Marek Zákopčan's Blog, page 22

Bizarné situácie vsadené do známeho vzorca

K novému románu Jonasa Jonassona som pristupoval s určitou opatrnosťou. Prischla mu totiž nálepka autora, ktorý dobyl literárny svet silným debutom a ďalšie knihy už boli kvalitatívne slabšie. V záplave škandinávskych trilerov či trende vojnových príbehov som však zatúžil po ľahšom žánri, ktorý by mi pošteklil bránicu a poskytol sympaticky nedokonalé postavy. Kniha  Pomsta je sladká, a. s. sa zdala ako správna voľba a ukázala sa ako vhodná na sviatočné čítanie. Je uvoľnená, vtipná a ústretová voči čitateľovi v tom zmysle, že rád prijme pozvanie do akciovej spoločnosti využívajúcej ľudskú frustrovanosť a túžbu po spravodlivej (?) odplate. Ide o vynikajúci námet (pripomenul mi tým niektoré francúzske komédie), ktorý bol napokon aj patrične využitý. 

"Maľovať obrazy rovnako dobre ako skutočný umelec nie je zločin. Ani napodobňovanie umelcovho podpisu na kúsku papiera. Zločinom sa to stáva až vo chvíli, keď sa sfalšovaný podpis ocitne na rovnako sfalšovanom obraze. To už zišlo na um aj Hugovi. Ešteže v časoch internetu a sociálnych sietí existuje čosi, čo sa nazýva ľudový súd. Ak šikovní spolupracovníci firmy Pomsta je sladká, a. s., urobia svoju robotu dobre, Victora Alderheima odsúdia na doživotie ľudia aj celá odborná umelecká verejnosť." (str. 136)

Riaditeľom netypickej firmy je Hugo Hamlin a je nutné povedať, že jeho nápad sa ukázal ako raj pre najrôznejších podivínov, šialencov, ale aj pre ľudí reálne znechutených praktikami svojho okolia či systému. Asi každý z nás by občas využil možnosť navštíviť pobočku tejto spoločnosti, no nie? Nedajte sa odradiť, ak sa spočiatku začítate do príbehu trochu pomalšie. Jonasson si len pripravuje pôdu a oboznamuje vás s genézou celej myšlienky a dianím v pozadí. Robí to však premyslene, čomu je prispôsobená aj kompozícia textu. Ten je rozdelený na dvanásť častí a na svoje si prídu hlavne priaznivci výtvarného umenia. Dôležitou súčasťou deja je totiž život a tvorba Irmy Sternovej, ktorá síce nie je v našich končinách celkom známym menom, no jej obrazy sú naozaj krásne. Môžete sa o tom presvedčiť aj na konci knihy, kde nájdete podobizne jej troch diel. Pomsta je sladká, a. s. , ako je u autora zvykom, v sebe mieša vážne témy so zľahčujúcim nadhľadom, preto je určená pre širokú škálu čitateľov. Má šancu zabodovať u tých, čo hľadajú príbeh s hlbším posolstvom, aj u tých, ktorí dávajú prednosť nenáročnej zábave. Vytvoriť takýto fungujúci stroj je náročné, ale myslím si, že Jonas Jonasson to tentoraz zvládol s väčším šarmom ako pri predchádzajúcich knihách. Páčilo sa mi, ako základný motív postupne rástol a gradoval až do uspokojivého finále. Tomu síce chýbalo čosi veľkolepejšie, akási výnimočná záverečná scéna, ale ani plynulý prechod k záveru nie je na zahodenie. Ak by bol dej založený na jednotlivých zákazkách, ani zďaleka by nebol taký konzistentný. Hugo však natrafí na klientov, s ktorými majú spoločného nepriateľa. A tak sa riaditeľ firmy sám stáva pomyselným zákazníkom a nový prípad získava preňho silný osobný rozmer. Priviesť darebáka pred brány spravodlivosti - aspoň tej morálnej, ak už nie súdnej - sa však nezaobíde bez množstva akcie, bizarných postavičiek a neočakávaných situácií. Ešteže sú hrdinovia takí pohotoví a vynaliezaví a dokážu sa z väčšiny problémov dostať. I keď treba tiež dodať, že nie vždy vlastnou zásluhou, no zakaždým je to zaručene nevšedné a úsmevné.  Jonas Jonasson (zdroj: Twitter)

