Marek Zákopčan's Blog, page 10

Emancipácia, knihy a záhady

Mám rád príbehy tiahnuce sa niekoľkými desaťročiami. Majsterkou na slovo vzatou, čo sa tohto spracovania týka, je/bola Lucinda Rileyová. Meno Fiony Davisovej mi bolo neznáme, no odteraz budem netrpezlivo vyčkávať na každú jej preloženú knihu. Samozrejme, ak sa Tatran rozhodne pokračovať v spolupráci s nadanou Američankou, ktorá si berie za inšpiráciu rôzne historické budovy v New Yorku. Vôbec pritom nezáleží na tom, či ich poznáte. Autorka vás dokonale prevedie ich chodbami a vyvolá vo vás nesmiernu túžbu navštíviť spomínané miesta a na vlastnej koži zažiť ich nevšednú atmosféru. Knižnica na Piatej avenue je žánrový mix, kde funguje každý dielik skladačky, a ak ste bytostným milovníkom slovesného umenia, stane sa vaším obľúbeným titulom.

"Laura mala po troch hodinách dosť materiálu nie na deväťtisíc, ale rovno deväťdesiattisíc slov. Klub heterodoxie vyzeral ako dokonalá téma na diplomovú prácu. Spĺňala požiadavku profesora Wakemana, aby pojednávala o "ženskej téme", no na rozdiel od väčšiny jeho zadaní by aspoň mala skutočný význam. Laura zistila, že predstava Novej ženy ju zaujala. Pocítila osteň viny, keď si spomenula, že čo počula, by malo ostať tajné, ale nakoniec sa rozhodla, že do toho pôjde. Diplomovka je predsa len cvičenie, nebude zverejnená a nemala by tým porušiť žiadne pravidlá." (str. 86-87)

Na svoje si prídu fanúšikovia histórie, rodinnej drámy, mysterióznych príbehov aj spoločenských románov. Dej začína rokom 1913 a predstavuje prvú z dvoch hrdiniek - Lauru Lyonsovú, ktorá býva so svojou rodinou priamo v priestoroch newyorskej knižnice. Jej manžel sa stal totiž tamojším správcom a v rámci jeho pozície mu prislúcha i služobný byt. Tu sa musím pristaviť, pretože už len samotná predstava podobného ubytovania je zdrojom rozkoše pre každého knihomoľa a asi aj preto mi Laurina línia prirástla k srdcu o čosi viac. Z Laury síce nesála rovnaké nadšenie, ale zato sa usiluje nájsť si svoje miesto vo svete, kde číhajú zmeny na každom kroku. To ide ruka v ruke s posúvaním vlastných hraníc a prehodnotením postojov, čo Laura napĺňa vrchovatou mierou. Nielenže si svojou tvrdohlavosťou vydobyje miesto študentky žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite, ale navyše sa zapojí aj do činnosti neviazaného, radikálneho ženského hnutia. Ako budúca novinárka a zanietená študentka si však mylne vysvetľuje prísne pravidlá zoskupenia a na svoju ľahkovážnosť doplatí na viacerých frontoch...  Druhú dejovú líniu, zasadenú do roku 1993, reprezentuje Laurina vnučka Sadie Donovanová, ktorú osud zavedie na rovnaké chodníčky ako jej starú mamu. V knižnici síce nebýva, no získa vysnívané miesto kurátorky. Okrem lásky ku knihám však obidve ženy spája aj omnoho záhadnejšia okolnosť - v ére oboch dochádza v Knižnici na Piatej avenue ku krádežiam vzácnych diel. Ba čo viac, podozrenie padá práve na naše protagonistky. Je možné, že by sa členky jednej rodiny vyznačovali lepkavými prstami? Samozrejme, odpoveď bude o niečo zložitejšia. Tento detektívny motív skvele prepája obdobia vzdialené osemdesiat rokov a burcuje čitateľovu zvedavosť. Ako je možné, že sa rovnaký zločin deje aj s takým časovým odstupom? Ide o pokračovateľa, napodobniteľa, alebo nebodaj toho istého páchateľa? Mysteriózny prvok dodáva príbehu pútavú iskru a odhalenie rodinných tajomstiev graduje každou obrátenou stránkou. Či budete v závere spokojní s vyústením pátrania, je už na vašom vlastnom posúdení, no osobne som čakal čosi... fascinujúcejšie. Určite nie som sklamaný, iba som sa neubránil porovnávaniu s inými titulmi, kde hrajú knihy jednu z hlavných úloh, a končili strhujúcejšie (napr. Trinásty príbeh si pamätám aj po rokoch).

Fiona Davisová (zdroj: Fairfield County Look)

"Sadie presvedčila pána Adriana, aby jej dovolil pozrieť sa do kníhkupectiev na jeho zozname, či nevyňuchá to Šarlátové písmeno. Pán Adriano nápad najskôr zavrhol, ale presvedčila ho argumentom, že vedomosti o vzácnych knihách sú v tomto prípade kľúčové. Okrem toho na ňom bolo priveľmi vidno, že je bývalý policajt, povedala, a to si musel priznať. Keďže stále váhal, vyhrážala sa mu, že tam zájde aj na vlastnú päsť, lebo nedokáže len tak sedieť a nič nerobiť." (str. 104)

Chodby rozľahlej historickej knižnice sú ako stvorené na rozohratie záhadnej partie, a hoci som danú budovu (zatiaľ) nenavštívil, nazdávam sa, že jej priestor využila Fiona Davisová na maximum. Občas som síce mal dojem, že je pre príbeh podstatnejšia než samotné hlavné postavy, a pár desiatok strán mi trvalo zvyknúť si na autorkin štýl, no postupne som sa naladil na jej vlnu. Zaujímalo ma celkové rozuzlenie, okorenené bojom za ženské práva, analýzou medziľudských vzťahov a prepojenie dvoch časových línií. Knižnica na Piatej avenue svojím obsahom a vyznením veľmi dobre zapadá do zbierky titulov Tatranu - upúta, zabaví i poučí. 

Originálny názov: The Lions of Fifth Avenue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ako sceliť rozbité srdce

Málokedy ma udalosti v knihách dojmú natoľko, že by som uronil slzu. Preto, keď je nejaký titul ohlasovaný ako doják, pri ktorom sa vám naplno otvoria slzné kanáliky, pristupujem k nemu skepticky. Nazdávam sa totiž, že na mňa číha prehnane sentimentálny príbeh tlačiaci na pílu, cielene vyvolávajúci v čitateľovi búrku emócií. Reakcie na Môj prvý tanec zneli práve tak, no zaujal ma názov a ani anotácia neznela zle. Zdalo sa, že okrem pestrej palety pocitov sa dočkám aj vydarenej romantickej komédie a osobne vždy dám šancu knihám, ktoré nejakým spôsobom zasahujú do umeleckého sveta. Rozvíjať tanec na stránkach je pomerne náročné a závisí od rozprávačského talentu autora či autorky, nakoľko dokáže preniesť jeho aspekty do vnímania čitateľa. 

