Slovensko 30 let poté

by Pavel Kosatík

Brzy tomu bude třicet let, kdy se Česká a Slovenská republika vydaly každá vlastní cestou.

Spisovatel Pavel Kosatík, který se slovenskou minulostí i současností zabývá dlouhodobě, se zamýšlí nad tím, kam slovenská společnost za oněch třicet let samostatnosti dospěla. Tuto problematiku autor nahlíží jak z hlediska Slováků, tak z hlediska Čechů.

Kniha složená z reportáží, rozhovorů i analýz hledá odpovědi na mnohé otázky; například: Jsou slovenská a česká společnost politicky zdravé? Jsme na maximu možného ve vzájemných vztazích? Lze si reálně představit i těsnější formy spolupráce, prospěšné demokracii ve střední Evropě? Autor neskrývá, že v této spolupráci vidí pro střední Evropu naději, jak čelit geopolitickým hrozbám.

Genres: History, Czech Literature, Nonfiction

272 pages, Paperback

Published October 31, 2022

About the author

JUDr. Pavel Kosatík se narodil 13. června 1962 v Boskovicích.

Absolvoval pražskou právnickou fakultu (1984), pracoval jako redaktor v několika nakladatelstvích a v redakci Mladé fronty Dnes, Reflexu a Hospodářských novin.

Je autorem biografických a literárněhistorických knih, zabývajících se novodobou českou historií, mimo jiné Osm žen z Hradu (1993), „Člověk má dělat to, nač má sílu“ – Život Olgy Havlové (1997), Jan Masaryk – Pravdivý příběh (1998; spoluautor Michal Kolář), Ferdinand Peroutka – Pozdější život (2000), Fenomén Kohout (2001), Menší knížka o německých spisovatelích z Čech a Moravy (2001), Ferdinand Peroutka – Život v novinách (2003), Gottwaldovi muži (2004; spoluautor Karel Kaplan), Sulek maluje (2005). Nakladatelství Host v roce 2006 vydalo jeho „kolektivní biografii“ Šestatřicátníci (Václav Havel, Josef Topol, Věra Linhartová, Jiří Kuběna, Viola Fischerová, Pavel Švanda a další).

Reviews

[Marek Holka · Rating 1 out of 5]

Mám rád knihy zahraničných autorov o Slovensku, pretože často ponúkajú interpretácie a súvislosti, ktoré prehliadame. Či už ide biografiu Tisa od Američana Jamesa Macea Warda, knihy maďarského historika Józsefa Demmela o Štúrovi, slovenskej šľachte v Turci a Bélovi Grünwaldovi, alebo trebárs aj popularizačnú knižku Madeleine Vadkerti, ktorá beletristicky spracúva žiadosti o výnimky z protižidovských predpisov adresované Tisovi.

Pri Kosatíkovej novej knihe sa však prakticky všetky recenzie, ktoré som čítal, zhodujú na tom, že je povrchná a zbytočná. Súhlasím a pridávam, že nerozumiem, ako sa do jednej knihy vošlo také obrovské množstvo faktografických chýb, protirečení, absurdných interpretácií či vyložených výmyslov.

Začnime tými chybami, napríklad:

• Vznik nezávislého Slovenska nebol privítaný „prekvapivo ticho a bez eufórie dokonca aj v Bratislave“. Podľa dochovaných správ oslavovalo napríklad na Námestí SNP v Bratislave niekoľko desiatok tisíc ľudí (v článku je aj pekná fotka: https://spravy.pravda.sk/domace/clano...).

• V roku 1991 môžeme ťažko hovoriť o „Jánovi Slotovi a ostatných predstaviteľoch SNS“. Slota síce bol od roku 1990 poslancom SNR, nebol však popredným predstaviteľom strany. Známejším sa stal až po zvolení za predsedu strany v roku 1994.

• Ku kresťanstvu sa na dnešnom Slovensku nehlási 84 % ľudí, ale (podľa najnovšieho sčítania z roku 2021) len okolo 69 %, čo vôbec nie je nezanedbateľný rozdiel.

• Fico nezaložil Smer v roku 1998, ale až na jeseň 1999 (neskôr už Kosatík viackrát píše správny rok).

• Na čestnom nádvorí Bratislavského hradu od roku 2010 nestojí jazdecká socha Svätopluka s označením „Kráľ starých Slovákov“ – tento nápis bol odstránený v novembri 2010, iba päť mesiacov po inštalácii sochy.

• George Soros sa v angličtine aj v maďarčine píše Soros, nie Sörös. Sor (šor) je po maďarsky rad, Soros teda znamená stojaci v rade, prípadne ďalší na rade – priezvisko si zmenil Sorosov otec, pôvodne Schwartz, v tridsiatych rokoch.

