Marek Zákopčan's Blog, page 6

Láska a sny v područí rodinných povinností

Barbora Šedíková vydala síce len svoju druhú knihu s historickou tematikou (v roku 2019 jej vo vydavateľstve Motýľ vyšiel titul Hrobár z Paríža), ale napriek tomu sa z nich dajú vydedukovať určité spoločné rysy. Tým najevidentnejším, ktorý vám hneď udrie do oka, je autorkina schopnosť v mihu sekundy vás preniesť do minulosti, či už ide o obdobie Veľkej francúzskej revolúcie, alebo obchodné súperenie miest na Apeninskom polostrove. Niektorí spisovatelia či spisovateľky využívajú históriu iba ako kulisu pre svoj príbeh, no tu máme dočinenia s pevnou súčasťou deja. Termín historický román je naplnený vrchovatou mierou, a to v rôznych smeroch. Pri zobrazených reáliách ani na chvíľu nezapochybujete, že sú autentické a adekvátne 16. storočiu.  

"Otvorila oči. Nikto oproti  nej nestál. Bola tu celkom sama. Túžila znova cítiť ten dotyk, ktorý by rozpálil aj neživý kameň. Žulový stĺp jej však tentoraz nedal to životodarné teplo tajných milencov tak ako pred rokmi. Teraz chladil, akoby bol z ľadu. Odtiahla sa. Bolo to trpké precitnutie. Pripomenulo jej, že už ubehlo pätnásť rokov a muž, ktorý jej v tú noc sľuboval večnú lásku a manželstvo, si ju stále nevzal. Vyparil sa ako ranný opar dvíhajúci sa z hladiny benátskej lagúny za studených jarných a jesenných rán." (str. 55)

Ďalším výrazným prvkom rozprávačského štýlu je množstvo postáv. Niektoré sa v deji iba mihnú, nijako mimoriadne ho neovplyvnia a tým pádom sú prakticky zbytočné. Dá sa však pritom prižmúriť oko, keďže väčšinou aspoň poslúžia na interakciu s podstatnejšími postavami, na základe čoho sa dá lepšie pochopiť ich motivácia či osobnosť. No nedeje sa tak vždy a menej sústredení čitatelia môžu mať občas zmätok v záplave mien. Tento faktor je spôsobený hlavne tým, že tu máme až tri hlavné postavy - súrodencov Stornovcov, ktorí sa usilujú nájsť si po smrti svojho patriarchu miesto v príbuzenstve i vo svete. Novou hlavou rodiny sa stáva Gabriele, renesančný mladý muž, ktorý musí obstáť v silnej konkurencii obchodníkov, nehrajúcich vždy s čistými kartami. A to navyše nielen na poli financií, ale i manželskej politiky. Dve stornovské dcéry sú totiž súce na vydaj a žena, narodená do bohatej, prosperujúcej rodiny, má predovšetkým povinnosť dobre sa vydať a priniesť svojím zväzkom rodu isté výhody. Tu zvolila Barbora Šedíková šikovný kontrast medzi poslušnosťou a odhodlaním nepodvoliť sa dobovým konvenciám. Mladšia Sára si uvedomuje svoju rolu a vyhovie bratovmu návrhu spojiť sa s rodinou rivala v Ancone. Staršia Sibyla je tvrdší oriešok, pretože Stornovci prikladali výchove dievčat rovnakú dôležitosť, ako výchove chlapcov, a tak, keďže disponuje mnohými znalosťami a cieľmi, nemieni sa stať prostriedkom sobášneho kalkulu. To však neznamená, že by netúžila po láske... Prostredie Benátok priam zvádza k romantickým ideálom, hoci, samozrejme, novovek mal nepochybne aj svoju odvrátenú stranu v podobe špiny, zápachu a zloprajných indivíduí. Dodnes mám v živej pamäti svetoznámy karneval, ktorého som sa zúčastnil pred niekoľkými rokmi, a román Na krídlach škorca mi túto spomienku pripomenul ešte väčšmi. Nemal síce taký nádych tajomnosti a vášne ako u protagonistov, ale ktovie, možno raz... 😀. Keďže v jadre ide o rodinnú drámu, som rád, že dej zahŕňa dlhšie časové obdobie. Záverečný skok síce nie je rozsiahly, ale veľmi pekne uzatvára jednotlivé línie, bohaté na udalosti. Všetko do seba zapadne, no či sa hrdinovia a hrdinky dočkajú uspokojivého konca, to si už budete musieť prečítať sami. História totiž prekypuje nenaplnenými túžbami a nedá sa povedať, že by práve táto kniha patrila k predvídateľným... 

