What do you think?
Rate this book
Scholasticism: Personalities & Problems Medieval Philosophy
Personalities and Problems of Medieval Philosophy [Apr 01, 200...
192 pages, Paperback
First published January 1, 1960
5 people are currently reading
216 people want to read
About the author
Josef Pieper
124 books316 followersJosef Pieper was a German Catholic philosopher and an important figure in the resurgence of interest in the thought of Thomas Aquinas in early-to-mid 20th-century philosophy. Among his most notable works are The Four Cardinal Virtues: Prudence, Justice, Fortitude, Temperance; Leisure, the Basis of Culture; and Guide to Thomas Aquinas (published in England as Introduction to Thomas Aquinas).
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 17 of 17 reviews
February 1, 2026
TRI VETY
1. Pieper podáva veľmi stručný a selektívny (v pozitívnom slova zmysle) pohľad na stredoveké myslenie a scholastiku ako takú.
2. Na čiastkových problémoch stredovekého myslenia a dejín Pieper ukazuje, ako sa z trosiek antického sveta znovuzrodila tradícia, ktorá musel najprv kopírovať, osvojiť si a zhrnúť, aby následne na základe tohto nahromadenia starej múdrosti sama začala premýšľať.
3. Naprieč rôznymi stredovekými obdobiami Pieper ukazuje, ako vznikla idea fides et ratio, ako sa snažila obhájiť svoju opodstatnenosť, až následne pre svoju náročnosť došlo k jej popretiu a odmietnutiu, pričom Pieper sa nebojí použiť slová rezignácia na jednotu viery a rozumu.
DOJMY
Za mňa najlepšia kniha o stredovekom myslení a filozofii, akú si môžete v našom prostredí kúpiť a prečítať. Samozrejme, moje hodnotenie je relatívne, ale predsa ponúknem pár dôvodov, prečo si to myslím. Z praktického hľadiska je kniha veľmi útla, rýchlo sa číta, je jednoducho napísaná (sú to prednášky) a je preložená do češtiny. Čo je však dôležitejšie, kniha čitateľovi dá oveľa viac, ako očakáva, keď ju berie do rúk. Nie sú to len dejiny stredovekého myslenia. Je to v istom zmysle pozvanie do myslenia samotného. Pieper nielenže popisuje, čo si kto myslel. On premýšľa so stredovekými autormi, argumentuje, vysvetľuje, ukazuje na nedostatky tej-ktorej myšlienky, prináša vlastné myšlienky a v neposlednom rade aktualizuje celé stredoveké myslenie pre dnešné časy. To všetko robí na veľmi malej ploche bez zbytočného pretlaku slov (čo sa mne vôbec nedarí). Kniha je tak plná inšpiratívnych a podnetných myšlienok, ktoré majú svoju hodnotu dodnes. A k tomu všetkému to sú dejiny stredovekého myslenia, takže sa pri čítaní stretnete so všetkými významnými postavami stredovekej filozofie, i keď niektorí dostali naozaj len malé cameo (čau, Maimonides).
AKO MA KNIHA ZMENILA?
Vyššie píšem, že je to kniha veľmi podnetná. tak by sa patrilo povedať, v čom ma podnietila.
- V prvom rade vytvorila v mojej hlave dejinnú líniu a príbeh, ktorým premýšľam o stredovekom myslení a stredoveku vôbec.
- Od prvého prečítania si myslím, že v rovnakej situácii, v akej bol Boethius alebo Cassiodorus na počiatku stredoveku, sa dnes nachádzame aj my, a teda, že v našej spoločnosti je obrovská potreba po scholastickom zhromažďovaní a osvojení si poznania tradície. Bez tejto tradície naša túžba samostatne myslieť bude neprestajne produkovať staré myšlienky a myslieť si, aké veľmi sú nové (niektorí si to aspoň priznajú, však Deep Work).
- Uvedomil som si - a to je vyslovene Pieperova myšlienka - že v žiadnej dobe, ani v stredoveku, nebola viera samozrejmosťou, ale že aj stredovek o pravú vieru musel bojovať a aj keď formálne to bola doba kresťanská, v hĺbke to bola doba rovnaká ako tá naša.
- Uvedomil som si - a toto je doslovná citácia Pieperovej myšlienky, - že nestačia len učitelia, ktorí si dokážu získať pozornosť, a na strane prijímajúcich nestačia len schopnosť a živá vôľa učiť sa. Aby mohlo dôjsť k predávaniu tradovaného z pokolenia na pokolenie, je nutné niečo úplne iné - a je úplne jasné, že bez takéhoto tradovania nie je žiadne uchovávanie a už vôbec nie nejaké obohacovanie prevzaté z tradície. Nutná je taktiež škola - škola chápaná v úplne zvláštnom, pôvodnom slova zmysle scholé, čo znamená toľko, čo miesto voľna, prázdnoty. To znamená, že uprostred ľudského spoločenstva musí existovať slobodný priestor, v ktorom mlčia požiadavky uspokojovania potrieb a zaisťovania existencie, priestor, kde nehrá rolu účelnosť a služba praxi a pod ktorého ochranou môže bez prekážok prebiehať vyučovanie a učenie sa - a vôbec vládnuť starosť len o pravdu a nič iné. (33)
ZHRNUTIE A POZNÁMKY
1. Stredoveká filozofia začína Boethiom v roku 529.
2. Vo svojej podstate je to kresťanská filozofia nových národov, ktoré sa snažia osvojiť si antické dedičstvo.
3. Osvojenie si tohto dedičstva si vyžaduje ovládnuť materiál, ktorý je cudzí, má vlastný jazyk a slovník, ale hlavne vlastné zmýšľanie a históriu.