"Pri refréne schytí stojan mikrofónu a nahne ho dopredu, akoby potreboval na svoj hlas viac miesta, akoby potreboval viac mieta na emócie, ktoré nám chce odovzdať, aby v nás rástli. V mysli sa mi vynorí obraz toho, ako bude vyzerať jeho budúcnosť. Žiaden malý klub, ale štadión. Nie päťdesiat ľudí, ale päťdesiattisíc. Nie nedokončená pieseň, ale celý zoznam hitov. V tejto budúcnosti dostane všetko, po čom túži. Ale potom pokrútim hlavou, lebo sa to, samozrejme, takto nestane. Za posledné týždne som kvôli svojim víziám videla dostatok zlomených sŕdc, aby som vedela, že život takmer nikdy nie je taký, aký si myslíte, že bude." (str. 106-107)

Meno Nicoly Yoon mi bolo povedomé, hoci som od nej ešte nič nečítal. Až neskôr mi došlo, že som videl filmy nakrútené podľa jej kníh. Tie ma síce bavili, ale hneď som ich zaradil do kategórie raz a dosť. Každopádne mi bolo jasné, že Nicola je skúsená spisovateľka a v správnych rukách sa náročný námet  môže vydať nezabudnuteľnou cestou. A naozaj to tak bolo! Jej novinka, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo, vás odzbrojí čarovným, provokujúcim príbehom o nutnosti riskovať, žiť naplno a nabrať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ústrednou hrdinkou je osemnásťročná Evie, ktorá na prahu dospelosti čelí rozpadu manželstva svojich rodičov a potýka sa aj s dôsledkami toho, že videla otca bozkávať cudziu ženu. Tu sa hneď musím pristaviť. Pokiaľ ide o rozvod rodičov, ten je, žiaľ, pomerne bežnou súčasťou života mladých ľudí, a väčšina autorov sa zameriava na jeho spracovanie mladšími tínedžermi. Páči sa mi, že Nicola Yoon poukazuje na jeho prežívanie aj u človeka, ktorý je už podľa zákona dospelý. Evie sa pohybuje na hranici detstva a so všetkými ďalšími zmenami, čo na ňu čakajú, ho vníma ešte intenzívnejšie. Nemyslite si však, že sa vyžíva v trápení, popritom sa dostáva do mnohých zábavných situácií, ktoré kompenzujú ťaživejšie témy a zároveň pripravujú pôdu pre nadchádzajúce udalosti. Evie sa zatvrdí a prestáva veriť vo večnú lásku. Zbavuje sa zbierky romantických kníh, pričom získa inú, čo jej obráti život hore nohami. Má názov Môj prvý tanec, čo je zvláštne samo osebe, ale Evie začne mať odvtedy vízie, kde vidí priebeh vzťahu rôznych párov (a najmä ich rozchody). Tie zdieľa so svojím kamarátom Martinom, ktorý mi ako postava s krásne otvorenou mysľou veľmi sadol. Pátranie po záhadnej žene, ktorá jej knihu venovala, zavedie Evie do tanečného štúdia La Brea. Zapíše sa na kurz a zoznámi sa s chlapcom menom X (skratka od Xaviera). Tento moment je zlomový a Evie postupne prehodnocuje svoje postoje k nadväzovaniu bližších kontaktov, láske i jej pominutiu. Popritom, ako sa učí rôzne tance a pripravuje sa na súťaž, pomaly, ale isto podlieha Xavierovmu šarmu. Ako by aj nie, keď je navyše aj lídrom rockovej kapely a predstavuje svieži vietor v jej pochmúrnych, zmätených dňoch? 

Nicola Yoon (zdroj: NPR)

"Viem, že ho pobozkám. Úprimne, nič ma nemôže zastaviť. Chcem ho pobozkať už nejaký čas. Asi od LaLaLand prehliadok. Možno som to chcela ešte skôr. Jediný dôvod, prečo som to ešte neurobila, je to, že sa bojím. Bojím sa kvôli otcovi a rozvodu. Kvôli víziám. Čo keď uvidím našu budúcnosť? Čo keď nebudeme mať dobrú budúcnosť? Ale už sa viac nechcem báť. Nahnem sa a zakloním hlavu. Narazíme o seba zubami. Usmeje sa mi do pier a na sekundu sa odtiahne, aby upravil našu polohu." (str. 124)

Nicola Yoon skvele mieša skutočnú kliatbu s tým, ako si my sami neraz vytvárame vlastné prekliatia, zvaľujúc vinu na okolitý svet. Tento ústretový, sugestívny román jemne vnáša do mysle čitateľa pravdu o tom, aké je dôležité narúšať stereotyp, prekonávať sa a hľadať nové spôsoby riešenia problémov. A, prirodzene, nebáť sa požiadať o pomoc iných ľudí, pretože to nie je prejavom slabosti, práve naopak. Ide o prejav dôvery, čo môže viesť k ďalším netušeným možnostiam. Môj prvý tanec prečítate raz-dva, kapitoly sú krátke, ale dojem vo vás ostane dlho. Som rád, že som sa tejto knihe nevyhol, ani by som netušil, o čo prichádzam. Prajem jej úspešnú cestu do slovenských sŕdc, moje si už získala. 

Originálny názov: Instructions for Dancing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Lesniaková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Obyčajní ľudia v kolotoči svetových dejín

Robert Harris sa po nevšednom "historicko-apokalyptickom" Druhom spánku znovu vracia k tematike druhej svetovej vojny. Na tomto poli sa prejavuje ako suverén, preniká do viac i menej známych súvislostí a na dejinotvorné udalosti nahliada s pochopením a úctou k hrdinom, ktorých mená sa napriek nepopierateľným zásluhám nedostali do učebníc dejepisu. Z autorových románov inšpirovaných pohnutým obdobím prelomu 30. a 40. rokov mi najviac utkvel v pamäti Mníchov, no V2 za ním zrejme nebude v ničom zaostávať. Spracúva pre mňa pomerne neznámy vývin nemeckej zbrane, čím sa mi opäť rozšírili obzory. Tieto knihy sa nedajú čítať povrchne, či už preto, že vás okamžite vtiahnu do deja, alebo pre ich široký záber. 

"Nad horiacimi budovami sa vznášal ružovo-červený opar. Mesačný svit sa valil trhlinami v hmle. Videl záplavu hviezd, ktorým sekundovali jasné tenké lúče svetlometov križujúce oblohu. Bombardéry nevidel, zato v pauzách medzi ohlušujúcimi explóziami, ktoré otriasali zemou, zreteľne počul dunivé burácanie ťažkých motorov. Okolo neho pobehovali v panike prízračné postavy. Dobrú minútu tam stál ako prikovaný, akoby bol iba divákom v nejakej zvukovo-svetelnej šou. Spamätal sa, až keď pocítil na koži neprirodzené teplo, a zmocnil sa ho strach z ďalšieho výbuchu." (str. 147)

