Zuzana Fabianová's Blog, page 12

Fionnuela Kearneyová – Ty, ja a tí druhí

Prvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: toľko klišé na jednej kope som už dávno nevidela

Ty, ja a tí druhí je debutová kniha z pera írskej autorky Fionnualy Kearneyrovej. Poznáte ten pocit, keď do čítania idete s obrovskými očakávaniami, pretože vás anotácia a obálka zaujali natoľko, že si poviete: „Toto určite bude skvelé“? Práve takto som sa cítila, keď som sa o tejto knihe dozvedela. Moje nadšenie bolo neopísateľné a ja som sa na ňu tešila ako dieťa na novú hračku. Avšak prerátala som sa a to, čo som dostala, sa ani trošku nepriblížilo predstavám, ktoré som mala. Príbeh je popretkávaný toľkými klišé, že by som ich nezrátala ani na prstoch oboch rúk. Nápad bol super, ale prevedenie zaostávalo. Preto som sa rozhodla dať knihe 3 hviezdičky.

Moja mama je ako Terminátor – vždy sa vráti.

1* – občasné prekvapenia

Aj keď by som povedala, že príbeh sa niesol v jednej rovine a nič ma poriadne neprekvapilo, boli okamihy, pri ktorých som sa pozastavila a hovorila som si, že konečne prichádza osvieženie, ktoré dej tak nevyhnutne potrebuje. Vtedy som mala chuť skákať od radosti, pretože autorka konečne nabúrala stereotyp a vložila tam zvrat, ktorý ma fakt zaujal a nútil ma čítať ďalej, aby som sa dozvedela, ako sa to skončí. Toto bol jeden z mála plusov tohto príbehu. Bohužiaľ, tak veľa ich nebolo, ale som rada aj za tých pár.

2* – autorkin štýl a plynulosť príbehu

Absolútne najviac ma uchvátil autorkin štýl. V tej spleti klišé okamihov to bola práve plynulosť deja, ktorá ma nútila čítať ďalej a nedovolila mi odložiť čítačku. Keď som to už chcela zabaliť, lebo sa tam nič nedialo a stagnovalo to, práve toto ma držalo pri čítaní. Vďaka tomuto aspektu som knihu dočítala dokonca, pretože inak by to vyzeralo veľmi zle. Úvod začal pozvoľna. Ty, ja a tí druhí nie je typ príbehu, ktorý vás hneď nevtiahne, ale musíte si naň pomaly zvyknúť. Práve preto som mala pocit, že úvod bol veľmi vláčny a v podstate sa tam nič zaujímavé nedozviete. Autorka priblíži, aké tajomstvá postavy skrývajú a ako sa s nimi snažia vysporiadať. A práve tu prichádza na rad tá hŕba klišé, ktoré som už v úvode recenzie spomínala.

Toto bol môj domov. Toto je domov, ktorý sme spolu vytvorili a býval v ňom. Stále existuje, iba ja už sem nepatrím. Sadnem si, zmorený pocitom viny.

Máme tu neverného manžela, ktorý aj napriek tomu, že vie, že to, čo robí, nie je správne, uprednostní chvíľkové rozptýlenie pred rodinou. A tak sa začína súbor udalostí, ktoré nikto nepredpokladal. Teda ja tak trochu áno, pretože autorka to tak jemne naznačuje medzi riadkami. A práve preto ma tam takmer nič neprekvapilo, hádam až na záver, kedy som si hovorila: „Prečo sa to muselo stať?“

Čo príbehu najviac chýbalo, bola hĺbka postáv. Prišli mi nevýrazné a mne bolo absolútne jedno, čo sa s nimi bude diať. Čo je veľké mínus ak berieme do úvahy, že postava má mať svoj charakter. V tomto momente, bohužiaľ, neviem prísť na meno ani jednej a to nie je preto, že by som knihu čítala dávno, ale jednoducho je to pre mňa nepodstatná informácia, ktorú som automaticky vypustila z hlavy. Navyše sa správali veľmi predvídateľne, čo tiež ubralo na zážitku z čítania.

Predieram sa pomedzi ľudí ku Karen a cestou urobím tri rozhodnutia. Po prvé, pokúsim sa obľúbiť si priateľa svojej dcéry, ku ktorému som si bezdôvodne vytvorila okamžitú averziu. Po druhé, kvôli Karen tu zostanem tak dlho, ako bude treba, ale vrátim sa domov. Obzriem sa k dverám spálne, z ktorých práve vyšiel Adam. Vyzerá unavený a zničený. Karen mi ovinie ruku okolo pliec, začneme tancovať a ja si v duchu opakujem svoje tretie rozhodnutie: Raz, hoci tak skoro to nebude, sa možno pokúsim obnoviť priateľstvo so svojím manželom.

Ty, ja a tí druhí je celkom príjemný a nenáročný príbeh na zabitie voľného času. Nie je ničím výnimočný, pretože o tejto téme sa napísalo už neúrekom kníh. No ak máte času nazvyš a chcete si prečítať niečo, pri čom si nebudete musieť namáhať mozgové bunky a zhltnete to za pár hodín, tak pokojne siahnite po tejto knihe.

Za poskytnutie recenzného e-booku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Moje hodnotenie:

“Tú autorskú slobodu, ktorú mi dáte, si veľmi cením.” |11.11.2015 – Jozef Karika – beseda + krst knihy Čierna hra: Vláda mafie|

Včera sa v bratislavskom kníhkupectve Martinus konala beseda slovenského autora Jozefa Kariku, ktorá bola spojená s krstom jeho najnovšej knihy Čierna hra: Vláda mafie. Kniha je desiatou publikáciou, ktorá autorovi vo vydavateľstvee IKAR vyšla. Na túto besedu budem veľmi dlho spomínať, pretože som sa pri nej bavila, neraz som sa dobre zasmiala a taktiež si vypočula príjemné skladby v podaní hudobného hosťa herca a muzikanta pána Maroša Geišberga. Celé to moderoval pán Štefan Skrúcaný, ktorý prišiel nahodený vskutku mafiánsky. K slovu sa dostala aj riaditeľka vydavateľstva IKAR pani Valéria Malíková. A krst bol naozaj zvláštny, ba až hrozivý. Ale musím povedať, že perfektne originálny. Veď sami uvidíte.

