Marek Zákopčan's Blog, page 3

Skutočný príbeh člena svetovej sekty

Príbehy založené na životných skúsenostiach zažívajú v súčasnosti zo strany čitateľskej verejnosti pomerne veľký záujem. Niekto ich vníma ako možnosť dôkladnejšie spoznať rôzne oblasti spoločnosti, iní v nich zas vidia príležitosť poučiť sa z cudzích chýb a vyvarovať sa ich pri vlastnom konaní. Drvivá väčšina z nich pochádza zo zahraničia a podlieha trendu návratov k druhej svetovej vojny. Občas sa však na knižných pultoch objavia aj lastovičky zvestujúce celkom odlišný obsah a medzi ne patrí aj novinka So slonom na pleciach. Autobiografický román Slováka Dušana Štrausa, ktorý strávil v celosvetovo známej sekte neuveriteľných dvadsaťjeden rokov, vyjde onedlho pod hlavičkou vydavateľstva Ikar a vy sa už teraz môžete tešiť na autentický náhľad do zákulisia praktík Sri Chinmoya. 

Dušan Štraus (zdroj: dusanstraus.com)

"Temná minulosť už skončila, bola nenávratne preč. Už nenapĺňal svoju vnútornú nádobu nečistotou. Naopak, musel ju udržiavať v čistom vedomí, aby ju naplnil Guruovým svetlom. Len tak mohol urobiť vo svojom živote skutočný pokrok. V knihe „Sprievodca pre žiakov“ nalistoval časť „Ako sa stýkať s nežiaducimi ľuďmi“. Tam to stálo čierne na bielom. Musel sa vzdialiť od nepriateľských síl, nečistých ľudí, ku ktorým, ako sa ráno presvedčil, jeho manželka určite patrila. Inak ho stiahne dolu a bude zase tam, kde bol vždy. Nešťastný a nespokojný."

 Dej začína zhurta, in medias res. Tridsiatnika Viktora Pergera spoznávame ako člena sekty absolútne ovládajúcej jeho duchovné smerovanie. Tam to však, prirodzene, nekončí, ako nás presvedčia reakcie Viktorovej manželky Libuše, dôležitej a neoddeliteľnej súčasti celého príbehu. Práve na základe partnerského spolunažívania (či skôr jeho pokrivkávania) Dušan Štraus demonštruje silu kultu a jeho schopnosť dokonale ovládnuť myslenie svojich členov. Pomalým, ale intenzívnym príklonom k heslám a učeniu sekty trpia popri nevedomom jedincovi aj jeho najbližší. Libuša spočiatku nevidí v manželovom zanietení pre meditáciu spojenú s aktívnym športovaním hrozbu, osobnostný rast je predsa vítaným životným prvkom. Keď si však Centrum vyžaduje Viktorovu úplnú pozornosť a zanedbáva preň aj ženu a syna, začína získavať domácnosť Pergerovcov prvé vážne trhliny. Cesta, na ktorú Viktor nastúpil, je však príliš lákavá a zaznamenal na nej priveľké úspechy na to, aby z nej zišiel kvôli osobe, ktorá ho chce - podľa jeho vnímania - pripraviť o čistotu duše. Postupne sa totiž vypracoval do vedúcej funkcie žiakov Sri Chinmoya na Slovensku, stal sa riaditeľom duchovného podniku Madadal a dokonca sa významnou mierou podieľal na organizovaní stretnutí svojho Gurua Sri Chinmoya s poprednými osobnosťami. Medzi nimi vyčnieva predovšetkým niekdajší prezident Michal Kováč, nemenej zaujímavá je aj úsilie dostať Gurua na zoznam umelcov nominovaných na Nobelovu cenu. Priznám sa, že o Sri Chinmoyovi a jeho priam zarážajúcom ohlase som sa dozvedel prvýkrát až vďaka titulu So slonom na pleciach. Zrejme i preto, že Guru je už pätnásť rokov po smrti a udržať v povedomí jeho učenie je bez prítomnosti samotného Majstra prakticky nemožné. O to pútavejšie pre mňa bolo spoznávanie praktík a spôsobov získavania stúpencov po celom svete - od USA cez Európu až po Áziu. Centrá v rôznych mestách združovali obchodníkov, politikov, umelcov a množstvo ďalších profesií bez ohľadu na ich pôvod či vyznanie. Dušan Štraus patrí medzi silne oddaných bývalých členov kultu, no na druhej strane jeho román nie je iba obyčajným prerozprávaním jeho pôsobenia. Autor šikovne pracuje s kompozíciou aj striedaním časových línií. Retrospektívne náhľady do minulosti objasňujú rovinu zo súčasnosti a neraz vytvárajú funkčný kontrast. Vďaka tomu získava dej na komplexnosti a primerane zobrazuje vývoj postavy počas dvoch dekád. 