Ako je Robertovým zvykom, udalosti zobrazuje z viacerých uhlov a aj tentoraz sa dozvieme o rôznych okolnostiach výroby súčiastok či boja britskej rozviedky proti novej hrozbe. Hitler zamýšľal použiť strelu s názvom V2 proti Británii, čím ju plánoval zraziť na kolená a zasadiť spojeneckým silám zdrvujúci úder. Písmeno V v názve rakety odkazuje na slovo Vergeltungswaffe - zbraň pomsty. Štrnásty román Roberta Harrisa znovu zaujme plnohodnotnými dobovými reáliami, vyvolávajúcimi dojem, že sa vám odvíja pred očami skutočný príbeh. Na prvom mieste je, samozrejme, autorova živá predstavivosť a schopnosť previesť ju na čitateľa, no za napísaním knihy stálo nepochybne obrovské množstvo práce a hľadania zdrojov. Osobne nie som veľký fanúšik príbehov, ktoré sa príliš točia okolo odborných výrazov a oblastí, kam bežný smrteľník nikdy nenahliadne. Spočiatku som mal obavy, hoci som vedel, že Harris myslí na všetko a nedovolí, aby bol jeho text prešpikovaný zbytočnou terminológiou. Tá by dej spomaľovala a na čitateľa mohla pôsobiť zmätočne. Nedá sa povedať, že by mi bolo z uvedených pojmov všetko jasné, ale odborná zložka problému je, našťastie, ľahko stráviteľná. Napokon, ani ľudia vyrábajúci súčiastky strely v podzemnej továrni v Peenemünde nevedeli viac, než im bolo dovolené vedieť. Išlo totiž o väzňov, využitých pre tajnú prácu. Na opačnom brehu stoja britskí matematici ako súčasť rozviedky, ktorí verili, že s pomocou radaru mapujúceho cestu rakiet by sa im podarilo vypočítať presné miesto ich vystrelenia. Ak by boli úspešní, mohlo by ich vojenské letectvo bombardovaním zničiť nepriateľské základne skôr, než by im od nich hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. Napätie však neplynie iba z hry o čas a rýchle výpočty, boj prebieha aj priamo v teréne na území Beneluxu. Postavy ako Angličanka Kay Caton-Walshová či inžinier Rudi Graf sú peknou ukážkou spisovateľského remesla, pretože disponujú početnými vlastnosťami, z ktorých najviac vyčnieva ich cieľavedomosť. Vojna preverila skutočné charaktery a bolo pútavé sledovať, ako sa postavy vyvíjajú a smerujú k neodvratnému (?) koncu. 

Robert Harris (zdroj: Goodreads)

"Čatárka pri mape zabodla červený špendlík do miesta určeného nahlásenými súradnicami. Kay vzala logaritmické pravítko. Všetky myšlienky o tom, čo sa práve odohráva v Londýne, sa rozplynuli. Sama bola prekvapená, aký cítila pokoj. Myseľ sa jej rozdvojila - jedna časť sa sústredila na výpočet, druhá dozerala, aby postupovala správne. Priesvitný jazdec s ryskami sa kĺzal po rámiku pravítka raz na jednu, raz na druhú stranu, jeho presnosť upokojovala. Svet sa zredukoval na čísla." (str. 166)

Harris rád využíva schému dobrého človeka v zlom svete, ale ani raz pritom nestúpil vedľa. Jednou z najznámejších skutočných osôb, vystupujúcich v románe, je nemecký vedec Werner von Braun, presvedčivý člen SS a politický aktivista, ktorý sa nestratil za žiadnych okolností. Robert Harris pristupuje k nemu i ďalším reálnym osobnostiam s patričnou dávkou objektivity. Prirodzene, rozsah knihy mu nedovoľuje pojať úplne všetky aspekty ich zamerania či povahových čŕt, ale napriek tomu sa o nich dozviete mnoho zaujímavostí. V2 kráča v stopách svojich starších knižných súrodencov (Mníchov, Enigma, Vaterland) a robí im česť. Strávite s ním príjemné chvíle a zaručene si budete chcieť o celej akcii zistiť viac. Aj ja som podľahol snahe vyhľadať si dodatočné informácie o danej operácii, hoci táto časť vojnových dejín nie je práve mojou šálkou kávy. Aj v tom však tkvie autorov talent, o ktorom už nemusí nikoho presviedčať, jeho úspešné tituly hovoria jasnou rečou. 

Originálny názov: V2
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Pravda, zrada a láska občas kráčajú ruka v ruke

Tamera Alexanderová je jednou z ťažiskových autoriek vydavateľstva i527.net a svoj status si zaslúži vrchovato. Príbehy z amerického Juhu s nádychom vznešenosti, výrazných spoločenských zmien aj láskou k človeku, prírode a Bohu oslovia každého fanúšika historickej romantiky. Zo stránok Tameriných kníh vanie nostalgia Margaret Mitchellovej, ale pritom si buduje vlastný štýl. Kto číta preklady jej románov už niekoľko rokov ako ja, vidí dokonca kvalitatívny posun, čo nie je zas v danom žánri bežný jav. Farby pravdy pokračujú v nastolenom duchu série, vďaka čomu sa nám opäť ponúka jedinečná možnosť nazrieť za oponu americkej občianskej vojny a jej rozličných dôsledkov.  

"Zatiaľ sa jej darilo vyhýbať sa mu. Možno sa už z hotela odsťahoval. Kiežby to tak bolo. Keď sa v ten večer vytackala hore schodmi a zistila, že na ňu civie... Och. Už len pri spomienke na to sa červenala. Plášť sa jej otvoril a odhalil nočnú košeľu a ona vedela, že si to všimol. Prezradil ho jeho lišiacky úsmev. Potom doňho narazila pri východe z obchodu! Istotne si ju všimol, no aj napriek tomu sa neuhol, takže mohli obaja skončiť na zemi. Keď si však spomenula na to, ako pevne ju chytil a pritiahol k sebe, bolo jej jasné, že také niečo by sa nestalo." (str. 84)

Statok Carnton v meste Franklin je skutočným miestom, ktoré sa stalo svedkom mnohých pohnutých osudov. Spojené štáty boli po vojne Severu proti Juhu poznačené nielen krvou a zničenými rodinami, ale na vyššej úrovni aj ekonomickými a spoločenskými následkami, ktoré ich dohnali na pokraj kolapsu. Okolie Franklinu si dodnes pamätá boje medzi krajanmi, tvoriace aj jeden z hlavných motívov úvodnej časti série s názvom Prísaha. V nej sme mali možnosť zoznámiť sa s rodinou McGavockovcov, s ich zamestnancami a ďalšími postavami. Farby pravdy prinášajú pohľad na dianie po skončení občianskej vojny, no kto by čakal, že USA nastúpili na pokojné časy, bol by na omyle. Ľudská pamäť síce dokáže byť selektívna a postupne zabudnúť na to zlé, no na niektoré veci sa nedá zabudnúť nikdy. Najmä ak sú poznamenané klamstvom, zradou a nedôverou. Autorkina novinka ponúka okrem samozrejmého umeleckého zážitku aj niekoľko naozaj zaujímavých poznatkov. Tie sa týkajú predovšetkým vtedajšieho falšovania peňazí a vzniku tajnej služby. Hlavnou hrdinkou je Catriona, pôvodom Írka, ktorá sa vydá do zámoria hľadať svojho brata Ryana aj so sedemročnou sestričkou. Jej partnerom na ceste za pravdou sa stáva Wade, ktorý vstúpil do tajnej služby Spojených štátov a vo Frankline má odhaliť sieť falšovateľov. Vydáva sa za bývalého vojaka Konfederácie a zoznamuje sa s pôvabnou Catrionou. Jeho záujem však naráža na prekvapivý fakt, že vlastní veľmi vydarené peňažné falzifikáty. Razom sa z nej stáva hlavná podozrivá a je otázne, či mu srdce dovolí podľahnúť vzájomnej príťažlivosti, alebo počúvne rozum a bude si držať emocionálny odstup... Tamera Alexanderová 

