Radovan Kavický's Blog, page 13
January 5, 2016
Radovan Kavický k výsledkom summitu EÚ o pôžičke Grécku, ČRo, 22.7.2011
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
http://www.rozhlas.cz/zpravy/ekonomik...
http://media.rozhlas.cz/_audio/023932...
Komentár k výsledkom summitu EÚ o pôžičke Grécku. (Radovan Kavický pre Český rozhlas)
Pomoc pro Řecko je výjimečná. Nebude se opakovat, řekli politici
Státy eurozóny se dohodly na podmínkách druhého záchranného balíku pro Řecko. Politici zdůraznili, že nová pomoc pro tuto balkánskou zemi sužovanou dluhy je naprosto výjimečná a nebude se v případě žádné jiné země opakovat. Řecko také dostane delší dobu na splácení současných záchranných půjček a bude z nich platit nižší úroky.
„Udělali jsme tři důležitá rozhodnutí, na kterých jsme se jednomyslně shodli. Zlepšili jsme šance Řecka na zvládnutí jeho dluhu, učinili jsme opatření, abychom zabránili šíření krize, a nakonec jsme se shodli na tom, že musíme zlepšit mechanismy, které eurozóna na zvládání krize má,“ řekl předseda Evropské komise Herman van Rompuy.
Druhý záchranný balík bude ve výši 109 miliard eur. Bude tedy podobný jako ten současný, schválený loni na jaře. Ten činí 110 miliard. Částkou 37 miliard se na něm mají podílet soukromí investoři, není ale zatím jasné jak.
O výsledcích summitu informovali pro Svět o osmé zpravodaj Pavel Novák a ekonom Radovan Kavický
Podle šéfa Evropské centrální banky Jeana-Claudea Tricheta je jasné to, že účast bank na pomoci Řecku bude dobrovolná. Eurozóna zatím neuvedla, jestli banky budou muset obnovit své pohledávky na dalších několik desítek let, nebo půjčí Řecku další peníze, nebo odprodají své pohledávky dočasnému záchrannému fondu EFSF.
Řecko také dostalo úlevu v podobě prodloužení splatnosti půjček ze stávajícího záchranného balíku. Nebude je muset vrátit do 8 let, ale až za 30 roků. Bude z nich také muset platit ještě menší úroky, než dosud. Ani už tak výhodnou sazbu 3,5 procenta by totiž Řekové nemuseli být schopní nikdy zaplatit.
Postoj Slovenska
Slovensko bylo včera jednou ze zemí, která záchranný balíček pro Řecko schvalovala. Radovan Kavický z Centra pro ekonomické a sociální analýzy M.E.S.A. 10 potvrzuje, že Slovensko podporovalo schválení balíčku na pomoc Řecka s využitím soukromého sektoru.
„Ano, slovenská vláda prosazovala zapojení soukromých investorů. Až těsně před summitem bylo jednání vlády, na kterém se dohodlo, že na summitu podpoří řešení, které by znamenalo, že se zabrání tomu nejhoršímu možnému scénáři, že by eurozóna padla do recese. To by mělo negativní důsledky i na Slovensko,“ říká Kavický.
Čítajte viac na: http://www.rozhlas.cz/zpravy/ekonomikavevrope/_zprava/pomoc-pro-recko-je-vyjimecna-nebude-se-opakovat-rekli-politici--924544
Celé vyjadrenie si môžete vypočuť na: http://media.rozhlas.cz/_audio/pomoc-pro-recko-je-vyjimecna-nebude-se-opakovat-rekli-politicimp3--02393275.mp3
Radovan Kavický o návrhu Európskej komisie zvýšiť výber niektorých daní na Slovensku, TA3, 23.6.2011
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
http://www.ta3.com/sk/reportaze/17969...
Radovan Kavický o návrhu Európskej komisie, podľa ktorého by sme mali zvýšiť príjem z daní. Čo tento návrh komisie bude znamenať pre Slovensko?
data="http://www.ta3.com/sk/reportaze/17969..."
width="325" height="300">
Zdroj: Videoarchív TA3 zo dňa 23. júna 2011, k dispozícii tiež tu.
Radovan Kavický: Kupovanie stability .týždeň, 25.6.2011
http://www.tyzden.sk/casopis/2011/26/...
Jedným z argumentov pre náš vstup do Európskej únie bol ten o stabilite: Dosiahnutie politickej stability pričlenením sa k vyspelým demokraciám a získanie ekonomickej stability vstupom na jednotný európsky trh či prijatím eura ako spoločnej meny. Aká je však realita?
Do dnešného dňa ekonomická stabilita úplne absentuje. Eurozóna je opäť na pokraji priepasti. A navyše sa naďalej tvrdí, že stabilitu je možné a nutné si draho kupovať. Momentálne prerokúvaný návrh ministerstva financií navýšiť garancie v dočasnom eurovale (EFSF) je krokom nesprávnym. Je nutné ho jasne odmietnuť a konečne celkom otvorene povedať, že euroval nie je a ani do budúcnosti nebude žiadnym reálnym riešením. V skutočnosti ide totiž o systém ochrany vybraných subjektov vo vybranom sektore, hoci na prvý pohľad slúži predovšetkým na záchranu nezodpovedných vlád, ktoré si navyše zachrániť nezaslúžia.
Čo konkrétne to znamená pre Slovensko? Záväzok, že v prípade najhoršieho scenára prispejeme sumou na úrovni asi tretiny nášho rozpočtu, respektíve viac ako desiatimi percentami nášho ročného HDP. A to na riešenie problému, ktorý sme nespôsobili!
.krajina rozprávok
Paródia európskej solidarity a absurdný scenár, ktorý by bol ešte pred pár rokmi nemysliteľný, sú dnes realitou. Celá táto záležitosť sa neustále spája s Gréckom a jeho momentálnymi problémami, no v skutočnosti ide o prípravu dostatočnej úverovej kapacity eurovalu na situáciu, keď sa do problémov dostanú krajiny ako Španielsko či Taliansko. Dôvody sú nasledovné.
Dnešná Európa je zjavne krajinou moderných rozprávok a zázrakov, kde najvzácnejším artiklom, za ktorým sa každý pachtí, je stabilita. Tá sa vraj dá len tak vytvoriť. Tvrdia to naši kúzelníci, európski politici. Je však nutné veľa platiť a priebežne si priplácať, no so zľavou vám vraj radi predajú aj dôveru. Dôveru v systém budovania eurovalov, hĺbenia eurohrádzí a stavania eurobunkrov.
