Marek Zákopčan's Blog, page 9

Precízne budovaná snová atmosféra

V čase vydania knihy Zasnený Neznámy som o ňu neprejavil záujem, hoci neskôr som si povedal, že keď budem mať možnosť, siahnem po nej. Presvedčili ma o tom nielen pozitívne, ale aj o čosi kritickejšie názory. Nič nevyburcuje moju zvedavosť viac než takýto nesúlad, a keď sa nedávno naskytla príležitosť začítať sa do diela Laini Taylor, už som nezaváhal. Išlo o moje prvé stretnutie s autorkou a podľa ohlasov som sa tešil na nevšedný štýl. Moje očakávania sa v tomto smere naplnili vrchovatou mierou, už prvé strany ma presvedčili, že Laini si razí vlastnú cestu a v porovnaní s inými menami na obálkach pôsobí jej text omnoho vyzretejšie. Očividne sa nedáva zlanáriť trendmi preferujúcimi dynamiku, rýchle zvraty a neustálu akciu, skôr sa snaží o akýsi protiklad. To však neznamená, že by mal jej príbeh pomalší charakter, iba sa jednoducho nikam neponáhľa. 

"Lazlova myseľ plápolala úžasom, horiaca zápalka tam odpaľovala jednu rozbušku za druhou. Vedomím sa mu náhlili plamenné čiary myšlienok, spájali vzdialené body a vypĺňali medzery, menili otázniky na popol a namiesto každého spáleného načrtli tucet nových. Tucet tuctov. Otázky nemali konca, ale v spleti čiar sa začínali črtať odpovede, ohromujúce odpovede. Kým on všetko vnímal ako mozaiku svetla, Sarai zase ako čmáranicu temnoty. Pätnásť rokov sa spolu s ostatnými skrývala uväznená v citadele, ktorý zostala po zavraždených bohoch, a skromne tam živorila." (str. 174)

Rozdiel oproti iným knihám je aj v hrúbke. Zasnený Neznámy má takmer 500 strán, čaká teda na vás bohatý dej s dôsledným prienikom do vnútra postáv i originálneho prostredia. Chvíľu však trvá, kým sa v rozbehnutom vlaku pohodlne usadíte, čo môže niektorých čitateľov odradiť. Moje odporúčanie je vydržať, inak sa pripravíte o možnosť spoznať zbrusu nový svet a osobnosti, ktoré vás očaria svojím zanietením i vnímaním reality. Apropo, realita. Tá je takmer neustále konfrontovaná so snami a predstavami, čo je námet, ktorý sa v menej šikovných rukách môže veľmi ľahko rozpadnúť. Laini Taylor našťastie vie, čo robí, z jej textu cítiť, že nestrieľa naslepo. Neukrajuje si priveľké sústo, vedie čitateľa premyslenými cestičkami a aj vďaka tomu sú ústredné postavy uveriteľné napriek zasadeniu do neznámeho univerza. Prvou je Lazlo, sirota, vyrastajúci v kláštore, kde boli jeho dni naplnené prácou a modlitbami. Asketický spôsob života sa však nijako neodrazil v jeho bohatom vnútornom svete. Celý čas totiž sníva o Náreku, mieste, o ktorom sa všemožne snaží nájsť akékoľvek informácie v kláštornej knižnici. Zhodou náhod stretáva vojenskú karavánu a podarí sa mu presvedčiť jej veliteľa, aby ho vzali so sebou. Nie je však jediným novým návštevníkom Náreku, mesto sa navyše potýka s akýmsi záhadným problémom, a tak sa Lazlo čoraz viac zapletá do ťažkostí, s akými vôbec nepočítal. Druhou hlavnou postavou je Sarai, pričom spočiatku nie je celkom zrejmé, akú úlohu v príbehu zastáva. Práve istá záhadnosť bola dôvodom, prečo som si jej pasáže užíval o čosi  menej ako Lazlove. Navzájom sa však funkčne dopĺňali a ponúkali odlišné uhly pohľadu. Ich životy spoznáte skutočne dôkladne, autorka vás oboznámi s rôznymi detailmi, čo môže občas pôsobiť zdĺhavo, ale v konečnom dôsledku ide o výrazný prvok jej osobitosti. Epická zložka miestami spomalí a uvoľní priestor priam poetickým opisom, úvahám a odklonom od reality. Umelecky založení a radi dumajúci čitatelia si tým pádom zaručene prídu na svoje. 

Laini Taylor (zdroj: Twitter)

"Bolo by milosrdné ukončiť vlastnú existenciu? Sarai si uvedomovala, že tie kruté slová nepochádzali od mátožnej stareny, ale z hĺbky jej vlastnej duše otrávenej štyrmi tisíckami nocí plných snov a výčitiek. Uvedomovala si zároveň, že z celého mesta aj z útrob monštruózneho kovového anjela, ktorý mu kradol oblohu, ona jediná pozná utrpenie ľudí aj utrpenie božských detí a to jej milosrdenstvu dodáva výnimočný, vzácny rozmer. Dnes zabránilo krviprelievaniu, aspoň dočasne. Do budúcnosti nevidela, ale necítila istotu, že by bez nej musela byť nevyhnutne lepšia. Odolala teda oblohe s majákmi hviezd a zletela dolu do Náreku, vypátrať ďalšie následky svojho milosrdenstva." (str. 324)

Typickou súčasťou žánru young adult je romantická línia. Tá sa tu, samozrejme, vyskytuje tiež, no nerezonuje až tak ako niektoré iné. Najmä, keď s napätím očakávate, kedy dôjde k scéne naznačenej v prológu. Ten býva občas v knihách prvoplánový, v Zasnenom Neznámom však padol na úrodnú pôdu. Vzhľadom na pomalší rozbeh je čitateľ oboznámený s tým, že dôjde aj k dramatickejším udalostiam, a nemusí získať mylný dojem. Kniha Laini Taylor si totiž zaslúži primeranú pozornosť, preto sa naozaj čudujem, že je u nás zvláštne nedocenená. Neviem si predstaviť, že by nepredané kusy skončili zničené, takže šírte jej dobré meno, doprajme jej spolu šťastnejší koniec, než jej chystá zlomyseľný osud.