Barbora Šedíková (zdroj: Instacks.sk)

"S každou minútou, ktorá v presýpacích hodinách približovala okamih jeho odjazdu, sa cítil horšie a sklesnutejšie. V tomto meste bol taký slobodný. Odbremenený od všetkých povinností obchodníka, ktoré na neho v Ancone aj Benátkach čakali. V spoločnosti ženy, ktorá hladila jeho dušu. S ťažkým srdcom sa díval na rodový prsteň s vyobrazením škorca. Pripomínal mu, aký bol v skutočnosti spútaný a zotročený. Chcel azda tak veľa? Veď túžil len po osobnom šťastí. Bol to azda zločin? To nie. Ale tieň rodového prekliatia nad ním začínal znova rozprestierať svoje krídla." (str. 163)

Na svoje si prídu všetci priaznivci pohnutých dejín, rozporuplných osudov a osobitej atmosféry. Barbora Šedíková sa nikam neponáhľa, nenecháva sa obmedzovať trendom kratších textov a ponúka svojim fanúšikom úctyhodných štyristo strán. Ak by však došlo k redukcii opisov prostredia, nadbytočných prienikov do vnútra postáv a občasného zdôrazňovania dostatočne jasných súvislostí, kniha by mohla mať pokojne aj o pár desiatok strán menej. Ale nazdávam sa, že ide o ďalší znak autorkinho rukopisu, preto sa s tým musím ako netrpezlivý čitateľ jednoducho zmieriť 😀. Dielo Na krídlach škorca by si zaslúžilo viac pozornosti, pretože v rámci žánru je nadpriemernou ukážkou nášho domáceho talentu. A spomenuté chybičky krásy vyplývajú iba z môjho subjektívneho hodnotenia... 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Nie každý most spája ľudí...

V časoch boomu Glukhovskeho trilógie Metro som patril k menšine tých, ktorí nenastúpili na jej dnes už kultovú vlnu. Dmitryho štýl mi pripadal pomalý, rozvláčny, akoby sa sústredil skôr na vykreslenie novej podoby sveta na úkor deja. Keď však nedávno vyšla v slovenskom preklade jeho novinka s názvom Stanovište 1, rozhodol som sa dať mu ďalšiu šancu. Najmä preto, že názory na ňu ohlasovali odlišnosť od predošlých diel. Východisko príbehu mi síce pripadalo pomerne rovnaké - opäť tu máme určité miesto prežívajúce pod náporom dôsledkov apokalypsy -, no musím uznať, že celkové vyznenie je skutočné iné. Ak som správne pochopil, dej je postavený na základoch Metra, čím autorovi odpadla povinnosť znovu uvádzať čitateľa do súvislostí novodobého Ruska. Hoci slovo novodobé nie je úplne vhodné, keďže spoločnosť spravila niekoľko krokov vzad... 

"V jednej ruke sa mu hojdá stará plynová maska so špinavými priezormi. To vďaka nej dýchal po ceste cez most. Vďaka nej sa dostal na druhú stranu. Keď spieval cez chobot masky, znelo to ako kvílenie divokého zvieraťa. Tvár mal dosekanú, ruky tiež a hruď doškriabanú. Biele oči vypliešťa do priestoru, hľadí, ani nemrkne. Na nohách má vyčaptané tenisky hnedé od zaschnutej krvi. Na nerovnomerne zarastenej tvári okrem ochlpenia nič viac nevidieť, pretože je pokrytá vrstvou špiny a krvi. "Hej! Kto si? Odkiaľ si?" Chlapík neodpovedá." (str. 31)

Rusko, ako ho poznáme dnes, skončilo po občianskej vojne v prachu dejín, napriek snahe niekoľkých individualít (či skôr indivíduí?) rozbehnúť jeho novú éru. Pri nefunkčnej infraštruktúre a zničenej telekomunikácii je to však nesmierne náročné a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť k lepšiemu. Moskva sa navyše vyžíva v návrate k prvkom cárskeho režimu a okliešteným zvyškom kedysi mocnej krajiny opäť vládne cársky imperátor. Stanovište Jaroslavľ, strážiace jediný most cez rieku Volgu, prirodzenú hranicu Moskovskej ríše, sa v aktuálnych podmienkach javí ako koniec sveta. A istým spôsobom ním aj je. Na druhej strane mosta sa vraj totiž nenachádza nič okrem temnoty, prázdnoty a smrti, pričom tento dojem umocňuje aj rádioaktívny spad v tečúcej vode. Tak to aspoň povedal Polkan svojmu nevlastnému synovi Jegorovi, hrdinovi Stanovišťa 1. Mladého strážcu však kvária pochybnosti. Ak sa za mostom nič nenachádza, prečo potom zotrvávajú v bezpredmetnom stanovišti? Prečo ich vyľaká každý netradičný zvuk prichádzajúci zo zelenej hmly? Žeby predsa len očakávali akési zjavenie? K tomu napokon aj dôjde, a našťastie pomerne skoro. Jegor, prirodzene, uvažuje, či ide o hrozbu, alebo vykúpenie, no na danú otázku odpovie iba čas. A dramatické udalosti, ku ktorým sa pomaly, ale isto schyľuje... Príbeh má silný potenciál, ale ťažko sa mi hodnotí miera jeho využitia. Ide o špecifický žáner, s ktorým nemám veľa skúseností. Čo sa však týka atmosféry a postáv, tie na mňa zapôsobili už od prvých strán. Dmitry Glukhovsky vás rýchlo a ľahko prenesie do zničeného prostredia, kde (ne)platia zvláštne pravidlá, a prostredníctvom skvele vykreslených charakterov dôsledne precítite ich strach, nádej aj opatrnú lásku. V tomto smere vystupujú do popredia predovšetkým Jegor a Michelle, ktorí vďaka svojej naivite a rojčeniu nie sú hrdinami v pravom zmysle slova, ale práve preto si získajú vaše sympatie. Odchovanci rôznych hororov budú zrejme očakávať príchod zmutovaných monštier, ale bola by to príliš lacná verzia deja. Autor sa ubral inou, o čosi uveriteľnejšou cestou. Nemyslím si, že by niekto ostal z postupných odhalení sklamaný, zodpovedajú vytvorenému svetu, príčinám jeho vzniku aj následkom použitia zakázaných zbraní. 

