Zuzana Fabianová's Blog, page 2

Myšlienky takého obyčajného človeka |8|: Lukáš Filo – Vplyv Covid-19 na ekonomiku

UPOZORNENIE: tento článok je súčasťou vypracovaného zadania k predmetu mediálna produkcia

Podľa teoretikov poháňa liberálnu ekonomiku sloboda a nakupovanie navonok aj tých najzbytočnejších vecí. Musíme si jednoducho dopriať a kúpiť si niečo pre seba. Tak nás to urobí aspoň trocha šťastnejšími. Možno nie na dlhú chvíľu, ale stačí aj tá dočasná. No ľudia kupujú a míňajú peniaze skôr vtedy ak majú istotu, že ich budú mať aj neskôr. Stále akosi pozeráme dopredu, síce o tom ani tak nahlas nerozmýšľame. Pokiaľ vieme (sme si takmer) istý, že aj o mesiac budeme mať našu mzdy min. na rovnakej výške, tak aj my si niečo pekné doprajeme.

            Ako náhle však budeme na pochybách, či o mesiac niečo dostaneme, tak máme tendenciu nemíňať, ale jednoducho si odkladať. Tu je potrebné všimnúť si, že často krát nejde o fakty kedy vieme naisto, že nič nedostaneme, ale tu veľkú rolu zohrávajú naše čierne myšlienky. Pokiaľ myslíme v čiernom kontexte, tak si ho nakoniec aj privoláme. Ekonomika je veľa krát závislá od našich posudzovacích myšlienok. Kupujeme, predávame a obstarávame si práve tie značkové predmety, pretože si myslíme, že to sú práve oni ktoré majú ten najlepší efekt pre nás. Veríme jednoducho tomu, že sú lepšie ako ostatné.

            Preto si myslím, že pokiaľ nás budú médiá strašiť poznámkami, že po pandémii prichádza ekonomická kríza, môže to byť jednoducho pridaný olej do ohňa. Samozrejme, že sa ekonomika otrasie, ale pokiaľ budeme prepadať nejakej panike, dosiahneme iba väčší domino efekt. Preto je potrebné na všetko ísť racionálne a myslieť pozitívne.

            Ak by som mal povedať nejakú hlavnú myšlienku ktorá sa vzniesla z tejto pandémie tak je to, že sme všetci vzájomne ekonomicky aj sociálne prepojený. Každý síce vo svojom živote sa snaží získať si čo najlepšiu prácu, aby mal čo najlepšie uznanie a plat, ale málokedy si uvedomuje aj to, že jeho práca je tu pre iných a pokiaľ sa tí druhý takto neprejavia, tak nebude vôbec mať pre koho pracovať.

            Termín globalizácie pozná asi každý priemerne vzdelaný človek. Vieme o ňom toľko, že ide o prepojenie ekonomiky a politiky z rôznych častiach sveta. Veď pozeráme americké filmy na japonských televízoroch, ktoré sú vyrobené v Číne. Kým doteraz sme to brali ako niečo čo je prirodzené ale skôr v zmysle teórie pandémia nás naučila, že svet je oveľa viac prepojení ako sme si to vedeli predstaviť. Nákaza vznikla v ďalekej Číne, ktorá je od nás vzdialená tisíce kilometrov. Doteraz sme z Číny poznali iba výrobky, nanajvýš turistov, ale od pandémie to bude iné. Už nikdy nebude tak blízky aj náš doteraz vzdialený príbuzný v ďalekej Číne, ktorý doteraz bol iba akýmsi neznámym. Nikdy viac sme neboli doteraz tak spriaznený ako teraz pri pandémii. Kým doteraz boli rozvojový v rozvojových krajinách iba ďalekou neznámou, ktorá sa nás týka iba minimálne, pandémia nás naučila, že až tak ďalekou vlastne vôbec nie sú. Pandémia nás tvrdo naučila, že globalizovaný svet nie je iba akousi novou teoretickou frázou, ale je realitou, ktorá si nás vyberie najmä vtedy ak to najmenej čakáme.

            Druhým veľkým pozitívom ktoré priniesla ťažká doba pandémie je to, že niet nejakej podradnej práce. Stále máme v akomsi zvyku deliť prácu na výhodnejšiu, lepšiu – napríklad lekár, právnik alebo podnikateľ, potom na bežné práce a nakoniec na tie najmenej výhodné, tie podradné ako upratovačka, predavačka, vodič, skladník a pod.. Tí sa ku svojej práci nepriznávajú, nepovažujú ju za tak potrebnú. Ani za ňu nedostávajú vysokú mzdu, ale často plat iba na hranici prežitia a aj ľudskej dôstojnosti.

            Viem, že mzdy v trhovom hospodárstve nikdy nebudú na rovnakej úrovni ako aj to, že veľké plánované hospodárstvo je najskôr utópiou. Vždy budú ľudia, ktorý hýbu trhom akosi viac ako druhý a ľudia ktorých rozhodovanie má väčší dosah ako ostatní. Pandémia však ukázala, že aj tí navonok najpostrádateľnejší sú jednoducho potrební. Stačí si uvedomiť čo by sme robili bez upratovačiek a predavačiek. Predstavme si situáciu kedy by jednoducho vyhlásili štrajk a žiadali by razantné až dvojnásobné navýšenie svojich miezd? Či chceme alebo nie, buď by manažéri im vyhoveli, alebo by si museli vyhrnúť rukávy a práve oni by museli dokladať tovar, pracovať za pokladňou, prípadne aj rovno umývať svoje toaletné zariadenia. Aspoň po morálnej stránke je všetko tak ako má byť.

            Vraví sa, že plávať sa najlepšie a najrýchlejšie naučíme vtedy ak nás niekto hodí do vody. Žiadna veľká teória, iba prax. Najlepšie veci často vznikajú za pohnutých podmienok, kedy jednoducho akosi musíme vydať zo seba viac ako za ostatné všedné dni. Kým v bežných dňoch by sme si o všetkom možnom mysleli, že sa to nedá, prípadne to, že je to príliš extravagantné, a pod. v pohnutých časoch si to práve naopak pod tlakom musíme vyskúšať. Nejestvuje heslo, že sa niečo nedá vyrobiť. Neštandardné a veľa krát aj zlé podmienky sú vlastne akými pomyselným hnacím motorom ku lepším výkonom a ku tomu aby sme zo seba vydali to lepšie. Veľa vynálezov vzniklo v období veľkého strádania a vo vojnách. Teda v tých časoch ktoré neboli ani zďaleka ideálne.

            Koronakríza ma naučila veľa aj v oblasti digitálnych technológií. Napríklad fakt, že deti sa dajú veľmi dobre učiť aj mimo školy a to on-line. Môžem sa rozprávať viac on-line a preskúmať zákutia internetu. Stále je to však dosť odlišné od bežnej reči priamo v tvárou v tvár. Veľký nárast vidieť aj v potrebných zdravotníckych pomôckach. Vynález vakcíny bude určite veľkým mementom technologického vývoja.

autor článku: Lukáš Filo

Myšlienky takého obyčajného človeka |7|: Lukáš Filo – VPLYV COVID-19 NA ZDRAVOTNÍCTVO

UPOZORNENIE: tento článok je súčasťou vypracovaného zadania k predmetu mediálna produkcia

Zdravotníctvo je vždy špeciálna oblasť ktorá dokáže ovplyvniť celú ekonomiku ba v mnohých prípadoch aj celú spoločnosť. Nikdy doteraz sa to neprejavilo tak špeciálne ako teraz v časoch pandémie.

            Ťažké časy vždy vyplavia na povrch niečo čo sme doteraz iba ticho predpokladali. Takmer každý z nás vie, že práca v zdravotníctve patrí medzi tie najťažšie po psychickej aj po fyzickej stránke. No stále sú medzi nami ľudia, ktorý akosi tomu neveria, po prípade tomu nevedia pochopiť. Po prechode pandémie nie je možné povedať, že práve títo ľudia zmizli akoby čarovnými prútikom, ale ku tomu, že prispeli k tej možnosti, že pochopili o čom všetkom práca záchranárov vlastne je a prečo je tak dôležitá.

            Viacerí z nás vedia, čo je to byť zdravotníkom. No sú aj taký ktorý túto prácu nevedia pochopiť. Alebo lepšie povedané nevedeli pochopiť do príchodu krízy. Potom si jednoducho pochopili, že ide o ťažkú prácu ktorá vyžaduje pochopenie vlastne celej spoločnosti a to, že ku nej prispievajú dokopy všetci. Zdravotníctvo je rovnako ako ekonomika prepojená súčasť nás všetkých a my sa nemôžeme tváriť, že my sme akousi súčasťou ktorá je mimo. Zdravotníci pracujú minimálne tak ťažko ako my všetci ostatní ba čo viac ešte ťažšie.

