopnosť našich podnikateľov vo vzťahu k zahraničiu, teda zvyšuje ceny a predražuje náš export. Pri stále výraznej, dlhodobej a dvojcifernej nezamestnanosti zaťažujeme podnikateľov mimoriadne vysokými odvodmi, a teda i vysokými celkovými nákladmi na zamestnávanie a prácu všeobecne. Slovensko patrí dokonca k piatim krajinám EÚ s najvyšším odvodovým zaťažením. Nestálo by teda za to zastaviť sa na chvíľu, zamyslieť sa a prípadne sa i vrátiť k tomu, čo fungovalo?

Radovan Kavický: Lídri, ktorí vládnu Slovensku od nežnej revolúcie po dnešok, nextfuture.sk, 25. 2. 2016

2016_2 Pôvodne publikované 25. 2. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/li...
http://vybrali.sme.sk/c/Lidri-ktori-v...

Spoločenské zmeny po roku 1989 by sa dali prirovnať skôr k čiastočne riadenému pádu socializmu než k nejakej zásadnej revolúcii, ktorá bola vybojovaná v priamej konfrontácii s bývalým režimom. Rýchlosť ako aj intenzita týchto zmien do veľkej miery zaskočili i samotných „revolucionárov“, a ich základnou chybou bola nepripravenosť a absencia inštinktu k moci ako aj schopnosti prevziať do rúk spolu s mocou i zodpovednosť za osud krajiny. Zamatovosť či nežnosť týchto zmien po roku 1989 vyplývala aj z toho, že skrátka moc do rúk prevzali ľudia politicky neobratní a z ktorých niektorí dokonca patrili k predstaviteľom bývalého režimu, pričom práve tí postupne vytlačili na okraj zvyšok osadenstva a takpovediac „požrali deti revolúcie“.

 

Revolučné zmeny teda vygenerovali a do popredia posunuli veľmi rôznorodú skupinu osobností od študentov po umelcov a intelektuálov, ale aj bývalých vrcholných predstaviteľov bývalého režimu vrátane mnohých príslušníkov ŠTB, respektíve tajnej služby, a teda i najsilnejšej mocenskej štruktúry vtedajšieho režimu, pričom práve tí mali aj pre svoju kriminálnu minulosť konkurenčnú a aj informačnú výhodu v boji o moc ekonomickú ako aj politickú. Vznikli nové politické strany a hnutia, do ktorých vstupovali často ľudia s naivnými predstavami, a ktorých síce spájal odpor k bývalému režimu, no nespájala ich spoločná predstava o tom ako ďalej. Lustrácie pred prvými slobodnými voľbami síce boli vykonané, no v mnohých prípadoch sa obrátili proti ľuďom, ktorí ich presadili (mnohé záznamy ako aj celé spisy skutočných agentov ŠTB boli skartované, mnohé ďalšie v réžii bývalých agentov falšované s cieľom diskreditácie nepohodlných osôb).

V celom tomto zmätku, v ktorom sa postupne strácala dôvera, sa najlepšie zorientoval jeden nenápadný právnik dokonale sa orientujúci v prostredí tajných služieb s výbornou pamäťou a sebavedomým vystupovaním. Bol to prvý minister vnútra a aj budúci niekoľkonásobný premiér, chvíľu aj s prezidentskými právomocami. Volal sa Vladimír Mečiar a jeho uchopenie moci znamenalo neskôr nielen vlnu primitívneho nacionalizmu (sám seba opakovane vyhlasoval za „otca vlasti“) a rozpad česko-slovenskej federácie (dohoda o rozdelení spoločného štátu medzi Klausom a Mečiarom, pričom hlavné slovo v rokovaniach a aj zodpovednosť za rozpad/výsledok mal nie Vladimír Mečiar, ale práve Václav Klaus), ale aj etablovanie novodobého, „moderného“ kriminálneho režimu na Slovensku, ktorý nielen zastrašoval, ale i vraždil vlastných občanov a pod Mečiarovou taktovkou zneužíval prakticky všetky orgány moci, a umožnil tiež najmä prostredníctvom privatizácie štátneho majetku bývalého režimu vznik finančno-mocenských štruktúr, ktoré ovládajú a ovplyvňujú slovenskú politiku v rôznych obmenách prakticky dodnes.

Verejný život a občiansku spoločnosť tento novoetablovaný kriminálny režim neskutočne polarizoval, ale časť spoločnosti aj zjednotil v boji proti mečiarizmu a návratu na cestu k modernej demokracii a slobodnej občianskej spoločnosti. Z tohto uhla pohľadu voľby v roku 1998 predstavovali v skutočnosti ešte zásadnejší zlom v histórii Slovenska než bola nežná revolúcia v roku 1989, lebo pod hrozbou pokračovania celospoločenského marazmu a mečiarizmu sa dokázala prevažná časť politickej scény zjednotiť do koalície a spojiť tak bývalých komunistov/ľavicu ako aj pravicu, respektíve jeden ľavicový subjekt viaceré pravicové subjekty do jednej vlády – prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Slovensko sa tak v ďalších dvoch volebných obdobiach zahraničnopoliticky začlenilo k moderným západným demokraciám a odpútalo sa aspoň čiastočne od proruskej orientácie a vplyvu. Pokračovala privatizácia, realizovali sa reformy a už plne etablovaná mečiarovská kapitálotvorná vrstva ďalej získavala na sile. Pred voľbami 2002 sa na politickej scéne objavil nový politický subjekt jedného pomerne nenápadného právnika, bývalého komunistu a expolitika SDĽ ešte z čias prvej Dzurindovej vlády s nenaplnenými ambíciami (na post prokurátora). Volal sa Robert Fico, neskorší dvojnásobný premiér a neúspešný kandidát na prezidenta. V predvolebnej kampani roku 2002 vyzýval k tomu, aby bol zvolený za predsedu vlády/premiéra a aby sa Slovensko pod jeho vedením vybralo inou, treťou cestou (čo presne to znamenalo, nikto netušil a premiérom sa ihneď, samozrejme, nestal, hoci v najbližších rokoch sa mu podarilo niečo neskutočné, lebo nielen zarobil/získal na rozbeh strany „vlastnou hlavou“ mimoriadne veľa finančných prostriedkov, prevažne od bývalých mečiarovských privatizérov, teda od už dobre známej kapitálotvornej vrstvy, ale aj zjednotil prakticky všetky významné ľavicové subjekty pod jednu strechou).

V druhej vláde Mikuláša Dzurindu od roku 2002 sa aj pre programovú blízkosť (tvorili ju čisto pravicové strany) mohli naplno realizovať všetky dovtedy odkladané reformy, Slovensko sa stalo „ekonomickým tigrom“ Európy, opäť pokračovala privatizácia a silneli i finančné skupiny a starí známi mečiarovskí privatizéri, pričom Robert Fico si trpezlivo pripravoval svoj politický nástup na scénu a uchopenie moci. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu sa skončila predčasne, po viacerých kauzách a rošádach na ministerských postoch, ale najmä odchode KDH pre Vatikánsku zmluvu, respektíve výhradu vo svedomí. Nielen hádky na pravicovej politickej scéne, ale aj isté vyčerpanie bývalých politických spojencov vytvorilo predpoklady na vznik národno-sociálno-retrokomunistickej alternatívy financovanej opäť postmečiarovským kapitálom, čo vynieslo Roberta Fica na toľko vytúžený post premiéra, a pri ktorom dokonca aj takí ostrieľaní, mimoriadne nebezpeční a prešibaní „harcovníci“ ako Vladimír Mečiar či Ján Slota hrali len druhé, respektíve tretie husle.

Prvá vláda Roberta Fica od júla 2006 nepriniesla zásadne iný typ politiky až na to, že po období konjunktúry mohla míňať, a aj veselo míňala, respektíve štedro splácala svojim politickým investorom ich vklady až do rozvratu verejných financií, ktorý navyše prehĺbila i finančná a ekonomická kríza s vplyvmi na zamestnanosť a národné hospodárstvo najmä ku koncu prvej Ficovej vlády v júli 2010.

Udalosti tak v ekonomickej oblasti, ako aj na politickej scéne pred voľbami roku 2010 priniesli možnosť výmeny Ficovej vlády a návratu Mikuláša Dzurindu k moci, no nakoniec sa líderkou opozície stala Iveta Radičová, ktorá síce neuspela v boji o prezidentský post, ale získala v druhom kole volieb takmer jeden milión hlasov, a tým i pozíciu líderky opozície voči Robertovi Ficovi v parlamentných voľbách nasledujúceho roku. Vládu Ivety Radičovej už od začiatku sprevádzali vnútrostranícke, vnútrovládne konflikty, ktoré mali svoje korene ešte v období druhej Dzurindovej vlády. Robert Fico v tom čase v opozícii a odstavený od moci veľmi skúsene vyčkával na príležitosť, a tá sa čoskoro dostavila. Vnútrovládny spor o navýšenie a rozšírenie kompetencií eurovalu (ktorý sa v rámci EÚ dohodol ešte za vlády Roberta Fica) znamenal neprekonateľný spor medzi liberálmi, spolu s ultrakonzervatívcami na jednej strane v koalícii a zvyškom strán na strane druhej. Robert Fico sa ponúkol, že poslanci jeho strany zahlasujú za vládny návrh a navýšenie eurovalu, ale pod jednou podmienkou, a tou boli predčasné voľby, teda pád vlády Ivety Radičovej. Došlo k rozhodnutiu o spojení dvoch hlasovaní v NRSR do jedného a teda ultimátum pre liberálov a ultrakonzervatívcov. Buď zahlasujú za dôveru vláde, a teda aj za euroval, s ktorým majú problém, alebo sú tvrdohlavo proti, a tým aj proti vláde, ktorej sú členom. Rozhodli sa nakoniec 11. októbra 2011 spáchať politické harakiri, a tak sa euroval nielen v rekordne rýchlom čase a s podporou opozície, respektíve poslancov Roberta Fica schválil, ale sa aj začal proces štiepenia pravicového politického spektra, ktorý trvá dodnes. Politická nevyzretosť pravice v kombinácii s machiavelistickou precíznosťou a efektívnosť Roberta Fica teda znamenala jeho návrat k moci po predčasných voľbách v apríli 2012, pričom ešte ako finálny úder pravici tesne pred voľbami, na Vianoce 2012 bol načasovaný a na internet zavesený prepis spisu z prostredia tajných služieb/SIS ešte za čias druhej Dzurindovej vlády pod názvom Gorila, ktorý do detailov opisoval praktiky v oblasti delenia provízií a financovania politiky cez oligarchov v pozadí prakticky všetkých politických strán na scéne.