Originálny názov: Strange the Dreamer
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Zasnený Neznámy)
Preklad: Elena Guričanová
Počet strán: 496

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Rodinný odkaz silných, morálnych žien

Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.

"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)

Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.

Fiona Valpyová (zdroj: Amazon)

"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)

Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.

Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Sociálne siete, sláva a mimozemšťania

Hank Green, brat slávneho spisovateľa Johna, si je dobre vedomý nevyhnutného porovnávania v oblasti literárnej tvorby. Dlho sa pohybuje na poli online médií, a práve znalosti sveta sociálnych sietí spojených s prchavou slávou si vzal na mušku vo svojom debute. Ide však inou cestou ako John a kritické hlasy uťal hneď v zárodku, keďže sa nijako netají ich súrodeneckým vzťahom, ba čo viac, uťahuje si z neho a istým spôsobom tak predznamenáva nádych svojho románu. Obsahom a sci-fi prvkami vtesnanými do našej reality mi pripomenul diela Patricka Nessa, Hank však disponuje väčším nadhľadom. To naznačuje už i samotný názov, ako vystrihnutý z palcových titulkov či umelo vytvorených clickbaitov. 

"Ľudia ma neskôr začali obviňovať, že som prešpekulovaná a vypočítavá marketérka, ktorá využila príležitosť zbohatnúť a stať sa slávnou. Popierala som to, tvrdila som, že je to len bizarná zhoda náhod, ale to bola lož. Lož, ktorá bola súčasťou našej prešpekulovanej a vypočítavej marketingovej stratégie. Ak vám to z pohľadu zvonka pripadalo prirodzené, no, tak sme asi odviedli dobrú prácu. Boli sme vypočítaví. Páčilo sa mi, že sa so mnou ľudia fotia na letisku, páčilo sa mi, že mi platia, páčila sa mi pozornosť a bála som sa, že sa to skončí." (str. 79)

Je to absolútne fenomenálne vás vovedie do sveta, kde nad objektivitou prevažuje snaha o šokovanie, no k slovu sa musí dostať aj pravda, ktorá je neraz ešte fascinujúcejšia. Oným fenomenálnym javom je náhle zjavenie desiatok sôch samurajov v nadživotnej veľkosti v rôznych kútoch sveta. Sú vyrobené z neznámeho materiálu a majú zvláštny vplyv na ľudské vnímanie. Dvadsiatnička April, pracujúca v startupe zameranom na aplikáciu časového manažmentu, cíti, že jej potenciál každým dňom upadá, a "transformer v samurajskom brnení", ktorého nazve Carl, sa nečakane stane jej lístkom preč zo sivej reality. Hneď ako fotografiu monumentu zavesí na sociálne siete, obletí svet a April je odrazu vytrhnutá zo svojej komfortnej zóny. Nejde však o nič, čo by ju nejakým spôsobom iritovalo, aspoň spočiatku. Užíva si pozornosť aj výhody plynúce z rýchlo získanej slávy. Ako mladá žena odchovaná v online prostredí si je však dobre vedomá prchavosti nadobudnutého záujmu a aby si ho udržala, podujme sa pátrať po podstate Carlov a ich význame. April ako rýchlokvasná celebrita, samozrejme, čelí aj nepriazni verejnosti, a hoci jej robí dobre aj zlá reklama, je pre čitateľ pomerne ťažké nájsť v sebe miesto pre súcit s ňou. April totiž nie je typická hrdinka, ku ktorej pocítite sympatie a držíte jej palce na jej ceste za vysnívaným cieľom. Skôr naopak, Hank Green ju prezentuje ako istý archetyp súčasného človeka "postihnutého" možnosťami virality a nehľadiaceho na všemožné dôsledky. Stále som čakal, kedy príde zlom, ktorý prinúti April zamyslieť sa. Či som sa dočkal alebo nie, neprezradím, musíte si to prečítať sami :-) Za spomínané očakávania viním množstvo kníh žánru young adult, ktoré mi prešli rukami, pritom autor stavia na odlišnosti a román Je to absolútne fenomenálne je i žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Žiaľ, miestami som mal dojem, akoby sa autor strácal vo vlastnom úsilí a nevie, kam z konopí. Dej pôsobí ako celok nekompatibilne, hlavný motív sa odvíja akoby v úzadí a do toho April rieši svoju sexuálnu orientáciu (čo by bolo úplne v pohode, ide o skvelý námet, ale tu mi to pripadalo akési silené). 

Hank Green (zdroj: The Guardian)

"Niečo mi vrazilo do okna a čo spravím aj? No jasné! Zapnem svetlo a odhrniem závesy pred sklenenými dverami. POMALY! Napriek všetkým tým hrozbám som si stále tak akosi nevedela predstaviť, že by ma chcel niekto reálne zabiť. Obťažovať ma? Jasné. Vyhrážať sa mi? Tiež. Zažalovať ma? Keby len mali dôvod! Ale vražda? To sa robí vo filmoch. Ľudia sa nezabíjajú! Akože, jasné, zabíjajú, čítam noviny. Možno to čosi vypovedá aj o mojom pohľade na svet, keďže sa mi ľudia doslova vyhrážali smrťou, a mne ani len nenapadlo, že by sa ma niekto naozaj pokúsil zabiť." (str. 230)

Na April je veľa toho, nad čím môžete krútiť hlavou. Mne okrem jej donebavolajúcej povrchnosti a zaslepenosti prekážal aj spôsob jej vyjadrovania. Chápem snahu o hovorovú reč, ale všetkého veľa škodí. Tento nešvár pomerne sľubne vyvažujú iné postavy, z ktorých mi sadol napríklad jej kamarát Andy. Keď však vedome odignorujete škrípajúce prvky knihy, máte veľkú šancu užiť si ju. Tematika je moderná, žiaduca a spracovaná so všetkými kladmi i zápormi. Hank Green si na debut odhryzol azda priveľké sústo a svojho brata ani zďaleka neohrozí, no ak sa bude držať pri zemi a utrasie si priority príbehu, mohli by sme sa dočkať výraznejších dojmov. 

