„Nazywam się Wilhelm Brasse. Jestem fotografem. Od września 1940 roku byłem więźniem w obozie koncentracyjnym w Auschwitz. Wykonałem ponad 50 tysięcy zdjęć do obozowych kartotek oraz dokumentację eksperymentów doktora Mengelego” – tak swoją opowieść zaczyna człowiek, którego zdjęcia stały się dowodem zbrodni przeciw ludzkości.
Wilhelm Brasse, dwudziestotrzyletni mężczyzna z Żywca, trafił do Auschwitz. Spędził tam ponad cztery lata i na zlecenie nazistów prowadził dokumentację fotograficzną. Po wojnie jego zdjęcia obiegły cały świat, dając świadectwo tragedii ponad miliona osób. Brasse po tym, co widział w Auschwitz, nigdy nie wrócił do zawodu. Mroczne wspomnienia z obozu nie pozwoliły mu wykonywać zwykłych fotografii.
Byłem fotografem w Auschwitz to pierwszoosobowa relacja z obozowego piekła.
*** For all the spoilers ahead you’ll have to blame the Nazis and Wilhelm Brasse, definitely not me ***
They took away his name but gave him a task — something that identified him even better — taking pictures. He was ordered to take photos of prisoners, Doctor Mengele “scientific experiments”, executions, gas chambers... — in general, portraits of life (death) on camp...
The Nazis of Auschwitz experienced a sadistic pleasure in their war crimes. They needed to revisit their hideous acts as a source of enjoyment. (F***ing creeps!!!). That’s why they needed a competent photographer! That’s why they needed him! And that was his passport to survivance!!!
But he needed more than just surviving! He wanted something higher! A cause! Something to fight for! A noble project! And he found one: he had to save those photos to show the whole world all the terror that once upon a time happened in Auschwitz. And he was willing to risk his own life to accomplish that purpose!...
Bol som fotografom v Osvienčime je osobná spoveď bývalého poľského väzňa Wilhelma Brasseho, ktorý bol viac ako štyri roky väznený v koncentračnom tábore Osvienčim. Jeho fotografie, ktoré v tábore vytvoril patria k jedným z dôkazov, ktoré obleteli svet a na základe ktorých bolo podané svedectvo o zverstvách, ktoré sa tam diali.
Tento desivý pohľad spracovaný do knižnej podoby na základe memoárov je veľmi emocionálny ešte viac, keď si čitateľ uvedomí, že je to skutočný príbeh. Wilhelm bol nútený do pozície táborového fotografa, čím zvečnil utrpenie nevinných ľudí, ale aj samotné obete experimentov. Poznačilo ho to natoľko, že sa už nikdy viac v živote fotografovaniu nevenoval. Je to neľahké, hlboké čítanie, ale o to dôležitejšie. Detailne opísané osudy ľudí, bežné dni v tábore a neľudskosť podaná bez akejkoľvek servítky. Vďaka Wilhelmovi Brassemu sa ocitnete priamo v táborovom pekle a budete z každej stránky cítiť zúfalstvo, túžbu po slobode, vnútorný boj a v neposlednom rade brutalitu. Veľmi realistické podanie osudu v knižnom spracovaní patrí k jedným z najlepším, ktoré som mala možnosť čítať a rozhodne knihu odporúčam, ak sa zaujímate o túto tému.