Dmitry Glukhovsky (zdroj: Forum24)

"Na zvažujúcom sa brehu pokrytom riasami sa čosi mrví. Chodia po ňom ľudské postavy. Vychádzajú z lesíka nad špinavou plážou, kráčajú k vode, k tej zelenej otrávenej vode, akoby sa jej nebáli, akoby ich to vôbec nevyrušovalo, akoby necítili ten smrad, akoby sa im netočila z toho hlava, ani nezaváhajú, nevyskúšajú ju nohou, postupne do nej vchádzajú, ponárajú sa čoraz hlbšie a hlbšie, najskôr po pás, potom po prsia, po krk a vôbec sa nesnažia plávať, nevidieť na nich ani známku bolesti, aj keď tá zelená tekutina musí rozožierať pokožku už pri prvom kontakte." (str. 216)

Ako som spomenul, spočiatku som sa obával, či ma Dmitry opäť nesklame. a po prečítaní knihy rád konštatujem, že sa tak nestalo. Presun na zemský povrch kvitujem, rovnako ako krásne využitú gradáciu. Pomalší rozbeh je iba šetrením energie na skúšky, ktoré hrdinov čakajú v čoraz väčšej intenzite. A ak bude príbeh vystupňovaný aj v rámci celej série, je sa určite na čo tešiť. Stanovište 1 je vydarený postapokalyptický triler, a hoci by sa našlo aj pár malých mušiek, pozitíva ich hravo prevážia.

Originálny názov: Эпизод 1
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Most)
Preklad: Martin Sliz
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Dôvera iba na vlastné riziko

Vydavateľstvo Tatran pokračuje vo vydávaní úspešných svetových trilerov a mňa ako čitateľa si už vycvičilo natoľko, že je priam nemožné nesiahnuť po každom novom kúsku v danom žánri. Najmä keď sa na našich pultoch objaví kniha, ktorá vlani hviezdila aj v rebríčku Goodreads Choice Awards, čo vnímam ako memento kvality a širokej obľúbenosti. Laura Daveová je americká spisovateľka, oceňovaná čitateľmi aj kritikmi, keďže jej diela miešajú napätie s tajomnosťou a výsledkom sú príbehy plné temnej atmosféry. Samozrejme, ani to by nestačilo, nebyť aj nečakaných zvratov a nepredvídateľných koncov. Okrem psychotrilerov sa Laura venuje aj ľahším ľúbostným románom a prvok medziľudských/partnerských vzťahov je hnacím motorom aj v knihe Posledná vec, čo mi povedal. 

"Owen by neutiekol, pretože je vinný. Neodišiel by, aby sa zachránil. Neodišiel by, aby sa vyhol väzeniu alebo aby sa mi nemusel pozrieť do očí a priznať, čo urobil. Neopustil by Bailey. Nikdy by neopustil dcéru, keby to nebolo absolútne nevyhnutné. Ako si tým môžem byť taká istá? Ako si môžem veriť, že si budem niečím istá, keď som očividne zaujatá a vidím len to, čo chcem? Čiastočne je to preto, že som celý život potrebovala vedieť. Celý život som si dávala neuveriteľný pozor. Keď navždy odišla moja matka, neočakávala som to. Uniklo mi to. Unikla mi definitívnosť toho odchodu. To sa nemalo stať." (str. 44)

Mám dojem, že sa čoraz viac vyskytujú trilery zamerané na osudy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť pokojne našimi susedmi či dobrými známymi. Odklon od pátrania po sériových vrahoch a zákulisia policajnej práce k domácemu prostrediu a "všednejším" charakterom poskytuje čitateľom lepšiu možnosť vcítiť sa do hrdinov a ich trápenia. Hannah Hallová je práve takouto protagonistkou. Jej život sa obráti o stoosemdesiat stupňov z ničoho nič, a ak sa nepodujme vziať veci do vlastných rúk, môže na to doplatiť jej najbližšia rodina. Hannah totiž obdrží odkaz od svojho novomanžela v znení "Ochráň ju!" Požiadavka dohliadnuť na nevlastnú dcéru Bailey však nie je jediná zvláštnosť, ktorej sa od milovaného Owena dočká. Odkaz jej totiž prišiel v čase, keď jeho šéfa vyšetruje polícia pre podvod, a tieň podozrenia sa vznáša aj nad Owenom. Hannah odrazu čelí pochybnostiam o manželovom charaktere, a nielen o ňom. Zdá sa, že svojho partnera vôbec nepoznala, no nemá veľa času či priestoru podliehať sebaľútosti. Na obzore sa črtajú ďalšie problémy a ona musí v prvom rade dozrieť na Bailey, čo nebude vôbec ľahké. Ich vzťah síce nie je ako vystrihnutý z rozprávky o zlej macoche, no nevlastná dcéra Hannah nedôveruje, neprijala ju a sotva by si od nej nechala čosi diktovať. Spoločná motivácia ich však napokon donúti spolupracovať a ako sa dá čakať, pomaly sa začnú zbližovať. Deje sa to, našťastie, zaujímavo a uveriteľne. Hlavne preto, že Hanna nekoná vždy podľa predpokladov čitateľa, no vždy má na zreteli iba Bailyino dobro, za čo jej patria plusové body. Čo sa Bailey týka, Laura Daveová ustriehla tenkú hranicu medzi tínedžerským vzdorom a otravnosťou. Správanie dospievajúceho dievčaťa je vzhľadom na otcovo zmiznutie a jeho záhadnú minulosť pochopiteľné a zvláda to napodiv ešte celkom dobre. Pátranie po Owenovej skutočnej identite a okolnostiach vedúcich k vzniknutému zmätku akoby prinášalo iba čoraz viac otázok, s obrátením poslednej strany však dôjde k ich uspokojivému uzavretiu. Hm, hoci... niektorí čitatelia môžu ostať na konci mierne rozčarovaní, ale mne sa takýto záver páčil. Nie je celkom zvyčajný, no je o to výraznejší. 