• Prvá Dzurindova vláda (1998 – 2002) nebola pravicovo-liberálna. Okrem SDĽ (ktorej mala účasť v pravicovo-liberálnej vláde podľa Kosatíka poškodiť) boli vo vláde ďalšie ľavicové strany SOP a (ako súčasť SDK) SDSS a Strana zelených. DÚ, ďalšiu zakladajúcu stranu SDK, tvorili odídenci z HZDS a SNS, čo tiež neboli žiadni pravicoví liberáli. SMK bola v zásade single issue party. Jednoznačne pravicové teda boli vo vláde iba KDH a DS ako zakladajúce strany SDK, a neskôr SDKÚ. V skutočnosti išlo o širokú koalíciu, v ktorej bola zastúpená pravica aj ľavica, liberáli aj konzervatívci, vďaka čomu mala koalícia ústavnú väčšinu. Pravicová bola až druhá Dzurindova vláda (2002- 2006).

• Vstup do eurozóny nebol reformou Dzurindovej vlády. Došlo k nemu od 1. januára 2009, keď už rok a pol vládol Fico.

• Petíciu na podporu odvolaného arcibiskupa Bezáka vraj podpísali státisíce ľudí. Ja som dokázal nájsť údaj 15 000. Státisíce sú aspoň 200 000, takže Kosatík sa sekol iba o 185 000.

• V deväťdesiatych rokoch sa súdy nestali „poslušným vykonávateľom mečiarovskej zvôle“. Väčšina komentátorov sa naopak zhoduje, že súdnictvo bolo jednou z mála oblastí, ktoré Mečiar neovládol. Predovšetkým Ústavný súd niekoľkokrát zrušil neústavné zákony presadené vtedajšou koalíciou.

• Súdna rada podľa Kosatíka v rokoch 2001 - 2003 a 2009 - 2014 reagovala na priania politikov Ficovej vlády alebo podnikateľov na ňu napojených. Teda aj v čase, keď bol Fico opozičný poslanec, roky predtým, ako sa prvýkrát dostal do vlády.

• Sudcovská rada nie je Súdna rada. Obidve existujú, je to niečo iné.

• Kotleba na uniforme nenosil slovenský dvojkríž, ale jeho štylizovanú rovnoramennú podobu, ktorá bola ľudáckym a gardistickým symbolom. Jeho strana sa v čase vydania knihy nevolá Kotleba, ale Kotlebovci.

• Ficova asistentka a milenka Trošková a jej milenec (autor opomína že bývalý) Vadala podľa Kosatíka odstúpili zo svojich pozícii. Trošková bola asistentka a dala výpoveď, nezastávala žiadnu politickú pozíciu. Z akej pozície odstúpil Vadala, to by som sa rád dozvedel.

• Kauzu Technopol neamnestoval Mečiar, ale Kováč. Úlohu Kováča mladšieho v kauze Technopol Kosatík úplne zamlčiava a spomína iba Kočnera, a tvrdí, že ho pred stíhaním ochránil Mečiar, pričom to bolo presne naopak. Mečiar mal na stíhaní záujem, pretože v ňom figuroval okrem Kočnera aj jeho vtedajší spoločník Kováč mladší. Stíhanie na Slovensku bolo zastavené po Kováčovej amnestii. Preto dal Mečiar uniesť Kováča mladšieho do Rakúska, odkiaľ bol vydaný do Nemecka, kde bol v tej istej veci stále stíhaný (a v roku 2000 oslobodený).

• Kočner vraj nebol členom žiadne mafiánskej skupiny a pracoval sám. Podľa tzv. mafiánskych zoznamov uniknutých z polície bol Kočner najprv uvedený v mafiánskej skupine sýkorovcov, potom v skupine piťovcov.

• Kováčika nezadržali pri preberaní úplatku, ale za úplatky, ktoré zobral v minulosti.

• Pri stíhaniach bývalého policajného prezidenta Kovaříka a riaditeľa SIS Pčolinského Kosatík nespomína, že ide o nominantov Matovičovej vlády. Pri Pčolinskom uvádza, že je známy väzbami na Borisa Kollára, ktorého však označuje za „politického spojenca Roberta Fica“ či za „Ficovho človeka“, čím sa vraj „nijako netajil“, aj keď Kollárova strana je súčasťou antificovskej koalície a spoluprácu so Smerom dlhodobo a od začiatku vylučuje (jej spoluzakladatelia Krajniak, Pčolinský a spol. sú dlhodobí spolupracovníci Daniela Lipšica).

• Tibor Gašpar neodstúpil z funkcie policajného prezidenta krátko pred svojim zadržaním, bolo to dva a pol roka.

• Fico nemá poslaneckú imunitu, tá bola zrušená v roku 2012. Parlament rozhodoval iba či umožní prokurátorovi (nie vyšetrovateľovi) podať návrh na vzatie do väzby. Trestné stíhanie nepokračuje na slobode, bolo zastavené v novembri 2022 (uzávierka knihy však zrejme bola v lete 2022).