Originálny názov: An Absolutely Remarkable Thing
Príslušnosť k sérii: 1, diel (Carlovia)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Politický triler z prvej ruky

Bývalý politik a prezident Slovenskej republiky v role spisovateľa? Na rovinu priznám, že som k jeho knihe pristupoval so značným skepticizmom, ale aj veľkou dávkou zvedavosti. Ide len o premyslený marketingový ťah alebo naozaj disponuje rozprávačskými kvalitami? Ponúkne čitateľom nefalšovaný pohľad do zákulisia najvyššieho panského huncútstva alebo bude iba kĺzať po povrchu? Odhliadnuc od všetkých románových atribútov, Andrej Kiska jednoducho bude čeliť vytváraniu názorov a predpokladov čitateľov ešte predtým, ako knihu otvoria. Preto je dobre, že Prezident už od prvej strany pôsobí silne autenticky a dokáže vás vtiahnuť. Najmä preto, že si viete živo predstaviť mnohé reálne predobrazy postáv... 

"Zvažoval, ako má postupovať. Predvolebná kampaň premiéra bola plná nechutných osobných útokov voči Patrikovi. Stovky bilbordov, milióny letákov. Aj v osobných diskusiách musel odolávať ohováraniu a zákerným výpadom. Dnes sa s ním mal osobne stretnúť prvýkrát od posledného súboja v televízii pred dvoma mesiacmi. Barbora navrhovala začať odmerane a dať premiérovi pocítiť, že jeho správanie bolo neprístojné. Pán Závodský navrhoval diplomatický postup a ukázať ochotu na spoluprácu, ale ísť vlastnou cestou. Patrik sa rozhodol, že spraví hrubú čiaru. Vyskúša vzťah s premiérom vybudovať nanovo." (str. 71)

Podtitul Dvadsať dní na prežitie dáva jasne najavo, aký nádych bude mať príbeh, a autor sa ho snaží naplniť. Nejde však cestou zahraničných špionážno-politických románov, čo je na jednej strane výhoda, pretože je bližší domácemu prostrediu, no zároveň akoby sa hral na niečo, čím nie je. Je prirodzené, že Andrej Kiska siahol po prostredí a námetoch, ktoré dôverne pozná, a z jeho textu cítiť, že sa v ňom pohybuje bez problémov a nepadne mu zaťažko vykresliť aj množstvo zaujímavých detailov. Práve tento prvok považujem za najväčší prínos knihy, bežný človek sa nemá ako dozvedieť o zákulisných praktikách vládnych činiteľov, jemných nuansách etikety či jazyku diplomacie. Autor má k téme čo povedať a osobne považujem voľbu beletrie za lepší krok ako prípadné memoáre. Fantázia nepozná hraníc a poskytuje nepreberné možnosti ďalšej sebarealizácie. Nehovoriac o tom, že pamäti by mohli pohoršiť mnohých ľudí, čo sa vo vymyslenom príbehu ľahko schová za umeleckú licenciu. Pri čítaní sa totiž, ako som už spomenul, nevyhnete hľadaniu súvislostí medzi postavami a skutočnými osobami. Kontakt so stránkami knihy je tak svojsky obohatený o bizarné hľadanie podobností, hoci by aj boli neplánované. Príbeh začína inauguráciou novej hlavy štátu a čerstvý prezident Patrik bude mať čo robiť, aby nasledujúce tri týždne ustál ako politik aj ako človek. Búrlivé vody domáceho i medzinárodného významu veľmi rýchlo preveria jeho charakter a budú mať, samozrejme, vplyv aj na jeho osobný život. Dej je tvorený viacerými motívmi, za všetky spomeniem napríklad napätý vzťah medzi Patrikom a premiérom Erikom Vargom, vojnovú krízu na Ukrajine či lavírovanie medzi svetovými vodcami a ich megalomanskými plánmi. Patrik ako ústredný hrdina mi bol sympatický už od začiatku, je vykreslený uveriteľne a nemáte dojem, že by si chcel autor cez neho nejakým spôsobom namaľovať obraz seba samého. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť spoznať aj prezidentovo zázemie a vzťahy nielen na báze politiky, ale i v rámci pracovného tímu. Napokon, tie sa pre Patrika ukážu ako prekvapivo hlboké... 

Andrej Kiska (zdroj: Wikipedia)

"V konferenčnej sále počas Patrikovho prejavu bolo už len zopár prezidentov. Poloprázdnu miestnosť zapĺňali väčšinou profesionálni diplomati a ich asistenti, z ktorých iba niekoľko venovalo pozornosť Patrikovým slovám (...) Čo je vlastne jeho úlohou, úlohou prezidenta? Hovoriť pravdu či dávať klamlivú nádej? Rozsievať optimizmus v už aj tak pochmúrnych správach či pripravovať krajinu na všetky následky vojny u susedov? Má vysvetľovať, ako sa asi cítia muži, ženy, otcovia, matky vzdialení pár hodín cesty z Bratislavy, o ktorých osude a slobode rozhodujú iné, veľké krajiny? Čo odkázať Vargovi a mnohým ďalším?" (str. 191) 

Patrik síce navonok vystupuje ako suverén, no vnútri často bojuje s neistotou a pochybnosťami. Tie občas prepadnú aj čitateľa, najmä v častiach, kde sa Andrej Kiska nechá uniesť opisom "prezidentovania" na úkor dynamiky deja. Našťastie ide väčšinou o nevšedné kamienky celkovej mozaiky, a tak mu to s prižmúrenými očami odpustíte, pretože v závere číha nejeden vygradovaný zvrat. Prezident je pútavé čítanie, pri ktorom je ťažké nevnímať v pozadí osobnosť autora, no keď sa necháte unášať príbehom, dostanete vydarený spoločenský román v kombinácii s trilerom, akých je na domácej knižnej scéne ako šafranu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Sherlock nie je jediný detektív v rodine

