Názorová flexibilita, amreport.sk, 10. 1. 2013
http://www.amreport.sk/2013/01/nazoro...
Začiatkom januára 2013 dostal Robert Fico v jednom z rozhovorov otázku, či pripúšťa, že by mohla v budúcnosti existovať európska centrálna vláda, ktorá bude mať väčšie kompetencie ako slovenská vláda. Jeho odpoveď znela: „Rozhodne nie. V každej krajine je nejaká vláda od konzervatívnej po extrémne konzervatívnu, od ľavicovej po stredopravú a každá z nich má predstavu o tom, ako by mal vyzerať jej štát. Nikto nám nesmie a nebude schvaľovať naše veci, naše rozhodnutia – tu je hranica, ktorú nemôžeme prekročiť.“
Ten istý Robert Fico sa pred summitom v septembri 2012 vyjadril nasledovne: „Filozofia je jasná, ak má byť Európska únia schopná efektívnejšie reagovať na vývoj vo svete, potrebuje vyššiu mieru integrácie. Alebo inak, integrácia menová bez integrácie fiškálnej a hospodárskej nezodpovedá tomu, čo Európa dnes potrebuje, aby obstála v čoraz tvrdšej globálnej konkurencii. Nie sme v politike dva týždne, a preto si veľmi dobre uvedomujeme, že s konsolidáciou, hlbšou integráciou a účasťou na záchranných mechanizmoch eurozóny sú spojené zjavné politické náklady. Sme pripravení ich niesť, pretože sme presvedčení, že sú v záujme krajiny ako takej.“
Rozpory vo vyjadreniach
Verím, že nie som jediný, kto medzi týmito vyjadreniami vidí logický spor a koho najmä to staršie vyjadrenie svojho času doslova vydesilo. Jeden aspekt majú však obe vyjadrenia spoločný. Odkiaľ pramení takáto arogancia moci a stotožňovanie svojho osobného názoru s názorom krajiny? Terajšia vláda od začiatku deklaruje proeurópsky postoj. Čo to však znamená? Ako vidíme v chápaní jej predsedu, evidentne to neznamená slepo akceptovať všetko s nálepkou dvanástich hviezdičiek v kruhu za zvukov Ódy na radosť. Do servilnej pozície sa evidentne rád stavia len tesne pred zlomovými summitmi.
„Názorová flexibilita“ však rozhodne nie je špecifikom len jednej časti politického spektra. V auguste 2011 minister financií Ivan Mikloš napísal (článok vyšiel aj v Handelsblatt): „Som zástancom eura, avšak fiškálnu úniu odmietam. A tvrdím, že zástancovia fiškálnej únie v skutočnosti euro ohrozujú.“
Rovnako ako vo Ficovom prípade aj tu, o tri mesiace neskôr, koncom novembra 2011 sme zaznamenali názorovú piruetu. Ten istý Ivan Mikloš sa vyjadril: „Keď hovoríme o fiškálnej únii, budeme s tým súhlasiť vtedy, keď to bude znamenať prísne, vynútiteľné, automatické pravidlá, sankcie, ktoré môžu znamenať aj zníženie rozpočtovej suverenity v krajinách, ktoré nedodržiavajú pravidlá, ktoré robia nezodpovednú politiku vytvárania deficitov a dlhov. Zdá sa, že takéto videnie sa presadzuje.“
V rozpore s ideou referenda, ktoré v septembri 2011 obhajovala premiérka Iveta Radičová v kontexte fiškálnej únie a zmien v Lisabonskej zmluve, sa Ivan Mikloš priklonil na stranu Mikuláša Dzurindu, ktorý pred podpisom fiškálnej zmluvy vyhlásil: „Nie je čas na referendá, na to, aby sa politici zbavovali svojej zodpovednosti. Naopak, je čas, aby sme boli schopní plne niesť našu zodpovednosť za takéto rozhodnutia.“
Mandát politikov nie je neobmedzený
Vstupu Slovenska do EÚ v máji 2004 predchádzalo referendum. Európska únia ako ju momentálne nanovo konštruujú súčasní európski politici, teda postupne ako banková, fiškálna a neskôr politická únia, je už rozhodne rádovo iným politicko-ekonomickým zoskupením. Nie, ani Robert Fico s postojom „štát som ja“ či iní politici nedisponujú neobmedzeným mandátom na takéto závažné rozhodnutia. O novej podobe EÚ by mali rozhodovať občania v referende. A toto rozhodnutie by malo byť rešpektované. Tak ako bolo rešpektované to o vstupe do EÚ konštruovanej ako ekonomická a menová únia (hoci ani vtedy o ekonomických dôsledkoch záväzku prijať euro v SR neprebehla adekvátna diskusia).
Moc politikov nie je absolútna, ba ani ich vlastná. Ich moc pochádza od nás, voličov, ktorí im ju cez voľby buď odovzdávame, alebo odoberáme. Ak si ctíme demokraciu a uvedomujeme dôležitosť rozhodnutia o budúcnosti Európy a forme európskej spolupráce, prečo v takej závažnej veci referendu vôbec brániť?
Jedným z najpodstatnejších kanálov, ako je možné výraznejšie ovplyvniť ekonomiku, sú predovšetkým fiškálny a menový kanál. Nie však oddelene, ale v kombinácii. Bolo svojho času vrcholne nerozumné očakávať, že pri oklieštenom menovom kanáli budú vlády schopné reagovať na budúce krízy len cez fiškálny kanál. Polovičaté riešenia zväčša bývajú politicky priechodnejšie, no z ekonomického pohľadu nebývajú riešeniami vôbec. Tak to bolo aj v tomto prípade a toto krátkozraké rozhodnutie viedlo k súčasným problémom a ku kríze, ktorá pretrváva.
Proeurópsky postoj je rozhodne i do budúcna správnym postojom. No ak sa ho chceme dôsledne držať, je potrebné presadzovať otvorenú a rovnocennú diskusiu. Obchádzať verejnosť v mimoriadne dôležitých otázkach je neakceptovateľné, a to tak na národnej úrovni, ako aj nadnárodnej.
Spoločné hľadanie správnych riešení aj na európskej pôde si od nás všetkých vyžaduje aktívny a konštruktívny prístup. V celom tomto procese je však stabilita v názoroch základnou podmienkou úspechu.