            Čo je to vlastne zdravotníctvo? Určite každý z nás už niekedy bol v nejakom zdravotnom zariadení. My vieme aspoň zhruba pomenovať aké je naše zdravotníctvo. Či je dobré, zlé, moderné alebo na pokraji krachu. Doteraz som však zdravotníctvo považoval za čosi čo je mimo mojej osobnej skúsenosti. Aspoň mimo mojej osobnej a bezprostrednej. Zdravotníctvo pred koronou bolo niečo čo je mimo nášho obecného hodnotenia a prepojenie ku naším ďalším obecným naším činnostiam ako práca, školstvo a to ostatné. Pandémia to všetko zrušila. Jasne nám ukázala, že zdravotníctvo je rovnako prepojené ako ostatné záležitosti môjho života.

            Pandémia jasne ukázala, že naše zdravotníctvo nie je iba o množstve lekárov, sestričiek, ich pripravenosti, vzdelaní, technických pomôckach, a pod. ale je aj o zodpovednosti a prístupe náš všetkých. My všetci ktorý nie sme chorí ani bezprostrední príbuzní pacientov sme museli pristúpiť na to, že sme súčasťou tohto veľkého kolektívu. My všetci musíme dodržiavať zdravotnícke opatrenia, aj keď bezprostredne nie sme vírusom ohrození či nebodaj chorí. No stále verím tomu, že každý z nás pozná tých ľudí ktorý sú v najohrozenejšej skupine ako starí či ťažko chorý ľudia a nechce aby ich svojou neopatrnosťou ohrozil. Tu zreteľne nepostačuje argument, že on nie je vôbec chorí, alebo je zdravý ako buk. Musíme si uvedomiť, prípadne si to všetci musia nasilu uvedomiť, že COVID 19 má dve veľmi jasné zdravotné riziká, ktoré sú dosť zákerné.

            V prvom rade je to , že príznaky choroby COVID 19 sú veľmi rôznorodé. Kým niekto nemusí mať doslova žiadne príznaky a to myslíme doslova žiadne, iný majú iba malý suchý kašeľ ako pri malom bežnom prechladnutí. Až potom v nových skupinách nasledujú príznaky ako bolesti či vyššia teplota. Zo skúsenosti však vieme, že je tu skupina ľudí, ktorá aj príznaky ako vyššiu teplotu veľmi bagatelizuje. Vraj sa nebude prispôsobovať nejakému bežnému prechladeniu a jednoducho oni nie sú žiadne padavky. No vieme, že práve čísla pandémie nás naučili, že hranie sa na takýchto machrov sa veľmi neoplatí. To, že veľká časť chorých ľudí neprejavuje žiadne vonkajšie príznaky nijakej choroby, alebo to, že ostatná časť prejavuje príznaky ktoré bagatelizuje jasne ženie úspech choroby. Preto je potrebné aby v prípadne novej pandémie bola jasne informovaná čo najväčšia časť verejnosti aj v prípade novej vlny pandémie.

            V druhom prípade si musíme uvedomiť dĺžku inkubačnej doby novej infekcie. V našom analyzovanom prípade ide o dobu týždeň až dva týždne. Ide o veľmi dlhú dobu ak si pomyslíme koľko ľudí dokážme stretnúť za tieto dva týždne. Aj tu sú častokrát ľudia, na ktorých si v prvom rade ani nepomyslíme ako napríklad upratovačky, čašníčky, predavačky, menší podriadení, a proste všetci z ktorými prídeme do styku. Ak raz zistíme, že sme infikovaní ihneď si na všetkých spomenieme a veru to nebude príjemné spomínanie.

            Aj tu rovnako ako v predošlých názorných príkladoch nás skúsenosť naučila, že my na tomto svete nie sme vôbec sami. Musíme viac brať ohľad na tých druhých, pretože spoločne tvoríme svet. Nejestvuje niekto alebo niečo také čo by malo väčšiu hodnotu ako to druhé. Aj upratovačka je tou veľmi dobrou osobu ktorá nám vie predať to čo potrebujeme ako tí ostatní naši vrchní manažéri.

            Veľkosť rozptylu chápania pandémie ohrozuje celú spoločnosť. Kým u jedných je to tak, že radšej nevolajú záchrannú službu aj pri prípadoch kedy je to potrebné napríklad pri infarkte, alebo pri inej závažnej chorobe, iný zo strachu volajú aj pri banálnych prípadoch. Podľa nás by znova pomohla všeobecná osveta nielen v prípade pandémie ale aj v prípade ostatných informácií o zdravotníctve. COVID 19 znovu preukázal, že týchto informácií je stále málo.

            Pandémia nám ukázala, že naše zdravotníctvo nie je až tak na tom zle. Ale to je iba tomu z pohľadu spoločenských vzťahov a nie samotných technologických zariadení, ktoré je potrebné ihneď vylepšiť.

autor článku: Lukáš Filo

Myšlienky takého obyčajného človeka |6|: Ako korona kríza ovplyvnila môj život

UPOZORNENIE: tento článok je súčasťou vypracovaného zadania k predmetu mediálna produkcia

Pred niekoľkými týždňami Bratislava predstavovala mesto duchov. Ľudoprázdne ulice mi naháňali strach. V MHD sa nachádzalo pár jedincov, ktorí museli chodiť do práce. Svet sa akoby uložil do núteného spánku a jediným dôvodom je strašiak menom koronavírus. Jeho výskyt ovplyvnil nielen životy obyvateľov na celej planéte, ale aj na Slovensku. Zavádzalo sa jedno opatrenie za druhým, čo sa mnohým nemuselo páčiť, ale v konečnom dôsledku sa ukázalo, že boli prospešné.

Od vypuknutia korona krízy na Slovensku ubehol nejeden mesiac. Rada by som povedala, že mne nijako neovplyvnila život, no bohužiaľ, nie je to tak. Zo strachu som sa sama stiahla a vyhýbala sa ľuďom, v čo najvyššej miere. Výnimkou sú stále dni, kedy chodím do práce, inak máme zavedený režim home office.

Keďže nepochádzam priamo z Bratislavy, nebola som doma od februára. Dôvodom najskôr bolo skúškové obdobie, ale teraz mám strach nastúpiť do vlaku a cestovať dve hodiny. Ľudia v mojom okolí mi tvrdia, že vlaková doprava je teraz najbezpečnejšia, ale asi som si vnútorne vytvorila akýsi blok. Navyše, teraz, keď sa uvoľňujú opatrenia, ľudí bude len pribúdať.

Ak by som povedala, že sa nebojím, klamala by som. Zároveň sa však snažím byť optimistická, čo sa mi, bohužiaľ, nedarí stále. Pomaly som si zvykla, že rúško je mojím každodenným doplnkom a bez neho by som nemala ísť ani na krok. V počiatku som si ťažko zvykala. No teraz je to lepšie.

Pamätám si, ako sa na mňa ľudia pozerali, keď som bola prechladnutá a mala som rúško. To bolo ešte v čase pred pandémiou. Hľadeli na mňa, akoby som mala mor alebo inú smrteľnú chorobu. Teraz? Nikto sa ani nepozastaví nad tým, že niekto má prekrytú tvár a nos, pretože také je nariadenie.

Udržiavanie si odstupu od ľudí ma prinútilo zamyslieť sa nad vecami, ktoré sú v živote skutočne dôležité. Nikdy som nič nebrala, ako samozrejmosť, no v tomto období viac ako kedykoľvek pociťujem, že človek by si mal vážiť aj tie najmenšie veci, ktoré má. Či už je to rodina, priatelia, práca, alebo aj sloboda, ktorú nám táto kríza na čas vzala. Osobne nemám problém zostať doma, lenže trvá to už príliš dlho. Začala som si ešte viac vážiť ľudí, ktorých mám okolo seba a nepokladať ich za samozrejmosť. Táto pandémia mi dala množstvo času na premýšľanie, čo nie je v konečnom dôsledku vôbec zlé. Občas ma prepadnú temné myšlienky, či vôbec sa vrátime do života predtým, pretože tak to vnímam, život pred a po korone.

Spočiatku som si myslela, že budem mať ponorkovú chorobu, keď budem zatvorená medzi štyrmi stenami, ale vďakabohu, sa tak nestalo. Pripisujem to mojej introvertnej povahe.

Korona kríza môj život značne ovplyvnila, tak isto ako životy mnohých. Keď som sa rozprávala aj s kolegyňami hovorili mi, ako sa tiež zamysleli nad vecami, ktoré sú dôležité. Aj im táto situácia výrazne zmenila životy. Kolegyňa, ktorá má deti v škôlkarskom a školskom veku musela zostať doma na OČR, pretože sa zatvorili školy. Deti plakali, pretože nemohli navštíviť starých rodičov. V tomto príspevku hovorím o sebe, ale viem, ako toto všetko ovplyvňuje aj ľudí okolo mňa. Nanešťastie, nie vždy pozitívne.

Osobne by som bola najradšej, keby žiadna pandémia nikdy nevznikla. Bohužiaľ, na to už je neskoro a my musíme vydržať.

autorka článku: Zuzana Fabianová

Myšlienky takého obyčajného človeka |5|: Je recenzent skutočne objektívny?

