Christian Picciolini

“Bol som taký slepý a prehnane ctižiadostivý, že som svojim skutočným emóciam nevenoval pozornosť a vinu som hádzal na druhých - čiernych, gejov, Židov a všetkých ostatných, ktorí sa odo mňa odlišovali. Pripisoval som im vinu za moje vlastné problémy, na ktorých nemali žiadny podiel. Moje neodôvodnene zdesenie sa rýchlo a neoprávnene začalo prejavovať ako zlostná nenávisť, ktorá sa ešte zradikalizovala pôsobením tých, ktorí vo mne videli ľahko formátovateľného chlapca. A keďže som zúfalo potreboval dať svojmu životu nejaký zmysel, žral som všetky drobky, ktorými ma kŕmili a ktoré sa tvárili ako významné. Stotožnil som sa s nimi a pripustil som, aby zatienili môj skutočný charakter. Pomocou nezvládnutej nevraživosti som sa stal jedným veľkým nafúknutým rasistickým surovcom. Chorobne nafúknutým od tých nekonečných lží, kt. ma kŕmili ti, ktorí zneužili moju mladickú naivitu a osamelosť. Pažravo som si pochutnával na jedoch.
Nastal čas, aby som sa tých posratých jedov raz a navždy zbavil. Sedem rokov tvrdohlavého popierania pravdy a ľudskosti si žiada neuveriteľné množstvo energie. Ako dvadsaťjedenročný som už nemal silu angažovať sa v neustálom boji s vlastným svedomím.”
― Christian Picciolini , Romantic Violence: Memoirs of an American Skinhead