Počas celej druhej, po neskutočnom výsledku volieb dokonca jednofarebnej, vlády Roberta Fica sa samotný Fico úspešne vyhýbal mnohokrát opakovanej otázke novinárov, či ako jediný z politických špičiek skutočne bol s jedným z oligarchov v konšpiračnom byte tak ako opisuje samotný spis Gorila. Druhá vláda Roberta Fica po opätovnom uchopení moci začala deštruktívne a systematicky likvidovať reformy realizované počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu, no napriek tomu nerealizovala všetky opatrenia vlastného programu. Ku koncu vlády porušila prakticky všetky vlastné zásady, veselo a škandalózne privatizovala, ale aj oligarchovia z metapolitiky opäť získavali nielen väčší vplyv, ale aj finančné benefity vrátane verejných obstarávaní či oddlženia zo štátneho.

A tu sa vlastne dostávame i do dnešného stavu a systematicky rozloženej pravice, ktorá je neschopná spolupracovať a vytvoriť uveriteľnú, autentickú a plnohodnotnú alternatívu vládnucej štátostrane. Opäť sa na scéne objavujú takzvané nové tváre s nenaplnenými ambíciami a neskrývanou túžbou po moci a obdivom k tomu, kto dnes prakticky absolútnu moc má, teda k Robertovi Ficovi. Áno, zhodou okolností, tak ako pri Mečiarovi či Ficovi, ide znova o právnika, vyhlasujúceho samého seba za nového premiéra, etablujúceho nový subjekt s pochybným financovaním a navyše doteraz nevyjasneným financovaním neúspešnej prezidentskej kampane, v ktorej sa nedostal ani do druhého kola.

Ak stále naivne dúfame, že sa z minulosti poučíme a tentoraz budeme hlasovať inak, tak dúfame zbytočne a ukážu to už najbližšie voľby v marci tohto roku, ktoré v skutočnosti budú len o voľbe medzi červeným a modrým Smerom, teda tými istými ľuďmi z metapolitiky, ktorí tu už a navyše stále tí istí desiatky rokov ťahajú za nitky, demokraciu považujú za, citujem „hovno systém“ a voliča za niečo obdobné a bez schopnosti vidieť skutočný obraz slovenskej politiky a nazrieť pod jej povrch. Kľúč k rozriešeniu tohto zásadnému problému, ktorý sa tiahne celou slovenskou politikou už od vzniku samostatného štátu, leží totiž vo financovaní politických strán. Pokiaľ sa nám v najbližších rokoch nepodarí odstaviť oligarchov od moci nad politickými stranami, teda obchodníkov s vplyvom, ktorí sa tvária že sú politici a nami volení zástupcovia, tak ani nemôžeme dúfať v zmenu. Žiaden falošný mesiáš ani žiadna zmena sama od seba nepríde, pokiaľ sa nezmobilizujeme a nezmeníme my sami a pokiaľ nezačneme spolu od politiky a politikov žiadať jednoducho viac, a teda to, čo nám patrí, čiže nie oligarchiu (v ktorej je ťažisko moci na ich strane), ale demokraciu (v ktorej je ťažisko moci na našej strane), nie kolabujúci, ale fungujúci systém, ktorý slúži nám, občanom tejto krajiny a nie záujmom kapitálotvornej vrstvy, ktorá je, žiaľ, naším spoločným a nechceným dedičstvom ešte z čias mečiarizmu.

Radovan Kavický: Európska únia – ako ďalej?, nextfuture.sk, 12. 2. 2016

2016_2 Pôvodne publikované 12. 2. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Križovatka, pred ktorou dnes Európa stojí, nám umožňuje ísť v zásade dvoma možnými cestami, pričom ani jedna z nich nie je ideálna, no rozhodnúť sa musíme. Prvá z nich vedie k ešte výraznejšej integrácii a spolupráci, než ktorej sme svedkami dnes, a vytvoreniu európskeho superštátu, teda cesta vzdania sa národnej suverenity v mnohých ďalších oblastiach, akou je napríklad migračná, fiškálna, rozpočtová, obranná či sociálna a zdravotná politika. Druhá cesta vedie k zastaveniu týchto integračných procesov, teda zastaveniu odovzdávania, prípadne návratu už odovzdaných právomocí, napríklad v oblasti menovej či daňovej politiky alebo bankového dohľadu na národnú úroveň. Teda z politického hľadiska cesta návratu k nacionalizmu spojená i s formálnym zánikom Európskej únie.

 

Pre prvú z ciest, teda postupný prechod k fiškálnej a politickej únii, sa európske politické elity rozhodli už v reakcii na krízu pred niekoľkými rokmi a žiaľ tento prechod bol nielen pomalý, ale navyše bez výraznejšej diskusie, čím si sami vytvorili základ dnešných problémov a konfliktov. V dnešnej, pod vplyvom dlhodobého neriešenia migračnej a dlhovej krízy, rozhádanej Európe sa preto ako pravdepodobnejšia javí druhá z ciest, teda cesta postupnej dezintegrácie Európy v najbližších rokoch. Ale len budúcnosť ukáže, či Európa a jej politické elity ešte nájdu zvyšky spoločných síl na vyrovnanie sa s akútnymi problémami, ako aj zásadnými dlhodobými výzvami, pred ktorými stojíme.

„ Budúcnosť ukáže, či Európa a jej politické elity ešte nájdu zvyšky spoločných síl na vyrovnanie sa s akútnymi problémami, ako aj zásadnými dlhodobými výzvami, pred ktorými stojíme. “

Medzi dlhodobé v zmysle časového horizontu 20 – 30 rokov a žiaľ aj dlhodobo odsúvané výzvy patrí súhrn problémov spojených s neuspokojivým demografickým vývojom a starnutím populácie v Európe. Ide teda predovšetkým o výzvy spojené so starnutím populácie, nedostatočnej a klesajúcej pôrodnosti, ale aj s tým spojeného ohrozenia udržateľnosti finančného modelu sociálnej, dôchodkovej a zdravotnej politiky. S výnimkou strednej a niektorých krajín východnej Európy sú prakticky všetky zvyšné európske krajiny dlhodobo nereformované, pod vplyvom dlhovej krízy až po uši zadlžené, stagnujúce a navyše prakticky neschopné čokoľvek na tomto stave zmeniť, lebo jednoducho len veľmi ťažko si možno dnes v západnej Európe predstaviť politickú stranu, ktorá by vyhrala voľby reformnou rétorikou sľubujúcou bolestivé, no nevyhnutné a na naštartovanie rastu toľko potrebné reformy a nové modely financovania. Je to konštatovanie smutné, ale žiaľ tento trend sa pravdepodobne ani v najbližších  rokoch nepodarí úplne zvrátiť a stále teda hrozí kolaps verejných financií a štátu ako takého hneď vo viacerých európskych krajinách.

„ Ide predovšetkým o výzvy spojené so starnutím populácie, nedostatočnej a klesajúcej pôrodnosti, ale aj s tým spojeného ohrozenia udržateľnosti finančného modelu sociálnej, dôchodkovej a zdravotnej politiky. “

Pritom veľmi jednoducho by bolo možné zlepšiť demografický vývoj v časovom horizonte najbližších desiatok rokov, napríklad využitím dnes akútnej migračnej krízy vo svoj prospech. Ak sa pozrieme na štatistiky dnes prichádzajúcich migrantov, tak napríklad vyše 70 percent všetkých dnešných migrantov smerom do Európy tvoria muži v produktívnom veku a mnohí z nich s vysokoškolským, alebo aspoň stredoškolským vzdelaním, pričom dokonca viac ako polovica z dnes prichádzajúcich migrantov je vo veku od 18 do 35 rokov a v rámci tejto vekovej skupiny tvoria viac ako 50 percent ženy s minimálne stredoškolským, ale často aj vysokoškolským vzdelaním. Takáto veková ako aj kvalifikačná štruktúra migrantov by, samozrejme, v prípade efektívneho a úspešného začlenenia, integrácie do spoločnosti, bola pre Európu doslova splneným želaním, lebo by nielenže neznamenali záťaž na verejné financie z pohľadu investícií do vzdelávania či sociálnej politiky, ale z dlhodobého hľadiska by i zvýšili pôrodnosť a pomohli tak minimálne zmierniť, alebo čiastočne odstrániť, demografický problém spolu s potenciálnym prorastovým impulzom charakteru fiškálneho stimulu pre celú európsku ekonomiku, ako aj ekonomiky daného štátu, ktorý by takúto úspešnú integráciu migrantov úspešne realizoval.

„ Pritom veľmi jednoducho by bolo možné zlepšiť demografický vývoj v časovom horizonte najbližších desiatok rokov, napríklad využitím dnes akútnej migračnej krízy vo svoj prospech.“

Samozrejme, niečo také by si žiadalo od európskych elít zmysluplnú víziu, odhodlanie, politickú vôľu a úplne iné chápanie, prístup, ako aj reálnu politiku než akej sme v Európe svedkami dnes. Hoci väčšia časť viny leží na pleciach politikov, čiastočne na svedomí to majú aj médiá, lebo dnešný mediálny obraz migrantov je mimoriadne negatívny, na úrovni priam invázie či živelnej pohromy, ktorá vyvoláva v Európanoch strach a odpor u obyvateľstva, a to aj preto, že na taký masívny pohyb migrantov sme v Európe neboli a ani dnes stále žiaľ nie sme pripravení. Politická interpretácia tohto migračného fenoménu je navyše opäť len negatívna, narábajúca s rétorikou spájajúcou migráciu s terorizmom, reakciou na migračnú krízu v podobe ochrannej politiky štátu a s nacionalizmom, pričom neschopnosť európskych elít reagovať zasa podporuje rast euroskepticizmu či vzostup antiimigrantskej politiky, a v mnohých prípadoch táto nečinnosť dokonca vyvoláva medzi ľuďmi v krajinách Európy i ďaleko vážnejšie a potenciálne pre Európu opäť raz deštruktívne odstredivé sily v podobe politiky neznášanlivosti, neonacizmu a rasizmu.

„ Dnešný mediálny obraz migrantov je mimoriadne negatívny na úrovni priam invázie či živelnej pohromy, ktorá vyvoláva v Európanoch strach a odpor u obyvateľstva, a to aj preto, že na taký masívny pohyb migrantov sme v Európe neboli a ani dnes stále žiaľ nie sme pripravení.“

Ak sa pozrieme na demografické krivky a prognózy demografického vývoja v Európe, tak sme svedkami celkového poklesu pracovnej sily už dnes a tento trend sa nezmení ani v najbližších 20 – 30 rokoch, pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene práve v oblasti migračnej politiky. Zásadne opačný trend možno nájsť pri pohľade na prognózy vývoja populácie napríklad pre Stredný východ, Afriku či Áziu. Jednoducho, pokiaľ si Európa v najbližších desiatkach rokov chce udržať dnešnú životnú úroveň, tak sa to nezaobíde buď bez zmeny reprodukčného správania sa dnešnej európskej populácie, alebo bez nielen akceptovania zmeny štruktúry obyvateľstva tak z pohľadu náboženstva, ako aj napríklad rasovej príslušnosti, ale najmä bez cieleného lákania produktívnej pracovnej sily a integrovania ešte výraznejšej vlny migrácie do Európy, než ktorej sme svedkami dnes.

„ Mediálny obraz migrantov, vyvoláva medzi ľuďmi deštruktívne odstredivé sily v podobe neznášanlivosti, neonacizmu a rasizmu. “

Dnešnú európsku ekonomiku a spoločnosť možno charakterizovať ako bohatú, otvorenú a deregulovanú, a práve z tohto charakteru a typu spoločenského usporiadania vypláva i zvýšená potreba po pracovnej sile prameniacej aj z migrácie tak vnútornej, ako aj vonkajšej, ktorá je nielen potrebná, ale priamo nevyhnutná pre správne dlhodobo udržateľné fungovanie takéhoto usporiadania. Ak by sa aj Európa rozhodla uzavrieť svoje hranice, tak táto potreba, či skôr nevyhnutnosť migrácie, nevymizne, len sa presunie do sivej a čiernej zóny, teda podporí sa prevádzačstvo a ilegálne prisťahovalectvo. Európa všeobecne a Európska únia v rámci nej by taktiež skrátka mala zostať otvorenou a hľadať spoločnú cestu a riešenia, pokiaľ chce prežiť a udržať si dnešný životný štandard. Celková dnešná európska masívna nadspotreba je možná len za cenu, že z globálneho hľadiska tie najchudobnejšie krajiny ďalej chudobnejú tak v oblasti surovinového bohatstva, ako aj obchodu, čím sa svet ďalej polarizuje, čo je ďalší dodatočný tlak na v tomto prípade už vynútenú migráciu smerom do bohatších krajín. Urgentný zásah je jednoducho potrebný i v tejto oblasti a na najbližšie desaťročia by preto mali byť aktuálne nielen environmentálne otázky a dôsledky tejto európskej nadspotreby, ale aj nastolenie férových obchodných vzťahov smerom ku krajinám najchudobnejším, lebo tie súčasné obchodné vzťahy doslova uvrhujú do chudoby predovšetkým krajiny globálneho juhu.

„ Pritom to, čoho by sa európska verejnosť skutočne mala báť, nie sú vôbec imigranti samotní, ale je to vlastná neschopnosť a nekompetentnosť európskych lídrov čeliť týmto spoločným výzvam. Takáto zložitá dnešná situácia a prevládajúci, a hoci aj iracionálny, strach vytvárajú ideálne podhubie pre potenciálne politické zisky radikálne pravicových a protiimigračných populistov v najbližších desaťročiach, alebo dokonca už i v najbližších rokoch. “

Samozrejme, problematika migračnej a demografickej krízy nie sú jediné výzvy, ktorým Európa čelí. Otázkou zásadného charakteru je implementácia týchto potrebných zmien a reforiem. Európska únia so svojou vyše pol miliardovou populáciou a obrovským vnútorným trhom má viac ako dostatok zdrojov na vyrovnanie sa aj s touto výzvou, no chce to predovšetkým politickú vôľu a spoločný postup všetkých zainteresovaných a nie vyhrážky či politické vydieranie, ktorého sme dnes žiaľ svedkami. V prípade neúspešnej alebo neefektívnej imigračnej politiky si Európa pod sebou môže opäť raz podpíliť vlastný konár, ak by tento proces viedol k ešte výraznejšej polarizácii a vyhroteniu názorov v spoločnosti, či napríklad k ešte výraznejšiemu zväčšovaniu rozdielov medzi chudobnými a bohatými, než akého sme svedkami dnes. V tomto prípade neúspešnej imigrácie by sa práve naplnil ten najnegatívnejší scenár, ktorého sa väčšina európskeho obyvateľstva dnes bojí a z čoho pramení i nenávisť a odpor k imigrantom, ktorá sa žiaľ už aj pretavuje do zmeny politickej mapy Európy smerom k populizmu a politike neznášanlivosti.

„ Európa a Európska únia sa jednoducho potrebuje dnes urýchlene a vážne zamyslieť a najmä rozhodnúť, či samu seba do najbližších desaťročí pretransformuje v niečo kvantitatívne aj kvalitatívne iné, alebo zotrvá v dnešnom marazme a kombinácii politickej arogancie so zahanbujúcou nekompetentnosťou politických elít. “

Pritom to, čoho by sa európska verejnosť skutočne mala báť, nie sú vôbec imigranti samotní, ale je to vlastná neschopnosť a nekompetentnosť európskych lídrov čeliť týmto spoločným výzvam. Takáto zložitá dnešná situácia a prevládajúci, hoci aj iracionálny, strach vytvárajú ideálne podhubie pre potenciálne politické zisky radikálne pravicových a protiimigračných populistov v najbližších desaťročiach, alebo dokonca už i v najbližších rokoch. Európa už niečo také v histórii viackrát zažila, no je otázne, či sa poučila, lebo kombinácia bohatej rétoriky, a hoci aj absentujúcej logiky v kombinácii s nenávisťou, útočí na tie najsilnejšie emócie a je žiaľ vždy desivo efektívna v momentoch, keď v spoločnosti prevládne práve strach. Mnohé v tomto smere naznačia už najbližšie parlamentné voľby vo viacerých európskych štátoch v najbližších rokoch, ale už dnes možno vidieť tento obrat napríklad vo Francúzsku (Marine Le Pen/šovinizmus a euroskepticizmus v kombinácii s pro-ruskou orientáciou), Poľsku (Právo a spravodlivosť/ultrapravicový kresťanský nacionalizmus), Nemecku (AfD/pravicový populizmus a euroskepticizmus), Švédsku (Švédski demokrati spolu s fašistami v jednej z frakcií), Dánsku (protimigračná koaličná Ľudová strana), ale aj Taliansku či Veľkej Británii, ktorú pravdepodobne v najbližších rokoch čaká i hlasovanie o vystúpení z EÚ.

Európa a Európska únia sa jednoducho potrebuje dnes urýchlene a vážne zamyslieť a najmä rozhodnúť, či samu seba do najbližších desaťročí pretransformuje v niečo kvantitatívne aj kvalitatívne iné, alebo zotrvá v dnešnom marazme a kombinácii politickej arogancie so zahanbujúcou nekompetentnosťou politických elít. Toto zásadné rozhodnutie totiž určí budúcnosť Európy ako takej, teda či sa Európa skutočne posunie od exportéra stability a bohatstva smerom k exportu politického a ekonomického chaosu, alebo nakoniec predsa len nie.

Radovan Kavický: Zhrnutie roka 2015 Európsky kolaps, nextfuture.sk, 8. 2. 2016

2016_2 Pôvodne publikované 8. 2. 2016
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Ak by sme chceli v krátkosti a výstižne pomenovať uplynulý rok 2015, tak to bol rok krízový, pričom slová kríza či kolaps sa počas neho skloňovali mnohokrát, a to hneď vo viacerých súvislostiach od tých ekonomických až po tie politické.

 

Dominantnou témou prvej polovice roku bola najmä dlhová kríza, ekonomická situácia Grécka a nielen konečne priznaný default, ale prakticky paralýza a kolaps gréckeho štátu ako takého spolu s referendom a predčasnými voľbami, ktoré nepriniesli zásadnú zmenu v smerovaní krajiny. Druhá polovica roka však tento stále nerozriešený grécky problém prekryla ešte závažnejšou témou, a tou sa stala migračná kríza v Európe, pričom masívny príliv utečencov paralyzoval hneď niekoľko krajín Európy súčasne, čo spôsobilo de facto zánik Schengenu a obnovenie hraničných kontrol medzi viacerými krajinami Európy.

Obe tieto dominantné témy tohto roka majú spoločného menovateľa, a tým je absolútna a žiaľ už roky trvajúca neschopnosť a nepripravenosť európskych politických elít hľadať, nachádzať a implementovať spoločné riešenia, ktoré by vyhovovali všetkým zúčastneným a viedli k zvýšeniu súdržnosti v Európe. Pre doslovné babráctvo týchto pseudoelít sme dnes žiaľ svedkami konfliktov a podporovania odstredivých síl v Európe, radikalizácie politických postojov tak na národnej, ako aj nadnárodnej úrovni, novej európskej vlny nacionalizmu a začiatku prepisovania politickej mapy Európy, ktoré bude pokračovať aj v roku 2016. Finančná kríza poukázala na nepripravenosť Európy zvládať situáciu a rovnako migračná kríza nás pristihla nepripravených a oslabených. Ako si aj na nasledujúcich riadkoch ukážeme, reakcia v oboch prípadoch bola oneskorená, nedostatočná a neúčinná, navyše spojená s ďalším odovzdávaním kompetencií na nadnárodnú úroveň, teda obmedzeniami na úkor národnej suverenity.

„ Masívny príliv utečencov paralyzoval hneď niekoľko krajín Európy súčasne, čo spôsobilo de facto zánik Schengenu a obnovenie hraničných kontrol medzi viacerými krajinami Európy. “

Začnime však Gréckom, ktoré v tomto roku bolo európskymi elitami a predovšetkým Nemeckom doslova vydierané a pod hrozbou vyhodenia z eurozóny, a tým aj z Európskej únie, bolo donútené k bezpodmienečnej kapitulácii, vzdania sa kontroly nad veľkou časťou štátneho majetku, a či už si to pripustíme, alebo nie, Grécko sa v tomto roku stalo vazalom Európy bez čo i len náznaku oživenia rastu a vrátenia sa na finančné trhy.

Od začiatku takzvanej gréckej krízy mali európske elity hneď niekoľko možností, ako sa problému vyhnúť, alebo ho ešte hneď v zárodku vyriešiť. Stačilo by nepodporovať podvody v štatistikách a neobchádzať vlastné pravidlá len preto, aby Grécko prijalo euro za svoju menu. Stačilo by netolerovať enormné grécke zadlžovanie, ktoré podporovalo nezodpovednú grécku politiku a roky nielen budovalo závislosť od peňažných tokov zo západnej Európy, ale aj vystavovalo bezprecedentnému riziku samotné systémové európske komerčné banky, ktoré celý tento cirkus financovali. Po otrasoch na globálnom finančnom trhu koncom roka 2008 a preliatí krízy z USA do Európy v roku 2009 však tieto isté európske komerčné banky, ktoré mali nezodpovedne zainvestované peniaze aj v USA, bolo treba zachraňovať, a všetky ostatné problémy vrátane gréckeho tak išli bokom, pričom záchrannú akciu nevykonala opäť raz paralyzovaná Európska únia, ale zostalo to bremenom a úlohou národných vlád a jednotlivých štátov EÚ. Došlo teda k tomu, že sa ešte viac prehĺbili problémy hneď viacerých zadlžených krajín a medzi inými aj Grécka.

Z globálnej finančnej krízy v súkromnom sektore sa stala dlhová európska kríza v sektore verejnom, pričom najvypuklejšie z južných európskych krajín PIGS sa tento problém prejavil práve v Grécku. Enormný nárast gréckeho dlhu a rizikových prirážok však stále nebol pre európske elity dostatočným výkričníkom či alarmom a začali zneužívať tieto problémy na vytvorenie takého systému spoločného rizika v rámci Európy, ktorý by sa tváril ako európske riešenie, no predovšetkým vytvoril ilúziu, že Grécko nie je v defaulte, cielene tak zakryl realitu, kúpil čas a tým ochránil predovšetkým súkromné banky, ktoré by si v opačnom prípade museli pripísať straty za to, že spravili zlé ekonomické rozhodnutie, keď financovali nezodpovednú politiku Grécka. Európska únia a jej pseudoelity tak opäť raz porušili a následne zmenili vlastné pravidlá, tentoraz dokonca primárne právo a zmluvu o samotnej Európskej únii, ktorá zakazovala bailouty v rámci Európy. Vznikla tak akciová spoločnosť „euroval“, za ktorú sa zaručili všetky členské štáty a ktorá na „spoločnú európsku kreditku“ požičiavala aktuálne kolabujúcej krajine, ktorej už na finančnom trhu nechcela, nevedela, nedôverovala či skrátka nemohla požičať viac už žiadna komerčná banka. V momente, keď sa do akútnych problémov dostali aj ostatné krajiny PIGS, sa možnosti eurovalu vyčerpali, a tak európske elity porušením vlastných pravidiel a ich urýchlenou zmenou spolu s rozšírením kapacity a kompetencií umožnili zachraňovať a bailoutovať nielen krajiny, ale dokonca aj priamo komerčné banky, čo vyvolalo nevídanú, ale plne oprávnenú vlnu odporu na národnej úrovni a viedlo k pádu vlád vo viacerých európskych krajinách, vrátane tej slovenskej. Navyše z pôvodne dočasného „riešenia“ bez opory v európskom práve sa euroval stal trvalým bailoutovacím nástrojom v rukách európskych elít slúžiacim na rozdeľovanie rizika, ktorý sa neskôr opakovane ukázal ako absolútne neúčinný a nesprávny, pričom na stabilizáciu situácie bol potrebný až zásah ECB, ktorá poprela vlastné princípy, ako aj inflačný cieľ, a nakoniec na seba prevzala prakticky všetky riziká, ako aj bremeno spojené s vytváraním ilúzie trojáčkového gréckeho dlhopisu, teda držbou nesplatiteľných dlhopisov jednotlivých národných vlád v držbe komerčných bánk. ECB dodnes dodáva na trh nadbytočnú likviditu, k čomu pridala aj zrazenie základnej úrokovej sadzby až úplne na nulu a oficiálnou politikou kvantitatívneho uvoľňovania, ktorú roky odmietala, ale čím takpovediac umelo drží pri živote pacienta zvaného eurozóna, ktorý po operačných zásahoch neschopných európskych elít upadol do kómy, v ktorej je i naďalej.

„ Pre babráctvo pseudoelít sme dnes žiaľ svedkami konfliktov a podporovania odstredivých síl v Európe, radikalizácie politických postojov tak na národnej, ako aj nadnárodnej úrovni, novej európskej vlny nacionalizmu a začiatku prepisovania politickej mapy Európy, ktoré bude pokračovať aj v roku 2016. “

Celému tomuto európskemu cirkusu, ktorý trvá roky, sa pritom dalo opäť raz vyhnúť, a Grécku ako aj iným krajinám sa mohlo skutočne pomôcť tým spôsobom, že by sa vytvorili pravidlá a procesy pre odchod z eurozóny a že by sa odpísala podstatná časť dlhu Grécka. Namiesto toho európske elity opäť raz len navýšili dlhové bremeno Grécka, pohrozili vyhodením z Európskej únie a napríklad ECB začala konať nie ekonomicky a odborne, ale čisto politicky, a prebrala na seba úlohu vydierača, keď v súlade s politickými cieľmi európskych elít v lete tohto roku paralyzovalo grécky bankový systém, aby donútili Grécko prevziať na seba ďalšiu ťarchu nových dlhov a staré dlhy splácať cez výnosy z plánovanej privatizácie, a teda vzdania sa kontroly nad gréckymi štátnymi aktívami.

Európska únia a v rámci nej eurozóna sa tak stala nástrojom na zotročenie jedného z členských štátov a suverénneho európskeho štátu, a to všetko len preto, aby si nemecká, francúzska či talianska alebo španielska komerčná banka nemusela priznať straty a neohrozila tak európsky bankový systém. Prostredníctvom cielene, politicky deformovaného, chronicky podkapitalizovaného európskeho finančného trhu sa tak zo súkromného problému a zlej investície bánk stal problém verejný a dlhový problém celej eurozóny a Európskej únie s likvidačnými dôsledkami na národnej úrovni u konkrétnych štátov, konkrétne v tomto prípade Grécka. Jednoducho Grécko v dôsledku takejto nezodpovednej politiky európskych elít bolo v tomto roku a na najbližšie desaťročia uvrhnuté do stavu rozvratu štátu, kolapsu ekonomického systému, bez schopnosti plniť dokonca základné štátne funkcie, ako je napríklad účinná ochrana hraníc štátu a v tomto prípade aj hraníc Schengenu a celej Európskej únie.

„ Európske elity porušením vlastných pravidiel a ich urýchlenou zmenou spolu s rozšírením kapacity a kompetencií umožnili zachraňovať a bailoutovať nielen krajiny, ale dokonca aj priamo komerčné banky, čo vyvolalo nevídanú, ale plne oprávnenú vlnu odporu na národnej úrovni a viedlo k pádu vlád vo viacerých európskych krajinách vrátane tej slovenskej. “

Práve tu môžeme nájsť prepojenie a spoločného menovateľa dvoch kľúčových udalostí, teda krízy dlhovej a krízy migračnej. Od začiatku dlhovej krízy sa zo strany európskych elít zdôrazňovalo predovšetkým to, že žiadna z krajín nedokáže samostatne čeliť kríze, a preto je potrebné dosiahnuť európsky konsenzus spojený s odovzdaním časti kompetencií z národnej na nadnárodnú úroveň. Ako dnes vidíme, nič zásadné a žiadne efektívne európske riešenie to neprinieslo, dlhová kríza sa len predĺžila a v dôsledku politickej nekompetentnosti a neschopnosti rozriešiť krízu došlo k oslabeniu národnej úrovne, ktorá často nie je schopná reagovať na nové výzvy práve v súvislosti s krízou migračnou.

V priebehu roka 2015 nelegálne prekročili hranice Schengenu takmer 2 milióny migrantov (oficiálne, pričom neoficiálne čísla sú ešte vyššie) prevažne zo Sýrie, Kosova, Afganistanu, Eritrey, Albánska, Iraku a Pakistanu, pričom smerovali prevažne do Nemecka, ktoré si za cieľovú krajinu vybralo vyše milióna z nich a medzi ďalšie cieľové krajiny patrili najmä Švédsko, Taliansko, Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Veľká Británia.

„ Vznikla tak akciová spoločnosť „euroval“, za ktorú sa zaručili všetky členské štáty a ktorá na „spoločnú európsku kreditku“ požičiavala aktuálne kolabujúcej krajine, ktorej už na finančnom trhu nechcela, nevedela, nedôverovala, či skrátka nemohla požičať viac už žiadna komerčná banka. “

Európa sa najmä ku koncu roka politicky rozlomila, a to práve na otázke riešenia migračnej krízy, pričom dlho si závažnosť situácie ani plne neuvedomovala. Keď prichádzali prvé správy najmä z Talianska a Grécka o nedostatočných finančných a ubytovacích kapacitách a celkovom nezvládaní situácie spolu s nedostatočnou ochranou hraníc Schengenu, európske elity prichádzali len s veľmi chabými pokusmi o riešenie, ponúkli len prerozdelenie prvých 40-tisíc utečencov cez dobrovoľné kvóty, pričom nedochádzalo ani k posilňovaniu kapacít a ani k príprave na potenciálny nával ďalších utečencov do konca roka. Následne v septembri, keď začínalo ísť do tuhého, sa rozhodovalo o osude 120-tisíc z nich a začal rásť odpor najmä od krajín V4, ktoré boli doslova vydierané, a tomuto vydieraniu nakoniec ustúpilo len Poľsko. Namiesto hľadania konsenzu, posilňovania finančných a ubytovacích kapacít a skutočného riešenia migračnej krízy na najvyššej politickej úrovni, sa prešlo na metódu obchádzania rozhodnutí a silovú metódu, teda prehlasovávania na úrovni ministrov ako aj hrozby zastavenia eurofondov v prípade neakceptácie prezentovaného „riešenia“ v podobe „povinných kvót na utečencov“. Dotknuté krajiny vrátane Slovenska reagovali, pochopiteľne, žalobou, ktorá bude mať súdnu dohru v najbližších mesiacoch a celej záležitosti nasadila „pomyselnú korunu za hlúposť“ ďalšia žaloba a sťažnosti tentoraz na nátlak Nemecka od Európskej komisie smerom ku krajinám, ktoré vraj nezvládli ochrániť vonkajšiu hranicu Schengenu, najmä Grécko a Taliansko, teda zhodou okolností práve krajiny najviac zaťažené a nesúce naďalej najväčšie bremeno finančnej a dlhovej krízy.

„ Z pôvodne dočasného „riešenia“ bez opory v európskom práve sa euroval stal trvalým bailoutovacím nástrojom v rukách európskych elít slúžiacim na rozdeľovanie rizika, ktorý sa neskôr opakovane ukázal ako absolútne neúčinný a nesprávny.“

Jednoducho absurdná situácia. Medzičasom do paralyzovanej a rozhádanej Európy do konca roka pribúdali utečenci tempom približne 10-tisíc denne, teda zhruba 300-tisíc mesačne. Veľmi vážne naštrbené vzťahy v rámci Európy spolu s neschopnosťou európskych lídrov ponúknuť skutočné riešenie a hľadať spoločnú dohodu tak pri kríze migračnej, ako aj dlhovej, nám pozitívny výhľad pre rok 2016 skutočne nedáva.

„ Namiesto hľadania konsenzu, posilňovania finančných a ubytovacích kapacít a skutočného riešenia migračnej krízy na najvyššej politickej úrovni sa prešlo na metódu obchádzania rozhodnutí a silovú metódu. Teda prehlasovávania na úrovni ministrov, ako aj hrozby zastavenia eurofondov v prípade neakceptácie prezentovaného „riešenia“ v podobe povinných „kvót na utečencov“. Dotknuté krajiny vrátane Slovenska reagovali, pochopiteľne, žalobou, ktorá bude mať súdnu dohru v najbližších mesiacoch.“

Radovan Kavický: Na tému školstvo & štrajk učiteľov... takto., isu.sk, 5. 2. 2016

2016_1 Pôvodne publikované 5. 2. 2016

"Doluuvedení slovenskí ekonómovia pôsobiaci na Slovensku a v zahraničí podporujú Iniciatívu slovenských učiteľov. Slovenské školstvo sa dostalo do žalostného stavu ohrozujúce dlhodobú prosperitu našej krajiny:

- Dlhodobo investujeme do vzdelávania a budúcnosti našich detí najmenej financií spomedzi vyspelých krajín. Podobne sú na tom veda aj výskum.
- Platy slovenských učiteľov v porovnaní s inými absolventmi vysokých škôl sú len polovičné, čo je najmenej spomedzi krajín vyspelého sveta. Situácia začínajúcich učiteľov je obzvlášť alarmujúca.
- V kvalite vedomostí detí sme jedným z najhorších štátov v Európskej únii a na chvoste vyspelých štátov.
- Zdroj & detaily: http://kampanadost.sk/alarmujuce-fakty/

Pravidelné opakovanie kľúčovosti kvalitného školstva zo strany vlád a politikov nestačí. Síce existujú rozdielne odborné názory, ako systémovo zlepšiť fungovanie školstva na Slovensku. Tie nám však nebránia solidárne podporovať súčasný štrajk učiteľov.

Ing. Mgr. Andrej Svorenčík, MSc., PhD. University of Mannheim (kontaktná osoba)
Prof. Mgr. Ing. Maroš Servátka, PhD. Macquarie Graduate School of Management, Sydney
Doc. Mgr. Tatiana Kluvanková, PhD. Centrum excelentnosti SPECTRA, SAV+STU
Marek Hlaváč, A.M., MPP Harvard University
doc. Ing. Jana Péliová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave
doc. Ing. Štefan Rehák, PhD. Katedra verejnej spávy a regionálneho rozvoja, NHF EU v Bratislave
Mgr. Lucia Mytna Kureková, M.A., PhD. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť SGI
Ing. Zuzana Brokešová, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave
Radovan Vadovič, M.A., PhD. Assistant Professor, Carleton University, Ottawa, Canada
Mgr. Lucia Vojtassak, PhD. University of Calgary, Alberta, Canada
Ing. Martin Lábaj, PhD. Ekonomická univerzita v Bratislave
Ing. Radovan Kavický MESA 10
Mgr. Peter Katuščák, M.A., PhD. Assistant Professor, CERGE-EI Praha, VŠE Praha
Prof. Dr. Jarko Fidrmuc Zeppelin University, Friedrichshafen, Nemecko
Mgr. Ing. Katarina Danková, PhD. University of East Anglia
Tomáš Hellebrandt, B.A., M.A., MSc. Peterson Institute for International Economics
Ing.Tomáš Krištofóry Mendelova Univerzita v Brne
Dalibor Roháč, M.A., MPhil, PhD. American Enterprise Institute & University of Buckingham
Ing. Tomáš Miklánek, M.A. Vysoká Škola Ekonomická, CERGE-EI, Praha
RNDr. Ing. Peter Molnár, PhD. Norwegian University of Science and Technology"

(via) https://www.facebook.com/svorencik/po...

(via) Iniciatíva slovenských učiteľov [http://isu.sk/assets/Uploads/stanovis...]

+zoznam podporovateľov je podstatne dlhší (nielen ekonómovia): http://isu.sk/podporuju-nas

Radovan Kavický: Ilúzia prosperity, nextfuture.sk, 10. 12. 2015

2015_12 Pôvodne publikované 10. 12. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Vysoká koncentrácia bohatstva a diametrálne odlišný životný štandard vo vyspelých západných demokraciách v porovnaní s rozvojovými krajinami, ktorých sme boli svedkami v uplynulých dekádach, by nás mohla viesť k povrchnému záveru, že ide o stav uspokojujúci a trvalý, ktorý je výsledkom úspešnej politiky a ultimátneho víťazstva kapitalizmu po páde komunizmu. Krajiny západného sveta, teda Európskej únie a USA, sú dnes i naďalej globálne najsilnejšími ekonomickými oblasťami, centrami inovácií a prosperity. Táto predstava, teda podobná zahľadenosť do seba, sebaobdiv a pocit nadradenosti sú typické pre všetky západné demokracie, vrátane tej slovenskej, ktorá má to šťastie, že celosvetovo dnes stále patrí k tým najbohatším krajinám.

 

Ak však nazrieme pod povrch prakticky všetkých týchto navonok úspešných krajín, uvidíme absolútne odlišný obraz, mimoriadne vážne a prekvapivo totožné problémy, pred ktorými vedome zatvárame oči niekoľko dekád a ktoré fundamentálne ohrozujú náš doterajší spôsob života.

„ Každých 12 rokov dochádza k zvýšeniu svetovej populácie o dodatočnú miliardu obyvateľov, pričom krajiny západného sveta k tomuto trendu neprispievajú, a týka sa tak predovšetkým Ázie, Afriky a krajín Blízkeho východu. “

Od prelomu 70-tych a 80-tych rokov sme celosvetovo svedkami nevídaného populačného rastu, keď dochádza v priemere každých 12 rokov k zvýšeniu svetovej populácie o dodatočnú miliardu obyvateľov, pričom krajiny západného sveta k tomuto trendu neprispievajú, a týka sa tak predovšetkým Ázie, Afriky a krajín Blízkeho východu. Navyše globálne environmentálne zmeny, nedostatok pitnej vody či potravín, prípadne vojenské konflikty v mnohých týchto krajinách sú už dnes hlavným impulzom pre migráciu obyvateľstva, a to práve smerom k takzvanému vyspelému západu, ktorý zdá sa stále neprecitol zo sna o vlastnej dokonalosti.

„ Predovšetkým v západných demokraciách možno identifikovať trend miznutia strednej vrstvy a majetkovej polarizácie spoločnosti spojenej v politickej sfére s pokračujúcou oligarchizáciou. “

Predovšetkým v západných demokraciách možno identifikovať i trend miznutia strednej vrstvy a majetkovej polarizácie spoločnosti spojenej v politickej sfére s pokračujúcou oligarchizáciou západných demokracií, ohromným zadlžením v priemere čoraz výraznejšie prekračujúcim objem ročného výkonu ekonomiky danej krajiny spojenej s populizmom a zlyhávaním základných funkcií štátu, teda nemožnosti finančne vykryť výdavky štátu.

„ Ohromné zadlženie v západných demokraciách spojené s populizmom spôsobuje zlyhávanie základných funkcií štátu. “

Mimoriadne závažným problémom je taktiež spomaľovanie rastu západných ekonomík a pokračujúcim celkovým presunom výroby západných firiem mimo krajiny pôvodu. Motiváciou na tento presun je predovšetkým lacná pracovná sila, ako aj snaha vyhnúť sa západným štandardom. Na jednej strane tento proces pomohol mnohým západným firmám ekonomicky prežiť, ale na druhej strane nielen zvýšil nezamestnanosť, a tým aj dodatočný tlak na už aj bez toho preťažené sociálne systémy západných krajín. Navyše krajiny samotné sa tým vystavujú riziku závislosti od východných trhov a riziku straty sebestačnosti.

„ Pokračujúci celkový presun výroby západných firiem mimo krajiny pôvodu na jednej strane pomohol mnohým firmám ekonomicky prežiť, ale na druhej strane zvýšil nezamestnanosť aj tlak na preťažené sociálne systémy západných krajín. Navyše, krajiny samotné sa tým vystavujú riziku závislosti na východných trhoch a riziku straty sebestačnosti.“

Ďalším z výrazných trendov je ohromný nárast spotreby, ktorý z pohľadu ekonomiky ako celku do veľkej miery pokryl pokles na strane výroby, ale tento impulz spolu s prebujneným a zlyhávajúcim sociálnym systémom a populistickou politikou ešte do väčšej miery zvyšuje tlak na zadlženosť západných krajín, a to či už z hľadiska zadlženosti verejnej, alebo tej súkromnej. Jednoducho západný svet, ako ho poznáme, si už desiatky rokov žije nad pomery a užíva si výhody plynúce z nerovnovážneho ekonomického postavenia aj v obchodných vzťahoch v čoraz viac bipolárnom svete, a keď sa zrazu tá časť svetovej populácie žijúca v nevyhovujúcich podmienkach rozhodne tento neférový stav riešiť migráciou smerom na západ, cítime sa prekvapujúco zaskočení a arogantne ich onálepkujeme termínom ekonomickí migranti, pričom so spiatočným lístkom ich posielame do krajiny pôvodu.

„ Nedostatok potravín či pitnej vody a vojenské konflikty sú hlavným impulzom pre migráciu obyvateľstva, a to práve smerom k takzvanému vyspelému západu, ktorý zdá sa stále neprecitol zo sna o vlastnej dokonalosti. “

„ Západný svet si už desiatky rokov žije nad pomery a užíva si výhody plynúce z nerovnovážneho ekonomického postavenia, a keď sa zrazu časť svetovej populácie žijúca v nevyhovujúcich podmienkach rozhodne tento neférový stav riešiť migráciou smerom na západ, cítime sa prekvapujúco zaskočení. “

Pre začiatok by sa pritom postačilo len trocha dôslednejšie pozrieť na čísla. Jedno percento celosvetovo najbohatších jednotlivcov má dnes pod kontrolou, respektíve priamo vlastní viac ako polovicu celosvetového bohatstva. Na druhej strane polovica pracujúcich dospelých jednotlivcov celosvetovo vlastní menej ako jedno percento celosvetového bohatstva. Celkovo horných desať percent najbohatších jednotlivcov, prevažne zo západného sveta a najbohatších krajín vlastní, respektíve kontroluje, až 87 % celkového svetového bohatstva. Celkový objem pomoci rozvojovým krajinám, teda aspoň nejaká forma solidarity, sa navyšuje len na papieri, ale v skutočnosti si mnohé krajiny už desiatky rokov neplnia svoje povinnosti, a týka sa to väčšiny krajín, vrátane Slovenska. A vo vyspelých krajinách, ktoré si tieto záväzky voči rozvojovým a menej vyspelým krajinám naopak plnia, sa rozvojová pomoc spája skôr s korupciou a politickými či ekonomickými záujmami v danej krajine.

„ Jedno percento celosvetovo najbohatších jednotlivcov má dnes pod kontrolou, respektíve priamo vlastní viac ako polovicu celosvetového bohatstva. Na druhej strane polovica pracujúcich dospelých jednotlivcov celosvetovo vlastní menej ako jedno percento celosvetového bohatstva. “

V oblasti koncentrácie bohatstva napríklad vo vyspelom západnom svete, ale aj v typicky postsovietskych krajinách, ktoré si prešli procesom transformácie na kapitalizmus a ku ktorým patrí aj Slovensko, je najviac veľmi časté, že tí najbohatší jednotlivci v spoločnosti či firmy v ekonomike sa k svojmu majetku dopracovali nie cez úspech na voľnom trhu, ale cez politické konexie. I pri tomto podrobnejšom pohľade vidíme, že sa postupne mení štruktúra rebríčka najbohatších jednotlivcov a najrýchlejší rast bohatých jednotlivcov môžeme dnes pozorovať predovšetkým v Ázii. Ale aj v rebríčku celosvetovo najväčších bánk a firiem jasne vidíme, že popredné pozície dnes už neobsadzujú tie európske či americké, ale ázijské, respektíve čínske.  

„ Horných desať percent najbohatších jednotlivcov a najbohatších krajín vlastní, respektíve kontroluje až 87 % celkového svetového bohatstva. “

Jednoducho západný svet si neplní svoje záväzky voči zvyšku sveta a postupne upadá, stráca svoje tradičné pozície, no či už si to pripustíme, alebo nie, z ekonomického pohľadu skutočne závisí od toho, kde, ako a kto vyrába, a dnes práve koncentrácia bohatstva v západnom svete a zároveň ich lokácia vo východnom svete je jedno z najväčších rizík, ktorému čelíme. Vo vlastnom podnikaní sú v priemere viazané až dve tretiny celkového majetku, zvyšok predstavujú predovšetkým finančné aktíva. Svetové bohatstvo samotné je tak vystavené exogénnym šokom nielen v súvislosti s pravidelnými krízami a zlyhaniami globálneho finančného systému, ale šokmi môžu byť i dramatické technologické a geopolitické zmeny.

„ V typicky postsovietskych krajinách, ktoré si prešli procesom transformácie na kapitalizmus a ku ktorým patrí aj Slovensko, je veľmi časté, že tí najbohatší jednotlivci v spoločnosti či firmy v ekonomike sa k svojmu majetku dopracovali nie cez úspech na voľnom trhu, ale cez politické konexie.“

Napriek tomu, že to mnohí stále odmietajú pripustiť, miera nerovnosti bohatstva v spoločnosti sa stala a je naším bremenom, ktoré má preukázateľne negatívny vplyv na hospodársky rast. Inak povedané, čím vyšší je podiel bohatstva miliardárov v danej krajine, tým pomalší je rast tejto krajiny. Dôležitý je tiež pôvod tejto nerovnosti v bohatstve, teda či ide o štrukturálnu nerovnosť, nerovnosť na základe politickej moci, prípadne či je výsledkom trhového mechanizmu. Majetková nerovnosť, ktorá pochádza z politických kontaktov, je zodpovedná za prevažnú väčšinu negatívnych vplyvov na hospodársky rast. Podľa mnohých ekonómov nárast nerovnosti v krajine približne o 4 percentá znižuje rast v priemere o pol percenta reálneho HDP v prepočte na obyvateľa. Jednoducho ak v krajine dôjde k tomu, že bohatstvo a moc sa sústredia v rukách úzkeho okruhu jednotlivcov, tak tieto ekonomické elity majú tendenciu koncentrovať moc i politickú a veľmi často tak ovplyvňujú politiku vo svoj prospech takým spôsobom, ktorý dopomáha k prehĺbeniu nerovností a nereprezentuje záujem širšej spoločnosti, čo je škodlivé tak pre danú krajinu, ako aj postupne ohrozuje samotný politický systém, demokraciu v danej krajine. Jednoducho daná krajina sa postupne presúva od demokracie smerom k oligarchii, čo je proces odsledovateľný prakticky vo všetkých takých vyspelých ako aj dobiehajúcich krajinách západného sveta.

„ Mnohí stále odmietajú pripustiť, že miera nerovnosti bohatstva v spoločnosti sa stala naším bremenom, ktoré má preukázateľne negatívny vplyv na hospodársky rast. Inak povedané, čím vyšší je podiel bohatstva miliardárov v danej krajine, tým pomalší je rast tejto krajiny. “

„ Dôležitý je pôvod nerovnosti v bohatstve a chudobe. Teda či ide o štrukturálnu nerovnosť, nerovnosť na základe politickej moci, prípadne či je výsledkom trhového mechanizmu. Majetková nerovnosť, ktorá pochádza z politických kontaktov, je zodpovedná za prevažnú väčšinu negatívnych vplyvov na hospodársky rast. “

Slovensko a postupná oligarchizácia

Na Slovensku taktiež môžeme pozorovať proces miznutia strednej vrstvy, postupnej oligarchizácie spoločnosti a koncentrácie bohatstva. No v mnohých týchto už spomenutých negatívnych trendoch našťastie zaostávame. Napríklad stále patríme k tým rovnostárskejším krajinám v porovnaní s vyspelejším západom a existujú pomerne malé rozdiely v bohatstve a príjmoch. Napríklad v eurozóne prevažná časť jednotlivcov a domácností vlastní v priemere len zlomok percenta všetkého bohatstva v danej krajine, no na Slovensku sú to približne 4 % všetkého bohatstva. Taktiež ďalším rozdielom je, že v krajinách eurozóny približne 10 % najbohatších jednotlivcov a domácností vlastní približne polovicu všetkého bohatstva v danej krajine, ale napríklad na Slovensku je to len zhruba jedna tretina všetkého bohatstva. Na druhej strane pri pohľade na čisté finančné aktíva patrí Slovensko k tým najchudobnejším. Štruktúra bohatstva jednotlivcov a domácností na Slovensku zahŕňa predovšetkým bývanie, respektíve nehnuteľnosti všeobecne, ďalej finančné aktíva a z nich predovšetkým vklady v bankách na bežných a sporiacich účtoch, pričom akcie, dlhopisy a podielové fondy sú skôr výnimkou, čo je taktiež rozdiel v porovnaní s vyspelým západným svetom. V neposlednom rade môžeme sledovať našťastie stále rozdiely aj v zadlžení, kde Slovensko patrí medzi krajiny s najnižšou mierou zadlženia, hoci tempo rastu za posledné roky je mimoriadne alarmujúce.

„ Jednoducho ako západné demokracie, tak aj postsovietske krajiny sa postupne presúvajú od demokracie smerom k oligarchii. “

Všeobecne sa tvrdí, že zväčšovanie majetkových rozdielov a rozdielov v bohatstve nie je prejavom nedokonalosti trhu, ale práve naopak, čím je trh dokonalejší, tým je pravdepodobnejšie, že výnosy z kapitálu budú vyššie ako tempo rastu ekonomiky, a teda i proces majetkovej diferenciácie sa bude čím ďalej prehlbovať. Ak sa však konečne neprebudíme zo sna, respektíve mylnej predstavy, že tento proces a naša prosperita budú trvať donekonečna, môže sa stať tento sen našou nočnou morou.

Radovan Kavický: Vymožiteľnosť práva v SR?, nextfuture.sk, 26. 11. 2015

2015_11 Pôvodne publikované 26. 11. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Je možné vymenovať mnoho oblastí, v ktorých Slovensko pri medzinárodných porovnaniach zaostáva, ale len v jednej oblasti sme globálne takmer absolútne na chvoste, a tou oblasťou je práve vymožiteľnosť práva. Ide o súbor problémov súvisiacich predovšetkým s aktuálne platnou legislatívou a často doslova paralyzovanou súdnou mocou, ktorá popri prehlbujúcej sa strate dôvery verejnosti sa naďalej topí vo vnútorných problémoch a konfliktoch. Konzekvencie tohto stavu sú však nielen právne, ale prevažne ekonomické, lebo tento stav deformuje trh, respektíve podnikateľské prostredie.

 

Kvalita podnikateľského prostredia sa posudzuje z rôznych hľadísk. Jedným z najdôležitejších je úroveň vymožiteľnosti práva, ktorá predstavuje základný pilier právneho štátu. Pod týmto termínom sa rozumie súhrn zákonných a faktických možností na dosiahnutie uspokojenia zákonným spôsobom uplatneného nároku, vrátane výkonu rozhodnutia. Vymožiteľnosť práva je jedným z najvýraznejších problémov slovenského podnikateľského prostredia a z viacerých národných a medzinárodných štúdií vyplýva, že najväčšími nevýhodami podnikateľského prostredia na Slovensku v porovnaní s inými krajinami sveta sú nízka vymožiteľnosť práva na jednej strane a vysoká miera klientelizmu a korupcie na strane druhej.

Existujú rôzne metódy hodnotenia podnikateľského prostredia, ktoré zohľadňujú okrem iných faktorov aj vymožiteľnosť práva a jedno z najspoľahlivejších medzinárodných porovnaní vykonáva Svetové ekonomické fórum. V rámci tejto metodiky je Slovensko v oblasti vymožiteľnosti práva dnes celosvetovo medzi vyše 140-timi hodnotenými krajinami na 138. mieste.

Z medzinárodných porovnaní tiež vyplýva, že ak sa aj náhodou podarí vymôcť žalovanú pohľadávku, trvá to v priemere takmer dva roky cestou všeobecného súdu, pričom náklady, teda právne služby, súdne poplatky a ďalšie náklady predstavujú až 30 percent hodnoty pohľadávky. Aj podľa samotných podnikateľov práve tento problém patrí medzi rozhodujúce prekážky podnikania na Slovensku.

Zdĺhavé a často nemožné vymáhanie pohľadávok cestou súdov nielenže viaže zdroje daného podnikateľa, ale vzhľadom aj na nízku efektivitu a pomalosť súdov znižuje šancu reálne vymôcť od veriteľov svoje pohľadávky včas, aby stihol zaplatiť svojim dodávateľom, čo stavia daného podnikateľa do druhotnej platobnej neschopnosti, a tým znemožňuje reálne fungovanie na trhu.

Čiastočné riešenie dnešného stavu v rámci vymožiteľnosti práva by bolo možné rozhodcovským konaním. Účastníci sporu by sa mohli dohodnúť, že svoj spor nepredložia na rozhodnutie všeobecnému súdu, ale súdu špecializovanému, respektíve rozhodcovskému písomnou formou, alebo v rámci obchodného práva by sa vyžadovalo, aby priamo dodávateľsko-odberateľské zmluvy obsahovali rozhodcovskú doložku. Rozhodcovské konanie totiž charakterizuje vyššia flexibilita konania, nižšie náklady, ale aj menej formálny prístup. To sú hlavné dôvody, prečo podnikatelia už aj dnes s obľubou využívajú rozhodcovské doložky a vkladajú ich nielen do zmlúv, ktoré uzatvárajú so svojimi obchodnými partnermi, ale aj do zmlúv, ktoré uzatvárajú so spotrebiteľmi.

Jediným výraznejším posunom v oblasti vymožiteľnosti práva boli v posledných rokoch úpravy legislatívy týkajúcej sa konkurzného konania a reštrukturalizácie, ktoré síce formálne posilnili postavenie veriteľov, no reálne to stále neviedlo k zrýchleniu a lepšiemu uspokojeniu pohľadávok veriteľov. Jednoducho hoci si mnohí tieto pretrvávajúce problémy uvedomujú, zatiaľ sa k celej problematike nepristúpilo systémovo s cieľom odstrániť tieto trhové deformácie.

Nutné je tiež reagovať na prieťahy v konaní na súdoch. Pomohlo by zavedenie takzvanej fikcie doručenia aj v prípade právnických osôb, ktoré budú zodpovedné za to, že im nemožno doručiť písomnosti a nebudú sa tak môcť naďalej úspešne vyhýbať súdnemu konaniu. Nová koncepcia doručovania písomností vo vzťahu so súdmi by mohla výrazne zefektívniť a zrýchliť súdne konanie.

Taktiež by k zlepšeniu dnešného stavu mohli dopomôcť nové typy pokút, ktoré by mali odstrašujúci účel tak smerom k súdom, ako aj k účastníkom konania a zabránili by prieťahom v konaní.

Jednoducho zvýšené úsilie je potrebné zamerať viacerými smermi, ale predovšetkým na oblasti, v ktorých sa dosiaľ nedosiahol želateľný posun a ktoré naďalej vykazujú nízky stupeň rozvoja. Okrem už spomenutých oblastí je to najmä zložitá a často sa meniaca legislatíva, vysoké administratívne zaťaženie, ale aj neprimerane vysoké odvodové zaťaženie a nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily.

Ak teda máme záujem toto zlepšiť a posilniť ekonomický rozvoj, ako aj dosiahnuť výraznejší hospodársky rast, je dnes nevyhnutné zvyšovať kvalitu podnikateľského prostredia a tú výrazne ovplyvňujú faktory ako úroveň legislatívy, rýchlosť súdov a reálna vymožiteľnosť práva. Ak by sme s týmto procesom začali aj dnes, tak zmeny v podnikateľskom prostredí sa, samozrejme, premietnu do kvantitatívnych charakteristík až oneskorene, no je nutné už konečne začať, lebo inak budeme i naďalej strácať tak globálnu, ako aj lokálnu konkurencieschopnosť.

Radovan Kavický: Transparentnosť verejného rozpočtu sa znížila, nextfuture.sk, 26. 10. 2015

2015_10 Pôvodne publikované 26. 10. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Slovensko sa v celosvetovom rebríčku rozpočtovej transparentnosti prepadlo o 15 priečok na celkové 30. miesto zo 102 zúčastnených krajín. K poklesu došlo aj v regionálnom porovnaní, kde sa Slovensko so ziskom 57 bodov (z maximálneho počtu 100) zaradilo za Českú republiku ako aj Poľsko. Naďalej pretrvávajú nedostatky najmä v oblasti zapojenia verejnosti do rozpočtového procesu, ale aj vykazovania, dohľadu a auditu.

 

Hodnotenie krajín z pohľadu otvorenosti a transparentnosti rozpočtu sa uskutočnilo po tretíkrát (prvé hodnotenie sa uskutočnilo v roku 2010, druhé v roku 2012) a z analýz v rámci projektu OBI (Open Budget Initiative), ktoré na Slovensku uskutočnila M.E.S.A. 10 vyplýva, že v oblasti rozpočtovej politiky došlo k celkovému zhoršeniu situácie a to napriek zavedeniu ústavných pravidiel obmedzujúcich verejný dlh či zriadeniu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v uplynulých rokoch. Slovensko sa v rebríčku transparentnosti rozpočtu prepadlo na celosvetovo 30. miesto (z 15. miesta v roku 2012) a v rámci regiónu ho predbehli všetky krajiny s výnimkou Maďarska, kde hodnotenie prebehlo po prvýkrát. Otvorenejší a transparentnejší rozpočtový proces majú v regionálnom porovnaní nielen Česká republika a Poľsko, ale napríklad aj Slovinsko, Bulharsko, či Rumunsko. Zhoršenie výsledku nastalo aj v dôsledku sprísnenia metodiky hodnotenia, ale aj v dôsledku nedostatočných opatrení vlády. Slovensko v posledných rokoch v rámci zvyšovania transparentnosti a otvorenosti rozpočtu uskutočnilo mnohé pozitívne zmeny, no tento proces sa medzičasom spomalil a naďalej pretrvávajú problémy napríklad v oblasti slabej kontroly nakladania s verejnými zdrojmi a tiež nedostatočného informovania a zapojenia verejnosti do rozpočtového procesu (tzv. participatívny rozpočet).

Ak vláda má záujem tieto nedostatky odstrániť, mala by zaviesť dôveryhodný a efektívny mechanizmus, ktorý by cielene zapájal verejnosť tak do tvorby rozpočtu ako aj procesu dohľadu nad plnením rozpočtu. Verejnosť, ale aj existujúce orgány dohľadu a kontroly majú i dnes možnosť podávať podnety, no ak sa aj zistia nedostatky v nakladaní s verejnými zdrojmi neexistuje prakticky žiadna následná spätná väzba od vlády. Pre zlepšenie stavu je tiež potrebný dôsledný, kvalitnejší a hlbší audit než doposiaľ a to nielen pri vybraných, ale všetkých rozpočtových výdavkoch a v prípade zistenia nedostatkov, či pochybení v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi by malo dôjsť k náprave a zverejneniu správy o tom aké kroky vláda vykonala po oboznámení sa s výsledkami auditu.

Vláda by tiež mala začať publikovať a distribuovať občanom krátke prehľady hospodárenia s verejnými zdrojmi, takzvané rozpočty pre verejnosť, kde by sa v zjednodušenej podobe občanom prezentovalo ako sa predvolebné sľuby a politika vlády pretavujú do podoby rozpočtu a jeho plnenia. Podľa odporúčaní by sa tiež mal zvýšiť dohľad nad rozpočtom prostredníctvom posilnenia kompetencií už existujúcich orgánov dohľadu (Rozpočtový výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Najvyšší kontrolný úrad a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť) a vyjasnením kompetencií medzi nimi.

K zlepšeniu stavu by tiež pomohlo zvýšenie zrozumiteľnosti vládneho návrhu rozpočtu ako aj štátneho záverečného účtu so zameraním na poskytnutie podrobných informácií o tom, ako nové návrhy vládnych politík v danom rozpočtovom roku ovplyvnia rozpočtové výdavky.

Hodnotenie OBI sa opiera o podrobnú analýzu každej z fáz rozpočtového procesu. Ide o jediný medzinárodne uznávaný a každé dva roky aktualizovaný rebríček krajín z pohľadu rozpočtovej transparentnosti. Pri porovnávaní krajín, podrobnej analýze celého rozpočtového procesu a finálnom zostavovaní rebríčka sa vychádza z metodiky Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a OECD. Výsledky analýz sú verifikované dvoma nezávislými odborníkmi a priestor na vyjadrenie navyše dostalo aj ministerstvo financií. Prieskum u nás prebiehal v období od júna 2013 do septembra 2015. Hodnotenie sa opakuje pravidelne každé dva roky, najbližšie sa znova uskutoční v roku 2017.

Zdroj: M.E.S.A 10, International Budget Partnership

Radovan Kavický: Mimoriadne vTTIPná (ne)dohoda, nextfuture.sk, 21. 10. 2015

2015_10 Pôvodne publikované 21. 10. 2015
http://www.nextfuture.sk/ekonomika/cl...

Obchodná výmena medzi USA a EÚ dnes predstavuje viac ako polovicu svetového obchodu a ide o výmenu vzájomne prospešnú, ktorá sa v uplynulých rokov stále výrazne prehlbuje. Aj preto legislatíva a všeobecné pravidlá, podľa ktorých sa táto obchodná výmena uskutočňuje, majú mimoriadnu dôležitosť.

 

Hneď na úvod však treba poznamenať, že pri diskusii o TTIP (Transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve), žiaľ, nevyhnutne absentuje to najpodstatnejšie, a to dokonalá znalosť samotného dokumentu, a teda textu dohody o voľnom obchode a investíciách, ktorú medzi sebou majú uzavrieť dve protistrany (USA a EÚ) a ku ktorej je dnes vo väčšine úplne zamedzený a pri zvyšku limitovaný prístup.

Celý proces sa začal ešte v roku 2011, no rokovania formálne trvajú od júna 2013, a do dnešného dňa iba jedna zo strán, konkrétne Európska komisia (ktorá zastupuje a reprezentuje krajiny EÚ v týchto rokovaniach s USA) sa snažila celý proces aspoň čiastočne sprehľadniť a stransparentniť tým, že aj na nátlak verejnosti (po tom, čo v marci 2014 unikla na verejnosť jedna zo starších verzií dohody) začiatkom februára 2015 zverejnila, aj keď len čiastočnú a pôvodnú verziu dohody, ktorá sa v následných rokovaniach do dnešného dňa, samozrejme, menila. Dodnes však všetky dokumenty v aktuálnej verzii nie sú zverejnené a nie sú zverejňované ani podklady a materiály z rokovaní k návrhom oboch strán na zmeny v procese vyjednávania o finálnom texte dohody, čiže verejnosť, ale ani mnohí zainteresovaní (napríklad aj mnohí poslanci Európskeho parlamentu či jednotlivých národných parlamentov, ktorí majú dohodu na konci ratifikovať) nemali a, žiaľ, dodnes nemajú dokonalý prehľad o celom procese. V každom prípade, napriek týmto nedostatkom, začiatkom júla 2015 Európsky parlament vyjadril súhlas a podporil prijatie TTIP (hoci s výhradami), no celý proces sa týmto ešte ani zďaleka neskončil, lebo samotnú dohodu budú musieť odsúhlasiť parlamenty všetkých krajín EÚ. Aj preto má ešte stále význam diskutovať o tom, čo teda vlastne a v akej podobe nakoniec dohodnuté bolo a aké výhody či nevýhody toto partnerstvo prináša.

Predtým, než sa budeme zaoberať tým, čo TTIP je a čo obsahuje, je užitočné sa aspoň na chvíľu zaoberať i tým, čo TTIP nie je a čo neobsahuje (respektíve pre odmietavý postoj zo strany EÚ nebude nakoniec obsahovať). V prvom rade je nutné konštatovať, že TTIP nie je ani zďaleka štandardná obchodná dohoda, ktorá by len odstránila bariéry obchodu, obmedzila clá a znížila reguláciu, ale ide skôr o širokú bilaterálnu dohodu, ktorá nahrádza všetky predošlé dohody o ochrane investícií, ako aj obchodné dohody, a ktorá síce zahŕňa obchod, ale ktorej podstatná časť sa týka predovšetkým vzájomnej regulácie a v mnohom úplne redefinuje obchodné vzťahy v rámci vybraných oblastí, pričom mnohé problematické oblasti a sektory vôbec nerieši, alebo boli cielene z textu úplne vypustené počas rokovaní a odsunuté do budúcna, aby neboli potenciálnym zdrojom nedohody a teda zlyhania rokovaní. Taktiež je nutné uviesť, že dnešné bariéry obchodu medzi USA a EÚ sú minimálne a TTIP tak neprináša nič podstatné ani v tejto oblasti a de facto len vytvára nadradenú dohodu a nahrádza dohody už existujúce a bilaterálne (medzi jednotlivými krajinami EÚ vo vzťahu k USA). Z čisto ekonomického pohľadu TTIP taktiež nepredstavuje zásadnú zmenu či nebodaj rastový impulz pre ekonomiku či už USA, alebo ekonomiku európsku, respektíve ekonomiky jednotlivých krajín EÚ. Podľa viacerých analýz by partnerstvo v rámci TTIP po plnej implementácii malo mať len mierne pozitívny efekt na hospodársky rast, a to na úrovni 0,3 % HDP (dokopy v priebehu niekoľkých rokov, a to na oboch stranách dohody, teda tak pre USA, ako aj EÚ), čiže inými slovami efekt na rast oboch najväčších ekonomík prakticky zanedbateľný a na úrovni štatistickej chyby. Jediný významnejší efekt (rast nad 5 %) by sa mal týkať priamych zahraničných investícií.

A práve zahraničných investícií sa týka aj jedna z priorít americkej strany a oblastí, ktoré mali priniesť skutočne nový element do medzinárodných obchodných vzťahov. Týkala sa takzvaného ISDS (časť TTIP, opisujúca pravidlá pre riešenie sporov medzi štátmi a investormi/jednotlivými firmami), teda  zjednodušene vyjadrené, ISDS znamenalo vytvorenie separátnych arbitrážnych súdov, ktoré by tvorili zástupcovia investorov a zástupcovia štátov a ktorí by si vzájomne urovnávali vzťahy, riešili a rozhodovali o prípadných konfliktoch, pričom takto prijaté rozhodnutia by boli bez možnosti odvolania a nadradené voči rozhodnutiam súdov na národnej úrovni. Po prijatí takýchto zmien by napríklad firmy mohli priamo žalovať konkrétnu krajinu EÚ o náhradu škody, ak budú mať pocit, že ich zisky obmedzujú platné zákony v danej krajine, napríklad v oblasti zdravotníctva, ekológie či ochrany spotrebiteľa, a firmy by tiež mohli žalovať krajiny a na tomto separátnom a nadradenom arbitrážnom súde žiadať štáty o adekvátnu kompenzáciu v prípade, že ich investíciu poškodili nejaké štátne zásahy a regulácia na národnej úrovni. Jednoducho povedané, akceptovaním týchto pravidiel by sa štáty vzdali suverenity v oblasti regulácie. Po odsúhlasení TTIP v Európskom parlamente sa z celej dohody táto časť prakticky vyňala pre odpor najmä z európskej strany, ale aj jednotlivých štátov EÚ a v samotnom texte dohody len došlo k zmene a kompromisu v tom zmysle a smere, že do budúcna má byť síce skutočne vytvorený nový špecializovaný arbitrážny súd pre prípadné obchodné EÚ-USA spory, no tento súd musí podliehať a byť subjektom práva verejného a nemá byť teda, ako bolo pôvodne navrhované, nadradeným subjektom v rámci práva súkromného a obchodného.

Späť však k samotnej dohode TTIP a k tomu, čo znamená, obsahuje a v praxi v prípade naplnenia optimistického scenára prináša. Samotná dohoda by vo finálnej podobe mala obsahovať 24 kapitol rozdelených do troch častí. Prvá časť rieši prístup na trh a odstraňovanie bariér na oboch stranách, ktoré sú potom rozoberané v druhej časti zaoberajúcej sa predovšetkým kooperáciou v rámci regulácie ako aj konkrétnymi oblasťami, ktorých sa spoločná regulácia týka, a poslednú tretiu časť predstavuje samotný zoznam pravidiel.

EÚ vytvorila v celom procese viac ako 20 pracovných skupín, ktoré vedú vyjednávači pre jednotlivé čiastkové oblasti. Koncom januára 2014 vytvorila tiež Európska komisia 14-člennú poradnú skupinu (Advisory Group) zloženú z odborníkov na ochranu spotrebiteľa, zástupcov odborov a reprezentantov a lobistov rôznych priemyselných odvetví.

Podľa definovaných cieľov by tak malo na konci a v celom procese dôjsť k zosúladeniu štandardov v oblasti ochrany spotrebiteľa a dohoda má tiež prispievať k udržateľnému rozvoju. Medzi definované ciele patrí tiež zachovanie vysokej úrovne ochrany životného prostredia, zamestnancov a spotrebiteľov. Dohoda má tiež vo finálnej podobe rešpektovať a podporovať kultúrnu rozmanitosť a zachovať vysokú kvalitu verejného obstarávania v EÚ v súlade so Zmluvou o fungovaní EÚ. TTIP má tiež uľahčiť obchodovanie a investovanie na oboch stranách Atlantiku a otvoriť trhy, znížiť obmedzenia pre komerčné služby, zlepšiť bezpečnosť investícií a rovnosť v hospodárskej súťaži, zjednodušiť účasť na verejnom obstarávaní a nastavení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa, práv zamestnancov v celosvetovom meradle.

V rámci poľnohospodárstva dnes EÚ produkuje vysoko kvalitné potraviny. Mnohé z nich sa však momentálne do USA vyvážať nemôžu (napr. jablká, mliečne produkty). Na iné produkty sa zase uplatňuje vysoké dovozné clo, napr. na mäso, nápoje či mliekarenské produkty. TTIP tento problém rieši a podľa oficiálnej verzie sa Európska komisia na druhej strane zasa snaží v celom procese zabrániť uvoľneniu obmedzení poľnohospodárskych produktov, ktoré slúžia na účely ochrany života a zdravia ľudí, zvierat a rastlín a taktiež sa snaží zabrániť uvádzaniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO) na trh bez schválenia Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA). Ďalšou z problematických oblastí, v ktorých sa snaží Európska komisia angažovať, je zabránenie dovozu mäsa zo zvierat, ktorým sa podávali rastové hormóny, ako i dovozu hydiny povrchovo ošetrenej chlórom (maskovala sa takto nedostatočná hygiena pri spracovaní kurčiat). V rámci poľnohospodárstva tiež vyvoláva obavy fakt, že napríklad na americkej strane sú dodnes farmári výrazne subvencionovaní, čo deformuje konkurenciu na trhu.

Prínosom predovšetkým pre európske firmy má byť tiež umožnenie účasti na verejnom obstarávaní v USA, no platiť to bude aj opačne, teda taktiež americké firmy sa budú môcť uchádzať priamo o štátne zákazky v európskych štátoch. Dohoda má tiež umožniť zvýšenie inovačnej výkonnosti spoločností na oboch stranách Atlantiku a to tým, že inovatívne spoločnosti budú mať možnosť realizovať svoju inováciu na podstatne väčšom trhu a spoločné vypracovanie štandardov pre technológie budúcnosti zjednoduší umiestňovanie inovácií na trhu obchodného partnera na druhej strane Atlantiku. Optimistický scenár tiež ráta s tým, že TTIP povedie k väčšej rozmanitosti ponuky produktov, zníženiu ich cien v dôsledku zvýšenej konkurencie na trhu. Vysoká úroveň poskytovania služieb verejného záujmu (napríklad dodávky vody, zdravotníctvo, vzdelávanie) zostane v EÚ zachovaná. No istá časť regulácie sa týka aj týchto oblastí, napríklad do dohody je zahrnutá liberalizáciu súkromných vzdelávacích služieb. K takýmto službám patria napr. súkromné univerzity, jazykové školy alebo testovacie centrá pre TOEFL (test potrebný pre slovenských študentov na štúdium na univerzitách v USA).

Každá strana bude naďalej vydávať vlastné predpisy. Pri ich tvorbe však bude brať do úvahy ich účinok v transatlantickom priestore. Zároveň sa budú strany o prijímaní nových relevantných predpisov informovať. Dohoda by mala zabezpečiť aj aktívnu úlohu podnikov a občianskej spoločnosti pri tvorbe predpisov. Stanovenie súťažných podmienok pri verejnom obstarávaní naďalej zostane v kompetencii verejných orgánov. Súťaže sa však budú môcť zúčastniť záujemcovia z EÚ i USA. Medzi kritériá budú môcť naďalej patriť sociálne a environmentálne aspekty. Európske spoločnosti sa budú môcť uchádzať o verejné zákazky v USA, ale aj naopak.

Čo sa týka napríklad pracovného práva, tak v EÚ existujú dnes v porovnaní s USA oveľa prísnejšie zákony ochraňujúce zamestnancov, čo v prípade jednotného trhu znižuje konkurencieschopnosť EÚ. Preto v záujme konkurencieschopnosti by v EÚ malo postupne dôjsť k zmenám a liberalizácii v tejto oblasti. Odporcovia TTIP zasa argumentujú, že samotný proces neprinesie vznik nových pracovných príležitostí, pretože malé a stredné firmy budú vytlačené veľkými koncernmi, ktoré sú schopné s menším personálom a tiež masovo produkovať lacné tovary.

Úplne prvý návrh na TTIP prišiel zo strany EÚ, a tak sa spustil negociačný proces s USA, ktoré mali od začiatku silné pochybnosti o európskom odhodlaní túto dohodu skutočne prijať a realizovať. Ani jedna zo strán na začiatku nechcela siahodlhé, roky trvajúce diskusie, no výsledkom je práve viacročný proces s dnes stále nejasným výsledkom. Rokovania by sa podľa vyjednávačov mali dokončiť do konca roku 2016, no ak by aj na konci tohto procesu bol k dispozícii ucelený dokument, je dnes veľmi otázna jeho priechodnosť a aplikácia v praxi tak na strane jednotlivých členských krajín EÚ (ratifikovať dohodu musia všetky členské krajiny EÚ), ako aj na americkej strane. Súbežne s prípravou TTIP sa totiž pripravuje aj takzvaná TPP, teda transpacifické partnerstvo upravujúce obchodné vzťahy medzi jedenástimi ázijskými a tichomorskými krajinami a USA, pričom práve tu nastal problém po tom, čo americkí zákonodarcovia neudelili americkému prezidentovi mandát a voľnú ruku pre dojednanie finálnej dohody. Pre USA je pritom kľúčové obe tieto dohody uzatvoriť paralelne, pričom transpacifickú s Áziou ešte pred tou transatlantickou s Európou (niektoré oblasti TTIP nechce americká strana otvoriť, pokiaľ nebude známa finálna dohoda v rámci TPP). Vyvstáva teda otázka, či aj v prípade TTIP bude vôbec výsledný dokument transatlantickej dohody legislatívne priechodný, a to na oboch stranách Atlantiku. V rámci EÚ teda logicky narastá skôr skepticizmus v súvislosti s tým, že by rokovania o TTIP boli ukončené ešte za vlády súčasného amerického prezidenta.

Problematický je tiež odpor proti dohode, ktorá by ešte viac prepojila dve najvýznamnejšie svetové ekonomiky. Európske hospodárstvo sa stále ešte len a mimoriadne pomaly zotavuje z ekonomickej krízy, ktorá má svoj pôvod práve v USA. Tak prieskumy verejnej mienky, ako aj stále silnejúci odpor zo strany rôznych skupín v členských krajinách EÚ (napríklad niekoľkomiliónová petícia v rámci EÚ, ktorú ale Európsky parlament nakoniec odignoroval a TTIP s výhradami prijal) pochybnosti v súvislosti s ratifikáciou TTIP len podporujú.

V každom prípade vyjednávači, ako aj obhajcovia na strane EÚ, tak aj USA opakovane zdôrazňujú geopolitický význam dohody TTIP ako jedného zo základných kameňov transatlantickej väzby a partnerstva, ktoré má potenciál ovplyvniť a posilniť budúcu podobu medzinárodného obchodného systému. No aj z minulosti pri podobných dohodách vieme, že pokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.