• Fico nehovorí o „našich ľuďoch“. Zľudovený výraz pochádza od policajta, ktorý ním inštruoval svojho podriadeného, aby nepokutoval Baštrnáka za dopravný priestupok.

• Vo voľbách v roku 2020 Smer neskončil na treťom, ale na druhom mieste.

• Matovičovo občianske združenie z roku 2010 sa volalo iba „Obyčajní ľudia“. Nezávislé osobnosti pribudli až v názve politickej strany založenej v roku 2011.

• Rovná daň z príjmu a DPH zavedená za ministra financií Mikloša nebola v sadzbe 10, ale 19 %.

• Predseda SNS Danko sa volá Andrej, nie Anton.

• Nemocnica Penty v Michalovciach z roku 2017 nebola prvou nemocnicou postavenou na Slovensku po revolúcii, tou bola štátna nemocnica sv. Michala v Bratislave z roku 2015.

• Matovič sa nepridal o organizátorom protestov proti Ficovi z roku 2018. Naopak, organizátori výslovne nepustli medzi seba ani na nedovolili vystúpiť politikom, ktorí sa na to aj patrične sťažovali.

• Pandémia covidu neprišla "sotva sa [Matovič] ujal vlády", ale tesne predtým. Prvé protipandemické opatrenia (ako Kosatík aj neskôr píše), zavádzala ešte Pellegriniho vláda.

• Volodymyr Zelenskyj nie je ukrajinský premiér, ale prezident.

• Ľudovít Štúr nevymyslel slovenčinu, bol autorom a propagátorom dovtedy najúspešnejšieho pokusu o štandardizáciu jej gramatiky a lexiky. Označenie Štúra za „prvého buditeľa“ obstojí, ak sa pod výrazom „prvý“ myslí hlavný, najvýznamnejší, nie však prvý v časovom zmysle. Kontext žiaľ nepomáha určiť, ako to autor myslel.

• Horthyho vláda v Maďarsku nie sú len tridsiate a štyridsiate roky, vládol od roku 1920 (ako to Kosatík ďalej tiež píše, vážne, on to po sebe nečítal?).

• Kosatík píše, že Orbán nezačínal v úplnej opozícii voči socializmu. V skutočnosti bol na začiatku kariéry antikomunista a liberál.

• Zákon o používaní jazykov národnostných menším sa nezmenil tak, že namiesto podmienky 20 % obyvateľov obce hlásiacej sa k menšine sa zaviedla možnosť úradovať v menšinovom jazyku "v regiónoch s príslušným zastúpením menšín, o čom rozhodnú samy samosprávy". Podmienka 20 % sa iba znížila na 15 %.

Okrem faktických chýb krívajú aj mnohé interpretácie. Poďme na to:

• Česi sprostredkujú Slovákom hodnoty Západu ako takého a sú pre Slovákov kultúrne tým, čo pre Čechov Nemci. Fakt. Bez komentára.

• Prezentovanie slovenskej politiky ako boj dobra so zlom, z ktorého kričí, komu Kosatík fandí (neprekvapivo neoliberálnej pravici, čo je úplne legitímne, ak je to priznané a nie skryté do rozprávkovej terminológie). Až trápne vyznievajú ódy na Mikloša (najschopnejší medzi slovenskými ekonómami), Radičovú (špičková sociologička, hehe, opýtajte sa sociológov), či dokonca, a to sa podržte, Magdu Vášáryovú (má neskutočnú šírku intelektuálneho záberu a je zosobnením zodpovednej profesionality v každej činnosti, ktorej sa venuje). Korupcia v radoch Dzurindovej vlády je eufemisticky zaradená medzi „chyby“. A tak ďalej, a tak ďalej.

• Neustále preceňovanie slovenskej religiozity, čo je inak jeden z najčastejších českých stereotypov o Slovákoch. Odvolanie arcibiskupa Bezáka bolo podľa Kosatíka „jedným z kľúčových momentov modernej slovenskej histórie, kedy sa rozhodovalo o národnej budúcnosti“. Hoci ma jedna katolícka známa v tom čase obvinila, že Bezáka podporujeme len my ateisti, v skutočnosti boli veľkej časti spoločnosti hádky vnútri RKC ukradnuté. Kresťanov máme necelých 70 %, katolíkov necelých 56, bez vyznania necelých 24 a nezistených 6,5 %. Politickú agendu cirkvi stabilne podporuje okolo 20 % ľudí (ako vidno na výsledkoch volieb či referenda z roku 2015). Vážne všetci masovo nekľačíme každú nedeľu v kostole a nerobíme životné rozhodnutia podľa farára. Niektorí áno, ale zďaleka nie toľko, koľko si Kosatík myslí.