"Najväčší štokholmský hnusák a úchylák sedel v kuchyni sedemizbového bytu a pokúšal sa pozbierať myšlienky. Spočiatku sa mu nedarilo, lebo koza od hladu a smädu žalostne mečala. Po litri vody a štyroch jablkách sa ukázalo, že nepatrí k čistotným zvieratám. Takže: ktosi sa vlámal do obchodu, prekĺzol do pivnice a vyzdobil mu ju obrazmi, erotickými hračkami, nepravým heroínom - a jednou kozou. Ten ktosi musel byť Kevin, jeho bývalý chovanec (...) Ale prečo mu to urobil? A ako sa dostal k obrazom?" (str. 205)

Kto má načítané diela Jonasa Jonassona, bude mu pripadať kostra príbehu povedomá. Nedá sa totiž poprieť, že autor využíva určitú schému, ale rovnaký prístup je badateľný aj u iných svetových velikánov. Niektorým čitateľom sa to môže zdať trochu otrepané, iným zas ako istota, že dostanú presne to, čo od knihy očakávajú. Ale ako som už spomenul vyššie, keď sa do nej po pár desiatkach strán začítate, strávite pri nej príjemné chvíle. Pomsta je sladká, a. s. patrí v mojom rebríčku autorových románov na horné priečky a moja počiatočná nedôvera sa premenila na spokojnosť. Zdá sa, že Jonasson chytil druhý dych, preto dúfam, že aj nabudúce príde s nejakým zaujímavým námetom.
Originálny názov: Hämnden är ljuv ABPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Mária BratováPočet strán: 360
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Dávny zločin klope na dvere

Anglický spisovateľ Alex North prichádza s druhým krimirománom a očakávania čitateľov sú po predchádzajúcom Šepkárovi značne vysoké. Aj ja som patril k tým, ktorých potešilo ohlásenie novej knihy v slovenčine a nevedeli sa dočkať, kedy ju budú držať v rukách. Temný priateľ je opäť samostatným príbehom bez príslušnosti k sérii, takže po ňom môžete siahnuť aj v prípade, že ste sa s autorom ešte nezoznámili (hoci obe knihy spája jedna postava). Kto by však čakal knihu v rovnakom štýle ako Šepkár, môže byť trochu sklamaný. Temný priateľ si totiž razí vlastnú cestu a to sa prejavuje aj v jeho celkovom vyznení. North tentoraz stavil skôr na psychologickú stránku prípadu, než na napätie plynúce z pátrania po vrahovi, a výrazný - priam hororový - prvok ilúzie.

"Všetko mi to pripadalo úplne nezmyselné. Ak Charlieho pred dvadsiatimi piatimi rokmi nedokázala nájsť polícia, čo asi tak mohlo dosiahnuť pár amatérov na internete? Bez ohľadu na to mal každý z nich svoju obľúbenú teóriu o tom, ako sa mu podarilo zmiznúť. Niektorí si mysleli, že zvyšky jeho tela sa ešte vždy nachádzajú niekde  v hlbokých lesoch okolo Grittenu a čakajú na to, kedy ich niekto objaví. Iní boli presvedčení, že mu pri zmiznutí pomáhal komplic a ešte stále je nažive." (str. 104)

