Marek Zákopčan's Blog, page 21

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho.  Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Ešte hriešnejší, špinavší a krvilačnejší Štokholm

Švédsky spisovateľ šľachtického pôvodu (odtiaľ to nezvyčajné meno) Niklas Natt och Dag svojím právom oceňovaným debutom pozmenil tvár severského trileru. Opustil súčasnosť a všetkým čitateľom túžiacim po novom zážitku ukázal, že v minulosti neboli ľudia žijúci v hlavnom meste o nič menej krutí či poznačení vnútornými démonmi. Ba dokonca ešte viac, keďže spoločenský systém na konci 18. storočia neposkytoval úplnú záruku práva a spravodlivosti. Chudoba bola odsúdená trpieť a znášať každodenné príkoria, vysokopostavení jedinci využívali (či neraz aj zneužívali) výhody svojej vrstvy a žili podľa vlastných "zákonov". Obdobie osvietenstva a revolučných zmien nedosiahlo do všetkých kútov sveta tak rýchlo, ako by sme to vnímali z dnešného pohľadu. A tým svetom nemyslím len starý kontinent, pretože román 1794 nás v úvode zavedie kamsi celkom inam. 

"Hľadal sa vrah manželky s anjelskou tvárou. Nik by to naňho nebol povedal, až na tie smutné oči. Bol mladý, sotva sa stal mužom. Chľastal, aby zabudol. Nezriedka jeho opisu niekto zodpovedal. Krčmy sa nedali ani spočítať, každá jedna bola plná na prasknutie vďaka smädnému radu tých, čo sa tu zhromaždili dlho predtým, ako závoru odtiahli nabok. Zdalo sa, akoby bol jeden zo sto hostí vždy šľachticom na úteku, zapudený druhorodený syn, neželaný bastard, ktorý márne presviedčal o svojom pôvode, lenivec, čo premrhal majetok, ktorého zdedil viac než rozumu." (str. 157)

Rovnako ako predošlý román 1793 je aj tento rozdelený na štyri časti podľa ročných období a opäť nie sú radené chronologicky, ale v poradí zima - leto - jar - jeseň. Zároveň sa znova môžete tešiť na rôzne uhly pohľadu a rozvíjanie viacerých - na pohľad občas nesúvisiacich - dejových línií. Tie však tvoria veľmi dobre fungujúci celok a sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu. To sa prejavilo aj v úspechu Niklasovej prvotiny, pričom ani sám spočiatku neplánoval nadviazať na ňu ďalšou časťou. Bola by to však škoda, pretože jeho postavy vám dokážu rýchlo prirásť k srdcu. Napriek tomu - respektíve práve preto -, že nie sú ani zďaleka dokonalé a musia sa potýkať s pliagami doby, ako sú choroby či vojnové zranenia (niežeby sa dnes nevyskytovali, ale úroveň medicíny a hygieny vo všeobecnosti bola predsa len niekde inde). Ústredným hrdinom ostáva jednoruký dráb Jean Michael Cardell, potácajúci sa na okraji spoločnosti a stále hľadajúci zmysel vo svojom ťažkom živote. Fanúšikovia autorovej tvorby budú určite netrpezlivo očakávať aj Cardellovho partnera vo vyšetrovaní zločinu, právnika Cecila Wingeho. Jeho osud ostal na konci prvej časti série pomerne nejasný, hoci s miernym náznakom víťazstva či prehry jeho boja so smrťou. Bola by naozaj škoda, ak by Cecil už ďalej ako postava v knihách nevystupoval, aj keď vstúpi do hry jeho brat. Cecil je však iba jeden... Na odhalenie, čo je v životoch našich hrdinov nové, si však budete musieť počkať, pretože úvodná zima, ako som už naznačil, sa neodohráva vo Švédsku, ale v ďalekom a exotickom Karibiku. Pre našinca to znie ako miesto s krásnymi plážami, slnkom a rytmickou hudbou. V roku 1794 však bol ostrov Svätý Bartolomej aj miestom suchých skál, močiarov, biedy a otroctva. A práve v týchto podmienkach sa ocitá mladý šľachtic Erik Tri Ruže, ktorý sa má spamätať zo vzťahu s "bedárkou". Nechcem zachádzať do podrobností, aby som neprezrádzal veľa z deja, no netrvá dlho a Jean Michael Cardell je požiadaný zúfalou sedliačkou, aby vyšetril smrť jej dcéry. Linnea umrela počas svojej svadobnej noci, keď ju vraj na nočnej prechádzke roztrhali vlci. Už to samo osebe znie ako veľmi krutý údel, no čo ak sa za živočíšnou brutalitou skrýva ľudský úmysel? Explicitné násilie, špina, smrad a všemožné charakterové vady sú neoddeliteľným prvkom série. Hoci sa ozývajú hlasy, že ide o prvoplánový prístup, ako zaujať a šokovať, nazdávam sa, že sú poznamenané očami súčasníka. Svet na konci 18. storočia skutočne nebol taký čistý, zákonný a voňavý ako dnes a Niklas Natt och Dag ako potomok starej švédskej rodiny má informácie o ňom prakticky z prvej ruky. Z toho dôvodu vnímam jeho romány ako autentické, aj keď občas môžu vyznievať ako pritiahnuté za vlasy.