Mladšiu sestru svetoznámeho detektíva som ako väčšina našincov spoznal vďaka filmu na Netflixe. Dúfal som, že niektoré vydavateľstvo sa chytí jeho úspechu a prinesie nám jeho predlohu, a dočkal som sa. CooBoo nám poskytlo možnosť spoznať Enolu Holmesovú aj v knižnej verzii a predstavilo ju i tým, ktorí sa s ňou nestretli v podobe prepožičanej Millie Bobby Brownovou. Prekvapilo ma, že kniha vyšla pôvodne už v roku 2006, myslel som si, že ide o novší kúsok. Nič to však nemení na jej kvalitách, skôr naopak, je dôkazom, že sa nezviezla na súčasnom trende young adult, ale razí si vlastnú cestu. Od dnešných titulov sa odlišuje aj rozsahom. Knihu prečítate raz-dva, nejde o žiadne náročné čítanie, jej odporúčanie čitateľom od dvanástich rokov je teda viac než adekvátne, hoci po nej bez problémov môžu siahnuť aj tí skôr narodení. 

"Netušila som, ako by niečo mohlo byť v maminom obrázku, ani čo by to malo byť, ale bola som si istá, že som to správne pochopila a že sa tam musím ísť pozrieť. Práve teraz. V najtemnejšej nočnej hodine. Keď sa to nikto, a obzvlášť môj brat Mycroft, nedozvie. Dievčatá by sa mali hrať s bábikami. Za roky môjho detstva mi dospelí, ktorí to so mnou mysleli dobre, venovali veľa bábik. Neznášala som bábiky, vždy som im odtrhla hlavu, ale teraz som pre konečne našla využitie. V dutej hlavičke blond bábiky som si schovala kľúč k maminým izbám. Raz-dva som ho mala v ruke." (str. 69)

Kratší rozsah má za následok dynamický príbeh, no zároveň pokrivkáva v hlbšej charakteristike postáv a širšie spracovaných scénach. Text preto občas vyznieva trochu povrchne, no stále som si pripomínal, že je určený mladším ročníkom, nie vždy holdujúcim motívom spomaľujúcim dej. A Enola Holmesová môže byť žiarivým príkladom šikovnej, odvážnej a pritom citlivej tínedžerky, snažiacej sa presadiť vo svete, ktorý až tak nepraje ambicióznym dievčatám. Samozrejme, je zbytočné polemizovať o uveriteľnosti knihy, jej podstata spočíva kdesi celkom inde. Enola si zachováva svoj šarm a odhodlanie, v prípade potreby by ste radi mali na svojej strane takého človeka ako stratený markíz. Čo sa samotného prípadu týka, ten je iný než vo filme, ktorý si vzal z originálu praktiky len základnú myšlienku a rozvil ju po svojom. A dá sa povedať, že lepšie. Väčšinou to býva naopak - kniha poskytuje autorom väčšiu slobodu pri vykreslení postáv a dejových línií. Nancy Springer však motívy oklieštila na to najnutnejšie, akoby sa bála priveľmi popustiť uzdu. Enola má štrnásť rokov a v mnohých ohľadoch sa dokáže správať ako otravná tínedžerka, ale pritom jej držíte palce, pretože vyrastať v tieni bratov, ako sú Sherlock a Mycroft, nemôže byť ľahké. Vydobytie si vlastného miesta v rodine a spoločnosti a poukázať na vlastné schopnosti sa teda nestáva iba možnosťou, ale priam nutnosťou. Hľadanie matky, hoci stratený je mladý markíz, poskytuje dostatok priestoru na prienik do rodinných väzieb z celkom inej strany, ako sme zvyknutí z klasických príbehov o detektívovi z Baker Street. Ak sa chystá Prípad zmiznutého markíza čítať niekto, kto nepozná Holmesa, ani zďaleka si ho neužije ako ten, kto sa v problematike pohybuje aspoň trochu. Netvrdím, že je potrebné poznať ju detailne, stačí základný prehľad o Sherlockovej osobnosti. Autorka sa snažila zobraziť svoju hrdinku v rovnako brilantnej verzii, no miestami pôsobí na svoj vek azda až príliš arogantne. Ba ani celý prípad nie je prípadom v pravom slova zmysle a záhada sa vyrieši bleskovo rýchlo. 

Nancy Springer (zdroj: Popular Networth)

"Ako som tak rachotila po koľajach smerom k tomu veľkému mestu, niečo mi napadlo a musela som sa pod závojom usmiať - predstava, že sa schovám bratom priamo pod nosom, sa mi páčila ešte viac, keď teraz o mne vedia. Možno budú musieť prehodnotiť názor na mozgovú kapacitu svojej omylom narodenej mladšej sestry... Keďže sa zmenili okolnosti, nebudem si môcť po príjazde do mesta najať drožku. Sherlock Holmes bude drožkárov isto spovedať... Asi budem musieť ísť pešo, aby som sa dosť vzdialila od stanice, ale kam? Keď sa vydám na nesprávnu ulicu, môžem naraziť na niekoho, kto nie je dobrý. Na zlodejov alebo... dokonca na nejakého vraha." (str. 114)

Keby som patril do cieľovej skupiny, zrejme by som knihu hodnotil lepšie. Číta sa rýchlo, vychádza zo známych súvislostí, disponuje nebojácnou hrdinkou primeraného veku a rozbieha šesťdielnu sériu, počas ktorej sa dá očakávať určitý vývoj. Nekomplikované pátranie je základom zrodu novej detektívnej ikony viktoriánskeho Anglicka. Nancy Springer trafila Enolou do čierneho a v čase vydania asi ani netušila, ako sa o pätnásť rokov preslávi. A aj keď je Prípad zmiznutého markíza viac-menej priemerným dielom, viem, že ani ďalšie časti neujdú mojej pozornosti.