Po beseda sa samozrejme konala aj autogramiáda, kde autor podpísal nespočetne veľa kníh svojim verným fanúšikom. Bol to skutočne obrovský zážitok. Keď som z Martinusu odchádzala škerila som sa ako mesiačik na hnoji. Po ukončení krstu bolo pre hostí pripravené aj občerstvenie, ktoré pozostávalo zo sladkých, oku lahodiacich zákuskov, niečo malé pod zub a taktiež limonády na uhasenie smädu. Cítila som sa veľmi príjemne a určite to nie je posledná beseda s týmto autorom, na ktorú som zavítala, pretože je to veľmi milý a príjemný človek. Treba zažiť.

Pripájam ešte fotoalbum z fb stránka bratislavského Martinusu a nájsť ho môžete tu.

“Finch bol inšpirovaný chlapcom, ktorého som milovala, a ktorý bojoval s bipolárnou poruchou a depresiou. ” Jennifer Nivenová – rozhovor

Už prešlo nejaký ten čas, odkedy som zverejnila nejaký rozhovor s autorom alebo autorkou. Som veľmi rada, že vám dnes môžem sprostredkovať rozhovor s americkou autorkou Jennifer Nivenovou, ktorú môžete poznať vďaka jej knihe Všetky skvelé miesta. Jennifer bola veľmi milá a aj napriek tomu, že nemá veľa času nazvyš, našla si čas, aby mi odpovedala na otázky, za čo jej veľmi pekne ďakujem.

1. Ahoj Jennifer. Najskôr by som sa ti chcela poďakovať, že si súhlasila s týmto rozhovorom. Aký je to pocit, keď je tvoja kniha preložená do rôznych jazykov?

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Je to neuveriteľný pocit mať svoju knihu preloženú do 37 jazykov. Keď som písala Všetky skvelé miesta, nikdy mi nenapadlo, že tá kniha bude vydaná v toľkých oblastiach, ale som poctená a vzrušená a šťastná, a stále sa musím uštipnúť. Rada počujem od čitateľov z celého sveta, ktorí čítali a milovali tento príbeh a ktorí sa vedeli s Finchom a Violet nejakým spôsobom stotožniť. Pripomína mi to, že aj napriek tomu, aký je náš svet obrovský, je toľko veľa vecí, ktoré nás spájajú ako ľudí.

2. Theodore Finch je veľmi zaujímavá postava. Je založený na niekom, koho poznáš, alebo je to len fiktívna postava s reálnymi prvkami?

Finch bol inšpirovaný chlapcom, ktorého som milovala, a ktorý bojoval s bipolárnou poruchou a depresiou. Prežil vzostupy a pády podobne ako mal Finch obdobia prebudenia a spánku, a každý deň bojoval za to, aby mohol byť na tomto svete. Zároveň dokázal byť tak úžasne, vzrušujúco nažive. To, že som ho poznala, bol ten najskutočnejší zážitok môjho života, a niečo, o čom som vždy chcela napísať – nebola som si však istá, či to niekedy dokážem, pretože to bol taký osobný príbeh.

3. Čo rada robievaš okrem písania? Nejaké obľúbené veci, s ktorými sa chceš podeliť?

Rada sa hrám s priateľmi, robím turistiku na horách Los Angeles, túla sa mestom, robím večierky, kde pozeráme moje obľúbené seriály, chodím do kina, čítam, čítam, čítam a tancujem.

4. Keď máš pisateľský blok, ako sa s ním vyrovnávaš?

Pretože stále píšem, už dávno som sa s pisateľským blokom nemusela vyrovnávať. Nemám na to čas! J Ale ak sa v písaní zaseknem, skúsim sa sam seba pýtať prečo. Zvyčajne – deväťkrát z desiatich – ak sa zaseknem, je to preto, že postavy a príbeh nechcú ísť smerom, ktorým ich nútim. Tak zastanem a prehodnocujem a možno premyslím tú časť zápletky. Alebo odídem od stola na niekoľko hodín, alebo sa na deň či viac pustím do niečoho iného v nádeji, že sa budem cítiť oddýchnutá a jasnejšia, keď sa vrátim k  projektu. Inokedy sa skrz to iba prepíšem na druhú stranu, aj keby to malo znamenať, že sa k tomu neskôr vrátim a vyškrtnem zlé veci.

5. Nedávno si dopísala svoju novú knihu. Môžeš nám o nej niečo povedať? Na čo sa môžu čitatelia tešiť?

Želám si, aby som vám o tom mohla povedať, ale zatiaľ nemám dovolené čokoľvek prezradiť. Budem o tom môcť hovoriť už čoskoro, no medzičasom vám môžem povedať, že píšem scenár k filmovej adaptácii Všetkých skvelých miest! (poznámka Sue: verím, že ak scenár píše Jennifer, film bude skvelý a hlavne verný knihe, už sa neviem dočkať)

Ďakujem za rozhovor. Prajem ti do budúcnosti veľa šťastia.

Ďakujem. Tvoje otázky boli milé a ty taktiež! Ďakujem, že si skvelým miestom!

 

Jennifer Nivenová – Všetky skvelé miesta

Prvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: som emocionálne vyšťavená

Všetky skvelé miesta sú prvou young adult contemporary knihou z pera americkej autorky Jennifer Nivenovej. Rozpráva príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí majú svoje problémy a snažia sa s nimi všemožne vysporiadať. Hoci téma nie je originálna – o šikane a strate sme mohli čítať už v nespočetne veľa knihách – autorka tento príbeh napísala s ľahkosťou, ktorá vás prinúti otáčať stránky závratnou rýchlosťou. Občas v ňom síce boli aj trochu nudnejšie miesta, a preto si odo mňa kniha vyslúžila 4 hviezdičky.

1* – postavy

Autorka napísala rôznorodú škálu postáv. Od depresívneho Theodora, ktorý hľadá zmysel života a snaží sa zabaviť „nálepky čudáka“, cez Violet, ktorá sa snaží zbaviť pocitu viny, až po Vandráka, ktorý je nielen hrubý, ale aj si svoju „zlosť“ vybíja na Theovi. Celkovo postavy zohrávajú obrovskú úlohu, pretože sú strojcami celého príbehu. Nie v každej knihe sa autorovi podarí, aby postavy zaujali a chytili čitateľov za srdcia.