• Konšpirácie. Udalosti pri páde Radičovej vlády „nasvedčovali domnienke, že Sulík konal po dohode s Ficom“. Toto vážne nikto netvrdí ani netvrdil, ani to, že by s Kočnerom „kul plány, ako zosadiť premiérku Radičovú“, alebo by bol „napojený na Fica a jeho ľudí viac než tesne“. Niekoľko strán konšpirovania o Gorile – kto ju vytvoril, prečo, nie je náhodou celá sfalšovaná? Okolnosti odpočúvania a vzniku nahrávky sú v skutočnosti dobre známe a podrobne popísané minimálne od roku 2012, keď vyšla Nicholsonova kniha. Na druhej strane, podrobnosti o rozdelení vplyvu „akcionárov“ v Smere a o ich fungovaní sú predkladané ako potvrdené fakty. „Zbitá maďarská študentka Hedviga“ – to sa kedy potvrdilo? Z traumatického nevyšetreného príbehu Kosatík inak uvádza výhradne tie časti, ktoré zapadajú záveru, ktorý si vopred určil – nič o vyhodení vicepremiéra pre ľudské práva a menšiny z nemocnice samotnou Hedvigou a následnom prijatí politika SMK a angažovaní právneho zástupcu – poslanca za SMK, nič o „Dunai“ napísanom perom, ktorý nezanechal žiadne stopy na chrbte, ukradnutých dokladoch poslaných obeti späť z vedľajšej dediny so známkou nalepenou jej slinami, atď. „Politický štýl, ktorý sa nezastaví ani pred vraždením – v roku 1996 rovnako ako v roku 2018“. Kuciaka akože zavraždili na objednávku vlády? Kuciak bol vraj zavraždený „kvôli politike“. Aktuálna vyšetrovacia verzia ako motív spomína škodenie nekalým podnikateľským aktivitám Kočnera, to je politika? Vraj boli „obavy z násilia, ktoré by Ficov režim (!) dokázal zinscenovať“. Okrem úsmevnej terminológie (dobrí majú vládu, zlí majú režim) je to tak absurdný výmysel, že sa na tom už nedá ani smiať. Kočner vraj „pomáhal riadiť činnosť organizácie Čistý deň“, kde boli dievčatá „fakticky väznené a nútené k prostitúcii“, tak, že „pomáhal získavať vplyvnú klientelu, od ktorej získaval čiastočne vďaku a čiastočne informácie, ak sa ju rozhodol vydierať“. To sa Kosatíkovi snívalo? V prípade mal byť vraj „zaangažovaný jeden z Ficových poradcov“. Z kontextu vyplýva, že ním mal byť Richter, ktorý nebol Ficov poradca, ale minister práce politicky zodpovedný na rezort, ktorý udelil (a po prevalení kauzy odobral) Čistému dňu licenciu. Kočner vraj zapracoval, aby Richtera parlament neodvolal. Asi musel veľmi presviedčať koaličných poslancov, aby neodvolali vlastného ministra. Kočner sa vo veci angažoval v prospech Čistého dňa, ale neúspešne.

• „Všetky vlády SDKÚ-DS boli nútené pracovať pod vražedným mediálny tlakom.“ Nie vlády Smeru, proti ktorým aktívne a neskryte bojovali úplne všetky relevantné médiá, ale vlády SDKÚ-DS, ktorá organizovala priateľské pitky a žranice pre spriatelených novinárov, s ktorými si Dzurinda a jeho ministri tykali (ako píše Nicholson v Gorile). Kosatík asi roky čítal nejaké iné noviny. Alebo žiadne.

• Pád Fica sa podľa Kosatíka udial tak, že po vražde Kuciaka ľudia „pochopili a vyšli do ulíc“ a na protestoch sa „zišla celá slovenská spoločnosť“. Toto by si mimochodom zaslúžilo serióznu analýzu – domnievam sa však, že ľudia, ktorí protestovali proti Ficovi v roku 2018, boli jeho odporcami dlho predtým, a vražda ich iba zmobilizovala. Skutočne neprotestovali masy precitnutých bývalých voličov Smeru v Handlovej a Poltári. Ďalej Kosatík píše, že Ficovom osude vraj rozhodlo, keď ho Kiska verejne vyzval na odstúpenie, a ešte ďalej, že Fica donútil odstúpiť Matovič. V skutočnosti to bol Béla Bugár hroziaci odchodom z koalície, nie Kiskove výzvy z lyžovačky ani Matovičovho vrieskanie. Pochybné je aj tvrdene, že ľudia si spontánne tlačili tričká „Fico chráni zlodejov“ – distribuovalo ich OĽANO.