Originálny názov:  The Case of the Missing Marquess
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Enola Holmesová)
Preklad: Mária Havranová
Počet strán: 184

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rodinná dráma v pravom zmysle slova

Román V okamihu ma prekvapil vo viacerých smeroch. V prvom rade svojím žánrom. Ktovie prečo som si myslel, že pôjde o mrazivý triler, čomu napovedala temne ladená obálka (mimochodom, skvele spája zasnežené hory s podstatou (ne)prítomnej rozprávačky) aj ohlasy na knihu. V nich sa totiž opakovali slová ako akcia, dráma, tragédia a podobne. Všetky boli pravdivé, hoci iným spôsobom. Suzanne Redfearnová ukazuje, že sa nemusia vyskytnúť len v napínavej kriminálke, aby naplnili svoj zmysel. Napísala emočne nabitú rodinnú drámu, v ktorej sa prejavia najskrytejšie pohnútky príbuzných, ich skutočné charaktery a hlavne schopnosť vyrovnať sa s ich dôsledkami. Respektíve jej absencia, keďže nie každý si vie priznať farbu a v kritických situáciách reaguje skratovo. 

"Zadok narazí na niečo pevné a predné kolesá sa odlepia od cesty. Zdá sa, že sme sa posunuli len o pár centimetrov, ale muselo to byť niekoľko metrov, lebo predný nárazník sa oškrie o zvodidlá, počuť vrzgot ohýbajúceho sa kovu a zastaneme. Vydýchnem s vďakou, že niekto mal dosť rozumu na to, aby na takej nebezpečne úzkej ceste osadil zvodidlá. A ten nepatrný výdych dal všetko do pohybu. Ako trhajúce sa stehy, aj stĺpiky, ktoré držali zvodidlá, sa postupne odtrhávajú z úbočia - puk, puk, puk. A padáme. Letíme ako strela, bezpečnostný pás ma drží nad čelným sklom, kým naokolo sa mihajú hory, sneh a stromy." (str. 42)

Druhé prekvapenie prišlo v podobe nečakaných zvratov. Je trochu škoda, že anotácia vyzradí dosť dôležitý detail z deja, pretože Finn ako ústredná postava veľmi rýchlo zmení svoju podstatu, čo považujem za jeden z najväčších ťahúňov a pozitívnych prvkov príbehu. Millerovci sú na prvý pohľad obyčajná rodina, ktorá sa teší z pravidelnej zimnej dovolenky spojenej s lyžovačkou s najbližšími priateľmi Bobom, Karen a ich dcérou Natalie. Šesťčlenná rodina (a pes) však pôsobí dokonale iba navonok, každý zažíva svoje viac či menej známe starosti. Páčilo sa mi, že autorka venovala každému členovi dostatok priestoru, aby čitateľ pochopil vzájomné vzťahy a bublajúce problémy, no pritom sa nezdržiava nadbytočnými vysvetleniami. Zdrvujúca udalosť, ktorá navždy poznamená životy - i smrť - zúčastnených, sa odohrá pomerne rýchlo, a potom nasleduje nekončiaca citová jazda. Samotná autonehoda síce nie je opísaná extra dramaticky, aj keď je text prešpikovaný sugestívnymi a explicitnými pasážami. Nazdávam sa, že v tom badať autorský zámer - pre príbeh je podstatnejšie vnútro postáv než vonkajšie okolnosti, hoci sú určujúcim východiskom. Dianie priamo po nehode, keď preživší bojujú s mrazom, mŕtvolným tichom a absenciou ľudí, je najlepšou časťou knihy. Ide o skvelý náhľad do psychiky skupiniek i jednotlivcov, odhodlaných poslúchnuť viac svoj pud sebazáchovy než svedomie. Egoistická snaha prežiť sa pritom dá ľahko pochopiť, aj keď jej môže padnúť za obeť blízka osoba. Iracionálne konanie uprostred zasneženej divočiny sleduje Finnin duch, vďaka čomu môžeme napriek priamemu rozprávačovi vidieť všetky postavy. Susedia Millerovcov sú do jedného na zabitie a zároveň dôkazom, že tvárou v tvár ohrozeniu sa aj najlepší priatelia môžu uchýliť ku kolosálnym zákernostiam. Okrem Finn vyznieva najsympatickejšie jej kamarátka Mo i jej matka, hoci pôvodne pôsobila celkom iným dojmom. Práve ona predstavuje druhú stranu mince, keď sa chladné, až odmerané správanie zmení na citlivejšie. Najmenej ma zaujala časť zameraná na liečenie v nemocnici. Chápem jej nevyhnutnosť, ale bol som rád, keď sme sa konečne presunuli do domáceho prostredia a vzniknutá dráma mohla pokračovať nanovo. 

Suzanne Redfearnová (zdroj: Twitter)

"Teraz, keď som mŕtva, si uvedomujem, akí hrozní my ľudia dokážeme byť jeden voči druhému. Ako vo väčšine z nás prevláda útočný cynizmus, ktorý nám bráni vidieť v druhom to najlepšie. Je to jedna z vecí, ktorú mám na súčasnej situácii najradšej: schopnosť vidieť veci jasnejšie ako predtým. Schopnosť vidieť ružu zo servítok krajšiu, ako by som ju videla, keď som žila. Keď Aubrey stúpa s Chloe po schodoch, obzrie sa cez plece na Bena a v očiach má ľútosť za to, čo všetko kvôli nej musí robiť. On jej odpovie úsmevom, ktorým dá najavo, že sa nemusí ospravedlňovať, a ja to zacítim. Má srdce podobné papierovej ruži, ktoré urobí čokoľvek, aby bolo jeho dievča šťastné..." (str. 153)

Pri knihách našťastie neplačem, voči dianiu na stránkach som obrnený, no citlivejšie povahy by sa mali pripraviť na poriadnu záplavu zo slzných kanálikov. Opis utrpenia - fyzického i duševného - nie je ľahké čítanie, Suzanne Redfearnová ide až na kosť a nenechať na svojich postavách suchú ani nitku. Námet, ako jeden jediný okamih dokáže všetko diametrálne zmeniť, spracovala na výbornú, napätie sa dá krájať aj pri jednoduchom rozhovore, pri ktorom na pohľad o nič nejde. No vďaka intuitívnej a všadeprítomnej rozprávačke vieme, ako sa veci majú... V okamihu je originálny román, akých je na pultoch málo. Je postavený na smútku a strate, ale smeruje k nádeji a zotaveniu. 