Tvoja nádej leží v akceptovaní života takého, aký pred tebou leží, navždy zmenený. AK to dokážeš, pokoj, ktorý hľadáš, si ťa nájde sám.

Theodore Finch je veľmi zaujímavá postava. Niekedy som jeho konania nechápala, no ako príbeh napredoval, všetko mi dávalo zmysel. Theo trpí depresiami. Rozhodne sa preto vyliezť na rímsu školskej zvonice, kde stretne Violet a práve toto stretnutie odštartuje sled nepredvídateľných udalostí. Theo je nezvyčajný hrdina. Často som sa nevedela vysomáriť z toho, aký je. Je tak trochu divný, ale nie v zlom slova zmysle. Je jednoducho iný ako ostatní- A možno aj práve preto nie je obľúbený. Neustále rozmýšľa nad smrťou, no aj dôvodmi, prečo zostať nažive. Jeho život je znesiteľnejší od momentu, ako spozná Violet. Miestami mi prišlo, že sa o neho nikto okrem nej nezaujíma. Či to sú jeho kamaráti alebo rodina. Jednoducho jeho konanie odbili so slovami: „To on robieva“ a pre nich to zhaslo. Nebáli sa oňho, ani nespochybňovali jeho činy. A podľa mňa aj práve preto to s Theom skončilo tak, ako skončilo. Pri spomienke na záver knihy mi je úzko, pretože sa tomu dalo predísť. Keby ho len počúvali, keby sa Violet otvoril a povedal jej o svojom strachu, keby sa to všetko neudialo. Theodore sa zaradil medzi mojich obľúbených knižných hrdinov práve svojou nezvyčajnosťou a nepredvídateľnosťou.

Violet Markeyová sa musí vysporiadať so stratou, ktorú prežila, a hlavne sa zbaviť pocitu viny, ktorý ju zožiera. Sama nevie, čo robila na rímse školskej zvonice. A potom zbadala jeho, chlapca, ktorý sa snažil ukončiť svoj život. Všetci ju označujú za hrdinku, pretože ho zachránila, no nebolo to práve naopak? Až do toho momentu netušila, že Theodore existuje. Všetci ho pokladajú za čudáka, a ona nie je výnimkou. Ale po ich prvom stretnutí sa udejú veci, ktoré nepredpokladal ani jeden z nich. Violet som si obľúbila takmer okamžite. Miestami som mala chuť vstúpiť do knihy a tuho ju objať, aby už prestala myslieť na všetko zlé, čo sa jej udialo. Úplne som sa dokázala do jej postavy vcítiť. Všetky jej pocity, trápenia aj radosti autorka vykreslila veľmi uveriteľne a reálne.

Naučil som sa, že na tomto svete sú aj dobré veci, ak ich dosť úpenlivo hľadáš. Naučil som sa, že nie každý ma musí sklamať, vrátane mňa, a že aj kopček, ktorý je tristoosemdesiattri metrov nad morom, sa môže zdať vyšší ako zvonica, ak na ňom stojíte s tou správnou osobou.

Theo a Violet sú si v mnohom podobní, ale aj veľmi rozdielni. To, čo začalo ako nevinný školský projekt, sa prehĺbilo v niečo jedinečné, čo ani jeden z nich nečakal. Ich potulky som si užívala maximálne. Vo všetkom našli niečo výnimočné a zapamätania hodné. Ich pomaly vyvíjajúci sa vzťah ma naozaj dostal. Začali si navzájom dôverovať a je krásne sledovať, ako sa zbližujú a z ničoho vznikne niečo skutočne skvelé. Pre mňa sú v mnohých ohľadoch úžasná dvojica.

1* – príbeh

Ako som už spomínala, o šikane, strate a priateľstve sa toho už napísalo neúrekom. No autorka sa tejto témy zhostila s gráciou a priniesla unikátny príbeh, ktorý sa nielen dotkne sŕdc čitateľov, ale prinúti vás o ňom premýšľať ešte dlho po tom, ako ho dočítate. Príbeh ma okamžite vtiahol do deja. Žiadne nudné a siahodlhé úvodné omáčky sa nekonajú. Od začiatku sa tam niečo deje a čitateľ si nemá kedy ani vydýchnuť. Keď sa tak spätne ohliadnem na to, čo som čítala, nabehne mi husia koža, pretože niektoré okamihy sú naozaj výnimočné a donútia vás zamyslieť sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité, a za čo sa oplatí bojovať. Téma ma možno zasiahla trochu viac, pretože s ňou mám osobné skúsenosti, ale tak to možno skoro každý z nás. Knihu som si zamilovala, vypísala si nespočetne veľké množstvo citátov, ku ktorým sa budem po čase vracať, a užila si čítanie na maximum.

Snažím sa  zabudnúť na neočakávanú záchranu života a vrátiť sa k práci. A na minútu to zacítim, pokoj, keď sa moja myseľ utíši, akoby som už zomrel. Pocit beztiaže a voľnosti. Ničoho a nikoho sa nemusím báť, ani sám seba.

2* – celkový dojem

Po dočítaní som zostala emočne vyšťavená. Poslednú štvrtinu knihy som čítala cez slzy, pretože to, čo sa dialo na stránkach, sa inak ani čítať nedalo. Príbeh ma hlboko zasiahol. Hovorila som si, že to všetko dobre skončí, všetko tomu nasvedčovalo, a potom tam autorka hodila zvrat, ktorý ak by som bola pozornejšia mohla som to predpokladať, no takto ma to prekvapilo a ja som musela knihu na chvíľu odložiť, aby som sa z toho šoku spamätala. Celkovo som v príbehu našla veľa okamihov, pri ktorých som sa pozastavila a donútili ma zamyslieť sa nad istými vecami. Pri knihe som sa smiala, plakala, hromžila nad nespravodlivosťou, prečo sa zlé veci väčšinou dejú dobrým ľuďom, krútila hlavou nad nezmyselnosťou niektorých momentov, a taktiež som sa rozplývala nad milými okamihmi, ktoré autorka do deja šikovne vložila.

Všetky skvelé miesta je skvelá kniha. Občas sa v nej síce objavili hluché miesta, ale ani to mi nezabránilo, aby som si jej čítanie užila. Ak máte chuť na príbeh, ktorý vo vás zanechá hlboký dojem a vyvolá vo vás obrovskú škálu emócií, tak práve táto kniha je pre vás ako stvorená.

