Marek Zákopčan's Blog, page 14

Drsný povrch ukrýva citlivé vnútro

Michala Ries sa na domácom knižnom trhu zjavila vlani ako blesk z jasného neba a okamžite si ju zamilovali všetky vekové kategórie. Vzhľadom na občasný šteklivý charakter azda viac skôr narodení čitatelia (či presnejšie čitateľky), ale jej hrdinka Júlia môže ľahko slúžiť ako vzor aj pre dievčatá na prahu dospelosti. Veď napokon ani ona sama nie je od nich oveľa staršia. Pokračovania úspešných kníh často doplatia na to, že sa snažia zvýrazniť prvky, ktoré fungovali predtým, a zabúdajú priniesť niečo nové. To však nie je prípad Miškinej série. Jej debut Na úteku nás zaviedol do prostredia motorkárov, pre laika drsného sveta, kde platia osobitné nepísané pravidlá, a toto dejisko je, prirodzene (a chvalabohu) zachované. Ideme však viac do hĺbky, a to sa týka aj ústredných postáv.

"Môj život je až prekvapivo fajn. Áno, Adam mi stále chýba, myslím naňho denne, ale myšlienky naňho sa mi teraz viac spájajú s láskou a nostalgiou než s bolesťou. Dokážem na neho myslieť bez zničujúcej bolesti v hrudi, aj keď ľútosť zostala. Už mám odpovede na väčšinu otázok, ktorými som sa umárala. Bea mi pomohla vyrovnať sa s pocitmi viny. Teda, zodpovednosti. Nikdy nemôžeš urobiť dosť, aby si sa očistila od pocitov viny, povedala mi. Vina vždy bude chcieť viac, zožerie človeka celého. Existuje však zodpovednosť, ktorú môžeš prebrať za svoje činy a rozhodnutia." (str. 50)

Júlia a Adam budú ešte dlho v mysli fanúšikov rezonovať ako jeden z najvýraznejších párov modernej romance. Takto má vyzerať súčasný ľúbostný príbeh, narúšajúci nielen gýčové klišé, ale celkový obraz tzv. červenej knižnice. Michala Ries vie, že láska si vyžaduje kompromisy, prekonávanie prekážok a niekedy aj na pohľad nezmyselný boj o vymedzenie vlastného teritória. Páči sa mi, že Júlia i Adam sú ochotní pre toho druhého spraviť čokoľvek, no zároveň si zachovávajú svoju tvár, hoci tým neraz riskujú výmenu názorov. Séria má tiež výborný koncept, čo sa týka stavby deja, vývoja postáv aj samotných názvov. Kým Na úteku predstavil charaktery vyrovnávajúce sa s minulosťou a jej prítomnými dôsledkami, Na love ich ukazuje v situáciách, keď musia čeliť nie práve žiarivými následkom svojich rozhodnutí. Utekať pred realitou aj vnútornými poryvmi sa nedá donekonečna a raz nastane chvíľa, keď sa treba postaviť ťažkostiam čelom. A nastane lov. Vytúženej osoby, naplnených citov a riešení problémov. Aj za cenu strát. Pretože aj o tom je život. A zobrazenie jeho úskalí je jadrom príbehu, ktorý sa môže javiť ako romantika, ale skrýva v sebe mnoho hlbších zákutí. Miška využíva viacero motívov, tvoriacich skvele fungujúci stroj. Nečudo, možno v tom badať určitú analógiu s motorkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou deja a bez nich by bola séria značne ochudobnená. Som rád, že druhá časť nás tiež zavedie do - pre mnohých čitateľov, mňa nevynímajúc - neopozeraného prostredia, ktoré sa v rámci žánru a navyše slovenskej literatúry predstavuje azda prvýkrát. Ak si niekto myslí, že motorkári sú drsní chlapi, ktorí nechodia ďaleko po škaredé slovo, prípadne že sa v ich kruhoch vyskytujú aj skupiny na hrane zákona, má pravdu 😀. No tak ako všade inde, aj tu všetko závisí od ľudí a konkrétnych klubov. Spoznáte ich chod, hierarchiu, ale hlavne lojalitu ich členov. Júlia má príslušnosť k nim v krvi a vyrovnávanie sa so stratou otca a s pravdou o ňom je takisto dôležitým kameňom v mozaike. Júlia celkovo prejde v sérii najväčším vývojom, ba dokonca je to napokon skôr ona, komu by mala prischnúť Adamova prezývka. Vlk sa stáva korisťou a je otázne, či dokáže druhá šanca veci napraviť, alebo vženie všetkých zúčastnených do ešte väčšieho chaosu. 

Michala Ries (zdroj: Deň ženy)

"Keď nápor spomienok rozdýcham, znovu si nasadím prilbu a zošuchnem sa tesne k nemu, ruky mu spojím na bruchu. S ním to zvládnem. Vyrazíme a každým prejdeným kilometrom cítim, ako ma opúšťa kŕč, ktorý mi zvieral telo. Adam vedie motorku preč z mesta, mimo frekventovaných ciest. Jazdí pomaly, cez obce a úzke, nerovné cesty medzi nimi, všade nás obklopujú polia plné úrody a nepokoj sa mi z duše pozvoľna vytráca. Je to otcova motorka, ale tiež je to len kus kovu, už tam necítim žiadne spojenie. Osobná hodnota je preč, zostala len tá historická a materiálna." (str. 184)

Vzťah Júlie a Adama je búrlivý, založený na priam živočíšnej príťažlivosti, preto sa netreba čudovať, že text je prešpikovaný poriadne horúcimi erotickými scénami. Hanblivejšie povahy sa však nemusia báť, že sa budú priveľmi červenať. Miška vie odhadnúť únosnú mieru, sexualitou postáv sa nesnaží umelo šokovať, ide o funkčné zobrazenie všetkých okolností ich pomeru a temperamentu. Kto čítal aj prvú knihu, je preňho Na love povinnou jazdou. Sériu by si mal navyše prečítať každý, kto rád siahne po modernom ľúbostnom príbehu, pretože ja osobne si ho predstavujem práve takto. So silnými charaktermi, zaujímavým prostredím a dojmom, ktorý doznieva ešte dlho po obrátení poslednej strany.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)

"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Márny (?) boj slepej spravodlivosti

Večer a ráno je štvrtým dielom série Kingsbridge, ktorá sa tiahne cez niekoľko storočí. Znie priam neuveriteľne, že prvé Piliere zeme vyšli už v roku 1989. Dodnes patria k autorovým najúspešnejším knihám a čitatelia po celom svete sa vždy radi vrátia do známeho prostredia. Stavba gotickej katedrály sa postupne rozšírila do univerza, ktoré poskytuje nepreberné množstvo námetov. Ken Follett má obdivuhodný talent preniesť vás do stredoveku, ktorý ani zďaleka nevystihuje neprávom zaužívaný prívlastok obdobie temna. A keď, tak skôr pod vplyvom ľudí než doby. Najnovší prírastok v tejto sérii sa totiž venuje predovšetkým pestrým povahám a charakterom, a to v rozpätí všetkých spoločenských vrstiev. 