"Keď sa John McGavock opýtal, či sa jej brat od posledného listu z dvadsiateho deviateho novembra už neozval - Wade spomalil krok -, zaváhala. Jasne si na to spomínal, pretože ho to vtedy zaujalo. Priemerný človek obyčajne zaváha predtým, než vysloví nejakú lož. To sa naučil vo vojne počas výsluchov zajatcov Konfederácie. Ale človek, ktorý je navyknutý klamať alebo je v podvádzaní vycvičený, vypúšťa z úst klamstvá bez najmenšieho zakolísania." (str. 258)

Catriona a Wade sú skvelý pár, páčili sa mi dokonca viac než protagonisti predošlej časti. Asi aj preto, že k slovu sa prihlásila detektívna línia, čo príbeh výborne oživilo a poskytlo Tamere Alexanderovej bohaté možnosti, ako ho spracovať. Vzťah hrdinov nie je prvoplánový, buduje si pevné základy a veríte im každé slovo i výrečný pohľad. Disponujú obrovskou ľudskosťou, až radi podľahnete dojmu, že išlo o skutočné osoby z mäsa a kostí. Farby pravdy sú dojemné, romantické i strhujúce a Príbehy z Carntonu posunuli zase o čosi vyššie. Jednotlivé diely môžete čítať aj samostatne, sú prepojené minimálne, ale určite si prečítajte všetky. Neoľutujete. Dozviete sa čosi nové a zároveň vás prinútia zamyslieť sa nad otázkami viery, úprimnosti a citov. 

Originálny názov: Colors of Truth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Príbehy z Carntonu)
Preklad: Zuzana Vengliková
Počet strán: 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Zdokonaľovanie schopností na ceste k cieľu

Kniha Vojak sa tvári ako životopis člena britskej špeciálnej jednotky SAS, a preto spočiatku nevzbudila u mňa veľký záujem. Radšej dávam v tomto smere prednosť beletrii... No keď sa mi dostala do rúk, hneď ma vyviedla z omylu. Jay Morton síce vychádza zo svojich štrnásťročných vojenských skúseností nadobudnutých na viacerých misiách i mimo nich, ale tie sú iba základným kameňom pre budovanie širších súvislostí. Armáda poskytuje priestor rôznym typom osobností, či už vykonávateľom rozkazov zosobňujúcim poriadok a disciplínu, alebo, naopak, veliteľom tiahnucim jednotky vpred. Nie každý veliteľ je však zároveň aj prirodzeným lídrom a tento rozdiel môže v hraničnej situácii predstavovať rozdiel medzi životom a smrťou.  

"Ja mám našťastie povahu, ktorá ma priam nabáda k skúšaniu nových vecí. Som skôr chaos ako poriadok. Mám rád spontánnosť a flexibilitu. Ak máte radi poriadok a niečo ho ohrozuje, ťažšie sa prispôsobíte novej situácii. Lenže ak prijmete chaos ako súčasť života, oveľa ľahšie sa zmeníte. Nikdy som sa nebál nových zážitkov a vždy som sa do nich púšťal s otvorenou mysľou a usiloval sa z nich vyťažiť maximum. Niekedy mi zmenili život, niekedy to bola iba sranda bez vážnejších následkov, inokedy som sa sklamal. Keby som to však neskúsil, nič by som nezistil." (str. 51)

Úvodné dramatické udalosti na najvyššom pohorí sveta poskytujú autorovi skvelé východisko zamyslieť sa nad svojím životom aj nutnosťou hýbať sa, aj keď sú okolnosti kruto nastavené sťažiť mu postup. Osobne nemám rád takéto do očí bijúce udičky pre čitateľa, ale v tomto prípade nejde o nič prvoplánové. Osamelosť v kontexte nespútaných veľhôr má svoje opodstatnenie, no Jay Morton vám ho neprezradí ihneď. Aby ste porozumeli jeho na pohľad šialenému rozhodnutiu, musíte ho spoznať o niečo bližšie. Našťastie nás ušetril príliš detailného predstavenia svojej celoživotnej púte a z ranej mladosti vyberá stručné fakty, adekvátne jeho charakterovým črtám. Neposedný žiak s bohatým vnútorným svetom mal odmala chuť roztiahnuť krídla, a preto neobsedel v žiadnej škole. Vízia univerzity sa nestretla s úspechom práve pre jeho chuť žiť naplno a na prahu dvadsiatky vstúpil do armády. Prienik do výcviku špeciálnych zložiek považujem za veľmi zaujímavý a obdivuhodný. Mnohí v ňom zlyhali, no Jay sám vraví, že miluje náročné úlohy, ktoré ho môžu kamsi posunúť najviac. Na každej pozícii, v každom turnuse aj v každej oblasti spoznal ľudí, ktorí ho buď inšpirovali, alebo mu poskytli negatívny príklad, ako sa veci robiť nemajú. Keďže Jay Morton sa nielen prezentuje ako líder, ale z jeho slov aj vyplýva, že ním skutočne je, dokáže si zo všetkého vziať ponaučenie a okrem seba si dobre všíma i napredovanie ľudí naokolo. Ak nesúhlasíme s postojmi nadriadených, nájdime si vlastnú cestu. Nie je totiž nič horšie ako ustrnúť pod vplyvom niekoho cudzieho. Mnohé motivačné knihy zlyhávajú na prázdnych, otrepaných frázach. Vojak je dielo podobné svojmu autorovi - praktické, dynamické a úderné. Neplytvá slovami, ponúka príklady z praxe a mieri na podstatu človeka, či už v súvislosti s prírodnými silami, alebo sociálnymi kontaktmi, ktoré sú občas ešte divokejšou džungľou plnou predátorov. Jay upriamuje pozornosť na naše vrodené inštinkty, schopnosť učiť sa a vytrénovať si určité schopnosti (nielen fyzického charakteru) či spôsoby myslenia vedúce nás rôznymi smermi. Autor nie je vyštudovaný psychológ, terapeut ani pedagóg, napriek tomu svojimi riadkami preniká do vášho vedomia a pomôže vám uvedomiť si fakty, nad ktorými ste sa možno dosiaľ ani nezamýšľali. 

zdroj: Amazon.uk

"Človek sa rozvíja len vtedy, ak sa zámerne vystavuje alebo ocitá v nepríjemných situáciách, lebo až vtedy zistí, čo v ňom naozaj je. Ako sa hovorí, klenoty hruda kryje a treba ich z nej vydolovať. Ako zo seba dostanete klenot? Pod tlakom. Prispôsobivosť je tlak, inak by sa nebolo čomu prispôsobovať. Majte otvorenú myseľ, pozerajte sa na svet skúmavými očami a hľadajte príležitosti. Majte otvorené srdce a dívajte sa očami iných. Majte otvoreného ducha, aby ste vedeli prijať dočasnú nepohodu neznáma." (str. 168)

Podtitul knihy znie Úctu si musíš zaslúžiť a v týchto štyroch slovách sa skrýva veľký kus pravdy. Autorovi sa rozhodne nedá uprieť veľké ego, ale ak chce byť človek dobrým lídrom, zdravé sebavedomie je jedným zo základných predpokladov. Čo je pritom podstatné, nevyznieva nadradene či arogantne, takže sa radi necháte unášať jeho sugestívnym rozprávaním. Istej skupine čitateľov však môže prekážať občasná nevyváženosť textu, keď sa mieša motivácia s biografiou a príkladmi z rôznych oblastí, prípadne Mortonov "mačizmus". Pričasto poukazuje na potrebu byť v pohybe, nezotrvávať na mieste a skúšať nové veci, čo je nepochybne nutné, ale v drvivej väčšine prípadov z radov čitateľov v bežných podmienkach nereálne. Minimálne však Vojak dokáže podnietiť k zamysleniu a preniesť jeho posolstvo aspoň do niektorých sfér každodennosti a spestriť zaužívaný stereotyp. 