Atmosféra blízka Stephenovi Kingovi však nie je tým jediným, čo možno poznať aj z iných diel. V tomto prípade máte dve možnosti - buď sa pohoršiť nad Northovou inšpiráciou, alebo brať jeho román ako poctu známym titulom či autorom. Ja som sa rozhodol pre druhý variant a užíval som si nastolenú náladu. Koncepcia deja vás tak či tak núti zistiť, ako sa prejaví minulosť, či sa poodhalí závoj miestnej legendy a aký vplyv majú sny na naše konanie. Škoda, že hororový nádych nebol napokon využitý vo väčšej miere a ku koncu šiel takmer dostratena. Temný priateľ je síce v prvom rade triler zakotvený v realite, no počiatočné vábenie ostane len pri prázdnych sľuboch. Ešteže to vynahrádza zaujímavá zápletka. Pred štvrťstoročím sa skupina chlapcov dopustila rituálnej vraždy a jeden z nich, Charlie Crabtree, zmizol bez stopy. Paul Adams mal priame spojenie s vrahmi aj obeťou a po odchode z rodného mesta sa zaprisahal, že všetko nechá navždy za sebou. Lenže život má vlastné spôsoby, ako uzavrieť kruhy, a tak sa Paul po rokoch vracia naspäť. Jeho umierajúca matka takisto nechce nechať minulosť nevyjasnenú a privádza syna na cestu k pravde. Tá sa zdá byť desivejšia, než si spočiatku myslel, a najmä nebezpečne blízko. Ktosi totiž napodobnil Charlieho beštiálnu vraždu a Paul sa ocitá v centre diania. Nielenže ho ktosi sleduje, ale pod vplyvom okolností a známych miest sa mu vynárajú spomienky z dospievania. Vývin deja tak sledujeme v dvoch časových rovinách, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a účinne budujú napätie. Línia z prítomnosti navyše poskytuje priestor aj vyšetrovaniu zločinu prostredníctvom detektívky Amandy Beckovej (ak je vám jej meno povedomé, napoviem vám - ako postava vystupovala aj v Šepkárovi). Vzhľadom na rozohrávanie prepracovanejšej hry zahŕňajúcej lucidné sny, tieňové figúry či duchov, môže niekomu pripadať úvod románu pomalší. Alex North sa nikam neponáhľa, napokon, ani jeho hrdina sa veľmi nehrnie do rozuzľovania zamotaného prípadu. Postupne vás však čoraz viac vťahuje do príbehu, aj keď sa nedá povedať, že by boli nakoniec vysvetlené či dotiahnuté do konca všetky mystické prvky. A. North (zdroj: Harrogate Theakston Crime Awards)

"Zobuď sa. Keď som však oči opäť otvoril, sen bol ešte živší ako predtým. Miestnosť som mal stále pred sebou a navyše som cítil, že mi niečo stojí rovno za chrbtom. Naskočila mi husia koža. Zobuď sa. Zacítil som vôňu listov a zeminy a začul príšerný škrípavý zvuk: akoby ktosi ťažko dýchal cez upchaté hrdlo. Zobuď sa, zobuď sa, zobuď sa! A potom ma okolo tváre chytila vlhká červená ruka. Jej prehnité prsty mi zovreli nos aj ústa a umlčali ma. Pokúsil som sa nadýchnuť. Nič. Začal som sa dusiť, v panike som sa metal. Teraz mi už bolo jasné, prečo som sa nevedel prebudiť. Pretože to nebol sen." (str. 157)

Hlavným ťahúňom príbehu je nepochybne Charlie Crabtree. Myslím si, že keby sa autor viac venoval tejto postave, román by to podvihlo o hviezdičku vyššie. Niežeby Paul nebol dostatočne zaujímavý, ale trilery stoja a padajú na nevšednom páchateľovi a hrozbe, ktorú predstavuje pre vyšetrovateľov aj nič netušiace obete. Tajomno okolo Charlieho je skvelým východiskovým bodom, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že Alex North dostatočne nevyužil jeho potenciál. Temný priateľ je tak síce vydareným žánrovým kúskom, ale neprekračuje pomyselné hranice a istým spôsobom dopláca aj na predchádzajúceho knižného súrodenca, s ktorým ho mnohí budú porovnávať. 