UPOZORNENIE: tento článok je časťou vypracovaného zadania predmetu mediálna produkcia na tému mediálna manipulácia

Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie manipulácia? Mne sa hneď vybaví synonymum v slove ovplyvňovanie. Najvýraznejšia je mediálna manipulácia, kedy nám médiá vsugerúvajú svoje verzie pravdy a my im bezvýhradne veríme, teda z väčšej časti. Osobne som už dávno prestala veriť všetkému, čo si prečítam alebo pozriem v médiách. Nie sú to len správy v televíziách, periodikách alebo na internete. S ovplyvňovaním sa stretávame aj v radoch recenzentov, ktorí sú niekedy, nie stále, aby ste ma nechápali zle, nútení písať pozitívne recenzie na knihy, ktoré sa im nepáčili. Tento trend je už, vďakabohu, na ústupe, ale v minulosti sa to dialo takmer na dennom poriadku.

Dialo sa to hlavne medzi knižnými recenzentmi. Kedysi byť recenzentom bolo niečo špeciálne. Človek bol rád, keď sa mu naskytla možnosť spolupracovať s vydavateľstvami. Bola to pre neho pocta. Ako čas ubiehal aj recenzentov pribúdalo. Často sme videli množstvo recenzií na jeden titul, a takmer všetky boli pozitívne. Ľudia nevedeli, že na pozadí dochádza k manipulácii, ktorá ovplyvňuje rozhodovanie čitateľov o kúpe knihy.

Niektoré vydavateľstvá si ako podmienku spolupráce dávali písanie pozitívnych recenzií. To však nikto nevedel, pokým nezačali písať recenzie na knihy, ktoré im boli posielané. Z osobných skúseností viem, že nie každému sa to páčilo, ale keď nechceli prísť o spoluprácu, museli vydavateľstvu vyhovieť. A tu sa dostávame k spomínanej mediálnej manipulácii.

Časť čitateľov si vždy pred kúpou knihy prečíta recenzie, aby vedeli, či sa im oplatí investovať peniaze. Ak si prečítajú väčší počet kladných recenzií, automaticky predpokladajú, že si kúpia kvalitný príbeh. Avšak prvý pohľad môže klamať.

Ako to teda prebieha? Vydavateľstvo pošle recenzentovi ním vybranú knihu, ktorú prečíta a následne zrecenzuje. Každý by čakal, že recenzie odzrkadľujú názor jeho recenzenta, avšak nie je tomu vždy tak. Vo väčšej miere som tomu verila aj ja, ale skúsenosti ma vyviedli z omylu. Malá časť vydavateľstiev vyžaduje od blogerov iba pozitívne recenzie, čím chcú zabezpečiť predaj ich titulov, ale nie je aj negatívna reklama reklamou? Často som si knihu kúpila, aj keď som čítala na ňu zlé recenzie, pretože ma premohla zvedavosť. Navyše, niekedy môj názor nekorešpondoval s názormi recenzentov.

V podstate, ak bloger nechcel prísť o spoluprácu, ktorú si tak vážil, musel písať iba pozitívne názory aj na tie najstrašnejšie príbehy. Osobne som to nikdy nedokázala a nikdy to robiť nebudem. Keď mne vyčítali negatívne recenzie, predostrela som vydavateľom svoje dôvody, prečo sa mi kniha nepáčila. Vždy som, však, v recenzii dodala, komu by som knihu odporučila, pretože som si pri každom príbehu istá, že si nájde svojich čitateľov.

Čo nám z tohto ale vyplýva? Niektoré vydavateľstvá nepresadzujú úprimnosť.  Nútia blogerov vedome klamať o svojich pocitoch z prečítanej knihy. Osobne som s týmto trendom nikdy nebola stotožnená, už len preto, lebo globálne neznášam klamstvo. Ako inak by sa táto skutočnosť dala nazvať?

Za najvhodnejších okolností, by to malo fungovať takto. Recenzent dostane knihu, o ktorú požiada vydavateľstvo. Keď ju dostane, prečíta ju a následne napíše objektívnu recenziu. Je samozrejme jasné, že tá sa nezaobíde bez subjektívnych prvkov, ale prvým znakom dobrej recenzie je objektívnosť. Čitateľ si ju následne prečíta a je len na ňom, či jej bude veriť. Ale zväčša ju číta práve preto, aby si spravil, ako taký obraz o knihe, no nie?

Vydavateľstvá využívajú silu recenzentov, ktorí pre nich píšu. Sú si vedomí, že aj oni tvoria mienku ľudí a môžu ich otočiť podľa seba. Je to však smutné, pretože, toto je oblasť, pri ktorej by si človek povedal, že tam všetko funguje ako hodinky, ale nie je stále tomu tak. Na pozadí, čo mnohí nemajú ako vidieť, sa dejú manipulácie.

Z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy je lepšie ustúpiť, ale v tomto prípade som bola neoblomná. Nechcela som čitateľom svojho blogu poskytovať skreslené informácie. Nemám to v povahe. A tak nakoniec sme dosiahli s vydavateľstvom akýsi kompromis. Hovorím o tom, čo som zažila ja. Viem, že niektorí blogeri boli vyplašení a radšej, aby neprišli o spoluprácu, pristali na podmienky vydavateľstva. Myslím si, že to nie je správne, ale je to aj o ľuďoch.

Manipulácia je vo všeobecnosti zlá. Väčšina ľudí si ani neuvedomujú, že médiá nimi manipulujú. Predostierajú im svoju pravdu a často im aj veria. Nikdy by som nepovedala, že by som sa s týmto faktom stretla v knižnom svete, ktorý tak zbožňujem. Nechápte ma zle,  v súčasnosti je trend vynucovania pozitívnych recenzií, a tým ovplyvňovania čitateľov, takmer minulosťou. Lenže je to fakt. Recenzenti často pod hrozbou ukončenia spolupráce zo strany vydavateľstva sa mu podriadili. Bolo to proti mojim morálnym zásadám, a tak som to nikdy nerobila. Ak mi negatívnu recenziu vyčítali, snažila som sa im ukázať svoj uhol pohľadu. Keď to nepomohlo, ukončila som spoluprácu sama.

Avšak blogovanie nie je pre všetkých ako hobby. Pristúpia na podmienky nastavené vydavateľmi, a tak balamutia svojich čitateľov, kvôli vidine knihy zadarmo. Lenže to nie je tak celkom pravda. Knihu síce dostane recenzent od vydavateľstva, ale na výmenu za recenziu.

Poznám ľudí, ktorí sa nahnevali, ak si prečítali pozitívnu recenziu a v konečnom dôsledku kniha nestála za nič. Toto je hlavne prípad, keď je zverejnený vyšší počet kladných recenzií. Vtedy sa už človek pozastaví nad tým, či je ten recenzent objektívny, alebo je to niečo, čo mu bolo nariadené.

V konečnom dôsledku nikto z nás mediálnu manipuláciu neovplyvní. Či je to už v knižnom svete, v televízií, v rádiách alebo v periodikách. Je len na nás, aby sme si starostlivo zvážili, čo považujeme za pravdu. Avšak veriť, iba prezentovaným informáciám je často nebezpečné a mali by sme sa zamyslieť nad tým, či je to naozaj tak alebo sa nám niekto snaží tlačiť kaleráby do hláv.

autorka článku: Zuzana Fabianová

Myšlienky takého obyčajného človeka |4|: Neznáma menom koronavírus

UPOZORNENIE: tento článok je časťou vypracovaného zadania predmetu mediálna produkcia

Na istý čas sa naše životy akoby zastavili. Rúška sa stali našim každodenným doplnkom tváre. Svojich blízkych sme nevideli už istý čas, pretože sa bojíme cestovať, byť pri druhých ľuďoch. Vyspovedala som dve respondentky, ktoré mi úprimne odpovedali na päť otázok. Pre zachovanie anonymity nebudem spomínať ich mená.

žena, 66 rokov, Bratislava

1. Ako vám Korona-kríza ovplyvnila život? V akých ohľadoch? Na úplnom začiatku to bol strach. Strach o seba a o mamu (89 ročná), s ktorou žijem v jednej domácnosti, aj o moje deti, ktoré žijú v zahraničí. Nakoniec aj strach o ľudstvo a o planétu ako takú. Čiže ovplyvnilo to moje mentálne zdravie. Musela som celú situáciu s rozumom spracovať, aby som mohla fungovať ďalej.

2. Sledujete aktuálne dianie? Áno, sledujem, ale nie stále. Pozriem si večerné správy, aby som sa dozvedela aktuálny stav, to mi stačí.

3. Cítite sa opatreniami obmedzený? Vôbec nie, sú potrebné. Zachránili mnohým zdravie aj život. Ako povedal MUDr. Krčméry: „Radšej sa krátko zľaknime, než aby sme sa dlho báli.“ 

4. Myslíte si, že médiá v ľuďoch zbytočne vzbudzujú paniku? V médiách sa toho pohovorilo veľmi veľa, dobrého aj diskutabilného. Je dôležité oddeľovať zrno od pliev. Vybrať si len tie skutočne dôležité a odborné informácie súvisiace s témou. Médiá môžu prispievať k panike. Treba však k tejto záležitosti pristupovať s rozumom a s nadhľadom, nenechať sa balamutiť.