"Päty a lopatky, temeno aj zadok sa stali chodidlami červa v ľudskej podobe, ktorý sa palec po palci hadil popod zem. Na celom tele cítila hrboľaté chmaty čiernočiernej tmy a čím ďalej sa dostávala, tým boli rýchlejšie. Vedela, že bude ešte horšie. Slimačím tempom sa s námahou presúvala vpred, k priechodu, ktorý sa stal Alminou záhubou, stredobodu základného múru, kde kamene nad ňou vykĺzli zo svojich štrbín a usadli. Keď si doň udrela hlavu, zostala ležať, zbierajúc odvahu pred tým, čo musí vykonať..." (str. 281)

Text je prešpikovaný množstvom viac či menej farbistých opisov, a aj keď nie som ich priaznivcom, musím uznať, že verne dotvárali celkovú atmosféru niekdajšieho Štokholmu. Napriek tomu sa kniha číta ľahko a rýchlo, aj vďaka textu rozdelenému na kratšie úseky. Dalo by sa povedať, že román 1794 obsahuje štyri príbehy v jednom. Ťažko určiť, ktorá pasáž dominuje, vyčnieva kvalitou či pútavosťou nad ostatnými, všetky majú čosi do seba a veru by nevadilo, keby boli rozpísané aj podrobnejšie. Rozšírenie sveta sa Niklasovi Natt och Dag vyplatilo, pokračovanie jeho debutu je dôstojným literárnym súrodencom a perfektne vás navnadí na nadchádzajúci rok 1795.
Originálny názov: 1794
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Bellman noir)Preklad: Alexandra DebnárováPočet strán: 416
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Pokračovanie šteklivého trileru o sile žien

Kráľovná švédskej detektívky Camilla Läckberg sa preslávila desaťdielnou sériou o vyšetrovaní zločinov v jej rodnom meste. Fjällbacku neopustila ani v novej sérii, kde síce tvorí iba okrajové dejisko, ale autorkini fanúšikovia určite ocenia aj túto odbočku. Zmena nastala aj v motívoch kníh, ústredných postavách i celkovom vyznení. Faye si razí pomerne netypickú cestu, čo sa týka trendov severskej literatúry. Tam, kde sme zvyknutí na temnú atmosféru a vnútorných démonov, stavila Camilla tentoraz na pomerne kontroverznú hrdinku, predstavujúcu akéhosi moderného fénixa. Faye síce nevstala z popola, ale o jej znovuzrodení nemôže byť ani pochýb. A kto čítal prvý diel série s názvom Zlatá klietka, mi dá iste za pravdu. V tomto prípade odporúčam poznať úvod príbehu, pretože Strieborné krídla naň priamo nadväzujú. 

"Pred očami jej tancovali číslice. Bola unavená a sklamaná. Tak sa necítila už veľmi dávno, od chvíle, keď skoncovala s Jackom, a taký pocit bytostne neznášala. Do mysle sa jej votreli nebezpečné myšlienky. Čo ak je neskoro? Čo ak sa Revanš už nedá zachrániť? Čo ak za posledné dva roky priveľmi poľavila v ostražitosti a úplne nepozorovane sa do firmy votrel nepriateľ? To by si nikdy neodpustila! Slabosť patrí minulosti. Jackovi, ktorý jej ju nanútil ako odporné šaty, čo teraz on nosí vo väzení." (str. 27)

Faye si už dva roky užíva tvrdo vybojovanú slobodu, ktorá je výsledkom dobre premysleného plánu. Za obeť jej padol tyranský manžel, momentálne si odpykávajúci trest za to, čo - paradoxne - nespáchal. To však neznamená, že si svoj údel nezaslúžil, a Faye tak môže vychovávať dcérku bez obáv z Jackovej šikany, a to i v spoločnosti svojej mamy a staršej priateľky, ktorá jej pomáha spravovať akcie firmy Revanš. Tá je určená ženám, čo nepotrebujú podporu mužov, ale sú schopné, sebavedomé a odhodlané dobyť svet vlastnými silami. Pobyt v malom talianskom mestečku sa odvíja v príjemnej atmosfére, naplnenej pokojom a obchodným úspechom, no len do chvíle, keď dôjde v Revanši k zvláštnemu odpredaju akcií. Navyše sa opäť začína ozývať aj pochovaná minulosť, a tak musí Faye zase vyraziť do boja. Kým v predošlej sérii pracovala Camilla Läckberg s viacerými postavami, pri ktorých mohla dlhodobo rozvíjať ich komplexnosť, u Faye všetko stojí a padá prakticky na jednej osobe. Síce to autorke umožňuje ponoriť sa naplno do jej života a vnútra, zároveň je to však mierne obmedzujúce a je otázne, dokedy môže jej osudy potiahnuť. Záver knihy totiž naznačuje, že Faye ešte nepovedala posledné slovo. Zrejme nás nečaká toľko dielov ako v prípade Patricka Hedstroma a Ericy Falckovej, ale - úprimne - až tak by mi to nevadilo. Čo sa osobnostných kvalít a sympatií týka, ťahá Faye za výrazne kratší koniec. Väčšinu času sa správa povrchne, nadradene a odmerane, samozrejme, s výnimkou svojich najbližších. Aby nám Camilla zdôvodnila hrdinkin prístup, retrospektívne sa vraciame do jej detstva a dospievania v známom švédskom letovisku, keď musela s bratom a mamou čeliť násilnému otcovi. Tieto pasáže považujem za najsugestívnejšie z celej knihy, opisy otcovej brutality ma dvíhali zo stoličky, aj keď už som z množstva prečítaných psychotrilerov zvyknutý na kadečo. Je pochopiteľné, kde sa vzala Fayeina nenávisť k mužom, nikdy nemala pri sebe pozitívny vzor, no osobne ju nepovažujem až za takú silnú, ako sa ju snaží autorka vykresliť. Jej túžba po pomste z nej v podstate činí rovnako krutú osobu, s akými sa sama musela potýkať, a občas túžite, aby spravodlivosť vyhrala aj v jej prípade. Na druhej strane to svedčí o rozprávačskom talente Läckbergovej, pretože som sa už dlho nestretol s postavou, čo by ma tak iritovala