• Amatérske historizovanie. Podľa primárnych prameňov existoval len „akýsi“ Pribina, a „pokiaľ by išlo o územného pána (knieža), autor by to asi zaznamenal“. Je pravda, že príbeh o popri sebe existujúcom Moravskom a Nitrianskom kniežatstve, z ktorých prvé dobylo druhé, je pochybný, a existujú seriózne teórie, že vyhnanie Pribinu bolo skôr výsledkom vnútorného mocenského boja. Ak však bol Pribina len „akýsi�� niktoš, ktorý pravdepodobne nebol žiadnym územným vládcom, ako potom vysvetlíme jeho ďalšie pôsobenie v Blatnohrade ako, ehm, územného vládcu? Prečo sa Ľudovít Nemec unúval zverovať vládu nad Panónskym kniežatstvom tomuto akémusi nevieme komu? Ibaže by sa Kosatík tak ďaleko nedočítal.

• Nesúhlas s bombardovaním Juhoslávie v roku 1999 je prejav príklonu k extrémnej pravici.

• Liberalizmus zmobilizoval svoje sily a zvíťazil nad Mussolinim, Hitlerom, Stalinom a Brežnevom. Liberalizmus.

• Pellegrini vraj v parlamente presadzoval sporné návrhy zákonov prospešné oligarchom – ako jediný príklad sa uvádzajú „zákony spojené s vyvlastňovaním pozemkov pri stavbách komunikácii“, čo je zrejme narážka na zákon z roku 2007, ktorý umožnil stavať diaľnice na pozemkoch pred ukončením konania o vyvlastnení, a ktorý zrušil Ústavný súd v roku 2011. Ako pomohol oligarchom, to neviem, pretože znižoval práva vlastníkov pozemkov. Kosatík nespomína, že prakticky rovnaký zákon prijala aktuálna koalícia bez záujmu médií vo februári 2022.

• Vyoutovanie osoby proti jej vôli je prejav homofóbie. Presne toho sa Kosatík dopustil.

• Pochybné interpretácie v zahraničnej politike. USA „v 20. storočí celkom dvakrát, v oboch svetových vojnách, zachránili Európu“. Ak si pamätám správne, minimálne koniec 2. svetovej vojny v Európe umožnila spolupráca Spojencov, ktorá vyčerpávala nacistov na dvoch frontoch súčasne. „Veľký Putinov podporovateľ Orbán“. Nedostatočná kritika sa predsa nerovná veľkej podpore. Z prieskumu, podľa ktorého iba 17 % Slovákov považuje USA za hlavného strategického partnera, Kosatík usudzuje, že USA sú na Slovensku považované za nepriateľa, aj keď takto otázka nestála a z odpovede nič také nevyplýva. Interpretácia obrannej dohody s USA ako „dohody o americkej pomoci“ je tiež, povedzme, úsmevná.

• Čaputová by potrebovala „aspoň švajčiarsku gardu, ktorá by zrezala do jaterníc každého, kto by ju chcel vystaviť prípadným svojim ďalším odporným sprostotám“. Ani neviem kde začať – pri porovnaní s pápežom, pri sexizme, pri vyzývaní na politické násilie voči nekorektným kritikom političky?

• Gyimesi je vraj jeden z najvplyvnejších politikov na Slovensku.

• Rámcovanie zlepšovania a zhoršovania slovensko-maďarských vzťahov podľa toho, či vládlo SDKÚ alebo Smer, a nie podľa toho, či bola súčasťou koalície maďarská strana. Počas koalície s Mostom Fico vraj zmiernil protimaďarskú rétoriku. Zmiernená protimaďarská rétorika by stále musela byť nejaká protimaďarské rétorika, v rokoch 2016 – 2020 však boli slovensko-maďarské vzťahy v podstate bezchybné.

Bonus: „dodnes nie je jasné, či Budajovi bolo či nebolo preukázané, že bol „agentom“ tajnej polície. Nuž, nebolo, jeho spis nikdy nikto nevidel a možnosť včas ho stopiť mali iba jeho politickí nepriatelia, ktorí nemali dôvod to robiť. Ak by bol Budaj agentom, dávno by sme to asi vedeli“. Kniha vyšla koncom roka 2022. Budajov spis ŠtB bol zverejnený začiatkom roka 2023.

[Tatiana Jančáriková · Rating 2 out of 5]

"Stredni Evropa po roce 1989 je prehlidkou promarnenych sanci a ztracenych moznosti. Vsechny ty zeme mohly zrovna tak budovat demokracii, ale z nejakeho duvodu, asi ze ony spolecnosti nejsou obcansky dost silne, se vsude prosazuji charismaticni vudci. Jeden za druhym a vsichni do jednoho tvrdi: Raj existuje, ja vim, kde je, a kdyz me budete poslouchat, tak vas tam zavedu."

