Marek Zákopčan's Blog, page 4

Špinavé peniaze na ceste k svetovej kríze

Zakomponovanie aktuálnej spoločenskej, politickej či pandemickej situácie do takých rozšírených žánrov, ako sú kriminálky či špionážne trilery, je dvojsečná zbraň. Čitateľov to veľmi ľahko rozdelí do niekoľkých kategórií. Niektorí fandia reagovaniu spisovateľov na momentálne dianie, iní ich automaticky odsúdia (hlavne ak nesúhlasia s ich postojmi) a ostatní si iba jednoducho užívajú príbeh ako zvyčajne. Violončelistka patrí práve medzi romány, ktoré vyburcovali skupinu búriacu sa proti tomu, že si autor dovolil bez ostychu vyjadriť svoj názor na americké prezidentské voľby a šíriaci sa kovidový vírus. Rok 2020 bol nepochybne bohatý na udalosti a Daniel Silva nikdy neobchádzal súčasnú svetovú scénu. Ja osobne vítam jeho rozhľad spojený rozprávačským majstrovstvom, vždy sa totiž dozviem niečo nové. 

"Je pravda, čo sa hovorí o peniazoch. Bezpochyby dokážu zmeniť všetko. Podobne ako novičok sú bez chuti, zápachu, dajú sa prenášať, ľahko sa ukrývajú. A občas prinášajú smrť. Niektorí ľudia pre peniaze zabíjajú. A keď už majú dosť, zabijú každého, kto by ich o ne chcel pripraviť. V žilách a tepnách globálneho finančného systému koluje čoraz viac špinavých peňazí. Pochádzajú z trestnej činnosti alebo si ich kleptomanskí autokrati berú zo štátnej pokladnice. Otrávia všetko, čoho sa dotknú. Ani čisté peniaze nie sú pred nimi chránené. Mnohé inštitúcie boli ochotné špiniť si s nimi ruky - za tučný poplatok, samozrejme." (str. 75)

Gabriel Allon sa púšťa do boja proti nespravodlivosti, megalomanstvu a ohrozovaniu svetovej bezpečnosti už dvadsiaty prvý raz. Za ten čas si narobil množstvo nepriateľov, ale získal aj cenných spojencov. Jedným z nich bol aj ruský boháč a odporca Kremľa Orlov, ktorému sa napriek úsiliu nepodarí uniknúť pred chápadlami smrti. Otrava novičokom vyvoláva v Allonovi neochvejné podozrenie a púšťa sa do pátrania na vlastnú päsť. Našťastie nikdy nebol celkom osamelým bežcom, na svojej ceste za pravdou mu aj tentoraz sekunduje spoľahlivý tím. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v Inštitúte sa Gabriel prepracoval až na samý vrchol, no čo by iní na jeho mieste považovali za splnený sen, on vnímal ako jasnú príťaž. Najradšej by sa utiahol do ústrania a venoval sa svojim dvom najväčším vášňam - reštaurovaniu obrazov a rodine. Žiaľ, zlo nikdy nespí a vždy sa udeje niečo, čo ho vytrhne z idyly a znovu vženie do víru nebezpečenstva. Aby prišiel vražde muža, ktorý mu zachránil život, na koreň, spojí svoje sily s violončelistkou a špičkovou analytičkou najšpinavšej banky sveta RheinBank AG Isabel Brennerovou. Silné ženské postavy sprevádzajú tvorbu Daniela Silvu už od jej počiatkov. Tou najvýraznejšou je bezpochyby Gabrielova manželka Chiara, no v ničom za ňou nezaostávajú ani ďalšie epizodické alebo občas sa vracajúce hrdinky. Allonova minulosť sa prebúdza k životu, na svoje si prídu teda o čosi viac jeho skalní fanúšikovia. Vydáva sa totiž po stopách muža, ktorý sa kedysi pokúsil zabiť jeho milovanú a napriek tomu je stále nažive. Najnovšie navyše vymyslel plán, ako uškodiť Západu, a to prostredníctvom globálneho toku peňazí. Spolu s izraelskou tajnou službou a jej spojencami sa tak naplno ponárame do sveta financií, korupcie a zneužívania dier v systéme. Kto čaká neutíchajúcu akciu a pulzujúce napätie, mohol by ostať trochu sklamaný. V tomto prípade ide skôr o premyslené činy vedúce k dolapeniu strojcu rozkladu Spojených štátov amerických, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu, analýzu situácie a preniknutie do vnútorných štruktúr nadnárodnej chobotnice. Všetky dôsledné plány však môžu veľmi rýchlo vyjsť nazmar, ani nepriateľ predsa nespí a využíva akékoľvek dostupné prostriedky, aby na svoju stranu naklonil priazeň mocných i verejnosti. 

Daniel Silva (zdroj: Smithsonian Associates)

"Isabel dochádzala do bezpečného domu zo Ženevy dvakrát týždenne na bleskový kurz základov remesla. Keďže zdolala obranu Ruskej práčovne, zjavne bola rodená podvodníčka. Bolo jej treba len trochu obrúsiť hrany. Inštruktori Christopher a Eli Lavon jej vtĺkali do hlavy techniky vychádzajúce z britských aj izraelských tradícií. Jej vzdelanie tým nijako neutrpelo. V medzinárodnom spoločenstve tajných služieb všetci vedeli, že MI6 aj Inštitút zaobchádzajú s naverbovanými ľuďmi najlepšie v brandži." (str. 163)

Daniel Silva ukazuje, ako sa dá hrať partia svetového charakteru aj šikovnejšie než za pomoci rozsievania strachu a pod záštitou náboženských hesiel. Dej zavedie čitateľov do Anglicka, Švajčiarska, Holandska, ale najvýznamnejším hráčom ostávajú USA, keďže práve tie sú cieľom aktuálneho zloducha. Niekedy pri čítaní aj zabudnete, že ide o fikciu. Iste, bez vetra sa ani lístok nepohne a v Silvových slovách ľahko vybadáte inšpiráciu realitou, no je desivé, ako ľahko sa dajú využiť slabiny najvyššie postavených ľudí. A aj tých na nižších priečkach, podliehajúcich nepravdivým správam, hoaxom a vlastnej neschopnosti kritického myslenia. Violončelistka nie je obyčajným špionážnym románom. Inteligentne reaguje na súčasnú situáciu a varuje pred hrozbou pasivity, pokrytectva a šírenia dezinformácií. 