Naučte sa čítať vo svojich snoch

S tvorbou Antona Heretika som sa zoznámil koncom roka 2019, keď vyšla už v štvrtom vydaní jeho vysokoškolská učebnica Forenzná psychológia (Lindeni), a odvtedy som rád siahol aj po jeho ďalších tituloch. Dokáže totiž veľmi otvorene a pritom odborne priblížiť verejnosti rôzne aspekty ľudského vnútra, našich pohnútok a dôvody konania. Kniha Sny pokračuje v trende analyzovania typických znakov nášho bytia, čím nadväzuje na úspešné publikácie Zlo (Ikar, 2015) a Humor (Ikar, 2019). Pod Snami je podpísaná aj Andrea Heretiková Marsalová, autorská dvojica má bohaté skúsenosti so psychoterapiou a snami svojich klientov sa zaoberá už desaťročia. Veria totiž, že ich pochopenie nám môže poskytnúť odpovede na rozličné otázky ohľadom života a sveta. 

"Od nočných snov odlišujeme denný, respektíve bdelý sen, ktorý je vlastne produktom našej fantázie. Existuje však aj rozsiahla literatúra, ktorá sa zaoberá takzvaným lucidným snením, keď si snívajúci uvedomuje, že sníva, a pokúša sa do snového deja aktívne zasahovať. Výskum snov v NREM i REM fáze nasvedčuje, že sny osobitným spôsobom spracúvajú informácie z pamäťových skladov, čo znamená, že sú založené na našich skúsenostiach. Potvrdzujú to aj rozdiely v snoch nevidiacich, ktorí majú vrodené alebo, naopak, získané poškodenie zraku." (str. 17)

Kniha nesie podnázov Využitie v psychoterapii a osobnostnom raste. Ak teda čakáte akýsi moderný výklad snov či nadreálne záležitosti, majte sa na pozore. Samozrejme, autori sa nevyhnú okrajovo ani tejto tematike, napokon, samotné sny k tomu priam zvádzajú, ale berú ju skôr ako zaujímavosť než objektívny prvok. V kompozícii textu jasne vidieť, že Heretikovci majú skúsenosti s písaním odborných prác. Každá myšlienka je presne začlenená, každý odstavec obsahuje predmetnú ideu a každá kapitola sa venuje určitej čiastkovej problematike. Práca so snami patrí k základným metódam v psychodynamickej psychoterapii, Anton Heretik navyše vyučuje daný predmet aj na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vďaka tomu kniha obsahuje aj viacero príkladov konkrétnych snov študentov, ktoré slúžia ako príklad postupu pri ich analýze a interpretácii. Ale to už predbieham, pretože k nim sa dostanete až neskôr. Autori vás najprv vzťahom medzi spánkom a snením a históriou výkladu snov od pravekého šamanizmu až po etablovanie psychológie ako vedy v devätnástom storočí. Táto téma by nebola ani zďaleka kompletná, nebyť významnej zmienky o Sigmundovi Freudovi či Carlovi Jungovi. Rakúšan Freud napísal prvú odbornú monografiu týkajúcu sa výkladu snov na základe svojho vlastného sna o Irme. V samostatnej kapitole nájdete aj jeho obsah a interpretáciu samotného Freuda. Okrem týchto azda najznámejších mien poskytujú autori priestor aj ďalším psychodynamickým terapeutom, ktorí nadviazali na ich prácu či prišli s novými pohľadmi. Väčšina z nich bola pre mňa nová, no ich prístupy sú nemenej zaujímavé a prínosné. Dočítať sa môžete aj o kognitívnom prístupe k výkladu snov (považuje ich za myslenie v obrazoch), o experienciálnom (považuje ich za zážitok) či integratívnom prístupe, zastúpenom Gestalt terapiou v snahe akceptovať neprijaté časti osobnosti. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová sa hlásia k eklektickému prístupu, tvorenému piatimi etapami. Priznám sa, že tento sa mi pozdával najviac, asi aj pre konkrétne príklady z praxe. Uvedené sny aj s aplikovanými metódami na ich interpretáciu a presah do života či vnútra sú skvelým návodom, ako získať nový pohľad na vlastné vzťahy či riešenie problémov. Sny sa tak skutočne stávajú nástrojom osobnostného rastu a cesta k nemu je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