Toto nebude prva ani posledna negativna recenzia na knihu ceskeho historika Pavla Kosatika Slovensko 30 let pote. Parafrazujuc znamy korporatny vtip "this meeting should have been an email", hovorim, "tato kniha mohla byt len novinovym clankom". Chodia chyry, ze povodne mala byt poslednou kapitolou o dost uspesnejsieho Slovenskeho stoleti.

Z 30 let pote citit lenivost - pri resersovani (ako sa docitame v podakovaniach, autor ju vystaval na zaklade clankov a medialnych vystupeni typickych slovenskych talking heads - mohol si dat aspon namahu zhovarat sa s nimi sam) aj v usudkoch (harakiri vlastnej vlady Richardom Sulikom pri hlasovani o eurovale sa mu zda nelogicke, tak si zakonspiruje, ze Sulik konal po dohode s Ficom. Nuz, Occamova britva pri excelovskych libertarianoch vzdy neplati.)

Niektore tvrdenia v knihe su slendrianske (Kocneruv pritel Jaromir Ciznar), ine de iure nesedia (Kocner ako objednavatel Kuciakovej vrazdy), niektore su mierne cringe (Caputova by potrebovala ve slovenske politice vic slusnejsich muzskych partneru. Nebo alespon svycarskou gardu, ktera by serezala do jitrnic kazdeho, kdo by ji chtel vystavit pripadnym svym dalsim odpornym sprostotam).

Zopar casti je tak trochu zalovatelnych (Pellegriniho homosexualni orientace byla na Slovensku verejnym tajemstvim) a niektore budia dojem, ze si autor miesto spravodajskych zdrojov precital true crime Arpiho Soltesa (Kocner pomahal ridit skrytou cinnost organizace Cisty den, oficialne zarizeni pro resocializaci drogove zavislych divek, ktere zde byly fakticky vezneny a nuceny k prostituci.)

Nezachrani to ani par vtipnych postrehov (Do EU Slovensko vstoupilo jako samostatna zeme. Tak znelo od roku 1990 prani Slovaku, kteri nechteli, aby si je i v evropskem spolecenstvi vsichni nadale pletli s Cechy. To se nestalo, zacali si je vsak plest se Slovinci a tezko uz to asi nekdy bude jinak.) ci trefnych diagnoz (Jsou politici, za kterymi lide jdou, protoze uverili v jejich vizi. Nechali se jimi presvedcit, ze to, co chteji se zemi udelat, je spravne. A pak jsou lide, kteri nasleduji politiky vlastne z nepolitickych pohnutek. Oblibuji si je na stejne nehlubokem principu, na jakem si jindy zamilovavaji hvezdy pop music. Nepatraji po jejich myslenkach, ale nechavaji se uhranout jejich charismatem. Nezadaji, aby byl politik lepsi nez oni, jako tomu bylo napriklad za Masaryka. Niceho se naopak neboji tolik, jako toho, ze by nekdo mohl lepsim byt. Chteji takoveho, ktery je 'jako oni', popripade jeste horsi: sasek a klaun, kteremu se budou moci smat.)

Ale najviac mi liezol na nervy stokrat prevareny narativ o politike ako boji dobra so zlom. To uz si skor precitajte Hrobarov slovenskej politiky od Rada Bata, ktory prinasa originalnejsi pohlad na politiku ako kontrast remesla a kompetentnosti s nekompetenciou a dobrymi umyslami.

[Jakey · Rating 3 out of 5]

Zajímavý pohled na posledních 30 let politiky samostatného Slovenska a nejen to. Autor se snaží vykreslit jednoduše a pochopitelně jak se politika na Slovensku vyvíjela od Mečiara, přes Dzurindu až po Fica a Matoviče. Dostává se také na problém menšin a kultury na Slovensku.


Nicméně místy mi přišlo, že některým důležitým věcem je věnováno málo prostoru a často tak dochází k převážení autorova pohledu a názoru, nad analytickou částí. Celý pohled na politiku Slovenska pak působí povrchně a nedostává se do hloubky.
Důležité je také zmínit, že autor je Čech a často mi přišlo, že problémy Slováků vidí přiliš jednoduše, nebo že Slováky přiliš rychle odsuzuje za jejich počínání.

[Jakub Dovcik · Rating 3 out of 5]

Kniha pravdepodobne určená skôr pre českého čitateľa, je pre toho slovenského mimoriadne plytká. Kosatík prechádza postupne cez dôležité momenty posledných 30 rokov, ale kniha má nádych takého skôr semi-intelektuálneho cestopisu po bývalej súčasti československého štátu, než hlbokého ponorenia sa do kľúčových tém. V závere knihy je uvedený zoznam ľudí, ktorým je autor vďačný za rozhovory a ono má človek naozaj pocit akoby ich premýšľanie a pohľady (ktoré sú napríklad u Michala Vašečku relatívne jasné známe a značne zjednodušujúce) boli drvivou väčšinou toho, čo je v knihe.

Výsledkom potom je, že aj keď má autor unikátnu príležitosť zamyslieť sa nad niektorými otázkami slovenských dejín z odstupu a iného pohľadu než by to urobila slovenská autorka - napríklad nad otázkami úspešnosti/podstaty Dzurindo-Miklošovských reforiem či Ficovho pozicionovania sa v oblasti ekonomickej istoty - táto šanca ostáva až na niekoľko oblastí dosť nevyužitá. Namiesto toho dostaneme klasický shtick o hrozbe neliberálnej demokracie, mierne patetických zdôraznení potreby pre občiansky aktivizmus a engagement či komických zjednodušení o tom, ako sme v podstate jedn adedina a každý sa tu skoro s každým pozná.

Pre mňa osobne boli v knihe asi tri celkom zaujímavé momenty. Prvá je na začiatku knihy, keď Kosatík hovorí o tom, ako bolo VPN politicky a psychologicky nepripravené na prevzatie moci a cituje výrok Martina Bútoru o tom, prečo sa Budaj dostal k moci (a nie predstaviteľ Gálovského krídla VPN): „Dostal se do role lídra i proto, že se o ni ucházel" řekl o něm sociolog Martin Bútora.
Jako by tim naznačoval, že jiní možná byli lepší - ale copak muže být politikem ten, komu je moc lhostejná?" Pre mňa je tooto zaujímavým vystihnutím problematiky toho, prečo náš disent a "muži novembra" neboli schopní efektívne vytvoriť alternatívu k ľuďom ako Mečiar či Fico - lebo nechceli a nerozumeli moci a nutnosti politického lídra chcieť ju.

Druhá zaujímavá časť je pri konci knihy pri diskusii vzťahov s menšinami, aj keď nepochopiteľne Kosatík nespomenie pri diskusií "otepľovania vzťahov" s Maďarskom počas Dzurindových vlád, že SMK bola 8 rokov súčasťou oboch koalícií. Zaujímavo tam diskutuje rast maďarského nacionalizmu v skorých 90.-tych rokoch a obnovení roly Trainovu vo verejnom diskurze v Maďarsku, ako aj vplyv peňazí z Budapešti a asimiláciu slovenských Maďarov (aj ked Gymesiho nazval "jedným z najplyvnejších politikov na Slovensku). Jeho argument, že Slovensko má dnes znovu príležitosť byť štátom poskytujúcim občianske práva a kvalitu verejného a demokratického života (ako to bolo počas prvej ČSR) pre Maďarov, je zaujímavý a nie vždy prítomný v slovenskej verejnej debate. Mimoriadne citlivo, aj keď krátko, tiež hovorí o absentujúcom mieste Rómov v našom vnímaní občianskej spoločnosti.

Tretia zaujímavá čast je kapitola o Ľudovítovi Štúrovi a jeho panslavizme. Prinútila ma uvedomiť si, že o Štúrovi v podstate neviem takmer nič a naša koncepcia jeho historického odkazu je mimoriadne limitovaná.

Mierne iritujúe sú chyby ktoré mali byť odhalené pri základnom proofreade - napríklad že sme vstúpili do Schengenu v roku 2004 alebo pomýlenie si toho, kedy bol Daniel Lipšic ministrom spravodlivosti (2002-2006, nie 2010-2012, vtedy bol na vnútre). Určite, na podstate tej knihy to nič nemení, ale človek má z toho trochu pocit ako keby bola písaná príliš narýchlo a zbrkle.

Pre českých čitateľov môže byť táto kniha bezpochyby zaujímavou sondou do moderných slovenských dejín, no obávam sa, či to čo dostanú bude dostatočne podnetné pre zamyslenie sa a nielen pobavenie o našich provinčných hádkach. To je mimochodom ďalší zo zaujímavých bodov ktorý ponúka Kosatík - že slovenskí politici zvyknú riešiť priveľa vecí na verejnosti a príliš zdieľať svoje vnútorné boje s voličmi. Nuž, sedí to, ak nás človek fakt vníma ako menšie, uzavreté spoločenstvo - politickú dedinu.

[Róbert Šedivý · Rating 4 out of 5]

Skvelé čítanie, pretože človek sa v umnom prehľade a vo vítanej skratke dozvedá o tom, čo sa v jeho krajine dialo. A pritom názorovo vycibrené s množstvom obdivuhodných postrehov - niektoré sú naozaj brilantné.
Škoda len, že sa autor trochu opakuje. Zamrzelo kopu typicky "detsky" českých chýb pri transkripcii (strana Smer nie je Směr, strana Sme rodina nie je Jsme rodina) atď.
Celkovo si myslím, že taký mesiac redakčnej práce - tak prepotrebného na vykysnutie - by tejto knihe neuškodil.