Laura Daveová (zdroj: Scarsdale Inquirer)

"V hlave mi zaznievajú Jakeove slová. Owen Michaels neexistuje. Owen nie je Owen. Klamal mi o najdôležitejších detailoch svojho života. Svoju dcéru klamal o najdôležitejších detailoch jej života. Ako je to možné? Zdá sa mi to úplne absurdné, ak vezmeme do úvahy muža, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Poznám ho. Stále tomu verím, napriek dôkazom o opaku. A táto viera v neho (v nás) buď ukáže, že som verná partnerka, alebo úplná hlupaňa. Dúfam, že to nevyjde narovnako." (str. 129)

Triler Posledná vec, čo mi povedal patrí k tým, ktoré sa nikam neponáhľajú. Autorka má osobitý rozprávačský štýl, ktorý prepožičala i hlasu svojej hrdinky, a tak sa pripravte na konštantne plynúci dej bez náhlych zrýchlení. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí nemajú radi hektolitre krvi a dávajú prednosť napätiu pochádzajúcemu skôr z neistoty konca než z akčných scén. Laura Daveová ukazuje, že aj rodinná dráma môže mať strhujúcu atmosféru, čomu dopomáhajú kratšie kapitoly, striedanie časových línií a budovanie vzťahu hrdinky s nevlastnou dcérou, ktorý sa v kontexte deja javí napokon dôležitejšie než jej manželstvo... spolu s myšlienkou, že najlepšie miesto pre život je také, aké si vybudujeme sami, nie z popudu iných.

Originálny názov: The Last Thing He Told Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Mágia, jej záhadný pôvod a krvavé dôsledky

Vydavateľstvo Artis Omnis, špecializujúce sa na podporu slovenskej tvorby v žánroch vedeckej fantastiky, fantasy a hororu, svojim priaznivcom pred koncom roka nadelilo poriadnu dávku kvalitného čítania. Jedným z titulov je aj prvý román Jána Gálika. Fanúšikom poviedkových súťaží je jeho meno dobre známe, na konte má už viacero literárnych úspechov a bolo zrejme iba otázkou času, kedy svoje nápady pretaví do rozsiahlejšieho textu. Je pritom vidieť, že autor je zvyknutý povedať veľa aj na malom priestore, jeho štýl vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť. Nemusíte sa však báť, nejde o druh knihy, kde by ste museli eliminovať všetky rušivé elementy, aby ste sa mohli sústrediť, no ani o povrchné čítanie, pri ktorom by vám odleteli myšlienky späť do všednej reality. 

"Randor cítil, že konečne žije. Dračia horda zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. A hlavne tá jedna - Lorna. Mladík nevedel, aké je jeho kúzlo. Spoločenstvo, z ktorého pochádzal, kúzla ignorovalo a zakazovalo. Na tomto mieste sa ho však zmocnil pocit, že našiel všetku mágiu sveta - akési dračie puto. Lorna bolo to najúžasnejšie a najinteligentnejšie zviera, aké kedy stretol. Mohol sa k nej priblížiť na dotyk a cítil, že si rozumejú aj bez slov. Čím viac bojovala o samostatnosť s inými dračími samcami, tým bolo ich prepojenie silnejšie. Čo u iných samíc bola iba rituálna obrana, u nej bol zúrivý boj, z ktorého doposiaľ vždy vyviazla víťazne, hoci s čoraz väčšími šrámami." (str. 23)