Originálny názov: The Cellist
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Gabriel Allon)
Preklad: Alena Redlingerová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Debutová romanca zaváňajúca neskúsenosťou

... a to nielen, čo sa týka panenskej čistoty hrdinky. Nevestin bozk je prvou knihou z pera americkej spisovateľky, ktorej séria o rodine Penhallowcov sa od jej vydania v roku 2017 stihla rozrásť už na úctyhodných šesť dielov. Keď sa naskytla možnosť prečítať si ju, neváhal som. Občas je príjemnou zmenou siahnuť popri trileroch, historických či spoločenských románoch aj po odľahčenejšom žánri. Historické romance sú rozprávkami pre romantické duše veriace v šťastné konce a lojálnych, charakterných partnerov. Už sú však dávno preč časy, keď sa čitatelia uspokojili s plochými postavami a do očí bijúcimi klišé. Doba ide vpred a spolu s ňou aj očakávania fanúšikov. Lisa Berne siahla po osvedčených motívoch, nedá sa teda povedať, že by ponúkala čosi špeciálne. Ako debutujúca autorka išla na istotu, či sa jej to však vyplatilo, je otázne... 

"Nebola to vhodná vzdialenosť medzi dámou a džentlmenom. Vedela to. Livia sa naňho pozrela. Tváril sa vzdialene, chladne, z jeho tela však vyžarovala omamná, hrejivá energia, ktorá ju pohlcovala tak ako včera v noci, preháňala sa jej údmi, až jej príjemne oťažievali - vyvolávala v nej žeravý pocit, opojný a vzrušujúci. Priťahoval ju k sebe ako magnet, bral ju do neviditeľného objatia, prenikal do nej a neúprosne sa jej zmocňoval. Livia mimovoľne pootvorila pery a napoly v mdlobách sa k nemu naklonila v túžbe po tom, čo môže prísť." (str. 69)

Lise sa však nedá uprieť ľahký, a pritom pútavý rozprávačský štýl. Dokáže vás vtiahnuť, hoci sa nemusí práve odohrávať nič dramatické. Príbeh je totiž postavený skôr na reťazových udalostiach, než na pokope držiacom klasickom dejovom oblúku. Autorka vás vďaka tomu neustále prekvapuje stále novými zvratmi, zároveň to však ako celok pôsobí dosť nesúrodo, akoby sa za pochodu rozhodovala, čo sa udeje s jej postavami. Ústredný pár Gabriel a Livia by si zaslúžili pevnejšiu ruku, pretože majú čo ponúknuť, hoci ich potenciál nie je celkom naplnený. Z ich vzájomného porovnania vychádza napokon lepšie Livia - svojhlavá sirota, ktorá sa zhodou náhod ocitne v náručí príťažlivého Gabriela Penhallowa a táto krátka, ale intenzívna chvíľa vedie k nečakanej eskalácii. Nie však napätia, to by ste v Nevestinom bozku hľadali márne. Komplikácie vyplývajú skôr zo spoločenských konvencií, prehnaných očakávaní a nedorozumení, ktoré by razom vyriešil jeden poriadne úprimný rozhovor. Aj utužovanie vzťahu medzi protagonistami je akési... vágne. Chýbal mi určitý spoločný nepriateľ, cieľ, ktorý by mali dosiahnuť a ktorý by preveril ich charaktery. Zdalo sa mi, že jediné, čo ich spája, je ich fyzická túžba... Nehovoriac o tom, že sa správajú pomerne... hlúpo. Gabriel nevie, čo chce, a Livia - napriek tomu, že odsudzuje pokrytecké zlatokopky - sa v konečnom dôsledku správa rovnako ako ony. V súvislosti s týmto prístupom mi padlo naozaj zaťažko uveriť, že Gabriel si nevšimol do očí bijúce náznaky využívania jeho bohatstva. Jeho následné vytriezvenie tak napokon nie je zdrojom krízy, ale skôr pobavenia čitateľa. Najviac ma zaujala časť, keď Livia utečie od Gabriela pracovať do hostinca, len aby sa zaňho nemusela vydať. Skvelý motív, ktorý ponúkal množstvo možností, ako rozbehnúť či zauzliť dej. Skončil však skôr, než sa poriadne začal. Škoda. Rovnako nevyužitá ostáva aj minulosť hlavných postáv - či už osirelej Livie, potýkajúcej sa s cestou z Indie do Anglicka a nechutným susedom, alebo Gabriela v službách diplomatického zboru, kde mu išlo viackrát o život. Nielenže tieto zmienky boli v podstate zaujímavejšie než hlavná dejová línia, ale navyše nemali na ňu prakticky žiadny vplyv, akoby sa ani neudiali a Livie s Gabrielom sa nijako nedotkli. 

Lisa Berne (zdroj: Goodreads)

"Kedy pošle Liviu do Hallu? Ako ju tam odvezie bez toho, aby vyvolal škandál? Ako to vysvetlí starej mame? Mal by mladému Hughovi Penhallowovi oznámiť, že sa - konečne - stane dedičom? Znova sa pozrel na Liviu. Šokovalo ho, že ho k nej nepriťahuje iba fyzická túžba. Ale jej osobnosť. Hnevala ho, trápila, privádzala do zúrivosti. Zaujímala ho; fascinovala. Nútila ho myslieť, usmievať sa, smiať sa." (str. 167)

Lisu Berne očividne písanie baví, z jej riadkov cítiť záujem pobaviť čitateľa a vniesť do jeho všedných dní trochu romantiky a ideálne predstavy o nehynúcej láske. Deje sa to však neskúsenou rukou, čo nie je, na druhej strane, také zlé. Aspoň je tu priestor na zlepšenie a mňa napríklad zaujíma, či budú jej ďalšie knihy o niečo lepšie spracované. Penhallowci sú početná rodina s množstvom známych, a takéto príbuzenstvo poskytuje zdroj pestrých príbehov. Dúfam však, že sa dočkáme hlbšieho prieniku do vnútra postáv, uveriteľnejšej romantickej línie a komplexnejšieho deja. 