"Prvým krokom je zachytenie obsahu sna. Nemajme spočiatku veľké ambície. Sny si prosto zapíšme do senníka a prípadne pri nich začnime skúšať voľné asociovanie a zachytávanie emócií sna. Pri emóciách skúšajme byť špecifickí. "Nepríjemná" emócia nehovorí nič o tom, či sme zažívali úzkosť, strach, nudu, odpor, hanbu alebo pohoršenie. "Príjemná" emócia môže skrývať potešenie, slasť, radosť, nadšenie aj extázu." (str. 105)

Sny sú určené každému, kto chce zapracovať na sebe, svojich vnútorných konfliktoch aj interpersonálnych kontaktoch. Teoretická časť vám rozšíri povedomie o vývoji prístupu k sneniu, praktické cvičenia vás zas prevedú spôsobmi, ako analyzovať svet príbehov či fragmentov, ktorý napriek storočiam skúmania stále ostáva zahalený istým rúškom tajomstva. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová svojou publikáciou určite pomôžu mnohým z nás, pretože lepšie pochopiť vlastné vnútro môžeme z pohodlia domova a prakticky na dennej báze. 
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Údolie smrti odrezané od sveta

Séria Bernarda Miniera pokračuje šiestou časťou a ústredný hrdina Martin Servaz sa znovu ocitne v spleti záhad, nebezpečenstva a otázok vystupujúcich z jeho minulosti. Francúzsky autor úvodným dielom Mráz nielenže predviedol razantný nástup kvalitného európskeho trileru, ale otvoril cestu aj ďalším dnes už známym menám, ako napríklad Franck Thilliez, Nicolas Beuglet či Niko Tackian. Údolie kráča v šľapajach svojich starších knižných súrodencov a fanúšikovia Minierovej tvorby tak dostanú presne to, na čo sú zvyknutí - starostlivo vybudovanú temnú atmosféru, podporenú záhadným prostredím, a kruté prejavy narušenej psychiky. Vyšetrovanie brutálnych vrážd s rituálnymi prvkami je navyše spojené aj so Servazovou dávnou láskou, čím príbeh získava na sugestívnosti. 

"Pokoj panujúci v údolí a tmavá noc, do ktorej prenikali len krátke záblesky lampášov, mu dráždili nervy na nevydržanie. Kde je? Servaz cítil, že sa ho zmocňuje úzkosť. Jeho myseľ, pohltená tmou a tým lesom, sa obnažila až tak, že táto myšlienka sa v ňom usídlila. Prenasledovala ho predstava, že Marianne je celkom blízko, možno na niekoľko metrov od neho, možno v bezvedomí - a on prejde popri nej a nezbadá ju. Minúty plynuli, panika rástla. Musí ju nájsť. Teraz. Nemôže dopustiť, aby ju stratil po druhý raz. Tá nekonečná noc bola jedna z najdesivejších, aké zažil." (str. 59)

Mariannin záhadný telefonát uprostred noci prinúti Servaza vydať sa do mestečka v Pyrenejach, kde dochádza k rituálnym vraždám. Vzhľadom na to, že je Martin momentálne suspendovaný, musí sa pustiť do pátrania na vlastnú päsť. O to tiesnivejšie pôsobí celková atmosféra hlbokých lesov a výskytu bizarne pestrých postáv. Zoznámite sa s mníchmi ako vystrihnutými zo stredoveku, s náruživou psychiatričkou či gynekológom nenávidiacim ženy. Významnou súčasťou deja sú aj miestne zvyky a tradície, ktoré slúžia zároveň aj ako isté nápovedy pre pozorných čitateľov. Kláštor odrezaný od sveta je ako stvorený pre rozohratie hry plnej záhad, skrytých tajomstiev a neviditeľných nepriateľov. Tým mi Údolie pripomenulo slávne Meno ruže, no inak ide o moderný triler využívajúci všetky súčasné trendy. Potešilo ma, že do série znova po krátkej pauze zavítala aj kapitánka Irene Zieglerová. So Servazom tvoria zohratú dvojicu a aj teraz sa ukáže ako výnimočná vyšetrovateľka. Talent oboch aktérov rozpoznať pravdu v klbku lží a intríg pôjde až na doraz, pretože relatívne uzavretá komunita nemá rada prišelcov, čo im chcú nazerať do tanierov. Izolovanosť mestečka je ako voda na mlyn súčasnej situácii, keď i my sami máme obmedzené kontakty, o to lepšie sa dokáže čitateľ vcítiť do vnútra a konania postáv. Hlavnú zásluhu má na tom však samotný Servaz, zocelený skúškami a predošlými prípadmi. Miestami nájdeme o nich zmienku, čím si fanúšikovia série môžu nostalgicky pripomenúť Servazovu cestu až do pyrenejského údolia. Vzhľadom na to sa stal odborníkom na ľudskú psychiku aj vlastné skúsenosti a dobre si uvedomuje pominuteľnosť všetkého - dobrého i zlého. Aj preto sa s takou vervou usiluje zachrániť svoju lásku z mladosti a aspoň čiastočne napraviť minulosť. Bernard Minier volí pre svoje romány jednoslovné a pritom trefné názvy, čím mi pripomína napríklad Johna Grishama. Údolie prvýkrát odkazuje na prostredie, kde sa príbeh odohráva, a nie je to náhoda. V texte sa vyskytuje množstvo opisov majestátnych hôr a okolitých lesov, čím sa Pyreneje občas až personifikujú. A napriek hrôzam, čo sa v Aiguesvives dejú, máte chuť vydať sa po Servazových stopách a užiť si tamojšiu atmosféru na vlastnej koži.  Bernard Minier (zdroj: Wikipedia)