Hlavnou devízou románu je totiž dôsledné vykreslenie sveta, kde má dôležité slovo mágia - a práve tá je akoby jednou z pomyselných hlavných postáv. Jej význam, respektíve pôvod je však odhaľovaný postupne ako v dobre prepracovanej detektívke. A svojím spôsobom Odvrhnutí disponujú aj znakmi tohto žánru. Dej totiž začína prekvapivým vyvraždením sedemdesiatich troch drakov v dosiaľ pokojnej rezervácii. Objavené stopy nasvedčujú tomu, že do Kráľovstva čarodejníkov po dlhých rokoch vstúpili cez zasnežené končiare Štítov ľudia a ich úmysly nie sú ani zďaleka čisté. Teda... ak pod čistotou nerozumiete zbavenie sa všetkého, čo súvisí s mágiou. Ľudia, vyzbrojení kameňmi s nevšednou mocou a drastickými plánmi, prichádzajú očistiť svet od kúziel, a to za akúkoľvek cenu. Na cestu za pravdou - a pomstou za mŕtvych drakov - sa vydáva mladý Randor, pomocník správcu rezervácie. Už od začiatku je jasné, že sa v ňom skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá, a nepôjde iba o pozitívne črty. Navonok nevýrazný chlapec má totiž aj odvrátenú, temnú stránku, a málokto by s ňou chcel mať dočinenia. Azda s výnimkou rytiera Morenheima, jediného samozvaného člena rádu pomstiteľov, ktorý naňho natrafí počas boja so skupinou ľudí... Obaja sa usilujú prísť veci na koreň a zamedziť krvilačným plánom nepozvaných hostí. Randor (ktovie prečo mi pri jeho mene vždy napadne Nandor z komediálneho upírskeho seriálu What we do in the shadows😀) je rozporuplná postava, ku ktorej je pomerne ťažké nájsť si kladný vzťah. Síce s ním putujete a sledujete ho pri snahe potrestať vinníkov a nájsť dračicu Lornu, no je náročné vnímať ako hrdinu v pravom slova zmysle. V súvislosti s dejom, so skúškami, ktorými musí Randor prejsť, a s jeho interakciami s ostatnými postavami však jeho charakter vyznieva absolútne uveriteľne. A to napriek tomu, že by ste naňho v našom svete sotva natrafili. A práve autentické vykreslenie Kráľovstva a všetkých jeho reálií je najväčším dôkazom nadania Jána Gálika. Stačí pár strán a dokonale vás uvedie do nového fantazijného prostredia s vlastnými zákonitosťami a náboženskými prvkami.

"Zahučali trúby a stovky hrdiel vydali hlasný rev. Útočníci okrem rebríkov tlačili tri vysoké obliehacie veže. Obrancovia vypustili salvu šípov. Vojaci sa kryli za štítmi, no mnoho ich ostalo ležať po presných zásahoch. Nahrádzali ich ďalší. Opreli rebríky k päte múru a dvíhali ich kovovými zobákmi. Vtom na nich obrancovia zosypali kamene a hlinené krčahy plné oleja. Potom dolu zhodili aj smolné pochodne." (str. 151)

Poviedkové rysy autorovej tvorby sa prejavujú aj v kompozícii textu a celkovej stavbe deja. Nielenže je každá kapitola definovaná namiesto poradového čísla osobitným názvom, dá sa navyše vnímať ako samostatný minipríbeh. Okrem toho oceňujem aj množstvo vedľajších línií či nenápadných zmienok o minulosti postáv alebo charakteristikách prostredia, zakomponovaných do bežného dialógu či pásma rozprávača. Štýl Jána Gálika mi sadol, a to nie som extra fanúšikom fantasy. Odvrhnutí sú však príjemným spestrením dovolenkového čítania a priaznivci žánru si určite prídu na svoje. Nazdávam sa, že román je exemplárnym príkladom fantazijného príbehu a potvrdením, že aj naša malá krajina disponuje veľkými talentmi. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Vzkriesenie bohémskej kaviarne

Príbehy ľudí z obdobia druhej svetovej vojny zažívajú už niekoľkoročný boom. Je ich pomaly toľko, že je priam nemožné dostať sa k všetkým a je potrebné filtrovať. Mnohé z nich sú, pochopiteľne, zamerané na nevinné obete a Nemci sú vykreslení ako krutí, bezcitní a sadistickí jedinci. Anne Jacobsová, píšuca pod pseudonymom Marie Lamballe, sa podujala priblížiť osudy nemeckej rodiny po skončení vojny s využitím viacerých dobových súvislostí a myšlienok. Séria Kaviareň U anjela ponúka spoločenskú tematiku, rodinnú ságu i romantiku, prostredie útulného podniku v kúpeľnom meste je navyše skvelým prostriedkom na vybudovanie mnohých kontrastov aj zdôraznenie potreby vrátiť svet do správnych koľají. Na obraze zápasu príbuzenstva o prežitie v povojnových časoch sa rozohráva množstvo väčších i menších ľudských drám...

"Nadšenie ustúpi starosti, že vytúžený návrat domov bude vyzerať celkom inak, ako dúfali. Ležia s otvorenými očami a civejú na klenutý strop nad hlavou, kde nočný hmyz predvádza bláznivý tanec okolo visiacej lampy. Vo fantázii vidia tisíce strašidiel. Aj Heinz v duchu vidí horiacu kaviareň, počuje rachot pivničného stropu, čo sa zrútil na obyvateľov. Krik a stonanie zasypaných pomaly utícha, až napokon celkom zanikne. Keby to malo byť tak, ani sa mu nechce ísť domov. Už vôbec nie ako mrzák, ktorý potrebuje pomoc. Načo tá námaha? Aby sedel na troskách vlastného domu?" (str. 128-129)

