What do you think?
Kallocain
This is a novel of the future, profoundly sinister in its vision of a drab terror. Ironic and detached, the author shows us the totalitarian World-state through the eyes of a product of that state, scientist Leo Kall. Kall has invented a drug, kallocain, which denies the privacy of thought and is the final step towards the transmutation of the individual human being into a "happy, healthy cell in the state organism." For, says Leo, "from thoughts and feelings, words and actions are born. How then could these thoughts and feelings belong to the individual? Doesn't the whole fellow-soldier belong to the state? To whom should his thoughts and feelings belong then, if not to the state?"
As the first-person record of Leo Kall, scientist, fellow-soldier too late disillusioned to undo his previous actions, Kallocain achieves a chilling power and veracity that place it among the finest novels to emerge from the strife-torn Europe of the twentieth century.
As the first-person record of Leo Kall, scientist, fellow-soldier too late disillusioned to undo his previous actions, Kallocain achieves a chilling power and veracity that place it among the finest novels to emerge from the strife-torn Europe of the twentieth century.
193 pages, Paperback
First published January 1, 1940
About the author
Karin Boye
99 books274 followersKarin Boye was a Swedish poet and novelist.
She is perhaps most famous for her poems, of which the most well-known ought to be "Yes, of course it hurts" (Swedish: "Ja visst gör det ont") and "In motion" (Swedish: "I rörelse"). She also wrote a few novels including "Kallocain". Inspired by the rise of National Socialism in Germany, it was a portrayal of a dystopian society in the vein of Orwell's Nineteen Eighty-Four and Huxley's Brave New World (though written almost a decade before Nineteen Eighty-Four). In the novel, an idealistic scientist named Leo Kall invents Kallocain, a kind of truth serum.
Boye died in an apparent suicide when swallowing sleeping-pills after leaving home on April 23, 1941.
She is perhaps most famous for her poems, of which the most well-known ought to be "Yes, of course it hurts" (Swedish: "Ja visst gör det ont") and "In motion" (Swedish: "I rörelse"). She also wrote a few novels including "Kallocain". Inspired by the rise of National Socialism in Germany, it was a portrayal of a dystopian society in the vein of Orwell's Nineteen Eighty-Four and Huxley's Brave New World (though written almost a decade before Nineteen Eighty-Four). In the novel, an idealistic scientist named Leo Kall invents Kallocain, a kind of truth serum.
Boye died in an apparent suicide when swallowing sleeping-pills after leaving home on April 23, 1941.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 2 of 2 reviews
December 28, 2016
Útla dystopia o rozdieloch medzi jednotlivcom a systémom, o myšlienkach a činoch, o propagande a skutočných pocitoch, o láske očakávanej a láske nedosiahnuteľnej, o bezpečí a neistote. Veľmi zaujímavo sa autorke podarilo balancovať na hranici týchto na prvý pohľad jasne oddeliteľných prvkov. Desivo uveriteľné dielo.
March 21, 2015
Švédske povinné čítanie, za ktoré by som sa momentálne aj pobila, len, aby bolo aj u nás niečo také (a keďže je to povinné čítanie, príde mi to občas až podhodnotené.
Pár faktov na úvod: Kniha z roku 1940 napísaná švédskou autorkou (osem rokov pred Orwelovým dielom 1984) v období postupu vojsk.
Druhá svetová vojna.
Autorka to písala, ako reakciu na udalosti ktorých bola svedkom,
rok po napísaní knihy sa obesila.
Mohla som si myslieť čokoľvek, ale nech to už vážne bolo čokoľvek.
Je to preč.
Človeče, hento bolo tak nechutne desivé, mrazivé a nepríjemné, že ma išlo poraziť. A zároveň to bolo nekonečne podmanivé, psychika postáv bola vykreslená absolútne brilantne, motív, popieranie faktov, totálna kontrola nad jedincom (a zničenie ak ním ostane).
(Jedinec neprežije, je ničím) Všetci žijú pre pokrok Štátu. Najväčšia pocta je abstraktný cieľ. Všetci sú len bunkami v tele Štátu. Ochotne a s radosťou sa obetujte pre jeho blaho, spoluvojaci. (Gumovanie mozgov a fanatické presvedčenie.)
(všadeprítomná podriadenosť.)
Je radosť obetovať sa. ( Tvoje deti nie sú tvoje. Patria Štátu. Ak sa odsťahujú ty ich už neuvidíš)
Je to česť, spoluvojak.
Ak zakolíšeš v presvedčení a niekto ťa udá kallocain ťa už odhalí.
"Ani naše nejintimnější myšlenky už nebudou patřit jen nám – jak jsme se tak dlouho a neprávem domnívali.
– Neprávem?
– Samozřejmě že neprávem. Z myšlenek a citů se rodí slova a činy. Jak by tedy myšlenky a city mohly být soukromou záležitostí? Nepatří snad spoluvoják Státu celý?
Komupak by tedy měly patřit jeho myšlenky a city, když ne Státu?
Prozatím se jenom nedaly kontrolovat – ale teď je konečně příslušný prostředek na světě."
Paranoidné predstavy. Nikto nikomu nemôže veriť, bezpečie nenájdeš a všade ťa sledujú.
"Kdyby existovala nějaká opodstatněná důvěra mezi lidmi, nemohl by nikdy žádný Stát vzniknout. Svatou a nutnou podstatou existence Státu je naše vzájemná a důvodná nedůvěra jednoho k druhému. A ten, kdo zpochybňuje tuto podstatu, zpochybňuje Stát."