Originálny názov: The Shadow FriendPríslušnosť k sérii: Nie (aspoň nie oficiálne, hoci dve autorove knihy spája postava detektívky)Preklad: Samuel MarecPočet strán: 320
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Telefonický rozhovor - hranica medzi životom a smrťou

Vydavateľstvo Tatran prinieslo priaznivcom nemeckého trileru pod vianočný stromček skutočnú lahôdku. Sebastian Fitzek je zárukou kvalitného čítania a zimomriavok vyvolaných napínavou atmosférou. Niektoré jeho diela síce hýria prílišným tlačením na pílu, čo sa zvratov týka, no Cesta domov patrí k tým, ktoré stavajú na plynulom, uveriteľnom rozprávaní. Iste, aj tentoraz text obsahuje kruté, priam sadistické motívy, sú však skôr sprievodným javom než základným kameňom. Dej sa rozvíja postupne, ako keď vhodíte kameň do vody - od stredu sa odvíjajú ďalšie a ďalšie prvky, funkčne rozširujúce pozadie celej zápletky. Dej je rámcovaný telefonickým rozhovorom ústredných postáv, ktorý slúži na krátke retrospektívne vsuvky, aby sme poodhalili dôvody, čo zviedli dokopy dvoch cudzincov počas jednej chladnej zimnej noci. 

"Vtom zbadala tieň. Presne pred oknom. Iba na zlomok sekundy, ale neskôr v jej nočných morách trvala tá chvíľa nekonečne dlho. Nekonečná chvíľa, v ktorej si oboma rukami zakryla ústa a začala plakať a kričať, presne vo chvíli, keď sa tieň premenil na tlmený kovovo-trieštivý zvuk. Dodávka sa s mohutným rachotom zatriasla a jej strecha zrazu vyzerala, ako keby na ňu dopadla päsť obra. Nebola to však päsť, bolo to ľudské telo, ktoré dopadlo na strechu dodávky z najvyššieho poschodia kliniky." (str. 82)

Jules vyhovie prosbe svojho kamaráta, aby zaňho vzal jednu nočnú šichtu na linke slúžiacej pre ľudí, ktorí sa ocitli sami vonku a hlas na opačnom konci im má uľahčiť ich cestu. Hneď prvý telefonát však Julesovi obráti život hore nohami a prinúti ho čeliť aj vlastným démonom. Klara vytočila číslo linky pomoci omylom, no zdá sa, akoby pritom zasiahla vyššia moc. Klara má totiž v úmysle vziať si život a Jules sa všemožne snaží zabrániť jej v tom. Ich rozhovor odhaľuje dôvody, ktoré vedú Klaru k tomuto nešťastnému kroku, aj Julesovu rodinnú tragédiu. Ich osudy nachádzajú styčný bod v psychiatrickej klinike Berger Hof, kde Klara absolvovala vedecký experiment a kde sa istý čas liečila Julesova manželka. Alebo je všetko celkom inak? Otázky sa hromadia a aj keď občas natrafíte na odpoveď, nemôžete si byť istí, že ide o pravdu. Stala sa Klara skutočne cieľom sériového vraha s označením kalendárny alebo ide len o výplod jej zmätenej mysle? Siahla by si na život, aby sa oslobodila od sadistického manžela, aj bez toho, aby ju k tomu nútil ďalší krutý manipulátor? Cesta domov znova vie viac ako jej čitateľ. Fitzekov typický rukopis spoznáte už podľa prvej kapitoly. Hneď vás vženie do príbehu, čo odsýpa rýchlo a strhujúco. Kdesi v pozadí číha nebezpečný predátor, ktorý je však skôr neviditeľným zlom než hmatateľnou hrozbou. O to temnejšia je celková atmosféra knihy. Je to skvelé, pretože trendy prajú viac opačnému prístupu. Ako zvyčajne si nemôžete byť istí ani spoľahlivosťou hlavných postáv. Nejednoznačnejšie vyznieva už od začiatku Klara, návštevníčka psychiatrickej kliniky, no neskôr váhate pre prežitú traumu aj nad Julesom. Hlavne keď sa objavuje čoraz viac náznakov, že čosi nie je v poriadku... Priaznivci fitzekoviek už vedia, čo môžu čakať, a podobné ťahy ich neprekvapia. Užijú si ich však rovnako ako autorovi noví čitatelia. Cestu domov by som dokonca odporučil tým, ktorí s Fitzekom ešte len začínajú. Nie je totiž až taká prekombinovaná ako niektoré jeho iné knihy a aj hlavné postavy sú sympatickejšie, ako býva zvykom.  Sebastian Fitzek (zdroj: Gala.de)

