Kristína Balalová's Blog

Tri knihy 2017

Nedávno som sa s kamarátkou vybrala do detskej knižnice. Stále tam pri vchode ležala škatuľa s návlekmi na topánky, police boli usporiadané rovnako, len skrinky už neboli namaľované načerveno, ale namodro a všetko sa zdalo akosi menšie. Spomenula som si, ako mal preukaz najskôr len môj veľký brat a z knižnice mi nosil minirozprávky. Boli uložené v jednej z tých červených skriniek s bielymi okrúhlymi úchytkami. Potom som preukaz mala už aj ja a každý mesiac som si požičala presne jedenásť kníh. Slávnu päťku, Denník Princeznej, Harryho Pottera a mnohé ďalšie, na ktoré si už asi nikdy nespomeniem. Čítala som stále a teraz mi to chýba.Naozaj čítam veľmi málo a for pleasure ešte menej. No vďaka škole, mužovi, ktorý moju knižnú lásku podporuje, veľkému bratovi s vyberaným vkusom či internetovým a neinternetovým spoluknihomoľom som sa dostala k úžasným knihám aj tento rok. Tu sú tri, podľa mňa, najúžasnejšie.

Haruki Murakami: Colorless Tsukuru Tazaki and His Years of Pilgrimage
Sú dvaja autori, ktorí keď vyjadria niečo abstraktné konkrétnymi slovami, poviem si: presne takto by som to povedala ja: Nicole Krauss a Murakami. Tento rok som prečítala troch Murakamiov (ako my doma hovoríme): Kafka on the Shore, Norwegian Wood a Colorless Tsukuru Tazaki. Musím povedať, že jedine táto mi naozaj vzala dych tak, ako to Murakami at his best robieva. V tejto knihe sa mu znovu podarilo cez obyčajné ukázať na neobyčajné, zmiešať smútok s krásnom a neprezradiť dávno vyslovené tajomstvá.

Rada si z kníh vypisujem krásne vyjadrené veci, preto prikladám niečo pre vás, aby ste mohli ochutnať murakamiovskú magicko-realistickú poetiku. /No spoilers, len pekné myšlienky./
"He never dreamed. But even if he had dreamed, even if dreamlike images arose from the edges of his mind, they would have found nowhere to perch on the slippery slopes of his counsciousness, instead quickly sliding off, down into the void."
"The human body's that fragile. It's a complex system that can be damaged by something very trivial, and in most cases once it's damaged, it can't easily be restored. A cavity or stiff shoulder you can get over, but there are a lot of things you can't get past. If talent's the foundation you rely on, and yet it's so unreliable that you have no idea what's going to happen to it the next minute, what meaning does it have?"
"Maybe I am just an empty futile person, he thought. But it was precisely because there was nothing inside of me that these people could find, if even for a short time, a place where they belonged. Like a nocturnal bird seeks a safe place to rest during the day in a vacant attic. The birds like that empty, dim, silent place. If that were true, then maybe he should be happy he was hollow."

Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár
Veľmiveľminaozaj veľmi mi tento rok učaroval Absynt a jeho edícia Prekliati reportéri. Knihu som čítala prevažne vo vlaku cestou do Bystrice a z Bystrice a mnohokrát som ju musela zatvoriť, pretože som už nevládala zniesť toľko násilia v slovách a písmenách. Napriek tomu je v mojom výbere troch najlepších kníh. Čítala som už množstvo diel z obdobia svetových vojen, no nikdy som vojnu nestretla tak detailne a bolestne opísanú ženskou autorkou. Z miliónov anonymných mŕtvych obetí strašného násilia sa pre mňa stali konkrétni ľudia s príbehmi. Vojnu nebojovali len vojaci, ale aj matky s deťmi, rodičia, starí rodičia a sestričky vo vojenských bunkroch, ktoré sa snažili zachrániť už dávno stratené. Odporúčam prečítať naozaj každému z mojej generácie.


"Nepíšem o vojne, ale o človeku v nej. Nepíšem dejiny vojny, ale dejiny citov."
"Neraz ma upozorňovali (najmä spisovatelia – muži): 'Ženy si toho navymýšľajú. Natárajú." Ale presvedčila som sa; niečo také sa nedá vymyslieť. Od koho sa to dá odpísať? Keď to možno odpísať, tak len od života, jedine on má takú fantáziu."
"V centre pozornosti je vždy to, aké je to neznesiteľné a ako sa človeku nechce zomierať. A ešte neznesiteľnejšie je zabíjať, pretože žena dáva život. Daruje. Dlho ho v sebe nosí, odchováva. Uvedomila som si, že ženám je ťažšie zabíjať."
"O tom je celá ruská literatúra. O utrpení písala viac ako o láske."
"Nedotýkajte sa mojej duše. Napíšte, tak ako ostatní, o mojich vyznamenaniach..."

Monika Kompaníková: Piata loď
Tretia kniha v mojom úzkom výbere je dielom slovenskej autorky. Otvorila tak pre mňa dvere k našej súčasnej próze, ktorej som donedávna nedávala veľkú šancu, čo bolo odo mňa veľmi krátkozraké. V Piatej lodi som videla celkom prirodzenú ľudskú lásku a krehkú nádej v cyklickom blúdení každodenným zúfalstvom. Myslím si, že som hlavnej postave tak dobre rozumela práve preto, lebo žijem v tej istej kultúre. Nikdy som si neuvedomila, že v príbehu a chápaní postáv je kultúrne pozadie tak veľmi dôležité. A to bol pre mňa úplne prevratný čitateľský a nie len čitateľský zážitok.


Napíš mi, čo si mám prečítať tento rok! :)

nočné

Pracujem. Tvorím. V noci, najlepšie. Prekladám, snívam, dúfam, že to všetko stihnem. Deadline-y a mŕtve riadky. Prečiarkujem, nahrádzam, čmáram cez náhrady a vraciam sa k pôvodinám. Ako celý život. Teda, neviem.

Pracujem na jednom, chcem pracovať na druhom a premýšľam o treťom. Šialený život. Čo je najdôležitejšie? Napísané či nenapísané knihy?



Už som si dávno nespomenula na svoj maturitný sloh, až dnes mi ho kamarátka pripomenula. Maturuje a dali jej ho prečítať. V tomto malom meste sú ľudia, ktorí vo mňa stále veria. Kde som teraz? Kopírujem osemdesiatdeväť rokov staré texty a v hlave držím osemdesiatdeväť nenapísaných príbehov. Možno strácam drahý čas a možno tých osemdesiatdeväť príbehov musí dozrievať, aby som zistila, že tvoria jeden.

Už mi to dochádza.

Ale teraz treba ísť spať. Nechcem si dnes zo zajtrajšieho dňa ukrojiť príliš veľa.

Zlé veci sa dejú

Dejú. Najhoršie sú, keď zanechávajú sladkú pachuť, ako je tá na jazyku po čokoláde. Nemám ju rada, aj tak si ju dám znova, chýba mi, celý deň nechcem zjesť nič sladké a večer ma to premôže. S pocitmi narkomana, na strmom sklone dňa. Počúvam tie piesne, čítam svoje staré poviedky a plačem. Prečo sa to stalo? Každý večer líham do postele na opačnú stranu, nie tam, kde je rana. Pýtam sa prečo sa to stalo a zároveň som rada, vraciam sa k tomu, akoby som vôbec nechcela zabudnúť.
Potom mi napíše dievča, dnes si spomenulo, že to mne sa stali nejaké zlé veci a teraz, teraz žijem v rozprávke. Ako sa cítim? Je to odmena po trápení alebo milosť po zlyhaní? Zajtra s ňou pôjdem na kávu, akože vysvetliť to, ako keby som vedela.
Žijem v rozprávke? Každý deň sa niečo dotkne mojej rany... slovo, pieseň, dotyk, spomienka, fotka, pocit. Prichádza to znovu, kričím: si nahovno, neschopná žena, vyzeráš otrasne, znovu si sa nevedela ovládať a zjedla si priveľa, nenávidím sa, rozbíjam tanier, on na mňa pozerá a vidí, ako hlboko je rana, že sa zacelila iba navonok, zničila moje vnímanie sebahodnoty, vzťahu, mužov, lásky.
Toľko bolesti.
Potom sa zamknem v kúpeľni a kričím, dlhý výkrik umierajúceho zvieraťa, presne ako ten, ktorý zo mňa vyšiel, keď som sa v septembri 2013 sprchovala a uvedomila si, že som všetko zničila.


 Počujem tiché klopanie na dvere, je to on, miluje ma. Hanbím sa a nenávidím za to, ako mu ubližujem. Ako ma môže tak milovať, keď ho to bolí? Vtedy v ňom vidím Ježiša.
Už viem, čo poviem dievčaťu pri zajtrajšej káve. Nežijem v rozprávke. Iba som dostala milosť, ktorá zachránila celý môj život a ďalšiu milosť, ktorá mi potichu klope na kúpeľňové dvere. A viem, stane sa to aj o týždeň, aj o dva mesiace, aj na ďalší rok. Rana nikdy celkom nezmizne. Aj on to vie. A aj tak.

v našej kúpeľni na počiatku našej manželskej lásky odfotil Kuba Šimmer

O domove

A keď som sedela na nástupišti a práve dovolalaa zhovárali sme sa o novom stolíku do nášho prvého domova, keď som sazačítala do Doktora Živagaa hovoril mi o troch dňoch vo vlaku s výhľadom na step, myseľ mizablúdila k ceste do Prahy, k širokým zeleným lúkam, modrému nebua žltým kvetom, keď som si spomenula na to, že v prvý deň budú našímvýhľadom biele periny a drevené okná, keď som si spomenula, že sa vrátimea povieme, že sme už doma, keď som si spomenula, že to tak už bude vždy,keď som sedela na nástupišti a práve dovolala a zhovárali sme sao novom stolíku do nášho prvého domova, spomenula som si, že mám všetko,čo som kedy chcela.





Keď som si spomenula na biely piesok a sivozelené kaktusy, keď somsi spomenula na dlhé cesty a nekonečné žlté čiary, keď som si spomenula naoči, ktoré nezaplakali a hlas, ktorý rozplakal, keď som si spomenula naroztrhané džínsy a výhľady z plochých striech, trsy trávya zablúdené pramienky vlasov, sedela som na nástupišti a spomenula som si,že mi nikdy neponúkol domov.

A čo na svete hľadáme, ak nie domov? Vkročíš ako hosťa počuješ: cíť sa ako doma, urob si pohodlie, ale domov tam nie je, nie jetu, ani tam, je v duši, ale kde má domov duša? Domovom nazvem miesto, kamsa vrátim na víkend, kde rastú jahody a otec kosí trávnik, tam, kde večerkráčam po špičkách a knihu čítam pod perinou. V ktorej z týchtovecí sa skrýva duša?

Tam, kam som ju vložila. Do tvojich rúk len kúsok. Lebo náš domov je nášprvý domov, ďalší bude druhý, potom bude tretí, ale v žiadnom z nichsa neusadíme, žiadny z nich nenazveme posledným. Kde je domov? Tam kdeduša naposledy spočinie, naposledy a navždy.

Samota

Do očí sa mi liala teplá voda a ja som premýšľala, čoho sa ľudia boja zo všetkého najviac.Predstavila som si svoj život práve teraz - pred tromi mesiacmi som sa vydala a niektorým ľuďom sa asi môj život zdá závideniahodný. Máš manžela. Už sa nemáš čoho báť.
Tí ľudia sa asi najviac zo všetkého boja samoty.
V rukách som stískala bielu penu a rozmýšľala som, čoho sa najviac bojím ja.Nemusela som premýšľať dlho. Predstavila som si svoj život o niekoľko desiatok rokov, ako osamelá sedím v hlbokom kresle a čítam hrubé knihy, na ktoré som predtým nemala čas. Koľké roky som drobný kúsok času delila medzi množstvo ľudí a činností a odrazu ma tu nechal samú, zavalenú lavínami zbytočného času.
Nie som sama, a predsa sa najviac zo všetkého bojím samoty.
Prúd vody sa zastavil a ja som sa skryla pod jeho zohriatu perinu. Plakali sme spolu. Najskôr zo strachu, potom pre krásu tej chvíle.

fotil Kuba Šimmer

Grace.

Otvorilo sa veľa nepopísaných stránok. Množstvo neprebádaného. Premýšľanie v množnom čísle a čakanie v menej než jednotnom. Zisťujem, že ja už neexistujem a my dvaja už tiež nie. Pritom to vôbec nie je smrť, nesloboda, ani stiesnenosť. Len odrazu už neexistuje nič staré. Aj štyri biele steny nabrali nádych novoty. Aj moja myseľ, aj moje spôsoby, aj moja láska. Jedna duša v dvoch telách. V dobrom aj v zlom.








A keď tu pomaly čítaš všetky staré príbehy, tie o oknách, púšti a o slovách, pomyslíš si, že biele šaty by mohli žiariť trochu menej, úsmev na tvári by mal byť strnulejší a nemal by to byť len príbeh o mne. o ňom a o Bohu, ale aj o bolesti, zranení, zrade, klamstve, dvojtvárnosti a hriešnosti. No už dlho môžem šepkať slová, ktoré v ten deň sprevádzali moje kroky: 

GraceShe carries a world on her hipsNo champagne flute for her lipsNo twirls or skipsBetween her fingertips
She carries a pearlIn perfect conditionWhat once was hurtWhat once was frictionWhat left a markNo longer stains
Because grace makes beautyOut of ugly things
Grace finds beautyIn everything
Grace finds goodnessIn everything
Preto sa v ten deň usmievalo moje srdce a moje šaty žiarili najčistejšou bielou a moja krehká, odpustená duša môže žiť v tele môjho manžela.

Fotili Kuba Šimmer a Welin Nagyová

o jahodovom džeme a starom živote

Povedala som si, že po štátniciach uvarím jahodový džem, kúpim si kvetované šaty, utriem si prach, prečítam knihu o manželstve a presťahujeme starý život na povalu, aby urobil miesto novému.

A tak sme včera začali. Uvarila som jahodový džem a začali sme baliť starý život do krabíc. Vždy som o tom premýšľala úplne pragmaticky: keď si chceme náš nový domov vymaľovať, musíme najprv dať preč všetko bývalé. Otvorila som skrine a zrazu tam boli - krištáľové poháre, drobné šálky so zlatým okrajom, šperkovnica a v nej hodinky. Toľko vecí, na ktoré som si už päť rokov nespomenula, toľko vecí, na ktoré som zabudla. Videla som ju sedieť v sanitke, s pohľadom, ktorý ma nepoznal. Počas tých piatich rokov som si nespočetnekrát vyčítala, že som k nej nebola lepšia a že som ju nemilovala viac.

A veľa som plakala. Balila som krištáľové poháre do novín s láskou, s akou som jej do nich mala nalievať jablkový džús pred piatimi rokmi. Menej rozprávať a viac potichu milovať. Aj vtedy, aj dnes, aj zajtra, aj vždy.

Na nohách pútnika

Nestíham žiť a život, ten plynie.Dnes som zatúžila znovu si písať denník.Premýšľam, kde je môj vzor, v kom leží šablóna môjho vlastného šťastia a úspechu.Nie je. Nemá kde byť, lebo nie je.Napísala som báseň, ešte v lete.Neskôr som k nej pripísala poslednú vetu.A zrazu má všetko zmysel.
Po potopení ľadového kráľovstvasom videla mnohé;na nohách pútnikakrv pošliapaných priateľstievprach z črepín nedozretej nevierybez chcenej nevery duše.Na nohách pútnikažalostný prachv ktorý sa obrátime.No dnes prvý raztúžimmenej rozprávaťa viac potichu milovať.

stratené zápisky

našla som zápisník, ktorý som už dlho hľadaladesilo ma, že niekto cudzí ho nájde a nájde teda mňadnes večer mi je ťažko a listujem v ňompopri tom, ako prekladám dokument ministerstva vnútra a reportáž o haváriách lietadieltaký je život
I. a mám mnoho chýbjednou z nich je, že vždy zabudnemzatvoriť okná, keď odchádzam z domumama sa vždy hnevávrajnaivneasipodvedome verímdobru v ľuďoch.jetam...?
II.Nevadia mi vlhké vlasyani na špičkách mokré plátenkytenký horizont odhryzolzo sivej nebeskej planétyty hľadíš na bledohnedé horyvyšľahané duny ponárajústony lásky i bolestido kostí mi vpustia jeda smäd po márnostipovestný šíp má hrotjedovatý sladkým mokom slasti
III.I love the feeling when I meet someone new.It feels so pure and free.So many things unsaid.
IV.Rovnou čiarou životana dlani dočasnostisi tysi ty.
V.
Rada sa strácam v lesoch.
listnatých
ihličnatých
zelených aj hnedých
vo všetkých
okrem tých 
vytvorených z ľudí.

travel the world: PARIS lost analog//lasting memories

Bola som chorá, doma, tak som spomínala (veď čo iné môžem).Len nedávno som si dala vyvolať film z aprílového Paríža, tak duša pookriala.Ak vás zaujíma viac, čo sme robili v Paríži, kde sme boli, čo sme vyskúšali, prečítajte si sériu príspevkov na mojom starom blogu, a to presne tu: chapter 1  chapter 2  chapter 3Najlepšie na tom celom je, že po takmer roku sa u mňa objavujú tie najsilnejšie momenty a ešte najlepšejšie je, že ich je dvetisíc.



Tomáš lost his head in Paris. Bolo ráno, na raňajky sme si kúpili croissanty a brázdili sme ulice. Tip: ak ste v Paríži, nepoužívajte metro, prechádzajte sa, peši. Použite ho len keď je noc a ste príliš ďaleko od hotela/apartmánu, v ktorom bývate a v prípade, že vám odumierajú píšťaly alebo sa vám zodiera päta, lebo ste si nemúdro vybrali obuv. My sme si Paríž zažili s príchuťou každej uličky a každého mostíka. Nemohlo byť lepšie.




Navštívte Montmartre. Nielen kaviareň, kde vo filme Amelia z Montmartru robila hlavná postava čašníčku, no aj námestie napráskané maliarmi, Van Goghov dom a Chrám Sacré-Coeur, jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete. Okrem nádhernej baziliky je tu doslova famózny výhľad na celý Paríž.







Objavuj ARCHITEKTÚRU, nie ATRAKCIE. Že musíš vidieť každý obraz v Louvri? Vyviezť sa výťahom na vrch Eiffelovky? Kúpiť si aspoň kľúčenku na Champs-Elysees? Nie. Nechoď za davmi Japoncov v bledých pláštenkách, vychutnaj si Paríž ako parížan/ka. Každý dom, každá ulička, každá kaviareň či pekáreň je PARÍŽ. Skús sa na Eiffelovku či Notre Dame pozrieť trochu inak ako obyčajný turista. Objavuj a obdivuj.



Toto boli moje foto spomienky a niekoľko tipov na výlet v Paríži. Ďakujem, že ste sa tam somnou vrátili. :)