Je ťažké z tohto príbehu precitnúť do reality a uvedomiť si, že práve kríza dôvery bola na počiatku všetkých súčasných problémov. K vytúženej stabilite sa nedopracujeme vzájomným klamaním, či vytváraním ilúzie, že sme si všetci rovní z hľadiska rizika či bohatstva. A že na našu spoločnú kreditku si ktorýkoľvek člen nášho zoskupenia bude môcť aj v budúcnosti neobmedzene nakúpiť, čo potrebuje.
Grécko je krajinou medzi dvoma mlynskými kolesami. Z jednej strany tlačí EÚ spolu s bankami na reformy, privatizáciu štátneho majetku a prísľuby škrtov na výdavkovej stránke rozpočtu. Všetko to má viesť k udržateľnosti verejných financií. Z druhej strany tlačia voliči, demonštranti v uliciach a pravicová opozícia. Doteraz vládnuci socialisti sa s ňou najnovšie dohodli na spoločnom postupe s cieľom robiť reformy a vyjsť v ústrety veriteľom i politickým tlakom z EÚ.
No ak by európskym politikom skutočne záležalo na osude Grécka, dávno by už konali a riešili skutočný problém. Teda umožniť krajine reštrukturalizáciu celkového dlhu, nechať ju opustiť eurozónu a tým aj EÚ a euro. Celkový dlh Grécka bol už v roku 2010 na úrovni necelých 300 miliárd eur a takzvaná pomoc Grécku tento problém len prehĺbila až na dnešnú úroveň. Teda o 50 miliárd eur vyššiu. Politická vôľa na riešenie problému pred rokom chýbala, keďže v prípade vyhlásenia defaultu by si stratu priznali a pripísali najmä najväčšie nemecké a francúzske banky.
S odstupom roka odmietavé stanovisko k reštrukturalizácii dlhu Grécka už počuť len zo strany Francúzska a ECB, keďže práve im zostal v rukách takpovediac čierny Peter. Práve oni sú v tomto prípade najviac ohrozenými veriteľmi. Výsledkom takého konania je v súčasnosti napríklad dvojnásobná riziková prirážka na dlhopis Grécka aj oproti takej krajine, akou je trebárs Pakistan.
.dobrovoľná spoluúčasť?
Presadenie dohody o „dobrovoľnej spoluúčasti súkromného sektora“ v tomto kontexte znamená opäť „žiadnu spoluúčasť súkromného sektora“. Veď ktorá banka by dobrovoľne akceptovala stratu a voči Grécku by za momentálnej situácie prechovávala dôveru? Potreba Grécka na splátky istiny a úroku z celkového dlhu na najbližší rok a pol je na úrovni 130 miliárd eur a efektívna úverová kapacita dočasného eurovalu je v súčasnosti 230 miliárd eur. To znamená, že Grécko by si pokojne mohlo požičať touto formou bez akéhokoľvek navýšenia garancií v eurovale zo strany všetkých ostatných krajín eurozóny. Akú inú motiváciu by teda mohli mať európski politici na presne opačný krok? Možno je to strach, že v poslednom období dosiahli rizikové prirážky na španielske dlhopisy historické maximá, každý druhý mladý človek v Španielsku je nezamestnaný a protesty spojené s násilnosťami sa tam stávajú novým národným športom. Alebo je to skôr strach z toho, že grécky problém, spolu s írskym a portugalským, môže spôsobiť dominový efekt a položiť eurozónu na lopatky?
Aktuálna expozícia európskych bánk v štátoch PIIGS, alebo ak chcete jednotlivé kocky domina, je nasledovná. V Grécku ide o 122 miliárd eur, v Portugalsku je to 203 miliárd, v Írsku približne 480 miliárd, v Španielsku dokonca necelých 700 miliárd eur a v Taliansku takmer 820 miliárd. Pričom celkový dlh je v skutočnosti oveľa väčší a napríklad pri posledných dvoch menovaných krajinách výrazne presahuje hranicu bilión eur. Hráme sa s ohňom a u susedov už horí.
Riešenie celého problému nie je vôbec jednoduché, no dá sa prirovnať k pomerne triviálnej situácií: Európska únia sa rozhodla, že ide okúpať Gréka, no to, čo sa momentálne deje, je len nekonečné nalievanie vody do deravej vane. Áno, dá sa to zopakovať aj viackrát a pravidelne zvyšovať dávky vody. Lenže okúpať ho takýmto spôsobom je nielen nemožné, ale navyše vytopíte susedov. Ak je zámerom EÚ skutočne pomôcť, požičia Grékovi len na mydlo a uterák, aby sa umyl sám. A pošle ho z vane do sprchy.
.riešenia?
Je to už pár mesiacov. Písal sa október 2010 a prezident ECB Jean-Claude Trichet dostal v jednom rozhovore otázku, či sa skončila kríza eura. Jeho odpoveď vskutku zarazila, keďže poprel, že by tu nejaká kríza eura vôbec bola. Problém označil za dlhovú krízu konkrétnych krajín, ktoré nedodržiavajú Pakt stability a rastu, no ako vidíme, mýlil sa a riešenie doteraz neponúkol.
Ale aké riešenie pre budúcnosť EÚ a eurozóny dnes vôbec možno ponúknuť? V zásade existujú štyri scenáre. Prvým je prechod k fiškálnej únií. Teda prehĺbenie integrácie, pričom na takýto krok chýba politická vôľa (trvalý euroval stále nie je definitívny). Druhou možnosťou je opačný scenár. Teda buď rozpad EÚ, alebo postupná dezintegrácia na úroveň colnej únie. Treťou možnosťou je zachovať status quo a s dlhovým bremenom Európy sa vyrovnať na národnej úrovni. Najmä cez zvyšovanie daňového a odvodového zaťaženia alebo zavedením celoeurópskych daní. Poslednou, štvrtou možnosťou je opäť ponechať všetko ostatné nezmenené okrem hlavnej politiky ECB, teda boja s infláciou. Keďže dlh je vyjadrený nominálne a v eurách, postupné zrýchlenie tempa rastu inflácie by zredukovalo jeho reálnu hodnotu v každej z krajín, hoci v rôznej miere. To, ktorá cesta sa nakoniec zvolí, uvidíme už v najbližších rokoch.