"Vidím ho, aj jeho. Neodlišuje sa od ostatných. Pokladá sa za spravodlivejšieho, bezúhonnejšieho, menej skorumpovaného. Za lepšieho. Myslí si, že jeho pochybnosti, jeho otázky sú dôkazom jeho správnosti, jeho ľudskosti. Pokladá sa za hlboko, úprimne ľudského. Mýli sa. Je rovnako slabý a nehodný odpustenia ako ostatní. A tak ako oni neunikne trestu. Jeho city, osobná morálka, pokusy byť niekým dobrým ho nezachránia. Nestačí pokúšať sa. Prečo by mal uniknúť odplate?" (str. 361)

Ako zvyčajne využíva autor priestor aj na vyjadrenie rôznych postojov k aktuálnym spoločenským problémom. Iste si spomínate na obdobie "žltých viest", protestného hnutia, ktoré sa prehnalo Francúzskom v roku 2018 a ako vlna vyvolaná hodením kameňa do vody sa dostala aj do odľahlých končín krajiny. Údolie je nadpriemerný krimitriler, no v rámci série by som ho zaradil kdesi do stredu. Na popredných priečkach môjho osobného rebríčka tak naďalej zotrvávajú romány Mráz a Noc. Bernard Minier prišiel so svojou novinkou v správnom čase. Nielenže vo vás príbeh v zime vyvolá adekvátne mrazenie, bestsellerový autor navyše môže zdvihnúť záujem o literatúru v tejto náročnej dobe. 

Originálny názov: La ValléePríslušnosť k sérii: 6. diel (Martin Servaz)Preklad: Mária GálováPočet strán: 480
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Stratené evanjelium ohrozuje voľbu nového pápeža

Séria s neohrozeným izraelským agentom Gabrielom Allonom naplnila druhú desiatku a jubilejný diel by mal predstavovať ak nie vrchol, tak aspoň určité vyústenie príbehov. V istom zmysle Rád napĺňa túto ideu - stretávame sa s postavou, ktorá Gabriela sprevádza už od jeho raných dobrodružstiev, a zamierime do Vatikánu, centra diania spojeného s konkláve po smrti pápeža. Tu sa však nachádza aj hlavný kameň úrazu. Daniel Silva sa viac než na špionážne prvky, pre ktoré jeho romány tak milujeme, zameral na pátranie po stratenom evanjeliu v štýle Dana Browna. Ide síce o zaujímavý, ale mierne otrepaný námet, aký využili už mnohí iní autori, a nepomohlo tomu ani zakomponovanie snahy elít zmocniť sa vlády nad západnou Európou. 

"Výstrely zneli na stredovekom kamennom moste ako kanonáda. Okamžite vypukla panika. Gabriel letmo zazrel zabijaka, keď utekal z mosta smerom na juh. Potom sa obrátil a uvidel Chiaru a Donatiho, ako kľačia pri Niklausovi Jansonovi. Posledný výstrel ho odhodil dozadu, nohy mu uviazli pod telom. Napriek vážnemu zraneniu hlavy ešte žil, bol pri vedomí. Gabriel si k nemu čupol. Čosi šepkal." (str. 75)

Hneď na začiatku sa lúčime s pápežom Pavlom VII., pričom je zrejmé, že jeho smrť nie je taká prirodzená, ako sa snaží predstierať camerlengo Albanese. Tajomník a blízky priateľ Svätého otca Donati má podozrenie, čo sa veľmi rýchlo mení na presvedčenie, a kontaktuje starého známeho z Izraela, aby spoločne prišli veciam na koreň. Gabriel Allon si v tom čase užíva s rodinou dovolenku v Benátkach a k okolnostiam smrti rímskeho biskupa spočiatku pristupuje so značnou neochotou a nedôverou. Kto by mal predsa záujem zniesť zo sveta hlavu katolíckej cirkvi? Keď však dôjde k zabitiu člena Švajčiarskej gardy a do hry vstúpi ručne písaný list, ktorý zosnulý pápež adresoval práve Gabrielovi, rozbehne sa pátranie nielen po Pavlovom vrahovi, ale aj po Pilátovom evanjeliu, obsahujúcom odlišný pohľad na Ježišovu smrť, ako to líčia oficiálne uznávané biblické texty. To sú základné východiská príbehu, ktorý nás tentoraz zavedie do užšieho priestoru - pohybovať sa budeme najmä medzi Talianskom, Švajčiarskom a Nemeckom. Druhá polovica knihy je rozhodne lepšia než prvá. A nie je to len postupnou - a logickou - gradáciou. Daniel Silva má relatívne ustálený štýl a aj pri iných románoch najprv buduje pevné základy, na ktorých neskôr stavia svoje zvraty a napínavé scény. Posledných zhruba sto strán však nastupuje čistejšia špionážna akcia. Hoci aj tu sa prejavuje akási únava materiálu. Ťažko sa mi totiž verilo, že jeden z najvyššie postavených členov tajného Rádu s obrovskou mocou by len tak ľahko vyklopil nepriateľom všetko, čo chcú vedieť... V deji je viacero zvláštností, na čele s Gabrielom Allonom. Ak by som bol Silvom nepobozkaný čitateľ, nemal by som o jeho hrdinovi najlepšiu mienku. Gabriel totiž vyznieva ako jedna z najnesympatickejších postáv, napriek svojej nepopierateľnej úlohe pri záchrane princípov demokracie. Väčšinu času je nevrlý a protivný, či už k svojim spolupracovníkom, alebo i k manželke Chiare. Iste, nemusí mať vždy dobrú náladu (napokon, pri jeho problémoch je občas ťažké zachovať si humor), no nedá sa ani porovnať s tým protagonistom, akého poznáme z predošlých románov. Verím, že je to len dôsledok jeho pokazenej dovolenky... Občas ma zarazilo aj pričasté opakovanie určitých replík z kapitol na ich konci, čo so zvyšujúcim sa výskytom pôsobilo skôr otravne než trefne.