Originálny názov: In an Instant
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vetrom, zradou a láskou bičované pobrežie

Julie Klassenová sa aj na Slovensku veľmi rýchlo zaradila medzi autorky, ktorých tituly sú očakávané radostne i netrpezlivo. Historická romanca sa v jej spracovaní stala premostením medzi klasickými dielami anglickej literatúry a modernou prózou. Z jej stránok na vás dýcha atmosféra z čias Jane Austenovej, no zároveň ponúka dynamické, mnohovrstevné príbehy, ktoré obstoja aj v súboji so súčasnou tvorbou. Na svoje si prídu priaznivci pokojne plynúcich romancí aj dobrodružnejšie ladených vzťahoviek. Stroskotanec v Cornwalle patrí k druhému prúdu, čo mne osobne vyhovuje o čosi viac. Navyše ide o samostatnú knihu bez príslušnosti k sérii, takže po nej môžu siahnuť aj tí, ktorí sa s autorkou ešte len zoznamujú... a určite neoľutujú. 

"Začal uvažovať nad tým, ako by sa mohol spojiť s Danielovou manželkou... Ale aké sú šance, že sa to v dohľadnom čase stane? Nemá takmer žiadne peniaze, ktorými by si zaplatil plavbu na ďalšej lodi. A ak by mu to aj vyšlo a dostal sa domov, aký to má zmyslel bez dôkazu, ktorý stratil v mori? ... Vstal a utrel si dlane. Nie je tu aj nejaký iný dôvod, prečo sa mu nechce ísť domov? Dôvod, ktorý má fascinujúce hnedé oči a tmavočervené vlasy? Nie, odpovedal si. Čo sa týka žien, už sa poučil. Svoje srdce - aj život - už riskoval viac než dosť." (str. 93-94)

Julie Klassenová má neuveriteľnú schopnosť preniesť vás v čase a priestore, tentoraz sa dostávame do obdobia protinapoleonských vojen, keď bolo anglické pobrežie sužované obchodnou blokádou a neúnavnou činnosťou pašerákov. Cornwall bol, je a pravdepodobne i bude pre umelcov zdrojom nekončiacej inšpirácie. Nie je iba kulisou, prostredím tvoriacim rámec pre dramatické udalosti, ale stáva sa ich plnohodnotnou súčasťou. Stačí úvodná strana, aby ste sa ocitli s ústrednou hrdinkou v nespútanej oblasti plnej skál, piesku, vetra, ale aj tajomných zákutí a nebezpečenstva. Laura Callawayová žije so svojím strýkom a jeho manželkou s ťažkou povahou, no napriek rodinným väzbám ju miestni nikdy neprijali medzi seba. Visí nad ňou tieň smrti a smútku. Nepomáha tomu ani pobrežie, kam sa neraz vyplavia pozostatky stroskotanej lode, aby sa stali korisťou rozkrádačov vrakov. Laure je obohacovanie na úkor mŕtvych proti srsti, a preto sa usiluje zisťovať ich totožnosť a spojiť sa s ich pozostalými. Jej život naberie nečakané obrátky, keď potrebuje jej pomoc stroskotanec, po ktorého zabití prahne miestny pašerák. Laura neznámemu mužovi poskytne ochranu, no cena za tento ušľachtilý čin môže byť vyššia, než by si vedela predstaviť... Stroskotanec v Cornwalle patrí medzi to najlepšie, čo autorka napísala. Čítal som väčšinu kníh, ktoré vyšli v slovenskom preklade pod hlavičkou vydavateľstva i527.net, a táto sa kvalitatívne radí na najvyššie priečky. Je napínavá, záhadná i romantická. Laura a Alexander, "pán Lucas", sú zaujímavo vykreslené postavy, čeliace nielen reálnej hrozbe vonkajšieho sveta, ale aj vnútorným nástrahám, ktoré si vytvorili sami. Musia sa znovu naučiť veriť, aby ich prekonali, čo nebude vôbec ľahké. Ich zbližovanie je autentické, nejde o žiadnu prvoplánovú fyzickú príťažlivosť, ale o skutočné spojenie na báze súzvuku dvoch stratených duší. 

Julie Klassenová (zdroj: Twitter)

"Rozbehol sa po palube, schmatol čutoru a snažil sa ju vymaniť z Francoisovho zovretia. Ten sa mu zahnal do hlavy. Alex sa prikrčil a podkopol mu nohy. Obaja, stále stískajúc čutoru, tvrdo dopadli na palubu, ktorá sa odrazu nachýlila v nebezpečnom uhle a do lode sa nahrnula voda. Alexovi sa podarilo vytrhnúť čutoru. Francois však vytiahol nôž a vrazil ho do Alexovho boku. Vzplanula v ňom bolesť. V jednej ruke zvieral čutoru, druhú si pritlačil na ranu a pokúsil sa ešte o posledný útok na svojho nepriateľa. Oslabený zranením spadol, čutora mu vykĺzla a šmýkala sa po palube." (str. 209)

Julie Klassenová má špecifický rozprávačský štýl. Na prvý pohľad sa môže zdať, že niektoré pasáže spomaľujú dej, prípadne sa venujú viac prieniku do vnútra postáv než rozvíjaniu dynamiky, no napriek tomu sa nenudíte a užívate si každú vetu. Môžete sa totiž cez ne preniesť na miesta, kde cítite na koži studený vietor, vôňu mora a počujete i jeho nepokojný šum. Stroskotanec v Cornwalle je vydarené čítanie, ku ktorému sa budete radi opakovane vracať. 