5. Ako sa vy chránite proti vírusu? Štandardne, ako odporúčajú odborníci. Nosím v exteriéri vždy rúško a dezinfikujem si vždy, keď treba, ruky. Vyhýbam sa cestovaniu v MHD (zatiaľ) a nechodím veľmi do obchodov (len keď je to nevyhnutné) a medzi ľudí (len do prírody).

žena, 30 rokov, Bratislava

1.  Ako vám Korona-kríza ovplyvnila život? V akých ohľadoch? Ako sa vraví, že všetko zlé je na niečo dobré, tak si myslím, že je to aj v tomto prípade. Korona kríza sa premietla do povinnej karantény či obmedzeného režimu a ten ma naučil vážiť si každý deň, okamihy s rodinou a priateľmi, venovať sa tomu, čo má pre nás najväčšiu hodnotu. Je zaujímavé sledovať, že to, čo bolo možno nemožné sa stalo skutočnosťou, v zmysle takom, že čas sa zrazu spomalil – ľudia si začali uvedomovať iné hodnoty v živote, majú čas na rodinu či na svoje záľuby. Do decembra minulého roku sme sa stále niekde a za niečím naháňali. Termíny nás nenechávali spávať a zrazu je všetko inak. Nemôžem povedať, že by ma táto kríza ovplyvnila negatívne. Možno strach z neznámeho nebol úplne najlepším začiatkom roka. Bála som sa, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Ale takmer po pol roku, od prvých informácií z Číny, sa mi „dýcha“ lepšie. S disciplínou sa dá zvládnuť všetko a vedomie, že v tom nie sme sami je tiež celkom povzbudivé.

2.         Sledujete aktuálne dianie? Aktuálne dianie, teraz v máji už moc nesledujem. Najviac som vývoj krízy sledovala začiatkom roka vo svete, neskôr koncom februára či začiatkom marca u nás – na Slovensku, keďže sme začali prijímať rôzne opatrenia. Pre mňa a pre priebeh situácie v práci bolo dôležité ako sa krízový plán bude ďalej vyvíjať, pretože som v tom čase mala viac kompetencií či starostí s podaním informácií mojim kolegom. Postupne sme prechádzali na obmedzený režim a systém home office. Tento typ režimu v našej pracovnej oblasti v minulosti nebol zavedený, a preto som cítila zodpovednosť za to, aby sa na pracovisku nešírila zbytočná panika, a aby každý z nás dostal správne a presné informácie.

3.         Cítite sa opatreniami obmedzený? V súčasnosti ma tieto opatrenia už neobmedzujú. Naučila som sa s nimi žiť a prispôsobila som sa im hneď od začiatku ich vyhlásenia. Obmedzenia na aktuálnej báze – rúška, dodržiavanie odstupov či počtov ľudí v miestnosti a zvýšená hygiena mi vyhovujú. Skôr sa obávam toho, čo príde neskôr, ak sa už teraz uvoľňujú opatrenia. Do istej miery mi to pripadá nezodpovedné. Podarilo sa nám, ako štátu, nastaviť krízový režim, ktorý celkom dobre funguje a to aj vďaka zavretým hraniciam, či letiskám. Verím, že tieto opatrenia nám pomohli udržať štatistiky nakazených v nízkych číslach. Neviem si predstaviť ako sa to bude ďalej vyvíjať. Aby som to zhrnula – nie, necítim sa byť obmedzená z bežného života, človek znesie veľa a dokáže sa situácii prispôsobiť. S ekonomikou štátu je to už horšie..

4.         Myslíte si, že médiá v ľuďoch zbytočne vzbudzujú paniku? Áno, myslím si, že zbytočne udržujú medzi ľuďmi paniku. Ešte začiatkom roka informácií ohľadom šírenia sa vírusu bolo ako šafranu – bolo ich málo a istota, či sú pravdivé, podľa môjho názoru krívala. Nevedomosť o tom, čo sa okolo nás deje v nás vyvolávali nepríjemné pocity či miernu paniku citlivejších pováh. Samozrejme sa našli aj takí, ktorí tieto udalosti považovali za skvelý nápad na jarné lyžovačky v zahraničí. Potom začali prichádzať informácie o číslach nakazených či počet úmrtí zo zahraničia – najmä z Talianska. To už bolo na hranici únosnosti, keďže Taliansko je „za rohom“ a naši lyžiari sa vrátili usmiati a opálení do práce a svoje deti nechali sedieť v školských laviciach x hodín. Médiá tieto fakty dokázali širokospektrálne využiť v prospech čitateľnosti či sledovanosti a všetka „sranda“ skončila pri informáciách z Ameriky. To bol asi bod, kedy som ja osobne, prestala sledovať médiá, či čítať články, práve kvôli ich tragickým nadpisom. Teraz je informácií viac a panika sa šíri ďalej, ale čo sa vierohodnosti, či vedeckých poznatkov týka – stále málo. Trochu mi vadí, že o číslach vyliečených pacientov sa píše či hovorí málo. Stále málo vieme o tom čo sa deje, ale som rada, že väčšina z nás pochopila, že bojovať sa s tým dá, len musíme byť trpezliví, zodpovední, neveriť každému článku a musíme držať spolu. Odkedy ma médiá nezaujímajú, žijem kľudný život a čakám na informácie z vedeckých výskumov.

5.         Ako sa vy chránite proti vírusu? Chránim seba aj svoju rodinu rozumom, disciplínou, zodpovednosťou a rešpektovaním nariadení. Snažím sa eliminovať riziko nákazy vyhýbaním sa potenciálnemu nebezpečenstvu v uzavretých priestoroch, chránim si tvár, neprichádzam do kontaktu s inými ľuďmi, používam ochranné prostriedky, zbytočne necestujem, nestretávam sa so známymi, ale udržiavam kontakty prostredníctvom sociálnych sietí. Zvládnuť sa to dá a skoro z nikoho ešte neubudlo – práve naopak

S rozprávkami zaobchádzajte ako s drahokamami | PhDr. Jozef Tinka, PhD. – Rozprávky z uzlíka

Prvá myšlienka po dočítaní: veľmi príjemné čítanie

Pätnásť rozprávok, ktoré autor PhDr. Jozef Tinka, PhD. zozbieral a upravil do knižnej podoby, sú pohladením na duši. Pôvodným autorom príbehov nie je Jozef Ľudovít Holuby. Je ich zberateľom taktiež ako Pavol Dobšinský, ale ako polyhistor a najmä, ako etnograf. Sú to ľudové rozprávky, ktoré sú pre mňa neznáme, ale to neznamená, že nie sú príjemným čítaním

Autor PhDr. Jozef Tinka, PhD. je vysokoškolským pedagógom na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Taktiež je aktívnym novinárom, mediológom a tiež sa dlhý čas venuje aktivizmu pri ochrane práv detí.

Kniha vyšla pod záštitou Rady pre práva dieťaťa v Trnave ako ebook, ktorý bol k dispozícii zadarmo na stiahnutie.

„Výber z ľudových rozprávok, spracovaných v tejto knižke potvrdzuje, že popri Pavlovi Dobšinskom má slovenská slovesná kultúra a história aj ďalšieho doteraz trochu neprávom odstrkovaného zberateľa rozprávok – JOZEFA ĽUDOVÍTA HOLUBYHO. Rozprávky z uzlíka sú poctou jeho práci a pamiatke.“  |TINKA, J., Rozprávky z uzlíka, str. 92|

Kniha Rozprávky z uzlíka je určená prevažne deťom. Je určené hlavne malým čitateľom predškolskom alebo školskom veku. Osobne, by som ju odporúčala aj stredoškolákom, avšak v súčasnosti je situácia taká, že mnohí z nich vôbec nečítajú.  Po jej prečítaní ma na okamih vrátila do detstva, keď mi rodičia pred spaním čítavali príbehy na dobrú noc. Osobne mám veľmi rada ľudové rozprávky a práve Rozprávky z uzlíka nám tento druh príbehov ponúkajú.

 Rozsahom sa príbehy líšia. Odporučila by som ich ako čítanie na dobrú noc. Čítajú sa veľmi príjemne. Sú písané jednoduchým jazykom, ktorému deti dobre porozumejú a prinášajú rôzne ponaučenia, ktoré pomáhajú formovať detskú morálku. Či už to je o prefíkanosti ľudí alebo o dôležitosti priateľstva. Či už sú určené pre menšie deti alebo starším deťom, každý si v nich  nájde to svoje.

Zatajili dych a s očami od strachu vypleštenými ako volské oká na panvici čakali, čo sa bude diať.

V rozprávkach vystupujú prostí ľudia, ktorí sú sprevádzaní rôznymi bytosťami. Rozprávky z uzlíka nám rozprávajú o tom, ako obyčajný človek prekabátil čerta, alebo o tom, ako je pes skutočne najlepším priateľom človeka. Nájdeme tu taktiež príbeh, ktorý hovorí o ľudskej chamtivosti a sebeckosti.

Príbehy sú samozrejme určené prevažne deťom, ale dovolím si tvrdiť, že by sa zapáčili aj nejednému dospelému.

Príbehy sú doplnené ilustráciami Miroslava Ďuržu.

Moje hodnotenie:

Pochabá nádej | poviedka z môjho pera

Prinášam Vám ďalšiu poviedku z môjho pera. Je už vyše roka stará, ale až teraz som sa odhodlala ju zdieľať. Snáď sa Vám bude páčiť. Za akékoľvek postrehy budem rada.

Princezná Lyra sa prudko prebudila. Po chrbte jej stekali potôčiky potu. Čo to bol za čudesný sen? začudovala sa. Jej srdce tĺklo ako splašené. Udieralo jej silno do hrude. Ak by mohla, počula by svoj zrýchlený dych. Už od malička bolo jej najlepším priateľom ticho. Nikto v kráľovstve netušil, prečo sa narodila bez sluchu.

Snažila sa upokojiť dych. Pred očami stále mala postavu odetú do čiernej. Nevidela jej do tváre, no aj tak z nej sálalo niečo temné.

„Princezná Lyra, prvorodená dcéra kráľa Falkana, následníčka trónu a budúca kráľovná Surdi. Viem ťa zbaviť trápenia,“ prehovorila hlbokým hlasom. Dievča si pretrelo oči. Nemohlo ju počuť.

Bosorka znova prehovorila: „V kráľovstve Silenda je piesočná pláž, ktorá skrýva liek. Legenda vraví, že ten, kto ju nájde a napije sa z džbánu, získa späť to, čo mu chýba.“

Princezná hľadela na postavu, snažiac sa vstrebať jej slová. „To je nemožné!“

„Tvoji rodičia stratili nádej a vzdali sa. Neurob tú istú chybu.“ Než sa opýtala na detaily, bosorka zmizla. V tom okamihu sa prebrala.

Spomienky na ten sen ju mátali. Nedával jej zmysel. Netušila, či mu má veriť, alebo nie. Myšlienky jej splašene vírili v mysli. Nechcela tomu veriť. No pochybnosti nahlodávali jej presvedčenie. Čo ak?

Lyra sa vychystala a odkráčala do stajní za Theonom, jediným človekom, ktorý sa na ňu nepozeral ako na monštrum. Dokonca aj sestra sa jej stránila. Nikdy sa nenaučila posunkom, ktorými by sa dorozumievali. Iba jej najbližší kamarát, ktorý sa pri pohľade na ňu doširoka usmial.

Úsmev mu neopätovala. Na jeho zdvihnuté obočie odpovedala len pokrútením hlavy. Ako by mu vysvetlila sen, na ktorý chcela zabudnúť? Ten zmätok, ktorý mala vo vnútri?

Theon ju objal a privinul si ju. Túžila počuť jeho hlas. Osamelá slza jej stiekla po líci.

„Hovor so mnou,“ naznačil jej. Znova pokrútila hlavou. „Prosím.“ Nechcela mu klamať, a tak ho držala.

* * *

Lyra si dávala pozor, aby ju nikto nespoznal. Slúžka sa jej nepýtala, na čo potrebovala jej šaty, a tak sa ulicami mesta zakrádala odetá ako poddaná s kapucňou na hlave. Po stretnutí s Theonom sa rozhodla nájsť tajomnú pláž a získať sluch. Vedela, že to je pochabý pokus, avšak nádej, ktorá sa v nej zakorenila, bola väčšia.

Opatrne sa predierala ulicami hlavného mesta. Zavše sa ohliadla. Všade mohlo číhať nebezpečenstvo, obzvlášť pre ňu. Verila, že nestretne nikoho známeho. Kvôli obozretnosti jej cesta trvala dlhšie, ako predpokladala. Už-už by prešla hradbami, keď ju niekto zdrapil za rameno. Začala sa metať, ale cudzinec stisk nepovolil. Princezná spanikárila. Trhala sebou, pokúšajúc sa vytrhnúť zo zovretia. Neznámy ju prudko otočil k sebe a nadvihol jej tvár tak, aby pohliadla do tej jeho. Bol to Theon.

„Čo to, dopekla, vystrájaš, Lyra?“ prudko gestikuloval. Mala čo robiť, aby mu v tme porozumela. „Zbláznila si sa?“

Snažila sa potlačiť pálenie v očiach. Zúfalstvo, ktoré prežívala, bolo takmer hmatateľné. „Našla som spôsob, ako získať sluch.“

Theon na ňu nechápavo hľadel. Čakal na vysvetlenie. Predsa sa nemohla vrhnúť do neznáma bez jediného záchytného bodu. S povzdychom, ktorý sama nepočula, mu všetko ozrejmila. Najskôr nereagoval. Ustúpila.

„Musím to aspoň skúsiť. Hocijako šialene to znie.“

Myšlienky jej prúdili rýchlejšie, ako jej ruky dokázali znázorňovať slová. Frustrovalo ju to. Bez sluchu nemala možnosť naučiť sa reči. Tak rada by Theonovi všetko povedala.

„Viem, kde je tá pláž,“ naznačil jej. „V Silende máme rodinu. Nikdy som tam nebol, no počul som o tom mieste legendy. Vezmem ťa tam.“

Lyra zvažovala jeho ponuku. Nechcela ho vystavovať nebezpečenstvu, ale na druhej strane bol jedinou osobou, ktorá jej vedela pomôcť. A tak, so súhlasným prikývnutím, sa vydali na cestu.

* * *

Po tom, ako Theon zabezpečil potrebné zásoby aj kone, vyrazili. Lyra nejavila známky strachu. Túžba počuť ju hnala vpred.

Ubehol viac ako týždeň, pokým sa priblížili cieľu. Vysilení a špinaví konečne prišli k moru. Theon potľapkal princeznú po pleci a ukázal jej na vzdialený útes. Pochopila. Na tom mieste sa nachádzala jediná možnosť na normálny život. Zdalo sa byť také vzdialené.

Podlomili sa jej kolená a zviezla sa na zem. Bola blízko, veľmi blízko. Vnútrom sa jej rozliala nová vlna nádeje.

„Poďme,“ mávla na neho. Nenamietal. Vedel, že každá minúta je cenná.

Princezná kráčala rázne, nebojácne. K útesu viedla úzka cestička, ktorá im všetko značne komplikovala. Slnko silno pražilo. Po chrbtoch im stekal pot. Postupovali pomalšie, ako by im bolo milé. Pod chvíľou sa Lyra dychčiac zosunula na zem.

„Nevládzem,“ pokynula Theonovi. Vytiahol z tašky mech s vodou a prinútil ju napiť sa. Hltala plnými dúškami. Nezastavil ju, hoci to boli ich posledné zásoby.

Stratili drahocenný čas. Keď si Lyra oddýchla, prikázal jej, aby mu vyliezla na chrbát. Bol odhodlaný odniesť ju po zvyšok cesty.

Nevedeli, ako dlho kráčali, no slnko už začalo zapadať. Obaja strácali sily, ale jediná myšlienka ich hnala vpred.

* * *

Pred sebou zazrela otvor v útese, z ktorého kričala temnota. Nasucho prehltla, avšak pokynula Theonovi, aby šiel ďalej. Chytil ju za ruku. „Nesmieme sa rozdeliť,“ ukázal jej. Iba prikývla. Postupovali pomerne rýchlo. Keď Lyre pred tvárou niečo preletelo, trhla sebou. Neznášala ticho, ktoré ju obklopovalo. Darmo bola ostražitá, nemohla zaznamenať všetko nebezpečenstvo, ktoré bolo vôkol.

„Iba netopier,“ ozrejmil jej. Matne registrovala jeho posunky kvôli okolitému šeru.

Theon pridal do kroku, ťahajúc ju za sebou. Presne vedel, kde sa nachádzajú. Oslepilo ich svetlo z neďalekého otvoru. Ešte viac zrýchlili. Žiara sa zväčšovala, až uzreli piesok rozliehajúci sa široko-ďaleko. A v strede, na násype, sa zračil pestrofarebný džbán.

Moja záchrana, pomyslela si a rozbehla sa k nemu. Theon ju nestihol zadržať. Potkýnala sa. Nohy sa jej zabárali do piesku, ale vidina sluchu ju hnala dopredu. Bola len pár krokov od nádoby, keď jej cestu zahatala postava čierna ako uhoľ. Zažmurkala v domnení, že vidí fatamorgánu. Jej najlepší priateľ k nej pribehol a zazrel úkaz, na ktorý hľadela.

„Aj ty to vidíš?“ spýtala sa ho posunkom.

Prikývol. Nechápal, čo to bolo za príšeru, no bola skutočná ako oni dvaja. Bol ako prízrak. Nemal ostré kontúry. Tie sa mu vlnili, akoby ho obklopovala  neznáma energia.

„Postarám sa oňho. Vezmi krčah a bež!“ prikázal Lyre, ktorá na okamih zaváhala. „No tak! Sprav to!“

Theon z opaska vytiahol damaškovú dýku. S pokrikom sa vrhol na príšeru. Uskakovala od neho, no na perách, ak sa ten útvar na tvári dal tak nazvať, jej ihral úškrn.

Princezná stála ako prikovaná, sledujúc koniara ako zápasí. Nedokázala sa primäť načiahnuť sa po džbáne. Krok po kroku sa k nemu prikrádala. Vo vnútri zazrela bielu tekutinu. Hľadela na ňu s údivom. Toto jej malo pomôcť počuť? Na chvíľu prestala vnímať okolie. Nevedela, kde boli Theon a prízrak.

Keď na nich znova zaostrila, dýka preťala brucho monštra. Ani to ním nezamávalo. Čepeľ ním prešla ako maslom. Zazdalo sa jej, že vidí čierny dym. Bola tak blízko, no toto čudo ochraňovalo nádobu.

Theon bojoval, podchvíľou sa zdalo, že vyhrával. Lyra sa usmiala. Sama nemohla do bitky zasiahnuť. Nemalo by to význam.

Prízrak v okamihu zastal, čím svojho nepriateľa zmiatol. Približoval sa k chlapcovi pomalým, až plíživým pohybom. Theon ustupoval. V očiach sa mu odzrkadľovala nefalšovaná hrôza. Príšera na neho hľadela prázdnymi očami.

Urobil ďalší krok vzad. Už sa pätami dotýkal násypu. Nevnímal nič iné len prízrak pred sebou. Chcel mu utiecť, no jeho pohľad ho držal pevne. Ešte jeden krok dozadu.  A znova, až ťukol do niečoho pevného. Neobzrel sa. Prisunul aj druhú nohu.

Lyra s desom sledovala ako sa džbán skotúľal a rozbil sa. Všetka biela tekutina sa rozliala. Spanikárila. Dlaňami nabrala dúšok, ktorý sa ešte nestihol vsiaknuť do piesku. Napila sa. S úsmevom dopadla na kolená. V tom istom okamihu prízrak zostal s úškrnom stáť. Theon nechápal, čo sa deje. Úškľabok na tvári monštra sa zväčšoval. Až vtedy si mladík všimol, že hľadí na princeznú, ktorá si držala hrdlo a lapala po dychu.

„Lyra!“ Padol na kolená, snažiac sa zistiť, čo sa deje. Začínala modrať. Liek, ktorý ju mal zachrániť, ju zabíjal.

„Ako je to možné?“ obrátil sa na prízrak.

„Mlieko z púpavy lahodné býva, no obávaj sa následkov, keď jeho sladkosť s pieskom sa zvíta. Jedom sa razom stane,“ zaškriekal.

Po tvári mu stekali slzy. Toto nemohol byť koniec, ale princezná v jeho náručí ledva držala viečka otvorené.

Položila mu dlaň na líce. Nemusela nič hovoriť, aby videl jej zúfalstvo. Len s námahou vnímal, keď jej ruka padla a zostala voľne visieť vedľa tela.

Sklonil hlavu a čelo priložil na jej hruď, v ktorej už nepočul tlkot srdca. Slzy sa rinuli, no mladík si ich neutrel. Kolísal princeznú, akoby ju to mohlo prinavrátiť k životu.

Bol ponorený vo svojom žiali, a tak si nevšimol prízrak, ktorý k nemu pomaly kráčal. Až keď sa na neho zniesol tieň príšery, Theon sa otočil a jeho hlas zamrzol v nemom výkriku.

Pomalým krokom k novému úsvitu |poviedka z môjho pera|

Ahojte,

asi ste si mysleli, že tento blog zapadol prachom. Na istý čas to aj tak bolo, no budem sa snažiť to napraviť a oživiť to tu. Teraz vám prinášom poviedku, ktorú som písala do školy a celkom som na ňu hrdá, posúďte sami.

—————————————————————

Kľačala som na kolenách, tupo hľadiac na náhrobný kameň. Moje racionálne ja uvažovalo, čo bude s deťmi, ako sa popasujem s krutou realitou, no to iracionálne, emočne vyšťavené ja nevedelo spracovať myšlienku, že je navždy preč.

„Milujúci manžel, otec, syn a brat. Spomíname,“ stálo tam. Prišlo to tak náhle ako blesk z jasného neba. V jednom okamihu som sa so Sebastianom lúčila a odprevádzala ho po príjazdovej ceste k autu s prianím príjemného dňa v práci.  V tom druhom stáli pri dverách nášho domu policajti s devastujúcou správou.

Váš manžel mal nehodu, bol na mieste mŕtvy. Mrzí nás to.

Civela som na kus nerastu s menom môjho najlepšieho priateľa, lásky a otca mojich detí. Vedela som, že mi s nimi rodičia pomôžu, ale moje vnútro sužovala iná myšlienka. Zdrvujúca, nahlodávajúca moju sebakontrolu. Boli príliš malé, aby si na neho po rokoch spomenuli.

Jemne som potriasla hlavou. Zhlboka som sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Ani teraz, pri manželovom hrobe, som nevyronila jedinú slzu. Matka to pripisovala šoku zo straty, iní o mne hovorili ako o bezcitnej paničke. Nikto však netušil, aká búrka sa odohrávala v mojom vnútri. Musela som byť silná, kvôli sebe, deťom a všetkým, ktorí ma chceli vidieť zlomenú a na kolenách. Nevedeli, aká skutočne som.

Ponorená do úvah som sa preľakla, keď som začula šuchot. Obzrela som sa a vtom som ho zbadala – muža kľačiaceho pred hrobom. Po líci mu stekala jediná osamelá slza. Nezotrel si ju, akoby si jej existenciu ani neuvedomoval. Nemo som na neho hľadela. Neodvrátila som sa, hoci som mala. Zachvátil ma silný pocit pochopenia a ľútosti.

Ukročila som. Pod nohou mi zapraskala halúzka. Toľko k môjmu tichému odchodu, pomyslela som si. Neznámy sa otočil za zvukom. Jeho kobaltový pohľad plný sĺz sa do mňa zabodol. Viac som nečakala, zvrtla som sa a pobrala sa kade ľahšie.

Ráno som mala otvoriť obchod, pretože som Mary dala voľno. Odjakživa som snívala o miestečku, prostredníctvom ktorého by som rozsievala ľuďom radosť. Nikto z mojej rodiny nechápal, prečo som sa rozhodla práve pre kvetinárstvo. Najskôr to bol iba drobný sen. Pestrofarebnosť kvetov mi vždy vyčarila úsmev na tvári. Začala som sama, bez akejkoľvek pomoci, s malým stánkom uprostred trhu. Okolie ma malo za blázna. Vraveli, že lietam s hlavou v oblakoch. Nevzdala som sa, práve naopak. Povzbudilo ma to ešte väčšmi. A tak sa z malého stánku stal obchodík, ktorý mi prirástol k srdcu.

Zo zamyslenia ma vytrhlo cenganie zvončeka nad dverami. Hodiny na stene ukazovali deväť hodín. Pohľad mi zablúdil k zákazníkovi obzerajúcemu si ľalie. Bol ku mne otočený chrbtom, ale aj tak som videla jeho vysokú štíhlu postavu.

„Ako vám pomôžem?“ Vykročila som k nemu s predstieranou veselosťou. Keď sa ku mne obrátil, zatajila som dych. Bol to mladík z cintorína. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré silno kontrastovali s jeho poblednutou tvárou. Bez slova na mňa hľadel. Jeho pohľad nebol skúmavý ani drzý, skôr prekvapený.

„Zdáte sa mi povedomá,“ prehovoril hlbokým barytónom. Bolo nemožné, aby si ma pamätal. Videl ma sotva pár sekúnd predtým, ako som zdupkala.

„Možno ste si ma s niekým zmýlili,“ vyhŕkla som prvé, čo mi prišlo na um.

„Stretli sme sa včera na cintoríne,“ povedal takmer šeptom. V jeho očiach sa zračil hlboký smútok. Iba som ticho prikývla. Nevedela som, čo povedať. Bolo zrejmé, že sme v sebe obaja niesli ťarchu straty.

„Mrzí ma to,“ vyriekol náhle. Jeho slová ma rozľútostili. Snažila som sa potlačiť to pálenie v očiach, no bezúspešne. Po líci mi stiekla slza. Nechcela som ukázať svoju zraniteľnosť. Nie pred týmto neznámym človekom

Sklopila som zrak k zemi, snažiac sa dostať emócie pod kontrolu. Pristúpil ku mne bližšie.

„Zvyčajne je tu to pochabé dievča, ktoré srší takou dobrou náladou. Nevedel som, že tu pracuje aj niekto iný.“

„Mary má dnes voľno, ja ju len zastupujem.“ Sama neviem, čo ma to pochytilo. Rozprávala som sa s cudzím mužom vo svojom kvetinárstve o hlúpostiach. Inak som to nevedela pomenovať.

Vzal do rúk kyticu ľalií. „Prišiel som po kvety pre manželku,“ vyriekol zastretým hlasom. „Leukémia,“ pokračoval. „Vedeli sme, že je to zlé, ale doktori jej dávali viac času. Tvrdili, že odvedie našu dcéru prvýkrát do školy. Omyl. Laura nechápe, kam jej mama odišla, a ja nemám to srdce vysvetliť jej to.“ Rukou si zašiel do na krátko ostrihaných havraních vlasov. „Myslí si, že nás opustila. Je dosť stará, aby chápala, že sa niečo deje. Vedela, že jej matka bola chorá. Môj otec ma nútil pripraviť ju na to. Nedokázal som to a teraz, keď je Claire mŕtva, je to ešte horšie.“

Pohľad zabodával do dlážky. Náhle vzlykol. Nerozmýšľala som. Inštinktívne som k nemu prikročila a objala ho. Vedela som, ako sa cíti. Jediný rozdiel medzi ním a mnou bol v tom, že on sa na smrť manželky mohol pripraviť. Avšak na odchod blížneho vás nikto nikdy nepripraví.

Nechal svojmu smútku voľný priebeh. Tento muž, ktorým lomcovali rovnaké pocity ako mnou, mi plakal bez hanby v náručí. Hodnú chvíľu sme neprehovorili. Keď sa ako-tak upokojil, odtiahol sa. Z úst sa mu vydral tichý smiech, ktorý mu však nedosiahol do očí.

„Fňukám tu ako decko, a pritom vy nesiete rovnaký kríž. Nechcem vás viac obťažovať.“

„Možno ste sa len potreboval zdôveriť niekomu, kto by vás pochopil. Môj manžel odišiel ráno do práce, lenže späť sa už nevrátil. Autonehoda. Nemal šancu. Ako mám našim štvorročným synom povedať, že ich tato je preč?“ Oči mi zaplnili slzy. Nebránila som im zmáčať mi tvár.

„Som Nicolas,“ náhle ku mne vystrel ruku. Prekvapilo ma to. Stál s vystretou dlaňou a čakal na moju reakciu.

„Marissa,“ riekla som priškrtene a prijala ponúkanú pažu.

„Možno by sme si mohli vzájomne pomôcť prekonať bolesť, ktorú cítime.“ Uprene mi hľadel do očí. Svoj postoj som vyjadrila pokývaným hlavy v súhlasnom geste.

Nicolas mi celý deň robil spoločnosť. Rozprávali sme sa o Claire aj o Sebastianovi. Miestami sme si nestíhali zotierať slzy, ktoré nám tiekli po tvárach. Ak by ma videla matka, isto by nepochopila, ako som doposiaľ mohla zadržiavať ten obrovský žiaľ.

Na mesto padol súmrak, keď sme sa rozlúčili. Cítila som sa zvláštne ľahko, akoby zo mňa opadol kusisko ťažoby.

Nic prišiel opäť na ďalší deň. Naše rozhovory boli dlhé a smutné, avšak niekde v hĺbke niesli nádej nového začiatku.

Zvykla som si na jeho spoločnosť. Našla som v ňom priateľa, ktorý ma nesúdil, keď som potrebovala zhodiť masku a jednoducho nechať pocity plynúť . Ako čas plynul, pristihla som sa pri tom, ako sa v jeho prítomnosti usmievam.

Nikdy nezabudnem na Sebastiana. Navždy zostane mojou prvou láskou, ale mám právo na nový začiatok. S Nicom sme si navzájom pomohli v tom najhoršom období. Chlapci sa stále pýtajú na tata, no už nemám potrebu pri zmienke Sebastianovho mena roniť krokodílie slzy. Rana síce nie je úplne zahojená, avšak budúcnosť mám stále pred sebou. Už sa neobávam, čo prinesie zajtrajšok. S Nicolasom pravidelne chodievame navštevovať pomníky našich blížnych. A ja pomalým krokom kráčam v ústrety novému úsvitu.

Pomalým krokom k novému úsvistu |poviedka z môjho pera|

Ahojte,

asi ste si mysleli, že tento blog zapadol prachom. Na istý čas to aj tak bolo, no budem sa snažiť to napraviť a oživiť to tu. Teraz vám prinášom poviedku, ktorú som písala do školy a celkom som na ňu hrdá, posúďte sami.

—————————————————————

Kľačala som na kolenách, tupo hľadiac na náhrobný kameň. Moje racionálne ja uvažovalo, čo bude s deťmi, ako sa popasujem s krutou realitou, no to iracionálne, emočne vyšťavené ja nevedelo spracovať myšlienku, že je navždy preč.

„Milujúci manžel, otec, syn a brat. Spomíname,“ stálo tam. Prišlo to tak náhle ako blesk z jasného neba. V jednom okamihu som sa so Sebastianom lúčila a odprevádzala ho po príjazdovej ceste k autu s prianím príjemného dňa v práci.  V tom druhom stáli pri dverách nášho domu policajti s devastujúcou správou.

Váš manžel mal nehodu, bol na mieste mŕtvy. Mrzí nás to.

Civela som na kus nerastu s menom môjho najlepšieho priateľa, lásky a otca mojich detí. Vedela som, že mi s nimi rodičia pomôžu, ale moje vnútro sužovala iná myšlienka. Zdrvujúca, nahlodávajúca moju sebakontrolu. Boli príliš malé, aby si na neho po rokoch spomenuli.

Jemne som potriasla hlavou. Zhlboka som sa nadýchla nosom a vydýchla ústami. Ani teraz, pri manželovom hrobe, som nevyronila jedinú slzu. Matka to pripisovala šoku zo straty, iní o mne hovorili ako o bezcitnej paničke. Nikto však netušil, aká búrka sa odohrávala v mojom vnútri. Musela som byť silná, kvôli sebe, deťom a všetkým, ktorí ma chceli vidieť zlomenú a na kolenách. Nevedeli, aká skutočne som.

Ponorená do úvah som sa preľakla, keď som začula šuchot. Obzrela som sa a vtom som ho zbadala – muža kľačiaceho pred hrobom. Po líci mu stekala jediná osamelá slza. Nezotrel si ju, akoby si jej existenciu ani neuvedomoval. Nemo som na neho hľadela. Neodvrátila som sa, hoci som mala. Zachvátil ma silný pocit pochopenia a ľútosti.

Ukročila som. Pod nohou mi zapraskala halúzka. Toľko k môjmu tichému odchodu, pomyslela som si. Neznámy sa otočil za zvukom. Jeho kobaltový pohľad plný sĺz sa do mňa zabodol. Viac som nečakala, zvrtla som sa a pobrala sa kade ľahšie.

Ráno som mala otvoriť obchod, pretože som Mary dala voľno. Odjakživa som snívala o miestečku, prostredníctvom ktorého by som rozsievala ľuďom radosť. Nikto z mojej rodiny nechápal, prečo som sa rozhodla práve pre kvetinárstvo. Najskôr to bol iba drobný sen. Pestrofarebnosť kvetov mi vždy vyčarila úsmev na tvári. Začala som sama, bez akejkoľvek pomoci, s malým stánkom uprostred trhu. Okolie ma malo za blázna. Vraveli, že lietam s hlavou v oblakoch. Nevzdala som sa, práve naopak. Povzbudilo ma to ešte väčšmi. A tak sa z malého stánku stal obchodík, ktorý mi prirástol k srdcu.

Zo zamyslenia ma vytrhlo cenganie zvončeka nad dverami. Hodiny na stene ukazovali deväť hodín. Pohľad mi zablúdil k zákazníkovi obzerajúcemu si ľalie. Bol ku mne otočený chrbtom, ale aj tak som videla jeho vysokú štíhlu postavu.

„Ako vám pomôžem?“ Vykročila som k nemu s predstieranou veselosťou. Keď sa ku mne obrátil, zatajila som dych. Bol to mladík z cintorína. Pod očami mal tmavé kruhy, ktoré silno kontrastovali s jeho poblednutou tvárou. Bez slova na mňa hľadel. Jeho pohľad nebol skúmavý ani drzý, skôr prekvapený.

„Zdáte sa mi povedomá,“ prehovoril hlbokým barytónom. Bolo nemožné, aby si ma pamätal. Videl ma sotva pár sekúnd predtým, ako som zdupkala.

„Možno ste si ma s niekým zmýlili,“ vyhŕkla som prvé, čo mi prišlo na um.

„Stretli sme sa včera na cintoríne,“ povedal takmer šeptom. V jeho očiach sa zračil hlboký smútok. Iba som ticho prikývla. Nevedela som, čo povedať. Bolo zrejmé, že sme v sebe obaja niesli ťarchu straty.

„Mrzí ma to,“ vyriekol náhle. Jeho slová ma rozľútostili. Snažila som sa potlačiť to pálenie v očiach, no bezúspešne. Po líci mi stiekla slza. Nechcela som ukázať svoju zraniteľnosť. Nie pred týmto neznámym človekom

Sklopila som zrak k zemi, snažiac sa dostať emócie pod kontrolu. Pristúpil ku mne bližšie.

„Zvyčajne je tu to pochabé dievča, ktoré srší takou dobrou náladou. Nevedel som, že tu pracuje aj niekto iný.“

„Mary má dnes voľno, ja ju len zastupujem.“ Sama neviem, čo ma to pochytilo. Rozprávala som sa s cudzím mužom vo svojom kvetinárstve o hlúpostiach. Inak som to nevedela pomenovať.

Vzal do rúk kyticu ľalií. „Prišiel som po kvety pre manželku,“ vyriekol zastretým hlasom. „Leukémia,“ pokračoval. „Vedeli sme, že je to zlé, ale doktori jej dávali viac času. Tvrdili, že odvedie našu dcéru prvýkrát do školy. Omyl. Laura nechápe, kam jej mama odišla, a ja nemám to srdce vysvetliť jej to.“ Rukou si zašiel do na krátko ostrihaných havraních vlasov. „Myslí si, že nás opustila. Je dosť stará, aby chápala, že sa niečo deje. Vedela, že jej matka bola chorá. Môj otec ma nútil pripraviť ju na to. Nedokázal som to a teraz, keď je Claire mŕtva, je to ešte horšie.“

Pohľad zabodával do dlážky. Náhle vzlykol. Nerozmýšľala som. Inštinktívne som k nemu prikročila a objala ho. Vedela som, ako sa cíti. Jediný rozdiel medzi ním a mnou bol v tom, že on sa na smrť manželky mohol pripraviť. Avšak na odchod blížneho vás nikto nikdy nepripraví.

Nechal svojmu smútku voľný priebeh. Tento muž, ktorým lomcovali rovnaké pocity ako mnou, mi plakal bez hanby v náručí. Hodnú chvíľu sme neprehovorili. Keď sa ako-tak upokojil, odtiahol sa. Z úst sa mu vydral tichý smiech, ktorý mu však nedosiahol do očí.

„Fňukám tu ako decko, a pritom vy nesiete rovnaký kríž. Nechcem vás viac obťažovať.“

„Možno ste sa len potreboval zdôveriť niekomu, kto by vás pochopil. Môj manžel odišiel ráno do práce, lenže späť sa už nevrátil. Autonehoda. Nemal šancu. Ako mám našim štvorročným synom povedať, že ich tato je preč?“ Oči mi zaplnili slzy. Nebránila som im zmáčať mi tvár.

„Som Nicolas,“ náhle ku mne vystrel ruku. Prekvapilo ma to. Stál s vystretou dlaňou a čakal na moju reakciu.

„Marissa,“ riekla som priškrtene a prijala ponúkanú pažu.

„Možno by sme si mohli vzájomne pomôcť prekonať bolesť, ktorú cítime.“ Uprene mi hľadel do očí. Svoj postoj som vyjadrila pokývaným hlavy v súhlasnom geste.

Nicolas mi celý deň robil spoločnosť. Rozprávali sme sa o Claire aj o Sebastianovi. Miestami sme si nestíhali zotierať slzy, ktoré nám tiekli po tvárach. Ak by ma videla matka, isto by nepochopila, ako som doposiaľ mohla zadržiavať ten obrovský žiaľ.

Na mesto padol súmrak, keď sme sa rozlúčili. Cítila som sa zvláštne ľahko, akoby zo mňa opadol kusisko ťažoby.

Nic prišiel opäť na ďalší deň. Naše rozhovory boli dlhé a smutné, avšak niekde v hĺbke niesli nádej nového začiatku.

Zvykla som si na jeho spoločnosť. Našla som v ňom priateľa, ktorý ma nesúdil, keď som potrebovala zhodiť masku a jednoducho nechať pocity plynúť . Ako čas plynul, pristihla som sa pri tom, ako sa v jeho prítomnosti usmievam.

Nikdy nezabudnem na Sebastiana. Navždy zostane mojou prvou láskou, ale mám právo na nový začiatok. S Nicom sme si navzájom pomohli v tom najhoršom období. Chlapci sa stále pýtajú na tata, no už nemám potrebu pri zmienke Sebastianovho mena roniť krokodílie slzy. Rana síce nie je úplne zahojená, avšak budúcnosť mám stále pred sebou. Už sa neobávam, čo prinesie zajtrajšok. S Nicolasom pravidelne chodievame navštevovať pomníky našich blížnych. A ja pomalým krokom kráčam v ústrety novému úsvitu.

Priateľstvo je vec krásna a veľká |Andrzej Sapkowski – Narrenturm: Veža bláznov (Husitská trilógia #1)|

Prvé myšlienky po dočítaní: osobný čitateľský prešľap

Poľského
autora Andrzeja Sapkowskieho vám určite nemusím predstavovať. Preslávil sa
legendárnou sériou o Zaklínačovi Geraltovi. Na Slovensku vyšiel
v novom preklade Karola Chmela prvý diel Husitskej trilógie pod názvom
Narrenturm – Veža bláznov. Po Zaklínačovi som mala vysoké očakávania. Tento
autor je predsa majster pera a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa do knihy
pustím. Ani vo sne som ale  nemohla tušiť,
aké sklamanie ma postretne.

Keď
som začala čítať, dúfala som – chcela by som napísať, že som to vedela, ale ten
pocit rýchlo opadol -, že sa mi príbeh bude páčiť. Anotácia ma hneď zaujala
a ja som sa s plným nasadením pustila do čítania. Stránky mi ubiehali
pomaly. Táto recenzia bude najmä subjektívna, pretože z objektívneho
hľadiska Veža bláznov nie je zlou knihou, len mi jednoducho nesadla. Prečo?
Dozviete sa nižšie.

Kniha
rozpráva príbeh medika Reinmara z Bielawy, ktorý je na úteku pred manželom
svojej milenky a taktiež pred inkvizíciou  pre dokumenty a knihy,
ktoré u neho objavili. Na svojej ceste stretáva rôznych ľudí. Predstavuje
čitateľovi svoje zručnosti a charakter.

Sú veci hodné toho, aby človek pre
ne riskoval život.

Obrovským
plusom je autorov štýl písania, ktorý sa len tak nevidí. Je z neho cítiť,
že je vie, čo robí a čítať jeho diela je pôžitok. Príbeh je napísaných na
úctivých päťstosedemdesiatich šiestich stranách a je delený na kapitoly,
ktoré v úvode majú krátke opisy deja danej kapitoly. Je to niečo nové, čo
som pri iných knihách ešte nevidela.

Popravde
ani neviem, kde začať. Pre mňa osobne je dej zdĺhavý a mätúci. Často
plynie veľmi pomaly. Príbeh sa ďalej neposúva, len pribúdajú nové a nové
postavy, pri ktorých mi išla prasknúť hlava. Aj napriek mojim výhradám musím
povedať, že sa v príbehu stretli rôznorodé charaktery, ktoré ho okorenili.
Toto ma pri čítaní hnalo vpred.

Reinmar
je ako hlavný hrdina nemastný-neslaný. Mám pocit, akoby mal stále klapky na
očiach a išiel si len za svojím, nehľadiac na to, komu ublíži. Postupne sa
však menil a získal si moje sympatie. Neskôr získava nepriateľov
a musí sa mať na pozore. Navyše myslí aj na pomstu za krivdu, ktorá sa
stala jeho bratovi.

Láska je tiež rozkoš, a to
jedna z najegoistickejších, aké poznám.

Čo
sa týka ostatných postáv, neprirástla mi žiadna k srdcu. Osobne si myslím,
že som knihu čítala v zlom čase, kedy som si ju nemohla naplno vychutnať.
Ale to je iba hlúpe keby.

Poznáte
ten pocit, že vám je jedno, ako kniha skončí a len sa nútite to dobojovať?
Presne toto je pre mňa Veža bláznov. Nehovoriac o tom, že mi prekážali
latinské pasáže. Som rada za preklad, ale neboli to krátke úseky
a sústavné pozeranie do poznámok ma len brzdilo v čítaní.

K tomu
všetkému prirátam aj rozsiahle opisy. V niektorých knihách sú skvelé
a fajn, ale tu sa neskutočne vliekli, spomaľovali dej a ja som len
túžobne čakala, kedy sa stane niečo zaujímavé. Prišlo k tomu až takmer na
konci.

Napokon, aj to je zábava. Možno nie
až taká dobrá ako rozpárať črevá niekoľkým lúpežným rytierom, ale predsa.

Ale
aby som len nefrflala, vyzdvihnem aspekt, ktorý ma zaujal najviac – MÁGIA. Bolo
jej tam síce pomenej, ale dokonale osviežila príbeh a tieto pasáže som
vyslovene hltala. Sabat bosoriek je moja najobľúbenejšia časť.

Záverečný
boj je skutočne bravúrne napísaný. Až ma mrazilo z reálnosti situácie,
ktorá sa v príbehu odohrávala.

Suma
sumárum, Narrenturm – Veža bláznov nie je zlá kniha, skutočne nie. Všetky
nedostatky, ktoré som napísala, môžu byť pre ostatných obrovským plusom. Kniha
je o ceste za spoznávaním samého seba aj o boji s osudom
a temnými mocnosťami. Je o zrade a intrigách a taktiež tu
nájdeme pasáže vykresľujúce pevné priateľské puto.

Knihu
by som odporúčala fanúšikom autora a čitateľom, ktorí majú radi komplikované
a prepracované príbehy.

Za
poskytnutie recenzného výtlačku knihy ďakujem spoločnosti Albatros
Media.

Moje hodnotenie: