Marek Zákopčan's Blog, page 7

Od únosu dieťaťa k tajom medzinárodného gangu

Pred vianočnými sviatkami sme sa dočkali prekladu druhej časti trojdielnej série Auris, ktorú podľa námetu Sebastiana Fitzeka napísal Vincent Kliesch. Je možné, že mnohí z vás si ju našli pekne zabalenú pod stromčekom, a ak ste boli rovnako ako ja zvedaví na ďalšie osudy Matthiasa a July, otvorili ste ju hneď po tom, čo ste ju vzali do rúk. Nemecké duo si dobre uvedomuje, že pokračovanie úspešnej knihy je občas riskantným krokom, a preto, hoci sa Frekvencia smrti nesie v podobnom duchu ako jej predchodkyňa, ponúka aj niekoľko odlišností. Medzi najvýraznejšie zaraďujem menší dosah akustickej analýzy na prebiehajúce vyšetrovanie, prípad presahujúci osobnú zónu ústredných postáv a mierny úpadok štýlu. Čo sa však nemení, je hlavná dvojica, a v rámci nej hrá tentoraz prím Jula. 

"Hneď si spomenula na Moritza. V podstate ako vždy, keď stretla niekoho, kto sa čo len trochu podobal na jej veľkého brata. Hľadela na okoloidúceho rovnako ako na svojho brata, keď sa s ňou naposledy rozlúčil v Buenos Aires a nechal ju samu na cintoríne, ktorý bol turistickou atrakciou a pre Julu sa zmenil na peklo. Musím zistiť, čo sa stalo, keď si odišiel. Musím poznať pravdu, nech to stojí, čo to stojí! Teraz mám informáciu, ktorú zrejme nemá ani Hegel. Ale bude to stačiť, aby som ho konečne prinútila hovoriť? Chce mi vôbec povedať, čo vie o Moritzovi? Alebo je to iba návnada, ktorou si ma chce navždy zaviazať?" (str. 96)

Dej sa odohráva niekoľko týždňov po udalostiach v Aurise, a hoci sa v ňom rieši samostatný prípad, je rozhodne lepšie poznať predošlé dianie. Už len pre vzťah autorky kriminálnych podcastov July a forenzného fonetika Hegela. Ich vzájomné interakcie sú nielen kľúčovým prvkom príbehu, ale aj čitateľových pochybností. Prostredníctvom July, ktorá kedysi pracovala vo vychytenom berlínskom rádiu (Fitzekovi fanúšikovia ho môžu poznať napr. z románu Šialená hra), sme totiž spoznali Hegela ako kladného, spravodlivého a obdivuhodného hrdinu polície. Na poli zvukovej analýzy totiž nemá konkurenciu a svoje nevídané schopnosti využíval v neprospech zločincov. Nečudo, že aj Jula podľahla všeobecnému názoru, ktorý sa však postupne mení. Vyvolávanie mylného dojmu je zjavne typické nielen pre Sebastiana, ale aj Vincenta Kliescha. Tým nechcem povedať, že by bol Hegel v skutočnosti negatívna postava, skôr naopak. Skvele odráža ducha antagonistu s dobrými úmyslami, hoci odhalenie jeho motivácie sa nemusí stretnúť s pochopením okolia. Tak je to aj v prípade únosu bábätka priamo z domu jeho rodičov. Telefonát zúfalej matky na tiesňovú linku spustí kolotoč dramatických udalostí, ktoré sa čoraz viac nabaľujú a pomerne jasný trestný čin napokon prerastie až do medzinárodných rozmerov. Ako som už spomenul, v centre vyšetrovania je predovšetkým Jula, ktorá sa na rozdiel od stále uväzneného Hegela môže voľne pohybovať. Na jeho popud - či skôr vydieranie - sa púšťa do hľadania rodiny, v ktorej došlo k únosu, a zároveň sa usiluje vyhnúť zapojeniu polície. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že rozsiahla zločinecká organizácia má svojho človeka aj v jej radoch, a tak musia pomôcť zvíťaziť spravodlivosti odhodlaní externisti. Kým Auris staval skôr na ústredných hrdinoch, vo Frekvencii smrti je v popredí samotné vyšetrovanie. V príbehu sa mihnú aj známe vedľajšie postavy z Julinho okruhu, ale tentoraz nemajú veľké opodstatnenie a sú prakticky len do počtu. Čo sa mi na prípade ako takom páčilo najviac, bolo odhalenie jeho príčiny. Cesta k výsledku mi však občas pripadala skratkovitá, mal som dojem, že dej nedrží celkom pohromade. Pri stretnutí July s trénovaným zabijakom som dokonca neveriacky civel na stránky, pretože chvastúnsky záporák mi pasuje viac do klišéovitého televízneho filmu než do psychotrileru s nemeckými top spisovateľmi na obálke.   Sebastian Fitzek & Vincent Kliesch

"Smrť Miquela prenasledovala vtedy, keď postihla jeho nepriateľov alebo aj priateľov. Jemu to však neprekážalo, pretože tam, odkiaľ pochádzal, bol život tvrdý. A vždy bolo lepšie, keď to schytali druhí, a nie on. Nezriedka musel zradiť alebo zabiť priateľov alebo dokonca príbuzných, keď mal k tomu dobrý dôvod. Keď od toho záviselo prežitie rodiny, spolku zločincov, ku ktorému sa pridal a ktorý mu ponúkol ochranu." (str. 190)

Po prečítaní knihy vo vás ostane tlieť zvedavosť, keďže hlavná línia, tiahnuca sa celou sériou, ostala naďalej nedoriešená. Osud Julinho brata Moritza ostáva vo hviezdach a Frekvencia smrti ho nikam výrazne neposunula. Nevnímam to však ako chybu, som totiž presvedčený, že záverečná časť trilógie Šum smrti zodpovedá všetky otvorené otázky. Čo sa autorského štýlu týka, rád by som vedel, kde sa končí Sebastian Fitzek a kde začína Vincent Kliesch. Týmto si dovolím skromne apelovať na vydavateľstvo Tatran, aby nám prinieslo aj preklad niektorej samostatnej Klieschovej knihy. Bolo by zaujímavé spoznať ďalšieho nemeckého spisovateľa v jeho čistej podobe. 

Originálny názov: Die Frequenz des Todes
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Auris)
Preklad: Zuzana Kováčiková, Andrej Zahorák
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Aj lojalita si vyžaduje svoju daň

Prvý diel série Krvavá dedička rozvíril vody young adult a znova potvrdil, že v tomto žánri je ešte stále možné priniesť niečo nové. Amélie Wen Zhao vytvorila vo svojom debute originálny, hoci dosť krutý svet, kde nie je miesto pre slabosť a dôvera je nedostatkovým tovarom. Zrada môže číhať na každom kroku, dokonca aj tam, kde by ste to nečakali. Hlavná hrdinka Ana sa o tom presvedčila na vlastnej koži a teraz sa musí vyrovnať so šokujúcimi odhaleniami a zabojovať (nielen) o svoju budúcnosť. Séria je postavená na jednom komplexnom príbehu, preto treba čítať jednotlivé časti v stanovenom poradí. Väčšinou sa mi stáva, že s odstupom času zabudnem na niektoré súvislosti, no v tomto prípade ma moja pamäť až tak nezradila. Dôvod vidím v tom, že ide o naozaj vydarené dielo s výraznými motívmi i postavami.  

"Ana zdvihla ruku. Svet sa jej pred očami zlieval, jej spriaznenosť sa zaostrovala a rozmazávala, keď šmátrala po krvi, ktorá sa jej v zamrznutých špirálach lepila k palcu a zápästiu. Nebude jej dosť na to, aby z nej vyrobila niečo podobné zbrani, s ktorou by mohla bojovať. A došiel jej čas. Ľadovlk vyskočil. Ana vykríkla. A noc vybuchla v ohni. Po snehu sa prehnali plamene, žiarivočervené a spaľujúco oranžové, ktoré sa víťazoslávne dvíhali proti tieňom zmrznutých borovíc všade naokolo. Ana zatvorila pred tou prenikavou žiarou oči, pritlačila tvár k zemi, keď sa cez ňu prevalili silné vlny tepla. Hory sa pri tej zrážke zatriasli." (str. 105)

Druhé časti sérií sú väčšinou o čosi slabšie. Stavajú na obľúbenosti svojej predchodkyne a neraz tvoria len akési premostenie medzi úvodom a vygradovaným záverom. Som preto nesmierne rád, že Červená tigrica narúša toto nepríjemné klišé a je rovnako vydarená ako Krvavá dedička. Ak nie aj viac, pretože okrem toho, že využíva všetky fungujúce prvky, posúva ich zároveň na novú úroveň. Ana už pozná svoju úhlavnú nepriateľku a je potrebné využiť proti nej každý tromf. Ešteže má po svojom boku Ramsona Prešibanca. Na jednej strane je škoda, že dosť trvá, kým sa protagonisti stretnú v spoločnej scéne, no na druhej strane musím povedať, že sú rovnocennými partnermi a ani jeden si nekradne pasáže na úkor druhého. Ramson patrí medzi mojich obľúbencov a spomedzi mužských hrdinov početných kníh v žánri mi imponuje asi najviac. Nie je totiž prvoplánový, problémy, s ktorými vstúpil do deja, sú uveriteľné a nejde o typického "klaďasa". Spočiatku som bol i ja na pochybách, aké sú jeho úmysly, a či sa v osudovej chvíli predsa len neobráti Ane chrbtom. Tá si, mimochodom, naďalej uchováva slobodného ducha, poznačeného zakázanou a obávanou mágiou. O to viac, že došlo k odhaleniu jej identity ako jedinej preživšej príslušníčky cisárskej rodiny. Nástup na trón však nebude taký ľahký, keďže ho obsadila jej šialená teta Morganya. Okrem toho, že sa chce Any zbaviť, túži vyhladiť aj protivníkov krvavej mágie. Ana si je vedomá svojej predurčenosti, musí zastaviť obávanú príbuznú, ktorá postupuje z jedného extrému do druhého. Svoje tajomstvá si však nesie aj sám Ransom a patričnou mierou zasahujú do jeho vzťahu s Anou. Romantická línia nie je síce tou najpodstatnejšou, ale vhodne dopĺňa celkový dej a bez nej by interakcie medzi Anou a Prešibancom a ich motivácie neboli zďaleka také emotívne. To sa týka aj vedľajších postáv, ktoré však zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu. Za všetky spomeniem najmä Linn a yaegera, keďže dodávajú príbehu balans a šmrnc. Červená tigrica je plná napätia, zvratov a nikto z tých, ktorých očaril úvod série, nebude sklamaný. Čítanie tejto knihy je návykové, čomu napomáhajú nielen prepracované charaktery a stupňujúca sa atmosféra, ale aj šikovne spracované cliffhangery na konci kapitol. 

Amélie Wen Zhao (zdroj: Goodreads)

"Ramson sa zaprisahal, že nikdy nedopraje Kerlanovi potešenie, aby ho počul kričať. No keď ho ťahali k okraju lode, k čiernym a nepreniknuteľným vodám, uvedomil si, že jeho odhodlanie sa rozpadá, že sa celé jeho telo trasie proti jeho vôli. Ale horúčkovito sa pohybujúcimi sa prstami nenahmatal nič, len hladký kov jeho okov, a závažia, ktoré mal k sebe pripevnené, boli tvrdé a nepoddajné." (str. 292)

Amélie Wen Zhao sa podarilo nájsť vzácnu rovnováhu medzi budovaním univerza, prehlbovaním postáv a ich vzťahov, kombináciou napätia a pokojnejších scén a vyburcovaním zvedavosti pred záverečným tretím dielom. Už teraz viem, že ma bude koniec Krvavej dedičky mrzieť. Rozhodnutie sériu umelo nepredlžovať je však určite múdre a ostane vďaka tomu na piedestáli mnohých priaznivcov young adult. Samozrejme, ak sa naplnia moje predpoklady a Karmínová cisárovná nepodlezie latku nastavenú staršími knižnými súrodencami. Vzhľadom na autorkin talent si však sklamanie nepripúšťam...