Originálny názov: Soldier: Respect Is Earned 
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Djovčoš
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pomaly zrejúce romantické new adult

Anna Toddová sa stala veľmi rýchlo pojmom, ktorý poznajú nielen mladí dospelí, ale aj iní, skôr či neskôr narodení čitatelia. Jej séria After nanovo definovala ľúbostné príbehy pre vysokoškolákov na prahu životných zmien a očakávania od ďalších kníh boli, prirodzene, vybičované na maximum. Osobne poznám príbeh Tessy a Hardina len z filmového spracovania, preto som rád siahol po prvej časti novej série Karina a Kael, dúfajúc, že tiež prepadnem čaru Anninho rozprávačského talentu. Už po sto stranách mi však bolo jasné - hoci som sa tomu ešte snažil ako-tak ubrániť -, že jej štýl nebude mojou šálkou kávy. Ťažko povedať, či za to mohol pomaly plynúci dej, spočiatku nezáživné postavy alebo pre našinca neznáme armádne prostredie. 

"Civela som na Kaela a on na mňa. Keď som si neskôr spomenula na tento okamih, jeho prvú návštevu v mojom malom bielom dome, striedavo sa mi vybavovala pálčivá bolesť a čisté blaho. V skutočnosti to však prebehlo oveľa rýchlejšie. Než sa mi stal čímkoľvek, než bol mojím všetkým, bol to len tichý cudzinec s neutrálnym výrazom tváre a prázdnym pohľadom. Mal v sebe niečo tajomné, niečo uzavreté, že som si nevedela predstaviť, ako žije. Neznášal mentolový olej a nechcel, aby som sa dotýkala jeho nohy, to boli jediné stopy." (str. 44)

Takzvané slow burn romance sú bežným subžánrom young adult, no napísať ich zaujímavo a pútavo si vyžaduje veľkú dávku zručnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa čitateľ začne nudiť a kniha poputuje na kôpku nedočítaných titulov. Anna Toddová sa nikam neponáhľa, je si vedomá, že príbeh roztiahne do niekoľkých častí, a toto vedomie sa očividne stalo kameňom úrazu. V porovnaní napríklad s Monou Kasten, ktorá má podobný štýl, ale zvolila vždy iný pár pre jednotlivé diely série, ťahá za kratší koniec. Karina a Kael ako hrdinovia spočiatku nedokážu zaujať, ba dokonca vyznievajú na naše pomery trochu neuveriteľne. Čerstvá dvadsiatnička s vlastným domom, ktorý si kúpila z našetrených peňazí, a jej rovesník, seržant, ktorý má za sebou dva turnusy na vojenských misiách. Chlapcov ako Kael je určite veľa, no napriek tomu  sa mi v mysli stále zjavoval ako starší muž. To je však môj problém vnímania, americkí čitatelia s tým iste nemajú toľko ťažkostí. Prostredie mestečka s vojenskou základňou je jedným z najvýraznejších prvkov knihy i jeho základným kameňom. Oceňujem autorkin počin zamerať sa na mladých ľudí poznačených vojnou, pretože v rámci žánru sa táto téma nevyskytuje často. A fantazijné príbehy sa navyše vyznačujú zabíjaním a smrťou natoľko bežne, že sa z toho stáva podivný trend. Toddová sa drží pri zemi a zohľadňuje všetky aspekty odtrhnutia od domova a vohnania do nebezpečného diania. Presnejšie ich dôsledky - na život, rodinu a hlavne vnútorné stavy. Kým sa však dostanú na pretras, chvíľu to, žiaľ, trvá. Úvodné desiatky strán by si zaslúžili väčšiu dynamiku. Tú sa snažia navodiť aspoň krátke kapitoly, ale ani tie nie sú funkčné. Nejde pri nich o zmenu dejiska či perspektívy, často je na niekoľko kapitol zbytočne rozkúskovaná jediná pasáž a mnohé z nich príbeh nikam neposúvajú. Kael je ako postava nečitateľný, čo síce prospieva postupnému odhaľovaniu jeho charakteru, ale zároveň je o to ťažšie uveriť chémii medzi ním a Karinou. Tá bola pomerne mizivá a ak sa aj vyskytla situácia, kedy by mohli emócie vybuchnúť a preniesť sa aj na čitateľa, je odbitá prirýchlo a zase sa dočkáme len nudných omáčok. Vyzerá to tak, akoby autorka nemala premyslený koncept a vymýšľala príbeh za pochodu. To je, samozrejme, celkom bežný postup, no je škoda, ak sa to deje na úkor deja a hrdinov, ktorí by mali byť schopní utiahnuť niekoľko častí série.   

Anna Toddová (zdroj: Corriere della Sera)

"Súmrak sa postupne striedal s nocou. Obloha tmavla a plnila sa nádhernými hviezdami. Viem, že všetci ich považovali za magické diamanty visiace na oblohe, ale mne pripadali smutné. Hviezdy mi pripadali divoké a jasné, ale kým sa k nám dostalo ich svetlo, umierali, až zmizli. A tie najväčšie hviezdy? Horeli najrýchlejšie, akoby ich intenzívna žiara bola pre ne prisilná. Dočerta. Začínala som byť sentimentálna. Zavše som premýšľala, aké je všetko krehké, keď pijem." (str. 146)

Aby som však nevyznel príliš kriticky, zhruba od polovice začína príbeh naberať správne grády, najmä zásluhou príchodu Karininho brata Austina, ktorého považujem za najzaujímavejšiu postavu. Každý dobrý príbeh potrebuje darebáka, ktorý ho oživí a ukradne si pre seba väčšinu scén. So svojím dvojčaťom Karinou sú ako oheň a voda a tento súrodenecký vzťah sa mi javil pre rozvoj hrdinky podstatnejší ako ten ľúbostný. Kael je síce fajn, ale ako som spomenul, rozhodnutie spraviť ho tajomného sa ukázalo ako kontraproduktívne a minulo sa účinku. Najjasnejšie hviezdy môžu aj veľmi rýchlo zhasnúť, o čom hovorí aj druhý úryvok, a trochu sa obávam, že sa to týka aj samotnej série. Karina a Kael pravdepodobne nenarobia taký prievan ako After, no nepochybne si nájdu svojich skalných fanúšikov. Anna Toddová má priveľkú základňu, aby ju nechali v štichu. Osobne však zrejme po ďalších častiach nesiahnem a ostanem radšej pri filmových adaptáciách. 

Originálny názov: The Brightest Stars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Karina a Kael)
Preklad: Anna Kolčiterová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Spletitá sága z austrálskeho vnútrozemia

Meno britskej spisovateľsky austrálskeho pôvodu Tamary McKinley je už dlhé roky známe slovenským čitateľom. Získala si ich - mňa nevynímajúc - pestrými obrazmi nespútaného kontinentu, ktorý poskytuje nepreberné množstvo námetov pre strhujúce príbehy. A hoci sa autorkina tvorby radí k románom pre ženy, málokedy skĺzne k presladenosti a tým aj k neuveriteľnosti. Isteže, ani ona sa občas nevyhne všeobjímajúcim happyendom, ale vždy sú vyvážené dramatickým dejom a nastoľovaním závažných spoločenských otázok. V posledných rokoch sa Tamara vo väčšej miere presúva do európskeho priestoru, no Krajina snov vyšla pôvodne v roku 2005, a tak na vás čaká kniha bližšia jej tvorivým počiatkom. A vzhľadom na 480 strán si ju vychutnáte pekne zoširoka. 

