Heinrich Heine patrí k najvýznamnejším nemeckým autorom 19. storočia. Študoval právo v Bonne, Berlíne a Göttingene a počas štúdia sa zoznámil s dielami romantických spisovateľov a filozofov. Po ukončení štúdia konvertoval na protestantizmus, no aj napriek tomu si len ťažko hľadal prácu ako právnik, keďže jeho pôvod bol židovský. Pracoval preto ako novinár a spisovateľ a vďaka tomuto zamestnaniu sa dostal do Paríža, kde zostal žiť až do smrti (do Nemecka sa počas života potom vrátil len dvakrát). V Nemecku boli od roku 1835 jeho diela zakázané.
Heineho spisovateľské začiatky silno ovplyvnili romantici. Heinrich sa však zvyčajne pohrával s tradičnými romantickými formami a motívmi a typické melancholicko-sentimentálno-zasnené romantické dojmy a zážitky "kazil" svojou iróniou a vtipom. Čoskoro sa však zmenil z romantika na kritika spoločnosti. Stal sa členom Junges Deutschland (Mladého Nemecka), skupiny, ktorá presadzovala novú, aktuálnu, politicky orientovanú literatúru. Junges Deutschland boli liberáli, ktorí podporovali emancipáciu žien, či slobodu tlače a prejavu a boli proti dogmatizmu, vplyvu cirkvi na štát a vtedajším hodnotám spoločnosti. To sú postačujúce myšlienky na to, aby skupinu vláda označila za „ohrozujúcu štát“ a zakázala ju (ako sa stalo v roku 1835).
***
Heinrich Heine bol najmä poet. Jeho básne sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, ľahkosťou, čitateľnosťou a sentimentálnou iróniou. Okrem poézie sa však venoval aj literárnej kritike, novinárčine, či písaniu cestopisov.
A práve medzi cestopisy možno zaradiť fragment Die Harzreise (Cesta Harzom). Harz je nevysoké pohorie v severovýchodnom Nemecku, jeho najvyšším vrchom je Brocken (1141 m n. m.). Trasu, ktorú Heine v knižke opisuje (z mesta Göttingen, cez Nörten, Lerbach, Goslar, atď.), dodnes využíva množstvo turistov túlajúcich sa Harzom. Ale dosť už bolo opisov pozadia a vysvetliviek, poďme na samotné hodnotenie diela.
Musím povedať, že som sa na Cestu Harzom dosť tešila (ale to sa vlastne teším na drvivú väčšinu kníh, ktoré si chcem/musím prečítať, takže táto informácia je o ničom). Pred ňou som si prečítala niekoľko Heineho básní a veľmi ma nadchli, pretože som im porozumela. To sa mi predtým u profesionálnych básnikov nestávalo. Myslela som si teda, že som našla akúsi spriaznenú dušu nemeckej literatúry (čo sa mi tiež často nestáva) a dielko napísané v próze tento môj pocit zaklincuje.
Žiaľ, nestalo sa tak. Neviem, či to bude tým, že ide o cestopis, čo je žáner, ktorému som doteraz nevenovala pozornosť, alebo to bude tým, že Harz je pre mňa úplnou neznámou a pri čítaní som mala pocit, že knižka je určená ľuďom, ktorí tam buď boli, alebo Harz aspoň celkom slušne poznajú. Ďalšou možnosťou môže byť štýl, ktorý bol v tomto prípade dosť poetický. To mi príde trochu paradoxné: poéziu Heinricha Heineho vnímam ako prozaickú, zatiaľ čo prózu takú poetickú. V texte sa nachádza veľa metafor, prirovnaní, obrazných pomenovaní a nezvyčajných spojení, a tie si vyžadujú veľmi pozorného a takmer sústavne sústredeného čitateľa, ktorý sa bude niekoľkokrát vracať k tomu, čo práve prečítal, aby si okrem tej dejovej stránky vychutnal aj tú lyrickú, obraznú. Lyrickosť mi nevadí pri opise prírody a hôr, práve naopak, tam sa hodí. Skôr mi vadí pri opise postáv a udalostí, ktoré sa mu prihodili počas putovania. Zvláštnosť a rozvláčnosť Heineho štýlu spočíva určite aj v tom, že ide o dielo z 19. storočia, tam jednoducho autori písali inak ako tí dnešní. Jazyk sa vyvíja a mení, to je jasné. Pravdepodobne však majú na svedomí môj nie-veľmi-nadšený dojem z Cesty Harzom všetky vyššie spomenuté faktory dokopy.
Dosť už kritizovania, toto dielo má aj veľa svetlých stránok a častí, ktoré sa mi mimoriadne páčili. Vopred upozorňujem, že teraz vypíšem pár citátov z knižky, takže ak by sa niekto na ňu náhodou chystal, nečítajte, nechcem vám skaziť prekvapenie.
Na vrchy chcem stúpať hore,
ta, kde zbožné chyžky stoja,
ta, kde vejú voľné vánky
a rozpína sa hruď nesvoja.
Na vrchy chcem stúpať hore,
kde sa týčia sosny tmavé,
riavy zurčia, vtáctvo spieva,
mraky letia vo výšave.
Zbohom teda, ľstivé sály,
slizké ženy! Slizkí páni!
Na vrchy chcem stúpať hore
a len smiať sa pri dívaní.
Krásne! Tento úryvok z úvodnej básne (pretože v Ceste Harzom sa nachádza aj zopár básničiek, ktoré sú, podľa mojej mienky, oveľa krajšie než prozaický text) vo mne vzbudzuje chuť vybehnúť na hory. Paráda. Keď už sme pri prírode, spomeniem aj ďalšie, veľmi pekné časti:
Ako dobrý básnik nemá ani príroda rada príkre prechody. Oblaky, aj keď sa ich tvar zavše zdá bizarný, majú biely, alebo aspoň jemný kolorit, harmonicky ladiaci s modrým nebom a so zelenou zemou, takže všetky farby v krajine sa zlievajú ako tichá hudba a pohľad na prírodu utišuje kŕče a upokojuje dušu. (...) Práve tak ako veľký básnik vie aj príroda vyvolať najväčšie efekty najskromnejšími prostriedkami. Sú tu len slnko, stromy, kvety, voda a láska. Pravdaže, ak to posledné chýba v srdci diváka, celok ponúka len nedobrý pohľad, priemer slnka je toľko a toľko míľ, stromy sa hodia na kúrenie, kvety sa triedia podľa tyčiniek a voda je mokrá.
Lahodný chládok a snivé bublanie prameňov. Tu a tam vidíš, ako pod kameňmi vyviera striebristo čistá voda a omýva nahé korene a korienky. Keď sa skloníš k tomu ruchu, akoby si počúval tajuplné dejiny zrodu rastlín a pokojný tep srdca vrchu. Na niektorých miestach tryská voda zo skál a koreňov silnejšie a tvorí malé kaskády. Tak dobre sa tu sedí. Buble a zurčí to tak čarovne, vtáky spievajú túžby prerývanými tónmi, stromy šepocú akoby tisícimi dievčenskými jazýčkami, tisícimi dievčenskými očami na nás hľadia najčudesnejšie horské kvety, vystierajú k nám podivuhodné široké, žartovne vrúbkované listy, veselé slnečné lúče sa hravo mihajú, duchaplné bylinky si rozprávajú zelené rozprávky, všetko je ako začarované, všetko je stále tajomnejšie a tajomnejšie, ožíva prastarý sen, zjavuje sa milá – ach, čo tak rýchlo zase mizne!
Na týchto úryvkoch je jasne vidieť, že Cesta Harzom patrí medzi Heineho diela z obdobia, keď bol ešte ovplyvnený romantizmom. Ako som však už spomínala vyššie, romantické opisy a nálady často spájal s ironicko-satirickými a vtipnými poznámkami, ako napr.:
Ale kniha, čo ležala pri mne, nebol korán. Pravda, nezmyslov v nej bolo dosť.
Človek vždy zájde na bočné cesty a chodníky a myslí si, že sa tak dostane bližšie k cieľu. A tak ako v živote, vodí sa nám aj v Harzi. Ale vždy sa nájdu dobré duše, čo nás opäť privedú na správnu cestu; robia to rady a navyše nachádzajú ešte zvláštny pôžitok v tom, keď nám so samoľúbou tvárou a blahosklonne zvýšeným hlasom dávajú na vedomie: aké veľké okľuky sme urobili, do akých priepastí a močiarov sme mohli spadnúť a aké máme veľké šťastie, že sme ešte včas naďabili na ľudí, čo tak dobre poznajú cestu ako oni.
V mincovni som už pochodil lepšie a mohol som sa prizerať, ako sa vyrábajú peniaze. Pravdaže, ďalej som sa nikdy nedostal. Pri takých príležitostiach som bol vždy divákom a myslím si, že keby toliare pršali z neba, zostali by mi po nich iba diery v hlave, kým dietky Izraela by striebornú manu s veselou mysľou pozbierali.
Cesta Harzom je spojená aj s úvahami o cestovaní, o človeku, o živote. Z týchto úvahových častí sa mi najviac páčila myšlienka o kontraste detstva a dospelosti. O zmenách, ktorými človek počas dospievania a v dospelosti prechádza.
Pre ten dôvod je náš život v detstve tak nevýslovne významný, v tom veku je pre nás všetko rovnako dôležité, všetko počujeme, všetko vidíme, všetky dojmy sú vyrovnané, zatiaľ čo neskôr prevládne zámernosť, väčšmi sa zaoberáme jednotlivosťami, čisté zlato vnímania namáhavo zamieňame za papierové peniaze knižných definícií a získavame toľko životnej šírky, koľko životnej hĺbky strácame. Teraz sme dospelí, vznešení ľudia; sťahujeme sa často do nových bytov, slúžka nám denne poupratuje a podľa chuti rozostavuje nábytok, ktorý nás neveľmi zaujíma, lebo je buď nový, alebo patrí dnes Jánovi a zajtra Izákovi; dokonca aj šaty sú nám cudzie, ani nevieme, koľko gombíkov je na plášti, ktorý práve máme na sebe; veď kusy nášho odevu meníme tak často, ako sa len dá, ani jeden z nich neostáva spojený s naším vnútorným a vonkajším osudom, sotva sa rozpamätáme, ako vyzerala tá hnedá vesta, pre ktorú sme raz utŕžili toľký posmech, a keď na jej širokých pásoch tak ľúbezne spočívala milá ruka našej milenky!
Ak si Cestu Harzom prečítate, nebudete ľutovať a plakať nad tým, že ste nad ňou strávili nejaký ten čas. Možno vás bude stáť trochu viac síl ako knižky, ktoré čítate bežne, možno sa v nej občas budete strácať a niektoré pasáže vás vôbec nebudú zaujímať, na druhej strane v nej však nájdete aj úseky, ktoré vás chytia za srdce, budú sa vám páčiť a budete si ich chcieť zapamätať navždy, tak ako ja. A potom možno napíšete aj veľmi dlhú recenziu, ktorú sa aj tak nebude nikomu chcieť čítať, ale vy budete spokojní, lebo viete, že vďaka nej sa k obľúbeným častiam tejto knižky budete môcť kedykoľvek vrátiť (hoci samotná kniha bude už dávno vrátená v knižnici :)).
(Citáty sú zo slovenského prekladu Mórica Mittelmanna-Dedinského a Júliusa Lenka.)