Marek Zákopčan's Blog, page 20

Veta "Ovládaj sa!" nie je až tak od veci

Každý z nás má tendenciu posudzovať správanie ostatných a nazdávať sa, že na ich mieste by konal inak, lepšie, múdrejšie. Neuvedomujeme si pritom rozsah všetkých okolností a nepopierateľný fakt, že v daných "topánkach" by sme boli aj inou osobou a nerozhodovali sa na základe vlastných predispozícií. Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší. A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Originálny názov: Votre cerveau vous joue des tours
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Bezmocnosť čitateľa proti sile Tieňolovcov

Začínam uvažovať, či je talent Cassandry Clare dielom náhody, prostredia, sociálnych vplyvov a tvrdej práce, alebo v tom má prsty mágia. Tá napokon zohráva veľmi dôležitú úlohu v jej knihách a tam, kde by iní dávno pri danom počte titulov kvalitatívne zlyhali, ona zvyšuje latku a ani zďaleka nekončí. Nástroje smrteľníkov prevrátili svet young adult naruby a predstavili pestré, neodolateľné univerzum, z ktorého autorka čerpá dodnes. Posledná hodina je séria nadväzujúca na známe príbehy, ale najbližšie má k Pekelným strojom. Nielen pre obdobie konca 19. storočia, v ktorom sa odohráva, ale aj pre jej hrdinov - potomkov slávnej dvojice Willa Herondalea a Tessy Grayovej. Ich dobrodružstvá patria medzi moje najobľúbenejšie a som rád, že sa k nim Cassandra vrátila v inej forme. Tessu síce občas stretneme aj v iných knihách, no Will je miláčik, na ktorého návrat čakali fanúšikovia o čosi dlhšie. 

"Démon zvrieskol a začal sa odliepať od steny. James zanadával a vrhol ešte dva nože, ktoré preleteli vzduchom ako kusy striebra. Démon zaškrečal vysokým nepríjemným hlasom a kŕčovito sa zachvel, keď sa mu oba zaborili do trupu. Vyzeralo to, akoby sa rozpadal na kusy. Kožovité tobolky cupotali na zem ako dážď. Tvor naposledy priškrtene zasyčal a zmizol. Dvere skleníka už nič nepridŕžalo, takže sa rozleteli. Všade sa povaľovalo rozbité sklo a vo vzduchu sa vznášal pach démonskej krvi. James rýchlo prekĺzol dverami a potiahol Cordeliu za sebou. Spolu vybehli do noci." (str. 146)

Mnoho priaznivcov Tieňolovcov s nimi vyrástlo, na scéne sú už viac než desať rokov a záujem o nich neutícha. Prečo? Dôvodov je viacero, no osobne vnímam predovšetkým dva. Prvým je pestrá akcia, keďže hrdinovia bojujú proti všemožným démonom, ľuďom očareným čiernou mágiou či zlom poznačeným frakciám z vlastných radov. Druhým je prienik do vzťahov na rôznych úrovniach - priateľských, partnerských, súrodeneckých, ale aj tých s negatívnymi konotáciami. V tomto smere sa Cassandra Clare prejavuje ako skvelá psychologička, nikdy neviete, ako sa vyvinie určitý nesúlad medzi postavami, či sa prehĺbi, alebo sa ocitnú v situácii, ktorá sa ich donúti spolupracovať a odhaliť tak svoje silné stránky. Zlaté puto  je založené práve na interakciách medzi prota- a antagonistami. Niežeby v ňom chýbalo primerané dobrodružstvo, užijete si ho až dosýta, slúži však skôr ako prostriedok pre rozohratie hry s emóciami.  Na to je nesmierne potrebné mať charaktery, ktoré nielenže hravo potiahnu celú sériu, ale stanú sa pre čitateľov rovnako obľúbenými ako ich predchodcovia. A to sa autorke podarilo. Potomkovia Willa a Tessy spolu s ich priateľmi sú obrovskí sympaťáci, dokonalí predstavitelia viktoriánskej spoločnosti, čo by však bez problémov obstáli aj dnes. Súrodenci James a Lucie aj Cordelia Carstairsová (pôvodná majiteľka Cortany - meča súčasnej hrdinky Emmy Carstairsovej) sú ideálnym vzorom pre mládež - sú slušní, lojálni, odvážni, ctia si svojich blízkych aj všeobecné hodnoty, nehovoriac o fyzickej kráse (tá je síce pominuteľná, no ako vieme, Tieňolovci sú príťažliví skrz-naskrz). Nemyslite si však, že nemajú či nerobia žiadne chyby, práve tá nekonečná snaha konať dobro ich zavše privádza do neustálych konfliktov, v ktorých neraz padnú nesprávne rozhodnutia. A na scénu tak vstupujú pokusy o nápravu, odplatu či opätovné získanie dobrého mena rodiny. Tu sa musím tiež pristaviť, pretože žáner young adult často pracuje s pomerne zvláštnym trednom, keď sú mnohé postavy poznačené stratou rodiny, sú siroty, opustené deti a podobne, zatiaľ čo Tieňolovci silu a odhodlanie čerpajú hlavne z rodinných pút. Klobúk dole pred Cassandriným úsilím poukazovať na tieto hodnoty! Schválne nezachádzam do podrobností, čo sa deja týka, veď aj samotná anotácia je pomerne strohá. Obsiahnuť dejovú líniu je v prípade Zlatého puta  samo osebe náročné, no ručím vám za to, že dostanete všetko, čo od nej očakávate.  zdroj: YouTube