"Kniha sa stratila, ale muži, ktorí ju ukradli, sa skrývajú všetkým na očiach. Ide o členov reakcionárskeho tajného katolíckeho rádu, založil ho v južnom Nemecku kňaz, obdivovateľ politiky európskej krajnej pravice, najmä národného socializmu. Duchovní potomkovia Ulricha Schillera teraz plánujú zmanipulovať nadchádzajúce konkláve a zvoliť za pápeža jedného zo svojich. Gabriel ako riaditeľ Inštitútu úsúdil, že taký vývoj situácie nie je v záujme štátu Izrael ani pol druha milióna európskych Židov. Preto má v úmysle poskytnúť pomoc svojmu priateľovi Luigimu Donatimu a zmariť ich plán." (str. 178)

Zrejme vyznievam veľmi kriticky, no ide o veci, ktoré doteraz v autorovej tvorbe neboli prítomné, preto mi až priveľmi bijú do oka. Stále však platí, že Daniel Silva patrí k špičke vo svojom žánri a Gabriel Allon ako zvyčajne nedopustí, aby vo svete zvíťazila nespravodlivosť. Rád sa okrajovo venuje aj Čiernemu septembru, keď sa začala Gabrielova cesta, a významným motívom je aj súčasná vlna nenávisti voči migrantom v Európe. Vzostup pravicových hnutí je jav blízky aj nám a v tomto smere je román účinným varovaním pred tým, kam sú niektorí jedinci aj široké skupiny schopní zájsť, aby obhájili svoje vykonštruované a obmedzené predstavy o fungovaní spoločnosti. 
Originálny názov: The OrderPríslušnosť k sérii: 20. diel (Gabriel Allon)Preklad: Alena RedlingerováPočet strán: 320
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)

IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 

"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza.  Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths RetoldPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Jana PernišováPočet strán: 331
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Neobyčajné putovanie za zdedenými tajomstvami

Mapa dní je raz s láskavým humorom označovaná ako štvrtý diel trilógie, inokedy ako prvá časť novej série. Zdalo sa totiž, že Ransom Riggs boj neobyčajných detí za záchranu svojho sveta a jeho ďalšie smerovanie uzavrel, no ako sa ukázalo, tému ešte celkom nevyčerpal a rozhodol sa vstúpiť do pootvorených dvierok. Je otázne, či môžu po knihe siahnuť aj tí, ktorí nečítali pôvodnú sériu. Neobyčajné deti slečny Peregrinovej sú predsa len rozbehnutý vlak a bez znalostí určitých súvislostí môže byť náročné pochopiť všetky prvky a motívy. Vzhľadom na zasadenie deja do súčasnosti a zmenu prostredia to však nie je prekážkou a fantazijný svet si užije každý priaznivec originálnych príbehov. A to tak vďaka obsahu, ako aj forme! 

"Po hodine čítania som mal zopár odpovedí, no omnoho viac nových otázok. Prvá z nich: Je tu stále veľa práce, ktorú treba urobiť? Existuje aj dnes skupina lovcov, ktorí likvidujú Bezduchých a zachraňujú Neobyčajných? Ak áno, potom som sa chcel s nimi spojiť. Pridať sa k nim a použiť svoj dar na to, aby som pokračoval v práci, ktorú v Amerike Abe začal. Čo ak túžil presne po tomto? Ukryl síce predo mnou svoje tajomstvá, no  urobil to tak, že ako kľúč použil moju prezývku. Len zomrel priskoro a nestihol mi to povedať." (str. 113)