Nezáleží na tom, čo si odnesiete, ale to, čo po sebe zanecháte.

Chcem sa veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu IKAR za poskytnutie recenzného e-booku knihy. Zakúpiť si ju môžete napríklad na stránke bux.sk.

Moje hodnotenie:

“Láska je skutočne úžasný manifest, nutkanie byť, niečo znamenať, a ak musí prísť smrť, tak umrieť udatne, s uznaním – skrátka neupadnúť do zabudnutia.” Jennifer Nivenová – Všetky skvelé miesta (úryvok)

Všetky skvelé miesta sú prvou YA contemporary knihou z pera americkej autorky Jennifer Nivenovej. Je to silný príbeh o dvoch mladých ľuďoch, ktorí sa musia vyrovnať s inakosťou, so stratou a po ceste k poznaniu, aké je to skutočne žiť, zisťujú, že jeden pre druhého znamenajú oveľa viac. Kniha ma doslova odrovnala. Ten koniec si ešte stále prehrávam v hlave. Bolo to skutočne skvelé. Ak ste sa ešte k tejto knihe nedostali, tak možno vás naláka úryvok, ktorý si môžete prečítať nižšie. Pre mňa táto kniha znamená veľa, pretože som sa v mnohých ohľadoch s ňou vedela stotožniť. Tak neváhajte a začítajte sa do príbehu Theodora Fincha a Violet Markeyovej. Skutočne to stojí za to.

Theodora Fincha trápia depresie. Každý deň premýšľa nad smrťou, no zároveň hľadá dôvody, prečo žiť.

Violet Markeyová ráta dni do maturity, aby mohla ujsť z malého mesta, kde ju prenasledujú bolestné spomienky na sestrinu tragickú smrť.

Navzájom sa nepoznajú, až kým sa obaja neocitnú na rímse školskej zvonice, s pohľadom upretým na chodník šesť poschodí pod nimi. Dole sa zhlukujú študenti a škodoradostne pobádajú Fincha, aby skočil. Na výčiny problémového študenta už sú zvyknutí. Čo tam však robí Violet? Keď dvojica napokon cúvne, na druhý deň sa v školských novinách objaví článok o hrdinke Violet, čo zachránila čudáka Fincha. Nebolo to však naopak?

Finch je novou známosťou uchvátený a Violet presvedčí, aby spolu pracovali na školskom projekte – túlali sa po Indiane a spoznávali jej neobjavené zákutia, všetky skvelé miesta, o ktorých mnohí ani netušia. Práve tam si uvedomia, že môžu byť sami sebou, zbaviť sa nálepiek, ktoré im dávajú tí, čo ich vôbec nepoznajú. Skrátka môžu byť konečne šťastní.

Zdanie však občas klame, najmä ak je smútok priveľký…

Prichádza nová kniha slovenskej autorky Michaely Elly Hajdukovej – začítajte sa do Zákona krvi!!!

Autorke Michaele Elle Hajdukovej práve včera vyšla v poradí už tretia knihy s názvom Zákon krvi. Je prvou, ktorá má menej prvkov nadprirodzena, ako jej predchodkyne a ja som na ňu veľmi zvedavá. Už po prečítaní anotácie som vedela, že to bude niečo pre mňa. Prinášam vám krátky úryvok, za ktorý veľmi pekne ďakujem autorke. Kniha vyšla vo vydavateľstve Motýľ a objednať si ju môžete napríklad na stránke internetového kníhkupectva martinus. Kniha ma zaujala aj svojou obálkou, pretože sa hodí k príbehu. Ale, aby som vás ďalej nenaťahovala, prečítajte si úryvok a posúďte sami.

Príbeh lásky, proti ktorej stál silný nepriateľ. Rasa, krv a národ. Eliza je mladučké dievča, ktoré prichádza do Košíc spolu so svojimi rodičmi. Študuje na gymnáziu, je výborná v jazykoch a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo.

Daniel je syn bankára, žije v Košiciach, svoj voľný čas trávi hrou na organe v Chráme svätej Alžbety a… pred rodičmi ukrýva veľké tajomstvo. Eliza miluje Daniela a Daniel miluje Elizu.

Táto láska by mohla mať šťastný koniec, keby… Keby Eliza nebola Nemka, Daniel Žid a keby sa práve nepísal rok 1938. Po náhlom zmiznutí Daniela odvážajú rodičia Elizu domov do Nemecka, kde už vládne Adolf Hitler a jeho rasové zákony. Eliza netuší, čo ju čaká ani ako ju to navždy poznačí. So zlomenou dušou je nútená nastúpiť ako zdravotná sestra v domove organizácie Lebensborn. Ocitá sa na zvláštnom mieste za železnou bránou, kde sa rodia deti pre vodcu. To však nie je jediné tajomstvo domova Hochland. Eliza ich všetky objaví, ale takmer za to zaplatí privysokú cenu. Aj keď má pocit, že už jej nič nemôžu vziať…

Nájdu napokon obaja svoj pokoj a znova jeden druhého? Zvládne Eliza všetky desivé skúšky, ktoré jej osud nachystal? Zlomí ju šialená ideológia a príde o rozum, alebo je aj na konci jej tunela svetlo?

Keď som sa trochu upokojila, Mária ma poslala prezliecť sa a odišla do kuchyne urobiť mi čaj. Šaty som veľmi opatrne zložila späť pod jemný papier do škatule.

Posadila som sa a napila čaju. Držala som sa šálky, akoby to bolo záchranné koleso, a dívala sa do pariacej sa tekutiny. Možno som dúfala, že sa z nej v sekunde naučím veštiť. Mária čakala, nenútila ma hovoriť. Odrazu si však čosi všimla a vzala moju ruku. S úsmevom zhíkla.

„Veď to… to je zásnubný. Toľká krása.“

„Pamätáš si, ako sme hovorili o láske a ty si povedala, že je zložitá? U mňa je ešte zložitejšia. Neviem, čím som si to zaslúžila. Som zamilovaná, Mária. Tak veľmi, že ak ma od neho odtrhnú, budem chcieť umrieť.“

Mária nad týmto mojím vyznaním prekvapene otvorila ústa.