Svoj názor na to, akou cestou by sa Európa mala vydať, si dovolím opísať takpovediac v automobilovej terminológií: Som toho názoru, že je potrebné čo najskôr nahodiť spiatočku, vyhodiť z nášho auta čiernych pasažierov, vycúvať tak pol kilometra späť a tentoraz už na križovatke integrácie odbočiť správne. Tá cesta, ktorou sa totiž uberáme teraz, je cestou do slepej uličky kolapsu celej eurozóny a tým, žiaľ, aj rozpadu EÚ ako takej. Ak niekto tvrdí, že benzínu máme stále dosť a tú stenu pred nami prosto prebúrame, lebo sa vezieme na vystuženom terénnom vozidle nemeckej výroby a máme slepé odhodlanie prejsť cez fiškálnu úniu až k tej politickej, tak sa veľmi mýli. Realita nás všetkých dobehne a náraz bude tvrdý.
Grécko je podľa všetkého len predohrou a hlavné dejstvo ešte len príde v súvislosti so Španielskom či Talianskom. Čoskoro tak možno očakávať stretnutie mnohých spotených pánov v drahých oblekoch, koncentrovaných v jednej miestnosti. Zhodou okolností pôjde o ministrov financií a vrcholných predstaviteľov EÚ, hľadajúcich „riešenie“, ktoré neprichádza, lebo stále neprecitli zo sna a nevidia alebo nechcú vidieť problém. Sen o Európe, ktorá bude raz politicky jednotnou, najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta so spoločnou menou a zahraničnou politikou, sa mení na nočnú moru dlhovej krízy a ekonomického nacionalizmu zúčastnených.
Autor je finančný ekonóm a ekonomický analytik
Centrum pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10
Radovan Kavický o plánovanom navýšení garancií v dočasnom eurovale a pomoci Grécku, ČRo, 22.6.2011
http://www.rozhlas.cz/zpravy/ekonomik...
http://prehravac.rozhlas.cz/audio/237...
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
EU čeká zásadní jednání o dalším financování řeckých dluhů
Evropa se chystá na čtvrteční summit Evropské unie v Bruselu, jehož hlavním tématem bude další pomoc Řecku, ale také problémy dalších zemí eurozóny. Řekové musí do 15. července dostat celkem 12 miliard eur, jinak se ocitnou bez finančních prostředků a zbankrotují. Ministři financí eurozóny poslání peněz podmínili přijetím úsporných opatření. Na stole bude i nový záchranný program, který má opět překročit 100 miliard eur.
Důležitou otázkou bude, zda pomoc financovat z prostředků záchranného fondu eurozóny a nebo záchranného fondu celé Evropské unie. Německá kancléřka Angela Merkelová postoj Německa vysvětlovala v Bundestagu.
Prioritou pro německou vládu je spoluúčast soukromých věřitelů. Velký průlom se podařil minulý týden při návštěvě prezidenta Sarkozyho v Německu, kdy se oba státníci dohodli na této možnosti, které se Francie dříve bránila. Podle Merkelové půjde ale o dobrovolnou účast, příspěvek však musí mít podstatnou velikost. Ze všech německých věřitelů Řecka tvoří třetinu soukromý sektor.
http://prehravac.rozhlas.cz/audio/237...
Pro německou vládu nebude jednoduché tento krok prosadit, Angela Merkelová dnes na půdě německého parlamentu pronesla, že ani tak nemusí pomoc Athénám stoprocentně fungovat a záleží v prvé řadě na samotném Řecku.
Základem čtvrteční dohody má být takzvaná Vídeňská iniciativa z roku 2009 – tehdy se mezinárodní banky dohodly na podpoře krizí ohrožených zemí střední a východní Evropy.
Současně s těmi politickými začala i zákulisní vyjednávání, banky za pomoc požadují určité garance a pobídky. Čas na vyjednávání je do 3. července, kdy by měla EU rozhodnout.
V Německu se ovšem ozývají skeptické hlasy ekonomů, podle kterých je to jen oddalování bankrotu. Proti opatřením se staví i německá veřejnost, která vidí Řecko jako černou díru. Kdyby však Německo nechalo Řecko spadnout do bankrotu, přišly by německé banky o značnou část svých investic a vyvolalo by to řetězovou reakci spějící do další finanční krize.
Pomoc Řecku by se ale nemusela omezit jen na finanční tok. Německý ministr financí Wolfgang Schäuble přišel s nápadem udělat z Řecka solární velmoc. Pro deník Die Zeit prohlásil, že Řecko potřebuje nějaký záchranný program a obnovitelná energie by mohla představovat vytoužený produkt, se kterým by Řecko mohlo nastartovat svoji ekonomiku. Mohlo by podle něho dovážet elektřinu do Německa.
Slovensko se do pomoci Řecku zapojí
Návrhy na pomoc Řecku se také zabývala Slovenská vláda, která už v minulosti finanční pomoc odmítla. Slovenský vládní kabinet dnes posoudil návrh na zvýšení objemu záruk v záchranném fondu eurozóny a návrh na vznik takzvaného Evropského stabilizačního mechanismu.
Slovenská vláda oznámila, že dlouhodobě preferuje zapojení soukromého sektoru, a to ve větší míře, než je to v současnosti. Shoda Francie a Německa o dobrovolném zapojení je podle ní nejměkčí variantou, která představuje de facto nijakou pomoc. Vláda si myslí, že by si měly banky sednout s vládami a dohodnout spoluúčast investorů.
„Oficiálním návrhem pro eurosummit je navršení prostředků v Eurovalu a navýšení garancí přibližně na necelý dvojnásobek ze strany Slovenska, pro které to znamená garance na úrovni třetiny našich daňových příjmů. Předběžně se rokovalo o trvalém mechanismu, ale tam zatím není politická shoda,“ referuje analytik Centra pre ekonomické a sociálne analýzy MESA 10 Radovan Kavický.
Český premiér Petr Nečas dnes prohlásil, že preferuje finanční pomoc Řecku ze záchranného fondu eurozóny a ne z fondu celé EU. Taková pomoc by v tom případě byla bez české účasti. Také Kavický vidí toto řešení jako pravděpodobnější. Euroval má podle něho větší šanci půjčit si peníze na trzích.
Radovan Kavický o riešeniach gréckeho dlhu, TA3, 31.5.2011
http://www.ta3.com/sk/reportaze/17802...