Kto pozná predchádzajúce časti, bude s radosťou sledovať napredovanie postáv, ich vnútorný vývoj a pohľad na svet. Najmä čo sa týka vytvárania vlastných hodnôt a spochybňovania autorít. Výrazný posun sa týka aj spracovania cestovania v čase a dejiska. Obával som sa, že presunom do Ameriky stratí atmosféra svoj typický šmrnc, ale zbytočne. Autor využil možnosti, ktoré sa mu tým otvorili, a pred čitateľom sa tak otvára prepletený dej plný rôznych bytostí, frakcií, politických machinácií i komplikovanej lásky. Na konci tretej časti pôvodnej trilógie sa Jacob rozhodol vrátiť domov na Floridu. Neodišiel však sám, spoločnosť mu robia slečna Peregrinová a zopár neobyčajných priateľov. Deti navyše už môžu pobývať v súčasnosti bez toho, aby im hrozilo zrýchlené starnutie. Minulosť však ani náhodou nie je zabudnutá, práve naopak. Do hry vstupuje Jacobov starý otec Abe, resp, jeho odkaz. Abeov bunker a denník sa totiž stanú východiskom pátrania po nekontaktovaných neobyčajných, Aby zabránili ich smrti, Jacob a Emma (a tri ďalšie postavy) sa vydávajú na cestu za splnením cieľa i vlastným poznaním. V Amerike totiž neplatia pravidlá, na aké boli zvyknutí na Starom kontinente, a na neobyčajných nedohliadajú žiadne ymbriny. Vďaka spomenutým motívom sa v knihe striedajú odlišné nálady. Kým si deti zvykajú na výdobytky modernej doby, pobavíte sa na nich neskúsenosti a reakciách, no keď Jacob a Emma vyrazia do terénu, príbeh získava temnejšiu atmosféru. Musím priznať, že tá mi sedela oveľa viac. Niežeby nemal Ransom Riggs zmysel pre humor, ale občas to vyznievalo silene, viac mu pristane napínavejšia poloha a zobrazovanie vzťahových peripetií. Citové väzby medzi Jacobom a Emmou, niekdajšou láskou jeho starého otca, znejú predsa zaujímavo už samy osebe. Počas svojho putovania sa otvoria mnohé otázky z minulosti a na scénu príde viacero nových postáv. Netvory, aké poznáme z prvej série, sú tentoraz v úzadí, ale Mapa dní ukazuje, že monštrá v ľudskej koži sú niekedy horšie a nebezpečnejšie než bytosti z temnôt. Román tým naberá na realistickosti, ale pritom nestráca nič zo svojho fantazijného vyznenia. Skôr posúva vlastné hranice, postavy sú dospelejšie a nútené čeliť skutočnému svetu, reprezentovanému svojimi príbuznými a ich niekdajšími rozhodnutiami. Ransom Riggs (zdroj: An Unlikely Story)

"V hlave mi vírili Emmine slová. Jednou časťou som bol vďačný za to, čo mi povedala. Tá druhá, väčšia, by však bola radšej, keby mlčala. Neprestával som však vnímať slabý vnútorný hlas, ktorý sa ku mne naliehavo obracal, hlavne v tých najťažších chvíľach, a ktorý vravel: Jeho ľúbila viac. Doteraz sa mi ho zakaždým podarilo umlčať. Prehlušiť. Zrazu to však bolo, akoby mu Emma podala megafón. Nikdy by som pred ňou nepriznal strach, ktorý som vždy cítil, a neistotu, ktorá by tomu hlasu len pridala na sile." (str. 326)

Román má trochu pomalší rozjazd, chvíľu trvá, kým nás autor vovedie do deja, rozdá karty a predstaví jednotlivé postavy. Je to vhodné najmä pre nových čitateľov Neobyčajných detí slečny Peregrinovej , no pravdou tiež je, že pri rozsahu knihy sa niet kam ponáhľať. Keď už som pri tom, iste by bola omnoho kratšia, nebyť množstva pekných, výrazných fotografií a ilustrácií. Sú skvelým doplnkom textu a fungujú i samostatne. Samy osebe vynikajú záhadnosťou a pri nejednej z nich sa pristavíte na dlhšie. Bez nich by bola Mapa dní oveľa chudobnejšia, ani zďaleka by vo vás nezanechala taký živý dojem. Ako som spomenul, Ransom Riggs využil potenciál rozšírenia série naplno, no predsa len si ešte nechal určitú rezervu. Vzhľadom na charakter jeho tvorby predpokladám, že to spravil zámerne a čaká nás ešte veľa pútavého čítania.
Originálny názov: A Map of DaysPríslušnosť k sérii: 4. diel (Neobyčajné deti slečny Peregrinovej)Preklad: Martina FedorováPočet strán: 496
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

V osídlach moci, ambícií a vášne

Lucreziu Borgia som vždy vnímal ako rozporuplnú postavu, ktorá disponovala skôr negatívnymi než pozitívnymi vlastnosťami. Každé spracovanie jej osobnosti - či už literárne, alebo filmové - k nej pristupovalo odlišne. Raz ako k ambicióznej manipulátorke, inokedy ako k naivnej obeti doby a mužov v jej okolí. Pravda bude nakoniec asi kdesi uprostred, a práve o reálny pohľad na túto známu postavu renesančného obdobia sa pokúsil Američan C. W. Gortner. Ten si ma naplno získal románom Romanovovská cárovná, preto som veril, že Vatikánska princezná bude rovnako vydarená. Ba ešte viac, pretože Borgiovci poskytujú vďaka svojim osudom nepreberné množstvo zaujímavých motívov a spôsobov, ako ich poňať. Moje očakávania sa naplnili už v prvej kapitole. Autorov štýl je ako dobrý priateľ, komunikácia medzi ním a čitateľom prebieha hladko a bez ohľadu na plynutie času. 

"Ak mal zved pravdu a Giovanniho rodina naozaj proti nám intrigovala, môj manžel o tom nevedel. Prezrádzal to zarazený výraz na jeho tvári pri večeri. Hoci mi doposiaľ ani náznakom nedal najavo niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo lásku, a ani som si nemyslela, že v ňom nejakú vzbudzujem, iste bol teraz znepokojený. A ak vie o tej klauzule v našej svadobnej zmluve, a nemohol o nej nevedieť, mal na znepokojenie dôvod. Papá mohol náš sobáš zrušiť. Pre mňa to tak či onak nič neznamenalo - kým som si nespomenula na starého neapolského Ferranteho a jeho mŕtvoly." (str. 99)

Borgiovci patria k najkontroverznejším postavám histórie, a tak je logické, že dodnes priťahujú pozornosť. Hlavou rodiny v jej najslávnejšom období bol Rodrigo Borgia, zvolený za pápeža Alexandra VI. Mal niekoľko nemanželských detí, z ktorých sú najznámejší jeho synovia Juan a Cesare a dcéra Lucrezia. Každý z nich mal pritom nezameniteľnú úlohu pri dobývaní mocenského sveta. Juan mu slúžil vo vojenských záležitostiach, Cesare rozširoval jeho vplyv v rámci cirkvi a Lucrezia mala zabezpečiť konexie prostredníctvom manželského zväzku. C. W. Gortnerovi sa podarilo zachovať pestrosť konania tejto nevšednej rodiny a pritom sa držať pri zemi. Historické romány občas doplatia na ťažkopádnosť deja či na nevyváženosť faktov a umeleckej zložky. Gortner patrí medzi svetlé výnimky (u mňa spolu s Michelle Moran a Philippou Gregory), a tak sa jeho Vatikánska princezná číta raz ako spoločenský román, inokedy ako triler, rodinná dráma či dobrodružný príbeh. Mimochodom, názov knihy je pomerne výstižný. Nech už sú pohľady na Lucreziinu osobnosť akokoľvek rôzne, väčšina sa zhoduje na tom, že išlo o krásnu ženu, ktorá svojím oslnivým pôvabom rozžiarila pápežskú kúriu. V piatich častiach rozdelených podľa určitých časových úsekov nespoznáte celý hrdinkin život, ale jeho podstatnú časť od začiatku dospievania po druhé manželstvo. S Lucreziou sa zoznámime v roku 1492, keď má dvanásť a jej otec sa stáva pápežom. Od tej chvíle naberá jej osud rýchle obrátky a rovnako rýchlo sa mení aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Z domu otcovej sesternice sa dostáva k jeho milenke a krátko nato sa z nej stáva vydatá žena. Vzhľadom na to, že manželstvo nebolo uzavreté z lásky, ale pre politický prospech, o šťastnom, vyváženom vzťahu nemôže byť ani reči. Lucreziin muž Giovanni je prezentovaný ako hlavný záporák príbehu, čo mi nie vždy sedelo k informáciám, ktoré sú o ňom k dispozícii, ale jeho charakter bol vykreslený primerane potrebám deja. Práve dané manželstvo tvorí podstatnú súčasť knihy a na jeho základe možno vidieť všetky politické ťahy, machinácie aj spoločenské reálie doby, ako napríklad postavenie žien, vplyv peňazí a kontaktov či význam rodinných zväzkov (hoci ani tie neboli vždy zárukou pomoci či vernosti). Taliansko na prelome 15. a 16. storočia bolo nielen oblasťou politického, kultúrneho a obchodného rozmachu, ale i násilníckym miestom, kde bolo neradno otáčať sa ľuďom chrbtom. A v palácoch, kde sídlila najväčšia duchovná moc, tobôž. 

C. W. Gortner (zdroj: Twitter)

"Šiel mi v pätách, cez plášť som cítila hrot dýky, ktorú mi oprel do chrbta. Viedol ma po schodoch do opustených chodieb, ozvena mojich krokov akoby sa posmievala z mojej neopatrnosti. Šla som s ním dobrovoľne. Od detstva som vedela, aký je, a predsa som dopustila, aby súcit zvíťazil nad opatrnosťou. Chytila som sa do klepca, ktorý nastražil. Teraz musím znášať následky. Juan má totiž pravdu, pomyslela som si, keď ma ako omámenú viedol do Sixtínskej kaplnky a k tajnej chodbe do môjho paláca. Nakoniec nebude záležať na tom, komu uveria. V našej rodine pravda nič neznamenala." (str. 218)

Lucrezia Borgia vyznieva ako Vatikánska princezná sympaticky, ako obeť okolností, aj keď ani ona nebola celkom bez viny. S odstupom storočí je náročné nájsť skutočnú pravdu a tento román je iba produktom autorovej fantázie, no i tak ľahko uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálny príbeh. Významná pozornosť je venovaná, samozrejme, aj zvyšku rodiny, pričom väčšinu scén, v ktorých sa ocitol, si pre seba kradol Cesare. Obdivuhodný mladý muž sa postupne mení na vlastníckeho, nepríčetného žiarlivca. Aspoňže sa objaví v Lucreziinom živote druhý manžel Alfonso, ktorý je ako jedna z mála mužských postáv pozitívnym vzorom, a tak sa aj na ňu napokon usmeje kúsok šťastia. Román končí podľa mňa v najvhodnejšom období hrdinkinho života. Je jasné, kto stojí na stupienku víťazov, koho čaká porážka a čo všetko z bohatých plánov bola iba ilúzia. C. W. Gortner zaútočil na slovenské knižné pulty zatiaľ len druhým dielom zo svojej zbierky, ale potvrdil ním svoj rozprávačský talent a fakt, že história sa v jeho rukách mení na stále živý organizmus.
Originálny názov: The Vatican Princess: A Novel of Lucrezia BorgiaPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Ferdinand LalákPočet strán: 350
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.