„Prečo by vás mali chcieť rozdeliť? A poznám ho?“ čakala s úsmevom na moju odpoveď.

„Neviem. Jeho rodičia vlastnia banku. Volá sa Daniel Stein.“

„Daniel?“ spľasla rukami. „Roky som ho nevidela. Pamätám si ho ešte ako malé chlapča. Bývali v tej istej ulici ako my. Viem, že z neho vyrástol dobrý človek. A pracovitý. Čestný. Študovaný,“ dodala dôležito. „Jeho otec sa naparoval ako kohút, keď mu prijali syna až do Prahy na univerzitu. Tak je.

Nuž, ale stále nerozumiem.“

„Okrem tohto všetkého je aj Žid,“ povedala som ticho s pohľadom

upreným do čaju.

Mária sa stále tvárila nechápavo.

„Čo je na tom? Je to poriadny človek. Navyše bohatý, vedel

by sa o vás postarať. Slama mu veru z topánok netrčí,“ obraňovala ho, akoby som to bola ja, ktorá na ňom vidí nejakú chybu.

„Mária, my sme predsa Nemci,“ dodala som a čakala, že teraz to už pochopí.

„Žid, kresťan, Nemec, Maďar, Francúz…“ rozhodila rukami.

„Dievčatko, stále nerozumiem. Budete mi to musieť vysvetliť.

Ja som len taká obyčajná, neštudovaná.“

Zasmiala som sa, ale z očí mi vyrazili slzy. Bežní ľudia vedeli tak málo o zahraničnej politike a moja milovaná Mária takmer nič. A tak som začala hovoriť o tom, čo sa u nás deje už tri roky. O prenasledovaní, ponižovaní, zabíjaní, rasových zákonoch, ceduliach na obchodoch, vypaľovaní synagóg, národnej hrdosti a všetkom ostatnom. Mária sa tvárila čím ďalej, tým prekvapenejšie, občas híkala od zdesenia alebo hovorila čosi, ako Nemožné! Čo to vravíte?! Také niečo?! Pane Bože na nebi! Na konci som začala plakať a Mária sa ku mne pridala. Cez otvorené dvere sme videli priamo do salónu, kde na klavíri, na

čestnom mieste na háčkovanej dečke, stála fotografia vodcu a zmenšenina našej štátnej vlajky.

Ira Levin – Rosemary má děťátko

Prvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: zimomriavky

Prvé vydanie knihy Rosemary má děťátko od Iru Levina uzrelo svetlo sveta v roku 1987. Českého prekladu sa dočkalo v 2009. Tohto roku sa vydavateľstvo Motto rozhodlo príbeh vydať znova s krásnou obálkou, ktorá na prvý pohľad mrazí. Aj keď som videla filmovú adaptáciu tohto príbehu, bola som zvedavá na jeho pôvodnú verziu, a tak som sa pustila do čítania. A veru, je to zaujímavá kniha, ktorá vo vás vyvolá zmiešané pocity.

Dej rozpráva príbeh manželov Rosemary a Guya, ktorí sa prisťahovali do vysnívaného domu. Vôbec neberú ohľad na výstrahy priateľa o udalostiach, ktoré sa tam stali. Myslia si, že ich chce len odradiť. No na vlastnej koži zistia, že niečo na tom pravdy je. Rosemary sa skamaráti s mladou dievčinou, ktoré o niekoľko dní nájdu mŕtvu. Vtedy sa začne báť. Sužujú ju nočné mory, ktoré si nevie vysvetliť. Bojí sa o nich komukoľvek povedať. Jedného dňa sa Rosemary a Guyovi za zvláštnych okolností podarí splodiť dieťa. To je okamihom, kedy začne všetko nedávať zmysel. Susedia, ktorí sa až veľmi zaujímajú o plod. Náhla pomoc z ich strany je viac než čudná. Rosemary nevie, čomu má veriť. Všetko sa jej zdá ako nevydarený sen.

„Je moc lidí, co by se s tím neobtěžovali,“ odporovala pani Castevetová. „Klidně by si šli po svém, ani by je nenapadlo otevřít pusu. Až budete starší, poznáte, že s laskavostí se na tomhle světě setká člověk málokdy. Takže vám ze srdce děkuji a Roman, ten můj, taky.“

Autor dielo napísal skvelo. Malo všetko, čo správny hororový príbeh má mať. Hltala som každú stránku a nedokázala som sa odtrhnúť. Som strašný bojko, no aj napriek tomu sa takýmto knihám nevyhýbam. Keď som ju čítala večer, občas som mala problém zaspať kvôli udalostiam, ktoré sa tam stali. Aj keď má kniha plynulý dej, miestami sa objavili scény, ktoré ma bavili menej. Boli to časti, ktoré neriešili priamo Rosemary a jej situáciu.

Časť, ktorá ma vyslovene zmiatla, bol koniec. Mala som pocit, akoby mi chýbalo niekoľko strán. Dej mi neprišiel ucelený. Bolo to tak trochu pritiahnuté za vlasy, no aj tak sa mi to páčilo, pretože autor sa nebál použiť zvrat, nad ktorým som síce krútila hlavou, ale stál za to.

Guy a Rosemary se zasmáli a vyměnili si pohledy. Ty máš ale kamarádku, říkal očima GUy a její pohled odpovídal: Copak za to můžu?

V podstate som si žiadnu postavu extrémne neobľúbila. Každý bol svojský a zohrával dôležitú úlohu v príbehu. Najviac ma prekvapilo Guyove správanie. Očakávala som, že bude stáť pri svojej manželka, avšak to, čo sa z neho nakoniec vykľulo mi, vyrazilo dych. Ani v najmenšom som to neočakávala. V tejto knihe platí: na začiatku sa k nim budeme správať milo a potom ukážeme pravú tvár. Keď sa odhalilo najväčšie tajomstvo deja, čumela som ako teľa na nové vráta.

Celkovo sa mi príbeh veľmi páčil. Sem-tam sa dej vliekol, ale potom to autor vykompenzoval dych berúcim zvratom, z ktorého som sa ešte dlho spamätávala. Pustila som sa aj do seriálového spracovania knihy, no už po pár minútach som to vypla, pretože dej sa maximálne rozchádzal s knihou. Zas sa mi potvrdilo, že kniha je lepšie ako jej adaptácia.

Za poskytnutie recenzného výtlačku knihy ďakujem spoločnosti Albatros Media.