"Hrôzostrašná plavba otriasla Ragniným sebavedomím. Ešte nikdy sa tak dlho nebála o život. Keď kapitán Guy navrhol, aby počkali na krajšie počasie a potom sa vybrali do Combe, rázne odmietla. Nemienila sa plaviť popri anglickom pobreží - netúžila viac vkročiť na palubu lode. Ak ju čakali ďalšie nepríjemné prekvapenia, chcela im čeliť na suchej zemi. O tri dni si už nebola istá, či sa rozhodla správne. Neutíchajúci dážď premenil cesty na močiare. Vyčerpané kone sa horko-ťažko brodili blatom a všetci boli mrzutí, lebo sa deň čo deň triasli od zimy v premočených šatách." (str. 148)

Niektorí autori historických románov využívajú dejiny ako kulisu pre svoje príbehy a dobové reálie zakomponujú len v nutnom prípade. Ken Follett je však mágom so schopnosťou preniesť na čitateľa zo stránok knihy všetky niekdajšie vône i pachy, vplyvy počasia, strasti aj radosti každodenného života stredoveku. Pri čítaní máte dojem, akoby sa pred vašimi očami odvíjal skutočný príbeh a azda to tak i je. Večer a ráno je síce štvrtým dielom, no zároveň je prequelom celej série, začínajúcim sa v roku 997, keď ešte samotný Kingsbridge ani neexistoval. Príbeh začína poriadne dramaticky - útokom Vikingov na anglické pobrežie, ktorí plienia každú dedinu, na ktorú natrafia. Pri nájazde Severanov prichádza hlavný hrdina (respektíve jeden z nich), staviteľ lodí Edgar, o svoju lásku. Prím však spočiatku hrá iná postava - mladá šľachtičná Ragna, ktorá ako zamilovaná nevesta nasleduje svojho novopečeného manžela z Normandie do Anglicka a zoznamuje sa (a spolu s ňou aj my) s pomermi a ťažkým životom v novej krajine. Edgar sa do Ragny zaľúbi, no delí ich nielen jej manželský sľub, ale aj priepastný spoločenský rozdiel. Postupne sa zoznamujeme aj s ďalšími obyvateľmi dediny, kde sa budujú základy neskorších búrlivých udalostí. Dôležitú úlohu zohráva v deji aj cirkev, ktorá síce mala v danom období veľkú moc, ale to neznamená, že ju jej predstavitelia využívali iba v dobrej viere a v obetavej práci pre svojich blížnych. Tretím hrdinom románu je mních Aldred, ktorý má síce mnoho plánov, ale naráža na nekalé praktiky miestneho biskupa. Beztrestnosť a zneužívanie moci preveria vašu toleranciu a túžbu po spravodlivosti. Vymáhanie zákona pred viac než tisíc rokmi nebola jednoduchá záležitosť a mnohí vysokopostavení jedinci to aj patrične využívali. Román je úžasnou prehliadkou vtedajšieho života, no k slovu sa dostane aj dávka akcie. To naznačuje aj samotný úvod, a hoci neskôr príbeh plynie v pokojnejšom rytme, v poslednej tretine pekne zafunguje gradácia a už si nebudete vôbec istí, ktorá postava sa dočká šťastného konca. A ak áno, za akú cenu. Ken Follett svoje postavy ani trochu nešetrí, neustále čelia novým výzvam, nepriateľom a v podstate aj sami sebe. Intenzívny záver vás nenechá chladnými a nadôvažok vás inšpiruje vrátiť sa aj k predošlým knihám zo série a nájsť v nich všemožné prepojenia. Napísať takúto ságu si vyžaduje neskutočne veľa práce. Či už pri samotnom písaní, alebo vo vyhľadávaní a spracúvaní zdrojov. Pre Folletta je písanie nepochybne poslaním, pretože hoci sa jeho séria odohráva dávno, vybadať v nej množstvo aktuálnych tém, ako napríklad korupciu, zmanipulované súdne pojednávania, politické machinácie, rodinkárstvo alebo nižšie postavenie žien. Posledný menovaný prvok síce svojím spôsobom narúša Ragna, no aj ona po ocitnutí sa na čele komunity zistí, aké to je stať sa terčom závisti i nenávisti.

zdroj: Pan Macmillan

"Wigelm vykročil z domu a silno Edgarovi vrazil. Bol rodený bitkár a Edgarovi sa zdalo, že mu horí celá ľavá strana tváre. Kým sa stihol spamätať, Fulcric skočil zaňho a skúseným pohybom ho pridržal, aby sa nemohol brániť. Wigelm ho prudko udrel do brucha a Edgar sa chvíľu nemohol nadýchnuť, no len čo ho thén kopol do rozkroku, znovu lapil dych a zreval od bolesti. Vzápätí sa mu ušiel ďalší pravý hák. Potom zbadal, že Wigelm zobral Elfgarovi kyjak. Edgara zaplavil hrozný strach. Bál sa, že ho dobijú na smrť a Ragna príde o jediného ochrancu." (str. 520)

Follettove knihy nie sú žiadne jednohubky, ale predsa sa čítajú pomerne ľahko. Môžu za to hlavne skvele vykreslené charaktery. Aj vedľajšie postavy sú vždy niečím špecifické a každá má v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Román Večer a ráno, zasadený do prelomu milénií, je strhujúcim rozprávaním o výrazných spoločenských zmenách. Tie sú nevyhnutné, niektorí sa šikovne adaptujú, iní by najradšej zotrvali v nemenných poriadkoch, prípadne udávali vlastný tón. Rozpory medzi ponímaním života, budúcnosti či spravodlivosti sú hnacím motorom deja a boj dobra proti zlu nemusí mať vopred jasného víťaza. Tým je však napokon samotný čitateľ, pretože siahnuť po diele z pera Kena Folletta je zakaždým rana na istotu.

Originálny názov: The Evening and the Morning
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Kingsbridge)
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 659

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Rafinovanosť a odvrátená stránka tetovaní

Jej posledný výdych je voľným pokračovaním úspešnej knihy Zlodej tetovaní, ktorá predstavila novú hrdinku, výnimočne nezačlenenú do konkrétneho vyšetrovateľského tímu. Napriek tomu sa stala Marni plnohodnotnou súčasťou pátrania po nebezpečnom vrahovi a táto skúsenosť celkom obrátila naruby jej profesionálny aj osobný život. Druhý diel série britskej spisovateľky Alison Belshamovej má všetko, čo možno od nadväzujúceho príbehu čakať - ešte zamotanejší prípad, prehlbovanie vzťahov medzi postavami i odkazy na úvodnú časť, no popri tom sa dočkáme aj istých odklonov. Je diskutabilné, či sú využité v prospech románu, každopádne však získava trochu iné vyznenie. Už len preto, že Marni je mierne v úzadí a väčší priestor dostávajú vedľajšie postavy.

"Často ležíš na posteli s otvorenými očami. Potom sa tváriš, že spíš. Počuješ, keď vychádza hore schodmi a keď ide po špičkách po chodbe k tvojej izbe. Pomaly, pomaličky stíska kľučku. Pozoruješ, ako sa hýbe, akoby tvoje dvere otváral duch. Je to ocko. Kľučku stíska pomaly, lebo si myslí, že tak to bude tichšie. Nechce ťa zobudiť. No ty si už hore. A keď niekedy spíš, zaškrípanie kľučky ťa zobudí. Tváriš sa, že spíš. Keď stojí vo dverách, počuješ, ako dýcha. Díva sa, či si hore. Je tma a ty cítiš jeho kolínsku a z jeho obleku naftalín. Keď prechádza cez izbu, dlážka nevŕzga." (str. 57)

Jednotlivé časti v kriminálnych sériách je možné čítať samostatne, no v prípade knihy Jej posledný výdych odporúčam poznať aspoň zbežne aj Zlodeja tetovaní. Ja sám som ho čítal už dávnejšie a musel som si preto osviežiť pamäť rýchlym prelistovaním, no aj to mi pomohlo lepšie preniknúť do nového prípadu. Na druhej strane, neznalosť predošlého deja neuberie z celkového dojmu, iba vám komplexnejšie dotvorí mozaiku všetkých motívov a motivácie konania. Hoci musím tiež dodať, že autorka akoby občas pozabudla na určité súvislosti a dochádza k ich protirečeniam. Prejavuje sa to napríklad vo finančnej situácii rodiny detektíva Francisa. Predtým sa staral o matku a sestru, aby ich udržal nad vodou, no po matkinej smrti je odrazu zo sestry bohatá žena... Iste, je to posun v rámci postavy, no pri bližšom pohľade na kompaktnosť deja to mierne bije do očí. Nuž, ale podstatný je tak či tak páchateľ a snaha polície o jeho dolapenie. Opäť sa ponárame do sveta tatérov, hoci nie až tak naplno ako predtým. Buď je ťažké odhaliť niečo nové a Alison nechcela recyklovať už využité prvky, alebo išlo o jej zámer posunúť sériu na inú úroveň. Tatérske prostredie je pritom najväčšia devíza série, čo ju odlišuje od kvanta iných v rámci daného žánru. Najviac Marni so svojimi pracovnými schopnosťami zarezonovala, keď v márnici rozprávala o tetovaní obete. Je škoda, že čitatelia, ktorí sa s tvorbou Alison Belshamovej zoznámia až prostredníctvom tejto knihy, nespoznajú Marni dôkladnejšie. Na menšom priestore totiž nevyznejú dostatočne všetky jej pozitívne vlastnosti, ba dokonca sa môže javiť ako menej sympatická osoba, čo sa mi zdá kontraproduktívne. Keď píšem tieto riadky, uvedomujem si, že Jej posledný výdych ťažko definuje svoju ústrednú postavu. Vzhľadom na zameranie príbehu by to mohol byť Francis, no rovnakým dielom sa stránky venujú aj iným ľuďom. Striedanie uhla pohľadu vnímam ako správny krok, rovnako ako kratšie kapitoly. Súčasné trendy prajú dynamickejším textom a osobne sa tiež radím k ich priaznivcom. Detektívna línia je spracovaná vynikajúco a odhalenie vraha je náročnejšie než v prvej časti. Koniec je síce azda až príliš prekombinovaný, ale príbeh drží pokope a neobsahuje žiadne hluché miesta. 

Alison Belsham (zdroj: Twitter)

"Sú obhajcove dobité ústa následkom hádky s klientkou o taktike alebo je to šikovný manéver, ktorý má takto cynicky dosvedčiť, že jeho klientka sa neovláda? Ešte väčšmi znervóznel, aký bude výsledok. Čo ak porota dospeje k nesprávnemu verdiktu? Ako sa to odrazí na ňom? A na jeho tíme? Vonku behá ďalší vrah a to posledné, či jeho tím potrebuje, je podkopanie jeho autority. V meste panuje nervozita, ženy sa boja. Francis vkladal nádej iba do toho, že Don Martin bol v záverečnej reči presvedčivejší ako obhajca." (str. 211)

Citlivé povahy môžu zaváhať nad zobrazením násilia a brutálnych vrážd, no bez nich by kniha bola o čosi chudobnejšia. Nejde pritom o žiadne vyžívanie sa v krutosti, ale o prirodzené úsilie o vykreslenie surových praktík páchateľa. Vyvažujú ho osobné línie postáv, čo ich poľudšťuje a približuje čitateľovi. I keď, samozrejme, odsunutie Marni na vedľajšiu koľaj nepovažujem za šťastné rozhodnutie, či už pre jej potenciál, alebo možnosť rozvíjať jej komplikovaný vzťah s Francisom. Dúfam však, že ide len o vedomú pauzu, ktorú im autorka dopriala pred nadchádzajúcim pokračovaním, a ešte sa dočkáme primeraného vyústenia. Jej posledný výdych patrí k nadpriemerným krimitrilerom, hoci ako druhý diel ťahá za trochu kratší koniec.

Originálny názov: Her Last Breath
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Inšpektor Francis Sullivan)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Prvý dojem občas klame

Možno to niekoho prekvapí, ale Mary Baloghovej pomaly ťahá na osemdesiatku. Je skvelé, že aj vo vyššom veku dokáže stále prinášať radosť svojim čitateľom po celom svete. Na konte má okolo sedemdesiat (!) titulov a rok čo rok k nim pribúdajú ďalšie. Publikovať síce začala až v strednom veku, no v jej prípade sa rozhodne nedá hovoriť o nejakom časovom sklze. Práve naopak, v každej dekáde potvrdzuje svoj status uznávanej autorky historických romancí a neustále si zachováva typický rozprávačský štýl. Ten sa vyznačuje skôr pokojným ľúbostným vzplanutím než neutíchajúcou vášňou a prvok prekonávania prekážok sa prejavuje hlavne vo vnútorných zmenách postáv. Vždy sú to totiž práve ich bremená z minulosti, čo im bránia v dosiahnutí šťastia.

"Uzavrel sa do seba. Ako ho spoznať? Veď to akoby sa pokúšala dostať do žulového balvana. A prekáža jej to? Nie, netúži ho spoznať. Je to Harryho priateľ, ale jej nie je sympatický. Nielen preto, lebo keď ho stretla prvý raz, cítila sa hlúpo - hoci musela priznať, že to veľmi nepomohlo. V skutočnosti sa pri ňom stále cítila hlúpo. Prekvapilo ju, keď sa dozvedela, že bol ženatý. Nevedela si to predstaviť. A nevedela si predstaviť ani ženu, ktorá by sa zaňho chcela vydať. Ale veru vedela, hlúpa myšlienka! Hoci pohľad naňho ju znepokojoval a cítila sa nesvoja, keď musela byť blízko neho, ak mala byť k sebe úprimná, spoznala zdroj toho, čo spočiatku považovala za odpor." (str. 83)

Román Keď príde láska je šiestou časťou série o rozvetvenej rodine Westcottovcov. Už sme mali možnosť zoznámiť sa s rôznymi jej členmi a pestrými charaktermi, no autorka ani zďaleka nepovedala posledné slovo. V pláne už má deviaty diel, a keďže jej knihy sa odohrávajú v rovnakom univerze, má prakticky nepreberné množstvo spôsobov, ako ďalej živiť osudy týchto mierne škandalóznych šľachticov. Prečo mierne? Niežeby sa extra vedome pričinili o to, že na nich občas "slušná" spoločnosť pozerá cez prsty, ale nedávna história ich pod vplyvom okolností vohnala do istej nečakanej situácie. Nechcem prezrádzať priveľa, ak niekto nepozná úvod série, môže to predsa kedykoľvek napraviť. Aktuálna novinka sa zameriava na Abigail, ktorá sa podobne ako jej ďalší príbuzní vyrovnala s otcovou smrťou a odhaleným rodinným tajomstvom (s tým sa vyrovnala na rozdiel od iných omnoho ľahšie) a teraz si užíva postavenie bohatej slobodnej ženy. Keď sa z napoleonských vojen vracia domov jej brat Harry, rozhodne sa pomôcť mu v zotavovaní. Za nie celkom všedných okolností spoznáva jeho priateľa Gilberta Benningtona a od prvého kontaktu to medzi nimi zaiskrí. Vojna strela rozdiely medzi jednotlivými vrstvami, ale isté kruhy napriek tomu nie sú schopné prijať medzi seba človeka s menej vznešeným pôvodom. Gil síce dosiahol veľké uznanie na bojovom poli i hodnosť podplukovníka, ale stále sa potýka s povýšenosťou titulovaných snobov. Abigail sa spočiatku javí presne rovnako, postupne však obaja prichádzajú na to, že nie všetko je také, aké sa javí na prvý pohľad, a dávajú si šancu napraviť svoje chyby. Podobne ako celá séria aj stránky knihy Keď príde láska sú pretkané výnimočnými príbehmi, ktoré sa skutočne mohli odohrať. Mary Baloghová vytvára hrdinov s pevnými morálnymi zásadami, čeliacich občasným bojom s veternými mlynmi, aby si napokon uvedomili, že výhra nad nimi by nebola taká sladká ako prosté zmierenie sa s daným stavom. Škoda, že slovenský preklad nepracuje vernejšie s pôvodnými názvami, pretože každý diel série sa zameriava na určitú hodnotu a Abby a Gil si zakladajú na svojej cti. Pre Abigail je dôležité zachovať si vlastnú nezávislosť, ktorá by sa vstupom do manželstva mohla razom vytratiť, a Gilbert zas dbá viac na ľudské činy a zásluhy než na pôvod a majetky. 

zdroj: carousell.ph

"Ešte pred mesiacom si robila vážne obavy, že sa nikdy nevydá. Niežeby sa bála, že ju nikto nepožiada o ruku, skôr preto, lebo nikdy nebude mať pocit... že muž, ktorý o ňu prejaví záujem, nebude ten pravý. Nechcela sa vydať, len aby mala oporný bod vo svete smotánky, kam kedysi patrila. Nechcela sa vydať za muža, ktorý by mal nižšie postavenie, len preto, že by bol ochotný prehliadnuť jej biľag. Ale vždy si myslela, že sa nemôže vydať za niekoho, kto nepatrí do sveta, v akom ju vychovali. Nebolo to snobstvo, skôr praktický pohľad. Otázka zlučiteľnosti." (str. 183)

Ďalšia časť Westcottovcov by sa mala sústrediť na Abigailinu tetu Jessicu, ktorá sa mihne aj v tejto knihe. Mimochodom, do deja vstupuje viacero postáv známych z predošlých dielov, a tak sa román Keď príde láska stáva aj akýmsi ohliadnutím za ostatnými hrdinami. Keďže séria vstupuje do druhej polovice desiatky, je to celkom primerané a osviežujúce pre tých čitateľov, ktorých pamäť časom zlyháva 😀. Mary asi nikdy nesklame, všetci už vieme, čo od nej čakať, a tým pádom sa dokážeme aj vnútorne nastaviť na jej atmosféru a celkové vyznenie. Ukazuje nám totiž, že najväčšie dobrodružstvo spočíva v prekonávaní seba samého.
Originálny názov: Someone to HonorPríslušnosť k sérii: 6. diel (Westcottovci)Preklad: Tamara ChovanováPočet strán: 296
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Severské krimi na slovenský spôsob

Konečne! Presne to som si pomyslel, keď vydavateľstvo Slovart ohlásilo vydanie novej knihy slovenského autora píšuceho pod pseudonymom Marko Thelen. Jeho tvorbu sledujem už od debutu Dlhé tiene Karibiku, a hoci sme tentoraz museli na nový román čakať trochu dlhšie, oplatilo sa. Zdá sa, že Marko zreje každou knihou a posúva svoju latku čoraz vyššie. Keďže pôsobí ako expert na vnútornú bezpečnosť a spolupracuje s viacerými zložkami a európskymi inštitúciami, má bohaté skúsenosti s medzinárodnou kriminalitou, vďaka čomu sú jeho texty nesmierne autentické a zároveň poučné. Svoj záujem o riešenie spletitých prípadov i bublajúcich spoločenských problémov pretavil aj do najnovšieho literárneho počinu s názvom Tupilak. Ak neviete, čo to slovo znamená, zrejme sa zaradíte medzi drvivú väčšinu čitateľov. Podtitul Severský posol smrti už čosi naznačuje, ale ani zďaleka nevystihuje celý košatý dej. 

"Keď míňal ľadovcové jazero Jökulsárlón, vrátil sa k úvahám o možných páchateľoch vraždy. Bol sklamaný z toho, že sa zatiaľ nikam nepohol. Nedokázal sa prikloniť ani k jednej z teórií. Hlavou mu lietali desiatky otázok. Čo by dal za to, aby mu tyrkysovomodré kryhy z Jökulsárlónu našepkali ten pravý motív. Platila aktuálna policajná teória, že Ludwiku zavraždil Rado a potom spáchal samovraždu? Všetky dôkazy tomu nasvedčovali. Martinského skúsenosti však napovedali skôr opak. Dôkazy bývajú niekedy zinscenované. Preto bolo nevyhnutné ich dôkladne preskúmať a spojiť aj s pravým motívom vraždy." (str. 99)

Teambuildingy sú skvelou príležitosťou na utuženie pracovného kolektívu, no neraz sú aj dôvodom ešte väčších rozporov. Rado Dubovský, riaditeľ úspešnej IT firmy, poskytne svojmu tímu možnosť vyriešiť interné problémy vo veľkom štýle - zabezpečí im pobyt na Islande. Neobyčajné prostredie a nezameniteľná atmosféra severu sú ako stvorené pre rozohranie hry plnej napätia, záhad a nečakaných prepojení. Keď sa plánované upevnenie kolektívu zmení na jeho fatálny rozpad, Dubovský čelí obvineniu z vraždy kolegyne Ludwiky. Okolnosti jej smrti však nie sú celkom jednoznačné a Rudova manželka neverí, že by bol jej muž skutočne schopný zniesť provokatívnu ženu zo sveta. A tak prichádza na scénu čitateľom Marka Thelena dobre známy hrdina Denis Martinský - detektív a konzultant, podávajúci pomocnú ruku miestnemu vyšetrovateľskému tímu na čele s detektívom Eggertom. Hľadanie páchateľa je o to komplikovanejšie, že sa prebúdza k životu sopka Eyjafjallajökull, vďaka čomu kolabuje letecká doprava, a Ludwika navyše nebude jedinou obeťou. Vrah zanecháva na mieste činu figúrku tupilaka - sošku symbolizujúcu dušu predkov a slúžiacu ako ochranu pred zlom. Autor šikovne využil miestne legendy a zapracoval ich do príbehu, ktorý nesie všetky prvky obľúbených severských románov. Martinský má síce slovenský pôvod, ale jeho fanúšikovia vedia, že ani zďaleka nie je obmedzený na domáce zločiny. Roky sa pohybuje na medzinárodnej scéne, čím získava dej na príťažlivosti a hlavne informačnej hodnote. Osobne nemám rád, keď kriminálky idú priveľmi do hĺbky, čo sa týka osvetľovania politiky a rôznych globálnych problémov, pretože občas sa to deje na úkor podstaty žánru a vyznieva to ako silená snaha povýšiť ho na inú úroveň. Marko Thelen vie trafiť správnu mieru - čitateľ sa nestráca v spleti internacionálnych súvislostí, dávkuje mu len nutné poznatky, ale pritom sa dozviete veľa nového. Príbeh je vyvážený, pokračuje v šľapajach svojich starších knižných súrodencov a zároveň si razí vlastnú cestu. Okrem Martinského sa stretneme, samozrejme, aj s ďalšími stálymi postavami, medzi ktorými vyčnieva najmä jeho asistentka Veronika, pričom u nich badať určitý vnútorný vývoj. Hlavne u Denisa, niekdajšieho milovníka žien, tentoraz sa viac sústrediaceho na samotný prípad. 

zdroj: markothelen.eu

"Ak chcel niekto v minulosti potrestať nepriateľa, požiadal šamana, aby tajne vytvoril sošku z kostí alebo iných častí zvieraťa. Najčastejšie z kostí veľrýb. Niekedy aj z kostí detských tiel. Tupilak sa potom stal domovom pre ducha, ktorého dnu povolal šaman spievajúci zaklínadlo. Pokiaľ niekto dokonale ovládal procedúru výroby a kúzla, nemusel ani žiadať o pomoc šamana. Historička na záver doplnila, že tupilaka často hádzali do mora, aby sám dokázal nájsť cestu k nepriateľovi a zabiť ho. Podľa toho, aké zviera predstavoval, taký typ smrti nepriateľa čakal. V určitých prípadoch sa duch mohol otočiť proti samotnému zhotoviteľovi." (str. 200)

Dej je zasadený do roku 2010, no väčšina tém je (žiaľ) aktuálna aj dnes - ako napríklad obchodovanie s ľuďmi, zbraňami či zakázanými artiklami, terorizmus, finančné podvody alebo vykorisťovanie chudobných regiónov nadnárodnými spoločnosťami. Tupilak by nebol úplný, keby neobsahoval aj primerané opisy krajiny, prírody a zvykov. V tomto smere nesklamal a na svoje si príde každý čitateľ s láskou k cestovaniu a cudzím krajom. Marko nám opäť pripravil skvelé čítanie, ktoré zhltnete veľmi rýchlo. Smäd po vydarenej kriminálke však zasýti iba nakrátko, preto verím, že na ďalší prípad Denisa Martinského si tentoraz počkáme o čosi kratšie :-) 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Dospievanie v znamení kníh, lásky a apetítu

Kroniky prachu sú často prirovnávané k tvorbe Jane Austenovej. Keďže v jej prípade ide o autorku, ktorej diela sú mi pomerne dobre známe, novinka vydavateľstva CooBoo nesmela ujsť mojej pozornosti. Lin Rina ju však v žiadnom prípade nekopíruje. Ústredná hrdinka má síce typické "austenovské" rysy, no inak je svojbytnou, originálnou osobnosťou. A to až natoľko, že občas sa pozastavíte nad jej počínaním. Animant je na jednej strane vernou príslušníčkou vyššej spoločenskej vrstvy, zároveň však dbá na sebarozvoj a vypestovala si istú averziu voči skostnateným pravidlám. Nedá sa povedať, že by bola prirodzenou rebelkou, jej odmietanie sa prejavuje najmä v oblasti výberu životného partnera. Ako dcéra z dobrej rodiny si musí splniť svoju (prvoradú) povinnosť, čo sa javí ako herkulovská úloha. 

"Bola som tu druhý deň a nechcela som sa večer ani žiadny z nasledujúcich večerov potácať domov taká vyčerpaná ako včera. Prišla som sem s tým, že budem pracovať v knižnici, a nie, že budem otrokyňou bláznivého knihovníka. Nechcem byť odkázaná na jeho názor. Urobím, čo bude v mojich silách, aby som sa nedala vyviesť z miery, a s definitívnou platnosťou tak dokážem, že som plnohodnotná dospelá osoba. Jediné, čo sa môže stať, je, že ma bude naďalej častovať arogantnými pohľadmi a nehoráznymi komentármi. Vyhodiť ma nemôže." (str. 77)

Lin Rina má pomerne osobitý rozprávačský štýl, ktorý sa prejavuje jednak v plynutí deja, jednak v nadväzovaní vzťahu medzi ústrednými hrdinami. Kto dáva prednosť pomalšiemu, prirodzenejšiemu a takpovediac uváženejšiemu citovému vzplanutiu, určite si príde na svoje. Bola to celkom príjemná zmena oproti iným dielam, kde sa dostávajú k reči náhle telesné zahorenia alebo dramatické situácie podnecujúce rýchle prepadnutie čaru toho druhého. Autorka sa nikam neponáhľa a badať to i na rozsahu knihy. Vzhľadom na príbeh som si občas hovoril, že by Kronikám prachu prospel menší počet strán, ale keď teraz s odstupom krátkeho času píšem tieto riadky, uvedomujem si, že aj tých cca 550 strán prispieva k ich odlišnému naturelu. Prostredie, v ktorom sa s postavami pohybujeme, je doslova rajom pre knihomoľov. Londýnska knižnica 19. storočia totiž nie je nijakým zaprášeným, temným miestom, kde sa prísne trestá každé hlasné zakašľanie. No, aspoň nie vždy. Animant sa zoznamuje s pánom Reedom, vedúcim knižnice, ktorý má zásadný problém s každým asistentom. Animant nastupuje vďaka svojmu strýkovi práve na toto miesto a je odhodlaná nepoddať sa jeho nevraživému správaniu. Práve naopak, prejaví sa ako zdatná súperka s vlastným názorom. Bodaj by nie, keď takmer celý život strávila pohrúžená do kníh, čo jej síce prinieslo množstvo informácií a rozhľad, ale zároveň aj istú nadradenosť nad menej vzdelanými a sčítanými mužmi. Pán Reed však predstavuje výzvu a počiatočné prekáranie sa pomaly mení na výmenu nežných pohľadov, chvenie a takisto i obavy. Viktoriánska romanca je možnosťou venovať sa aj náročnejším spoločenským témam a zopár ich nájdeme aj v tomto románe. Samozrejme, nie sú primárne, azda by si zaslúžili aj viac priestoru, ale - berúc do úvahy jadro príbehu a cieľovú skupinu - v konečnom dôsledku postačia. Ide napríklad o sociálne rozdiely, postavenie a práva žien či antisemitizmus. Prvoradú úlohu však stále zohráva ústredné duo a prostredie knižnice, pričom oba faktory využíva Lin Rina na maximum a každý milovník písaného slova ocení vykreslenie dobových reálií. Tie sú možno miestami až príliš romantizujúce, ale... prečo nie? Každá epocha má svoje klady i zápory a vznikajúca láska na pozadí políc plných kníh si môže dovoliť vybrať si z nich pozitívnejšie stránky. 

Lin Rina (zdroj: Albatros Media)

"To, ako mi pribehol na pomoc, aby ma zachránil zo stroja, a ako sa v rozpakoch pozeral do zeme, keď som mu ďakovala. Ako ma opakovane zachránil z nepríjemnej situácie s pánom Boylom. Najviac sa mi páčilo, ako stál do nitky premočený medzi knihami, zo strapatých vlasov mu kvapkala voda, a aj tak sa usmieval, pretože do knižnice prestalo pršať. Prudko som odstúpila odo dverí, preglgla, otočila sa a padla do postele. Úplná katastrofa! Toto sa nikdy nemalo stať. Už som začínala veriť, že moje srdce je naozaj z kameňa a nikdy sa nezamilujem. A teraz toto! Mama sa to nesmie dozvedieť. Nikdy!" (str. 288)

Kroniky prachu majú naozaj skvostnú obálku. Motív knižnice v obrysoch postavy mladej ženy verne zobrazuje hlavný námet aj atmosféru knihy. Román si ma získal svojou úprimnosťou, milotou a láskou k literatúre. Príbehov, ktoré sa zaoberajú knihami, nikdy nie je dosť a rád siahnem po každom titule s podobným zameraním. Aj keby z nich na konci "tiekol med". Záver je totiž ako vystrihnutý z povestnej červenej knižnice, čo sa síce dalo čakať, ale naši hrdinovia by si zaslúžili o čosi pragmatickejšie vyvrcholenie. Kroniky prachu sa síce hodia viac do pochmúrnejšieho počasia, keď sa môžete zakryť dekou a popíjať teplý čaj, no ani horúce dni nie sú zlé, aby ste ich vzali do rúk. Nekomplikovaný vzťah a odpočinková romantika, ktorá začala svoju dráhu na Wattpade, si nájde priaznivcov v každom ročnom období. 

Originálny názov: Animant Crumbs Staubchronik
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Petra Kýšková
Počet strán: 552

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Gabriel Allon v najlepšej forme

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ potešilo fanúšikov Daniela Silvu pred letom rozbehnutím reedície jeho starších titulov. Graficky sa nesú v duchu posledných nových románov z pera amerického autora a nepochybujem, že budú spolu tvoriť peknú farebnú kolekciu. Niektoré z avizovaných titulov som už čítal, po iných vďaka aktualizovaným vydaniam siahnem prvýkrát. Neohrozený, odvážny, lojálny a spravodlivý špión izraelskej tajnej služby Gabriel Allon je vždy zárukou napínavého čítania, v ktorom sa spája akcia, medzinárodná politika a osobný život ústredných postáv. Ten je občas potlačený pre teroristické hrozby, ale v konečnom dôsledku ide o nutnú obetu, ak sa chce svet aj ďalšie ráno zobudiť do mierového rána. Prinajmenšom jeho väčšia časť... 

"Bomba vybuchla o 21.12 na križovatke dvoch rušných ulíc neďaleko Puerta del Sol. Zostrojili ju v prenajatej garáži v priemyselnej štvrti a ukryli do dodávky Peugeot. Vďaka dômyselnej konštrukcii sa ničivá sila sústredila na reštauráciu, kam chodievala španielska vládna elita. Očití svedkovia nemohli opísať, čo sa stalo vnútri, lebo výbuch nikto neprežil. A keby aj taký svedok existoval, vypovedal by, že v jedinom hroznom okamihu začali vo vzduchu lietať telá, sklo, príbory, keramika - a všade bola krv. Vzápätí sa zrútila celá budova a mŕtvych i umierajúcich zasypali trosky." (str. 100)

Špiónka je jedenástou knihou v sérii a zhodou okolností patrí medzi tie, ktoré som zatiaľ nemal možnosť čítať. Bolo preto pomerne zaujímavé "vrátiť sa v čase" a vidieť, ako sa agenti Mossadu vysporiadali s nebezpečným nepriateľom spred desiatich rokov. Vzhľadom na početnosť Silvových románov je prirodzené, že okrem Gabriela Allona tvoria stálych účinkujúcich aj ďalšie postavy, priebežne sa zjavujúce v rôznych dielach. Okrem členov spravodajských služieb z celého sveta sú to neraz aj ich protivníci so svojimi rodinnými príslušníkmi. To je aj prípad tejto knihy, keďže sa v nej stretneme s dcérou Allonovho niekdajšieho súpera, ktorá im má dopomôcť s dolapením ešte horšieho darebáka. Celý príbeh je preto postavený na jej zverbovaní, výcviku a prieniku do nepriateľskej organizácii. Tým silne pripomína novší knižný prírastok v sérii s názvom Dom špiónov, i keď reagujú na odlišné organizácie. V priebehu dekády sa totiž naklonili misky váh a boj proti terorizmu mení svoje epicentrum. Od al-Káidy sa presúvame k Islamskému štátu, čo pripomína márny zápasy s hlavami bájnej hydry. Gabriel Allon si teda sotva môže užiť vytúžený pokoj s manželkou Chiarou, prípadne pri reštaurovaní slávnych umeleckých diel, a znova je vtiahnutý do život ohrozujúcej hry, a to ešte ako vyslúžilý člen tímu bez vedúcej funkcie. Do novej akcie sa Gabriel dostáva pod vplyvom frustrácie z krviprelievania, ktorého svedkom sa stal počas oddychového partnerského víkendu v Londýne. Snaha zabrániť útokom porovnateľným s 11. septembrom 2001 sa ukazuje ako správna motivácia, aby sa vyrovnal so svojimi negatívnymi pocitmi a pretavil ich do odhodlania porátať sa s pomstychtivým fanatikom. Text knihy je ako zvyčajne rozdelený do viacerých častí v súvislosti s napredovaním deja. Prvá tretina sa venuje hlavne oboznámeniu čitateľa so situáciou na medzinárodnej scéne, reflektuje dianie na začiatku minulého desaťročia a predstavuje ústredných hráčov na poli špionážneho príbehu. Pokračuje sa ponorom do praktík izraelského spravodajského výcviku, zoznamujeme sa s jednotlivými členmi tímu, ich vzťahmi a čiastočne aj minulosťou poznačenou stretnutiami so smrťou. Všetky línie a motívy napokon vygradujú v napínavom finále, ktoré však podlieha aj istej emocionalizácii. Gabriel Allon už viackrát ukázal svoju citlivú stránku, no určité pasáže ma naozaj prekvapili. Nečakal som až také prejavy, hoci keď uvážim, v akom stave sa hrdina nachádzal v úvode knihy, vyústenie tohto dejového oblúka je predsa len pochopiteľné. 

Daniel Silva (zdroj: NPR)

"Nadia odrazu pocítila hrozné výčitky svedomia. Valili sa na ňu bez varovania ako piesočná búrka. Tým, že spojila svoj osud s Izraelčanmi a Američanmi, ako keby sa vzdala svojej viery. Stala sa z nej kacírka, zradkyňa a zrada sa trestala smrťou. Zahalené znudené ženy okolo nej by s takým trestom nepochybne súhlasili. Nemali by na výber; keby sa odvážili postaviť na jej stranu, stihol by ich rovnaký osud. Vinu čoskoro vystriedal strach." (str. 190)

Aj v Špiónke navštívime viacero krajín, ako napríklad Anglicko, Spojené štáty americké, Francúzsko, Švajčiarsko či Saudskú Arábiu. Mravenčia práca analytikov, sledovateľov a šedých eminencií ukrytých za terénnymi agentmi sa tentoraz hlási o slovo o niečo viac. Niežeby príbehu chýbala akcia, je však prítomná najmä v úvode a závere, čím rámcuje dej a je využitá funkčne. Ak by Daniel Silva cielil na bombastickosť (doslova), nemal by problém zakomponovať početnejšie napínavé scény, ale tým by ukrojil z podstaty knihy. Špiónka je pútavým čítaním, ktoré pre fanúšikov autorovej tvorby nie je sklamaním a zároveň vhodne otvára cestu ďalším novým vydaniam jeho predošlých titulov.

Originálny názov: Portrait of a Spy
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Pohodové pátranie po vrahovej identite

Kniha Štvrtkový klub detektívov sa v záplave iných titulov určite nestratí. Na prvý pohľad zaujímavá otázka vám hneď padne do oka a po nej bude nasledovať anotácia a ďalšie sprievodné texty. Všetky sa nesú v milom, úsmevnom duchu, dokonca aj krátka zmienka o autorovi. Vydavateľstvo Slovart pristúpilo ku grafickému spracovaniu románu s primeranou "vážnosťou" a pekne sa vyhralo aj s oriezkou. Takýto vizuál je pohladením duše každého knihomoľa, ktorý si neužíva len obsah, ale aj formu. Debut Richarda Osmana je síce charakterizovaný ako krimi založené na pátraní po brutálnom vrahovi, ale pravda je kdesi inde. Teda... niežeby vyšetrovanie zločinu nebolo hlavným námetom. Je však zaobalený do omnoho jemnejších, láskavejších a hranice žánru presahujúcich motívov.  

"Elizabeth si prezrela všetky lajstrá, ale nedávalo to hlavu ani pätu. Potrebovala, aby sa na to niekto pozrel a vysvetlil jej, čo je čo. Je tam niečo mimoriadne? Niečo, do čoho môžeme strkať nos vo voľnej chvíli? Elizabeth verila, že v tých záznamoch budú skryté stopy. Ale kde? Spýtala som sa, či jej to nemohol vysvetliť muž, ktorý jej poskytol tie záznamy. Žiaľ, tomu človeku som urobila iba jednu láskavosť, nie dve, vyhlásila Elizabeth. A vraj ju prekvapuje, že vzhľadom na moje politické presvedčenie hovorím o mužovi. Mala pravdu, nebol to správny postoj, ale stavím sa, že to bol muž, povedala som, a ona pripustila, že mám pravdu." (str. 93)

Keď sa to tak vezme, dej knihy sa až tak nehýbe, prvá polovica pomerne stagnuje, ale pritom nemáte dojem, že sa nič nedeje. Môžu za to krátke kapitoly, striedanie uhlov pohľadu a všadeprítomná ľudskosť a pochopenie pre rôzne povahové prejavy. Štvrtkový klub detektívov pozostáva zo štyroch členov, a hoci sa zdá, že rozprávačkou je najnovší prírastok Joyce, prím hrá temperamentná Elizabeth. V tomto zmysle mi celkom nesedela kompozícia textu, keďže raz čítame zápisky z Joycinho denníka, inokedy - väčšinou - nahliadame na dianie cez optiku vševediaceho rozprávača. Striedanie pohľadu mi zavše nevadí, no tentoraz to na mňa ktovieprečo pôsobilo rušivo. Takzvaný "cosy crime" v sebe spája tradičnú britskú detektívku, suchý humor a pocit pohody plynúci z vykreslenia postáv, ktoré si rýchlo obľúbite. Ani sa nečudujem, že v krajine pôvodu zaznamenala taký nebývalý ohlas. Je poctou literárnym koreňom, miestnej náture aj určitým životným pravdám. Zasadenie deja do osady vytvorenej špeciálne pre rezidentov v dôchodkovom veku sa ukázalo ako trefa do čierneho. S podobným motívom už prišli aj iní autori či autorky (napr. Fínka Minna Lindgren), no Richard Osman viac než na riešenie zločinu a spoločenský presah stavil na prienik do vnútra ľudí, pre ktorých nie je vyšší vek dôvodom na nudu a bezobsažné dožívanie. Elizabeth je už istý čas zdrojom spisov k odloženým prípadom, a aj keď ide o príjemnú zábavku, na skutočný prípad si musí štvorica penzistov počkať. Možnosť zapojiť sa do aktívneho vyšetrovania sa naskytne, keď dôjde k vražde Tonyho Currana, obchodného partnera Iana Venthama, ktorý ho vyšachoval z miliónovej výstavby ďalšej osady. Tým sa stáva hlavným podozrivým, a keďže časť klubu bola svedkom ich hádky, sú pre políciu východiskovým zdrojom informácií. Do prípadu je navyše zapletený aj syn Rona - jedného z členov klubu a Elizabeth sa podarí získať na ich stranu aj mladú ambicióznu policajtku. Karty sú teda rozdané a čaká sa na ďalšie ťahy. Tých v druhej polovici knihy pribúda čoraz viac, až vyvrcholia v pomerne dramatickom finále. Som rád, že Osman nezabudol na prvok akcie a potešil aj jej priaznivcov. Niežeby sa zo stránok liali potoky krvi, ale vzhľadom na námet je určite na mieste poukázať na fakt, že roztomilí dôchodcovia predsa len stúpajú na otlak nebezpečnému vrahovi. Inak by to celé vyznelo ako rozprávka a výsledný dojem by nebol ani zďaleka taký pozitívny. 

Richard Osman (zdroj: Twitter)

"Možno si myslíte, že som posadnutá vraždami - odkedy som si začala písať denník, o inom nehovorím. Tak by som vám teda mala povedať aj čosi iné. Porozprávajme sa o niečom inom, ako sú vraždy. Čo vám mám povedať? Keď som po odchode z polície vytiahla vysávač, Elizabeth sa začudovala, odhadovala vraj, že používam Dyson. Vyhlásila som, že v mojom veku sotva. Ale možno by som to mala risknúť. A keď som povysávala, dali sme si pohár vína. Na fľaši nebola zátka, ale skrutkovací vrchnák, no človek si to dnes ani nevšimne, však? No víno je rovnako dobré." (str. 138-139)

Joyce, Elizabeth, Ron a Ibrahim sú postavy, s ktorými by ste si iste mali čo povedať, a práve to z nich robí také čitateľsky obľúbené a príťažlivé osobnosti. Ich rozhovory, pohnútky, prejavy a výmysly vás pobavia a prinútia zamyslieť sa nad údelom staršieho človeka. Produktívny vek je iba vágne pomenovanie, skutočná aktivita by sa mala posudzovať inak. Spoločnosť však neraz dôchodcov odsúva na druhú koľaj, hoci by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Richard Osman sa venuje aj téme vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vyrovnávaniu sa so stratou a smrťou i vedomiu, že s postupom času niekdajšie úspechy už nežiaria ako kedysi. Štvrtkový klub detektívov je príjemné, inteligentné čítanie, ako stvorené pre teplé letné dni. A keďže ide len o prvý diel série, do osady plnej životaschopných a zvedavých penzistov určite zavítam aj nabudúce.
Originálny názov: Thursday Murder ClubPríslušnosť k sérii: 1. dielPreklad: Tamara ChovanováPočet strán: 392
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Smrť, vina a pochybnosti

Séria v hlavnej úlohe so Sarah Geringenovou sa už vďaka prvej časti stala mojou obľúbenou. Francúzsky spisovateľ Nicolas Beuglet využíva to najlepšie, čo ponúka moderný žánrový mix krimi, mystiky a konšpiračných trilerov. Pritom žiadny diel nie je podobný ostatným. Úvodný Výkrik bol krásne temný a zdolal ma svojou atmosférou, pokračovanie Komplot pracuje so stáročným sprisahaním a mieša vedu s náboženstvom a aktuálna novinka Diabolský ostrov výrazne zasahuje do osobnej roviny protagonistky a posúva nečakané zvraty a prekombinovanosť na maximum. Oproti svojim knižným súrodencom však disponuje jedným veľkým mínusom - je zhruba o polovicu kratšia. Je to škoda, pretože práve Beuglet patrí k autorom, u ktorých mi hrubšie diela nevadia, keďže sú opodstatnené nabitým dejom a množstvom zaujímavým námetov. 

"Konce prstov na rukách a nohách mal opuchnuté, pokožka sa mu miestami tak vydula, že krvavé pľuzgiere vyzerali, ako by mali už-už prasknúť, na iných miestach už boli viditeľné gangrény, ktoré napádali tkanivo ako lepra a šíril sa z nich hnilobný zápach. Ešte väčší šok jej spôsobil pohľad na tvár, ktorému sa spočiatku vyhýbala. Stopy po neznesiteľnom utrpení pod alabastrovo bielym nánosom znetvorili črty človeka, ktorý bol jej otcom: kútiky úst mal natrhnuté a krv sa mu v nich zrazila do gaštanovohnedých hrudiek. Najstrašnejší bol však des v mŕtvych očiach muža." (str. 21)

Dej Diabolského ostrova sa odohráva rok po udalostiach v Komplote, keď sme sa so Sarah rozlúčili v talianskom väzení, kde skončila za vraždu pápeža. Prepustenie na slobodu sa však nenesie v duchu radosti a úľavy. Šéf osloskej polície Stefen Karlstrom má totiž pre Sarah zlú správu - jej otec bol brutálne zavraždený a jeho telo je doslova zahltené rôznymi zvláštnymi znakmi. Pred Sarah a jej verným druhom Christopherom sa tak otvára ďalší zamotaný prípad s trpkou príchuťou osobnej zainteresovanosti. Napriek malému priestoru sa autorovi podarilo vykresliť vnútorný boj svojej hrdinky. Do vyšetrovania sa síce púšťa s niekdajším odhodlaním, no je v ňom i štipka neistoty plynúca z ocitnutia sa na druhej strane barikády. A ako zvyčajne sa s jednou stopou vynára množstvo ďalších otázok, až sa zdá, že svetlo na konci tunela je v ďalekom nedohľadne. Sarah nemala s otcom dobrý vzťah a ako zisťuje, ani jej názor naňho celkom neodrážal realitu. Až po jeho smrti spoznáva jeho život a prepojenia na nebezpečných ľudí. Ruka v ruke s tým prichádza pocit viny a nevyhnutá otázka, či bolo v jej moci zabrániť tragédii, ak by prejavila väčší záujem alebo prekonala hranice svojich postojov voči nemu. Preskúmanie rodinných vzťahov či Sarahinho vnútra by si možno zaslúžilo viac priestoru, no na druhej strane aspoň rýchlejšie odsýpa samotný príbeh, čomu napomáhajú aj kratšie kapitoly. Knihu vďaka tomu zhltnete veľmi rýchlo. Ako sa hovorí - malá kopa pýta viac, a Nicolas Beuglet to napĺňa vrchovato. Rozohral totiž toľko motívov a línií, že mnohé ostane nevypovedané, a tak nám neostáva nič iné, iba netrpezlivo čakať na pokračovanie série. V predošlých častiach sme spolu s hrdinami cestovali za pravdou do viacerých kútov sveta. Diabolský ostrov je v tomto smere striedmejší, dostaneme sa predovšetkým na Sibír, no napriek tomu vás autor dokáže presnými opismi preniesť do každého prostredia. To platí aj pre objasňovanie nových moderných poznatkov, konkrétne z oblasti epigenetiky. V súčasnej tvorbe sa s ňou stretávam pomerne často, ide o zaujímavý odbor, prinášajúci možnosť realizovať sa nielen pre vedcov, ale aj početných konšpirátorov. Nečudo, že autori krimitrilerov radi siahajú po príležitosti zakomponovať takúto kontroverziu do svojich diel. 

Nicolas Beuglet (zdroj: Carobookine)

"Nie a nie sa zbaviť zlovestného spevu. Hučal jej v ušiach, prenikal pod kožu. Namierené ukazováky dedinčanov sa jej plazili pod oblečenie a dotýkali sa jej tela. Aké šialenstvo sa skrýva za správaním všetkých tých ľudí? Prečo sa tak veľmi boja toho miesta? Mali to na svedomí povery alebo spomienka na skutočnú tragédiu? Po ďalších dvoch hodinách tichej plavby v zovretí sibírskych plání Sarah vedela, že čoskoro dostane odpovede na svoje otázky. Za meandrom ramena Obu sa pred nimi vynoril z hmly ostrov." (str. 154)

Nicolas Beuglet je skúsený spisovateľ a vie, ako ukočírovať aj na pohľad príliš rozvetvený príbeh. Napätie, záhadná smrť, rodinné vzťahy, vedecké pozadie, duševné poruchy - to všetko tvorí nezameniteľný kolorit jeho rukopisu. Teší ma, že Lindeni pre nás objavilo tohto autora, popri Bernardovi Minierovi a Franckovi Thilliezovi ho považujem za najlepšieho reprezentanta daného žánru a dúfam, že jeho romány tu s nami budú ešte dlho.

Originálny názov: L´Ile du diable
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sarah Geringenová)
Preklad: Zuzana Szabóová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.