Zostaviť plán šetrenia pre Grékov nebude také jednoduché. Tamojšia opozícia hovorí, že s vládou nájde spoločnú reč iba v prípade, že jedným z úsporných opatrení bude zníženie daní. Plán úspor je jednou z podmienok, aby Atény dostali poslednú časť pôžičky.
Zdroj: Videoarchív TA3 zo dňa 31. mája 2011, k dispozícii tiež tu.
Radovan Kavický: Opäť Grécko
http://www.tyzden.sk/casopis/2011/20/...
Situácia je dnes ešte vážnejšia než pred rokom, keď sa Grékom štáty eurozóny zložili na ich účet a dočasne tak zabránili ohrozeniu eura a rozpadu Európskej únie. Kúpili si čas, no skutočné riešenie problému stále neponúkajú.
.bilaterálne pôžičky Grécku v celkovej sume 110 miliárd eur na riešenie problému nestačia. Hoci ešte v apríli si Gréci vyrokovali „zľavu“, respektíve zníženie úrokov o jedno percento, napriek reformám a škrtaniu výdavkov nie sú schopní splácať svoj dlh. Ako problematická sa ukazuje najmä druhá polovica roku 2012 a začiatok roka 2013, keď sa končí splatnosť gréckych dlhopisov v objeme približne 40 miliárd eur. V snahe riešiť tento problém sa Grécko obrátilo na inštitúcie EÚ, čo vnieslo výraznú neistotu na finančné trhy. Navyše, dodatočnú vlnu hystérie vyvolal najmä nemecký Spiegel informáciou, že grécki vládni politici uvažujú o odchode z eurozóny. Spiegel taktiež informoval, že sa niektorí ministri financií mimoriadne stretli v Luxemburgu, kde sa malo diskutovať práve o týchto otázkach. Vláda v Aténach, no aj vrcholní európski predstavitelia, tieto informácie rázne popreli. Keď vyplávalo na povrch, že informácie o stretnutí boli pravdivé, šéf Eurogroup Juncker aj jeho hovorca Schuller potvrdili to, že vedome klamali. S odôvodneniami ako: "Existoval veľmi dobrý dôvod poprieť, že sa rokovanie konalo."
Napriek tomu, že sa o odchode Grécka z eurozóny pravdepodobne rokovalo, ide o krok z politického hľadiska nielen nemysliteľný, ale aj právne nemožný. Znamenalo by to totiž nielen rozpad eurozóny, ale aj rozpad Európskej únie ako takej a potenciálne problémy z toho vyplývajúce by pre Grécko boli doslova likvidačné.
Takzvaná „pomoc“ Grécku v podobe preklenutia úveru ďalším úverom, tentoraz už z dočasného či trvalého eurovalu, je teda najpravdepodobnejším scenárom ďalšieho vývoja, no samotný problém sa tým znova nerieši. Skutočným riešením nie je ani zmena podmienok pri splácaní už poskytnutých úverov z minulého roku. Celkový dlh je na úrovni 327 miliárd eur, čo je viac ako štvornásobok daňových príjmov Grécka. Inými slovami, ak by Grécko aj robilo reformy, po najbližšie štyri roky z rozpočtu škrtlo aj všetky výdavky a zároveň všetok daňový výnos použilo len na splatenie dlhu, stále by to nestačilo. Je tak jasné, že v dlhodobom horizonte je nutná reštrukturalizácia celkového verejného dlhu a jeho čiastočné odpísanie zhruba na úrovni 65 percent z tejto sumy. Ako druhý krok je nutný predaj majetku štátu, čo by mohlo znížiť dlh o dodatočných 20 percent HDP. Z výnosov z privatizácie je nutné oddlžiť a rekapitalizovať grécke banky, respektíve vytvoriť tak domáce zdroje kapitálu na financovanie štátneho dlhu, keďže po znížení ratingu a poslednej emisii štátnych pokladničných poukážok je už jasné, že na trhu si Grécko vie požičať len krátkodobo, teda do jedného roka. Pokiaľ sa tieto kroky čo najskôr neurobia, hrozí kolaps celého gréckeho finančného systému a nie „len“ vyhlásenie defaultu krajiny. Všetky tieto kroky by navyše mali prebehnúť ešte predtým, než budú v júni publikované výsledky nových stresových testov európskych bánk.
Celková angažovanosť francúzskych a nemeckých bánk v periférnych ekonomikách eurozóny je približne pol bilióna eur, z toho v Grécku či Írsku je investovaná len pomerne malá časť tejto sumy. Takže, nech už politici spravia čokoľvek, na nejaký čas sa situácia pravdepodobne znova stabilizuje. No situácia je aj tak naďalej mimoriadne vážna a treba ju riešiť, lebo v momente, keď sa problém preleje do krajín ako Španielsko či Taliansko, znamená to koniec sna o jednotnej Európe. A taký scenár si nikto neželá.
Autor je finančný ekonóm
Radovan Kavický: Odchod z eurozóny? Nemožný .týždeň, 19.2.2011
http://www.tyzden.sk/casopis/2011/8/o...
http://kavicky.blogspot.com/2011/02/o...
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
http://blog.investujeme.sk/blogs/rado...
Napriek prevládajúcemu názoru je v skutočnosti nemožné vystúpiť z Európskej menovej únie. A žiadna z krajín ani nemôže byť vylúčená. Riešením nie je ani vystúpenie z EÚ, pretože eura by sme sa tým automaticky nezbavili. Ako teda ďalej?
.diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími parlamentnými voľbami, ale aj po nich. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec samotnej EÚ, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?
.eÚ = EMÚ
Európska menová únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút Európskej centrálnej banky (ECB) aj Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). EÚ je teda už od svojho založenia menovou úniou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých maastrichtských.
Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ, preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No ich záväzok naďalej trvá. Navyše, obeh eura je v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.
Prakticky teda môžeme hovoriť o tom, že štáty, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné, v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici sa všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takú situáciu pripravení a dosiaľ prešľapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.
.možnosti
Samozrejme, vystúpenie z EÚ je právne možné, a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je tak jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.
Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvoreného platidla. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ by sa krajina nevyhla tomu, že by v nej aj naďalej neobiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom by bolo spätné získanie kapitálu národnej banky, vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka dokonca zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.
.čo nato Lisabon?
Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch. Tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia. Po odsúhlasení takého kroku Európskym parlamentom sa Európska rada väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.
Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. Európska únia i Európska menová únia sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva, nemusí postačovať na prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.
Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, keď by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.
Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je napríklad možné niektorú z nich aj vylúčiť, ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.
.ďalšie dôsledky
Členstvu v eurozóne predchádza účasť krajiny v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura, ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení.
Navyše, vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond, určený na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak ako na začiatku.
Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.
Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.
Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únii. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „zachraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.
Autor je finančný ekonóm
Je ekonómia vedou? Aký je rozdiel medzi vedcom a „vedcom“?
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
http://www.econoir.sk/2011/02/11/je-e...
http://kavicky.blogspot.com/2011/02/j...
autori: Radovan Kavický, Martin Vlachynský
Zaujímavé otázky. Ťažko povedať, či pre každého na ne dáme aj uspokojivé odpovede, ale každopádne sa o to v nasledujúcich riadkoch pokúsime.
Najprv si však zahráme jednu hru.
TEST/HRA 1
Na stole ležia nasledujúce štyri karty:
Zdroj: autori
Úloha:
Rozhodnite, ktorú kartu/karty treba otočiť, aby sme zistili či pravidlo platí, alebo nie.
Popis pravidla:
Každá karta má písmeno na jednej strane a číslo na druhej. Dve z kariet sú otočené tou stranou, kde je písmeno a zvyšné dve tou, kde je číslo. Pravidlo, ktoré máte overiť je nasledujúce: Pre tieto štyri karty platí, že ak má karta na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo.
Riešenie:
Tým z vás, ktorí skočili rovno k časti riešenie (áno, asi veľká časť z vás) odporúčame vrátiť sa znova k predchádzajúcemu textu, vyriešiť najprv úlohu a poznačiť si výsledok na papier. Inak tento test/hra nemá význam a odpoveď na otázku v nadpise sa nedozviete. Pre tých z vás, ktorí však tak už urobili tu teda mám krátky komentár k správnemu riešeniu.
Štatistiky nepustia. Väčšina ľudí dôjde k nesprávnemu riešeniu a navyše je pre nich pomerne ťažké zistiť prečo. Približne polovica vyrieši úlohu tak, že treba otočiť karty I a 6 s argumentom, že pod samohláskou sa môže ukrývať párne číslo a pod kartou s párnym číslom sa môže ukrývať samohláska. Ďalších približne 20 percent ľudí sa podľa štatistík rozhodne otočiť iba kartu I aby overila platnosť pravidla. No a ďalších približne 20 percent ľudí sa rozhodne pre iné zo zvyšných nesprávnych riešení. Čiže približne 90 percent ľudí vôbec nedôjde k správnemu riešeniu.
Toľko štatistiky. Teraz sa však pozrime na to, aké je správne riešenie, kde je teda problém a prečo pri rozhodovaní toľkí zlyhali. Voľba z kariet otočených tou stranou, kde je písmeno, bola u väčšiny správna (zvolili kartu I). Problém nastal pri voľbe spomedzi kariet otočených číselnou stranou (okolo 50 percent zvolilo kartu 6). Prečo je nesprávna voľba karty 6? Prečítajte si ešte raz pravidlo. Tam sa vraví, že karta, ktorá má na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo. Nehovorí však nič o tom, že by karta, ktorá má na jednej strane párne číslo by mala mať na druhej strane samohlásku (okrem iného to platí aj preto, že pravidlo nič nehovorí o spoluhláskach a teda nie je ani potrebné otáčať kartu Q). Takže ak by sme aj našli spoluhlásku na druhej strane karty 6, nepovedalo by nám to nič o tom, či pravidlo platí, alebo nie. Ale naopak, karta 9, nad ktorou drvivá väčšina ľudí ani len neuvažuje, je kľúčová k správnemu riešeniu. Karta 9 totiž môže mať na druhej strane samohlásku. A ak má, pravidlo by sa ukázalo ako neplatné (na jednej strane karty samohláska a na druhej nepárne číslo). Skrátene, karta 9 musí byť taktiež otočená (okrem karty I), aby sme si boli istí, že pravidlo nie je neplatné ani v tomto prípade, teda, že platí.
V tejto jednoduchej hre, či teste, sme práve použili v praxi princíp falzifikácie, ktorý rozpracoval najmä Karl Popper a je jedným zo základov vedeckého prístupu (resp. toho, čo je za „vedecké“ považované). Podľa jeho názoru je jednoducho iba z pozorovania, ktoré nie je falzifikovateľné môžeme vychádzať a nárabať neskôr s týmito výstupmi ako vedeckým poznatkom, resp. faktom na ktorom môžeme ďalej v teórii stavať. Pokiaľ sa čo i len jedno z pozorovaní vychyľuje (vymyká sa predpokladom modelu) nemôžeme akceptovať záver danej teórie ako všeobecne a vždy platný. Pri overovaní ktorejkoľvek z ekonomických teórií v praxi možno vždy nájsť pozorovanie, ktoré sa vymyká predpokladom. Teória/model v ekonómii tak popisuje nie „zjednodušenú realitu“, ale správanie úplne abstraktné. Napriek tomu sa nesprávne prisudzuje ekonomickým teóriám všeobecná platnosť. Ktorú nemajú. Sú teda vedecké?
Zhruba takýto je náš hlavný argument (ale nielen náš) prečo ekonómiu a prevažnú väčšinu teórií ktoré obsahuje a zahŕňa nie je možné považovať za vedecké. Nemožno tak ani ekonómiu samotnú ako celok za vedu považovať. Dostali sme sa teda už hneď teraz k odpovedi na druhú otázku v nadpise tohto článku. Ekonómia vedou nie je (ak ju berieme ako celok), hoci využíva vedeckú metodiku vrátane analytických postupov.
Ak ale chceme ekonómiu za vedu aj naďalej považovať zostáva nám buď vyčlenenie niektorých teórií z toho, čo sa v súčasnosti ako „ekonómia“ prezentuje (zúženie oblasti skúmania), práca s predpokladmi modelu (kde je možné mnoho zachrániť a taktiež sa to často deje, najmä preto, aby teórií dodatočne bolo možné priznať punc vedeckosti) a okrem dedukcie (ktorá často, predovšetkým v ekonómii, zlyháva) teda aj indukcia a práca s pravdepodobnosťami pri modeloch, kde výstupom nie je jednoznačná predpoveď (Je vôbec v sociálnych vedách, kde ekonómia podľa všeobecne používaného zaradenia patrí, niečo jednoznačné?). Práve toto je v súčasnosti síce nie jediný, ale v celku akceptovateľný prístup ku skúmaniu, hoci napríklad práve ten Popper, ktorého sme už spomenuli, indukciu zamietol (ako nevedeckú metódu skúmania).