Originálny názov: Red Tigress
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Krvavá dedička)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

 

Zbavili by ste sa svojich zlých spomienok?

Knihy o knihách sú balzamom pre dušu každého priaznivca písaného slova. Spočiatku som sa nazdával, že román Bridget Collins bude práve z tohto súdka - že istým spôsobom vzdá poctu klasickým príbehom a prenesie čitateľa hlbšie do tajov literatúry. Preto som bol pomerne prekvapený, že ide skôr o spracovanie námetu zakázanej lásky na báze mystiky. Rozhodne však nie som sklamaný, práve naopak! Autorka sa pohráva s nesmierne zaujímavou ideou, ktorá podnieti k zamysleniu nejedného z nás. Na debut je to naozaj vydarené dielo, nehovoriac o tom, že funguje aj ako papierový psychológ. Niežeby vám román pomohol vyriešiť vaše vnútorné problémy, no svojím jazykom, zameraním a otváraním rôznych tém vás nabáda akceptovať svoje trápenia. A robí to prostredníctvom postáv, ktoré vám rýchlo prirastú k srdcu.

"Dokázal som si predstaviť strach, z ktorého sa vám dvíha žalúdok, hrôzu pri predstave, že tu navždy zanecháte človeka, ktorým ste kedysi bývali... Ale čo tá konkrétna chvíľa? Moment, keď vytrhnú niečo z vášho najhlbšieho vnútra - aký to bol pocit? A čo potom, keď už máte v sebe dieru... Spomenul som si na Millin prázdny pohľad a zaťal som zuby. Čo bolo horšie? Nič necítiť alebo smútiť za niečím, čo si už viac nepamätáte? Keď zabudnete, určite sa vytratí aj smútok, aký by to inak malo zmysel? No napriek tomu vás tá otupenosť pripraví o časť vás samých, akoby ste navždy v duši cítili mravčenie..." (str. 86)

Emmett je obyčajný farmár a neočakáva žiadne výrazné životné zmeny. Svoj postoj však musí prehodnotiť, keď dostane list s oznámením o nástupe do učňovskej kníhviazačskej dielne. Samo osebe to znie nesporne pútavo a výnimočne, no Emmett práve nekypí nadšením. Dané povolanie je totiž opradené množstvom predsudkov a povier, ľudia majú z kníh aj ich viazačov strach. V týchto zväzkoch by ste márne hľadali vymyslené príbehy talentovaných rozprávačov. Knihy slúžia predovšetkým na uchovávanie skutočných spomienok, takže ak vás niečo trápi a chcete sa zbaviť duševnej záťaže, Emmett vám ochotne vyhovie. Záhadná atmosféra naberie plné obrátky, keď Emmett objaví v trezore plnom vzácnych kníh jednu, ktorá nesie jeho meno. Toto zistenie mu obráti vnútro naruby, pretože nikto, kto sa zbaví svojich spomienok, už nebude ako predtým. Každá emócia a skúsenosť formuje charakter, a ak o ne človek príde, čo z neho ostane? Bol aj Emmett iný ako predtým? A čo zo svojej minulosti považoval za také dramatické, že chcel na to radšej zabudnúť? Rozpor hlavného hrdinu je podmienený aj ďalším nečakaným prekvapením - láskou k Darnayovi/Lucianovi, mierne arogantnému príslušníkovi vyššej triedy. Potešilo ma, že Bridget Collins siahla po motíve homosexuality. Predsudky spoločnosti sú vďaka tomu ešte výraznejšie a prekonávanie prekážok zo strany protagonistov získava mnoho ďalších rozmerov. Príbeh disponuje skôr napätím vyplývajúcim z vnútorných poryvov, no pritom sa nemáte šancu nudiť. Niektoré scény by si možno zaslúžili kratší rozsah, ale každá má svoje pevné miesto a slúži buď na posun dej, alebo dôslednejšie vykreslenie postáv. Tomu napomáha aj forma priameho rozprávača. Takmer žiadny mysteriózny román sa nezaobíde bez poriadneho záporáka. Jeden sa tu vyskytne tiež, ale nevyznieva extra nebezpečne, väčšia hrozba plynie prakticky zo samotnej mytológie diela a spomínaných stereotypov v myslení. Kníhviazač je o hľadaní seba samého, strateného kúska vlastnej mysle a srdca a o druhej šanci na opätovné zblíženie s milovanou osobou. Úvodná podstata nevšedného remesla sa síce postupne akosi vytráca, no ako celok pôsobí príbeh konzistentne a nie je mu čo vytknúť. 

Bridget Collins (zdroj: The Idle Woman)

"Prázdne miesto po Lucianovi bolo ako otvorená rana. Cítil som jej vonkajšiu časť, zúfalú pálčivú bolesť, ktorá mi začínala niekde pri hrudnej kosti a končila sa pri slabinách. Ak som sa pohol, prehovoril alebo sa zhlboka nadýchol, bolela ešte viac. Nikdy mi ani nenapadlo, že budem chcieť umrieť: no mal som pocit, že sa topím, až na to, že vyslobodzujúca ničota nikdy neprišla. Lucian odišiel. Bol by som dal čokoľvek za to, aby som sa na neho mohol čo i len pozrieť alebo počuť jeho hlas, a on tu nebol." (str. 271)

Nedajte sa odradiť, ak sa vám náhodou prvých sto strán bude javiť ako málo dynamických. Autorka si len pripravuje pôdu a príbeh sa pekne rozbehne. Za daný dojem môže nepochybne aj pomerne poetický jazyk, ktorý však skvele pasuje do celkovej atmosféry a omnoho lepšie definuje Emmetta s Lucianom aj svet, v ktorom sa pohybujú. Verím, že Kníhviazač môže osloviť širokú škálu čitateľov bez ohľadu na vek. Patrí k dielam, ku ktorým sa zrejme ešte vrátim, a takých nie je veľa. Navyše je ako stvorený na sviatočné dni, takže neváhajte a siahnite po ňom :-)