Originálny názov: You May Kiss The Bride
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Penhallowci)
Preklad: Andrea Vargovčíková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

More, piráti a rodina

Napísať príbeh z prostredia pirátov je odvážny počin, pretože výsledok je značne nepredvídateľný. Buď z toho môže vzniknúť strhujúce dobrodružstvo, alebo môže vyznieť ako paródia plná klišé a stereotypných námetov. Spisovateľka Adrienne Young si zjavne dobre uvedomuje peripetie dejiska - nevyhne sa, samozrejme, aj známym motívom, bez ktorých si príbeh námorníkov, zlodejov a kupcov ani nevieme predstaviť, no zároveň ich dopĺňa originálnymi situáciami a predovšetkým výraznými, živými postavami. Nejde pritom iba o prvoplánovú snahu zaujať, neutíchajúce dianie je popretkávané rôznymi myšlienkami. Aj čitateľ si predsa občas musí vydýchnuť, nehovoriac o ústrednej postave dvojdielnej série Fable, pre ktorú je chvíľa pokoja na prvý pohľad čosi nedosiahnuteľné. 

"Na chrbte a na ramene ma poškriabal koral. Prúd ma ešte stihol poprehadzovať ponad brázdy, kým som sa napokon čohosi chytila. Popri mne sa valila studená voda a odviala mi vlasy preč z tváre. Zdvihla som sa, svaly mi kričali od bolesti a slabosť v končatinách sa zhoršovala. Ako som sa držala, ruky sa mi triasli. Pokožka ma začala páliť, pretože jed z koralu mi už presakoval do krvi. Vytiahla som sa ku stene, aby som sa dostala z jeho dosahu, a pritisla som sa ku šelfu. Snažila som sa prinútiť srdce, aby sa upokojilo, skôr než mi dôjde vzduch. Spodný prúd ma odvliekol najmenej tridsať metrov a ja som sa rýchlo potrebovala vynoriť." (str. 68)

Dievča mora vábi predovšetkým spomenutým prostredím, ale v jadre ide o príbeh vnútornej sily obyčajného človeka a najtriviálnejšej a zároveň najdôležitejšej súčasti nášho bytia - lásky. Autorka namixovala koktejl z napätia, túžby po prežití, hľadania rodiny a zo zmyslu domova a bezpečia. Je však veľmi náročné dosiahnuť stanovené ciele, keď hrozí, že každý záchvev náklonnosti môže rýchlo klesnúť na dno zradného mora. Fable je hrdinka, ktorá veľmi skoro musí dokázať prežiť v obklopení silnejších a krutejších ľudí. Po tom, ako prišla o matku a otec ju nechal na neslávne známom ostrove hrdlorezov bojovať o každý nový úsvit, sa zocelila a naučila dôverovať svojim nezvyčajným schopnostiam. Svet, v ktorom sa pohybujeme, nepraje slabým jedincom, a mladým dievčatám na prahu dospelosti už vôbec nie. Ak si chcú zadovážiť svoje miesto pod slnkom, musia sa poriadne obracať, a aj sa vždy nájdu muži spochybňujúci ich kvality. Postavy sa deň čo deň boria s nespravodlivosťou a násilím, čeliac stále novým výzvam a rozhodnutiam, pričom nie vždy smerujú k lepším podmienkam. Výber menšieho zla, pomsta a intrigy sú bežnou výbavou námorníkov i kupcov, ale pomedzi temné pohnútky duše občas prebleskne aj lúč dobra, hoci nie v úplne najčistejšej forme. Mužský protagonista West je pekným príkladom postavy ovplyvnenej prostredím, v ktorom žije. Nemrhá slovami, vie byť bezohľadný, netrpezlivý a neochvejne si stráži svoje tajomstvá, no keď na to príde, prejaví sa aj jeho ochota odhodiť masku neprístupnosti a ochrániť ľudí, na ktorých mu záleží. Podobne ako Fable má čo ponúknuť, je výborne napísaný a už teraz sa teším, ako sa jeho charakter prehĺbi v pokračovaní knihy. Ich romantická línia však nie je zďaleka jedinou a povedal by som, že ani tou najemotívnejšou. Nechcem prezrádzať priveľa, ale niektoré páry si ukradnú vaše srdce a budete im fandiť viac než ústrednej dvojici. Najmä v oceáne plnom lží a poloprávd, keďže každá informácia má svoju cenu a mnohí si z pravdy spravili obchodný artikel. Svoje o tom vie aj obávaný pirát Svätec - osamelý, stoický a krutý muž, ktorého posádka je vysnívaným cieľom jeho dcéry. Po manželkinej smrti však zatvrdil svoje vnútro a je otázne, či vôbec bude ešte niekedy schopný prejaviť svoju zraniteľnosť. Jeho vzťah s Fable je jedným z hnacích motorov príbehu a je spracovaný naozaj skvele!

Adrienne Young (zdroj: adrienneyoungbooks.com)

"Chcela som ho nenávidieť. Chcela som ho preklínať. No ako od môjho odchodu ubiehali minúty, zamorila ma pravda o tom, že nenávisť nebola to jediné, čo som cítila. Nevedela som nič o tom, odkiaľ prišiel, vedela som však, že o tom nerád hovoril. Svoju ríšu vybudoval z ničoho, loď za loďou, a aj keď ma opustil a zradil, stále vo mne žila maličká časť, ktorá ho ľúbila. A vedela som prečo. Isolde. Moja matka Svätca milovala takou láskou, ktorá by zapálila aj more. A práve to mi nedovolilo želať si jeho smrť." (str. 186)

Adrienne Young sa prejavuje ako veľmi zručná rozprávačka. Jej román obsahuje veľké množstvo rôznych motívov, ktoré by sa v rukách menej nadanej spisovateľky mohli ľahko rozpadnúť. Séria Fable však drží pokope, funguje ako dobre naolejovaný stroj a patrí u mňa k tomu najlepšiemu, čo žáner young adult ponúka. Možno je to aj tým, že ma oddávna fascinuje svet pirátov, moja objektivita je v tomto prípade značne poznačená, no i tak ide o kvalitné čítanie, ktoré by nemalo ujsť vašej pozornosti. Krátke kapitoly, dialógy posúvajúce dej vpred a celková dynamika postáv a príbehu vás ženú vpred ako loď prerážajúca búrlivé vlny. Dievča mora sa navyše čoskoro dočká aj prekladu druhej časti s názvom Menovkyňa, takže je najvyšší čas doplniť si medzery, ak ste ho ešte nečítali. 

