Marek Zákopčan's Blog, page 19

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Sonda do hlbín manželky sériového vraha

Tam, kde väčšina psychotrilerov končí, sa Jazero Stillhouse iba začína. Ide o zaujímavý koncept, ktorý poskytuje Rachel Caineovej veľa možností, ako pracovať s dejom. Ústrednou hrdinkou jej knihy je totiž žena usvedčeného vraha, snažiaca sa nielen utiecť pred sliedivými a obviňujúcimi očami verejnosti, ale tiež čeliaca ďalšej nebezpečnej nočnej more. Nemyslite si však, že ide o čistú psychologizáciu, hoci by postačovala i sama osebe. To, že jeden úchylný kriminálnik je za mrežami, ešte totiž neznamená, že niekde vonku nečíha iný narušený páchateľ. Avšak tým, že Gina ako nenápadná žena v domácnosti a nič netušiaca matka je odrazu vhodená do kalných vôd zločinu, sa čitateľ dokáže oveľa lepšie stotožniť s jej pocitmi, ako to býva v prípade klasického vyšetrovania policajnými zložkami. Tie majú predsa len viac možností, ako sa postaviť protivníkovi, než obyčajný človek, navyše poznačený biľagom možnej spolupáchateľky.

"Jedna časť nášho života bola až krikľavo nenormálna, ale to bolo moje osobné, súkromné peklo, ktoré som si napokon musela pri policajných výsluchoch pripomenúť a prežiť ešte raz. Bolo to násilie? Iste, ale sexuálne násilie medzi manželmi je prinajlepšom zamotaná téma. Hranice sú nejasné. Melova obľúbená zábava sa nazývala hra s dychom. Rád mi okolo krku navliekal lanko a škrtil ma. Dával si pozor, aby používal lanko s mäkkou výstužou, ktoré nezanechávalo stopy, a vedel to robiť veľmi šikovne. Mne sa to protivilo a často som mu to vyhovárala, ale ten jediný raz, čo som na rovinu odmietla, som v ňom uvidela záblesk... niečoho temnejšieho." (str. 82)

Pred štyrmi rokmi opitý vodič narazil do garáže Royalovcov a odhalil pritom dobre strážené tajomstvo hlavy rodiny. Melvin je odhalený ako sériový vrah a jeho manželka Gina aj s deťmi sú vrhnutí do kolotoča razantných zmien identity, miesta pobytu a celkového životného štýlu. Momentálne meno hlavnej hrdinky znie Gwen a podobne ako jej syn a dcéra aj ona je unavená z neustáleho skrývania a klamania. Deti potrebujú stabilitu, domov a kamarátov. Žeby jazero Stillhouse bolo konečne tým správnym miestom, kde zapustia nové korene a zabudnú na ťaživú minulosť? Sotva. V oblasti totiž dôjde k vražde mladej ženy a znaky zločinu sú nápadne podobné tým, ktoré má na rováši Mel Royal. Je otázkou času, kedy sa i tu prevalí Gwenina skutočná identita a vrhnú sa na ňu predĺžené aj kratšie ruky spravodlivosti. Nemôže byť predsa náhoda, že inak pokojné miesto naruší krvavá smrť krátko po príchode ženy sériového vraha! Gwen si to uvedomuje tiež a rada by prišla veciam na koreň. Zároveň vie, že samej sa to zrejme nepodarí, ale ako by mohla niekomu dôverovať po skúsenostiach s vlastným manželom? Nie je náhodou aj sympatický a ústretový Sam Cade nakoniec niekým iným, ako jej tvrdí? Novinár, pozostalý niektorej z obetí túžiaci po pomste, alebo nebodaj samotný vrah...? Hlavná devíza románu Rachel Caineovej nespočíva ani tak v kriminálnom motíve, ako skôr vo vykreslení postáv. Stretnete sa s plejádou pestrých charakterov, od silných jedincov cez priemerné osobnosti až po vyšinutých pacientov. Niektoré sú jasne dané, iné prejdú výraznou zmenou. Najviac sa to pritom dotkne samotnej Gwen. Kedysi slabá a submisívna žena sa pod vplyvom okolností mení na silnú a pochopiteľne paranoidnú osobu, ktorú znepokojí aj obyčajné zvonenie telefónu. No a keďže autorka zvolila priameho rozprávača, máme možnosť dôkladne nazrieť do myšlienkových pochodov a pocitov protagonistky a ešte väčšmi prežiť všetko spolu s ňou. Na druhej strane sa text neraz stane trochu dlhším monológom, dialógy v tomto prípade ťahajú za kratší koniec, čo mi ako priaznivcovi väčšej dynamiky občas narúšalo pozornosť. Ruka v ruke s tým ale kráča skvele vybudovaná temná atmosféra, takže ide o vyvážený štýl a Jazero Stillhouse si dokáže udržať status žánrového nadpriemeru. 

Rachel Caine (zdroj: Facebook)

"Jeden z opilcov sa oddelí od skupiny a zamieri mojím smerom. Vôbec ma neprekvapí, že je to ten zo strelnice - Carl. Niečo na mňa kričí, ale nepočúvam ho. Sústreďujem sa len na to, či m strelnú zbraň. Ak áno, som nahratá - nielenže ma môže zabiť priamo z miesta, kde stojí, ale môže tvrdiť, že som ho napadla pákou a on konal v sebaobrane. Poznám Norton dosť dobre a viem, ako by to dopadlo. Bez váhania by ho oslobodili, aj keby proti nemu svedčili moje deti. Bál som sa o život, odprisahá. Klasická obhajoba vraždiacich zbabelcov. Problém je, takýmito slovami sa obhajujú aj skutočne vystrašení ľudia. Ako napríklad ja." (str. 184)

Dlho som uvažoval, odkiaľ je mi meno Rachel Caineová povedomé. Odpoveď mi dal až internet a konečne mi došlo, že ju poznám ako autorku skvelej série Veľká knižnica určenej pre mladých dospelých (mimochodom, dodnes márne čakám na záverečnú časť). O to viac ma upútal jej talent, Rachelin autorský rozptyl je skutočne obdivuhodný. Verím, že Jazero Stillhouse zožne u slovenských čitateľov úspech a bude len prvým z mnohých románov s menom Caineová na obálke, ktorých sa v preklade dočkáme. Základ je postavený a je čo budovať. Tento román je totiž prvým z (momentálne) päťdielnej série a Gwen ešte nepovedala posledné slovo. 