4. Toto osvojenie nazývame scholastikou, počas ktorej sa dôraz kladie na zozbieranie, usporiadnie, naučenie sa a vyučovanie tradície na úkor originality a nového vlastného myslenia.
5. Končí, keď sa táto misia podarí a bohatstvo klasiky je osvojené.
6. Boethius symbolicky predstavuje počiatok stredoveku a pôsobí vo svete, s ktorým nie je na jednej vlne (germansky, negrécky, nekatolícky)
7. V prvom rade bol prekladateľ Aristotela a Platóna do latinčiny a pojmotvorca pre celú nasledujúcu filozofiu.
8. Prekladal oboch, aby zachoval všetko, neselektoval, nepreferoval, aby bol možný dialóg.
9. Vo Filozofii utešiteľke rozoberá zmysel života a mlčí o Kristovej odpovedi.
10. V jeho najväčšom diele vidíme človeka, ktorému zobrali všetko a predsa hľadá, čo mu ostalo a hovorí, že máme len to, čo si osvojíme pripodobnením a zvnútornením a čím sa staneme.
11. V inom diele Opuscula Sacramento sa snaží Trojicu vysvetliť rozumom bez Písma a formuluje základ scholastiky v spájaní viera a rozumu.
12.Cassiodorus založil kláštor Vivarium, pokračoval v Boethiovom diele a spísal Institutiones - návod a zhrnutie ako učiť teológiu a slobodné umenia.
13. Scholastika bola ohrozená racionalizmom - presvedčením, že všetko možno uchopiť a vysvetliť rozumom, aj pravdy viery. Samozrejme, snaha o jednotu viery a rozumu má zmysel, lebo viera potrebuje minimálne porozumieť, čo božská reč - zjavenie - vypovedá.
14. V scholastike sa síce uvádzajú dôkazy pre vieru, ale majú iný charakter ako vedecké dôkazy dnes. Je to len obvyklé oddôvodnenie cez prepojenie pravdy viery a pravdy skúsenosti.
15. Dionýzios Aeropagita prináša korektív racionalizmu v podobe negatívnej teológie - o Bohu viac nevieme ako vieme.
16. Anselm z Canterbury chcel pravdy viery objasniť rozumom a chýbal mu dionýzovsky korektív, no i tak nie je radikálnym racionalistom.
17. Známe sú dve Anselmove formulácie - Fides quaerens intellectum a Credo utintelligam.
18. Vo svojich spisoch rozumom objasňuje vieru a prináša nutné dôvody- človek musel byť stvorený a pod.
19. Pieper obhajuje Anselma jednak tým, že jeho racionalizmus mohol ukázať svoje limity len tak, že sa preskúma, zároveň je problematický kontext, v ktorom chýbala dôvera v rozum, a tiež fakt, že samotný Anselm úprimne uznáva, že bez viery by nebol schopný získať to, čo hľadá.
20. Anselmov argument pre existenciu Boha - Hľadá arugument, ktorý by sám o sebe stačil, aby sme s istotou mohli povedať, že Boh naozaj existuje. Boh je bytosť, nad ktorú nie je možné myslieť nič väčšieho, preto musí existovať. (53) Nebol by bytosťou, nad ktorú nie je možné myslieť nič väčšie, keby sa mu nedostávalo existencie. Boh musí existovať, pretože existencia náleží k jeho pojmu. Je lepšie byť v skutočnosti, než len v mysli. Preto je nutné, aby Boh bol aj v objektívnej realite (nielen v mysli), pretože inak by akákoľvek bytosť, ktorá je aj v objektívnej realite, bola lepšia než Boh, existujúci v mysli…a teda by táto bytosť bola Bohom.
21. V 12. storočí na scénu prichádzajú tri kľúčové postavy stredoveku - Abélard, Bernard z Clairvaux a Ján zo Salisbury.
22. Abélard spochybnil pôvod Aeropagitu, prežíval zmätok, nemusel sa s Bernardom, priatelil sa s Petrom Ctihodným, mal špecifický štýl, vyžíval sa v problematických veciach, obhajoval svedomie a dôležitosť úmyslu
23. Bernard je muž kontemplácie a radikálnosti, bojuje proti všetkému, čo môže uškodiť viere, zameriava sa nevatívnu teolôgiu a všetko má slúžiť spáse, teológia aj filozofia, vystihuje ho heslo duša hľadá slovo.
24. Ján zo Salisbury je zas jeden z prvých empirikov, spoliehajúci sa na konkrétne skúsenosti, nedôverčivý voči zovšeobecneniam a syntézam,
25. Hugo od sv. Viktora zas prináša prvú sumu stredoveku, ide v línii Aeropagitu, no tiež uznáva, že všetko poznanie osoží a odporúča slobodné umenia.
26. Peter Lombardský zas napísal najpopulárnejšiu knihu Sentencií, ktorá zozbierava komentáre otcov (hl. Augustína) a bola najdôlezitejšou učebnicou teológie v stredoveku.
27. Okrem súm a univerzít dochádza k prekladu Aristotelovho diela do latinčiny z arabčiny, čo bol fascinujúci a komický proces.
28. Aristoteles však prichádza už interpretovaný, čo ma neskôr vplyv na jeho hodnotenie.
29. Aristoteles na Zapade v tom čase priniesol dve tendencie - nadšenie z osvojovania jeho náuky o skutočnosti a skepsa z tohto osvojovania.