Originálny názov: A Castaway in Cornwall
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Lucia Mosorjaková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Nie je hrdina ako hrdina

O Nimone som počul samé chvály, keď sa preto naskytla možnosť prečítať si ju, ani chvíľu som neváhal. A môžem zodpovedne vyhlásiť, že neľutujem. Komiksové romány sú pre našinca stále čímsi výnimočným, preto som rád, že sa vydavateľstvá ako CooBoo či Lindeni neboja vybrať aj touto cestou. Doteraz som dával prednosť hlavne životopisným príbehom, young adult v grafickej podobe bol pre mňa neznámou pôdou. Americká umelkyňa, ilustrátorka Noelle Stevenson má bohaté skúsenosti z rôznych štúdií a za svoju prácu získala viacero významných ocenení. Má skvelý talent preniesť na čitateľa širokú škálu emócií, a nielen za pomoci výrazov postáv. Dobre si totiž uvedomuje silu literárnej komunikácie a naplno využíva všetky prvky, ktoré má k dispozícii. Výsledkom je bizarný, zábavný i napínavý román/komiks s hrdinami i "hrdinami". 

Príbeh nie je určený iba mladším čitateľom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Rovnako si ho užijú aj tí skôr narodení, a to pre jeho univerzálnosť, pútavosť a dynamickosť. Aj začína pekne zhurta - Nimona vyhľadá najväčšieho záporáka v pseudostredovekej ríši, aby sa stala pomocníčkou v jeho diabolských plánoch. Ballister Blackheart nie je vôbec nadšený, že sa mu do života nanominovalo otravné, hoci oduševnené dievča, no jeho snaha odradiť ho je márna. Keď mu Nimona rozpovie svoj srdcervúci príbeh, ktorý ju priviedol až k Ballisterovi, a navyše mu poskytne ukážku svojich schopností, o jej osude je rozhodnuté. Nimona je tvaromenička, čo jej umožňuje realizovať rôznorodé úlohy, oklamať nepriateľa a dostať sa na miesta, kam by Blackheart nemal šancu vkročiť. Veľmi rýchlo však zistí, že Ballisterova povesť celkom nekorešponduje s jeho reálnymi osobnostnými črtami. Obávaný zlosyn je totiž v skutočnosti pomerne charakterný človek a obeť súhry nešťastných okolností. A jeho najväčším nepriateľom nie je systém, kráľovstvo či dobro ako také, ale niekdajší kamarát a momentálny ospevovaný hrdina ríše Goldenloin. Práve pre jeho praktiky počas výcviku klesol Blackheart na dno a mohol zabudnúť na sen o sláve. Teda aspoň v "pozitívnej" podobe. Nebyť Nimony, zrejme by sa navždy zožieral zášťou a nedoriešenými problémami z minulosti. Ibaže ambiciózna červenovláska ho vženie do boja proti Inštitútu, dohliadajúceho na bezpečnosť kráľovstva, čo vedie k odhaleniu pravých tvárí ukrytých za maskami a uvedomeniu si, že dobro a zlo môžu byť veľmi relatívne pojmy. Spočiatku sa zdá, že Noelle Stevenson prevracia naruby príbehové klišé, a tento princíp funguje zhruba do polovice, keď začína byť jasné, že všetky línie sa pravdepodobne spoja v sladkom happyende. Nevnímam to však kriticky, dej si nič iné ani nežiadal. Najväčším orieškom je napokon sama Nimona, jej osud sa predvída najťažšie a dalo by sa diskutovať, či sa dočkala uspokojivého záveru. No práve v nejednoznačnosti tkvie sila jej postavy. 

Väčšina názorov na Nimonu , s ktorými som sa stretol, ju doslova ospevovala, mne však neraz prekážalo jej detinské správanie. Iste, môžete argumentovať jej vekom, ale vzhľadom na všetky okolnosti vývoja jej postavy by to nebolo až také relevantné. Oveľa viac mi prirástli k srdcu Blackheart a Goldenloin, a práve na túto dvojicu sa sústredila moja pozornosť. Niežeby mi bol osud Nimony ľahostajný, no viac ma trápilo, ako to dopadne medzi týmito dvoma protikladmi. Kontrasty sú očividné nielen v obsahu, ale aj grafike. Farebné kombinácie a variácie lahodia oku, funkčne dotvárajú celkovú atmosféru a ani jedna sa netlačí do popredia na úkor inej. Páčilo sa mi, že na konci sme mali príležitosť vidieť viaceré varianty hrdinov a ich cestu ku konečnej verzii. Apropo, hrdinovia. Noelle Stevenson poskytuje čitateľovi priestor na zamyslenie, kto je skutočný hrdina, a aj keď to priam bije do očí, zvyšuje to komplexnosť postáv. Nedá mi tiež nespomenúť faktor, ktorý mi miestami kazil dojem, a to chyby v texte. Nebolo ho tam až toľko, aby si ich zodpovedné osoby nevšimli...Ako som sa presvedčil, Nimonin úspech je zaslúžený. Ide o inovatívne aj inšpiratívne dielo, stvorené na opakované čítanie. Vďaka početným motívom a príťažlivým ilustráciám sa v ňom dá vždy nájsť niečo nové.
Originálny názov: NimonaPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Ivana CingelováPočet strán: 272
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Najvzácnejší drahokam je láska

Trojdielna séria Londýnske klenoty vstupuje do finále. Po Diamantovom pokušení a Zafírovom zvádzaní nám vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prináša preklad záverečnej časti s názvom Rubínové očarenie, v ktorej nájde svoje šťastie ďalší osudom skúšaný pár. Trilógia sa síce začala v súvislosti s drahými kameňmi, ale postupne sa dostávala do popredia ich symbolická rovina. Nie je predsa všetko zlato, čo sa blyští, a skutočné bohatstvo spočíva kdesi inde. Morálne posolstvá a ľudské práva sú totiž neoddeliteľnou súčasťou románov Jane Featherovej. Okrem ľúbostných motívov zakaždým stavia dej aj na spoločenskej tematike, nech už sa odohrávajú v ktoromkoľvek storočí. Osobne mám radšej jej staršie diela, ale neviem odolať ani jej súčasnej tvorbe z eduardovského obdobia. 