Sri Chinmoy (zdroj: srichinmoycentre.org)

"Keď už sedeli pri čaji (iba Viktor neodolal a požiadal o kávu), bývalý prezident si preštudoval brožúrku. Nastalo hrobové ticho nabité očakávaním. Viktor mal možnosť prezrieť si fotografie na stenách pracovne. Na všetkých bol Michal Kováč s hlavami rozličných štátov, ale aj s pápežom Jánom Pavlom II. Ale prečo nikde nevisí fotka s Guruom, s duchovnou osobnosťou svetového formátu? Ostatní mu predsa nesiahali ani po päty! Bývalého prezidenta možno ovplyvnili nelichotivé články v médiách."

Kniha je jedinečná práve pre zobrazenie manipulatívnych praktík sekty z prvej ruky. V deji natrafíte na pestrú paletu charakterov, pričom u každého člena či členky Centra môžete vytušiť určitý dôvod, prečo podľahli vábeniu pekných slov o lepšom duchovnom živote. Aby si Guru udržal medzi svojimi žiakmi poslušnosť, museli dodržiavať prísne pravidlá, zahŕňajúce okrem iného aj zrieknutie sa telesných pôžitkov. Dušan Štraus však napriek tomu cez svoje alter ego Viktora bez príkras hovorí aj o vzťahoch vnútri kultu, ktoré viedli buď k "vyhadzovu", alebo k frustrujúcemu nútenému rozchodu a následnému trestu. Páči sa mi, že záver knihy je zameraný na Viktorovu snahu o návrat do normálneho života. Kto by si myslel, že to ide ľahko a rýchlo, bol by na veľkom omyle... So slonom na pleciach je nevšedný román, aký na našom domácom trhu chýbal. Verím, že čitatelia sa vďaka nemu nielen poučia či pobavia, ale snáď pomôže otvoriť oči aj tým, ktorí, žiaľ, i dnes bojujú s neistotou a pochybnosťami a sú náchylní zveriť sa do rúk akejsi vyššej moci. 

Ďalšia z radu klasických romancí

Séria o rozvetvenej rodine Westcottovcov pokračuje ôsmym dielom, ktorý však ešte stále nie je posledným. Fanúšikov Mary Baloghovej to nijako neprekvapuje, roky rokúce prepája svoje jednotlivé romány, a preto nie je ničím nezvyčajným, že sa opätovne stretneme so známymi hrdinami, hoci už o niekoľko rokov staršími. Osobne síce dávam prednosť dramatickejším historickým romanciam, no po Mariných románoch siaham napriek tomu vždy, keď sa dá. Sprevádzajú ma prakticky už od strednej školy a ich odsunutie na druhú koľaj by sa rovnalo zrade 😀. Splnený sen je ideálnym spoločníkom na jarné večery, ponúka jemnú romantiku doplnenú o náhľad do vnútra postáv a ich prežívanie zlomových životných udalostí. 

"Uvedomoval si život a jedinečnosť každého, koho stretol. A pritom podvedome zavrhol pani Tavernorovú ako niekoho, kto nie je hoden, aby ho považovali za ľudskú bytosť. Len preto, lebo je žena? Nie, to nie, bol by k sebe nespravodlivý. Ale neoslobodí sa tým uistením. To, že mal rád mamu, sestry a ostatné príbuzné, ešte nedokazovalo, že vníma všetky ženy ako bytosti, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť ako muži. A to, že nikdy celkom neignoroval pani Tavernorovú, ešte nedokazovalo, že sa k nej správal, ako sa patrí." (str. 55)