[Martin Dubéci · Rating 3 out of 5]

Kniha viac pre české, než naše publikum. Pre každého, kto detailnejšie sleduje naše dianie veľmi z vrchu.

[Michael · Rating 3 out of 5]

Co autorovi chybí v hloubce analýzy, to vyvažuje silnými názory na dění na Slovensku. Nemyslím si, že je to dobrý trade-off.

[Jan Gruber · Rating 2 out of 5]

O politice bez politiky. Dlouhé, únavné a opakující se moralizování. Dobří proti špatným. Černobílá šablona. Nejméně o třídu horší než Slovenské století.

[Ladislav Mozny · Rating 1 out of 5]

Na rozdil od jinych Kosatikovych knih extremne slabe. Dovidame se vic o autorovych politickych nazorech, nez o Slovensku

[Michal Pivarči · Rating 4 out of 5]

"The Slovaks think they are a weak nation because they have a short history. They start more or less with Štúr in the 1830s and 40s, when many nations were either at their peak or just past it. Some nations have only been recalling their former glory since then. The Slovaks would like to be like that too. Old. But they are young. No one else except themselves gives a damn."

Where he had left off in The Slovak Century (Slovenské století), Kosatík originally wanted to continue with a book of feuilletons, or perhaps interviews from his travels through Slovakia, but as the Slovak elections approached, he noticed that the last time Czechs (perhaps) understood Slovak affairs was in the 1990s, that in fact that was the last time they had a personal connection to them, and that the last 30 years needed to be summarized for them in a comprehensive way. But the rush has taken its toll. Mistakes and fabulations are followed by cringe-worthy ideas (such as that Zuzana Čaputová needs more decent male partners in Slovak politics), only the surface is scratched and no social developments or trends are actually discussed.

But it is still the great narrator Kosatík, who is never boring and knows how to highlight interesting points. On issues of culture and minorities - the Hungarian question, which is difficult for Czechs to understand, and the absence of Roma in our perception of civil society, which, on the contrary, is not very hard to imagine. Or on seeing our history, be it Czech or Slovak, as the history of a place and not of a nation. After all, not just Hungarians need to talk about heroes such as Matúš Čák Trenčanský, Juraj Thurzo, Imrich Thököly, František II Rákóczi or Andrej Hadik as their own, since during the 150 years of Ottoman occupation, the Upper Lands were in fact the only Hungary that was left. "We are not only the heirs of peasant rebels, but also of castle lords, townsmen, bishops, merchants, tollmen, innkeepers, prostitutes, robbers and bandits..., stonemasons building our cathedrals in German cities" (Ľubomír Lipták).

"The philosopher Karel Kosík, one of the few who stood out, once wrote: "The Czech question is a world question, but the practical test of this worldness is the Slovak question. In a sense, we can even say that the essence of the Czech question is the Slovak question.' He was paraphrasing Masaryk's speech of 1922, in which the then Czechoslovak president referred to the only truly 'Czech' question as the German one, i.e. the future participation of Czech Germans in the Czechoslovak government, which had been achieved in 1926. At the same time, Kosík, like Masaryk, was also naming the difficulty of the Czechs in coming to terms with both questions. Their difficult struggle for self-transcendence.

The Czechs did not succeed in their Slovak question, let it be said for the last time in this place, in the common state. It is therefore hardly surprising that since 1992 they have found it so difficult to find their place in a common Europe. The meaning of their presence in it. As Eurosceptics, they have for years criticised and de facto tried to dismantle the European Union in the same way as they dismantled Czechoslovakia before. In 1918, some of their ancestors believed they were capable of more than just a Czech national synthesis, but their descendants were not up to the task. We should try to be better than them."

[Juraj Púchlo · Rating 4 out of 5]

Autor opäť výstižne popisuje udalosti na Slovenku, i keď niekde by sa dalo polemizovať nad interpretáciou a dátami. Napríklad použil výraz „zlepila“, ktorý bol účelovo vytvorený a má podobne mylné negatívne konotácie ako „rozdeľovník“ v názve Česko-Slovensko (správne je to spojovník, spája, nie rozdeľuje). Všíma si aj kauzu Bezák a tvrdí, že na to, že sme sekulárny štát, sa u nás cirkev pomerne často montuje do politiky. Hlbší historický kontext prečo je to tak, je opísaný v jeho predošlej knihe Slovenské století. Osobne mi tu chýba podrobnejší popis „eurovalu a pádu Radičovej vlády“, avšak tieto udalosti mapuje vo svojich knihách Rado Baťo. Škoda, že na Slovensku nemáme viacero takýchto literárnych Kosatíkových pohľadov „z vonku“ a Baťových pohľadov „z vnútra“.