"Rozprával ľahkovážne, ale mala pocit, že na ňu hľadí trochu čudne. Jeho hlboký pohľad jej pripadal neznámy. Ústa mal pootvorené, oči tmavšie ako inokedy. Krása sa dokáže zahryznúť do srdca ako tesáky, pomyslela si. Jamesa však neľúbila, lebo bol pekný. Bol pre ňu pekný, lebo ho ľúbila. Tá myšlienka jej vohnala do tváre horúcu krv." (str. 326)

Romantika, napätie, mágia, historické pozadie, úryvky z básní na začiatku kapitol a šírenie hodnôt sú základnými kameňmi deja každej tieňoloveckej série a Posledná hodina kráča v šľapajach svojich predchodcov. Robí im česť a zároveň posúva celé univerzum o krok vpred. Tak trochu tuším, že táto séria sa spolu s Pekelnými strojmi zaradí medzi moje najobľúbenejšie. Vekovo síce už nepatrím medzi cieľovú skupinu, ale Cassandre Clare som verný už od skorej dvadsiatky a nechystám sa to meniť. Práve naopak, dúfam, že ich životnosť potrvá čo najdlhšie!

Originálny názov: Chain of Gold
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Posledná hodina)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 528

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

V područí troch verných kamarátov - samoty, tmy a strachu

Keď som dostal ponuku začítať sa do trileru debutujúceho autora Petra Derňára, neváhal som ani sekundu. Dôvodov bolo viacero. Kniha vychádza vo vydavateľstve Lindeni, ktoré sa veľmi rýchlo stihlo udomácniť na domácom trhu kvalitnými titulmi a oceňujem jeho podporu slovenskej tvorby. Ďalším presvedčivým prvkom bolo, že Škrabot obsahuje výrazné mysteriózne prvky, čo je pre mňa vždy silným lákadlom, a obálka mi pripomenula knihy Alexa Northa. Automaticky som predpokladal, že obaja autori budú mať spoločné znaky, ale Peter Derňár si razí vlastnú cestu. A tá je pre čitateľa plná napätia, nepredvídateľnosti a skvele vykreslených postáv. Napokon, práve hrdinovia (a ich protivníci) sú tí, na ktorých trilery stoja a padajú. Hoci v tomto prípade je trochu diskutabilné, kto, respektíve čo je tým povestným nepriateľom, vynárajúcim sa z hlbín temnoty a minulosti...

"Čo by dal za to, keby sa mu pred oči vrátili všetky tie milo lenivé plávajúce obrazy! Toto sa už nedalo vydržať. Každá z mŕtvol teraz akoby chcela čo najlepšie predať svoj tragický príbeh. Prekrikovali sa ako predavači na tureckom trhu. Ja, ja, ja, pozri sa na mňa! Pozri, ako mi parádne strieka krv z hrdla! Vidíš, mám sekeru, podrezal som sa ňou! Aj to sa dá! Nie, nie, na mňa pozri, dobili ma na smrť, nemám v tele jednu celú kostičku! A na dôvažok sa mŕtvy zavlnil, akoby bol z gumy, až Petra naplo na vracanie. Snažil sa zapchať si uši a zavrieť oči, ale všetko akoby dokázal vnímať nejakými inými zmyslami." (str. 159)

Text je rozdelený na tri časti, pričom každá je zameraná na inú mužskú postavu. Vzhľadom na to, že tretia časť je oproti predošlým výrazne kratšia, ústrednými postavami sú hlavne Peter a Tomáš. Novinár Peter trpí spánkovými problémami, narušenými vzťahmi a aj to je dôvod, prečo hneď v úvode odmieta bratovu ponuku stráviť pár dní v zimnom stredisku. Aj on sám už má dosť svojej nevyrovnanej existencie, a tak sa rozhodne podstúpiť terapiu tmou. Pobyt, kde má človek zaručený pokoj, ticho a prítomnosť len vlastných myšlienok, aby s nimi mohol splynúť, zmieriť sa s nimi a posunúť sa konečne vpred, znie lákavo. Vzhľadom na to je ochotný dokonca zabudnúť aj na prirodzený strach z temnoty, kde sa toho môže skrývať viac než len vysnená nádej. Netrvá dlho a Peter skutočne čelí veľmi nepríjemným vidinám, zvukom a pocitom, čo naňho číhajú v spleti na pohľad nesúvisiacich motívov. Autor však zjavne vie, že v trileroch sa nesmie nič ponechať na náhodu a zamotané klbko postupne rozpletá bez toho, aby pripravil čitateľa o zážitok z napätia či odhadovania, kam dej vlastne smeruje. Atmosféra je v Škrabote vystavaná tak skvele, že mi dokonca ani neprekážali dlhšie pasáže bez dialógov. Osobne totiž dávam prednosť dynamickejším textom a prehovorom postáv pred súvislou autorskou rečou, no musím znať, že tu by to bolo skôr na škodu než na úžitok. Ešteže som knihu čítal väčšinou za denného svetla, i keď v noci len pri slabom svetle nočnej lampy by to malo určite iné grády. Nie som však taký odvážny 😀. Druhou postavou je Tomáš, neúspešný filmár, podliehajúci frustrácii z brandže, kde sú dôležitejšie kontakty ako talent. Podobne ako Peter potrebuje nutný reštart, aby dal svojej kariére nový smer. Oproti Petrovi, ktorého viaže novinárska etika, Tomáš neváha občas posunúť hranice svojej morálky, ak je presvedčený o opodstatnenosti takého kroku. Medzi oboma postavami však možno nájsť viacero paralel. Nechcem o nich prezrádzať priveľa, veď si napokon o všetkom prečítate sami, no páčilo sa mi, ako Peter Derňár narába s motívom samoty. Poukazuje na to, že je veľký rozdiel medzi samotou a osamelosťou a tým, ak si ju niekto volí dobrovoľne, alebo sa v danom stave ocitne bez vlastného pričinenia. Príčin je neúrekom - nepochopenie, neprajnosť doby, smola v práci, dôsledky minulosti... 