Východisko je pritom rovnaké ako pri predošlých častiach série - ďalší člen rodiny totiž musí spracovať veľký škandál a opätovne nájsť svoje miesto pod slnkom, konkrétne Harry Westcott, ktorý vinou neplatného manželstva svojich rodičov prišiel pred časom o titul grófa Riverdala a spolu s ním aj o dedičstvo a spoločenské postavenie. Po sklamaní a páde na dno sa naplno pustil do boja proti Napoleonovi, kde takmer prišiel o život, ale na druhej strane si uvedomil správnosť hodnôt a naučil sa lepšie rozpoznať ľudské charaktery. Krátko pred tridsiatkou má však dosť osamelého života, do ktorého sa sám uvrhol, hoci svojim blízkym tvrdí, že mu samota neprekáža. Jeho osudovou láskou sa stane Lydia Tavernorová, ktorá má vo veciach vzťahov úplne jasno - po smrti manžela - reverenda je odhodlaná zbaviť sa okov poslušnosti a užívať si slobodu plynúcu z jej vdovského stavu. Roky oddanej manželky boli klietkou, ktorá ju dohnala k strate ilúzií, a o to viac je teraz presvedčená, že si dopriať trochu vášne a vzrušenia. Jej cieľom je nájsť si milenca a do oka jej padne práve príťažlivý, zádumčivý a utiahnutý Harry... Príbeh niekdajšieho dediča rodinného majetku a titulov prišiel pomerne neskoro, akosi som predpokladal, že sa ho dočkáme skôr. V porovnaní s niektorými predošlými časťami sa mi zdal mierne rozťahanejší a akoby sa točil v kruhu. Svojím spôsobom je teda lepšie, že dorazil až teraz, keď je kvalita série na pomerne vysokej úrovni. Zároveň je nutné poznamenať, že prvé husle hrá v Splnenom sne Lydia, ona hýbe dejom a predstavuje zaujímavejší prvok dvojice. Harry jej ako druhý protagonista zdatne sekunduje, no Lydia je napokon tá, čo vo väčšej miere zápasí so spoločenskými konvenciami, dominantnými bratmi a prebúdzajúcimi sa citmi k Harrymu. Tiež nesmiem zabudnúť na dôležitý fakt, že oproti iným autorkiným hrdinkám je omnoho odvážnejšia, čo sa týka telesnej túžby a snahy o jej naplnenie. Niežeby na vás čakali prehnané erotické scény, no aj keď sa dočkáte aj horúcejších pasáží, všetky sú primerane estetické a romantické.

Mary Baloghová (zdroj: Facebook)

"Nerozumela tomu, čo sa udialo v posledných dňoch, nielen tomu, čo sa dialo za jej dverami, ale ani svojim reakciám na to všetko. Ako to vlastne bolo s Harrym? Nezaľúbila sa doňho predsa, nie? No, zrejme bola zaľúbená, a to už dlho, ale iba v snoch, nie v skutočnosti. Medzi tým bol alebo mal byť veľký rozdiel - a ona je na vine, že ten rozdiel nevedela odlíšiť. Netúžila byť zaľúbená do nijakého muža v reálnom svete. Úmyselne sa rozhodla zostať sama a nezávislá. A mať nedotknuté srdce. Len si želala, aby to niekto povedal jej srdcu. Nie je dobré, ak sú hlava a srdce oddelené a nerozprávajú sa." (str. 215)

Harry a Lydia sú typickí predstavitelia rukopisu Mary Baloghovej. Obaja majú za sebou minulosť poznačenú buď nevydareným vzťahom, alebo neprajnými okolnosťami, a najprv sa z nej musia poučiť, aby mohli otvoriť dvere do šťastnej budúcnosti. Napočudovanie sa mi páčil aj Lydiin manžel, hoci mŕtvy a v príbehu priamo nevystupoval. Autorka ho napriek tomu skvele vykreslila ako navonok váženého a správneho muža, ktorý ukazoval svoju pravú - odvrátenú - tvár iba v súkromí svojej úbohej manželke. Ešteže je Lydia taká silná osobnosť... Splnený sen síce výrazne nedvíha latku Westcottovcov, ale v rámci žánru je vhodnou voľbou pre každého nenapraviteľného romantika.

