Michaela > Recent Status Updates

Knihu mám z výmeny kníh (ďakujem, Catty) a plánujem ju dať do Knihobežníka. Pri upratovaní som si k nej včera sadla a neviem sa od nej odrthnúť. Treba si zvyknúť na autorov štýl, ale číta sa to samé...

Nevadia mi preškrtnuté vety. Ani odveci odbočenia. Je to pochopiteľné, veď keď je niekto vyše 260 dní zatvorený na samotke, tak mu môže prepnúť, chýba mu dotyk a zvuk ľudského hlasu... No Julliette síce túži po tom, aby sa jej niekto dotkol, ale zároveň sa toho bojí, pretože jej dotyk je zraňujúci až smrtiaci. Vlastní rodičia sa jej vzdali, pretože spôsobila smrť malého dieťaťa... Je Julliette naozaj monštrum?

Knižka sa ku mne dostala prostredníctvom Knihobežníka. Zamilovala som si Jerushu, pardon, Judy a jej listy... K čomu by som ju prirovnala? Asi k románom typu Malé ženy a Anna zo Zeleného domu... ale je dokonalá!

Páči sa mi myšlienka, že možno knihami liečiť ľudí. Kníhkupec Jean má takúto literárnu lekáreň priamo na lodi, vie odhadnúť a vidiť do ľudí a dá im, čo potrebujú. Svoju bolesť však nelieči, ignoruje ju už dvadsať rokov.

Začiakok fajn. Síce sa tam niektoré veci opakovali do zblbnuta (1.-4. vlna - sa spomínali znovu a zas), mladá dievčina mi bola sympatická. Ale keď sa zmenil uhol a hlavnou postavou bol chalanisko a znovu záber na mladú, už to malo inýho ducha, či ako to nazvať. Proste z relatívne samostatnej osoby sa stala závislá od pomoci niekoho iného. Ja viem, pomôže to deju.. len sa týmto prepadla kniha o dve hviezdy dole...

Baricco je neskutočný... Namaľovať porstrét slovami... Nie, nie, nemaľuje, on píše. Ale dokonale.

Neverila som, že ma táto kniha zaujme. Otvorila som si ju len teraz, že si z nej niečo prečítam počas večere.. No nedá sa mi od nej odtrhnúť... Podarilo sa mi vytesniť anotáciu, aj oslavné recenzie, reku, nejakú oddychovku potrebujem. A takto na vypnutie je to ideálna knižka.

Tak, už aj ja sa pridávam k hrdným majiteľom Kvítku :). Muž je spokojný, že som prišla k rozumu a neťahám domov 900-stranový bachant, ale mám knižku v čítačke. Už len nech to prežije do konca... Dnes mi ju malé zhodili na zem 2 razy!

V podstate, ak máte radi typické road movie s retrospektívnymi pohľadmi - či ako sa tomuto žánru hovorí v knihách? cestopis? nie je to cestopis - je to vracanie sa v spomienkach a v čase a spomínanie na osoby a miesta, ktoré sú už minulosťou, siahnite po tejto knihe.
Aj keď mi ešte do konca chýba pár strán, čítanie ma už nebaví. Je mi jasné, aké bude posolstvo knihy - čo je pravý (zlatý) rodinný poklad...

Pendrekové cukríky - trochu áno, poloúsmev, ale keď sa spomínala navigácia, časté zastávky na jedlo, či blúdenie a prdy - hm, toto nie je to, čo ma rozosmeje.

Akurát mi tu chýba viac židovského humoru. Teda, je tu, v náznakoch, taký fajne skrytý, hlavne situačný, či založený na postavách (myslené v dobrom, ako len tie vtipy môžu byť), ale človek sa na ňom príliš nezasmeje od srdca. Hlavne tých fórov nie je toľko, koľko by mohlo byť (na odľahčenie témy - situácia v Nemecku, ako začali pogromy a rasistické zákony a tak pod.).

Kniha má fajn nápad a zaujala ma anotáciou. Ako tri generácie mužov - dedko, syn a vnuk - idú spolu hľadať poklad, ktorý zakopal na pozemku prastarý otec ešte pred tým, ako ho odvliekli do koncentráku. Zvyšok rodiny buď emigroval (ušiel), alebo nie. Je to knižka prešpikovaná jedlom, spomienkami a tajomstvami.