"Preliezol parapetnú dosku a postavil sa na rímsu. Kľakol si a pozrel sa do hĺbky pod sebou, pričom sa jednou rukou držal okenného rámu, aby nespadol. A aby sa mal čoho držať, keď zachytí ruku malého muža, ktorý zúfalo visel na výčnelku. Jednou rukou na kamennej hrane, druhou na elektrickom kábli, ktorý vytrhol z omietky. Pane na nebi... Votrelec sa naňho zúfalo pozrel, ale nič nepovedal, pravdepodobne na to nemal dosť síl." (str. 234)

Vzhľadom na to, že dej je zasadený do zimného obdobia, je ako stvorený na dlhé večery. Nie je nič lepšie ako zahĺbiť sa do skvelej knihy s teplým nápojom poruke, zatiaľ čo vonku v tichosti padá sneh... teda aspoň teoreticky :-) Cestu domov si však vychutnáte za každého počasia, V mojom osobnom rebríčku sa prepracovala do TOP 5 Fitzekových románov (popri Balíku, Šialenej hre, Pasažierovi 23 a Strachu z lietania). Ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, utekajte do kníhkupectva. Knihu ľahko rozpoznáte podľa nevšednej obálke - nielenže sa nesie v čiernej farbe, takže nápisy uvidíte iba zblízka, ale tiež vám okamžite padne do oka štvorcový výrez s vyobrazením postavy. Tatran sa s touto novinkou vyhral po každej stránke a výsledok stojí za to!
Originálny názov: Der HeimwegPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Zuzana KovačikováPočet strán: 301
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Volanie lásky rúca zlatú klietku

Janka Pronská koncom roka 2020 naplnila druhú desiatku svojich titulov. Pekná symbolika si vyžaduje aj primerane dobrý príbeh. A keďže pri písaní opäť načrela do našej histórie, čítanie nadobúda aj edukačný charakter. Prepojenie uhorských a francúzskych dejín dodáva románu šmrnc, presahuje hranice a poskytuje autorke priestor na budovanie širšieho univerza. Skalný fanúšik našich úspešných romancí totiž ľahko nájde spojenia medzi nimi, či už vďaka niektorým historickým postavám alebo miestam. Napriek tomu, že Právo na lásku je samostatným príbehom, výrazne dopĺňa mozaiku tvorenú jeho ďalšími devätnástimi súrodencami. Pri knihe, v ktorej stredoveké hrady znova získavajú lesk a moc a stávajú sa svedkami silných citov, to ani nemôže byť inak.