"Bola sama so sebou spokojná. Presne takto si to predstavovala. Charlie Aldershot určite spadne z nôh od úžasu. Niežeby som zvlášť túžila vikomta očariť, uvažovala cestou dolu schodmi. Poznali sa takmer celý život a v jeho spoločnosti sa cítila dobre, no občas si Charlie namýšľal, že má u nej nádej na čosi viac. Zakaždým, keď si trúfol prekročiť hranicu letmého priateľského bozku, mu jemne pripomenula, ako ho kedysi Joth sotil do kačacieho rybníka - bol to trest za to, že mu zlomil obľúbený luk. Zvyčajne to Charliemu pomohlo uvedomiť si, kde je jeho miesto." (str. 58)

Keď sa do nejakej série pustím, mám tendenciu prečítať ju do konca, aj keď nemusí ísť o extra žiaduci zážitok. Londýnske klenoty sa v podstate pohybujú kvalitatívne okolo priemeru, no priaznivci romantiky si určite prídu na svoje. A najmä tí, ktorí dávajú prednosť pokojnejšie plynúcim príbehom bez dramatických zvratov. V tomto smere by som Jane Featherovú prirovnal k Mary Baloghovej, iba s tým rozdielom, že Jane výraznejšie pracuje so ženskými než s mužskými postavami. Nie je to na škodu, napokon, vzhľadom na dobu, v ktorej sa daný román odohráva, je snaha zdôrazniť ženské práva prirodzená. V centre deja stojí lady Petra Rutherfordová, ktorá sa usiluje vymaniť z konzervatívnych okov svojej rodiny. Keď ju jej brat Jonathan pozve na čaj, aby mu pomohla očariť člena parlamentu, Petra sa po desiatich rokoch znovu stretáva s Guyom, lordon Ashtonom, do ktorého sa ako štrnásťročná zamilovala, no on jej zlomil srdce. Teraz sa jej naskytla skvelá príležitosť oplatiť sa mu rovnakou mincou. Je odhodlaná poblázniť ho, odzbrojiť ho svojím šarmom a potom ho zanechať v smútku, keď na ňom vykoná svoju vytúženú pomstu. Samozrejme, ako to už býva zvykom, plán Petre vôbec nevychádza podľa jej predstáv a musí čeliť nečakaným komplikáciám. Tie plynú predovšetkým z toho, že sama opäť podľahne Guyovej príťažlivosti, lenže už je múdrejšia ako kedysi. Čim viac času však spolu strávia, tým viac po sebe túžia, až napokon Guy naberie odvahu spraviť celoživotný krok. Petra odrazu čelí dileme - má nasledovať hlas svojho srdca, alebo tvrdohlavo dosiahnuť stanovený cieľ? Odložiť bokom desaťročnú frustráciu nie je také ľahké a chvíľkové uspokojenie by nemalo mať prednosť pred zvyškom života. V každom príbehu sa však skrýva určité "ale" a Rubínové očarenie nie je výnimkou. Najväčšou prekážkou v ich vzťahu sa ukáže hnutie sufražetiek, keďže sa v celej záležitosti ocitnú na opačných stranách. Obaja majú pritom svoju pravdu, no ani jeden nie je ochotný zľaviť zo svojich nárokov či presvedčenia. To je zdrojom niekoľkých briskných rozhovorov, ktoré skvele demonštrujú opačné postoje a sú dôkazom, že nič nie je čierno-biele. Páčilo sa mi, že Guy sa netvári ako demokratický zástanca ženských práv ako iní dokonalí hrdinovia, čo ho robí omnoho realistickejším a uveriteľnejším predstaviteľom svojej vrstvy. Čo mi sadlo menej, bol vekový rozdiel medzi hlavnými postavami, najmä v rámci ich minulosti - keď sa Petra do Guya zamilovala, ona mala štrnásť, on dvadsaťštyri. Zahrávajúc sa s citmi dospievajúceho dievčaťa nevyznieva práve pozitívne... 

"Predošlý večer sa otvorene vyjadril proti tomu, aby ženy získali volebné právo, a jej komornej zakázal chodiť na mítingy, ale rozhodné slovo nepadlo. Bolo nad slnko jasnejšie, že akákoľvek debata na túto pálčivú tému bude ostrá a Petra netušila, či je na to pripravená. Dopila čaj a uvažovala nad ďalším krokom. Niektorí muži podporovali ženy v ich úsilí získať volebné právo, ba dokonca sa zúčastňovali na protestných pochodoch spolu so sufražetkami. Možno by aj ona dokázala Guyovi pokojným tónom vysvetliť, prečo je to pre ženy také dôležité." (str. 192)

Záverečný diel série disponuje pútavými scénami, nutnými nedorozumeniami, horúcimi ľúbostnými pasážami aj objavením sa protagonistov z predošlých častí. Koniec sa mi síce zdal trochu unáhlený, ale v porovnaní so zvyškom série sa mi tento príbeh javil ako najzapamätateľnejší. Či už pre iskrenie spôsobené kontrastmi medzi hrdinami, alebo výraznými vedľajšími postavami, ktoré si neraz pre seba kradli všetku moju pozornosť. Jane Featherová sa v modernejšej dobe zjavne cíti dobre, poskytuje jej to priestor otvárať mnohé citlivejšie témy presahujúce bežný rámec historickej romance. Je však otázne, či nájdu silnú odozvu aj u nás... 

Originálny názov: Ravish me with Rubies
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Londýnske klenoty)
Preklad: Nina Mikušová
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.