Moje hodnotenie:

 

Knižné prírastky – september 2015

Ani nestíham sledovať, ako tie mesiace ubiehajú. Takýmto štýlom tu budú čoskoro Vianoce a Nový rok. Tento mesiac mám trošku pomenej kníh, ale naozaj iba trošku. Zostala som verná štýlu – aj tak si tú knihu kúpim, hoci nemám ani najmenšie tušenie, kedy ju budem čítať. Ja to raz napravím. *smiech*

Najskôr vám predstavím knihy, ktoré som si kúpila. Sú celkom tri. Prvou je štvrté pokračovanie série Throne of glass od Sarah J. Maas, Queen of shadows. Konečne som sa do série pustila a absolútne som si ju zamilovala. Je to ten typ série, na ktorú myslíte ešte dávno po prečítaní. Po dočítaní Crown of midnight som mala problém sa začítať do inej knihy, pretože som stále myslela na to, čo sa tam udialo a musela som použiť všetku vnútornú silu, čo mám, aby som sa nepustila do tretej knihy série. Suma sumárum, príbeh je skvelý, postavy sú úžasné, zvraty mi vyrážajú dych a tak sa nestíham čudovať, čo to tam autorka stvára. Jediné, čo ma štve je romantická línia, pri ktorej mám pocit, že autorka sama netuší s kým má hlavná hrdinka skončiť.

Colleen Hooverovú vám určite nemusím predstavovať. Čítala som od nej už nejednu knihu a všetky sa mi páčili. Na Confess som počula len tie najlepšie veci a preto som sa rozhodla si ju kúpiť. Verím, že bude rovnako dobrá, ako autorkine predošlé knihy. Poslednú knihu, ktorú som si kúpila som si vybrala iba námatkovo. Prečítala som si anotáciu a vedela som, že ju musím mať. Príbehy o hudobníkoch mám naozaj rada a preto mi kniha Mayhem od Jamie Shaw pribudla na poličke. Veľmi ma prekvapilo, keď som otvorila obálku, v ktorej mi kniha prišla a kniha bola malého formátu. Prišlo mi to ako knihy do kabelky od Ikaru. Vybuchla som do smiechu, ale potom som si uvedomila, že vlastne je jedno v akom formáte je kniha hlavne, aby bol príbeh super a verím, že bude.

Tento mesiac som nedostala žiadnu knihu, no o to viac mám recenzných výtlačkov, za ktoré sa chcem poďakovať spoločnosti Albatros Media a vydavateľstvu IKAR. Prvou je kniha od autorov Jamesa Pattersona a Maxime Paetrovej, Priznania podozrivej, ktorá je prvou knihou zo série Priznania. Je to krimi thriller pre tínedžerov so skvelými zvratmi a dych berúcimi okamihmi. Najskôr som sa do nej pustila bez akýchkoľvek očakávaní, ale potom, ako som sa začítala vedela som, že to je skvelá kniha, ktorá skutočne stojí za prečítanie. Ak chcete poznať môj názor na ňu na blogu je už recenzia. Autorku Cynthiu Handovú vám tiež určite nemusím predstavovať. Keď som sa dozvedela, že píše YA contemporary knihu bola som zvedavá, ako to vypáli. A veru, Príď sa so mnou rozlúčiť je skutočne skvelá kniha plná emócií, humoru, miernych zvratov a všetkého, čo super kniha má mať. Po prečítaní anotácie som najskôr bola voči príbehu skeptická, pretože som sa bála, že bude až príliš emotívny. Nebol. Bol tak akurát, ako sa pri tejto téme patrí. Občas som skutočne mala pri čítaní slzy na krajíčku, pretože prišli spomienky a bolo. Kniha je naozaj skvelá, tak ak vás, čo i len trošičku zaujala, neváhajte a pustite sa do nej. O nasledujúcej knihe som vedela iba toľko, že sa odohráva počas druhej svetovej vojny, a že sú na ňu skvelé ohlasy. Viac mi netrebalo a musela som ju mať. Krycí jméno Verity od Elizabeth Weinovej ma zaujala už dávno, lenže som sa k nej nedostala. Síce som iba na začiatku, ale podľa všetkých ohlasov verím, že to bude skvelý príbeh, ktorý chytí za srdce. Pravdou je, že som sa nevedela začítať, ale to nie je problém knihy, ale toho, že kniha, ktorú som predtým dočítala mi stále neschádza z mysli a očkom vždy pokukujem po pokračovaní, ale mám pevnú vôľu a nejdem ju čítať teraz, lebo Verity je isto super a tá má prednosť. Keď som sa dozvedela, že v preklade vychádza ďalšia kniha od Jojo Moyesovej veľmi som sa tomu potešila, pretože autorku mám veľmi rada a knihy, ktoré som od nej, doposiaľ, čítala boli naozaj skvelé. Jeden plus jeden sľubuje príbeh matky, ktorá sama vychováva svoje deti, jej útrapy so životom, s nedostatkom peňazí a manželom, ktorý sa na nich zvysoka vykašlal a začal si žiť nový život. Zo začiatku som bola z knihy nadšená, hovorila som si, že ma autorka nesklamala a znovu som siahla po skvelej knihe z jej pera. Lenže prišla druhá polka knihy a ja som si mala chuť trhať vlasy, pretože akoby autorka poľavila a príbeh upadol do akéhosi stereotypu a prestal ma baviť. Ale aj napriek tomu je to fajn kniha. Síce, nie úžasná, ale stojí za prečítanie.

A čo ste tento mesiac dostali vy? Čítali ste niektorú z kníh, ktoré mi pribudli?

Jojo Moyesová – Jeden plus jeden

Prvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: nuž, čakala som viac

Poznáte to, keď vaša obľúbená autorka vydá novú knihu a vy sa na ňu tešíte, pretože jej predošlé diela boli skvelé? No zrazu sa vrhnete do čítania a príbeh nie je taký úžasný, ako ste očakávali. Nadšenie opadne a prichádza rozčarovanie. Aj autori sú raz hore, raz dole. Viac kníh sa im podarí, ale potom príde jedna, ktorá nie je taká dobrá ako predošlé, a ktorá vás sklame. Presne toto je prípad knihy Jeden plus jeden od Jojo Moyesovej. Tešila som sa na ňu, možno až prehnane, a hádam práve preto ma neohúrila tak, ako jej predchodkyne. Preto som jej dala tri hviezdičky.