Originálny názov: Fable
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Fable)
Preklad: Jana Nagypálová
Počet strán:328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ako prekonať emočný zmätok

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje slovenských čitateľov prekladom diel, ktoré okrem neprehliadnuteľného motivačného faktoru ponúkajú aj čosi navyše. Buď je to prvok duchovna s odvolaním sa na vyššie sily, alebo - naopak - snaha poukázať na nekonečnú zásobu energie vychádzajúcu z nášho vlastného vnútra. Koncom minulého roka vyšla kniha Uzdravenie ako cesta k slobode, ktorá spadá do druhej kategórie. Prihliada na fakt, že každý z nás si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, a hoci sa nazdávame, že na nás nemajú veľký vplyv, ani netušíme o ich moci brzdiť nás na ceste k lepšej budúcnosti. Našťastie nejde iba o teoretické mudrovanie a nikam nevedúce moralizovanie, autor sa na základe vlastných skúseností dopracoval k nutnej zmene a svoje metódy teraz ponúka aj širokej verejnosti. 

"Vďaka svojmu telu môžete naštartovať proces prijatia emočnej bolesti, prameniacej v počiatočných rokoch vášho života. Vaše telo je nástroj, ktorý máte ustavične so sebou, len sa ho musíte naučiť využívať. Určité pohyby tela môžu naštartovať proces vnútorného uzdravenia - dať vám príležitosť vrátiť sa do obdobia predtým, než vám bolo ublížené, vcítiť sa do svojho tela, akoby bolo úplne nové a váš život bol nepopísaný list, v ktorom máte neobmedzené možnosti - čo je svojím spôsobom pravda, lebo život mám ponúka nekonečné možnosti." (str. 66-67)

Vex King je mentálny kouč a tvorca obsahu sociálnych médií. V práci s ľuďmi sa teda pohybuje ako ryba vo vode, dokáže rozpoznať nuansy duše a zároveň zabrnkať na správne struny. K zlepšovaniu života ostatných ho priviedli osobné ťažkosti, ktoré ho sprevádzali už od útleho detstva. Čelil úmrtiu otca, prejavom rasizmu, násiliu v štvrti aj partnerkinej nevere. Všetky problémy viedli k určitému vnútornému nastaveniu, čo mu bránilo v ďalšom rozvoji či nadviazaniu zmysluplnejších vzťahov. Po oboznámení sa s prepojením tela a duše a emočnými jazvami, ktoré sa prejavujú aj fyzicky, si začal uvedomovať potrebu vyliečiť si všetky traumy, inak sám seba odsúdi na večnú bolesť. Po rokoch štúdia a spoznávania účinkov cvičenia, jogy, správneho dýchania a vnímania okolitého sveta sa rozhodol podeliť o svoje zistenia aj s ďalšími záujemcami o kvalitnejšie bytie. Je pravda, že v dnešnej pretechnizovanej, hektickej dobe každý občas zatúži po chvíľke ticha či samoty. A aj niekoľko ukradnutých minút denne napokon postačí na upokojenie a vnorenie sa do vlastného vnútra. Kniha Uzdravenie ako cesta k slobode nie je určená len čitateľom, ktorí si v sebe nesú nejaké nevyriešené záležitosti, ale všetkým, ktorí veria v silu svojej energie a možnosti jej usmernenia. Na to, aby ste však zaznamenali požadované zmeny, musíte najprv čosi investovať - svoj čas a ochotu riadiť sa poznatkami a aktivitami obsiahnutými v riadkoch knihy. Nebude to ťažké, autor má schopnosť namotivovať vás už prvými stranami. Nemôžem zodpovedne vyhlásiť, že z vás po dočítaní poslednej kapitoly bude nový človek, no ak budete pristupovať k jednotlivým cvičeniam zodpovedne, azda sa vám podarí aspoň na chvíľu zvoľniť a precítiť energiu celého tela. Kto však skutočne trpí nejakou traumou, občas sa bude potýkať s jej opätovným vyplávaním na povrch. Vždy to ale poslúži dobrej veci - postupnému spracovaniu a uvedomeniu si jej dôsledkov pre súčasnosť či dokonca fyzickú nepohodu. Potláčanie emócií a nepríjemných zážitkov je síce prirodzené, ale z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne. Kniha je zároveň menším psychologickým poradcom, podnieti vás zamyslieť sa nielen nad sebou, ale i nad vaším prístupom k druhým ľuďom a pohľadom na svet. Pretože mi iste dáte za pravdu, keď poviem, že veselý, zdravý človek vníma okolie v omnoho jasnejších farbách než smutný, precitlivený a ostražitý jedinec. 