30. Albert bol prvý teológ, ktorý v úplnosti pracoval s aristotelovými teóriami a bol jedným z prvých empirikov, vedátorov.
31. Hovorí, že konkrétne poznanie o skutočnosti získané v bezprostrednom styku s vecami, je trvalé východisko všetkého prirodzeného poznania že veciam je udelené vlastné bytie naozaj ako ich vlastníctvo a tiež, že Božie diela vôbec neuchopíme, iba ak ich pojmeme ako ony samotné.
32. Pre Alberta Veľkého ratio znamená hlavne schopnosť človeka uchopiť realitu, s ktorou sa stretáva.
33. Pravda znamená zjavnosť skutočnosti a teda pravde predchádza skutočnosť - niet pravdy bez skutočnosti.
34. Pravda vieru a pravda rozumu teda hovoria teda o dvoch rozdielnych skutočnostiach, ktoré poznávame ako ľudia a ich spojenie znamená myslieť obe tieto skutočnosti dohromady.
35. Preto je potrebné, aby človek zvažoval aj svet a teológia sa môže rozvíjať len v horizonte celej skutočnosti.
36. V stredoveku sa proti tomu stavia napr. john Peckham, tvrdiac, že sú veci dôležité a nedôležitè pre teológiu.
37. AKVINSKÝ na to odpovedá, že kto dokáže určiť, dopredu odhadnúť, čo je a čo nie je podstatné.
38. Hovorí tiež, poznanie viery predpokladá poznanie o svete,ktorý je božím dielom, aj keď môže zviesť aj k omylom.
39. Druhá skupina sa formuje okolo Sigera z Barbantu, spochybňujúce tradíciu, tváriaci sa, že to nie my, to Aristoteles, pričom prinášajú predstavu, že existujú dve pravdy, čo je počiatok konca stredoveku.
40. AKVINSKÝ mal v roku 1268 argumentovať proti obom týmto smerom, ale obhajobou reality sa mu nepodarilo vyhraniť sa proti Sigerovi.
41. Siger v niečom predstavuje propagátora filozofie dejín, keď ho nezaujíma ani tak, čo si mysli on, ako to, čo hovoria filozofi predtým.
42. Tomáš Akvinský preto jasne povedal, že zmyslom filozofie nie je dozvedieť sa, čo mysleli ostatní, ale ako to je s pravdou vecí.
43. V roku 1277 Etienne Tempier z Parížskej univerzity odsúdil 290 téz a o pár sní sa to isté stalo aj v Oxforde(Kilwarby a Peckham), i keď reálny vplyv je otázny.
44. Pieper hovorí, že je na mieste źe univerzity ako cirkevné inštitúcie chránia svoje doktríny.
45. Na druhej strane však dochádza k sporu teológie a filozofie, čo je ďalší krok ku koncu stredoveku a jeho myslenia.
46. V stredovekej filozofii naozaj existovala tendencia vysvetľovať rozumom aj veci, ktoré nie je možné vysvetliť a cez nutné dôvody sa objasňovali veci, ako to, že Boh musel stvoriť ľudî
47. Pieper to nazýva grécky necesitarizmus, ktorý potreboval dva korektívy - negatívnu teológiu a slobodu, ktorú zdôrazňoval Duns Scotus.
48. Hovorí, že Boh má absolútnu slobodu a človek nemá šancu ju uchopiť rozumom.
49. Problém je v tom, že na tejto strane bol už AKVINSKÝ, no zatiaľ čo Akvinského zo neodrádza od možnosti poznávať svet a Boha, Scotus rezignuje pre nemožnosť nájsť dokonalý argument a dôvod.
50. AKVINSKÝ by sa však pýtal, či medzi absolútnou istotou a absolútnou nemožnosťou nie je kopec medzistupňov pre ktoré to má zmysel.
51. No potom prichádza Ockham, formulujúci moderné predstavy o pravde, stojacej len a len na overených faktoch, pretože skutočnosť sama sú len holé fakty a nič viac, čo je počiatok empirizmu, pričom je fascinujúce, že jeho korene sú teologické - nemožnosť poznávať absolútne slobodného Boha. Tým sa končí stredoveké myslenie a začína novovek.
52. Pieper sa na záver pýta na prítomnosť stredoveku dnes, respektíve na niečo typicky stredoveké, čo sa nachádza v spoločnosti a nachádza tri veci:
a. osvojovanie si tradície mladými národmi (dnes je to USA)
b. toto osvojovanie je prevažne vo vnútri cirkvi (aj dnes je potreba po nezaujatom priestore bádania)
c. a súčasťou osvojovania je kladenie si teologických otázok, teda ide o kresťanskú filozofiu.
53. Stredovek nestojí podľa Piepera až tak na Sumách ako na Questiones Disputatae, ktoré sú dôkazom otvorenosti stredovekej diskusie. I keď stredoveká dišputa vyžadovala jednotný základ oboch strán, aby sa dalo diskutovať, Tomáš tvrdil, že tento základ je rovnaký pre každého - je to prirodzený rozum. (125)
1. Pieper podáva veľmi stručný a selektívny (v pozitívnom slova zmysle) pohľad na stredoveké myslenie a scholastiku ako takú.
2. Na čiastkových problémoch stredovekého myslenia a dejín Pieper ukazuje, ako sa z trosiek antického sveta znovuzrodila tradícia, ktorá musel najprv kopírovať, osvojiť si a zhrnúť, aby následne na základe tohto nahromadenia starej múdrosti sama začala premýšľať.