TEST/HRA 2
Prvá hra sa páčila? Dajme teda ešte jednu.
Úloha:
Ktorá z troch možných odpovedí je správna?
Popis pravidla:
Štefan pozerá na Evu, ale Eva pozerá na Romana. Štefan je zosobášený, ale Roman nie. Pozerá osoba, ktorá je zosobášená na tú, ktorá zosobášená nie je?
A) Áno B) Nie C) Nie je to možné určiť
Riešenie:
Opäť odporúčame tým, ktorí skočili rovno k tejto časti a dychtia po správnej odpovedi, aby sa ešte raz pokúsili dôjsť ku správnemu riešeniu a zaznačiť si ho pre porovnanie so správnym riešením a zároveň pre poučenie z tejto hry. Hotovo?
Vychádzajúc zo štatistík, väčšina z vás (cca 80 percent) pravdepodobne zvolila možnosť C, teda, že nemáme dostatok informácií na to, aby sme posúdili všetky možnosti a úlohu správne vyriešili. Pôjdeme na to teda logicky. Eva je jediná osoba o ktorej nevieme, či je zosobášená, alebo nie. Zvážme teda obe možnosti, aby sme znova posúdili či máme dosť informácií k tomu aby sme úlohu vyriešili. Ak je Eva zosobášená (bola by zosobášenou osobou, ktorá pozerá na zosobášenú osobu, teda Romana), správnou odpoveďou by teda bola odpoveď A). Ak Eva nie je zosobášená (Štefan, ktorý je zosobášený teda pozerá na Evu, ktorá zosobášenou nie je.), opäť je teda správnou odpoveďou odpoveď A). Tento postup, ktorý nás nakoniec doviedol ku správnemu riešeniu úlohy sa nazýva vylučovacie rozhodovanie/odôvodnenie/argumentácia disjunctive reasoning – rozhodovanie, ktoré zvažuje všetky možnosti. Fakt, že v zadaní nebola informácia, či je Eva zosobášená naviedol toho, kto chcel úlohu čo najrýchlejšie vyriešiť k tomu, že nadobudol presvedčenie, že nemá dostatok informácií pre správne rozhodnutie a teda zvolil možnosť C) bez toho, aby zvážil všetky možnosti. K tomuto vo všeobecnosti zvádzajú všetky otázky v prípadoch ak je aspoň jedna z možných odpovedí postavená podobne.
Pre tých z vás, ktorí sa vede momentálne venujú a náhodou nevyriešili na prvýkrát ani jednu z úloh to neznamená, že nie sú vedcami. Tento text má skôr ambíciu byť impulzom nielen pre vás, ale pre všetkých, ktorí sa vede na venujú, k tomu, aby mierne poupravili svoj prístup k riešeniu jednotlivých problémov.
Často sa totiž žiaľ stáva, že človek prepláva vysokou školou bez toho, aby si osvojil aspoň základné princípy vedeckej činnosti a vypestoval „vedecký skepticizmus“ voči všetkému čo je objektom jeho skúmania (veda sa tak často približuje skôr viere v nespochybniteľné pravdy a trvá tak pomerne dlho než príde niekto, kto prevládajúcu teóriu vyvráti, alebo len napadne).
Celý systém výuky (nielen na Slovensku a taktiež nielen v rámci ekonómie), skôr nabáda k tomu, aby sa podporovala racionalita pri rozhodovaní a rozvíjala schopnosť formulovať racionálne predpoklady. Áno, táto časť je pre vedu nevyhnutá, ale nie postačujúca. Racionalita však nie je to isté čo inteligencia a už vôbec nie kreativita. A to, čo je kľúčové v modernej vede je predovšetkým rozvoj inteligencie a kreativity. Výučba metodiky áno, ale nie vedenie k schematickému mysleniu. Podpora kreativity pri riešení problémov rozhodne, ale taktiež je potrebné ju uplatniť už pri samotnom prístupe k týmto riešeniam.
Kríza je skvelou výzvou. Svet sa totiž neustále mení a v súčasnosti už skutočne nestačí ani len to, čo postačovalo ešte pred pár rokmi. V najbližších rokoch pred nami stoja nové výzvy a problémy, ktoré si žiadajú nielen našu zaangažovanosť, ale aj originálne prístupy a nové riešenia. Veda tomu čeliť dokáže. Avšak len vtedy, ak sú toho schopní vedci, ktorí ju tvoria, formujú a ďalej rozvíjajú.
“Discovery consist of seeing what everyone has seen, and thinking what no one has thought.”
– Albert Szent-Gyori
Ak niekoho z vás tento článok zaujal a rád by si prečítal niečo podobné k danej téme, odporúčame práce tohoto pána, tohoto a taktiež tohto (z ktorých sme čerpali aj my pri písaní tohto textu).
V skratke toto odvetvie neurovedy: je obzvláš zaujímavé a veríme, že zaujme aj vás či iných. Text príspevku nájdete aj na blogu Econoir.sk a mojom súkromnom blogu .
Radovan Kavický: Regulátori sa utrhli z reťaze .týždeň, 9.1.2011
http://enhf.euba.sk/web2/index.php?op...
http://www.tyzden.sk/casopis/2011/2/r...
Nech to už znie akokoľvek, rok 2011 bude pre finančný sektor predovšetkým rokom regulácie, rokom dopadov regulácií, ktoré už boli prijaté a tých, ktoré sa ešte len pripravujú.
Politici na oboch stranách Atlantiku už minulý rok prišli s riešeniami dopadov hospodárskej a finančnej krízy. Ten, kto sa po vlne bailoutov pýtal, odkiaľ vlastne vlády jednotlivých štátov vzali peniaze na vykúpenie bánk z krízy, sa pýtal správne. Vlády stavili do hry svoju reputáciu i dôveryhodnosť. Požičali si na trhu, ktorý kolaboval, a z týchto zdrojov si kúpili nielen dôveru vo finančný systém, imidž záchrancu, ale aj podiel na bankách samotných. V čase poklesu cien aktív a „výpredajov“ sa túžba štátov po vlastníctve ukázala ako dominantná a do úzadia odtlačila nielen opatrnosť, ale aj zdravý rozum. Keďže akumulácia týchto pôžičiek spolu s dlhmi z minulosti viedla k problémom vo verejných financiách, ochota trhu pokračovať v tomto cirkuse sa pomaly vytráca, a naďalej tak hrozí bankrot viacerých krajín. Kríza konkrétnych bánk sa tak zmenila na krízu konkrétnych vlád. Šokovaná eurozóna bola okrem použitia vlastných zdrojov dokonca nútená prijať pomoc z Medzinárodného menového fondu, kým americký finančný systém prakticky naďalej stojí na dôvere Číny a Japonska v solventnosť USA.
Aký je v tejto situácii recept Európy? Všetci za jedného, jeden za všetkých! Redefinícia pravidiel Paktu stability a rastu, ktorý je už tretí rok mŕtvym dokumentom. Vytvorenie nových inštitúcií, systém vzájomných garancií v čase, keď nikto nevie garantovať ani splnenie základných pravidiel dlhodobej udržateľnosti. Pretrepať, nemiešať. Najmä však viac, viac regulácie a dohľadu!
Recept z USA? Rozdeľuj a panuj! Návrat k predvojnovému Glass-Steagallovmu zákonu. Oddeliť, ak nie rovno dočasne zakázať investičné bankovníctvo. Podpora exportu, zamestnanosti, ale najmä viac, viac regulácie a dohľadu! Už z prípravy oboch receptov je zrejmé, že ani z týchto ingrediencií sa v najbližšom období nič chutné nenavarí. Ako však ďalej? A osladiť či okoreniť?
Z historického hľadiska je najúčinnejšia taká regulácia, kde aj dotknuté subjekty rozumejú, prečo je potrebná, považujú ju za zmysluplnú a sú pripravené držať sa jej. Politici sú však iného názoru, čo dokazujú aj konkrétnymi krokmi a vyhláseniami o konci obdobia „ultraliberálneho“ a „neregulovaného“ trhu. To všetko napriek tomu, že práve finančný sektor je dlhodobo najregulovanejším sektorom v ekonomike a v počiatkoch vzniku finančných inovácií, ktoré nakoniec viedli k ostatnej kríze, možno prílišnú preregulovanosť identifikovať ako hlavný problém.
.budovanie eurohrádze
Donedávna bolo možné Európsku úniu vyjadriť finančne predovšetkým prostredníctvom jej rozpočtu, čo ročne predstavuje približne 150 miliárd eur. Okrem tejto sumy sa od roku 2011 na tieto účely môže použiť aj finančné vyjadrenie prijatého Európskeho stabilizačného mechanizmu (takzvaného dočasného eurovalu). Ten súhrnne predstavuje necelý bilión eur vo forme záruk, čiže takmer sedemkrát väčšiu sumu, ako je ročný rozpočet celej Únie. Z hľadiska pomeru k hrubému domácemu produktu Únie predstavuje približne jednu desatinu celkového ročného HDP všetkých členských krajín EÚ, pričom chráni najmä členov eurozóny. Čiže momentálne len 17 z 27 krajín.
Nad obrovskou sumou by bolo možné privrieť oči. Avšak množstvo nových inštitúcií, ktoré týmto krokom vznikajú a ohromný balík súvisiacich regulácií naopak nútia každého, kto sa touto oblasťou zaoberá, otvárať úžasom oči dokorán. Rok 2011 nám dá odpoveď na otázku, či bude celý systém trvalého eurovalu od roku 2013 financovaný z výnosu takzvanej Tobinovej dane z finančných transakcií, alebo sa nakoniec zvolí úplne iný model financovania.
Situácia v Európe je stabilizovaná, no naďalej vážna. Ukázal to nielen koncoročný summit EÚ, ale aj udalosť, ktorá mu tesne predchádzala a ktorú prehlušili diskusie o rozpočte EÚ na najbližšie roky. Európska centrálna banka sa rozhodla do konca roku 2012 zdvojnásobiť svoj kapitál až na úroveň takmer 11 miliárd eur, pričom upísaný v plnej výške musel byť už do konca minulého roka. Hoci to nie je v porovnaní s eurovalom závratná suma, táto udalosť dáva tušiť, že aj v roku 2011 musí byť Európa pripravená na hroziace otrasy. Či obstojí, uvidíme. Ak aj áno, bude to nevyhnutne za cenu prehĺbenia integrácie smerom k fiškálnej únií.
Hoci sa to v diskusii o eure často nespomína, samotná Európska únia je úniou menovou. Teda každá krajina, ktorá do EÚ vstupuje, raz euro prijať musí. V čom je však problém? V typickej menovej únii existujú tri piliere. Monetárny, fiškálny a finančný. EÚ stojí len na jednom z nich, ktorým je pilier monetárny, teda ECB. Európsku úniu ako len menovú úniu teda možno označiť aj za fiškálnu a finančnú „dis-úniu“.
Európa sa momentálne uberá cestou vytvorenia práve tohto chýbajúceho fiškálneho piliera, rovnako ako cestou unifikácie a centralizácie finančného dohľadu i regulácie. Fiškálny pilier bol vždy (aj v teórii) nevyhnutnou podmienkou dlhodobej udržateľnosti menovej únie. Mnohí novodobí euroskeptici, paradoxne, fiškálny pilier odmietajú, hoci euro samotné obhajovali a vítali.
Diskutovať o nových fiškálnych pravidlách pre členské štáty je potrebné. Preč sú časy, keď napríklad Romano Prodi označil všetky rigidné pravidlá za hlúpe. Nemennosť, tvorba a striktné dodržiavanie týchto nových pravidiel bude v roku 2011 zrejme znova módnym hitom. Ukáže sa to asi už počas terajšieho pôsobenia Maďarska na čele EÚ. Ide o predsedajúcu krajinu, ktorá je zatiaľ mimo eurozóny, no sama má problémy s fiškálnou disciplínou. Maďarsko čerpá pomoc MMF a zmieta sa v mnohých vnútorných problémoch.
.opäť Glass-Steagallov zákon
Vývoj v USA taktiež prináša mnoho otázok, hoci sa tam riešia prevažne odlišné problémy. Výdavky na ozdravenie finančného sektora boli dosiaľ omnoho vyššie ako v Európe. Avšak s akým výsledkom? Prišlo ešte k väčšej koncentrácii a vzniku dnešného problému, ktorý bol identifikovaný ako nadmerná veľkosť bánk a príliš komplikovaná štruktúra bankových aktív. Pokrízová trhová dominancia Goldman Sachs a J. P. Morgan Chase je evidentná. Avšak aj im hrozí nebezpečenstvo zo strany regulátorov.
Problém, ktorý pretrváva v roku 2011, je definícia toho, čo regulátor myslí pod pojmom „príliš veľká banka“. Návrhy, týkajúce sa rozdelenia na klasické depozitné a úverové bankovníctvo s odčlenením bankovníctva investičného, sú prakticky iba návratom ku Glass-Steagallovmu zákonu, a teda k situácii po kríze v tridsiatych rokoch 20. storočia. Lenže neprináša konečné riešenie súčasnej situácie s ohľadom na zmenené podmienky na trhu. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že takéto riešenie znamená oslabenie daných bánk z hľadiska konkurencieschopnosti na svetovom finančnom trhu. A to nielen v rámci domácich a európskych konkurentov, ale najmä vo vzťahu k stále rastúcim čínskym a indickými bankám. Pokiaľ sa však regulácia bude uberať týmto smerom nielen v USA, ale aj v EÚ, môžeme byť už v najbližších rokoch svedkami toho, ako sa presunie ťažisko finančného trhu zo západných krajín smerom na východ a juh svetovej mapy. Singapur, Tokio, Hongkong, Šanghaj, Kuala Lumpur či Dubaj veľmi rady privítajú euro-americké banky, unikajúce pred prebujnenou reguláciou či hrozbou ich rozdelenia. Tento scenár síce len kopíruje dlhodobý trend presunu ťažiska výroby a reálnej ekonomiky do východných krajín ako Čína alebo India, no hroziaca preregulovanosť na trhoch západných krajín v najbližších rokoch môže celý proces výrazne urýchliť už tento rok.
Pre finančné inštitúcie je však rok 2011 dôležitý aj z iného dôvodu a tým je ukončenie rokovaní o podobe nových pravidiel, odporúčaní a štandardov, známych pod označením Basel III. Hoci ide o súhrn nezáväzných dokumentov, ktoré majú len odporúčací charakter, banky ich vždy rešpektovali, snažili sa ich implementovať a do veľkej miery sa nimi riadili. Možno kritizovať ich konečnú podobu aj dĺžku ich predpokladanej implementácie do roku 2019. Lenže významným pozitívom týchto pravidiel je najmä to, že ide, takpovediac, o reguláciu zdola.
.výzvy 2011
Najväčším problémom pre finančné inštitúcie zostáva popasovať sa s množstvom regulácií, ktoré sa na ne budú v roku 2011 hrnúť zo všetkých strán. Aktuálne budú aj otázky, ako vhodne pristupovať k vyhodnocovaniu rizika pri daných aktivitách a tiež ako sa postaviť k výsledkom týchto analýz. Rozhodnutím, ktoré aktivity preferovať a ktoré zanechať sa stanoví aj smer vývoja bankovníctva dobudúcna.
Najväčšou výzvou pre regulátorov a politikov je predovšetkým to, aby našli v roku 2011 vhodnú mieru a rozsah zásahov do finančného systému, už aj tak preregulovaného, ktorý síce riadne zakopol, no z veľkej časti aj preto, že jeho účastníci hrali podľa platných a nevhodných pravidiel. V prípade nesprávneho rozhodnutia, teda pokračovania v nastúpenom trende, sa môže súčasná kríza nielen prehĺbiť, ale o pár rokov aj v plnej miere vrátiť.
Autor je finančný ekonóm.
January 2, 2016
Open Budget Initiative 2010
http://www.mesa10.sk/index.php/?actio...
O projekte Open Budget Initiative, Open Budget Index 2010: Open Budget Initiative – cieľom projektu je tvorba zrozumiteľných analýz a prieskumov, ktoré hodnotia či vláda v danej krajine umožňuje verejnosti prístup k informáciám o rozpočte a taktiež či táto vláda dáva možnosť občanom podieľať sa na rozpočtovom procese. Open Budget Initiative je projektom IBP (International Budget Partnership), ktorá spolupracuje s partnerskými organizáciami z vyše 90 krajín celého sveta za účelom získania údajov pre celosvetový prieskum otvorenosti rozpočtov. Podrobné výsledky prieskumu, vrátane mapy otvorenosti rozpočtov, sú dostupné na stránke: http://www.openbudgetindex.org/
Doterajšia odozva v médiách v médiách:
http://www.ta3.com/sk/relacie/6_analyzy-a-trendy/10518_relacia-co-prezradza-rozpocet
http://www.tyzden.sk/casopis/2010/47/otvorme-verejne-financie.html
http://hnonline.sk/ekonomika/c1-47606130-nas-rozpocet-vela-nepovie-lepsi-je-uz-aj-rumunsky
http://www.webnoviny.sk/ekonomika/mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-ne/242653-clanok.html
http://www.24hod.sk/mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky-cl138125.html
http://aktualne.centrum.sk/ekonomika/slovensko-a-ekonomika/clanek.phtml?id=1220007
http://www.financnik.sk/financie.php?did=277&sprava=40908
http://www.finance.sk/spravy/finance/36906-mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky/
http://www.obce.info/?make=opencl&cid=97516&pl=obcesk
http://aktualne.centrum.sk/ekonomika/slovensko-a-ekonomika/clanek.phtml?id=1218800
Ďalšie:
http://www.kaminvestovat.sk/ekonomika/3188-mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky.html
http://www.plusky.sk/ekonomika/mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky/
http://www.podnikam.webnoviny.sk/spravodajstvo.php?id=18012&kid=3&k=Aktuality
http://aktualne.centrum.sk/ekonomika/slovensko-a-ekonomika/clanek.phtml?id=1218800
http://www.mojdochodok.sk/spravodajstvo.php?id=18012&kid=3&k=Aktuality
http://www.bohati.sk/mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky/2010/10/28/
http://www.comein.sk/aktuality/51761/MESA-10:-Rozpoctova-politika-SR-ma-nedostatky/
http://spravy.pozri.sk/clanok/MESA-10:-Rozpoctova-politika-SR-ma-nedostatky/121188
http://xnovinky.cz/mesa-10-rozpoctova-politika-sr-ma-nedostatky-279525/