Originálny názov: Stillhouse Lake
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jazero Stillhouse)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Stojí očistenie mena za zašpinenie rúk krvou?

O Krvavej dedičke som nepočul až do ohlásenia jej slovenského prekladu vydavateľstvom CooBoo. Okamžite však vzbudila moju pozornosť, a to nielen obálkou a anotáciou, čo sú vždy základné prvky pútavosti, ale hlavne ohlasom na sociálnych sieťach. Povesť sprevádzajúca úvodný diel série sa niesla v znamení skvelého, epického a závislosť vyvolávajúceho čítania. Priznám sa, že som však bol predsa len trochu skeptický, keďže sa mi zdalo, že Amélie Wen Zhao pracuje s pomerne tradičnými motívmi. A hoci je pravda, že pri obracaní strán natrafíte na známe klišé, autorke sa podarilo spracovať ich originálne a fanúšikovia young adult si zaručene prídu na svoje. Text na obálke síce porovnáva knihu s Trónom zo skla či Vraňou šestkou, ale Krvavá dedička si razí vlastnú cestu a je viac než isté, že práve ona sa stane titulom, ku ktorému sa budú prirovnávať nové kúsky. 

"V momente, keď dopadla do vody, jej kosťami zalomcoval chlad a nemilosrdné prúdy ju stiahli pod hladinu. Okamžite si uvedomila, že akákoľvek nádej, že ju rieka zanesie do vzdialených krajín, bola hlúpa. Voda sa okolo nej penila, pohadzovala si ju spôsobom, pri ktorom sa v nej prebudilo iné zdesenie - nekontrolovateľné a nespútané. Inštinktívne otvorila ústa a chcela vykríknuť, ale nahrnula sa jej do nich voda a vytlačila jej z pľúc vzduch. Panika ju pripravila o úsudok, bojovala s vodou a pred očami sa jej začali zjavovať škvrny. Nechcela zomrieť. Ale možno si ju v ten deň božstvá predsa len chceli vziať k sebe." (str. 55)

Príbehy tohto žánru stoja a padajú na výrazných protagonistoch, hlavnej zápletke a prostredí, v ktorom sa odohrávajú. Amélie si to zjavne uvedomuje, lebo jej dej funguje ako dobre naolejovaný stroj a už od začiatku je jasné, že na čitateľa nečaká žiadne oddychové čítanie s hluchými miestami či pokojným plynutím. Naopak, hlavná hrdinka Ana sa musí poriadne obracať a na odpočinok ani nepomyslieť, ak chce dosiahnuť vytýčené ciele. A tie vôbec nie sú malicherné! Ana bola totiž obvinená z vraždy svojho otca - cisára, nadôvažok ešte disponuje mágiou, takže je exemplárnym príkladom na hrdelný trest. Keby aspoň bola jej moc spojená s ohňom, ľadom, vetrom či oceľou. Ona však musí vládnuť krvi v živých bytostiach a ako taká predstavuje nebezpečnú zbraň. Po úspešnom úteku zo žalára a následnom ukrývaní sa s neveselými vyhliadkami spriahne s Ramsonom Prešibancom, pánom podsvetia. Práve tento darebák - v skutočnosti len o málo starší od nej - jej má dopomôcť k očisteniu mena a nájdeniu otcovho pravého vraha, zatiaľ čo Ramson sa dočká svojej pomsty. Vzájomná dohoda preverí ich charaktery aj odhodlanie doviesť veci do úspešného konca napriek mnohým prekážkam. A tu sa prejavuje aj schopnosť Amélie Wen Zhao vykresliť svoje postavy do uveriteľnej dokonalosti. Nie však dokonalosti v zmysle príťažlivosti, vzorových vlastností a samých správnych rozhodnutí. Ana a Ramson sa neraz správajú veľmi diskutabilne, čo sa morálky týka, ale niet sa čo čudovať. Obaja sú postavení pred dilemy, kde musia často zvoliť menšie zlo. Niekedy s nimi budete súhlasiť, inokedy by ste s nimi najradšej zatriasli, aby sa spamätali. Lepšie povedané s Anou, pretože Ransom je predsa len o niečo zocelenejší krutými podmienkami. A aj keď Ana vyrastala za palácovými múrmi, nie je až taká krehká a neinformovaná o vonkajšom dianí. Napokon, ak chce prežiť, musí sa rýchlo adaptovať a naučiť ovládať svoje schopnosti. Všetkým je, samozrejme, jasné, že musia skončiť spolu, ale v tomto si dáva autorka načas. Ich zbližovanie je o čosi pomalšie než v iných knihách, ale s ohľadom na vývoj deja to neprekáža. Neustále sa totiž niečo zomelie, takže na prehlbovanie citov musí nastať správny čas. 

A. Wen Zhao (zdroj: scmp.com)

"Vrazil nôž do chrbta dobrým mužom, podviedol zlých mužov, okradol zlodejov, klamal klamárom. Toto je cena, ktorú musia muži ako my zaplatiť. Stal sa z neho démon, ktorého v tú noc videl v svojom otcovi, stal sa tieňom príšery menom Alaric Kerlan. A napriek tomu, že bojovali na opačných stranách barikády, teraz Ramson videl v mužoch ako oni podobnosť. Nemilosrdní. Vypočítaví. Zradcovia. Nemorálni. Bezcitní. Muži ako my. Nie, pomyslel si Ramson búrlivo, keď sa mu na okamih náhle rozjasnila myseľ. Ja nie. Ale bola to Anina tvár, čo sa mu zjavila pred očami, jej horlivo vystrčená brada a to, ako si pri premýšľaní hrýzla peru." (str. 327)

Krvavá dedička je rozmanitá, romantická, dobrodružná, plná zvratov, ťažkých rozhodnutí a viery, že napokon všetko dobre dopadne. Na koniec si však budeme musieť počkať, aj keď sa mi po prečítaní knihy zdá, že čas do vydania ďalšej časti je nekonečný. Už teraz však viem, že keď sa začítam do pokračovania, ľahko sa mi vybaví dej úvodu série. Inokedy zvyknem s odstupom času zabudnúť na niektoré detaily, ale debut Amélie Wen Zhao je natoľko výrazný, že jej možno ľahko odpustiť aj spomínané klišé. CooBoo znova trafilo do čierneho a potvrdilo svoj status topky na poli žánru young adult. 
Originálny názov: Blood HeirPríslušnosť k sérii: 1. diel (Krvavá dedička)Preklad: Ivana CingelováPočet strán: 440
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Študenti, majte sa na pozore pred okultnými aktivitami!