"Než sa zrútil na zem, sledujúc šialený tanec milovaného vnuka, predsa len k nemu zaletela myšlienka, ktorá mu zvlnila pery do kŕčovitého úsmevu. Druhý vnuk, loptoš Janko, sa tak ako stokrát predtým vykašľal na pomoc dedovi a niekde behal s kamarátmi. To ho zachránilo... Ešte dlho po tom, ako starec vydýchol naposledy, desaťročný Ondrej bojoval o to najcennejšie - o nádych, o život. Na večnosť ho odprevádzalo nervózne bzučanie včiel..." (str. 225)

Som si istý, že Škrabot mnohých podnieti k zamysleniu, čo je jeho ďalšie veľké plus. Mnohé z námetov sa totiž dajú chápať aj symbolicky, hoci, samozrejme, ide v prvom rade o epické dielo založené na dramatických zvratoch, napätí a prepojení minulosti s prítomnosťou. Okrem súčasnej línie je totiž text obohatený aj o krátke retrospektívy, odohrávajúce sa (hlavne) na konci 19. storočia. Výborne dopĺňajú ústredné dianie a aj keď spočiatku vyvolávajú rôzne otázky, neskôr poskytujú aj početné odpovede. Nedá mi nepochváliť aj grafické odlíšenie, čierny podklad s bielymi písmenami jednoducho a pritom účelne podčiarkuje nastolenú atmosféru. Peter Derňár je veľmi príjemným prekvapením na poli ním zvoleného žánru, pristane mu, a preto verím, že ešte nepovedal (či skôr nenapísal) posledné slovo. Mimochodom, zaujímalo by ma, či je meno hlavnej postavy, totožné s tým jeho, iba náhoda, alebo to má preňho aj osobný význam? 😶
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Nikdy nie je neskoro na nový začiatok

Séria o členoch rodiny Westcottovcov pokračuje piatou časťou a ani zďaleka nekončí. Rodokmeň tohto rozvetveného príbuzenstva je natoľko bohatý, že autorka môže z neho čerpať hrdinov a hrdinky ešte veľmi dlho. Nehovoriac o tom, že romány Mary Baloghovej sa odohrávajú v rovnakom univerze, a tak je bežnou praxou, že sa v nich často stretávame aj s postavami z iných kníh čí dokonca sérií. Ak by bol niekto - podobne ako ja - pomaly stratený v rodinných zväzkoch, v úvode Druhej šance na lásku nájdete prehľadnú schému aj s vyznačenými menami postáv, ktoré v diele vystupujú. Početní príbuzní sú však aj dôvodom, prečo nemusíte čítať jednotlivé časti série v určenom poradí, každému je venovaný samostatný príbeh a nič vám teda nebráni začať hoci aj aktuálnou novinkou.

"Pri spomienke na Colina sa jej zmocnila nevysvetliteľná melanchólia. Mala zvláštny pocit, že včera večer sa ho pri waltzi dotkla, keď mu oznámila, že sa zasnúbila, samozrejme, bolo to absurdné. Prečo by sa ho to malo dotknúť? Vedel, že očakáva žiadosť o ruku a že ju plánuje prijať. Aj on si hľadá nevestu a už si vybral viacero potenciálnych kandidátok. Bol v rozpakoch, keď Geoffreyho podráždilo, že vie o ich zásnubách, veď sa dohodli, že o tom povedia iba najbližšej rodine, kým to neoznámia oficiálne. Samozrejme, bola to jej chyba." (str. 122)

Príbeh začína v čase Vianoc, ktoré sú tradične obdobím stretávania sa širšej rodiny, a tak sa občas môžete stratiť v záplave početných Westcottovcov. Autorka ich však dokáže ešte ako-tak ustriehnuť a čoraz viac sa dostávajú do popredia hlavné postavy Colin a Elizabeth. V ich prípade Mary Baloghová trochu posúva hranice žánru, a až vďaka tejto knihe som si uvedomil, aké sú historické romance v podstate stereotypné. Colin je totiž od Elizabeth mladší o deväť rokov (má 26, ona 35), čo môže u čitateľov vyvolať rôzne predpoklady. Marine knihe sú však zakaždým postavené na vnútornom živote hrdinov, akciu by sme v nich hľadali márne. A tak aj Druhá šanca na lásku pracuje s konceptom uvedomenia si toho, čo je naozaj podstatné. Neudeje sa to ale náhle, Colin aj Elizabeth si najprv musia odžiť svoje, aby dosiahli potrebnú múdrosť. No, predovšetkým Elizabeth, aby som bol presný. Tá už má totiž za sebou jedno manželstvo, ktoré bolo priam nočnou morou, a rozumný Colin je pre jej dušu ako hojivý balzam. Hoci musím tiež uznať, že Elizabeth sa napriek skúsenostiam nevzdáva a nepodlieha sebaľútosti. Stále je predsa mladá a pekná a túži po vlastnej pokojnej, milujúcej rodine. Colin je presne ten typ postavy, ktorú si zamilujete pre jej prístup k ostatným. Leží mu na srdci blaho jeho blízkych, je schopný spraviť čokoľvek, aby ich potešil, no nikdy pritom neprekročí pomyselnú hranicu, čo by narušila ich osobnú zónu. Napríklad v zmysle, že vykoná rozhodnutie za nich, pretože sa nazdáva, že vie, čo je pre nich dobré. Aj preto musí Elizabeth v prvom rade sama prísť na to, ku komu prechováva skutočné city, a kto je iba zásterkou pre jej momentálnu situáciu. A aj v tom vidím silu románov Mary Baloghovej. Neodohrávajú sa iba v jednej línii, ale stavajú na predošlých zážitkoch a udalostiach, čo postavy postretli. Čitateľ tak lepšie chápe ich motiváciu a rozhodnutia a dokáže sa s nimi ľahšie stotožniť. A Colin s Elizabeth priam zvádzajú k tomu, aby ste si ich obľúbili. Obaja sa snažia vidieť v druhých pozitívne stránky, sú vnútorne silní a sú dôkazom, že kto koná dobro, tomu sa časom mnohonásobne vráti. Mary Baloghová s manželom (zdroj: Bookbub)

"Pevne ho držala pod pazuchu, a keď sa na seba pred chvíľou usmiali, našiel, čo čakal - pokojnú dôstojnosť, srdečný úsmev, ohníky v očiach, ženu, ktorá sa cíti dobre vo vlastnom tele. A zaplavil ho príval citov, ale aj hrdosti, že táto žena je jeho snúbenica a všetci to vedia. Teraz už chápal, čo mu nebolo jasné na Vianoce, že na tejto vyrovnanosti musela roky pracovať, hoci hlboko vnútri bola krehká, čo sa mu páčilo, veď nie je z mramoru. V tej krehkosti videl prísľub vzťahu." (str. 220)

Druhá šanca na lásku je moderná romanca, hoci sa odohráva pred dvesto rokmi. Zaoberá sa témami blízkymi aj súčasníkom, ako sú vekový rozdiel, nešťastné manželstvo, nepriznané city či očakávania rodiny. Samozrejme, čitateľ dobre vie, že napokon všetko dobre dopadne, ale aj tak si užije náhľad do zromantizovaného života britskej aristokracie. Osobne síce dávam väčšinou prednosť romanciam s vyššou dávkou napätia a dobrodružstva, no Mary Baloghová ma osobité čaro, ktorým ma vždy privábi aj k jej pokojnejšiemu štýlu. 

Originálny názov: Someone to TrustPríslušnosť k sérii: 5. diel (Westcottovci)Preklad: Tamara ChovanováPočet strán: 296
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Vydarené spojenie romance a detektívky

Od Julie Klassenovej som čítal už viacero kníh a vždy, keď vydavateľstvo i527.net ohlási vydanie ďalšej novinky z autorkinho pera, neviem sa jej dočkať. Po trilógii Historky z Ivy Hillu, ktorá sa niesla v spoločensko-ľúbostnom duchu, tu teraz máme lahôdku v podobe kombinácie romantiky a klasickej anglickej detektívky. Vzhľadom na predošlé Klassenovej diela bolo iba otázkou času, kedy siahne aj po takomto žánri, a musím povedať, že ide o trefu do čierneho. Spojenie nevšedného prostredia, záhadnej atmosféry a výrazných postáv funguje ako dobre naolejovaný stroj a čítanie románu si užijete od prvej až po poslednú stranu.

"Niečo mu hovorilo, že ak prejde cez ten most, jeho život už nikdy nebude taký ako predtým. Zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a pomodlil sa za múdrosť a vedenie. Opäť si pripomenul, prečo sem prišiel. Je tu ako zástupca ich spoločnosti - aby ponúkol slečne Wilderovej právne rady po smrti Percivala Norrisa a zároveň nenápadne zistil, či je za to zodpovedná ona alebo niekto z jej rodiny. Ak sa mu bude dariť, pomôže mu tento úspech aspoň trochu napraviť jeho nedávne chyby." (str. 41)

Protagonistom príbehu je právnik Benjamin Booker, ktorý čelí neúspechu na súde a navyše sa ponorí do riešenia úmrtia významného zakladateľa spoločnosti Percivala Norrisa. Okolnosti jeho smrti sú opradené istými nezrovnalosťami, a tak sa Benjamin vydá na Belle Island, ostrov na Temži zahalený hmlou a tajomstvami, aby sa dopátral pravdy. A to všetko pod záštitou právnej pomoci Isabelle Wilderovej, ktorá je jeho hlavnou podozrivou. Benjaminove predpoklady však veľmi rýchlo narážajú na múr dohadov a nečakaných odhalení. Isabelle totiž vôbec neoplýva vlastnosťami, aké by mala mať chladnokrvná žena schopná vziať niekomu život. Práve naopak, Isabelle desať rokov neopustila ostrov, potýka sa s rodinnou kliatbou a strachom z nadväzovania nových kontaktov. Vidiny o mŕtvom mužovi v jeho pracovni či hrozba ďalšej vraždy sa však okolo nej vznášajú až priveľmi okato, a tak sa Benjamin usiluje prísť veci na koreň skôr, než umrie ďalší nevinný človek. A popritom sa, samozrejme, prehlbuje aj vzťah medzi ním a jeho pôvodnou podozrivou... Most na Belle Island pracuje s dobrým námetom a autorka ho využíva v plnej miere. Všetky motívy tvoria spolu kompaktný celok, žiadny nevyčnieva na úkor iného a na záver sa spoja v uveriteľnom a vygradovanom finále.  Julie Klassenová (zdroj: Twitter)

"Keď sa ho pán Hardy opýtal, prečo nič nerobí, zatiaľ čo ona ničí dôkazy, len zopakoval jej odôvodnenie. Dúfala, že jej naozaj uveril a dokonca s tým súhlasil. Alebo si myslel, že je vinná, ale aj tak ju obhajoval? Prečo by to robil? Iba ak by... ju obdivoval. No v takom prípade by si nedokázala vážiť muža, ktorý by ju obhajoval, keď ju považuje za vinnú, hoci by ju mal rád. Uvažovala tiež nad tým, čo myslel pán Hardy tými slovami o šľachetnom rytierovi, ktorý ochraňuje dámu v nebezpečenstve, či je nevinná alebo nie." (str. 239)

Julie Klassenová má neuveriteľnú schopnosť preniesť vás v čase a priestore. Príbeh sa odohráva v roku 1819 a na mieste, ktoré nie je odkázané iba na vašu fantáziu. Autorka totiž využíva veľmi živé opisy. Nepôsobia však nadbytočne si spomaľujúco pre dej, podporujú dianie a pomáhajú vytvárať nezameniteľnú atmosféru. Jediná škoda je, že Julie nepíše často série, a tak aj Most na Belle Island je len samostatným románom. Napriek tomu dúfam, že sa k tomuto žánru ešte vráti, pretože je skvelým východiskom pre nastolenie otázok ohľadom viny, viery a ľudského dobra. 

Originálny názov: The Bridge to Belle IslandPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Jana HlatkáPočet strán: 360
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

Máte dosť odvahy nahliadnuť do svojho vnútra?

Motivačných kníh, ktoré vás zaručene prevedú vaším podvedomím alebo vám ukážu správnu cestu k žiarivej budúcnosti, je neúrekom. Preto je pomerne ťažké vyselektovať tie, čo skutočne za niečo stoja a neobsahujú iba otrepané frázy. Po priznaní spáľ je na pohľad nenápadná knižka, no ukrýva v sebe veľa zaujímavého. A to napriek tomu, že niektoré strany zívajú prázdnotou. Prečo? Z jednoduchého dôvodu - je na vás, aby ste ich zaplnili. Sharon Jonesová prišla s vynikajúcim konceptom, ktorý nepracuje s plytkými radami, ktoré môžu (ale vo väčšine prípadov nemusia) padnúť na úrodnú pôdu. Práve naopak, podnecuje čitateľa, nech sám príde na to, čo ho definuje, aké vplyvy môžu za jeho súčasnú situáciu a kam sa chce v určitom časovom horizonte posunúť. 

"Umelec je vraj človek, ktorý pomocou klamstiev hovorí pravdu. Jedna vec je istá: je nemožné povedať celú pravdu, najmä keď človek píše o sebe. Niekedy klameme tým, že niečo vynecháme. Inokedy klameme tým, ako vec interpretujeme. Vždy je tu však prítomný nejaký fiktívny prvok, pretože hovorenie ani písanie neexistujú v izolácii, priepasť medzi slovom a okamihom je vždy priveľká. Nakoľko úprimne dokážeš odpovedať na tieto otázky? Aký je to pocit hovoriť pravdu? Myslím si, že skutočnou otázkou v tejto súvislosti je: Je vôbec možné pozrieť sa na seba nezaujatými očami?" (str. 11)

Autorka sa vás nesnaží vyslovene motivovať, asi aj preto mi štýl knihy vyhovoval omnoho viac. Pri čítaní sa sústredíte na sebaanalýzu, všímate si viac či menej prelomové udalosti a emócie súvisiace s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Hoci výraz čítanie nie je celkom presné. A aj keď - ako som spomenul - prevažujú prázdne miesta nad záplavou textu, pri väčšine strán sa pristavíte dlhšie než pri tradičnom čítaní. Prirodzene, ak k možnostiam, ktoré vám dielko Po priznaní spáľ poskytuje, nepristúpite povrchne. Bola by to škoda, lebo položené otázky vás naozaj prinútia zamyslieť aj nad vecami, nad ktorými bežne neuvažujete, prípadne ich považujete za samozrejmosť. Konečne tak máte možnosť zastaviť sa a venovať sa tomu najdôležitejšiemu, čo máte - sami sebe. Sharon Jonesová zvolila niekoľko foriem cvičení a otázok, pričom každá je hravá, jednoduchá, no zároveň ide o hĺbky. Ani si neuvedomíte, ako plynulo a ľahko skĺznete zo zdanlivo triviálnych zamyslení k náročnejším, vyžadujúcim si viac času a dolovania v pamäti. Čakajú na vás samostatné otázky, krátke zoznamy, stupnice, doplňovačky či výber javu z určitých dvojíc. Striedanie foriem je zábavné a udrží vašu pozornosť. Ak budete mať otvorenú myseľ, pamäť aj srdce, zaspomínate si na rôzne udalosti i osobnosti od útleho detstva až po dnešok a je vysoko pravdepodobné, že sa o sebe dozviete veľa nového. Kniha je rozdelená do troch častí - minulosť, prítomnosť, budúcnosť - aj keď otázky v nich nie sú ohraničené a neraz majú omnoho komplexnejšiu povahu. Pretože ako hovorí Sharon Jonesová, minulosť nás dohnala do nášho momentálneho stavu a už len z toho dôvodu pred ňou nesmieme zatvárať oči alebo vedome neprijať to, čo nás nejakým spôsobom (či už pozitívnym, alebo negatívnym) vyformovalo. Hneď ako sa pustíte do čítania, majte poruke ceruzku, lebo sa začína zostra. Pero je v tomto prípade nebezpečné, pretože niektoré priznania môžu byť naozaj veľmi osobné, a snáď nechcete knihu po jej prelúskaní skutočne spáliť. Alebo áno...?

"Kam smeruješ? Kam ideš? Kam sa uberáš? Kam naozaj mieriš? A čo teraz? A teraz? Nepýtam sa, kam chceš smerovať, ani aká je tvoja vysnívaná cieľová destinácia. Pozri sa na to, čo reálne robíš. Odpoveď ti prezradia opakujúce sa motívy v rytme tvojho každodenného života. Pristupuj k tejto časti so všetkou vážnosťou - keď si ju prečítaš o takých desať rokov, dobre sa zabavíš." (str. 101)

Zápalka na obálke síce hovorí jasnou rečou, no pálenie kníh je barbarstvo, s akým už moderná spoločnosť nebude mať snáď nikdy dočinenia. Kto by sa však k tomu uchýlil? Nenápadné, ale úctyhodné dielko Po priznaní spáľ je ako dobrý kamarát, chápavý terapeut a denník v jednom. Poskytne vám viac, než od neho spočiatku očakávate, a nakoniec ho budete opatrovať ako oko v hlave. Teda v prípade, že doň naozaj vnesiete svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Sharon Jonesovejhttps://www.slovtatran.sk/po-priznani-spal sa podaril skvelý kúsok, kniha môže slúžiť aj ako výborný darček, pozornosť pre každého, kto má po krk povrchných statusov, plytkých komentárov a všadeprítomných banalít. Život prebieha v prvom rade v našom vnútri, preto ho nesmieme zanedbať!

Originálny názov: Burn After Writing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 144

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov.  Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 
Originálny názov: Dreams of a Great Small NationPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Peter FridnerPočet strán: 408
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príbeh otvárajúci staré rany, srdcia a fantáziu

Terri-Lynne DeFino je americká autorka, ktorej tvorba je založená na spoločenských románoch. Z rušného mesta sa presťahovala na vidiek, aby mala viac pokoja na písanie aj pre svoju rodinu. Zameriava sa najmä na ľudské emócie a miesto človeka v komplikovanom svete. V románe s najdlhším originálnym názvom, s akým som sa doteraz stretol, hrajú hlavnú úlohu knihy. Kníh o nich je, paradoxne, pomerne málo, v pamäti mi utkveli najmä dve – Trinásty príbeh od Diane Setterfield a Zlodejka kníh od Marka Zusaka. Zatiaľ čo prvá menovaná sa venovala temným zákutiam ľudskej duše a druhá vojnovému besneniu, Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) má v sebe viac nadhľadu a láskavosti. Penzión pre spisovateľov sa stáva čarovným miestom, ktorý mení nielen ich vymyslené príbehy, ale dokonca aj životy. V tomto zmysle možno v románe vybadať aj prvky magického realizmu, no v obmedzenej forme. 

"Koľko kriku! Aké ponižujúce. Nemužné. Ba priam neľudské. No aj tak nevládze oponovať ani sa inak brániť. Judith mu priniesla vodu, ale nebol schopný sa jej napiť. Switch čosi brblal do telefónu. Alfonse privrel oči. Pod viečkami mu poskakovali iskričky. Usmial sa. Nespôsobil to nedostatok kyslíka. Mohli za to slnečné lúče letného dňa. Mohla za to mágia. Mohli za to spomienky zatúlané zo starých dobrých čias." (str. 125)

Hlavnou postavou je spisovateľ Alfonse Carducci, ktorý prichádza do penziónu unavený bohémskym životom, s podlomeným zdravím a autorským blokom, čo ho vyvádza z miery viac než skracujúci sa počet jeho dní. Penzión na pobreží Nového Anglicka bol vybudovaný práve so zámerom, aby autori či autorky dožili v prostredí, ktoré ich chápe a poskytne im dôstojný odchod (prípadne ak chcú existovať mimo spoločnosti). Dalo by sa povedať, že na konci životnej púte sa stávajú ich osudy dôležitejšími než tie, ktoré spriadali.  Ako napovedá názov, okrem spisovateľov obývajú penzión aj ich múzy. Tou Alfonsovou sa stane mladá Cecibel Bringerová, ktorá tiež doplatila na nadmernú ľahkovážnosť – po nehode jej ostala znetvorená tvár, pričom rovnako poškodené má aj vnútro – bolesťou, stratou a nedostatkom síl na odpustenie. Obe postavy sú skvelo vykreslené. Spočiatku si čitateľove sympatie získa skôr starostlivá Cecibel. Nečudo, pretože Alfonse podlieha predstave o svojej dôležitosti i vlastnej frustrovanosti. Kontrast medzi nimi nie je samoúčelný, obaja majú dôvod byť takí, akými sa stali. Autorka si dala prácu predstaviť ich komplexne, ako osobnosti z mäsa a kostí so všetkými ich starosťami, radosťami a vnútorným prežívaním. Ich stretnutie napokon vyznieva priam osudovo, akoby sa museli stretnúť, aby si vyriešili svoje trápenia. Podobne ladené príbehy sa môžu ľahko zvrtnúť. Buď príliš tlačia na pílu, alebo skĺznu k nude. Terri-Lynne DeFino však už má na konte niekoľko titulov a dokáže sa vyvarovať daných prešľapov. Príbeh je uveriteľný, číta sa ľahko a zaujíma vás osud postáv. Rozprávačský štýl mi takisto vyhovoval. Som rád, že už od začiatku sú postavy „živé“, zoznamujeme sa s nimi skôr cez dialógy než autorskú reč. Aj vďaka tomu sa dej odvíja ako na filmovom plátne. Skvelým prvkom textu sú aj mnohé odkazy na iné knihy a autorov, román sa tak stáva prehliadkou známych (či menej známych) mien a diel. Do deja vstupujú aj ďalšie postavy, a tak DeFino rozohráva aj iné motívy – nešťastné manželstvo, demenciu, nutnosť niesť zodpovednosť za svoje činy...  Terri-Lynne DeFino (zdroj: Goodreads)

"Náhlila sa z izby rovnako potichu, ako do nej vošla. Vyšla cez balkón, nie cez dvere. Spustila sa na zem a načúvala, či niečo nezačuje. Tichá noc. Svätá noc. Rozbehla sa s obnaženými prsami - morský vzduch a sparný júl jej pokožku pokrývali soľou - k pláži, zhodila topánky, vyzliekla nohavice a vnorila sa do burácajúceho mora. Cecibel si z pokožky zmývala predstavy. Aj skutočný zážitok s Finlayom. Boli to muži, milovala ich, no nepatrila im. Nepatrila nikomu. Iba sebe. Nepokladala za vhodné, aby niekomu patrila." (str. 251)

Vôbec som netušil, čo od knihy čakať, no nakoniec som bol príjemne prekvapený. Ide o pomerne jednoduchý námet, ale využitý v maximálnej miere. Text je dynamický, ale z podstaty príbehu je neférové čítať ho rýchlo. Obsahuje mnoho zaujímavých myšlienok, pri ktorých sa určite pristaví nejeden čitateľ. Domov slávnych spisovateľov (a ich múz) vás prekvapí hĺbkou, láskavosťou aj prepojením dvoch časových línií a príjemný pocit z neho vo vás bude rezonovať ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Originálny názov: The Bar Harbor Retirement Home for Famous Writers (And Their Muses)
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Kot
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne

Na príbeh piatej zo siedmich sestier, ktorým je venovaná séria z pera Lucindy Rileyovej, som bol zvedavý asi najviac. Tiggy bol totiž v predošlých častiach venovaný pomerne malý priestor okrem sporadických zmienok o jej ezoterickom zjave a ochote pomôcť. Aj to však stačilo na to, aby zarezonovala v mysli čitateľov a odlíšila sa od ostatných protagonistiek. Niet sa čomu čudovať, autorka si pri takom veľkolepom diele nemôže dovoliť banálne klišé. Jednotlivé romány série Sedem sestier majú síce podobnú schému, ale zakaždým nás čakajú originálne príbehy zasadené do rôznych krajín aj historických období. Okrem toho vždy nahliadneme za oponu určitého druhu umenia, ako napr. sochárstva (Sedem sestier), spevu a skladania hudby (Búrková sestra) či literatúry (Tieňová sestra). Mesačná sestra zas zavedie čitateľov do sveta tanca, konkrétne vášnivého flamenca...