Originálny názov: Someone to Cherish
Príslušnosť k sérii: 8. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pozvoľné odkrývanie dôsledkov nacizmu

Spočiatku som sa nazdával, že román Lauren Foxovej bude podobný mnohým iným s tematikou druhej svetovej vojny. V posledných rokoch sa totiž roja ako huby po daždi, čo je na jednej strane skvelé, pretože hrôzy ozbrojených konfliktov treba ľuďom pripomínať (hlavne v dnešných neistých časoch), no na druhej strane je nimi trh pomaly presýtený a je náročné vyselektovať skutočne originálne kúsky. Napokon sa však ukázalo, že je stále možné priniesť niečo nové, a to tak v rámci príbehu, ako i kompozície a rozprávačského štýlu. Kto očakáva klasický priamočiary dej, mal by sa mať na pozore, pretože autorka sa pohrala s tradičným rozprávaním a ponúka mierne odlišný pohľad na osudy postáv.  

"Annelise sa načiahne ponad okraj kočíka a silno uštipne spiace dieťa do stehna. Silno, silno, silno. Inge sa zobudí s krikom, cíti nevysvetliteľnú pulzujúcu bolesť v stehne a cez slzy sa zmätene pozerá na rozmazaný úzky chrbát matkinej najlepšej priateľky, ktorá rýchlo kráča po chodníku preč od nich. O týždeň ktosi hodí do okna Walterovej a Annelisinej jedálne tehlu, ktorá prerazí sklo, preletí oblúkom cez miestnosť, odštiepi roh ich mahagónového stola a dopadne na dlážku uprostred sklenených črepov a úlomkov dreva. Tri dni nato sa Annelise prebudí v explózii bolesti a krvi." (str. 68)

Príbeh sa rozbieha v predvojnovom Nemecku, kde Annelise, mladá žena na prahu dospelosti, začína pomaly, ale isto pociťovať stupňujúce sa protižidovské nálady. Jej rodina vlastní obľúbenú pekáreň, ktorá spája rôzne typy ľudí bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či spoločenské postavenie. Eskalujúce napätie sa však dotkne aj ich podniku, no popritom sa stihne Annelise i zamilovať a budovať si vlastné životné hodnoty. K tomu ju vedú, prirodzene, aj nepríjemné udalosti, ako keď sa s ňou vzhľadom na tlak okolia rozíde jej priateľ, a nemenej významným prvkom jej vývoja je jej vzťah s matkou. Ten považujem za jeden z najsilnejších motívov v úvode knihy. Navonok chladne rezervovaná Klara má dcéru rada, no nevie dať najavo svoju náklonnosť a spolieha sa pritom na svojho srdečného manžela. Odlišné prístupy k spracovaniu a prejaveniu emócií či k výchove detí sú jadrom príbehu tiahnuceho sa desaťročiami a ukazuje silu a odhodlanie žien skúšaných dobou a krutosťou ľudí. Annelise je pekným príkladom postavy, ktorá zažije azda najväčší a najuveriteľnejší vývin od šťastného dieťaťa cez zasnenú a skrúšenú tínedžerku až po rozvážnu dospeláčku. Román Pošli po mňa je pomerne krátky, keď vezmeme do úvahy, čo všetko skrýva jeho obsah. Strieda dejiská, časové línie aj uhly pohľadu, čo je síce zdrojom komplexnosti a fungujúceho vyjadrenia priepasti a odlúčenia medzi generáciami, zároveň však čitateľ nemá dostatok priestoru zžiť sa s hrdinkami a ich vnútorným svetom. Annelise je spojivom, ktoré sa tiahne celým dejom a v tomto zmysle akýmsi záchranným kolesom. Nielen pre kostru deja, ale najmä pre svoje príbuzenstvo. Časť, keď je nútená opustiť svoj domov aj rodičov, aby sa s vlastnou rodinou vyhla prenasledovaniu zo strany nacistického režimu, patrí k najsugestívnejším pasážam knihy. Zaznieva v nej reálny smútok s opatrnou (nechcem napísať, že priam naivnou) nádejou, že sa raz azda všetko vráti do normálu. Príbeh pracuje vo veľkom aj s motívom nového začiatku a vytvárania nového hniezda. 