"Keď mu bezvládne ochabla v náručí, musel spomaliť a zároveň ju pevnejšie zovrieť v páse. Pod rukou zacítil niečo tvrdé, niečo, čo nikdy predtým pod šatami žien nenašiel. Zastal a najprv si obzrel jej bledú tvár. Bože, jej krása mu vyrážala dych a bránila jasne myslieť. Nechcel zneužiť situáciu, no nemal na výber. Dlaňou jej prešiel po páse až k boku a pod látkou nahmatal kovovú zámku. Konečne mu došlo, čo tá nešťastná žena celý čas skrývala pod šatami, a zaplavila ho hrôza." (str. 71)

Novinka Janky Pronskej je založená na dôsledkoch chýb z minulosti. Tie môže byť ničivé (a pre hlavnú postavu aj sú), ale zároveň je dôležité poučiť sa z nich a veriť v ich nápravu. A keďže Bianka, manželka veľmoža Mikuláša Révaia, už sama nevidí nádej na lepšie časy, zmena musí prísť zvonku. A tá sa napokon zosobní v rytierovi Damienovi d´Ansacq, odhodlanému vymaniť ju z nešťastného zväzku a presvedčiť, že si zaslúži byť milovaná. Ich cesta k láske však nebude jednoduchá. Niet sa pritom čomu čudovať, román totiž vychádza z legendy o Révaiovej prvej manželke, ktorú nechal zamurovať na hrade Blatnica, rovnako ako mnícha, čo porušil spovedné tajomstvo. Vzhľadom na stáročia, ktoré odvtedy uplynuli, sa mnohé veci skreslili či prispôsobili, preto nečakajte presnú adaptáciu tohto krutého príbehu. Právo na lásku si berie inšpiráciu, no kráča vlastným smerom, o nič menej srdcervúcim, ale zato s uspokojivejším záverom. Páčilo sa mi, že Bianka nie je naivná mladica, ktorá sa červená pri uprenom pohľade muža, ale už má čo-to za sebou. Jej skúsenosti však nie sú len dobré, práve naopak. Ťažko povedať, čo je pre ňu väčším trestom za jej poklesky - či manželstvo s Révaiom alebo pás cudnosti? Prirodzená strata dôvery a stránenie sa mužov však narazí na odpor, keď spozná chápavého rytiera. Damien d´Ansacq predstavuje presne tú oporu a pomoc, akú by uvítal každý, kto zakúsil trpkú chuť beznádeje. Samozrejme, nedá sa opomenúť aj jeho príťažlivý vzhľad, ale Bianka dobre vie, že ten môže neraz klamať. Až keď mladá šľachtičná cestuje do Francúzska, aby sa stala dvornou dámou budúcej uhorskej kráľovnej, začne jej vnútorná premena nadobúdať reálnejšie kontúry. Za svoje chyby predsa nemôže platiť donekonečna, najmä ak má po boku osobu, ktorá ju povznesie nad utrpenie a útlak. S Jankou Pronskou :-)

"Prudko dýchala, stonajúc od blaha, a bez jediného slova si vychutnávala vzrušujúce objatie, jeho blízkosť, jeho vášeň. Snívala o nej každý boží deň, odkedy ju s ním zažila prvý raz. Posledné, o čo by teraz stála, bolo zastaviť žeravú lávu, keď jej srdce bilo ako kostolné zvony a vlny slasti ju zaplavovali znova a znova, ani čo by nemali konca. Chrbát sa jej odieral o drsnú stenu, no vôbec si to neuvedomovala, necítila ani bolesť, ani strach, vnímala len jeho prsty, čo jej hladili lono..." (str. 142)

Romány Janky Pronskej majú vždy tú chybu, že skončia príliš skoro, ale užijete si každú chvíľu, ktorú s nimi strávite. Právo na lásku robí česť jej tvorbe. Jubilejná kniha nesie v sebe všetky znaky autorkinho štýlu - na svoje si príde každý priaznivec romantiky, napätia, intríg a verne zobrazených stredovekých reálií. Janka je známa tým, že štúdiu prameňov sa venuje rovnakou mierou ako samotnému písaniu, no text napriek tomu plynie ľahko. Nepotrebuje zahlcovať čitateľa informáciami, vyberá si z nich to podstatné pre dej a robí ho o to pútavejším. Takže čítajte, nech vás román zahreje počas dlhých zimných večerov...