Po dočítaní som vyzerala dosť...šokovane obávam sa.
Ale...ako? Ako to mohlo fungovať? Fú, normálne mi je až zle.
Jednoducho:
A iba sa pýtam, prečo to nie je minimálne také známe ako 1984? Prečo?
Temné a podmanivé. Napísané akoby len včera, je to jedno z tých čítaní, ktoré by ste netipovali, že bolo napísané tak dávno.
A s najviac na prefackanie fanatickým, rozpolteným, paranoidným a zlomeným hrdinom, o akom som kedy čítala. Bol vážne desivý. A aj keď som sa nedokázala donútiť k ľútosti jeho neskoršie konanie bolo značne...wow. Ako sa mu menila psychika, klíčili pochybnosti, všade videl zradu. Od prvotného šťastného spoluvojaka Štátu až ku niečomu neidentifikovateľnému.
Kniha, ktorá vo mne prebudila neistotu dieťaťa, ktoré sa ocitlo prvýkrát v nemocnici.
Citujem sa:
Predstav si, že je večer a ty si päťročným dieťaťom. Ideš po nepríjemne osvetlenej chodbe, cítiš čudný smrad a snažíš sa zúfalo nájsť sestričku, ktorá by ti povedala, že všetko bude dobre, ticha a tmy v izbe sa nemusíš báť a mama zajtra príde. Ale na chodbe si úplne sám (s plyšákom v objatí) , maličký a máš päť rokov a nevieš nikoho, kto by ťa utešil nájsť.
/#spomienky. Pri čítaní tej knihy sa cítim rovnako/
Pár faktov na úvod: Kniha z roku 1940 napísaná švédskou autorkou (osem rokov pred Orwelovým dielom 1984) v období postupu vojsk.
Druhá svetová vojna.
Autorka to písala, ako reakciu na udalosti ktorých bola svedkom,
rok po napísaní knihy sa obesila.
Mohla som si myslieť čokoľvek, ale nech to už vážne bolo čokoľvek.
Je to preč.
Človeče, hento bolo tak nechutne desivé, mrazivé a nepríjemné, že ma išlo poraziť. A zároveň to bolo nekonečne podmanivé, psychika postáv bola vykreslená absolútne brilantne, motív, popieranie faktov, totálna kontrola nad jedincom (a zničenie ak ním ostane).
(Jedinec neprežije, je ničím) Všetci žijú pre pokrok Štátu. Najväčšia pocta je abstraktný cieľ. Všetci sú len bunkami v tele Štátu. Ochotne a s radosťou sa obetujte pre jeho blaho, spoluvojaci. (Gumovanie mozgov a fanatické presvedčenie.)
(všadeprítomná podriadenosť.)
Je radosť obetovať sa. ( Tvoje deti nie sú tvoje. Patria Štátu. Ak sa odsťahujú ty ich už neuvidíš)
Je to česť, spoluvojak.
Ak zakolíšeš v presvedčení a niekto ťa udá kallocain ťa už odhalí.
"Ani naše nejintimnější myšlenky už nebudou patřit jen nám – jak jsme se tak dlouho a neprávem domnívali.
– Neprávem?
– Samozřejmě že neprávem. Z myšlenek a citů se rodí slova a činy. Jak by tedy myšlenky a city mohly být soukromou záležitostí? Nepatří snad spoluvoják Státu celý?
Komupak by tedy měly patřit jeho myšlenky a city, když ne Státu?
Prozatím se jenom nedaly kontrolovat – ale teď je konečně příslušný prostředek na světě."
Paranoidné predstavy. Nikto nikomu nemôže veriť, bezpečie nenájdeš a všade ťa sledujú.
"Kdyby existovala nějaká opodstatněná důvěra mezi lidmi, nemohl by nikdy žádný Stát vzniknout. Svatou a nutnou podstatou existence Státu je naše vzájemná a důvodná nedůvěra jednoho k druhému. A ten, kdo zpochybňuje tuto podstatu, zpochybňuje Stát."
Po dočítaní som vyzerala dosť...šokovane obávam sa.
Ale...ako? Ako to mohlo fungovať? Fú, normálne mi je až zle.
Jednoducho:
A iba sa pýtam, prečo to nie je minimálne také známe ako 1984? Prečo?
Temné a podmanivé. Napísané akoby len včera, je to jedno z tých čítaní, ktoré by ste netipovali, že bolo napísané tak dávno.
A s najviac na prefackanie fanatickým, rozpolteným, paranoidným a zlomeným hrdinom, o akom som kedy čítala. Bol vážne desivý. A aj keď som sa nedokázala donútiť k ľútosti jeho neskoršie konanie bolo značne...wow. Ako sa mu menila psychika, klíčili pochybnosti, všade videl zradu. Od prvotného šťastného spoluvojaka Štátu až ku niečomu neidentifikovateľnému.
Kniha, ktorá vo mne prebudila neistotu dieťaťa, ktoré sa ocitlo prvýkrát v nemocnici.
Citujem sa:
Predstav si, že je večer a ty si päťročným dieťaťom. Ideš po nepríjemne osvetlenej chodbe, cítiš čudný smrad a snažíš sa zúfalo nájsť sestričku, ktorá by ti povedala, že všetko bude dobre, ticha a tmy v izbe sa nemusíš báť a mama zajtra príde. Ale na chodbe si úplne sám (s plyšákom v objatí) , maličký a máš päť rokov a nevieš nikoho, kto by ťa utešil nájsť.
/#spomienky. Pri čítaní tej knihy sa cítim rovnako/
Displaying 1 - 2 of 2 reviews