Štúdium na vysokej škole v USA je väčšine z nás známe predovšetkým z filmových, seriálových a knižných diel, pričom hlavnými prvkami sú aktívny internátny život, lojalita k miestnej komunite a členstvo v rôznych bratstvách a sesterstvách s názvami tvorenými gréckou abecedou. Práve do tohto prostredia zasadila Leigh Bardugo svoju novú sériu. Preto je istým spôsobom bližšia skôr americkému čitateľovi, poznajúcemu tamojší systém, než širšiemu spektru, ako to bolo v prípade Grishaverse. To však neznamená, že by nedokázala zaujať cieľovú skupinu aj v iných častiach sveta, naopak. Opäť totiž poodhaľuje závoj bežnej reality a pozýva nás stať sa súčasťou magického sveta plného dychberúcich kúzel, ale i smrteľného nebezpečenstva. Moc má predsa na charakter rovnako zničujúci vplyv ako peniaze, a v prípade Deviateho spolku dokonca ešte väčšmi. 

"Siví sa vždy zjavovali takí, akí boli v momente svojej smrti. Ale na pohľade na nich dvoch, ako stoja bok po boku, jedna nahá, druhý oblečený, bolo niečo obscénne. Siví napínali každý sval, oči mali vyvalené, pery otvorené. Čierne diery v ich ústach pripomínali jaskyne a ten pochmúrny nárek sa dvíhal z nich - vôbec to nebol ston, ale niečo monotónne a neľudské. Alex si spomenula na osie hniezdo, ktoré v jedno leto našla v garáži pod matkiným bytom, na bezmyšlienkovité bzučanie hmyzu v temnote (...) Siví sa centimeter po centimetri nakláňali vpred, chveli sa, odťahovali pery, až mali ústa zrazu priveľké, akoby si vykĺbili čeľuste." (str. 27)

Alex Sternová nikdy nepatrila medzi premiantov ani sa nepohybovala vo vhodnej spoločnosti a za iných okolností by zrejme skončila buď za mrežami, alebo na cintoríne. Lenže vyznačuje sa čímsi mimoriadnym - schopnosťou vidieť duchov. A to jej zabezpečí pozvanie do spolku Léthé, ktorý funguje ako dozorný orgán Starobylej osmičky - ôsmich spolkov Yaleovej univerzity. Nejde totiž o obyčajné elitné zoskupenia, ako ich vníma široká verejnosť, v skutočnosti sa venujú okultným praktikám s rôznou úrovňou vplyvu a ohrozenia. A aby neprekročili pomyselnú hranicu, neporušili dohodnuté pravidlá alebo nespôsobili nenapraviteľné škody, je pri ich činnosti vždy prítomný aj niekto z Deviateho spolku - Léthé. Alex (mimochodom, nejde o skratku mena Alexandra, ale netradičného Galaxy) sa zaúča v prítomnosti snobského, ale zato ústretového Darlingtona, a postupne odhaľuje minulosť aj súčasné pomery spolkov. A ako sa zdá, niekto má skryté úmysly a aktivita Sivých (teda duchov uviaznutých na tomto svete) evokuje čosi nekalé. Alex im musí navyše čeliť sama, keďže Darlington plní tajnú misiu v Španielsku, a okrem toho aj vystupovať pred svojimi spolubývajúcimi a vyučujúcimi ako bežné dievča. Dejovo to Leigh Bardugo opäť vychytala. Znovu sa jej podarilo vytvoriť originálne prostredie, hoci tentoraz zasadené do nášho sveta. Alex je komplikovaná postava, spočiatku trvá, kým si k nej nájdete cestu, pretože autorka zvolila o niečo zložitejšiu stavbu príbehu. V kapitolách sa striedajú dve časové línie - jedna sleduje aktuálne dianie a druhá objasňuje nedávne udalosti, ako napríklad Alexino zaúčanie a nadväzovanie vzťahov v Léthé. Žiaľ, neraz Leigh odbieha do minulosti aj v súčasnej línii, a tak dej na prvých desiatkach strán odsýpa o niečo pomalšie. Kto však pozná jej rozprávačský štýl, nebude prekvapený a nazdávam sa, že ani sklamaný. Deviaty spolok by som však zrejme neodporučil niekomu, kto sa s jej tvorbou ešte len zoznamuje. Oproti predošlým knihám je totiž dospelejšia, ide viac do hĺbky, a to si vyžaduje aj veľa vysvetľovania a úvah. Autorsky vidieť posun oproti epickejším grišiam, či už v spôsobe rozprávania, alebo v temnejšej atmosfére. Tým, že sa príbeh odohráva v našej realite, získava uveriteľnejšie kontúry a aj postavy okrem magických ťažkostí riešia i triviálnejšie problémy, ako sú štúdium, rodinné pomery a pochybnosti o svojich schopnostiach v silnej konkurencii. 

Leigh Bardugo (zdroj: Deseret News)

"Betcha stále držal Helliine členky, keď naňho Alex zaútočila - taká bola rýchla. Najprv ho udrela zozadu do kolien a on vykríkol, keď padal, a potom sa pálkou zahnala po jeho krku a ramenách ako s mlatom. Ariel vstal a najprv si myslela, že siahne po zbrani, ale on s hrôzou v očiach ustupoval, a keď míňala sklenené posuvné dvere, pochopila prečo. Žiarila. Rozbehla sa za ním k dverám - nie, nerozbehla. Vyletela naňho, akoby sa nohami takmer nedotýkala zeme. Helliin hnev bol ako droga, po ktorej jej vzplanula krv. Skopla Ariela na zem a udierala ho znova a znova, až kým nerozmlátila pálku o jeho chrbticu. Potom vzala dva zubaté úlomky do rúk a šla pohľadať zvyšných upírov, klan chalanov, ktorí ožratí a uslintaní spali v posteliach." (str. 313)

Deviaty spolok nepochybne zožne rovnaký, ak nie ešte väčší úspech ako jeho knižný súrodenci. Autorka zažíva v súčasnosti veľký ohlas, spôsobený seriálovou adaptáciou jej série Tieň kostí, a predpokladám, že Alexine dobrodružstvá upútajú filmárov rovnakou mierou. Novinku Leigh Bardugo teda hodnotím celkovo kladne, aj keď mi vždy trvá, kým sa naladím na jej štýl a postavy. Keby som sa však nechal odradiť, pripravil by som sa o pútavý čitateľský zážitok. Preto určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach. Keďže budem vedieť, do čoho idem, ľahšie sa vžijem do sveta náročného štúdia, mágie, krvi, duchov a mocných protivníkov.

Originálny názov: Ninth House
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Deviaty spolok)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 472

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nostalgická spomienka na literárnu ikonu

Božena Slančíková-Timrava je všeobecne známa ako jedna z najkritickejších spisovateliek  v slovenskej literatúre, meno z učebnice v celku o druhej vlne realizmu, autorka diel ako Ťapákovci, Hrdinovia či Skon Paľa Ročku. Čas i odklon od niekdajších rozprávačských postupov a tém však spôsobuje, že súčasníci získavajú odstup od literátov ako od osobností a nevnímajú ich ako skutočné osoby z mäsa a kostí, ktoré takisto mali svoje sny, záľuby a nažívali vo vlastnej všednej každodennosti. Ábelovský dom je krátkym, ale zato veľmi účinným rozprávaním o životnej skúsenosti spisovateľky Hany Ponickej, ktorá ako mladé dievča plné ideálov nadviazala s Timravou blízky vzťah. A z jej riadkov vanie neskutočná pohoda, úcta k tradíciám i ľuďom, nádych zašlých čias aj nenásilný odkaz pre ďalšie generácie. 

"V zadnej časti poštovej budovy, kde bývala Timrava, sa svietilo. Zmocnili sa ma rozpaky a pochybnosti, či mám vojsť. Predstava Timravy stojacej pred matkiným hrobom vzbudzovala vo mne úctu, čo ma odzbrojovala. Aby som si dodala odvahu, usilovala som sa predstaviť si mladú Timravu - plachú, a predsa vzdorovitú Vieru z poviedky Všetko za národ -, no nedarilo sa mi to. Mala som ju pred očami už len takú, akú som ju videla pred chvíľou, s tou nehybnou tvárou preteplenou zvláštnym jasom i s tou trpkou vráskou pri kútiku úst. A ísť k nej zdalo sa mi teraz ako natískanie, vyrušovanie, z ktorého nebude nič, iba ak rozpaky, prípadne sklamanie." (str. 33)

Hana Ponická je nemenej významnou spisovateľkou, hlásajúcou potrebu správnych rozhodnutí a slobodnej vôle. No zatiaľ čo v Timraviných dielach sa to prejavuje skôr na pozadí vžitých pravidiel spoločenských vrstiev, protivníkom Ponickej bol režim a jeho potláčanie základných práv. Preto nečudo, že sa ocitla na zozname zakázaných autorov a autoriek a prešla do samizdatu. Prirodzene, jej svetonázor sa začal formovať už v ranom veku, a to tak vďaka rodinnému prostrediu, ako aj kontaktom s intelektuálnymi osobnosťami a novohradskému rodisku. I to ju spájalo s Boženou Slančíkovou, ktorú spoznala na prahu dospelosti, kedy si určovala ďalší smer svojho života aj literárnych aktivít. Ako naznačuje prvý úryvok, počiatky ich vzťahu boli rozpačité, keďže Timrava bola pojem a ako taká vzbudzovala v ľuďoch bázeň. Hana však veľmi rýchlo zistila, že kišasonka, ako ju v Ábelovej volali, je nesmierne pohostinná, prajná a zachováva si mladého ducha. Musím povedať, že vďaka tomu sa zmenil aj môj osobný názor na velikánku realizmu, pretože podľa dostupných informácií som ju považoval za trochu odmeranejšiu osobu. Jej prístup, láska k domovu a pomoc každému, kto to potreboval, však môže byť vzorom i dnes. Pri čítaní som mal pocit, akoby som sa preniesol do minulosti, a občas som pozabudol, že daný skok sa týkal iba niekoľkých desaťročí. Nebyť niektorých technických výdobytkov či dopravných prostriedkov, dej sa pokojen mohol odohrávať aj v 19. storočí. Zo stránok vanie nádherná vidiecka atmosféra, zvýraznená rečou postáv a využívaním rôznych nárečových slov. Okrem toho sa štýl Hany Ponickej vyznačuje aj istými lyrizačnými tendenciami, hlavne pri opisoch prírody či vykresľovaní nálady. Dá sa povedať, že tým autorka vo svojej knihe skĺbila to najlepšie, čo vtedajšia literatúra ponúkala, a vtisla jej svoju vlastnú osobitú pečať. A hoci sa toho v rámci príbehu až tak veľa neudeje, text je nesmierne bohatý a dokonca veľmi funkčne pracuje s retrospektívou. Do Ábelovského domu sa totiž Hana vracia v spomienkach s odstupom pätnástich rokov, pričom prechody medzi dvoma obdobiami sa uskutočňujú pomocou konkrétnych dojmov, predmetov či miest.

Hana Ponická (zdroj: Denník N)

"Tetin zošitok ešte neraz rozpálil moju zvedavosť. Bolo to zvyčajne vtedy, keď si doň zapisovala, a zapisovala si doň obyčajne, keď za ňou prišli ľudia z dediny doniesť jej čo-to do domácnosti. Mohla sa síce celkom spoľahnúť na učiteľovcov, odovzdať sa celkom do ich starostlivosti, ale taká stará sa ani vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte necítila ani nechcela cítiť: prijímala i dávala, no keď mala prijať viac, než mohla vrátiť, privádzalo ju to do rozpakov. Najradšej by si všetko sama obstarala." (str. 71)

Hana Ponická navštívila Timravu v čase, keď spisovateľka už nebola literárne činná, no stále mala trefné a pravdivé vnímanie sveta a ľudí vôkol seba. Ábelovský dom je poctou niekoľkým dňom, počas ktorých sa zrodilo silné priateľstvo, čo pretrvalo aj dlho potom. Súčasťou knihy sú aj dobové fotografie, pohľadnice a listy, ktoré Timrava písala Hane aj v neskoršom období, keď už tá žila v Bratislave a založila si vlastnú rodinu. Ak by vám náhodou nebolo celkom jasné geografické či umelecké prepojenie autoriek, nemusíte sa báť. Štefan Žáry (tiež známy a uznávaný autor), manžel Hany Ponickej, napísal ku knihe predslov, kde sa dozviete všetko podstatné a navnadí vás na manželkine spomienky. Som veľmi rád, že sa mi táto kniha dostala do rúk, určite ju využijem aj v školskej praxi a verím, že sprístupním Timravu študentom tak, ako mi ju sprístupnila svojím textom Hana Ponická. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Manipulácia, smrť a ukryté tajomstvá

Severská literatúra už dávno dobyla popredné priečky obľúbenosti u čitateľov na celom svete a ročne sa aj u nás vynorí viacero nových mien, ktoré len potvrdzujú jej status. Jedným z nich je práve v tomto období Pascal Engman, ponúkajúci úvodnú časť série s policajnou inšpektorkou Vanessou Frankovou. Hneď ako som natrafil na zmienku o chystanom vydaní knihy, vedel som, že ju musím mať vo svojej knižnici. Venuje sa totiž téme, s ktorou som sa v poslednom čase stretol vo viacerých knižných, filmových či seriálových spracovaniach, a to kolónii Dignidad. Ide o kontroverznú súčasť viac či menej známych dôsledkov druhej svetovej vojny v spojení s praktikami čilského režimu a zneužívaním, a to pod rúškom náboženského presvedčenia. Bol som veľmi zvedavý, ako si Ohňová zem poradí s takýmto náročným námetom a akým spôsobom ho prepojí so súčasnosťou.

"Auto sa objavilo zarovno s ním. Nicolas sa vrhol na zem, kde bol dočasne chránený, schovaný za autom. Prenasledovatelia prudko zabrzdili. Bolo počuť iba hluk motora. Jedna sekunda, dve. Dvere auta sa otvorili súčasne. Vzdialenosť nebola viac ako desať metrov. Keby obkľúčili auto z oboch smerov, nemal by šancu. Na chodníku ležali črepiny. Zahučal autoalarm. Obaja muži k nemu opatrne kráčali. Nicolas sedel chrbtom ku karosérii, na zadnej strane stehna cítil kúsky skla. Videl ich predklonené siluety blížiť sa k výkladu a zvieral pažbu pištole. Najprv musel vyradiť z hry muža s kalašnikovom." (str. 224)

Už od úvodných strán je vidieť, že autor má jasnú predstavu o kompozícii a motivickej výstavbe textu. Ten je rozdelený na jedenásť častí, tvorených krátkymi kapitolami. Opäť sa to ukázalo ako fungujúca pasca na čitateľa, pretože ľahko skĺznete k tomu, že si prečítate "ešte jednu kapitolu", a ani sa nenazdáte a máte za sebou podstatnú časť knihy. Samozrejme, dynamický text nie je jediným dôvodom, tým hlavným ostáva pútavý dej, ktorým si vás Pascal Engman okamžite získa. Či skôr Vanessa Franková, schopná konkurovať svojim známym literárnym kolegom. Je húževnatá, odhodlaná hájiť spravodlivosť a brániť nevinných aj za cenu hroziaceho nebezpečenstva. Samozrejme, ako správna škandinávska protagonistka si musí prechádzať aj určitou osobnou krízou. Nielenže sa tým zvyšuje jej ľudská stránka a ľahšie sa do nej vžijete, ale navyše aj ona sama vie pochopiť pohnútky ľudí, ktorí - niekedy ani nevediac ako - podľahnú vábeniu podsvetia. A Štokholm sa momentálne zmieta vo vlne zločinu, ktorú má na svedomí zločinecká skupina s názvom Légia. Už to samo osebe vyznieva poriadne bojovne, keď sa však ich činnosť začína vo väčšej miere dotýkať únosov detí, Vanessa sa Légii postaví na odpor. Organizácia spojená s niekdajším elitným vojakom sa totiž zameriava na prisťahovalcov, ktorí nie sú pre švédske úrady prioritou a ich rodičia sa len ťažko môžu spoliehať na moc zákonov. Vyšetrovanie privedie Vanessu na stopu neslávne známej kolónie, ktorá má očividne úzke prepojenie na aktuálne dianie. A tak sa spolu s ňou ponárame do diania spred niekoľkých desaťročí a odhaľujeme činnosť aj dôsledky kolónie Dignidad. Tá bola oficiálne založená v roku 1961 Nemcom Paulom Schäferom a vo svojich radoch združovala viacero príslušníkov SS, ktorým sa podarilo utiecť pred dosahom povojnovej súdnej mašinérie. Navonok mierumilovné miesto bolo takmer tri desaťročia svedkom násilia, manipulácie i mučenia, vojenský diktátor Pinochet ho dokonca využíval na tortúru ľudí nepohodlných pre jeho režim. A tak ako nacizmus nevymizol s porážkou Nemecka v druhej svetovej vojne, ani praktiky kolónie sa nemuseli skončiť automaticky jej pádom a jej chápadlá pokojne môžu siahať až do štokholmskej Légie.

Pascal Engman (zdroj: iDNES.cz)

"Niekto ju chcel vidieť mŕtvu, konštatovala a začula sirény. Ale nebola jediná. V predchádzajúcom roku muselo viac ako dvesto švédskych policajtov určitý čas žiť s osobnou ochranou. Policajti a ich rodiny zažili vyhrážky, ručné granáty padali na policajné stanice. Všetko s cieľom umlčať, zastrašiť. V týchto prípadoch členovia gangov nepredstierali, že to nie je ich práca. Tentoraz si však dali veľký pozor, aby sa nezistilo, kto za tým stojí. Poslali cudzinca, pravdepodobne s vojenským výcvikom. Pero a papier naznačovali, že to chceli zamaskovať ako samovraždu. Prinútiť ju, aby si napísala vlastný list na rozlúčku." (str. 323)

Pascal Engman sa vydal správnym smerom, pokiaľ berieme do úvahy spôsob rozprávania a spracovania textu. Príbeh nesledujeme len z uhla hlavnej postavy, práve naopak. V kapitolách sa striedajú jednotlivé postavy, vďaka čomu sa dej stáva komplexnejším, zaujímavejším a prekvapivejším. Dokonca aj medzi zloduchmi sa nájde niekoľko postáv, ktoré si získajú vaše sympatie, a ak aj nie priamo tie, minimálne viete pochopiť ich motiváciu. Aj preto vyznieva Ohňová zem autenticky, hoci občas pracuje s výrazným násilím, čo slabšie povahy zrejme neocenia. No, žiaľ, realita bola v spomínanej kolónii iste ešte krvavejšia a autor si pre svoj román berie len potrebné prvky a spracúva ich v snahe poukázať na aktuálne spoločenské problémy. Tie sa napokon netýkajú iba Škandinávie, ale získavajú celoeurópsky charakter. Prvá časť série je teda skvelým úvodom a ja určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach.

Originálny názov: Eldslandet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vanessa Franková)
Preklad: Anna Chelemendiková
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Túto knihu poprosím do každej domácnosti

Iba málokedy sa na našom trhu objaví kniha, ktorú by si mal naozaj prečítať každý, kto čo len sporadicky prichádza do kontaktu s internetom. A to sa týka v súčasnosti užívateľov bez obmedzenia veku a ďalších sociálnych faktorov. Pre množstvo informácií a domnelých skúseností si mnohí z nás myslia, že ich sotva dokáže niečo zaskočiť. Tomáš Šalmon vás ľahko vyvedie z omylu a poukáže na to, že neznáme hrozby nad nami visia prakticky denne. Jeho snahou však nie je vystrašiť vás ani odradiť od používania internetu, ale vystríhať pred omylmi, čo môžu viesť k strate financií či dokonca pocitu bezpečia. Publikácia (Ne)bezpečný internet neklame, keď na obálke tvrdí, že je sprievodcom pre používateľov internetu od 10 do 99 rokov. Je určená naozaj všetkým a ja už teraz viem, že ju využijem nielen ako súkromná osoba, ale aj v rámci školskej praxe. Je totiž priam ako stvorená na šírenie osvety či rôzne workshopy.

"Byť šikanovaný za názor v článkoch? To je na dennom poriadku ako ranná toaleta. Možno ste si nikdy neuvedomili, že ste obeťou šikany. Zastali ste sa niekoho, pomenovali ste niečo inými slovami a strhla sa vlna útokov a kritiky. Buď jedného človeka a prisluhovačov alebo viacerých podobne naladených ľudí. Diskusie, chaty aj komentáre sú živým dynamickým priestorom kdekoľvek na internete. Priestor sprístupnený ľuďom dovolil zverejniť názory, ktoré zostávajú názormi ľudí bez korektúr a schvaľovania." (str. 76)

Ľudia najviac strácajú ostražitosť, keď majú pocit domnelej istoty. Až pričasto sa pritom spoliehame na rôzne antivírusové programy, aplikácie či jednoducho nie celkom pravdivé presvedčenie, že "mne sa to stať nemôže". No zároveň mnohí z vás už dostali podvodný e-mail s vyhrážkou, že ak do určitého dátumu nezaplatíme požadovanú sumu, anonymný odosielateľ zverejní naše nahé fotky. Zneužívanie nevedomosti, strachu a naivity širokej škály používateľov internetu je základným kameňom publikácie a myslím si, že je skutočne nutné poukázať na rozšírenie podobných neduhov. Ako hovorí sám Tomáš Šalmon, prístup do online priestoru je ako stvorený pre početných klamárov a podvodníkov striehnucich na ľahkú príležitosť. Text je doplnený o množstvo ukážok, plného znenia zákerných e-mailov aj príkladov zo života, kedy dokázal vydierač spôsobiť poriadny otras. Obavy z hanby v prípade, že oslovíme úrady, musí ísť bokom. Individuálna snaha nemusí stačiť a pôvodný problém môže ľahko prerásť do omnoho väčších ťažkostí. Samozrejme, dnešný online svet nestojí iba na elektronickej komunikácii a (Ne)bezpečný internet sa venuje aj ďalším typickým prvkom, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj deň. Kniha je rozdelená na dvanásť kapitol, pričom najväčší priestor je venovaný internetovým stránkam a diskusiám, kyberšikane, sociálnym sieťam, zoznamkám a osobnej bezpečnosti. Veľmi ma zaujali aj pasáže o hoaxoch, ktoré najmä dnes zažívajú boom a sú dôkazom, ako ľahko dokážu ľudia podľahnúť klamlivým správam bez toho, aby si overili ich pravosť, a čo je horšie, ochotne ich ďalej šíria. Na sociálnych sieťach - predovšetkým na Facebooku - sme tiež denno-denne svedkami diskusií, kde sa rozmáha nenávisť, kritika, ponižovanie a navážanie sa do každého s odlišným názorom (nehovoriac o často nízkej úrovni štylistiky či gramatiky). Takíto zástancovia svojej pravdy si zrejme ani neuvedomujú, že sa dopúšťajú šikany v kybernetickom priestore a niektoré ich komentáre môžu nadobudnúť trestno-právny charakter. Najviac som sa dozvedel zrejme v časti venovanej kryptomenám. Pojem bitcoin je pomerne rozšírený, ale okolnosti jeho vzniku, šírenia a významu mi pomohli k lepšiemu pochopeniu celej problematiky. 

Tomáš Šalmon (zdroj: Hoax.sk)

"Na Slovensku sa nám v posledných rokoch rozmohlo viacero zaujímavých pokusov, ako zbohatnúť. Napríklad prostredníctvom zbierok chorým. Nebohatne však obeť, ale autor podvodu v pozadí. Falošné zbierky pre chorých ľudí, ktoré sa dejú cez falošné e-maily, vyzerajú na prvý pohľad ako naozaj zúfalá prosba matky s chorým dieťaťom. Každý nešťastný osud rodiny a malých detí vie zarmútiť. Ťažko hovoriť o ľahostajnosti voči takýmto ľuďom. Ak však natrafíte na prípady, ktoré sú robené príliš dobre, cez hromadne odosielaný newsletter, s technickou úpravou, už je jasné, že nejde o zúfalú mamičku." (str. 163)

Tomáš Šalmon dlhé roky pláva v temných vodách internetu a za ten čas mal dočinenia s množstvom pestrých prípadov. Smutnou stránkou skutočnosti je slabá činnosť našich úradov v boji proti internetovej kriminalite, preto nečudo, že ľudia hľadajú iné spôsoby či kontakty, ktoré im v tomto smere môžu byť nápomocné. Jedným z nich napríklad stránka hoax.sk, kam by mal raz za čas zamieriť každý rozumne uvažujúci používateľ internetu. A tí ostatní azda ešte väčšmi, pretože otváranie očí je predsa len jedným z hlavných cieľov portálu. A tiež publikácie (Ne)bezpečný internet, ktorá nestratí nič zo svojej aktuálnosti ani o niekoľko rokov. Technika a komunikácia síce napredujú míľovými kromi, ale ľudská zloba je, bohužiaľ, neraz stále o krok vpred. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Séria napreduje návratom do minulosti

Kto by si pri vydaní románu Popol všetkých zarovná pomyslel, že o šestnásť rokov neskôr vkročí séria Dominika Dána do štvrtej desiatky titulov. Chlapci zo štyridsaťjednotky, vraždári podieľajúci sa na vyšetrovaní najzávažnejších zločinov v uliciach Nášho Mesta, sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského krimi. Predošlý jubilejný román Klbko zmijí bol skvelou poctou ústredným postavám aj celkovému rozprávačskému štýlu, a preto som teraz očakával o čosi ľahšie čítanie. A v podstate som ho aj dočkal. Autor opúšťa rozbehnutú líniu z obdobia tohto tisícročia a vracia sa na začiatok rokov deväťdesiatych, ktoré síce boli poznamenané mocenskými hrami a rozmachom rôznych záujmových skupín, ale tentoraz dáva Dominik hrdinom od nich pokoj. Nie každý prípad bol predsa nutne podfarbený organizovaným zločinom alebo ovplyvňovaný vysokopostavenými jedincami. 

"Vytúžené svetlo vo vytúženom okne sa konečne zažalo. Vošla sama, bez matky, aj oblečenie mala iné. Muž si v duchu sklamane vzdychol, pripravila ho o polovicu zážitku - krehké dievčenské, skoroženské telo zabalené v osuške, mokré vlasy omotané uterákom. Nemala šaty - veľké sklamanie! Dnes neuvidí rozopínanie blúzky ani odhodenú podprsenku, ani rozopnutú sukňu, nič z toho, čo ho tak rajcovalo. Aj tak si zašiel rukou do rozkroku. Zaváhal, ešte nebol rozhodnutý. Spraví to zase vonku? Alebo dnes nadišiel ten správny deň, aby sa zoznámili, aby sa s ňou pomaznal?" (str. 46-47) 

Román V tieni sa istým spôsobom tiež vracia ku koreňom a poteší najmä tých čitateľov, ktorí majú v obľube autorovu Beštiu. Práve s ňou je úzko prepojený dej, ale ak si ju náhodou nepamätáte, nevadí. Ako zvyčajne ide o samostatný príbeh a dá sa čítať aj bez širších znalostí. Zrejme by som ho však neodporúčal niekomu, kto sa chce s Dánovou tvorbou ešte len zoznámiť. Ide síce o klasickú detektívku, no v porovnaní s ostatnými knižnými súrodencami sa tento pohybuje len v priemernej rovine kvality. Pri takej rozsiahlej sérii je normálne, že nie každá časť disponuje prvotriednymi námetmi či spracovaním, a výplňové diely sú prakticky nutnosťou, ak fanúšikovia nechcú prísť o svoju pravidelnú dávku čítania. Vzhľadom na rok 1991 ešte Richard Krauz nemá za parťáka Chosého s jeho fičúrskymi fúzikmi, ale doťahovačky medzi kolegami v kancelárii nie sú o nič chudobnejšie. Burger stále fajčí jednu od druhej, Hanzelov apetít nepozná hraníc a Krauzova cesta za vykonávaním spravodlivosti klasicky naráža na nepochopenie rôznych orgánov. V mladšom veku to aspoň môže zvaliť na horúcu hlavu a málo skúseností, a práve v tom mu môže podať pomocnú ruku Ivan Canis so svojimi kontaktmi. Naše Mesto je síce epicentrom spoločenských zmien, ale ako som spomenul, V tieni si tentoraz dáva pauzu od politického pozadia a sleduje iba "obyčajné" pátranie po takzvanom ponožkovom vrahovi. V tomto smere je kniha peknou ukážkou mravenčej analytickej práce, kriminalisti napredujú krok za krokom v snahe narušiť vrahovu premyslenú taktiku. Identita páchateľa nie je dôkladne skrytá, zdá sa, že Dominik sa o to ani veľmi neusiloval, čo môže u časti čitateľov vyvolať mierne sklamanie. Silu románu preto vidím hlavne v sonde do praktík detektívov a ich schopnosti spolupracovať ako tím. Deju chýba hutnejšia štruktúra, prekvapivé zvraty či určitý prvok, vďaka ktorému by vám dielo dlhšie utkvelo v pamäti. Je však celkom možné, že som príliš ukolísaný vydarenejšími dánovkami a do prvej strany novej knihy sa púšťam s nastavenými očakávaniami. Plávanie v známych vodách je stávka na istotu a okrem toho je zrejme pomaly ťažké nájsť v dejinách našej kriminalistiky dvakrát ročne čitateľsky príťažlivé zločiny. Azda aj preto sa aktuálna novinka s príznačným názvom odohráva v tieni úspešnej Beštie...

zdroj foto: Knižné novinky

"K útoku došlo v posteli poležiačky, spala, hlavu mala na vankúši. Krvné striekance sa dali čítať jasne, aj tie na vankúši, aj tie na stene za hlavou. Krauz pozrel na strop, jasné, aj tam striekance. Vrah sa zaháňal, krv nalepená na vražednom nástroji odlietala a lepila sa na strop. Vankúš iba postriekaný, nenasiaknutý, takže útok sa začal tam. Tam dostala prvý úder, možno druhý, potom si ju upravil, dal si ju kolmo k stene a udrel znova." (str. 147-148)

Priaznivci tvorby Dominika Dána si tradične prídu na svoje, pretože v knihe nechýba ani jediný typický prvok jeho štýlu. Či už ide o obľúbené charaktery postáv, zločin z domáceho prostredia, ktorý môže postretnúť kohokoľvek, ukážku vytrvalej detektívnej práce, alebo suchého humoru, V tieni nájdete kombináciu všetkého. Občas síce narazíte na nikam nevedúce dialógy, ale nie je ich až tak veľa a nakoniec román iste zhodnotíte ako správnu investíciu. Chýbajúci kúsok v zbierke dánoviek by bol predsa ako päsť na oko, a tak sa určite dočká odmeny v podobe umiestnenia v rebríčku bestsellerov.  

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Láska v tieni mocných

Dvojdielna séria z pera Kristíny Brestenskej dorazila do úspešného konca. Peripetie rodiny MacLeodovcov v područí mocenských záujmov sme sledovali najprv prostredníctvom hrdinskej dvojice Norman a Catriona (V rukách nepriateľa) a teraz máme možnosť vidieť, ako si s nástrahami osudu poradí ich dcéra Kirsteen. Ako sa hovorí, jablko nepadlo ďaleko od stromu a potomok silných rodičov zdedil všetky ich silné stránky. Presvedčíte sa o tom už v prvých riadkoch, kde sa stávame spolu so zástupom zvedavcov svedkami príchodu novej škótskej kráľovnej. Vo chvíľach nádeje však visí vo vzduchu aj veľká dávka ostražitosti, pretože doba je ťažká a rozhodnutia panovníka neraz veľmi nepredvídateľné. Kirsteen ako mladá žena, ktorej v žilách koluje túžba po dobrodružstve, sa vydáva na kráľovský dvor ako dvorná dáma, no s varovaním od svojich blízkych, aby si dávala pozor a nehazardovala s dôverou. Či sa jej to však podarí, je otázne...

"Pohla sa k posteli a cítila, že sa jej trasú nohy z právd, ktoré odhalila. Urobila si si na dvore nepriateľov... Jediný, kto ju mohol považovať za nepriateľa, bola Isobel Stewartová. Dala jej svoje nepriateľstvo verejne najavo a vyhrážala sa jej, že oľutuje, čo spravila. Lenže Isobel Stewartová už tri dni nie je na dvore. Ako mohla zariadiť, aby mala dnes vo víne jed? Iba ak by sa spriahla s niekým, kto tu zostal... Keď sa ukladala na spánok, bola vystrašená. Veľmi vystrašená a zmätená." (str. 97)

Nebyť mena na obálke, zrejme by málokto tušil, že knihu napísala slovenská autorka. Za znalosť dobových reálií, prehľad v skutočných historických osobách a dokonalé vykreslenie atmosféry kráľovského dvora zo začiatku 16. storočia by sa nemuseli hanbiť ani dlhodobo etablované spisovateľky svetového rangu. Kristína Brestenská dokázala svoj talent už svojou prvou trilógiou, odohrávajúcou sa v Anglicku, pričom jej škótska dilógia disponuje ešte pútavejšími prvkami. Samozrejme, jednotlivé časti sa dajú čítať aj samostatne, ale bola by škoda, keby sa niekto pripravil o komplexný čitateľský zážitok. Kým prvý diel série vás zavedie na tajuplnú škótsku vysočinu, Na želanie kráľa sa presúva do omnoho oficiálnejšieho prostredia. Autorka tým ukazuje šírku svojho rozprávačského štýlu a zjavne sa nezľakne žiadnej výzvy. Pred prvým začítaním sa do rukopisu som bol zvedavý, ako si poradí s týmto orieškom (pretože ja osobne mám obrovský rešpekt pred akýmkoľvek začleňovaním reálnych osobností či udalostí do deja). Veľmi rýchlo som zistil, že Kristínka vedie svoj príbeh sebavedome a svedomito. Doba, v ktorej sa román odohráva, je častým námetom historických románov, a osobnosť mladej kráľovnej Margaréty, sestry neslávne známeho anglického panovníka Henricha VIII., neustále priťahuje rôznych tvorcov. Kristína Brestenská ju zobrazuje ako dievča v područí mocenských záujmov a mierových rokovaní, postupne sa však ukazujú aj ďalšie odtiene jej povahy. Zrejme to vyznieva, že Margaréta je hlavnou postavou, ale nedajte sa zmiasť. Tou je mladá šľachtičná Kirsteen, no s Margarétou som sa nedávno stretol viackrát, či už v literárnej, alebo seriálovej podobe. Aj preto mi ulahodila jej významná úloha v príbehu, ktorý odkrýva pozadie intríg a často len predstieraných citov na panovníckom dvore. Na želanie kráľa je však v prvom rade historickou romancou, a tak aj Kirsteen, prirodzene, nájde svoj ľúbostný náprotivok. Aj keď musím povedať, že sa to neudeje náhle, vášnivo a na prvý pohľad, resp. aspoň nie v jej prípade. Láska je tu realistickejšia, vzniká s ohľadom na okolnosti a tým získava aj pevnejšie základy. Oceňujem listovú komunikáciu, ktorá sa v texte prejavuje, rovnako ako nepredvídateľnosť deja. Ten získava ku koncu pekné grády a občas budete na pochybách, či Kirsteen a Hectora skutočne čaká šťastný koniec... K. Brestenská (zdroj: Slovenský spisovateľ)

"Hector sa tichom noci zakrádal chodbami do Kirsteeninej komnaty. Zdravý rozum mu pri každom jednom kroku struhol zaucho, aby sa spamätal, no srdce mu radilo: choď. Nedaj si vziať poslednú príležitosť byť s ňou. Keď predstúpil pred jej dvere, dlho tam stál a prudko dýchal, dvíhal a znovu spúšťal ruku, naberal odvahu zaklopať. Možno ju len zle pochopil. Možno ho nepozvala do svojej komnaty kvôli tomu... Veď by to bolo šialené. Jej nevinnosť chcel pre seba kráľ, akoby ho on mohol o ňu pripraviť?" (str. 210)

Nevinná láska, túžba po dôvere a pochopení či obyčajná ľudská pomoc sú základom vzťahu medzi hrdinami, do ktorého vstupuje kráľ so svojimi požiadavkami spolu s jeho intrigánskym okolím. Na želanie kráľa je pekný príbeh, ku ktorému sa bude rád vracať každý fanúšik romantiky. Kristína Brestenská mohla pokojne rozšíriť sériu aj o ďalší diel, isté scény k tomu priam nabádali, ale azda je lepšie, že ju ukončila v najlepšom. Môže sa totiž venovať zbrusu novému titulu, a ak si udrží kvalitatívnu latku, určite sa budeme mať zase na čo tešiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ. 

Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti. 

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti.  Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

Marissa Meyerová (zdroj: Twitter)

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Originálny názov: Cinder
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mesačné kroniky)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.