3. Naprieč rôznymi stredovekými obdobiami Pieper ukazuje, ako vznikla idea fides et ratio, ako sa snažila obhájiť svoju opodstatnenosť, až následne pre svoju náročnosť došlo k jej popretiu a odmietnutiu, pričom Pieper sa nebojí použiť slová rezignácia na jednotu viery a rozumu.
DOJMY
Za mňa najlepšia kniha o stredovekom myslení a filozofii, akú si môžete v našom prostredí kúpiť a prečítať. Samozrejme, moje hodnotenie je relatívne, ale predsa ponúknem pár dôvodov, prečo si to myslím. Z praktického hľadiska je kniha veľmi útla, rýchlo sa číta, je jednoducho napísaná (sú to prednášky) a je preložená do češtiny. Čo je však dôležitejšie, kniha čitateľovi dá oveľa viac, ako očakáva, keď ju berie do rúk. Nie sú to len dejiny stredovekého myslenia. Je to v istom zmysle pozvanie do myslenia samotného. Pieper nielenže popisuje, čo si kto myslel. On premýšľa so stredovekými autormi, argumentuje, vysvetľuje, ukazuje na nedostatky tej-ktorej myšlienky, prináša vlastné myšlienky a v neposlednom rade aktualizuje celé stredoveké myslenie pre dnešné časy. To všetko robí na veľmi malej ploche bez zbytočného pretlaku slov (čo sa mne vôbec nedarí). Kniha je tak plná inšpiratívnych a podnetných myšlienok, ktoré majú svoju hodnotu dodnes. A k tomu všetkému to sú dejiny stredovekého myslenia, takže sa pri čítaní stretnete so všetkými významnými postavami stredovekej filozofie, i keď niektorí dostali naozaj len malé cameo (čau, Maimonides).
AKO MA KNIHA ZMENILA?
Vyššie píšem, že je to kniha veľmi podnetná. tak by sa patrilo povedať, v čom ma podnietila.
- V prvom rade vytvorila v mojej hlave dejinnú líniu a príbeh, ktorým premýšľam o stredovekom myslení a stredoveku vôbec.
- Od prvého prečítania si myslím, že v rovnakej situácii, v akej bol Boethius alebo Cassiodorus na počiatku stredoveku, sa dnes nachádzame aj my, a teda, že v našej spoločnosti je obrovská potreba po scholastickom zhromažďovaní a osvojení si poznania tradície. Bez tejto tradície naša túžba samostatne myslieť bude neprestajne produkovať staré myšlienky a myslieť si, aké veľmi sú nové (niektorí si to aspoň priznajú, však Deep Work).
- Uvedomil som si - a to je vyslovene Pieperova myšlienka - že v žiadnej dobe, ani v stredoveku, nebola viera samozrejmosťou, ale že aj stredovek o pravú vieru musel bojovať a aj keď formálne to bola doba kresťanská, v hĺbke to bola doba rovnaká ako tá naša.
- Uvedomil som si - a toto je doslovná citácia Pieperovej myšlienky, - že nestačia len učitelia, ktorí si dokážu získať pozornosť, a na strane prijímajúcich nestačia len schopnosť a živá vôľa učiť sa. Aby mohlo dôjsť k predávaniu tradovaného z pokolenia na pokolenie, je nutné niečo úplne iné - a je úplne jasné, že bez takéhoto tradovania nie je žiadne uchovávanie a už vôbec nie nejaké obohacovanie prevzaté z tradície. Nutná je taktiež škola - škola chápaná v úplne zvláštnom, pôvodnom slova zmysle scholé, čo znamená toľko, čo miesto voľna, prázdnoty. To znamená, že uprostred ľudského spoločenstva musí existovať slobodný priestor, v ktorom mlčia požiadavky uspokojovania potrieb a zaisťovania existencie, priestor, kde nehrá rolu účelnosť a služba praxi a pod ktorého ochranou môže bez prekážok prebiehať vyučovanie a učenie sa - a vôbec vládnuť starosť len o pravdu a nič iné. (33)
ZHRNUTIE A POZNÁMKY
1. Stredoveká filozofia začína Boethiom v roku 529.
2. Vo svojej podstate je to kresťanská filozofia nových národov, ktoré sa snažia osvojiť si antické dedičstvo.
3. Osvojenie si tohto dedičstva si vyžaduje ovládnuť materiál, ktorý je cudzí, má vlastný jazyk a slovník, ale hlavne vlastné zmýšľanie a históriu.
4. Toto osvojenie nazývame scholastikou, počas ktorej sa dôraz kladie na zozbieranie, usporiadnie, naučenie sa a vyučovanie tradície na úkor originality a nového vlastného myslenia.
5. Končí, keď sa táto misia podarí a bohatstvo klasiky je osvojené.
6. Boethius symbolicky predstavuje počiatok stredoveku a pôsobí vo svete, s ktorým nie je na jednej vlne (germansky, negrécky, nekatolícky)
7. V prvom rade bol prekladateľ Aristotela a Platóna do latinčiny a pojmotvorca pre celú nasledujúcu filozofiu.
8. Prekladal oboch, aby zachoval všetko, neselektoval, nepreferoval, aby bol možný dialóg.
9. Vo Filozofii utešiteľke rozoberá zmysel života a mlčí o Kristovej odpovedi.
10. V jeho najväčšom diele vidíme človeka, ktorému zobrali všetko a predsa hľadá, čo mu ostalo a hovorí, že máme len to, čo si osvojíme pripodobnením a zvnútornením a čím sa staneme.