1* – prvá polka knihy

Keď som sa pustila do príbehu, bola som maximálne nadšená a z pier my neschádzal úsmev. Hovorila som si, že to bude zas typická Moyesová. Príjemná, romantická oddychovka, ktorá sa sem-tam aj zapletie. Toto všetko vydržalo v prvej polke knihy. Vtedy som ešte uvažovala o vysokom hodnotení, pretože som stránky hltala závratnou rýchlosťou.

Teória pravdepodobnosti v kombinácii so zákonom veľkých čísel hovorí, že niekedy človek musí niečo opakovať donekonečna, aby dosiahol vytúžený výsledok. Čím častejšie sa to opakuje, tým bližšie sa dostane.

Stretávame sa s Jess, matkou, ktorá svoje deti vychováva sama, pretože ju manžel opustil. Životom sa iba pretĺkajú, lebo nemajú peňazí nazvyš. Keď sa Tanzie naskytne príležitosť nastúpiť na prestížnu matematickú školu, Jess nevie, ako má dcérke povedať, že je to nemožné. V živote sa stáva veľa náhod, a možno to bol osud, no v jednom okamihu skrsne nádej, že by Tanzie škola mohla vyjsť. Lenže má to jeden háčik – musia sa dostať do Írska, avšak nemajú peniaze. Vtedy prichádza na scénu Ed Nicholls. Pomôže Jess a jej deťom, ani sám nevie prečo. Nevinná výpomoc sa prehĺbi do niečoho, o čom ani jeden z nich nesnívali.

Pokým autorka opisovala Jessinu situáciu, jej peripetie a strasti bežného života, príbeh bol skutočne zaujímavý. No v momente, ako sa vydali na cestu,  príbeh začal stagnoval a dej sa nikam neposúval. Občas som sa dosť výrazne nudila a musela som použiť všetku svoju vnútornú silu, aby som nezačala preskakovať scény. Zamrzelo ma, že sa to tak pokašlalo. V jednom okamihu som z príbehu nadšená, pretože ho napísala moja obľúbená autorka, no v druhom momente mám chuť sa na to všetko vykašlať. Celkovo to nie je zlá kniha, len som od autorky zvyknutá na lepšie.

Spomenula si na výraz, ktorý pred pár týždňami použil Nicky: YOLO (You only live once, žijeme len raz) a vybavilo sa jej v pamäti, čo mu povedala – podľa nej to bola iba zámienka, ktorou sa oháňajú hlupáci, aby mohli robiť, čo sa im zachce, bez ohľadu na následky.

1* – zvraty

Aj keď príbeh nebol miestami zaujímavý, autorka tam dokázala v,sunúť niekoľko zvratov, ktoré skutočne stáli za to. Čumela som ako teľa na nové vráta, čo to tam porobila, a snažila som sa, aby mi pri knihe nepraskli nervy. Pretože to, čo tam porobila ma maximálne naštvalo. Spravila z Jess zlodejku, hoci to mohla riešiť inak. Niektoré veci sa dali s prehľadom predvídať, no to, čo bolo na konci, som skutočne neočakávala.

1* – postavy

Moyesová do knihy vložila skutočne rôznorodú škálu postáv. Jess mi pripadala dosť šialená, pretože svojim deťom hovorila niečo, no ona sama to nedodržiavala. Pre mňa je to neutrálna postava, ktorá ani nepoteší, ani neurazí. Občas som však mala pocit, že nemyslí na potreby svojich detí, hoci ona sa dušovala, že len na nich jej záleží, ale správala sa ako sebec. Niektoré jej činy boli skutočne pritiahnuté za vlasy a trpeli tým Nicky a Tanzie. Akoby si neuvedomovala, že to je len pre ich dobro a odmietala hocijakú pomoc, ktorú im Ed poskytol.

Mama kedysi Edovi povedala, že skutoční priatelia sú tí, s ktorými človek môže pokračovať v rozhovore, kde prestal, aj keď sa nevideli týždeň alebo hoci aj dva roky.

Eda som mala z celej knihy najradšej. Na nič sa nehral, k Jess bol vždy úprimný a mňa mrzelo, že ona mu to neoplácala. Ani on nie je neviniatko, ale pred spravodlivosťou neutekal ako padavka. Keď vyšiel najavo čin, ktorý spáchala, nechápala som, prečo sa čuduje, že sa na ňu hnevá. Mal na to plné právo, pretože Jess to spravila s vedomím, že mu to nebude chýbať. Len nemyslela na to, čo sa potom medzi nimi udeje.

Ďalším svetlým bodom v príbehu je Nicky. Problémový mladík, ktorý sa, bohužiaľ, nevyhol šikane. Práve jeho blogové príspevky, kde si vylieval srdce, boli oživením knihy. Vždy som sa na ne tešila a autorka si to u mňa trochu napravila.

Kedysi dávno Ed poznal dievča, ktoré bolo najoptimistickejšou bytosťou na svete. Dievča, ktoré nosilo žabky v nádeji, že bude jar. Skackala životom ako Tigger v kreslenom seriáli a záležitosti, ktoré by väčšinu ľudí položili, ňou ani nepohli. Ak náhodou spadla, okamžite vyskočila na nohy. Znova padla, nasadila na tvár úsmev, oprášila sa a išla ďalej. Nevedel sa rozhodnúť, či je to hrdinstvo alebo hlúposť.

Jeden plus jeden je príbeh o tom, že nezáleží na tom, čo chcete, musíte za to bojovať a možno to aj dostanete. Je to o rodine, ktorá sa, aj napriek nepriazni osudu, snaží vyrovnať s tým, čo má. Taktiež je aj o nečakaných okamihoch,  kedy vám do života vpláva osoba, ktorá obráti váš svet na ruky. Ja radím tento príbeh do kategórie slušný priemer. Kniha sa mi páčila, no nenadchla ma tak, aby som na ňu musela ešte dlho myslieť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu IKAR.