Ústrednou členkou rodiny Kochovcov je mladá Hilda, ktorá po skončení vojny zažíva radostnú nádej, že sa opäť dočkajú lepších zajtrajškov a najmä oživenia kaviarne U anjela. Tá bola pred vypuknutím bojov jedným zo stredobodov kultúrneho života Wiesbadenu, navštevovali ju operní speváci, herci i spisovatelia, dotvárajúci harmonickú atmosféru a pohodu. Hilda vyrastala vo veselom a príjemnom prostredí, preto nečudo, že chce obnoviť jeho zašlú slávu, najmä keď budova, kde sa podnik nachádza, ostala ako zázrakom neporušená. Lenže doba sa zmenila a porazená krajina sa zmieta v politickom, hospodárskom a sociálnom chaose. Mnohé potraviny sa dajú získať len na čiernom trhu, oblasť, kde sa nachádza Wiesbaden, je pod dohľadom Američanov a do mesta prichádzajú okrem vojakov aj mnohé iné národnosti - obete ozbrojeného konfliktu. Rodina sa navyše nevie zhodnúť v otázke prístupu k rozličným hosťom, jablkom sváru je okrem toho aj príchod novopečenej príbuznej. Základ deja, postavený na troskách roka 1945, je skvelým východiskom pre vykreslenie pestrých charakterov. Každá postava je čímsi špecifická, zasadenie do neistej doby je zdrojom odlišných názorov aj v úzkej komunite ľudí a ich opodstatnenie sa podarilo Marie Lamballe opísať veľmi trefne. Hoci ako čitateľ nemusíte s niekým súhlasiť, dokážete porozumieť jeho motivácii. Rovnako je na tom samotná Hilda, zdôrazňujúca ideu vzájomnej pomoci a podpory bez ohľadu na štátnu či náboženskú príslušnosť. Vzhľadom na národnostnú koláž sa príbeh neodohráva iba v spomenutom meste, ale aj vo Francúzsku, v zajateckom tábore či na cestách s utečencami. Autorka sa (úspešne) snaží dotiahnuť do konca naznačené motívy, dej však nie je prehnane nabitý, plynie ustáleným tempom, pričom obsahuje minimum hluchých miest. Nové časy sú dielom o nádeji, návratoch, znovuobjavení seba samého a nachádzaní odpovedí na existenčné otázky. Cieľ - dosiahnutie vnútorného pokoja a spokojnosti - však majú niektorí ešte ďaleko pred sebou a dopracovanie sa k nemu môže byť sprevádzané bolesťou a smútkom... 

A. Jacobs/M. Lamballe (zdroj: faz.net)

"Vážne záujmy sa jej teraz nehodia. Chce flirtovať, baviť sa v týchto pochmúrnych časoch - a možno si chce niečo dokázať. Nie je povzbudzujúce, keď niekoho pustí k vode životná láska. Zúfalo to bolí a ostáva pocit, že ste úbohá popoluška, ktorú nikto nechce. Uvítala by roztúženého ctiteľa, aby jej zdvihol nalomené sebavedomie, ale nikoho s vážnymi úmyslami." (str. 269)

Jednotlivé kapitoly sú zamerané vždy na inú postavu, čo je pri tomto type knihy viac než vítané. Vďaka tomu sa nenudíte a ak by vás aj niektorá postava v porovnaní s inými nezaujala, viete, že čoskoro sa vrátite k inej. Marie Lamballe sa pustila do skutočne odvážneho projektu a teším sa, že v rámci série Kaviareň U anjela nás čakajú ešte ďalšie dva diely. O to viac, že každý preskočí niekoľko rokov (druhá časť sa odohráva v roku 1951 a tretia v roku 1959). Som zvedavý, akým smerom sa uberú osudy početných hrdinov. Možností je neúrekom a verím, že autorka ich využije naplno. Jej rozprávačský talent tomu nasvedčuje.

Originálny názov: Eine neue Zeit
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kaviareň U anjela)
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Nezdolnosť ženského charakteru v skúškach doby

Americkú spisovateľku Kristin Hannah registrujem už dlhé roky, od čias, keď písala klasické ľúbostné príbehy pre notorických romantikov. Nemôžem povedať, že by ma nezaujali, ale nešlo o žiadne extra diela, ktoré by sa mi udržali v pamäti. Kristin však našťastie patrí k autorkám, ktoré postupne posúvajú svoju tvorbu na vyššiu úroveň, čoho nepriestrelným dôkazom je aj jej ospevovaný román Slávik odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny. Prechod od pomerne banálnych námetov k rezonujúcim spoločenským témam bol trefou do čierneho. Je viac než isté, že ak vezmete do rúk niektorý z jej aktuálnych titulov, neubránite sa silným emóciám a obdivu voči postavám, ktoré by pokojne mohli byť ľuďmi z mäsa a kostí. Ich vykreslenie je totiž nesmierne uveriteľné a autentické napriek zasadeniu do (nedávnej) minulosti.