11. V inom diele Opuscula Sacramento sa snaží Trojicu vysvetliť rozumom bez Písma a formuluje základ scholastiky v spájaní viera a rozumu.
12.Cassiodorus založil kláštor Vivarium, pokračoval v Boethiovom diele a spísal Institutiones - návod a zhrnutie ako učiť teológiu a slobodné umenia.
13. Scholastika bola ohrozená racionalizmom - presvedčením, že všetko možno uchopiť a vysvetliť rozumom, aj pravdy viery. Samozrejme, snaha o jednotu viery a rozumu má zmysel, lebo viera potrebuje minimálne porozumieť, čo božská reč - zjavenie - vypovedá.
14. V scholastike sa síce uvádzajú dôkazy pre vieru, ale majú iný charakter ako vedecké dôkazy dnes. Je to len obvyklé oddôvodnenie cez prepojenie pravdy viery a pravdy skúsenosti.
15. Dionýzios Aeropagita prináša korektív racionalizmu v podobe negatívnej teológie - o Bohu viac nevieme ako vieme.
16. Anselm z Canterbury chcel pravdy viery objasniť rozumom a chýbal mu dionýzovsky korektív, no i tak nie je radikálnym racionalistom.
17. Známe sú dve Anselmove formulácie - Fides quaerens intellectum a Credo utintelligam.
18. Vo svojich spisoch rozumom objasňuje vieru a prináša nutné dôvody- človek musel byť stvorený a pod.
19. Pieper obhajuje Anselma jednak tým, že jeho racionalizmus mohol ukázať svoje limity len tak, že sa preskúma, zároveň je problematický kontext, v ktorom chýbala dôvera v rozum, a tiež fakt, že samotný Anselm úprimne uznáva, že bez viery by nebol schopný získať to, čo hľadá.
20. Anselmov argument pre existenciu Boha - Hľadá arugument, ktorý by sám o sebe stačil, aby sme s istotou mohli povedať, že Boh naozaj existuje. Boh je bytosť, nad ktorú nie je možné myslieť nič väčšieho, preto musí existovať. (53) Nebol by bytosťou, nad ktorú nie je možné myslieť nič väčšie, keby sa mu nedostávalo existencie. Boh musí existovať, pretože existencia náleží k jeho pojmu. Je lepšie byť v skutočnosti, než len v mysli. Preto je nutné, aby Boh bol aj v objektívnej realite (nielen v mysli), pretože inak by akákoľvek bytosť, ktorá je aj v objektívnej realite, bola lepšia než Boh, existujúci v mysli…a teda by táto bytosť bola Bohom.
21. V 12. storočí na scénu prichádzajú tri kľúčové postavy stredoveku - Abélard, Bernard z Clairvaux a Ján zo Salisbury.
22. Abélard spochybnil pôvod Aeropagitu, prežíval zmätok, nemusel sa s Bernardom, priatelil sa s Petrom Ctihodným, mal špecifický štýl, vyžíval sa v problematických veciach, obhajoval svedomie a dôležitosť úmyslu
23. Bernard je muž kontemplácie a radikálnosti, bojuje proti všetkému, čo môže uškodiť viere, zameriava sa nevatívnu teolôgiu a všetko má slúžiť spáse, teológia aj filozofia, vystihuje ho heslo duša hľadá slovo.
24. Ján zo Salisbury je zas jeden z prvých empirikov, spoliehajúci sa na konkrétne skúsenosti, nedôverčivý voči zovšeobecneniam a syntézam,
25. Hugo od sv. Viktora zas prináša prvú sumu stredoveku, ide v línii Aeropagitu, no tiež uznáva, že všetko poznanie osoží a odporúča slobodné umenia.
26. Peter Lombardský zas napísal najpopulárnejšiu knihu Sentencií, ktorá zozbierava komentáre otcov (hl. Augustína) a bola najdôlezitejšou učebnicou teológie v stredoveku.
27. Okrem súm a univerzít dochádza k prekladu Aristotelovho diela do latinčiny z arabčiny, čo bol fascinujúci a komický proces.
28. Aristoteles však prichádza už interpretovaný, čo ma neskôr vplyv na jeho hodnotenie.
29. Aristoteles na Zapade v tom čase priniesol dve tendencie - nadšenie z osvojovania jeho náuky o skutočnosti a skepsa z tohto osvojovania.
30. Albert bol prvý teológ, ktorý v úplnosti pracoval s aristotelovými teóriami a bol jedným z prvých empirikov, vedátorov.
31. Hovorí, že konkrétne poznanie o skutočnosti získané v bezprostrednom styku s vecami, je trvalé východisko všetkého prirodzeného poznania že veciam je udelené vlastné bytie naozaj ako ich vlastníctvo a tiež, že Božie diela vôbec neuchopíme, iba ak ich pojmeme ako ony samotné.
32. Pre Alberta Veľkého ratio znamená hlavne schopnosť človeka uchopiť realitu, s ktorou sa stretáva.
33. Pravda znamená zjavnosť skutočnosti a teda pravde predchádza skutočnosť - niet pravdy bez skutočnosti.
34. Pravda vieru a pravda rozumu teda hovoria teda o dvoch rozdielnych skutočnostiach, ktoré poznávame ako ľudia a ich spojenie znamená myslieť obe tieto skutočnosti dohromady.