"Maria cítila, ako jej po chrbte prebehla triaška, lebo tanečníci sa začali súčasne pohybovať. Žena s rukami vzpaženými nad hlavou vyklopkávala chodidlami rytmus a El Gato jej skĺzol dlaňami po chrbte. Maria si spomenula, ako v mladosti tancovala s Josém, a keď sa dívala na tanečníkov na pódiu, oči sa jej zaliali slzami nad starými časmi. To nič, že kaviareň nebola vôbec príjemná a návštevníci celkom obyčajní, dvojica tanečníkov patrila k najlepším, akých kedy videla. Na niekoľko minút sa spolu s ostatnými divákmi preniesla do iného sveta, kým muž a žena na pódiu predvádzali svoju vášeň a dokonalosť." (str. 172)

Piaty diel mi viac než iné pripadal vystavaný na výrazných kontrastoch, či už medzi postavami, ich povahami, alebo krajinami, kde sa príbeh odohráva. Tiggy totiž prežíva pátranie po svojom pôvode v tajuplnej a studenej škótskej vysočine, zatiaľ čo minulosť sa nám odkrýva v horúcej španielskej Andalúzii. Lucinda Rileyová stavila tentoraz na nie celkom hrdinskom charaktere svojej druhej ústrednej ženskej postavy, keďže Lucía si nachádza cestu k sympatiám čitateľov o niečo náročnejšie, než sme zvyknutí. Niektorým sa to môže zdať ako malý krok vedľa, ja som ho však uvítal. Nielenže sa tým oveľa lepšie poukáže na rozporuplnosť človeka a dôvody jeho rozhodnutí, ale navyše tým vzniká priestor pre ďalší zo spomenutých protikladov. Tiggy je totiž už od samého začiatku vykresľovaná ako veľmi príjemná osoba, ktorú by ste chceli mať za kamarátku, pretože vrchovato napĺňa predstavu o priateľke do každého počasia. A to aj napriek tomu, že inklinuje skôr k zvieratám ako ľuďom. Je však starostlivá, prezieravá a temperamentná, čo sa prejaví jednak v jej úlohe postarať sa o divé mačky, jednak vo vzťahoch, ktoré v Škótsku prirodzene nadviaže. To sa týka predovšetkým majiteľa panstva - lekára Charlieho, dotieravého boháča Zedda a starého Cigána Chillyho, ktorý jej otvorí bránu k minulosti. Príbeh Tigginej starej mamy Lucíe sa začína písať krátko pred prvou svetovou vojnou v Granade. Veľmi rýchlo prepadne čaru flamenca a stane sa z nej uznávaná tanečníčka. Z Andalúzie sa preto presúvame do Barcelony, no Katalánsko nie je o nič menej pútavé. Spolu s Lucíou sledujeme aj príbeh jej rodičov, pričom jej mama Maria na vás zapôsobí oveľa pozitívnejšie než otec José. Vo vzťahu Lucíe a Josého možno vybadať analógiu s mnohými súčasnými mladými hviezdičkami, ktorých rodičia vystupujú v úlohe manažérov a nesú sa na vlne úspechu svojich potomkov. Nielen do ich života, ale napredovania celej krajiny zasiahne občianska vojna, čím sa v deji poriadne zamiešajú karty. Nechcem prezrádzať priveľa, no okrem Španielska sa Lucía dostane aj do ďalších krajín, čím spečatí svoj osud. Granada so svojimi jaskyňami ukrytými pod slávnou Alhambrou a Barcelona však ostávajú pre mňa tým najväčším lákadlom už len preto, že všetky dané miesta som mal možnosť vidieť na vlastné oči, a tak som čítanie vnímal ako návrat v spomienkach do čias nedávno minulých. Autorkine opisy mi ich oživili ešte výraznejšie a živšie. Prienik do kultúry gitanos navyše ponúka množstvo nových a zaujímavých informácií.  zdroj: Stuvera.com

"V živote som neokúsila nijaký náznak predsudkov - všade, kam som prišla, ma prijímali už len preto, že som mala neutrálny západoeurópsky výzor a švajčiarsky pas. Zatiaľ čo tí, ktorí kedysi žili na tomto svahu, mali zakázané vstupovať do mesta, boli prenasledovaní a širšia spoločnosť, vedľa ktorej žili, ich nikdy neprijala medzi seba." (str. 265)

Ak by som mal definovať Mesačnú sestru len jedným slovom, bolo by to krásna. Občas síce dej trochu spomalí, ale stále si zachováva svojsky očarujúcu atmosféru, za čo môže skvele vykreslená Tiggy a spomínané dejiská v kombinácii s tancom. Lucinde Rileyovej sa navyše znova podarilo ustriehnuť košatý dej, v určitých miestach prepojený s ostatnými knihami v sérii. Ako autorka už ani nemusí nikoho presviedčať, že je topkou v súčasnej romantickej literatúre, spájajúcej spoločenské témy, rôzne časové línie, reálne vyznievajúce vzťahy a napätie. Tiggin príbeh vo vás určite ostane rezonovať dlhší čas a aj keď sa už teraz neviem dočkať zvyšku série, nepochybne mi bude veľmi ľúto, keď Sedem sestier dorazí na koniec svojej púte.

Originálny názov: The Moon Sister
Príslušnosť k sérii: 5. diel (Mesačná sestra)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 543

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.
Originálny názov: Three Sisters, Three QueensPríslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)Preklad: Otakař KořínekPočet strán: 464
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.