"Každý deň počas tej dlhej mrazivej zimy sa Elsa budila s myšlienkou, že musí nakŕmiť deti. Každý deň sa jej zdalo menej isté, že prežijú. Prebúdzala sa do tmy sama, obliekla sa, ani nerozsvietila. Pohľad do zrkadla by ju určite nepotešil. Pery mala popraskané od zimy a opuchnuté, lebo keď bola utrápená, vytrvalo si ich hrýzla. A stále bola utrápená. Sužovala sa, lebo bolo mrazivo, nebolo isté, či sa niečo urodí, bála sa o zdravie svojich detí. To bolo najhoršie. Školu minulý týždeň zatvorili - v budove bolo mínus desať stupňov. Keďže kravský trus na kúrenie sa povážlivo míňal, vykurovanie školy bol prepych, ktorý si nikto nemohol dovoliť." (str. 134)

V centre je opäť silná ženská hrdinka, boriaca sa s nástrahami nevyspytateľného osudu. A práve preto verí a dúfa, že raz musia nastať aj lepšie časy. Kým sa to však udeje, čaká ju ešte veľa skúšok. Elsa Martinelliová sa totiž snaží prekonať existenčné životné problémy, pričom niekedy akoby bojovala proti veterným mlynom... Dej je situovaný do Texasu počas veľkej hospodárskej krízy. Tento pojem na bežného človeka zvyčajne číha iba v učebniciach dejepisu či článkoch venujúcich sa danej téme, no málokedy je možné natrafiť na plnohodnotné príbehy obyčajných ľudí. Iste, román Proti vetru je fikcia, ale podobných osudov, aké zažívajú jeho postavy, sa iste našlo neúrekom. O to silnejšie napokon vyznieva kontrast medzi plodnými povojnovými rokmi, keď sa svet znovuzrodil na nových základoch, a úpadkom o desaťročie neskôr. Elsa sa po zoznámení s Rafom Martinellim dočká svojho osobného rastu, ktorý už pomaly ani nepovažovala za možný. Žije v relatívnej spokojnosti na farme so svojou rodinou, keď udrie obrovské sucho, majitelia pôdy sa potýkajú so slabou úrodou a hospodárske pomery na úrovni celej krajiny neposkytujú nijakú nádej, že by sa to mohlo zlepšiť. Zem akoby sa podujala umrieť, Martinelliovci nemajú ako nakŕmiť ani seba, nieto zvieratá, od ktorých existencie takisto závisia. Elsa musí nakoniec učiniť rozhodnutie - ostať so svojimi dvoma deťmi a bojovať o udržanie farmy nad vodou, alebo ísť hľadať lepšie podmienky na západ do Kalifornie. Elsa je našťastie rodenou bojovníčkou - už odmala čelila rôznym výzvam, či už v podobe choroby, alebo nedostatku pozornosti zo strany rodičov. Jej vnútorný prerod je jedným z pilierov príbehu a priam žasnem, s akou ľahkosťou a pritom hĺbkou sa podarilo Kristin Hannah zobraziť premenu z pomerne utiahnutého a introvertného dievčaťa na odhodlanú, láskavú a silnú ženu. Na jednej strane je to úchvatné, na druhej vás mrzí, že sa to deje na pozadí náročných sociálnych podmienok. V tomto smere mi kniha silno pripomenula dnes už kultové dielo Ovocie hnevu od Johna Steinbecka, takže ak máte chuť na inteligentné čítanie, ktoré vás zároveň vtiahne svojou živelnosťou, neváhajte. Človek si pritom aspoň uvedomí banálnosť niektorých vlastných problémov...

Kristin Hannah (zdroj: The New York Times)

 "Pozrela na Jacka. Napriek všetkému, čo prekonali v tú hroznú dlhú noc, mal v sebe silu a to ju utešovalo. Na takého muža sa dá spoľahnúť, premýšľala. Ten muž nielen chrlil myšlienky, on za ne aj bojoval, a hoci ho bili, zostal na svojom mieste. Keby tak jej otec bol ako Jack. Skôr rebel, než rojko. Ocko hovoril Lorede len slová, ale dôležitejšie boli činy. To už teraz vedela. Odísť, zostať, bojovať, zmiznúť. Loreda chcela byť ako Jack, nie ako jej otec, ktorý neplnil sľuby. Chcela zastávať nejaký postoj a povedať svetu, že je lepšia než toto, že v Amerike sa malo žiť lepšie než takto." (str. 301)

Proti vetru rozohráva viacero závažných tém, ktoré však nesúvisia nutne iba s dobou okolo polovice tridsiatych rokov minulého storočia. Jednou z najvýraznejších sú medzigeneračné vzťahy. Tie sa javia ako autorkina doména, nevyhne sa im prakticky v žiadnej svojej knihe. V tomto prípade sa zameriava predovšetkým na vzťahy medzi rodičmi a deťmi, respektíve medzi matkou a dcérou. Na interakciách Elsy a Loredy Kristin pekne ukazuje, že deti majú neraz problém odosobniť sa pri vnímaní rodiča od jeho roly, vidieť ho ako človeka s minulosťou či osobitými túžbami a potrebami. Kristin Hannah zobrazila emotívny zápas o prežitie a úsilie udržať rodinu pokope napriek ťažkostiam čitateľsky príťažlivým štýlom a ja môžem opäť zodpovedne vyhlásiť, že Lindeni prinieslo jeden z najlepších románov roka 2021. 