Originálny názov: The Binding
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci autorka vydala aj román The Betrayals z rovnakého univerza
Preklad: Tereza Štubniaková
Počet strán: 430

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Dokonalá zimná romantika

Romantika z dielne Aktuellu? Tomu sa nedá odolať. Toto vydavateľstvo sa totiž u mňa zapísalo mnohými kvalitnými kúskami a hneď, ako ohlási preklad určitej novinky, zbystrím pozornosť. A je pritom jedno, či ide o krimi, spoločenský román alebo historickú detektívku. Zasnežený Notting Hill je prvou časťou série odohrávajúcej sa počas zimného obdobia a na svoje si príde každý fanúšik ľúbostných príbehov. Nejde však pritom o zaznávanú červenú knižnicu, kniha ponúka úsmevný, dojemný príbeh, občas okorenený štipkou drámy plynúcej hlavne z narušených medziľudských vzťahov. Názov mi evokoval známy film s Juliou Roberts a Hughom Grantom, no slávna londýnska štvrť je dejiskom i mnohých iných emotívnych stretnutí. 

"Možno ho už nikdy neuvidím. Zrýchlila som. Som šialená, ak sa naháňam za úplne cudzím človekom? Preboha, veď ho nepoznám. Pravdepodobne je ženatý. Ak nie, tak musí mať priateľku. Ako sa mi podarilo prejsť od úsmevu v metre a zopár koketných žartíkov až na územie romantických komédií a k presvedčeniu, že by mohol byť ten pravý? Som bláznivá alebo iba zúfalá? Zabočila som za roh rýchlym klusom, prehnala som sa popri ňom a prudko som zabrzdila, no pošmykla som sa a zamávala som rukami ako veterný mlyn, len aby som udržala rovnováhu." (str. 24)

Jules Wakeová vytvorila veľmi príjemnú romantickú komédiu, aká vás v tomto sviatočnom čase určite rozohreje. Rozprávačkou príbehu je Viola hrajúca v orchestri na violu (nomen omen ako vyšité), ktorej popri starostlivosti o príbuzenstvo neostáva veľa času na osobný život. To však neznamená, že by netúžila po svojom pánovi Božskom. Ten by bol pre ňu zároveň istým vykúpením z rodinného stereotypu a zajatia v podobe samaritánskeho komplexu, pretože jednoducho nedokáže niekomu odmietnuť pomoc. To sa prejaví aj pri príprave školského vianočného predstavenia, kde sa nečakane stretne s dokonalým adeptom na toho pravého. Na Natea už pritom natrafila v metre, kde medzi nimi preskočila iskra, no má to hneď niekoľko háčikov. Tým najväčším je, že je ženatý. Čo na tom, že jeho manželka žije v zahraničí a dáva prednosť kariére pred teplom domáceho kozuba? Dôležitým spojivom medzi osamelými dušami sa stane Nateova dcérka Grace. Dalo by sa povedať, že vzťah Violy a Grace je v istom ohľade ešte významnejší než s jej otcom. Dievčatko, ktoré už na vlastnej koži zažilo trpkú príchuť sklamania, nechce nič iné, iba byť milované. Prostredníctvom Violy si aj Nate uvedomí, ako môže zapracovať na svojej výchove, a tento prvok je napokon jedným z viacerých, na základe ktorých si vybudujú vzájomný rešpekt, sympatie a lásku. Celý proces je však sprevádzaný rôznymi situáciami, pri ktorých sa nezdržíte smiechu, no občas budete i nechápavo krútiť hlavou. Autorka totiž miestami vypĺňa dej hluchými pasážami, do príbehu vstupujú zbytočné vedľajšie postavy a ústredné duo dokonca niekedy nevyhráva cenu za najpríjemnejšie osoby. Mne z profesionálnej deformácie prekážali aj gramatické či pravopisné chyby v texte - zaslúžil by si pozornejšie oko. Tie však našťastie nijako neznížia vašu chuť pustiť sa po dočítaní knihy do stavania snehuliaka, ísť sa prejsť zasneženými ulicami či dopriať si pestrú paletu koláčikov. Román neprináša originálne myšlienky, ale svoje poslanie klasickej zimnej rozprávky plní na výbornú. Je to vítaná zmena oproti eroticky nabitým príbehom a skrotení zlého chlapca slušným dievčaťom. 

Jules Wakeová (zdroj: Hemel Today)

"Z času na čas som sa ukradomky pozrela na jeho príťažlivý profil a takmer som mu neodolala. A vždy keď som to urobila, v mysli sa mi opäť vynorila dotieravo neodbytná spomienka na náš bozk. Takmer som cítila jeho nežné pery a jemné strnisko na pokožke. Uľavilo sa mi, že vyzerá úplne pohltený prácou a že si nevšíma moje časté pohľady. Sme iba kamaráti, nahovárala som si v duchu. Nate nič viac nechce a ja na to nesmiem zabúdať a nedovoľovať svojim vzdorovitým hormónom, aby nado mnou prevzali moc." (str. 194)

Zasnežený Notting Hill vás síce neprekvapí, ale oddýchnete si pri ňom a skvele vás naladí na nadchádzajúcu zimu. Nenútená atmosféra ticho padajúceho snehu, nádeje v ľudské dobro a silu blízkych sú balzamom pre človeka túžiaceho po upokojujúcich slovách. Vzhľadom na žáner a jeho ciele sa dajú odpustiť aj niektoré chybičky krásy. Bol by hriech čítať tento román mimo aktuálnej sezóny, a ak sa vám zapáči, mám pre vás dobrú správu - vonku je už aj druhý diel série s názvom Zasnežená Covent Garden. Takže sa správne nalaďte a užívajte si lásku na pozadí vianočného chaosu. 

Originálny názov: Notting Hill in the Snow
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Mysteriózny prípad uprostred oceána

Žasnem, kam až je schopná zájsť ľudská fantázia. Anglický spisovateľ Stuart Turton zaujal čitateľskú verejnosť už svojím debutom Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej, v ktorom skĺbil detektívku s mystikou a posunul hranice oboch žánrov na novú úroveň. Našťastie nešlo o ojedinelý zjav a nesporný talent potvrdzuje i druhým titulom na svojom konte. Hlavným ťahúňom sa v tomto prípade stáva dejisko príbehu. Väčšinu času totiž strávime na palube zaoceánskej lode, čo by sa v rukách menej šikovného autora mohlo veľmi rýchlo obrátiť proti nemu. Nielen pre pomerne obmedzený priestor, ale aj pre vykreslenie dobovej atmosféry. Tentoraz Turton zašiel totiž ešte ďalej a okrem mysterióznych prvkov a vyšetrovania spletitého prípadu primiešal do knihy aj historickú tematiku. 

"Arent vošiel do veľkej kajuty a zistil, že kapitáni celej flotily sedia pri stole, trieskajú doň päsťami, prekrikujú sa a hrešia Adriana Crauwelsa za to, že dal príkaz zaujať bojové pozície. Tvrdili, že svetlo, ktoré sa zjavilo len raz v noci, mohlo byť čokoľvek. Načo sa plašiť a ťahať ich z postele? Jediný, kto nekričal, bol Crauwels. Fajčil fajku, pohrával sa s kovovým diskom, ktorý mal stále pri sebe, a prechádzal nechtom po kontúrach dvojhlavého vtáka. V jeho mlčaní je múdrosť, pomyslel si Arent... Polovica týchto ľudí bude o rok nakladať rašelinu na ošarpané nákladné člny a uvažovať, kedy ich opustilo šťastie." (str. 213)

Príbeh sa odohráva v roku 1634, v dobe, keď rozkvital koloniálny obchod a oceán brázdili rôzne živly s pestrými motiváciami, v dobe, keď právo a poriadok patrili mocnejším a ľudské pudy sa drali na povrch omnoho intenzívnejšie. Ako sľubuje aj obálka, čaká na vás plavba s neistým koncom, hrozba pirátov aj temné sily, útočiace na odhodlanie námorníkov. Tí boli sami osebe pomerne poverčiví, takže keď majú dočinenia s jasnými náznakmi, že na palube lode Saardam vyčíňajú zlovestné sily, značne to ovplyvní pátranie po ich príčine. Loď patriaca obchodnej spoločnosti, plaviaca sa z Batávie (Indonézie) do Amsterdamu vezie niekoľko špeciálnych pasažierov, medzi inými aj presláveného detektíva. Sammy Pipps je však momentálne známy skôr pre obvinenie z hrdelného zločinu, a ak sa včas nedozvie pravdu, po prirazení k brehu ho čaká poprava. Stretol som sa s viacerými názormi, že Pipps a jeho verný spoločník Arent Hayes pripomínajú legendárnu dvojicu Holmes a Watson, no ja sa s tým až tak nestotožňujem. Nielen preto, že osobne som detektívovi z Baker Street nikdy extra neprišiel na chuť, ale porovnanie mi vyplývalo skôr iba z postupného logického odhaľovania stôp. Tým Stuart Turton dôsledne plní záväzok poskytnúť čitateľovi indície pri hľadaní páchateľa mysterióznych zločinov, hoci nezabúda ani na viacero prekvapení. Posádka lode sa potýka s početnými náznakmi pekelného stvorenia, preto nečudo, že sa dokáže vzájomne vyhecovať k rôznym prejavom nesúhlasu a odporu. Zdravý rozum ide občas bokom. Napokon, magické čísla, záhadné zjavenia, ohlásené úmrtia a tajomný prízrak by odrovnali aj najväčšieho skeptika. Viac než sám veľký Pipps mi zaimponovala Sara Wesselová, utláčaná manželka krutého guvernéra, ktorá pomáha Arentovi v odkrývaní tajomstiev na Saardame aj s pomocou jeho šéfovi. Na jej postave autor pekne poukazuje na postavenie žien v prvej polovici 17. storočia, pričom ani spoločenský status im často nezaručil šťastie, a slobodu už vôbec nie. Bolo zaujímavé - a tiež nesporne zábavné - sledovať, ako sa postupne mení Arentov postoj voči Sare, keďže spočiatku pochyboval o jej schopnostiach a v porovnaní s úžasným a neomylným Sammym nedisponovala toľkými kvalitami. Ešteže nemal také klapky na očiach ako iní a poskytol jej priestor, aby sa prejavila. Príbeh tým získal veselšiu iskru. 

Stuart Turton (zdroj: The Guardian)

"Celý čas sa sťažovali a navzájom rozdúchavali svoj hnev. Ak je toto Boží plán, azda má zmysel počúvať Starého Toma, lebo ani nemohol žiadať menej za väčšiu odmenu. Okrem toho možno nemajú na výber. Privolal ôsmy lampáš, aby ich mučil, a teraz im za chrbtom besnie búrka. Aj keby jej dokázali ujsť, po nákladnom priestore sa potuluje malomocný a vyrýva svoj symbol do debien. Občas ho zazreli. Roztrhané rúcho a zakrvavené obväzy. Jediná sviečka zaviedla námorníkov cez labyrint k oltáru v útrobách lode." (str. 275)

Stuart Turton vás dokonale prenesie do atmosféry minulých storočí, cítite všetky pachy, na pokožke sa vám usádza morská soľ a kdesi vnútri aj vy podľahnete dojmu, že na lodi šarapatia zlé sily. Je síce pravda, že román napriek zasadeniu do minulosti neposkytuje veľký náhľad na dejinné súvislosti, ale vôbec mi to nevadilo. História tu slúži skôr ako kulisa než podstatná zložka. Diabol a temné vody je naozaj vydarená kniha, akých je na našom trhu málo. Celkový dojem miestami kazia pridlhé dialógy narúšajúce dynamiku, no ako celok funguje text nadmieru dobre. Ak však Stuart patrí k autorom, ktorí sa prekonávajú každým titulom, rozhodne sa ešte máme na čo tešiť!

Originálny názov:  The Devil and the Dark Water
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Bezradne jedinečná cesta za poznaním seba samého

Absolútne nerozumiem, ako mi mohla v čase vydania (v roku 2018) ujsť táto kniha. Má všetko, čo od daného typu príbehu očakávam - špecifického a pritom celkom obyčajného hrdinu, motív vykročenia z dlhoročnej komfortnej zóny a hlavne priehrštie humoru v rôznych polohách. Zároveň ide o príjemné vybočenie z línie kriminálok, ktoré sa mi v poslednom čase dostávajú do rúk. Ani som si neuvedomil, ako mi chýba odľahčený román, otvárajúci i závažnejšie témy. Tie sa však týkajú človeka ako takého - našich osobností, emócií, akceptácie a užívania si života naplno. Dej je síce prešpikovaný slnkom a teplom, no je ako stvorený na vianočné obdobie. Svojím zameraním na ľudskosť je ideálnym partnerom na dlhé zimné večery, nehovoriac o vhodnom darčeku pre každého, kto potrebuje na chvíľu spomaliť a zamyslieť sa nad vlastným smerovaním. 

"Bronfman sa obrátil a pobral sa preč od stola, kde predtým sedela Sheila McNabbová. Bol stratený v neznámych pocitoch, zmätený neznámym výrazom hra piati proti jednému. Mal zapnutého autopilota, pravdepodobne smeroval k svojmu autu. Vnútri cítil napätie, akoby mal vnútornosti zviazané do uzlov, čoraz tesnejšie a tesnejšie. Prepásol ju. Bez nej sa cítil trochu osamelý. Ale prečo? Veď pred dnešným dňom sa s ňou nikdy nerozprával. Ten pocit mu nedával zmysel. No v tme jeho osamelej duše sa zažala iskierka, z ktorej mohol byť oheň." (str. 49)

Daniel Wallace vytvoril postavu, s akou sa podľa mňa dokážu mnohí stotožniť, hoci na prvý pohľad môže pôsobiť bizarne, ba až podivne. Edsel Bronfman (už len samotné meno je dosť nezvyčajné) je tridsiatnik, žijúci v jasne vymedzených mantineloch. Pracuje, stará sa o mamu postihnutú demenciou a ženám sa vyhýba, pretože sa bojí, že vzťah by mu výrazne narušil stereotyp. Z ničoho nič však príde stimul, ktorý ho vytrhne z letargie a prebudí predstavy, o akých ani netušil, že v ňom driemu. Telefonát od operátorky oznamujúcej, že vyhral víkendový pobyt na Floride pre dve osoby, ho podnieti nájsť si v priebehu troch mesiacov partnerku. Do novej úlohy sa vrhne ako do všetkých ostatných vo svojej práci - s vervou a náležitou zodpovednosťou. Vďaka vidine luxusnej dovolenky je konečne ochotný prekročiť svoj tieň, čo sa odrazí vo viacerých oblastiach. Začne chodiť do posilňovne, nadväzuje rozhovory so susedmi aj recepčnou v práci. Čo môže niekomu pripadať ako bežný jav, iný vníma ako herkulovskú úlohu. V súčasnej dobe bohatej na úzkosť, introvertnosť a strach z neznámeho je kontrast so žoviálnosťou okolia jedným zo základných prvkov diela. Názov Neobyčajné dobrodružstvá môže vzhľadom na situácie, v akých sa Edsel ocitá, vyznieť mierne ironicky, no preňho ako človeka ide o nesmierne významný posun vpred. Autor však v nijakom prípade nemoralizuje, hodnotenie necháva na čitateľa. S Bronfmanom sa zrejme ľahšie stotožnia introverti, pre ktorých môže byť vzorom, čo sa týka vykročenia zo zaužívaných ciest, a extroverti zas snáď lepšie pochopia, čo prežívajú inak vnútorne nastavení ľudia. Príbeh síce nie je extra vygradovaný, ale nebudete sa pri ňom nudiť. Sledovanie Edselových peripetií je zábavné a držíte mu palce, aj keď by ste ním občas najradšej zatriasli. Napokon vám však ulahodí, pretože sám začne konať proti svojej prirodzenosti... hm, azda by bolo presnejšie povedať, že zisťuje, čo v skutočnosti potrebuje, a je ochotný dosiahnuť to aj za určitú obetu. Premena jeho osobnosti nie je žiadny zázrak, ale výsledok jeho vlastného úsilia. Aj preto mu ako protagonistovi všetko uveríte, rovnako ako ďalším postavám, z ktorých ma najviac bavili Bronfmanova matka, zosobnená otvorenosť, a Sheila s jej zvieracím svetom. 

Daniel Wallace (zdroj: Tuesday Agency)

"Bronfmana šokovalo, aké to bolo ľahké. Nebolo na to treba nijaký kumšt. Stačilo zdvihnúť telefón, dostaviť sa na nejaké miesto v nejakom čase, sadnúť si na sedadlo spolujazdca, nechať Sheilu riadiť, doslova aj prenesene. Keď sedel za volantom on, bolo jej nevoľno (zle brzdil), a jej auto bolo krajšie a o dekádu mladšie než jeho - a celkom mu to vyhovovalo. Keby bol vedel, že mať vzťah so ženou je také ľahké, možno by sa bol viac snažil mať nejaký už skôr, ale keby sa bol viac snažil, nebolo by to také ľahké, ako to bolo so Sheilou." (str. 203)

Z anotácie sa môže zdať, že dovolenkový pobyt na Floride je hlavným motívom, no hoci je veľmi dôležitý, tvorí skôr akýsi pomyselný hnací motor. Daniel Wallace totiž predostiera myšlienku, že cesta je neraz významnejšia ako sám cieľ. Jednotlivé kapitoly približujú jeho úsilie nájsť si vhodnú partnerku, rovnako sa dozviete mnoho podrobností o Bronfmanovom živote. Záver je pekne vyšperkovaný, dejovo aj ideovo dômyselne uzatvára hrdinovu misiu a zanechá vo vás príjemný pocit uspokojenia. Neobyčajné dobrodružstvá som si užil, pretože majú čo ponúknuť a originálnym spôsobom spracúvajú témy blízke mnohým čitateľom. Som rád, že stále vznikajú ústretové romány o ľuďoch a pre ľudí :-)

Originálny názov: Extraordinary Adventures
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Adriana Oravcová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Formovanie osobnosti v búrke vojny

Rhys Bowen by si podľa mňa zaslúžila omnoho viac pozornosti, ako sa jej zo strany slovenských čitateľov dostáva. Príbehov, ktoré by spájali romantiku so spoločenskými témami a obdobím dvoch svetových vojen, zas nie je až tak veľa. V preklade vydavateľstva Slovenský spisovateľ vyšiel už tretí román z pera uznávanej americkej autorky a ako zvyčajne na vás čaká strhujúci dej plný lásky, osudových zmien a nutnosti postaviť sa za svoje ideály. Dej je zasadený do posledného roka Veľkej vojny... vojny, ktorá vraj mala ukončiť všetky ostatné vojny. Autorka však nezavedie čitateľa na ohlušujúci front, ale poukáže na dôsledky bojov v ich zázemí. Zničujúci vplyv nepriateľsky naladených krajín sa totiž prejavil aj v obyčajných domácnostiach, kde navonok pokračuje život ako predtým, no v ich útrobách prebiehajú síce intímnejšie, ale zato rovnako významné snahy o presadenie sa. 

"Po kamarátkinom odchode si Emily sadla za písací stôl s perom v ruke, ale zaváhala. Ak by odišla na výcvik do Londýna, už nikdy by sa nevidela s Robbiem. Po včerajšej noci bude tak či onak dosť ťažké vykĺznuť z domu a stretnúť sa s ním. Vedela, že matka je dosť pomstychtivá a manipulatívna, poľahky požiada hlavnú sestru, aby ho ihneď presunuli do iného zariadenia. Vtom jej čosi napadlo - prihlási sa ako dobrovoľníčka do ktorejkoľvek nemocnice, kam ho presunú. Nemusí odísť na front ako Clarissa. Zdravotné sestry určite potrebujú aj tu, doma. Uškrnula sa nad vlastnou pojašenosťou." (str. 48)

Hlavnou hrdinkou je Emily Bryceová, príslušníčka vyššej vrstvy, ktorá sa po dosiahnutí dvadsiatych prvých narodenín začne omnoho výraznejšie zaujímať o aktuálne dianie a svoje miesto v ťažko skúšanom svete. Niežeby si dosiaľ neuvedomovala potrebu podať pomocnú ruku, no život v zámožnom prostredí bol predsa len vzdialený besneniu za jeho hranicami. Emilini rodičia sa síce stavajú negatívne k jej úsiliu vymaniť sa z relatívne pokojnej bubliny, pretože sa obávajú o jej budúcnosť a zároveň si myslia, že jej povaha bráni vnímať celkové súvislosti. Emily už však podľahla vplyvu dvoch osôb, ktoré ju podnietili vydať sa na cestu do neznáma, a to svojej kamarátky, zdravotnej sestry priamo na fronte, a austrálskeho pilota, ktorý v nej videl viac než len peknú tváričku. Zmena osobnosti, respektíve skôr prejavenie sa vlastností, o ktorých dovtedy protagonisti netušili, je typickým prvkom Bowenovej tvorby, a ako inde aj v Záhrade víťazov funguje dokonale. Emily opúšťa pohodu rodinného života a stáva sa dobrovoľníčkou ženských poľnohospodárskych zborov, ktoré putujú po krajine a pomáhajú s prácou na farmách, ktoré ostali po odchode mužov osihotené. Prvýkrát sa cíti potrebná a tento pocit ju motivuje nevzdávať sa napriek náročnej manuálnej robote. Účasť v zboroch ju privedie na pozemky lady Charltonovej, kde objaví denníky ženy, obsahujúce tajomstvá liečivých bylín i jej vlastné. Popri odhaľovaní cudzích zápiskov sa dozvedáme viac aj o samotnej Emily. Hoci prvá svetová vojna rapídne urýchlila práva žien, dlhoročné praktiky sa menia len pomaly. Autorka to pekne zobrazila v posudzovaní správania miestnymi samozvanými morálnymi autoritami, ktoré sa radšej budú povyšovať nad iných, než by nastavili zrkadlo sami sebe. Niektoré veci sa zjavne nezmenili ani za sto rokov... Tým chcem povedať, že román sa tentoraz nezameriava ani tak na ľúbostnú líniu ako skôr na priateľstvo medzi ženami a ich nezlomnú silu v udržaní krajiny nad vodou v náročných fyzických aj psychických podmienkach. 

Rhys Bowen (zdroj: Penguin Random House)

"Hoci Daisy napredovala v čítaní, Emily pochopila, že sa zrejme nikdy nepustí do Dickensa alebo náročnej poézie. A čím dlhšie nad tým premýšľala, tým viac si uvedomovala, že sa chce vysťahovať z domčeka, než si aj ju nájde kliatba. Dokola si opakovala, že je moderná žena a na kliatby neverí, ale nedokázala vytesniť Susan Olgilvyovú z mysle. Vari ju naozaj obesili? Chcela vedieť viac, no na druhej strane sa bála zistiť pravdu. Aj tak s tým už nič nezmôžem, hovorila si v duchu. Najlepšie urobí, ak zabudne, že ten denník niekedy čítala." (str. 299)

Rhys Bowen rada využíva viaceré dejové línie a ani tento román nie je výnimkou. V mnohých ohľadoch ma denníkové zápisky bavili dokonca viac než Emily a jej premena na hospodárku. Kliatba, záhadné vraždy a neistý koniec sú pre mňa vždy veľkým lákadlom. V porovnaní s predošlými knihami nie je Záhrada víťazov takým silným útokom na emócie, ale z hľadiska spracovaných tém je veľmi poučná a rozširujúca obzory. Prináša mne neznáme námety a zdôrazňuje potrebu pomáhať, aj keď sa človek nazdáva, že nemá čo ponúknuť. Autorka vás šmahom ruky prenesie do minulého storočia, a aj keď sa dej spočiatku rozbieha o čosi pomalšie, postupne vás opantá dôkladným vykreslením doby aj pestrých charakterov.