35. Preto je potrebné, aby človek zvažoval aj svet a teológia sa môže rozvíjať len v horizonte celej skutočnosti.
36. V stredoveku sa proti tomu stavia napr. john Peckham, tvrdiac, že sú veci dôležité a nedôležitè pre teológiu.
37. AKVINSKÝ na to odpovedá, že kto dokáže určiť, dopredu odhadnúť, čo je a čo nie je podstatné.
38. Hovorí tiež, poznanie viery predpokladá poznanie o svete,ktorý je božím dielom, aj keď môže zviesť aj k omylom.
39. Druhá skupina sa formuje okolo Sigera z Barbantu, spochybňujúce tradíciu, tváriaci sa, že to nie my, to Aristoteles, pričom prinášajú predstavu, že existujú dve pravdy, čo je počiatok konca stredoveku.
40. AKVINSKÝ mal v roku 1268 argumentovať proti obom týmto smerom, ale obhajobou reality sa mu nepodarilo vyhraniť sa proti Sigerovi.
41. Siger v niečom predstavuje propagátora filozofie dejín, keď ho nezaujíma ani tak, čo si mysli on, ako to, čo hovoria filozofi predtým.
42. Tomáš Akvinský preto jasne povedal, že zmyslom filozofie nie je dozvedieť sa, čo mysleli ostatní, ale ako to je s pravdou vecí.
43. V roku 1277 Etienne Tempier z Parížskej univerzity odsúdil 290 téz a o pár sní sa to isté stalo aj v Oxforde(Kilwarby a Peckham), i keď reálny vplyv je otázny.
44. Pieper hovorí, že je na mieste źe univerzity ako cirkevné inštitúcie chránia svoje doktríny.
45. Na druhej strane však dochádza k sporu teológie a filozofie, čo je ďalší krok ku koncu stredoveku a jeho myslenia.
46. V stredovekej filozofii naozaj existovala tendencia vysvetľovať rozumom aj veci, ktoré nie je možné vysvetliť a cez nutné dôvody sa objasňovali veci, ako to, že Boh musel stvoriť ľudî
47. Pieper to nazýva grécky necesitarizmus, ktorý potreboval dva korektívy - negatívnu teológiu a slobodu, ktorú zdôrazňoval Duns Scotus.
48. Hovorí, že Boh má absolútnu slobodu a človek nemá šancu ju uchopiť rozumom.
49. Problém je v tom, že na tejto strane bol už AKVINSKÝ, no zatiaľ čo Akvinského zo neodrádza od možnosti poznávať svet a Boha, Scotus rezignuje pre nemožnosť nájsť dokonalý argument a dôvod.
50. AKVINSKÝ by sa však pýtal, či medzi absolútnou istotou a absolútnou nemožnosťou nie je kopec medzistupňov pre ktoré to má zmysel.
51. No potom prichádza Ockham, formulujúci moderné predstavy o pravde, stojacej len a len na overených faktoch, pretože skutočnosť sama sú len holé fakty a nič viac, čo je počiatok empirizmu, pričom je fascinujúce, že jeho korene sú teologické - nemožnosť poznávať absolútne slobodného Boha. Tým sa končí stredoveké myslenie a začína novovek.
52. Pieper sa na záver pýta na prítomnosť stredoveku dnes, respektíve na niečo typicky stredoveké, čo sa nachádza v spoločnosti a nachádza tri veci:
a. osvojovanie si tradície mladými národmi (dnes je to USA)
b. toto osvojovanie je prevažne vo vnútri cirkvi (aj dnes je potreba po nezaujatom priestore bádania)
c. a súčasťou osvojovania je kladenie si teologických otázok, teda ide o kresťanskú filozofiu.
53. Stredovek nestojí podľa Piepera až tak na Sumách ako na Questiones Disputatae, ktoré sú dôkazom otvorenosti stredovekej diskusie. I keď stredoveká dišputa vyžadovala jednotný základ oboch strán, aby sa dalo diskutovať, Tomáš tvrdil, že tento základ je rovnaký pre každého - je to prirodzený rozum. (125)
February 27, 2018
A good introduction to medieval Christian personalities, woven together in a lecture-narrative style. Pieper covers major thinkers from Cassiodorus and Boethius to Duns Scotus and William of Ockham. In doing so, he relies heavily on the work of Étienne Gilson.
The main idea is that medieval Christian philosophy and theology were characterized by a conjunction of fides and ratio. The relation between each was often tenuous, and various thinkers leaned more one way or the other, but the synthesis held until the reintegration of Aristotelian thought in the West. The turning point was the condemnation of 1277, against the hardline Aristotelians at the University of Paris, after which voluntarism and empiricism gained more traction and philosophy became increasingly separate from theology. Assimilation of knowledge, most notably under St. Thomas, gave way to fragmentation and the separation of fides and ratio.
I enjoyed this book, although I have some reservations about Gilson's thought. I do think Pieper was a bit down on Anselm, and the information overall could have been better organized and more systematically presented, but I'd recommend this book to anyone curious about the medieval roots of Christian philosophy.
The main idea is that medieval Christian philosophy and theology were characterized by a conjunction of fides and ratio. The relation between each was often tenuous, and various thinkers leaned more one way or the other, but the synthesis held until the reintegration of Aristotelian thought in the West. The turning point was the condemnation of 1277, against the hardline Aristotelians at the University of Paris, after which voluntarism and empiricism gained more traction and philosophy became increasingly separate from theology. Assimilation of knowledge, most notably under St. Thomas, gave way to fragmentation and the separation of fides and ratio.
I enjoyed this book, although I have some reservations about Gilson's thought. I do think Pieper was a bit down on Anselm, and the information overall could have been better organized and more systematically presented, but I'd recommend this book to anyone curious about the medieval roots of Christian philosophy.
September 30, 2025
No me gustó... lo leí para una clase. Es un contexto de la filosofía en el tiempo medieval: desde Anselm a despuesito de Aquinas. Lean otras cosas de Pieper... LEISURE THE BASIS OF CULTURE ES EL BUENO. SALU2
May 6, 2020
I picked up this book because I'm interested in Duns Scotus, a forebearer to some of my favorite thinkers (Henri Bergson, Gilles Deleuze), and because I realized that I knew almost nothing about the 1200 years of thought between Augustine and Descartes. "Medieval philosophy" conjured up the images of dour, cloistered, joyless monks ratiocinating about irrelevant theological problems. My only consolation was that this book was short, and that I wouldn't have to spend any more time than was absolutely necessary with these grey medieval minds.
However, all my misconceptions were utterly disabused by this excellent introduction. The group of scholastic thinkers presented are just as diverse, vociferous, and utterly singular as the classical philosophers of Diogenes Laërtius or the French post-structuralists. There is an breath-taking amount of human drama and pathos in the stories of Boethius and Cassiodorus, in the romance of Abelard and Héloïse, and in the mystery of Pseudo-Dionysus the Areopagite. The philosophical content is likewise clearly presented and easy to follow. The historical flow and development of ideas, the eventual disintegration of the scholastic aim (the synthesis of faith and reason), and the continuing relevancy of medieval thought are masterfully and succinctly explained to the modern reader.
The author, Josef Pieper, is a Catholic and Thomist (I am neither). His personal opinions and interpretations arise often, especially during the conclusion. Despite my fundamental disagreements with many of his assessments and ideas, his lucidity and intellectual honesty are endearing to say the least. I especially adore the quote he chooses to end his book with; it displays the sagacity and joy proper to a true philosoph.
"Mysticism is... the only power which is capable of uniting in a synthesis the riches accumulated by other forms of human activity. -Pierre Teilhard de Chardin"
However, all my misconceptions were utterly disabused by this excellent introduction. The group of scholastic thinkers presented are just as diverse, vociferous, and utterly singular as the classical philosophers of Diogenes Laërtius or the French post-structuralists. There is an breath-taking amount of human drama and pathos in the stories of Boethius and Cassiodorus, in the romance of Abelard and Héloïse, and in the mystery of Pseudo-Dionysus the Areopagite. The philosophical content is likewise clearly presented and easy to follow. The historical flow and development of ideas, the eventual disintegration of the scholastic aim (the synthesis of faith and reason), and the continuing relevancy of medieval thought are masterfully and succinctly explained to the modern reader.
The author, Josef Pieper, is a Catholic and Thomist (I am neither). His personal opinions and interpretations arise often, especially during the conclusion. Despite my fundamental disagreements with many of his assessments and ideas, his lucidity and intellectual honesty are endearing to say the least. I especially adore the quote he chooses to end his book with; it displays the sagacity and joy proper to a true philosoph.
"Mysticism is... the only power which is capable of uniting in a synthesis the riches accumulated by other forms of human activity. -Pierre Teilhard de Chardin"
May 27, 2023
Excellent survey of key philosophers of the Middle Ages, from Boethius to Ockham, and some of the major philosophical problems that marked the time, with a particular emphasis on the relationship between faith and reason. Joseph Pieper was one of the great popularisers of Thomism in the twentieth century, though he writes in a much more enjoyable style than someone like Etienne Gilson (who is an important source for Pieper's book). Though a Thomist, he doesn't make Thomas the defining figure of the period, even if he may be the most important. Nevertheless, some of the major thinkers of the period, who made significant contributions to philosophy, receive a critical interpretation from a more Thomist perspective. For instance, Pieper helpfully works through the over-emphasis on ratio in the thought of Anselm, especially his so-called "ontological proof" for the existence of God. I also found Pieper's survey of Duns Scotus to be particularly balanced and helpful.
I'm sure that there are elements of Pieper's interpretation that have become outdated since the book was first published in 1960, but the overall argument seems to be to be sound. That a truly Christian philosophy (that is, one articulated within the context of medieval Christendom) properly conjoins faith and reason and provides a coherent view of the world. This philosophy must be done in subservient relation to the task of theology. Philosophy must be in the service of theology.
I'm sure that there are elements of Pieper's interpretation that have become outdated since the book was first published in 1960, but the overall argument seems to be to be sound. That a truly Christian philosophy (that is, one articulated within the context of medieval Christendom) properly conjoins faith and reason and provides a coherent view of the world. This philosophy must be done in subservient relation to the task of theology. Philosophy must be in the service of theology.
May 30, 2024
Pieper's book is a terrific introduction to the personalities and problems of medieval scholastic thought, from Boethius in the sixth century to Ockham in the fourteenth century, now somewhat long-in-the-tooth, though still accessible, clear, and helpful.
Piper uses the tension between ratio and fide throughout the book as a helpful organizational pattern. Though we see from Boethius to Thomas a conjunction of faith and reason, it's with Duns Scotus and then especially Ockham that the two become separated, disjointed, and relegated to separate spheres of activity. The question is, what is the status of reason? For what reason did God create it? Can faith seek understanding (in an Anselmian sense) or must it remain 'alone' (in a fideistic sense)?