Originálny názov: The Four Winds
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen OnesPríslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)Preklad: Kristína BalalováPočet strán: 480
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Opakom rasistu nie je nerasista

Téma rasizmu sa v súčasnosti spája najmä s politickým tlakom v USA, prejavujúcim sa v rôznych oblastiach spoločnosti a kultúry. Osobne vidím jej najväčší vplyv vo filmovom a televíznom umení vzhľadom na stanovenie určitých kvót, týkajúcich sa pomeru černošských hercov. V našom geopriestore sa síce nevyskytuje veľa Afroameričanov, ale rasizmus sa netýka iba ich. Svojím spôsobom sa s ním stretáva každý, pričom si ani neuvedomuje, že k nemu dochádza. Ibram Xolani Kendi je autorom viacerých kníh zaoberajúcich sa daným globálnym a dlhotrvajúcim problémom, v ktorých objasňuje jeho dejiny, pôvod i súčasné podoby. Pritom naň nahliada cez optiku vlastných skúseností, no prvok subjektivity je skôr iba východiskovým bodom než hlavným motívom, tým pádom sa s ním môžu stotožniť aj čitatelia mimo sféry záujmu. 

"Rasová nerovnosť je všade okolo nás, či už viditeľná v našich zákonoch, alebo skrytá v útrobách našej mysle. Otázka pre každého z nás znie: Na ktorej strane histórie stojíme? Rasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje rasistické politiky alebo šíri rasistické myšlienky. Antirasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje anirasistické politiky alebo šíri anitrasistické myšlienky. Rasista a antirasista sú odnímateľné menovky, ktoré možno nalepiť alebo strhnúť na základe toho, čo daný človek robí alebo nerobí, čo v danom momente podporuje alebo vyjadruje." (str. 32)

Autor hneď v úvode jasne definuje pojmy a uvádza čitateľa do obrazu ohľadom charakteru svojho textu. Osobne sa nepovažujem za rasistu, no doteraz som sa nikdy nad daným javom viac nezamýšľal, čo je pomerne pochopiteľné, keďže s ním nemám prakticky žiadnu skúsenosť. Kendi však tvrdí, že ak človek vyhlasuje, že nie je rasista, ešte to neznamená, že je proti rasizmu ako takému. Podľa neho je dôležité naladiť sa na vlnu antirasizmu, aby sa ľudia aktívne postavili proti tomuto neduhu a aj sa tak v súvislosti s tým správali. Spočiatku sa mi zdalo, akoby svoje postoje podsúval čitateľovi príliš moralizujúco, ale našťastie to vykompenzoval trefným príkladom z vlastného života na prahu dospelosti, keď on sám nevedomky prebral tendencie zhadzovať vlastnú rasu a prisudzoval jej negatívne konotácie. Od osobných kritérií prechádza k spoločenským a politickým a nazerá na rasizmus z rôznych uhlov, pričom sa snaží zachovať istú mieru objektivity. Prejavuje sa to napríklad v širšom ponímaní. Svoje hodnotenia neobmedzuje iba na protipól belosi - černosi, ale tvrdí, že nadradenou sa môže cítiť akákoľvek rasa a rasizmus sa môže prejavovať dokonca aj v rámci jednej z nich (ako sa to stalo aj jemu samému). Aby mohli téme lepšie porozumieť aj ľudia bez priamej skúsenosti, vysvetľuje problém v spojení s viacerými odbormi, medzi ktorými nájdete etiku, právo, históriu či prírodné vedy. Hovorí, že rasistov aj antirasistov podmieňuje pestrá paleta vplyvov - od dedičnosti cez etnicitu až po sociálne interakcie. Ďalšou podstatnou ideou je pasivita ľudí, ktorá tiež napomáha udržiavaniu stereotypov a predsudkov a je živnou pôdou pre negatívne postoje aj voči iným skupinám obyvateľstva, či už ide o homosexuálov, feministky alebo odlišné vierovyznania. Napomôcť systematickému riešeniu situácie by mohlo, keby každý začal so zmenou vlastného uvažovania, zahŕňajúcou viac sebakritiky, sústredenie sa na rovnosť a vyhýbanie sa haló efektu zo strany médií či politikov. 

Ibram X. Kendi (zdroj: IndieWire)

"Sexistické názory, že muži sú prirodzene nebezpečnejší ako ženy (keďže ženy sa považujú za prirodzene krehkejšie a vyžadujú ochranu), a rasistické názory, že černosi sú nebezpečnejší ako belosi, sa prelínajú a vytvárajú rodový rasizmus, podľa ktorého sú černosi hypernebezpeční, nebezpečnejší ako belošskí muži, černošské ženy a (vrchol nevinnej krehkosti) belošské ženy. Žiaden súd nie je prísnejší ako ten proti černošskej mužskosti, ktorá je už od prírody vinná." (str. 266)

Knihu Ako byť antirasista považujem za nesmierne dôležitú, hoci sa priznám, že som nie vždy rozumel všetkým súvislostiam. Našinec má podľa mňa od danej problematiky priveľký odstup a ani pri najlepšej vôli nedokáže do nej naplno preniknúť. Je však nutné dodať, že publikácia je skvelým sprievodcom v tejto oblasti a zodpovie viac otázok, než by ste boli schopní položiť. Ibram X. Kendi sa podujal na neľahkú úlohu - otvoriť ľuďom oči, docieliť, aby každý začal s pozitívnou zmenou od seba, a to by sa malo postupne prejaviť aj v systéme a politike. Či má šancu uspieť, je otázne, no ak jeho kniha prinúti zamyslieť sa čitateľov tak ako mňa, jeho snaha nebude márna.

Originálny názov: How to Be an Antiracist
Preklad: Kristína Horková
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.