Lauren Foxová (zdroj: Facebook)

"V noci, keď je oceán pokojný, loď je ako kolíska. Annelise leží a bdie v prepchatej kajute, počúva, ako dýcha jej manžel a dcéra, ich odfukovanie a tiché vzdychy sú pre ňu útechou, dôkazom. Uviazla kdesi medzi zlomenosťou a nádejou, ľútosťou a úľavou. Spokojná napriek bolesti, uvoľnená napriek strachu. Zdá sa jej, akoby naraz napredovala aj cúvala. Vtedy na železničnom nádraží silno zažmúrila oči a modlila sa, aby to bol iba sen. Rýchlo zvažuje - čo keby tak otvorila oči a prebudila sa z nočnej mory ako desaťročná vo svojej posteli? Dokázala by sa kvôli tomu vzdať Waltera aj Ruthie." (str. 142)

Nostalgické spomienky sa miešajú s frustráciou a strachom a čitateľ prežíva všetky pocity spolu s postavami. Môže za to predovšetkým štýl Lauren Foxovej, ktorý sa odlišuje od bežnej neviazanej reči. Je veľmi lyrický, plný hlbokých myšlienok a zamyslení, ktoré podnietia k uvažovaniu aj čitateľa. Prejavuje sa to aj v krátkych, trefných vetách oddeľujúcich jednotlivé kapitoly. Autorka nenapísala prvoplánový príbeh o vojne, sústredí sa skôr na jej vplyv na život a city obyčajného človeka. Pošli po mňa je silný román, ktorý sa vymyká zo zaužívaných štandardov, čo môže pre niektorých čitateľov pôsobiť rušivo, no nájdete v ňom množstvo pekných ideí, ktoré stoja za objavenie. 

Originálny názov: Send For Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe  Motýliky , netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním... Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku , jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu . Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 
Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume TwoPreklad: Ivana CingelováPočet strán: 263/558
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Pravda môže byť pochovaná, ale nie zabudnutá

Znie to až neuveriteľne, ale americká spisovateľka Sandra Brown má na svojom konte už viac než sedemdesiat úspešných titulov. Nemôžem však povedať, že by ma to prekvapovalo, s jej tvorbou som sa zoznámil už počas štúdia na strednej škole a odvtedy už ubehlo pekných pár rokov 😀. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nám ponúka predovšetkým líniu jej romantických trilerov, čím stavilo na všeobecný vkus svojich čitateľov. Je to dobrý ťah, veď aj Sandrina novinka Nebezpečné puto verne odráža jej rozprávačský štýl spájajúci napätie, výrazné postavy a potrebnú dávku lásky a erotiky. Keďže ide o samostatný príbeh - rovnako ako pri ostatných dielach pod hlavičkou vydavateľstva -, môžu po ňom bez obáv siahnuť aj tí, ktorí ešte s autorkinými knihami nemali tú česť. S postupne sa zvyšujúcim počtom jej prekladov je podľa mňa totiž ťažké dlho im odolávať...

"Aj keď vedel, že by sa strýkovi a Donovi určite zišiel ďalší pár rúk, ešte by sa im nedokázal pozrieť do očí. Hneď by vedeli, že ho niečo trápi. Začali by sa vypytovať a on by im musel klamať, čo by tiež hneď spoznali. Keď ho pristihli pri fajčení trávy a poslali do polepšovne, pre strýka to bolo veľké sklamanie. Aj tak ho však nikdy neprestal podporovať. Skrátka, túto kapitolu Ledgeovho života spolu prekonali a Henry mu ďalej veril. Božechráň, aby sa niekedy dozvedel o tom, čo dnes spáchal. Bolo mu zle, len si to predstavil." (str. 56)

Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú Sandru Brown pravidelne, už môžu ľahšie vybadať isté opakujúce sa prvky. Napriek občasnému skĺzavaniu k rotujúcim schémam však stále dokáže vyžmýkať zo svojich námetov maximum a vtiahnuť čitateľov do deja plného zvratov, iskrenia a odhaľovania pravdy. Inak to nie je ani tentoraz, hoci oproti ostatným knihám je tu jeden výrazný rozdiel. Vo väčšej miere dochádza k prepojeniu dvoch časových línií, a to súčasnej a z roku 2000. Prítomná línia je síce dominujúca, no návrat do prelomu tisícročí je spestrujúcim stavebným kameňom príbehu a šikovne ho dopĺňa o nevyhnutné poznatky. Ďalším plusovým bodom je dejisko - Sandra už viackrát dokázala svoj talent dôkladne preniesť čitateľa do rôznych kútov Ameriky (či sveta), no južné štáty USA majú v jej dielach nevšedný šmrnc. Nebezpečné puto vás zavedie do Texasu, do prostredia lepkavého tepla, sucha, vplyvných mužov a silných žien, kde nie je priestor pre slabé povahy. O to menej, že v centre deja sa ocitajú osoby zapojené do starého zločinu. Vzhľadom na početné mená sa menej pozorní čitatelia môžu spočiatku strácať, ale zas nejde o nič mimoriadne mätúce. Sandra je skúsená spisovateľka a je v podstate nemysliteľné, aby si neustriehla svoje postavy. Najmä ak sa všetko viac-menej točí okolo ústredného páru Arden - Ledge. Práve vykreslenie ich pováh mierne spadá pod autorkino klišé, mám totiž dojem, že sa menia len povolania a charaktery ostávajú rovnaké. I keď je pochopiteľné, že pri toľkých knihách sa nedá zakaždým vytvoriť zbrusu nový človek a našťastie to nijako neznižuje celkový dojem. Samotný príbeh predsa len stojí na pevných základoch a zaujme vás už od začiatku. Arden Maxewllová sa vracia do rodičovského domu a okamžite sa stane terčom. Klebiet, nedôvery i zločincov, s ktorými sa kedysi spriahol jej už dlhé roky nezvestný otec. Vývoj udalostí ju napokon privedie k myšlienke zistiť, čo sa stalo v osudnú noc pred dvadsiatimi rokmi a v pátraní po odpovediach jej môže pomôcť Ledge Burnet. Ani k nemu nebol život férový, v mladom veku prišiel o rodičov, a hoci si ho osvojil strýko so svojou manželkou, ani toto rodinné prostredie nemalo dlhé trvanie. Skončil v polepšovni a v tom čase sotva niekto veril v jeho nevinu. Nitky sa zbiehajú k zmiznutiu Ardeninho otca a aby odhalil pozadie zosnovania svojho uväznenia, spojí sily s dcérou človeka, ktorý mal pred dvoma dekádami prsty v krádeži pol milióna dolárov...

Sandra Brown (zdroj: The Big Thrill)

"Znovu vyliezol na kapotu. Psy ďalej útočili a snažili sa vyskočiť tak vysoko, aby naňho dočiahli. Vrčali a štekali jeden cez druhého. Z rozďavených papúľ im viseli sliny. Pätou trafil jedného do ňufáka. Pes odletel, tvrdo dopadol na chodník a na okamih ho to omráčilo. Bleskovo sa spamätal, vstal a znova sa začal vrhať po Ledgeovi ako besný. Obzrel sa, či sa Arden podarilo dostať dnu. Jedno zo zvierat si ju však všimlo a teraz zúrivo skákalo na dvere a cerilo tesáky." (str. 221)

Páčilo sa mi, že pri niekdajšej lúpeži sa autorka pohráva s identitou jednotlivých zločincov a ich pravé tváre sa odhaľujú len postupne. Každou kapitolou silne váš dojem, akoby Sandra Brown pomaly, ale isto skladala puzzle a čoraz väčšmi sa pred vašimi očami objavuje pestrofarebný obraz. V prípade tejto knihy prevažuje kvalitou kriminálna zápletka nad ľúbostnou, ktorá je, povedzme si pravdu, v danom žánri skôr vynúteným spestrením než pevným pilierom. Našťastie je dávkovaná v správnej miere i v správnom čase a nepôsobí rušivo. Nebezpečné puto patrí rozhodne k najlepším autorkiným počinom, nepochybne si v cieľovej skupine nájde množstvo spokojných fanúšikov (či skôr fanúšičiek). 

Originálny názov: Thick as Thieves
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.