Interestingly, Piper advances something very much like a "Benedict Option" in the final chapter of the book where he suggests that modern (circa 1960s) churches and monasteries should teach the Latin and Greek classics and preserve myths, poems, and world literature because of the onset of an age of barbarism (which he predicted and Michel Henry confirmed in his excellent 1987 book, "Barbarism").
Piper uses the tension between ratio and fide throughout the book as a helpful organizational pattern. Though we see from Boethius to Thomas a conjunction of faith and reason, it's with Duns Scotus and then especially Ockham that the two become separated, disjointed, and relegated to separate spheres of activity. The question is, what is the status of reason? For what reason did God create it? Can faith seek understanding (in an Anselmian sense) or must it remain 'alone' (in a fideistic sense)?
Interestingly, Piper advances something very much like a "Benedict Option" in the final chapter of the book where he suggests that modern (circa 1960s) churches and monasteries should teach the Latin and Greek classics and preserve myths, poems, and world literature because of the onset of an age of barbarism (which he predicted and Michel Henry confirmed in his excellent 1987 book, "Barbarism").
July 17, 2022
I'm not quite sure what I expected when I picked up this slim volume on this not-so-slim topic. It's impressive, however, how much Pieper manages to discuss (around 900 years of theological/philosophical history) in such a short book. Better yet is his impressively clear and economical treatments of the relevant theologians and their work. Though criticism is warranted for his often too brief treaments of some (especially Ockham and Scotus), Pieper really does a great job delineating some of the important contributions/reception of men like Boethius, Pseudo-Dionysius, etc. This short read works as a great (sympathetic) introduction into the theological project of the medieval era.
March 29, 2020
Informational and useful for my current medieval reading list. Not particularly interesting unless you love history (I like stories better). But for a student of medieval times, definitely a worthwhile read. One great feature is its nuanced discussion of the middle ages...too often history books lump medieval times and authors into one generic lump of non-enlightenment. This book shows the value and contributions of scholars from those times.
September 19, 2024
Don't buy this if you wish to learn about the Scholastic axioms or principles, the Thomistic Theses, or whatever other technicalities. However, it's a really good overview of Scholastic personalities leading up to the Enlightenment, and it gave me some new authors to read.
October 19, 2020
Great introduction to Scholastic thought and thinkers. Would recommend to those interested in this period of intellectual development.
July 6, 2021
Fascinating well rounded book. Kids of interesting ideas and people to follow up.
May 15, 2025
I had read this back in college, to supplement my lack of understanding of the medieval history of ideas course I tackled. Based on lectures, Prof. Pieper's delivery of recondite ideas and arcane personae remains surprisingly accessible. I returned to it recently, decades on, to reread as a refresher before tackling Etienne Gilson's Spirit of Medieval Philosophy (also reviewed by me). I needed it!
The personalities take up as much room as the problems, and this helps to invigorate the text. Pieper has a knack for making the issues matter for us, perhaps a millennia on give or take. He complements this with Guide to Thomas Aquinas, both published in English around the start of the 1960s. Interestingly, the impact of Vatican II can be sensed, and the closing pages of Scholasticism nod approvingly to the likes of De Lubac and Teilhard, as Pieper tries to direct the conclusion towards a congenial extension of the yearning of the medieval predecessors.
In his later career, although Pieper's known for Thomism early on, he roamed further into the progressive and spiritualizing camp. For me, I liked the primer in the thought of the Middle Ages, and it deserves to tbe kept in print, and for those lacking as did I a background in the past, this will aid one considerably.
The personalities take up as much room as the problems, and this helps to invigorate the text. Pieper has a knack for making the issues matter for us, perhaps a millennia on give or take. He complements this with Guide to Thomas Aquinas, both published in English around the start of the 1960s. Interestingly, the impact of Vatican II can be sensed, and the closing pages of Scholasticism nod approvingly to the likes of De Lubac and Teilhard, as Pieper tries to direct the conclusion towards a congenial extension of the yearning of the medieval predecessors.
In his later career, although Pieper's known for Thomism early on, he roamed further into the progressive and spiritualizing camp. For me, I liked the primer in the thought of the Middle Ages, and it deserves to tbe kept in print, and for those lacking as did I a background in the past, this will aid one considerably.
July 29, 2016
All considered, this is a wonderful intro to Scholastic history and thought. There are many inspiring and stimulating sections. I should think it complements Chesterton's Saint Thomas Aquinas: The Dumb Ox quite well.
I wanted to give this book five stars, but the conclusion has some jarring weaknesses, which left me feeling dissatisfied. Since I would give the final chapter three stars for itself, I have averaged the rating at four.
I wanted to give this book five stars, but the conclusion has some jarring weaknesses, which left me feeling dissatisfied. Since I would give the final chapter three stars for itself, I have averaged the rating at four.
July 17, 2015
"'Christian philosophy' is not a more or less abstruse brand of philosophical activity corresponding to the special ('religious') interests of individuals. It is the only possible form of philosophy - if it is true that the Logos of God became man in Christ, and if by 'philosophy' we understand what the great forefathers of European philosophizing (Pythagoras, Plato, Aristotle) meant by it." - Pieper (p. 162)
October 13, 2007
Funny at times, which helps. Otherwise, it is at times difficult to follow and unclear. It is a simple survey of the Scholastic period.
Want to read
December 2, 2009Recommended by James Schall in Another Sort of Learning, Intro to Part Three, as one of Fourteen Books by Josef Pieper.
March 7, 2014
Read good short summary of the key characters and their place.
Displaying 1 - 17 of 17 reviews