Vex King (zdroj: Goodreads)

"Našu myseľ formovali udalosti, ktoré sme prežili, a ľudia, ktorých sme počúvali - už vieme, že v nás môžu zanechať hlboké dojmy. Niektoré z týchto dojmov sú pozitívne a nápomocné, iné však také nie sú. Škodlivé dojmy vytvárajú vzorce myslenia, emócií a správania, ktoré nás obmedzujú... Nie ste zodpovední za to, ako vás formovali v detstve, mali by ste však prijať zodpovednosť za to, aby ste to teraz - ako dospelí - zmenili. Obviňovať minulosť za svoje obmedzujúce postoje ničomu nepomôže. Musíte hľadať nové spôsoby myslenia a bytia a precvičovať si ich, kým sa nestanú skutočnejšími ako vaše staré presvedčenia." (str. 134)

Knihy tohto typu čítam skôr zo zvedavosti než preto, že by som potreboval nájsť pomoc v ich obsahu. V porovnaní s inými publikáciami daného žánru považujem dielo z pera Vexa Kinga za lepší priemer. Netlačí na pílu, svoje poznatky opiera o osobné skúsenosti a nemáte dojem, že by sa vyjadroval nezrozumiteľne alebo iba mlátil prázdnu slamu. Skôr naopak, zdá sa, akoby mal skutočný záujem pomôcť každému s akútnym i odležaným problémom. Ako mentálny kouč má k dispozícii nepreberné množstvo námetov a súčasťou textu sú aj konkrétne príklady z jeho profesionálnej praxe. Zistíte, že je jedno, či je človek Američan, Ind alebo Slovák, v jadre prežívame všetci rovnaké pocity. Aj preto je Uzdravenie ako cesta k slobode pomerne univerzálnou príručkou, ako svojpomocne zregenerovať svoje telo i myseľ.

Originálny názov: Healing Is The New High
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Rozbiehajúca sa detektívna kancelária rieši odložený prípad

Kate Marshallová prichádza pátrať po vrahovi už tretíkrát a aj tentoraz bude mať dočinenia s prefíkaným, sadistickým vrahom, ktorý preverí jej osobné aj profesionálne kvality. A nielen jej, pretože séria sa rozhodne nezameriava iba na jednu ústrednú postavu. Spolu s ňou zrejú a posúvajú svoje životy vpred aj ďalšie postavy, či už jej blízki príbuzní, alebo kolegovia. Každý sa znovu dočká primeraného priestoru, ale našťastie sa to nedeje na úkor vyšetrovania. To mi v aktuálnej časti pripadalo zaujímavejšie a záživnejšie než v predošlej a dokázalo si udržať moju pozornosť od začiatku až do konca. Robert Bryndza nie je na poli trilerov žiadnym nováčikom a dá sa preto očakávať, že ulahodí priaznivcom žánru nebezpečným kriminálnikom, vygradovaným dejom aj temnou atmosférou. 

"Muž bol oveľa vyšší, ale mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vždy sa čudoval, ako dlho to trvá, kým sa človek zadusí. Vôľa žiť bola pre televízne filmy príliš časovo náročná. Po prvých minútach bezvýsledného hmatkania po šmykľavom plaste, ktorý jej zakrýval hlavu, sa Joanna spamätala a prešla do protiútoku. Dvakrát mu poriadne vrazila do rebier a chcela ho aj kopnúť do rozkroku, ale podarilo sa mu uhnúť. Spotený od námahy pustil jednou rukou vrecko, presunul ju dopredu, zovrel jej hrdlo a zdvihol ju z betónu, takže z vrecka sa stala slučka, ktorá urýchľovala jej smrť." (str. 11)

Z policajnej dôstojníčky k prednášajúcej na univerzite až po súkromnú detektívku. To, čo by iným tváram série trilerov trvalo podstatne dlhšie, stihla Kate Marshallová iba v priebehu troch kníh. Táto cesta bola poznamenaná skôr pádmi než vzletmi, ale práve to z nej robí takú obľúbenú hrdinku. Agentúra, ktorú rozbieha v spolupráci so svojím niekdajším asistentom Tristanom, sa ponorí do prípadu zmiznutia novinárky Joanny Duncanovej, ku ktorému došlo už pred trinástimi rokmi. Docieliť, aby sa kancelária odrazila odo dna a zaujala pevné miesto v kolose vyšetrovacieho systému, si vyžaduje priam nadľudské úsilie, ale Kate je odhodlaná nevzdať sa. Po všetkom, čo ju postretlo, je pracovné vyťaženie svojím spôsobom balzamom na jej pomaly sa uzdravujúcu dušu. Postupne sa vymaňuje z područia démona v podobe bývalého milenca/šéfa/sériového vraha, úspešne bojuje so závislosťou od alkoholu a zlepšuje sa aj jej vzťah s dospievajúcim synom. Na to, aby odhalila a chytila nebezpečného páchateľa, ktorý svoje podlé chúťky neukončil po stretnutí s Joannou v roku 2002, bude Kate potrebovať všetky sily. Napriek dlhým rokom bez odpovedí chce priniesť pokoj novinárkinej matke, ktorá sa nikdy nevyrovnala s dcérinou nezvestnosťou. Príbeh sa rozbieha trochu pomalšie, čo je v podstate prirodzené. Kate a Tristan sa musia totiž najprv pohrúžiť do starého prípadu a absolvovať nevyhnuté rozhovory s osobami z Joanninho okolia a tými, čo môžu vniesť do vyšetrovania trochu svetla. Zlom nastane, keď si Kate spojí Joannin prípad s niekoľkými zmiznutiami mladých mužov a uvedomí si, že v skutočnosti majú pravdepodobne dočinenia so sériovým vrahom. A tak polícia znovu otvára odložený prípad v snahe zabrániť ďalšej nič netušiacej obeti, aby padla do nastraženej pasce. Keď sadá súmrak, prebúdzajú sa v ľuďoch rôzne pohnútky, tma akoby schovala vo svojom objatí všetkých, bez ohľadu na ich dobré či zlé úmysly, a nikto si nemôže byť istý, čo ho čaká. Na vratkej pôde sa pohybujú aj naši hrdinovia. Nemusíte byť znalcom žánru, aby vám bolo jasné, že nepolapiteľný zabijak nebude nadšený, keď mu začne šliapať na päty dvojica novopečených detektívov. Kate a Tristan však už majú čo-to za sebou a napriek neutíchajúcej hrozbe nestrácajú zo zreteľa svoj cieľ - priniesť spravodlivosť tým, ktorí už o ňu nemôžu požiadať sami. 

Robert Bryndza (zdroj: Kultúra SME)

"Najprv si s úľavou hovoril, že nález Haydenovho tela je maličkosť, veď sa len tak mihol v miestnych správach. Dôkladne odstránil všetky stopy DNA a bol presvedčený, že bol vtedy v slatinách sám. Nikto ho nevidel. V pondelok podvečer sa však viezol po diaľnici k Exeteru s pusteným rádiom a otvorenými oknami a začul, že polícia spojila Haydenovu smrť so štyrmi ďalšími telami, ktoré sa predtým nepodarilo identifikovať." (str. 239)

Robert Bryndza strieda uhly pohľadu a okrem vyšetrovateľov sa stretneme aj so samotným vrahom. Tento krok chválim, oživuje dej i celkovú povahu diela a robí ho úplnejším. Vďaka tomu sa navyše mohol autor vybúriť aj v o niečo násilnejších pasážach. Citlivejšie povahy sa však nemusia báť, nejde o žiadne prehnané prúdy krvi, ktoré by im privodili zlé sny. Slúžia na vybudovanie napätia a zdôraznenie chladnokrvnosti páchateľa a sú šikovne zakomponované do inak klasickej detektívky založenej na dedukcii, dôslednej analýze stôp a potrebnej intuícii hrdinov. Keď sadá súmrak sa v mojom osobnom rebríčku zaraďuje na druhé miesto hneď za úvodnou časťou Deväť brestov. Kate a Tristan sú úžasná dvojica, už mi napevno prirástli k srdcu a teším sa na ich ďalšie interakcie. S čitateľmi, kriminálnikmi aj so sebou navzájom. 

Originálny názov: Darkness Falls
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Krátko, no trefne o dôležitých hodnotách

Rozprávkové knihy nečítam už niekoľko desaťročí, ale zimné obdobie dokáže v človeku zvláštnym spôsobom vzbudiť túžbu po jednoduchých príbehoch, ktoré však v sebe ukrývajú netušenú hĺbku. Tatran ma priviedol k návratu do detských čias prostredníctvom série založenej na ročných obdobiach. Podpísaná je pod ňou Maja Lunde a kresby zabezpečila Lisa Aisato. Koncom minulého roka rozšírilo vydavateľstvo zbierku nádherne ilustrovaných kníh o titul Maggie O´Farrellovej a hneď som vedel, že ani on neunikne mojej pozornosti. Automaticky som predpokladal, že rovnaký formát a vyznenie, s akým som sa stretol u spomínanej dvojice, bude znamenať aj podobný čitateľský zážitok. A už vo chvíli, keď som vzal knihu Kam chodia snehoví anjeli do rúk, mi bolo jasné, že som sa nemýlil. 

Príbeh sám osebe je jednoduchý, knihu prečítate raz-dva, ale bola by škoda ostať len pri povrchnom preletení textu. Tiež je pravda, že k dievčatku Sylvii si nestihnete vytvoriť extra sympatie, no ako prostriedok pre nastolenie širších tém slúži dokonale. A detský čitateľ zas ide hlavne skôr po konkrétnych udalostiach než abstraktných ideách, pričom využité motívy sa dajú pekne využiť v prípadnom následnom rozhovore. Sylvia sa počas jednej noci náhodne zobudí a vo svojej izbe zbadá nezvyčajného návštevníka. Toto samo osebe vyznieva skôr hororovo a treba oceniť, že Sylvia zachovala pokoj a nerozkričala sa od strachu, akoby to spravil nejeden dospelý (mňa nevynímajúc😀). Nečakaná bytosť je v skutočnosti snehový anjel, ktorý vznikol ako dôsledok Sylviinej radostnej zimnej aktivity. A keďže sa patrí, aby anjeli ochraňovali svojich zverencov - a v tomto prípade navyše aj stvoriteľov, prišiel ju varovať pred nástrahami číhajúcej choroby. V plnení svojich povinnosť je však nováčikom a dievčatko ho ktovieprečo vidí, hoci by mal pred ním ostať neviditeľný. A tak sa začne rozvíjať ich vzťah, založený na ochrane, túžbe znovu sa stretnúť a úsilí docieliť, aby mali všetci blízki svojho anjela strážneho... Maggie O´Farrellová rozpráva o Sylvii a jej eskapádach priamočiaro a nie je teda najmenších pochýb, aké myšlienkové posolstvá chce svojím dielom predostrieť. Nerád by som tu rozvíjal vlastné úvahy nad zmyslom spracovaných námetov, pretože ide o knihu, pri akej si musí každý nájsť svoj význam. Verím preto, že ľudia budú vnímať text v širšom meradle a nie iba skrz rýchlo vyrozprávaný dej. Už len pre nádherné ilustrácie z dielne Daniely Jaglenka-Terrazziniovej, šikovne dotvárajúce opísanie dianie a budujúce želanú atmosféru od neistoty cez strach až po žiarivú nádej.  Kniha Kam chodia snehoví anjeli vám síce neposkytne priamu odpoveď na danú otázku, ale to ani nie jej cieľom. Jej hlavným zámerom - aspoň podľa mňa - je podnietiť vás k spomaleniu, aby ste aspoň na chvíľu zastavili svoj kolotoč stereotypných povinností a všimli si snehovú krásu okolo seba. Samozrejme, ak vôbec nejaký snehový poprašok k dispozícii máte 😀. Vyšantiť sa v snehu, spraviť si na zemi za pomoci rúk a nôh anjelov a vdýchnuť im tak život nemusí byť iba doménou detí. Verného parťáka pri náročnej ceste osudom predsa potrebujeme všetci. Osobne by som knihe doprial viac strán a prepracovanejší príbeh, pretože v ňom nečaká žiadny zvrat ani prekvapenie, no inak jej niet čo vytknúť. Svojím zjavom a dojmom, ktorý vo vás vyvolá, dokáže zaujať a zabezpečiť si čestné miesto vo vašej knižnici. 
Originálny názov: Where Snow Angels GoPríslušnosť k sérii: NiePreklad: Lucia HalováPočet strán: 72
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Fantasy vo víre farieb, vôní a napätia

Kniha Čierny leopard, červený vlk nepôsobí ako ľahké čítanie. Ide o tú podkategóriu žánru fantasy, ktorá si vyžaduje čitateľovo plné sústredenie, akékoľvek rozptýlenie by mohlo mať za následok stratenie nite, prípadne - a to by bola veľká škoda - by ste sa pripravili o plnohodnotný zmyslový zážitok. Už od úvodných stránok sa totiž na vás nalepí prach ciest, vlhkosť lesov aj neustále elektrizujúce nebezpečenstvo. Spisovateľ Marlon James pochádzajúci z Jamajky zužitkoval vo svojom diele dedičstvo afroamerických predkov, vytvoril zaujímavú mytológiu s využitím afrického folklóru a spojil ho s myslením súčasného človeka. Tým mi pripomenul sériu Odkaz Orishe od Tomi Adeyemi, no trilógia Temná hviezda je od nej značne dospelejšia a v komunikácii s čitateľom oveľa menej priamočiara. 

"Pazúrmi zakončené chodidlá sa zošmykli z konára. Počul som, ako dopadol na zem. Leopard preskakoval z konára na konár, z tenkého sa odrazil, skôr než praskol, a pristál na hrubom. Usadil sa na miesto, kde sa kmeň rozvetvoval do koruny, a uprel pohľad na telá, chvost si ovinul okolo strapca uvädnutých listov. Na človeka sa premenil ešte predtým, ako som mu stihol vykričať, čo mu to toľko trvalo. Aj tak som sa namiesto toho rozplakal. Hanbil som sa, že som taký chlapček, vlastný hlas mi povedal: Aha, aké si dieťa." (str. 87)

Autor má veľmi osobitý štýl. Nejde ani tak o to, že by ste sa strácali v záplave rôznych motívov alebo v ťažko zrozumiteľnom jazyku, skôr môžete mať spočiatku problém zvyknúť si na kombináciu reálnosti a magickosti, prípadne výskyt (nevysvetlených) cudzích slov. Preto vám odporúčam obrniť sa trpezlivosťou, Marlon James je totiž ako tvorca mozaiky skladajúci obraz kúsok po kúsku, čím sa vám pred očami vynára jeho komplexná podoba. V príbehu vystupuje impozantné množstvo postáv, v ktorých vám pomôže zorientovať sa úvodný zoznam. Niektoré sa dočkajú väčšej úlohy, iné sa vyskytnú len epizodicky a do deja nijako výrazne nezasiahnu. Ktovie, možno sa ich zmysel ukáže v ďalších častiach, no zatiaľ to vyzerá tak, že nie každá má svoje opodstatnenie. Tento svojský, nekonzistentný spôsob rozprávania sa dá pripísať na vrub rozprávačovi - Stopárovi opisujúcemu svoje peripetie, ktoré ho priviedli na miesto, kde sa práve nachádza. Popri tom spomína aj na ďalšie osoby a ďalšie osudy, ktorých význam sa vám môže zdať zanedbateľný až do chvíle, kým sa odhalí v plnej kráse. Len to chvíľu potrvá... Stopár je napriek povahe svojej pomerne osamelej práce rodený rozprávač. Svoje zrejme robí aj cela, kde sa zveruje s predchádzajúcim dianím vyšetrovateľovi. Hneď v úvode sa dozvedáme veľmi dôležitú informáciu o mŕtvom dieťati, čo vo vás vyvolá príjemné zimomriavky, a ak sa poddáte autorovmu štýlu, dopraje vám viacero WTF momentov. Isteže, niektoré budú zdrojom vašej nechápavosti, hlavne pri preskakovaní zo Stopárových spomienok do úvah o budúcnosti, no vynahradí to práve postupnými odpoveďami na mnohé otázky. Román Čierny leopard, červený vlk sa vymyká zaužívaným žánrovým prvkom a razí si vlastný smer. Odohráva sa v starostlivo vybudovanom svete inšpirovanom strednou a západnou Afrikou, skúma moderné témy rodovej rovnosti, politického zákulisia, korupcie, lásky i queer identity. Postavy vás zasiahnu svojou emocionálnou hĺbkou a širokou prepracovanosťou. Žiadna z nich nie je dokonalá, vyznievajú autenticky a ľudsky a napriek svojej temnej realistickosti si zachovávajú akúsi nezvyčajnú vznešenosť. Epický príbeh s množstvom línií a motívov je miestami náročný na vnímanie, ale odmení sa vám návalom akcie, povzbudením viacerých zmyslov (v prostredí takom bohatom na farby a pachy to ani inak nejde) a netypickou čitateľskou skúsenosťou. 

Marlon James (zdroj: The Guardian)

"Nad nami blyslo rýchle svetlo, a až keď sa šíp zapichol do veže z kníh, uvideli sme, že to svetlo je v skutočnosti plameň. Tieň v okne strelil horiaci šíp. Oheň sa zdvihol z dlážky, zakmital plamenným chvostiskom. Zvrtol sa doľava, potom doprava, potom odbehol ako jašter, ktorý zazrel priveľa chutnej koristi. Plameň vyskočil na štós a odrazu bola každá kniha v ohni, vznietili sa jedna za druhou, odspodu až nahor. Z okna doleteli ešte tri horiace šípy. Oheň ma zastavil, obalamutil ma, že som zastal a uvažoval, ako to, že odrazu je v plameňoch celá stena. Cudzia ruka chytila moju a vyslobodila ma z toho kúzla." (str. 321)

Román Marlona Jamesa je odvážny, a pritom by si človek myslel, že otvorené zobrazenie mužskej lásky je v roku 2022 úplne bežnou záležitosťou. Imponuje mi kritika zneužívania postavenia i pripisovania neoprávnenej moci patriarchátu. Pri čítaní natrafíte na rôzne bytosti či démonov, no tí najväčší sa neraz ukrývajú pod maskou obyčajných ľudí. Kniha Čierny leopard, červený vlk je nápadito nebojácna, a ak si udrží kvalitu aj v ďalších dvoch dieloch, bude patriť medzi klenoty vo vydavateľstve Slovart, ale v ktorejkoľvek domácej knižnici. Na druhej strane si dobre uvedomujem, že neulahodí každému, trendy prajú skôr jednoduchším, dynamickejším textom. Tiež im dávam prednosť, no občas nezaškodí rozšíriť si obzory a siahnuť aj po originálnejšom, nespútanejšom titule. 

Originálny názov: Black Leopard, Red Wolf
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Temná hviezda)
Preklad: Marína Gálisová, Vladislav Gális
Počet strán: 592

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Romantická oddychovka na zimné večery

Séria Znova nemeckej spisovateľky Mony Kasten je také moje guilty pleasure. Knihy podobného typu extra nevyhľadávam, keďže mi pripadajú až príliš podobné a povrchné. Je síce pravda, že aj Monine príbehy sú plné zaužívaných klišé, ale dokázala ma zaujať výraznými postavami a akousi iskrou. Možno je to jej európskym pôvodom... Chápem, že zasadenie do prostredia amerických adolescentov je čitateľsky príťažlivejšie a zrejme jej to prinieslo väčší úspech, no osobne by som sa nebránil ani reáliám z nemeckých univerzít. Kým prvý diel Začať znova predstavil dvojicu osudom spojených spolubývajúcich a druhý diel Veriť znova potrebu vyrovnať sa so svojou minulosťou, aktuálna tretia časť pracuje s na pohľad celkom odlišnými protagonistami.  

"Chcela som sa tešiť zo sestrinho šťastia. Naozaj. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa mala dobre a bola šťastná. Lenže predstava, že ju už nebudem mať po svojom boku a stratím ju, lebo bude s niekým iným, jednoducho bolela. Mali sme hrozné detstvo aj dospievanie. Vždy som bola presvedčená, že všetko, čo sa nám stalo, nás viac spojilo. Preto sme si rozumeli lepšie než ostatní. Odrazu som však mala pocit, akoby sa medzi nami vytvorila priepasť, ktorú už neprekročím, pretože jej život sa z jedného dňa na druhý úplne zmenil. Ja nikdy nedospejem do bodu, v ktorom bola ona." (str. 57)

Román Cítiť znova je síce pevnou súčasťou série, ale ponúka samostatný príbeh, tentoraz zameraný na pár, dosiaľ fungujúci na báze vydareného priateľstva. So Sawyer aj s Isaacom sme mali možnosť zoznámiť sa už skôr a ako väčšina vedľajších postáv, z ktorých sa neskôr stanú hlavní hrdinovia, pôsobili sympaticky a schopne utiahnuť vlastnú ľúbostnú líniu. A v čom spočíva ich spomenutá odlišnosť? Isaac je hanblivý, milý a inteligentný chlapec s nízkym sebavedomím, ukrývajúci svoj príťažlivý vzhľad za svojským oblečením, Sawyer si rada užíva a cielene sa vyhýba partnerským vzťahom a skutočným citom. Spomedzi trojice kamarátok vyznieva najostrejšie, no zato sa vie pevne postaviť za ľudí, na ktorých jej záleží. Veľmi sa páčila scéna v bare, keď Isaac čelil posmechu od skupiny dievčat a vyburcovaná Sawyer im názorne ukázala, akej chyby v úsudku sa dopustili, čo sa týka Isaacovej zaujímavosti. Prejav lojality napokon vedie k prvému bozku a emocionálnemu tornádu. To besnie hlavne v Sawyerinom vnútri, ale ani Isaac neostáva ľahostajný voči nečakaným pocitom. Je to však Sawyer, z ktorej pohľadu sledujeme dej, a tak je prirodzené, že sa oboznámime vo väčšej miere práve s jej myšlienkami a dojmami. Jej averzia voči monogamii a dlhotrvácnemu vzťahu má pôvod v minulosti jej rodiny a postupné odhaľovanie súvislostí sa odohráva súbežne s prehlbovaním jej citov voči Isaacovi. Ten sa stane akýmsi jej projektom - vezme si totiž do hlavy, že ho premení zo zakríknutého slušniačika na leva salónov. A už pri počiatočných zmenách jeho vizuálu si uvedomí, akým fešákom v skutočnosti je, a o to viac ju to k nemu začne priťahovať. Fyzická krása a s ňou spojená túžba je hnacou silou celej série a aj v tejto časti sa dočkáte viacerých horúcich pasáží. Sú však využívané funkčne a primerane cieľovej skupine. Na svoje si prídu aj priaznivci fotografovania, pretože ide o jednu so Sawyeriných vášní. Páčilo sa mi, že cez objektív vnímala svet inak - v závislosti od nálady, objektu či atmosféry. Mona Kasten sa snaží dopriať svojim postavám určitý vnútorný vývoj, no objektívne vzaté prakticky iba kĺže po povrchu. Väčšinou ide o vyrovnanie sa so staršími problémami a stačí jeden väčší stimul, aby sa všetko vrátilo do správnych koľají. Ako prvok zbližovania sa protagonistov to však funguje a dokonale potvrdzuje starú známu pravdu o priťahovaní sa protikladov. 

Mona Kasten (zdroj: Andrea Lang Photography)

"Nemohla som byť v jeho blízkosti ani sekundu, kým vo mne vzbudzoval toľko rôznych emócií. Moje zrútenie na narodeninách jeho dedka bolo dostatočnou katastrofou. Niečo také sa mi už nesmie stať, postarám sa o to. Nebola som nijaké urevané dievča. Ani žiarlivka, ak sa chalan pozrie na inú ženu. Netušila som, čo so mnou spravil Isaac Grant, no stačilo. Mala som toho dosť. Chcela som byť znovu sama sebou." (str. 232)

Predošlý diel ma bavil menej než prvý, preto som rád, že tentoraz sa kvalita opäť vyšvihla smerom nahor. Môže za to hlavne ústredné duo, hoci musím povedať, že aj keď je rozprávačkou Sawyer, sympatickejší mi bol Isaac. Oslovil ma svojím charakterom, pokojom a obetavosťou. Cítiť znova je jednoduchá, ale pritom pútavá oddychovka, ktorej koniec je síce predvídateľný, no v danom žánri ide skôr o postavy a dej než o vypointovaný záver. Dôležité je, že si pri nej krásne odpočiniete a spoznáte hrdinov, ktorých by ste chceli mať za kamarátov. A práve v tom tkvie najväčšie čaro Mony Kasten a musím priznať, že už teraz sa teším na zbližovanie ďalších členov partie.

Originálny názov: Feel Again
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.