Túto sériu už dočítam, lebo som zvedavá, kam to až zájde a ako sa to všetko skončí. Nie, nie som ešte otrávená dĺžkou knihy. Len j to všetko akési rozťahané. To mi vadí asi najviac. Ja viem, viem, že autorka MUSÍ popísať stokrát omieľané vzťahy znovu a dať im novú šťavu (vyspia sa spolu už teraz, alebo až o 20 strán?!). Proste ráno som začala a po takmer 300 stranách som sa nedovedela takmer nič nové... och... :(

Ha, už ju mám doma! :)

Haha, tak toto nemá chybu! :)

Pokračujem po dlllhej pauze v čítaní. A veru ten rozpačitý dojem stále pretrváva... Je to písané z pohľadu dievčiny, ktorá sa vrátila po dvoch rokoch s odrezaným jazykom. Čo prežila, kým bola unesená, to nikomu nepovie, nik ju nevypočuje. Depka jak hrom. Som za polovicou knihy a stále premýšľam, do akého časového obdobia ten dej zaradiť.

Od začiatku si musím neustále pripomínať, že je to len fikcia! Kniha, ktorá získala Pullitzerovu cenu mi trochu pripomína aj Útek z tábora 14.
Je to drsný a krutý príbeh, nad niektorými vecami len neveriacky krútim hlavou, to nie je možné, aby takéto veci boli a diali sa... a pritom si uvedomujem aké mám šťastie, že žijeme práve tu a teraz.

Kniha, ktorú musím mať!
Nielenže je to pokračovanie Amerických bohov, ale je to skvelé pokračovanie! :) Konkréntne ide iba o jedného boha, Anansiho, ktorý bol všetko možné, len nie dobrý otec. Tučniak Charlie by o tom mohol napísť aj román.

Je to denník s milými kresbami, oživený udalosťami okolo Jane Austenovej a jej najlepšej kamarátky. Všetko sa začalo, keď Jane v internátnej škole veľmi ochorela a vedenie odmietlo poslať list rodičom. Vzhľadom na dané storočie bolo nepredstaviteľné, aby sa mladé dámy pohybovali v noci po meste, ale kamoška to spravila. Hrdinsky šla odoslať list. V čase, keď všetky počestné ženy majú byť doma, riskovala, aby pomohla.

Už ju mám doma a ešte som do nej len nakukla... dokelu. Teraz by to chcelo znovu si prečítať prvé tri časti, lebo si už nepamätám všetko úplne presne...

Na prvý pohľad je slovenské vydanie knihy božské! Obálka hádže metalické odlesky, písmená odrážajú svetlo, oriezka je oceľovej farby a zvnútra je to tiež krása. Akoby ste držali knihu premenenú na kov...

Chcelo to zmenu a táto kniha mi ju ponúkla.

Miévilla milujem, ale Kraken sa mi táááák vlečie... Knihu som už cez sviatky aj vrátila a teraz si znovu požičala. Držte mi palce, nech ho už dočítam.

„Bezpochyby si poškodený a doráňaný človek, človek, čo v sebe od samého začiatku nesie ranu (veď prečo by si inak celý dospelý život krvácal slová na papier?), alkohol a taba ti poskytujú barle, ktoré podopierajú tvoje zranené ja, vďaka ktorým sa pohybuješ po svete.“

Niektoré poviedky sú lepšie, iné ma nebavia...

Začiatok by bol viac prekvapivý, keby na prvých stránkach aspoň 3-4x nespomínali neblahé tušenie... Takže prekvapko sa nekonalo.

Kniha Tretí hlas pokračuje tam, kde jednotka (Skočný príliv) skončila.

Autogiografia afgánskeho autora je priama a surová, pretože je rozprávaná malým chlapcom... Občianska vojna so všetkými hrôzami...

Mama chce silou mocou nájsť dcére ženícha. Ale s iránskym pôvodom. Musí pretrpieť čaje s adeptami, až kým sa nevzbúri... Celkom vysoké hodnotenie ma zaujalo, aj keď na nejaké multi-kulti písačky momentálne nemám chuť. Kniha je však prekvapivo zaujímavá... Pristihla som sa pri tom, že si predstavujem tamtie dobroty a čaje a aj chcem vedieť, ako to ceé dohadzovanie dopadne. :)