"Možno ich vzťah už nikdy nebude taký ako predtým, medzi nimi to škrípalo, jedna k druhej sa správali veľmi opatrne, báli sa povedať či urobiť niečo, čo by jedna alebo druhá mohla vnímať ako neúctu alebo obvinenie. Catriona pozorovala matkin profil, ako Velda uprene hľadela pred seba. Z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať, ale Catriona vedela, že matka bojuje s vlastnými démonmi. Od tej noci bola Velda rezervovaná, tvrdá, akoby ju niečo poháňalo. Z jej ambície vidieť Catrionin úspech na javisku, na ktorom ona neurobila dieru do sveta, sa stala priam posadnutosť." (str. 154)

Austrália je pre našinca pomerne exotickým miestom a osobne vždy rád siahnem po dielach, ktoré ju zobrazujú ako drsnú a nespútanú a zároveň i krásnu a neopakovateľnú. Tamara McKinley sprostredkuje čitateľovi autentický zážitok a zo stránok na vás vanú všemožné pachy, ruchy a zvuky. Vôbec sa preto nedá čudovať, že do tejto nádhery sa zamiluje aj malé dievčatko Catriona Summersová, keď putuje krajinou so svojimi rodičmi a kočovným divadelným súborom. Život v maringotke nie je jednoduchý, okrem nedostatku číha na umelcov aj nepriazeň počasia či ľudská zloba. Práve tá je dôvodom Catrioninho prirýchleho vytriezvenia a rozlúčky s naivitou detstva. Tragické udalosti, ktoré sa stanú jedným z pilierov jej osudu, nastolia jej ďalšie smerovanie. Matka Velda v nej vidí potenciál rozviť vlastné nenaplnené ambície a robí všetko pre to, aby Catriona dosiahla métu v podobe javiskového úspechu. Výnimočný spevácky talent jej napokon predsa len otvorí cestu na domáce i svetové pódiá, ale nezaručí jej pokoj ani bezpečie... Je síce poznačená smrťou a traumou, no napriek tomu v sebe dokáže nájsť dostatok sily, aby sa usilovala spraviť svet lepším miestom. Sama si je dobre vedomá toho, že nie každý má toľko šťastia, a rozdáva pomoc a lásku tým, ktorí to potrebujú. Do deja vstupuje na jej ceste množstvo postáv, či už z minulosti, alebo aby ovplyvnili jej budúcnosť. Niektoré zvraty dokážete predvídať, iné vás zase prekvapia svojím nečakaným nástupom, no spoločne tvoria fungujúci celok. Krajina snov je ľúbostný román tiahnuci sa niekoľkými desaťročiami, okorenený detektívnym motívom. Ten mu dodáva šťavu, ale čo mi mierne chýbalo, je dosah toho, čo Catriona zažila ako dievča v náručí slizkého patróna ich kočovného súboru. Očakával som, že autorka to využije na hlbšiu analýzu vnútra postavy, ale nestalo sa. Iste, nejde o psychologický román, predsa som však ostal v tomto smere neuspokojený. Našťastie dej plynie rýchlo, a aj keď sa občas potkne a ustrnie na mieste, znova sa rozbehne a vtiahne vás do pútavého diania. 

Tamara McKinley (zdroj: Alchetron)

"Zavolala do konzervatória a prvý raz za celú kariéru predstierala, že ju bolí hrdlo. Producenta tým nepotešila, ale bolo jej to jedno - za viac než tridsať rokov nevynechala jedno jediné predstavenie. Je najvyšší čas, aby si večer urobila voľno. A okrem toho, presviedčala samu seba, teraz jej chodia po rozume dôležitejšie veci a predstavenie by nedopadlo dobre. Keď sa zotmelo a po celom Sydney sa rozsvietili svetlá, Catriona sa uprene zahľadela na tú úžasnú budovu, ktorá sa pomaly vynárala z rozvalín prístavu Circular Quay. Opera v Sydney bola takmer dokončená, bude to triumf architektúry a predstavivosti..." (str. 233)

Záver Krajiny snov je dôstojným vyvrcholením spletitých vzťahov a situácií, pričom v porovnaní s neskoršími Tamarinými knihami sa mi javil príliš "pekný" v tom zmysle, že inokedy sa nie každý dočká zaslúženého happyendu. Nijako to však neznižuje výsledný dojem, román ukazuje rôzne stránky ľudského charakteru i Austrálie ako takej, pracuje s obrazom snovej atmosféry i desivých nočných môr. Životný príbeh plný lásky, napätia, drámy, začínajúci v umeleckej kočovnej komunite a pokračujúci na kultúrnom vrchole, nekončí posledným výdychom, ale udalosťou, ktorá vám vyčaruje na tvári spokojný úsmev. Tamara McKinley je zárukou kvalitného čítania a je jedno, či nám Slovenský spisovateľ prinesie jej aktuálnu novinku, alebo siahne po staršom titule.

Originálny názov: Dreamscapes
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Gergelyová
Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Svetoznámy rozprávkar čelí drsnej realite

Žáner historickej detektívky je čoraz obľúbenejší a mňa osobne priťahuje ako svetlo lampy nočného motýľa. A keď sa navyše dostáva do popredia slávna osobnosť, ide o titul, ktorý jednoducho musím mať vo svojej knižnici. Takým je aj Vražda morskej panny, miešajúci všetky prvky súčasnej literatúry, ktorá si razí cestu k cieľovej skupine. Román spája typické znaky severskej tvorby s dobovými reáliami prvej polovice 19. storočia. Podobný - a veľmi úspešný - pokus k nám prišiel zo Švédska prostredníctvom spisovateľa so špecifickým menom Niklas Natt och Dag. Dánske autorské duo Thomas Rydahl a A. J. Kazinski sú síce menej temní a expresívni, ale zato istým spôsobom odvážnejší. Vziať si na mušku národného dejateľa mohlo byť obrovským riskom, no ukázalo sa ako správny krok. 

"Vtedy si uvedomí, že bol celý život sám. Sám so svojimi myšlienkami. Sám v triede, keď sa mu rektor Meisling vysmieval. Sám vo svojej izbe so škrabotom pera o papier (...) Sám v horúcich neapolských uliciach. Sám aj v dave ľudí. A i tak si ešte nikdy nepripadal taký sám ako dnes, keď sa cíti na toľkých miestach súčasne. V minulosti a súčasnosti a budúcnosti. Vo svojej izbe, na popravisku, v cele. Ak vie byť naozaj na niekoľkých miestach súčasne, ako to vedel aj starý otec, možno skutočne on zavraždil peknú Annu. Hans Christian privrie oči. A takmer cíti, ako naňho padá sekera kata." (str. 63)

Pod románom v skutočnosti nie sú podpísaní dvaja, ale hneď traja spisovatelia, keďže Kazinski je pseudonym Andersa Klarlunda a Jacoba Weinreicha. Písanie v páre nie je ničím nezvyčajným, ale trojlístok mužov už môže zbystriť pozornosť. Už len preto, že v nešikovných rukách sa môže štýl knihy ľahko rozsypať a pôsobiť nekonzistentne. Dej však nekolíše, autori majú zmysel pre udržanie priamej kriminálnej línie a popritom pracujú aj s vierohodným vnútorným vývojom postáv. Spomedzi nich, prirodzene, najviac vyčnieva Hans Christian Andersen. Dánsky velikán je v našich končinách známy predovšetkým vďaka príbehom Dievčatko so zápalkami či Malá morská víla, a práve druhý menovaný tvorí východisko spletitého diela. Nie príliš vábne kodanské ulice sa v 30. rokoch 19. storočia musia potýkať aj so záhadnou vraždou peknej mladej ženy, ktorej sestra identifikuje ako vraha neúspešného spisovateľa Hansa. On síce tvrdí, že je nevinný, ale pre súdne orgány je jednoduchšie označiť ho za páchateľa, než čeliť nespokojnosti verejnosti. Hans má preto iba tri dni na to, aby sa dopátral pravdy, očistil svoje meno a hlavne sa vyhol katovej svištiacej sekere. Je skvelé, že sa aj našinec môže dozvedieť viac o mene z učebnice literatúry, ktoré je síce preslávené, ale predsa len vzdialené nášmu regiónu. Dosiaľ som netušil, že v živote Hansa Christiana Andersena je zhruba jeden a pol roka prázdneho miesta (1834), čo mi pripomína zmiznutie Agathy Christie z povrchu zemského v roku 1926. Hans sa stiahol z tvorivého procesu po svojom návrate z Talianska a nikto nevie prečo. Nezveril sa dokonca ani svojmu denníku, ktorý si písal svedomito päťdesiat rokov. Nečudo, že Rydahl a Kazinski sa chopili príležitosti vyrozprávať, čo viedlo Andersena k mlčaniu. Ich spracovanie "fiktívnej histórie" je hravé, napínavé, zábavné i poučné. Pohľad na niekdajšie pomery v dánskom hlavnom meste je neobyčajný a vykreslený primerane očakávaniam čitateľa. Dozviete sa veľa o vtedajšej chudobe, chorobách i konfliktoch medzi vrstvami, no autori pritom nezachádzajú do priveľkých detailov, čím by len narúšali plynulosť deja. Kodaň je síce výrazným dejiskom, ale našťastie neprerastá z dejiska do nevítanej personifikácie, ako to občas v historických románov býva. 

Rydahl & Kazinski (zdroj: Berlingske)

"Ešte nikdy nebola na zámku, ako by sa tam aj dostala? No neznervózňuje ju len rozhovor. Aj všetky slová Hansa Christiana o vrahovi hnanom túžbou. Nechápe, nedáva jej to zmysel. Kto zabíja preto, že túži? No i tak mu verí. Hans Christian vidí veci, aké iní nevidia. A ak ide o vraha, ktorý zabíja ľudí pre takú či inú túžbu, nezastaví sa, kým sa nevyčerpá jeho túžba. Tá sa však nevyčerpá nikdy, to Molly vie z vlastnej skúsenosti. Celý život túžila. Najprv po láske, potom po lepšom živote, a teraz túži po spravodlivosti." (str. 200)

Výborne podaná je aj postava prostitútky Molly, pomáhajúcej Hansovi v pátraní po vrahovi. Pôsobí realisticky, rovnako aj jej sny a vyhliadky do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou deja sú, samozrejme, aj početné odkazy na Andersenova diela, jeho životné kroky, myšlienky, pocity a inšpirácie. Osobne som o ňom nevedel veľa, a hoci Vražda morskej panny nie je literatúrou faktu, poskytuje viacero zaujímavých poznatkov. Realita sa prelína s fantáziou ľahko a uveriteľne. Hans bol osoba z mäsa a kostí a Rydahl s Kazinskim mu dokázali opäť vdýchnuť život. Keby mal možnosť prečítať si ich farbistý román, snáď by bol rovnako spokojný ako my čitatelia. Ide o vydarený odklon od vyšetrovania na základe forenzných metód a iných súčasných postupov a azda aj o vysvetlenie, prečo sú rozprávky často také krvilačné. 

Originálny názov: Mordet på en havfrue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Po stopách konfliktov na našom území

Roman Mocpajchel sa podujal na skutočne záslužnú činnosť - sprostredkovať mladším čitateľom znalosti o vojnových konfliktoch, ktoré sa odohrali na území Slovenska alebo mali s naším malým, ale nezlomným národom pevnú spojitosť. Kniha však rozhodne zaujme aj skôr narodených, pretože jednoduchou, ale účinnou kompozíciou sumarizuje strety vojsk od antiky až po 20. storočie. Je samozrejmé, že do knihy sa toho nedalo vmestiť veľa, obsahovo však postačuje na priblíženie najznámejších bitiek, ktoré určitým spôsobom poznamenali ďalší historický vývoj. Stáva sa tak vhodným sprievodcom hodín dejepisu a šíriteľom poznatkov o národných i celoeurópskych dejinách. 

"K ľudskej histórii neodmysliteľne a neodvrátiteľne patria aj vojny. Dejiny nám ukazujú, že len čo jedna skupina ľudí vybudovala prvý štát, hneď sa našli iní, čo ho chceli dobyť a ovládnuť. Ani dnes, v prvej polovici 21. storočia, nepatria vojny iba do minulosti. Stále platí jedna z najznámejších definícií vojny od pruského generála Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami, ale vďaka obrovskému technologickému vývoju v poslednom čase má stále rôznorodejšie formy." (str. 10)

Autor využíva zrozumiteľný jazyk vhodný pre cieľovú skupinu. Občas sa však, prirodzene, nedá vyhnúť odborným pojmom či historizmom, ale všetky sú náležite vysvetlené, aby sa čitateľ nestratil v kontexte doby. Chronologické radenie bitiek pekne ukazuje dôležitosť nášho územia, len asi šesť bojísk uvedených v knihe sa odohralo mimo neho. Ale zato v dostatočnej blízkosti, čo dokazuje aj mapa na vnútornej strane obálky. Pri začítaní do textu vás poteší predhovor spisovateľa Ďura Červenáka, ktorý popularizuje (nielen) slov(a)enskú históriu viac, než akýkoľvek iný úspešný autor. Ide však v podstate len o akúsi perličku, váha kvality obsahu naďalej ostáva na pleciach Romana Mocpajchela. V úvodnom slove vysvetľuje svoj zámer a nedá sa nesúhlasiť s jeho úmyslom poučiť, ale aj vystríhať. Dejiny majú vraj zvyk opakovať sa a pri bujnejúcich náladách v súčasnej spoločnosti je hrozba nezmyselného a neraz umelo vyprovokovaného násilia až príliš živá. Pri každej bitke Roman využíva rovnakú kompozíciu, vďaka čomu je orientácia v texte veľmi ľahká. Na začiatku na vás čaká súhrn, ktorý hodnotím veľmi kladne. Ide o prehľadne podané informácie o mieste a čase konania bitky, o jej hlavnom význame či dôvode a tiež o počte zúčastnených i padlých vojakov. Nasleduje stručný výklad o strete dvoch či viacerých vojsk a úlohe Slovákov či slovenského územia v ňom. Všetko je ukončené medialónikmi o osobnostiach, zbraniach, miestach, cudzích pojmoch či ďalších prvkoch súvisiacich s predstaveným bojiskom. Text je strohý, zameriava sa iba holé, neprikrášlené fakty. Verím, že nebolo ľahké vyňať len jadro diania, ktoré by sa dalo rozpísať do omnoho dlhších pasáží. Na jednej strane dostane čitateľ presnú, nezaujatú a vecnú informáciu, na druhej však chýba punc zaujímavostí. Udalosti a ľudia okresaní až "na kosť" sú zbavení legiend i pikošiek. Chápem, že to ani nie je cieľom publikácie, no vzhľadom na cieľovku som zrejme podvedome očakával viac informácií, ktoré sa nedajú len tak ľahko kdesi vyhľadať. Bitky a bojiská tak ostávajú pomerne formálnym kompilátom, približujúcim sa mládeži aspoň svojím grafickým spracovaním. 

Pod bohatými a naozaj vydarenými ilustráciami je podpísaný František Hříbal a bez nich by bola kniha poriadne ochudobnená. Spojenie s Gabikou Ruskovou, zodpovednou za celkový dizajn, sa ukázalo ako správny krok a pri väčšine obrázkov sa pristavíte aj na dlhšie, aby ste sa na ne mohli dosýta vynadívať. Záštitu nad dejinným obsahom poskytol Patrik Kunec, čím knihu aj pre osobnú skúsenosť s jeho širokými vedomosťami považujem za dôveryhodný zdroj. Autor v závere poskytuje aj prehľad použitej literatúry, ktorá snáď niekoho privedie k bližšiemu skúmaniu načatých tém. Roman Mocpajchel odviedol dobrú prácu a partia skúsených tímových hráčov azda ešte nepovedala posledné slovo.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Tajomstvá a pocit viny v žilách malej komunity

Keď vlani vyšiel vo vydavateľstve Tatran román Stratený muž, okamžite som prepadol kúzlu austrálskeho trileru. Oproti európskym či americkým, ktoré tvoria jadro prekladovej literatúry, v ňom dominovala úloha prostredia, stojaceho nad človekom, ktorý nad ním nedokáže vyhrať, môže sa mu iba prispôsobiť a skloniť hlavu pred silou prírody. Jane Harperová naplno využíva tento prvok aj v novinke Zradný príliv, kde sa od horúcich, suchých plání presúvame k prímorskému tasmánskemu mestečku. Atmosféra je rovnako temná, ak nie ešte temnejšia, a v centre deja je úzka komunita, kde každý každého pozná. Alebo si to aspoň myslí... Je viac než isté, že v úzkej skupine ľudí sa tajomstvá ukryjú ľahšie, ale zároveň stačí málo, aby sa predrali na povrch a navždy poznamenali životy všetkých zúčastnených. 

"Spodná časť chodníka vedúceho na útes bola pod vodou, no razili si cestu, napoly plávajúc a napoly sa brodiac, k miestu, kde mal byť. Najprv stratila rovnováhu Olívia a Kieran počul, ako zalapala po dychu, keď sa potopila. Ponoril druhú ruku a ťahal ju hore, až kým sa nevynorila s červenou tvárou, dusiac sa. O chvíľu nato sa zatackal on a všetko v mihu zmizlo. Cítil, ako ho voda ťahá jedným smerom a Olíviu druhým a potom vyrazil nad hladinu, späť do ohlušujúcej búrky. Drali sa dopredu, Kieran v hlave počítal kroky, až kým nepocítil, ako mu piesok pod nohami vystriedali skaly. Hlava sa mu zakrútila od úľavy." (str. 77)

Hlavným hrdinom je Kieran Elliott, vracajúci sa s priateľkou Miou a dcérkou do svojho rodiska Evelyn Bay, kde sa pred dvanástimi rokmi odohrala tragédia zahalená rúškom tajomstva. Dosiaľ nevysvetlené udalosti, v ktorých zohrával Kieran významnú rolu, vyplávajú znova z hlbín mora po tom, ako sa na brehu zjaví mŕtvola mladej ženy. Reči i nevyslovené otázky naberajú na intenzite a obyvatelia mestečka hľadia na Kierana s podozrením. Je iba náhoda, že došlo k úmrtiu v čase jeho návratu? Kúsok tasmánskeho pobrežia odrazu čelí návalu lží, obviňovania, svojvoľných trestov i ľútosti nad omylmi minulosti. Búrka, ktorá kedysi pripravila o život niekoľko mladých ľudí a navždy poznamenala životy ich príbuzných, môže nanovo zmietnuť tých, čo sa roky vyhýbajú spravodlivosti. Kieran má v úmysle pomôcť rodičom so sťahovaním a nemieni ani náhodou rozdúchavať staré vášne, ale udalosti naberú dramatický spád aj bez jeho pričinenia. V dôsledku jeho mladíckej nerozvážnosti prišiel o život jeho starší brat i Miina sestra, no v priebehu dekády dokázal Kieran spracovať vinu a depresiu a stal sa uvážlivejším a zodpovednejším človekom. V očiach mnohých obyvateľov však zostal tým istým mladíkom, na akého si pamätajú, a druhé šance sa dávajú len ťažko. Keď sa na pláži nájde mŕtve dievča, vyšetrovania sa ujme detektívka Pendleburyová. Tá nepatrí k miestnym a vďaka tomu nie je ovplyvnená vžitými náladami a myšlienkami. Odstup je v tomto prípade veľmi dôležitý, no rozmotať všetky tvrdenia nebude ľahkou úlohou. Jane Harperová je perfektná vo vykreslení postáv a prostredia. Komunita v Evelyn Bay prekypuje pestrými charaktermi, ktoré nie sú čierno-biele. Ako to už v danom žánri býva, čitateľ háda, kto môže mať toho na rováši viac, než dáva najavo, a kto je skutočným vrahom, ukrývajúcim sa v tieňoch. Autorka sa pritom nesnaží účelovo zavádzať, jednoducho rozpráva príbeh s postupným odhaľovaním súvislostí a aj tak na vás čaká viacero prekvapení. 

Jane Harperová (zdroj: SoundCloud)

"Dvaja mladí policajti, ktorí si nechali topánky a ponožky starostlivo uložené na suchom piesku, boli vo vode až po pazuchy a brodili sa za vzďaľujúcim sa mužom. Kieran došiel na breh vo chvíli, keď sa jednému z nich podarilo chytiť jeho otca. Keď sa ho aj s druhým policajtom pokúšali vytiahnuť von, Brian reval a metal rukami, bránil sa a sťahoval oboch policajtov aj seba pod hladinu. Verity nespomalila krok, len odkopla topánky a bez váhania vošla do vody. Kieran jej bol v pätách. Keď sa dostali až k Brianovi, policajti sa stiahli." (str. 107)

Zradný príliv skvele pracuje s kriminálnym motívom, priam mysterióznou atmosférou i plynutím deja, ktoré síce nie je extra dynamické, ale ani chvíľu sa nenudíte. Je štúdiou utrápeného človeka, vzťahov v úzkej skupine ľudí aj rôznych reakcií na dramatické udalosti. Jane Harperová oplýva talentom preniesť vás do dejiska prostredníctvom svojich živých opisov. Neraz ich v knihe preskakujem, ale v jej prípade robím výnimku. Cítite každý poryv vetra, vôňu vzduchu po daždi aj elektrizujúcu atmosféru blížiacej sa búrky. Stačili dva romány a Jane sa zaradila medzi moje obľúbené autorky. Verím, že nie som jediný, a Tatran nám neprestane prinášať jej diela v slovenskom preklade. Bola by to veľká škoda.

Originálny názov: The Survivors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.