Originálny názov: The Victory Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)

"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 

Keď jednu chybu strieda ďalšia

Klas Ekman je nový švédsky spisovateľ, a to nielen na Slovensku, ale aj v domovskej krajine. Mám dojem, že sa k nám dostávajú skôr zabehnutí autori a autorky, ktorí už majú na konte viacero úspešných titulov a sú istým spôsobom zárukou, že urobia dieru do sveta aj u nás. Klas je výnimkou, keďže sa pýši zatiaľ iba svojím debutom, hoci nemenej výrazným. Od minulého roka zaň stihol získať viacero významných ocenení, preto nečudo, že hneď upútal aj za hranicami. Veď uznajte - ak sa podarí začínajúcemu literátovi preraziť v záplave kvalitných severských diel, musí mať čosi do seba. Osobne vidím veľké pozitívum jeho románu v tom, že sa nezameriava na vyšetrovanie vrážd policajným tímom, ale vydal sa cestou tzv. domestic thrileru - v centre sú obyčajní ľudia, snažiaci sa vymotať z komplikovanej situácie. 

"V tele cítil príjemnú únavu. Hudba poľavila v tempe - bolo počuť iba pár občasných tónov klavíra. Rickard pri nich zakaždým vyrazil prstami do vzduchu, akoby dúfal, že tóny môže skutočne uchopiť a vystreliť ich cez celú izbu. Johan chcel iba ležať, pozerať sa na peknú tvár a hľadať útechu. Každým hlbokým nádychom sa cítil uvoľnenejšie. Nebol zlý človek. Bol iba človek s chybami a nedostatkami. Nesledoval niečo zlé, keď ťahal zrazenú ženu v lese a nechal ju pod prikrývkou z haluzia. Johan si uvedomoval, že by mohol odpustiť sám sebe." (str. 136)

Klas Ekman pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a jeho schopnosť vzbudiť u čitateľa zvedavosť sa prejavuje aj v rozsiahlejšom texte. Ten je tvorený krátkymi kapitolami, podporujúcimi dojem rýchleho diania a napredovania. Striedanie uhlov pohľadu dodáva príbehu nielen grády, ale aj komplexnosť a lepšie pochopíte motiváciu jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, ako sa pôvodne pomerne komorný dej postupne rozrastá a nadobúda širšie súvislosti. Zmena však nastáva aj v konaní protagonistov a očakávaniach, ktoré od nich máte. Pripravte sa na niekoľko zvratov - niektoré vás neprekvapia, pri iných si poviete, že vyznievajú skôr pre efekt, no každopádne funkčne dotvárajú dej. V centre je milenecký pár Anna a Johan. Spočiatku som sa obával, že súčasťou knihy bude moralizovanie ohľadom nevery, ale vzťahový prvok je našťastie spracovaný zaujímavo a nenútene. Obaja "účastníci" totiž pristupujú k pomeru odlišne. Kým Johan je ochotný kvôli Anne opustiť manželku, ona uvažuje nad ukončením ich stretávania, keďže si uvedomuje, že chvíle rozkoše nevynahradia trvácny pokoj v rodine. Keby však čo len tušila, že nadchádzajúci rozchod nebude jediný tlak, ktorému bude v malomestskom hoteli čeliť, zrejme by sa Johanovi vyhla obrovským oblúkom už skôr. Nečakané dramatické udalosti preveria charaktery ich oboch, rovnako ako schopnosť riešiť problémy, čo dokážu raketovo rýchlo prerásť cez hlavu. Jedno zlé rozhodnutie spustí dominový efekt a odrazu len sledujeme následky úsilia zachovať si navonok bezstarostný život. Kniha Schopní všetkého však nie je iba o akomsi karmickom treste pre neverníkov. Nenásilne kladie pred hrdinov aj čitateľa rôzne morálne dilemy, poukazuje na osudový úpadok bežného človeka, dotvorený vítaným čiernym humorom. Práve ten povyšuje román o priečku vyššie a odlišuje ho od iných titulov v rovnakom žánri. Vyšperkované situácie, sprevádzané bizarnosťou a trefnými poznámkami, patria k tomu najlepšiemu, čo Ekmanov debut ponúka. Napriek tomu je dosť ťažké stotožniť sa s hlavnými postavami. Nazdávam sa však, že to ani nie je autorov zámer. Voľba pokrivených pováh nie je síce novinkou, no oceňujem Klasov talent priblížiť sa aj k takémuto typu ľudí. 

Klas Ekman (zdroj: Salomonsson Agency)

"Johan vytiahol veslo a pokúšal sa zatlačiť telo pod mólo. Bolo to beznádejné. Vyzliekol si bundu, vyzul topánky, ponožky a nohavice a skočil do jazera. Stál v ľadovej vode po pás, bolo mu treskúco mrazivo a nemohol potlačiť zavytie. Sklonil sa a tlačil telo nadol silou, o ktorej ani netušil, že ju ešte má. Bolo príšerné dotýkať sa tela a cítiť tukové vrstvy, ktoré si ... ukladal, odkedy prestal pracovať. Konečne boli všetky časti tela pod mostíkom a on sa vytiahol hore. Bolo hrozitánsky chladno, preto sa snažil vyžmýkať vodu z mokrého svetra, ani si ho nevyzliekol." (str. 214)

Schopní všetkého je naozaj priliehavý názov. Človek netuší, čo sa v ňom skrýva, až kým sa neocitne v situácii, ktorá dôkladne preverí jeho vlastnosti. Anna a Johan sa o tom presvedčia na vlastnej koži, a hoci im vyslovene nefandíte, chcete vedieť, ako ich peripetie dopadnú. Román je napínavý, zábavný a inteligentný. Ide o kombináciu trileru a vzťahovej drámy, pričom tieto dva žánre si ani trochu neodporujú a vhodne sa dopĺňajú. Klas Ekman sa prejavil ako zručný rozprávač, rozhodne ma zaujal, a ak sa na našom trhu objaví preklad aj jeho ďalších kníh, rád po nich siahnem. 

Originálny názov: De kapabla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Obertová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Intrigy, kam sa len pozrieš

Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné... 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky... 

Originálny názov: City of Bones
Príslušnosť k sérii: Harry Bosch (8. diel)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.