Moje hodnotenie:

Cynthia Handová – Príď sa so mnou rozlúčiť

Prvá myšlienka bezprostredne po dočítaní: emocionálny kolotoč

Autorku Cynthiu Handovú môžete poznať vďaka jej anjelskej fantasy sérii Nadpozemská. V tomto príbehu stavila na tému straty a priniesla skutočne zaujímavé a reálne čítanie. Spočiatku som sa nevedela rozhodnúť, či si knihu prečítať. Myslela som si, že bude prehnane emotívna. No nebola. Je to jedna z tých kníh, ktorú nebudete vedieť odložiť. Keď som sa do nej začítala, mala som problém prestať. Preto som jej dala krásne 4,5 hviezdičky.

2* – reálnosť

Určite každý z vás stratil blízkeho človeka. Obdobie bezprostredne po tejto strate je najhoršie. A práve o tomto je kniha. Hlavná hrdinka Alexis prišla o brata. Cíti sa prázdna, vinná. Snaží sa pochopiť, ako sa to mohlo stať. Príbeh rozpráva o pocitoch hlavných hrdinov. O tom, ako sa musia vyrovnať s nenahraditeľnou stratou. Autorka to napísala bravúrne. Ak ide o takúto chúlostivú tému, akou je smrť blízkeho, myslím si, že je veľmi dôležité, aby situácie a pocity boli vykreslené reálne. Zo začiatku som niektoré veci nechápala. Hovorila som si: Prečo sa takto správaš, Lex? No po dočítaní mi všetko krásne do seba zapadlo a ja som si uvedomila, že to, čo robila, bolo logické.

V tomto okamihu sa vo mne nahromadilo toľko emócii, až mám pocit, že vybuchnem. Pochopila som mnohé veci, ktorým som ešte včera nerozumela. Mám toho veľa na srdci.

Nie je to iba Alexis, ktorá sa musí vyrovnať s Tyovov smrťou. Autorka pekne vykreslila, ako odlišne sa rozličné postavy s touto stratou vyrovnávali. Niekedy mi však prišli slová jej matky prehnané, pretože akoby zabudla, že má aj druhé dieťa. To bolo jediné, čo mi na tom vadilo. Čitateľ sa vie vcítiť do pocitov postáv. Autorke som verila každučké slovo, ktoré do príbehu vložila. Ešte stále – a už je tomu niekoľko dní – na knihu myslím a prehrávam si jej dej v mysli. Práve toto má vo mne vyvolať skvelá kniha.

1* – samotný príbeh

Možno niekomu príde téma dosť otrepaná, avšak Cynthia Handová sa jej chopila naozaj skvelo a priniesla zaujímavé čítanie, ktoré nejedného čitateľa chytí za srdce. Často som mala hrču v hrdle a neubránila som sa slzám. Pretože spomienky sú svine! Hlavne tie, ktoré vám pripomínajú negatívne momenty vášho života. V týchto okamihoch som niekedy knihu odložila. Nie preto, lebo by nebola dobrá, ale preto, aby som zahnala myšlienky a mohla sa posunúť ďalej.

Ja + Steven + randenie = samovznietenie.

Autorka príbeh oživila aj Lexinými denníkovými zápiskami, v ktorých sa postupne dozvedáme, čo predchádzalo Tyovej smrti. Tieto časti sa mi páčili najviac, pretože Alexis si vyliala svoje srdce a opísala, ako sa v skutočnosti cíti. Miestami boli okamihy, keď som sa trošičku nudila, pretože dej stagnoval, no potom sa udialo niečo a ja som sa nestíhala čudovať. Prekvapilo ma, že sa v príbehu objavili momenty, ktoré mi vyrazili dych. Očakávala som, že to bude oddychovka, ktorá ma ničím extra nenadchne, ale to, čo som dostala presiahlo moje očakávania.

Aj keď je téma knihy smutná, miestami som sa skutočne zasmiala, hlavne keď bola Lexie so svojimi kamarátmi. Občas som hromžila nad jej otcom. Mala som dojem, že ak by sa isté veci neudiali, Ty by ešte žil. To všetko sú však dohady. Príbeh vo mne vyvolal naozaj prestrú škálu pocitov a pripomenul mi, aké je dôležité, aby ste si v živote cenili svojich blízkych, pretože nikdy neviete, kedy ich budete vidieť naposledy.

Čas plynie. Na tom človek nič nezmení. Bez ohľadu na to, čo sa stane, a hoci sa vám zdá, že váš život v istom okamihu zamrzol, čas beží ďalej.

1,5* – postavy

Alexis som si obľúbila takmer okamžite. Dokázala som sa do jej pocitov vcítiť. Bolo to akoby som príbeh prežívala s ňou. Na začiatku bola z bratovej smrti naozaj zdrvená. Často som mala chuť do príbehu vstúpiť a objať ju. Vôbec sa jej nečudujem, že sa utiahla do seba a odohnala takmer všetkých kamarátov. Postupne, ako sa dej posúval, Lexie odkrývala svoje pocity a čitateľ sa dozvedá aj detaily o tom, čo sa jej ženie hlavou. Pre mňa je silnou hrdinkou, lebo sa v žiadnom prípade neľutovala, ale snažila sa vyrovnať so skutočnosťou, že jej brat už nie je medzi nimi.

Aj ostatné postavy sa mi páčili. Nebola tam ani jedna, ktorá mi vyslovene prekážala. Každý sa s Tylerovou smrťou vyrovnáva po svojom. Niekto o tom hovorí, iní si pocity nechávajú pre seba. Ale nakoniec sa všetci snažili posunúť ďalej.

Je smiešne, že niekedy nevidíte, ako sa na vás niečo valí, hoci je to očividné. Myslíte si, že viete, čo si pre vás život nachystal. Predpokladáte že ste pripravení a že to zvládnete. A potom – bum – ako blesk z jasného neba sa na vás znenazdajky čosi zosype a totálne vás to vykoľají.

Príď sa so mnou rozlúčiť je o strate, o priateľstve, o vyrovnaní sa s tým, čo po strate nasleduje. Každý si v príbehu nájde to svoje. Príbeh je aj o tom, že aj keď si niekedy myslíte, že ste vinný, nie je to tak. Niektorým veciam sa jednoducho nedá predísť. V konečnom dôsledku je to skvelý príbeh, ktorý určite stojí za prečítanie. Prinúti vás zamyslieť sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité.

Za poskytnutie recenzného výtlačku knihy veľmi pekne ďakujem spoločnosti Albatros Media.

Moje hodnotenie: