Kraj nad trzema morzami, z których tylko jedno jest prawdziwe, a i tak nie ma do niego bezpośredniego dostępu. Ojczyzna Nocnego Króla i Janosika. Miejsce, w którym zawsze biorą górę okoliczności – te, które sprawiły, że Słowacy przez tysiąc lat byli w madziarskiej niewoli, że podporządkowali się III Rzeszy, że na dziesięciolecia zostali za żelazną kurtyną.
Ufo nad Bratysławą to bardzo osobista i bardzo zabawna książka o kraju za naszą południową granicą. Weronika Gogola z poczuciem humoru i wielką sympatią przygląda się swojej przybranej matczyźnie. Dużo tu o słowackiej polityce, bo w tym niewielkim kraju nie ma dokąd przed nią uciec. Jest więc niesławny Mečiar i jego następca Fico, są rolnicy, którzy założyli partię "Mamy dość!", są organizatorzy protestów, które wybuchły po zamordowaniu młodego dziennikarza i jego żony, oraz nowa prezydentka, która niczym Janosik wreszcie zaprowadzi upragniony porządek. Autorka zabiera nas w szaloną podróż po kraju, w którym powstał musical o Janie Pawle II, gdzie organizuje się turniej kopania grobów dla zawodników z państw Grupy Wyszehradzkiej i skąd można po śmierci polecieć w kosmos.
“Keď som sem prišla prvýkrát, očarila ma ľahkosť. Pravdaže, vedela som, že kdesi vo vnútri miestni skrývajú svoje traumy, nikdy však nimi nezaťažujú prichádzajúcich. Poliaci majú vo zvyku svojou poľskosťou okamžite útočiť na zadýchaných turistov ešte prv, než stihnú vystúpiť zo zaprášených autobusov. Slováci svoje traumy nikdy nikomu nevnucovali. Ako každé traumy, aj tie ich však začali pomaly vyliezať z kanálov a rozlievať sa po rozbitých chodníkoch a popraskanom asfalte.”
Weronika napísala knihu o Slovensku a Slovenkách a Slovákoch. Je trefná, priama a často dokáže v pár vetách vystihnúť to, čo my domáci prehliadame (alebo nechceme vidieť?). Miestami som sa smiala, pretože Weronika je tiež vtipná. Jej humor mi sedí. Zakončiť knihu súťažou v kopaní hrobov nedokáže hocikto. Takže som niektoré pasáže musela u nás doma čítať nahlas.
“Silný mýtus “obete”, ktorý Slováci dodnes živia, je však zároveň ich najväčším nepriateľom. Boli to dejiny, ktoré ovplyvňovali ich, a nie oni dejiny. Boli to okolnosti, vďaka ktorým sa na tisíc rokov ocitli v maďarskom područí. Boli to okolnosti, ktoré ich prinútili podriadiť sa Tretej ríši. Boli to okolnosti, ktoré im nakoniec vnútili roky socializmu. Vždy okolnosti, nikdy nie oni sami. Pocit krivdy Slovákov tak trochu zbavuje pocitu zodpovednosti. Nakoniec beztak príde nejaký Jánošík a nastolí túžobne očakávaný poriadok…”
Kniha Ufo nad Bratislavou mi v mnohom pripomenula Gottland od Mariusze Szczygieła. A potom som si pomyslela - to o nás musia písať Poliaci, aby sme si lepšie rozumeli? Vravím - bravó, a knihu od Absyntu vám vrelo odporúčam. Je o nás a našej krajine bez mora, kde sa ale radi kúpeme či surfujeme.
Ufo nad Bratislavou je ako metafora čo evokuje akýsi čudný prízrak či chmáru vznášajúcu sa nad Slovenskom. Táto reportážna kniha nie je o Bratislave, ale o Slovensku, o nás Slovákoch a o slovenských reáliách. Gogola zhŕňa osudové momenty nášho národa počas posledných 3-4 dekád a v odbočkách zachádza ešte ďalej do minulosti. Je to ako historicko-politicko-spoločenská retrospektíva formovania Slovenska. Od zlomu nežnou revolúciou a zrodu temného mečiarizmu (skvelý začiatok knihy), cez krízu identity Slovákov (rôzne traumy či národnostné komplexy), až po čudný sklon Slovákov k sebaubližovaniu ficobrutalizmom, extrémizmom a experimentom aláMatovič. Absurdnejšia je snáď už len posledná kapitolka o majstrovstvách V4rky v kopaní hrobov.(realy) . Nadhľad a odstup poľskej autorky, ktorá na Slovensku našla nový/druhý domov, je ako pozrieť sa na slovenskosť odosobnene, ako "cudzími" očami. Skutočnosti sa tak javia možno až banálne jasne. Gogola s trpkou iróniou (dá sa povedať už našinca) nastavuje zrkadlo pre občiansku sebareflexiu a na mňa to zafungovalo stopercentne. Blízkosť autorkiných slov cítim aj skrz jej osobný príbeh spoznávania Slovenska, ktorý plynie spolu s jej pozorovaním. Pochádzam z pohraničného okresu Stará Ľubovňa, susediacim s poľským vojvodstvom Nowy Sacz, z ktorého autorka čiastočne pochádza. Podobne ako ona, aj ja som v tom ako dieťa cítil čosi exotické. Taktiež si pamätám ako sme cez anténu chytali poľskú televíziu s nezameniteľným unidabingom, spomínam si na rodinné výlety na trhy do Targu či Sonča a ešte stále, keď idem k rodičom, si nechám zabaliť krowki. . Hlavným podnetom pre napísanie tejto knihy, ako Gogola píše v úvode, bolo priblížiť nás poľským čitateľom. Podľa mňa je táto výborne vystavaná a trefná absyntovka vhodná najmä pre Slovákov, ako zrozumiteľná príručka pre mladšie generácie, ktoré si napríklad tie posledné fatálne desaťročia nemôžu pamätať, ale aj pre tie generácie, ktoré si to pamätať nechcú. Nenechajte si preto túto super čitateľnú absyntovku ujsť. Ufo nad Bratislavou tak v očiach nás všetkých bude omnoho viac identifikovateľnejšie.
Pôvodne ma táto kniha nelákala. Takže ďakujem za odporúčanie Soni z Absyntu, ktorá tvrdila, že sa mi bude páčiť. Mala pravdu.
Bolo veľmi zaujímavé čítať o Slovensku pohľadom Poľky, ktorú táto krajina zaujala natoľko, že sa sem presťahovala. Pre mňa to bolo absolútne nepochopiteľné. Slovensko je pre mňa len krajinou, v ktorej som sa narodila, oceňujem jej krásnu prírodu, ale nemám k nej žiaden bližší vzťah. Chýba mi akýkoľvek zmysel pre národnú hrdosť a identitu, nestotožňujem sa s hodnotami, ktoré sú tradične prisudzované krajine. Jánošíka považujem za obyčajného zlodeja. Vyrastala som v mladom malom meste na západe blízko Trenčína, nikdy som nenavštevovala žiadne dediny, ľudové tradície sú mi viac cudzie, než rokfortská mágia.
A tak ma o krajine, v ktorej som sa narodila a prežila tam väčšinu života, učila cudzinka. Dozvedela som sa tak nielen o základnej histórii Slovenska (ktorú som mala dávno ovládať), no sú tu aj rôzne pikošky o súčastnosti krajiny. A najväčším šokom pre mňa bolo, keď autorka napísala, že ju Slovensko zaujalo preto, že je tu veľa inakosti v porovnaní s Poľskom. Uff!
Bolo to zaujímavé a poučné čítanie, no zároveň tu boli aj kapitoly, ktoré ma veľmi nezaujímali. (Napríklad posledná kapitola a doslov boli podľa mňa celkom zbytočné.) Navyše sa kniha rýchlo číta, no treba na ňu mať náladu (ja som prvých 100 strán čítala mesiac a zvyšok knihy na posedenie). Odporúčam, určite sa dozviete niečo nové aj v prípade, že nie ste takí ignoranti, čo sa týka Slovenska, ako som ja.
Naozaj som nečakala, že ma knižka poľskej autorky o slovenskej spoločnosti niečím prekvapí, ale prekvapila. Vy ste napríklad vedeli, že Štefánik bol pravdepodobne prvý surfista zo Slovenska? 🏄♂️🤔 Áno, aj o tomto sa píše v Ufe nad Bratislavou.
Niekedy potrebujeme pohľad zvonku, aby sme sa videli jasnejšie, aby sme sa videli cudzími očami o niečo ostrejšie. Weronika píše o tom, aký sú Slováci špecifický národ, koľko duše sa v nás skrýva, koľko jedinečnosti - a to nemyslí v zlom. Aj keď sa teda vôbec nehanbí poukázať aj na naše chyby, a že ich je!
Osobne som voči Slovensku a slovači často veľmi skeptická a nad niečím novým tu krútim hlavou asi každý jeden deň. Ale Weronika jemne poukazuje na to, že aj keď sme zo slovenskej reality frustrovaní, netreba hneď hádzať uterák do ringu a bežať odtiaľto kade ľahšie (a to mi verte, že som nad tým x-krát rozmýšľala).
tato pekelna krajina mojho srdca plna neobmedzenych moznosti <3
raz aj ja napisem mozno podobnu, ale cisto o slovenskom soubize. studnica je plna, prespikovana osobnym.
posledna kapitola ma v metre smerom do juzneho amsterdamu bavila tak, ze som nadskakovala od smiechu a jedna holandska pani sa ma spytala, ze co citam a co to je vobec za jazyk. odpoved som dala, ale neviem, ci viem dostatocne enkapsulovat toto slovenske lingvisticke a sociokulti politicke ekon je ne sais quoi. treba zazit
Wstęp przezabawny, pierwsze trzy teksty trochę mnie jednak wymęczyły, ale potem już poszło jak z płatka. Gogola przedstawia ciekawy portret naszych południowych sąsiadów, o których wiemy tak niewiele. Jest to jednocześnie swego rodzaju lustro, w którym Polacy mogą się przejrzeć i niejednokrotnie zdziwić, że nie zawsze wyglądamy jakoś szczególnie pozytywnie w tym odbiciu. W tych tekstach widać wielką sympatię autorki do Słowaków (co nie powinno dziwić, w końcu mieszka w ich kraju z wyboru), ale nie unika też trudnych tematów, jak okres drugiej wojny światowej czy korupcja w świecie polityki. Poza tym Gogola ma fajne poczucie humoru (przynajmniej dla mnie). Tekst o mistrzostwach w kopaniu grobów pamiętałam z "Pisma", ale z przyjemnością przeczytałam raz jeszcze. Po lekturze "Ufo" nabrałam ochoty, żeby udać się do Słowacji i trochę lepiej poznać ten bardzo ciekawy kraj.
číra esencia nášho bizarného slovenska, tešila som sa na každú ďalšiu kapitolu. fakt veľmi ma bavili (aj keď som sa nového veľa nenaučila, lebo na slovenské absurdnosti som sama odborníčkou - samozvanou) a úplne som rozumela autorkinej fascinácii nami, lebo mňa tiež tak fascinuje jej poľsko. ah, aká je len zábavná a nesmierne trápna tá východná európa!
Dwie gwiazdki trochę na wyrost, chyba za kilka ciekawostek o Słowacji. Książka jest zbiorem - nazwijmy to "reportaży" - poukładanych dość losowo. Bardzo nierówne, miejscami do przesady historyczne, w innych miejscach do przesady "wyluzowane". Dla wytrwałych.
Toto ma velmi bavilo. Celkovo milujem pohlady na kulturu zvonku, od ludi, ktori v nej neboli socializovani a vedia ju citat inak, bezprostredne a hoci sa urcite nuansy stracaju, je to osviezujuci novy vietor do sebaporozumenia si.
Nas hedonisticky vztah k svetu, hladanie slovenskeho krala, kolektivny pocit krivdy a utlaku, ktory zbavuje zodpovednosti. A hlavne Slovensko regionalne, multikulturne a bez monolitneho pribehu. A to beriem ako vyhodu, nie minus.
Takeho knihy vnimam ako dolezitu sucast noveho brandingu a framingu Slovenska ako krajiny, ktora snad raz bude postmoderna a postnacionalna.
Slovenske vidiecke prostredie je aj tu tvrdy oriesok. Ludovost, zita kultura ale aj mylne predstavy o vidieku. Zijem ho, vyrastla som ho. Castokrat mi ten vztah pride praveze opacny - ze mesto vnucuje svoje predstavy o dedine…dedine. Nikdy som tu nevidela vytrubovat bacu na fujare, otazka znie preco je to stale agendou a cielou casto i statnych institucii zachovat Slovensko ruralne, ked take davno nie je?
Ako velmi moze nove Slovensko vystihovat, ze mlada stredna trieda zbiera grafiky Ciernych dier.
Weronika Gogola napísala veľmi zaujímavú reportáž o Slovensku. Spočiatku na mňa pôsobila len ako zhrnutie faktov, no postupne som si čoraz viac všímala všetky autorkine pozorovateľské zručnosti, komentáre a zážitky. Doslova ju čoraz viac bolo cítiť ako účastníčku života na Slovensku. Myslím si, že poľskému spisovateľovi predstavila tie najzaujímavejšie reálie súčasného Slovenska a odviedla výbornú reportérsku prácu. Vrelo knihu odporúčam, verím, že sa objaví aj v slovenskom preklade.
keď niekedy nebudeš mať čo robiť a budeš chcieť citát úsmevne veci o slovensku o ktorých si už možno vedel, ale nie z tohto pohľadu, prečítaj si milý priateľ!
Reportažna knižocka o nasej historii, ludok, zvykoch, politike z pohľadu človeka, ktorý tu nevyrastal, ale rozhodol sa pre zivot na Slovensku. Z pohladov, ktore sa ku mne dostali som cakala viac pozitivnych pozorovani. Mozno tam aj boli, v porovnani s Poľskom, ale kedže v ma Poľsko až tak netrápi, vnimala som ich skorej negativne. V porovnani s Českom, Rakúskom… ale to mi svetom neotriaslo. To davno viem. A stale tu som…
Kazdopadne, autorka tak pekne popisuje temy, hlboko, s kontextom, že som si doplnila vela chybajucich puzzliciek zo slovenskej nedavnej historie. Kedže tú nads nikto na škole neuči. Preto si myslim, ze tato kniha by mohla byt kludne ucebnicou pre zakladne/stredne skoly. Lebo o Mečiarovi, Ficovi, Kotlebovi… ani o Slovenskom štáte toho mladi ludia, vratane mna, vedela nevedia/nevedeli. Smutne. Potom sa necudujme vysledkom volieb. Kniha mi pomohla dotvorit si obraz, ktory si o slovensku tvorim.
Mozno pre vas, slovakov, co vela citate a zaujimate sa, by to bola nuda. Ja som bola este fakt mala, ked sa slovensko rodilo. Este som ani nebola. Ale aj pre kamosov z inych krajin, napriklad z Brna, to moze byt krasne komplexne intro o Slovensku.
Pohľad z vonku vie byť zaujímavý, ale aj nepríjemný. Weronika Gogola vo svojich postrehoch a zážitkoch zhŕňa hneď niekoľko národných špecifík a to veľmi sviežou formou. Občas je to naozaj vtipné čítanie, ale niekedy sa aj vďaka historickým exkurzom dostávame do roviny tragédie. Sú totiž témy, ktoré Slovensko stále nespracovalo a kde nám ako národu chýba potrebná dávka sebareflexie. A práve takýchto momentov našla Weronika Gogola hneď niekoľko. Čitateľ sa tak môže dozvedieť niečo o sebe a zároveň aj o krajine v ktorej žije. Ak sa teda neberiete príliš vážne a nevadia vám občasné fóry na vašu adresu, určite túto knihu skúste. A možno vás ako Slováka posunie o trochu vpred.
Zbiór bardzo ciekawych opowieści o Słowacji zarówno współczesnej, jak i tej przeszłej, która ukształtowała państwo jakie znamy dziś. Niewątpliwie warto przeczytać.
Jedynym, niewielkim(!), minusem książki jest dla mnie brak jakiejś naczelnej idei, która spinałaby kolejne rozdziały w większą całość.
Ciekawy temat, ale książka kompletnie nie miała rytmu. Rozdziały bez puenty, sposób prowadzenia narracji bardzo zawiły. Plus za zagospodarowanie ważnej niszy :-)
S pohŕdaním občas prechádzame cez hranicu a vyberáme sa do Slovenského raja. Domácim turistom, ktorí nás na horských chodníčkoch zdravia ráznym ahoj!, odpovedáme zhovievavým kývnutím hlavy. "Chudáčiská, máte kade loziť, fajn, ale kam chodíte vylihovať?" Síce nás priateľsky pozdravia, no keď prejdú zopár metrov, zašomrú si pod nos: "Zase tí Poliaci! Sú všade. Chodia k nám do hôr, ako keby nemali vlastné." A vrhnú na nás pohľad plný súcitu, perverzne zmiešaného so závisťou. Lebo máme more.
Ak ste niekedy rozmýšľali, ako nás asi vidia susedia, tak takto. Ako krajinu s nevyliečenými traumami, ale aj raj surferov (toto bola novinka pre mňa, ale keď sa nad tým zamyslím, tak vlastne hej). Niekedy ma pri čítaní aj zabolelo, že síce je to pravda, ale au. Príliš presne pomenované. A príliš často som sa nad ňou cestou do práce v autobuse usmievala, neviem čo si museli myslieť že čítam. Určite odporúčam, aj ako trocha nadhľadu na tieto chmáry, ktoré sa nad Slovenskom vznášajú v dnešných časoch.
„Silný pocit krivdy, bezprávia a útlaku je základným charakteristickým znakom našich južných susedov. A hoci súčasný Slovák vidí že takýto obraz zbojníka je len ďalšou rozprávkou, bez okolkov priznáva že pocit krivdy sa zo slovenských srdc dá vymazať len ťažko... Slováci sú presvedčení že to vždy mali ťažké “.
Weronika veľmi trefne, popisuje stav našej spoločnosti a našich chodníkov. Pre tých, ktorí ako tak sledujú spoločenské dianie a majú ambíciu pochopiť kým to vlastne sú, čo sa skrýva pod označením Slovenka/Slovák, kam sa to narodili a kde žijú, tých kniha vo veľkom neprekvapí, no stále obohatí, najmä o pohľad z vonku. Pre tých menej zbehlých v slovenskosti, či už poľské publikum, pre ktoré bola určená ale aj to domáce, kniha môže poslúžiť aj ako stručná encyklopédia našich politických dejín. A to “ se vším všudy“. Na rozdiel od nás, Weronika neprehliada naše najväčšie prešlapy, akými boli zločiny slovenského štátu či stále pretrvajúca prítomnosť kladiva a kosáku na každom rohu. Preto ak ste sa o nich v škole neučili, táto kniha je aj pre vás.
„Silný pocit krivdy, bezprávia a útlaku je základným charakteristickým znakom našich južných susedov. A hoci súčasný Slovák vidí že takýto obraz zbojníka je len ďalšou rozprávkou, bez okolkov priznáva že pocit krivdy sa zo slovenských srdc dá vymazať len ťažko... Slováci sú presvedčení že to vždy mali ťažké “.
Musím sa priznať že som sa prichytila pri tom ako Weronika kontrolujem, či nevycítim šancu ohradiť sa voči tvrdým faktom, ktoré bolia a prinášajú pocit frustrácie a bezmocnosti. No to je cesta do pekla, treba sa pozrieť do zrkadla, odtrpieť si to a ísť niečo robiť, prispieť k tomu aby sa ten obraz Slovenska zlepšil.
Moja azda jediná výhrada je, že občas bolo vidieť že autorka nežila roky v Prešove, ktorý ju ako prvý očaril ale na opačnom konci Slovenska, v Bratislave. To možno do istej miery skresluje jej celkový obraz o Slovensku a ľuďoch v ňom.
Výborná kniha, ktorú odkladám na poličku s názvom Ako pochopiť Slovensko, hneď vedľa Šimečku.
Mám rád Poliakov aj poľskú kultúru - Kapuscinského, Sienkiewicza, Sapkowského, Polanského, Kilara, Goreckého, Pendereckého, Mazúrske jazerá, Gdansk, aj tú zvláštnu, melancholickú poľskú bojovnosť. Svoju krajinu za posledných 20-30 rokov veľmi pozdvihli a patrične im preto stúplo sebavedomie.
Málokto vie, ako sa Poliaci vo všeobecnosti pozerajú na Slovákov. Nie moc dobre. Podľa sociológa Vašečku nás vnímajú ako malý, bezvýznamný národ, ktorý si sám seba neváži a nevie, čo chce. Nuž, niečo na tom bude, ale nie je ani u nás všetko také čierne. Práve preto je super, že naši severní susedia sa o nás dozvedajú práve z takejto knihy.
Napísala ju Poľka, ktorá sa sem presťahovala a zostala tu žiť. Gýčovo nás neidealizuje, ani nás neznáša pod čiernu zem, ako by sme to spravili my. Je nekompromisne kritická, ale vie aj o veciach, ktoré vedia to najhoršie u nás vyvážiť. Hovorí o trápnom folklóre, ale aj o Kundy Crew, o vymieraní v chudobných regiónoch, ale aj o Čiernych dierach a príšelcoch v Bratislave, ktorí tvrdo makajú a po pár rokoch tu už hrajú squash. Páči sa jej naša ikonická socialistická architektúra, ktorú v Poľsku využívali v detských sci-fi seriáloch.
Vo veľkej časti knihy Poliakom rekapituluje našu modernú politickú históriu, ktorú dobre poznáme, ale aj tak sa tam nájdu zaujímavé informácie. Viete napríklad, kto boli Deti republiky, štátom rozmaznávaní Mečiarovi lieblingovia, ktorí sa narodili v deň zrodu SR? Autorka má síce prehľad, ale nevie čítať jemné nuansy a opakovane preto zle predpovedá vývoj pri ľudoch alebo udalostiach, o ktorých píše. Ale nemám jej to za zlé, veď kto z domácich sa v tomto našom bordeli ešte vyzná?
Mňa ako Slovenku, ktorá miluje Poľsko veľmi zaujímalo, čo si o nás myslí Poľka, ktorá miluje Slovensko.. 👀 A teda, bolo to naozaj zaujímavé čítanie. Miestami som sa smiala, miestami mi prišlo naozaj smutno, miestami som ostala prekvapená a dozvedela som sa o mojej rodnej krajine aj nové veci. Prečítajte si, odporúčam 🙂
Świetny reportaż o naszych południowych sąsiadach, o których paradoksalnie nie wiemy dużo jako społeczeństwo. Gogola swawolnie, nie raz żartobliwie przedstawia kwestie opisane w książce-ma to swój urok i w moim przypadku nawet powoduje swego rodzaju identyfikację z autorką, która nie lubuje się w opisie akademickim, jest bezpośrednia, ludzka. To nadzwyczajne w przypadku reportażu, ale forma kreuje wręcz pewną więź z pisarką. Subiektywnie małym minusem podczas lektury było sporo kwestii politycznych w książce.
Vyborne zhrnute fakty a zrazu uplne sfukne autorkou banalnym zovseobecnovanim, chapem vsak, ze sa jedna o knihu primarne pre polske publikum (Obdoba polskej knihy Gotwaldov o Cesku) a preto je skratkovitost v istych pripadoch nutna. Velmi slaba praca korektury a redakcie na knihe, za co aj strhavam hviedzy.
Človek sa tešil, že si prečíta o poľke,ktorá tu žije, akonáhle v polovici knihy začala riešiť politiku a ešte aj napísať,že Slovensko je Bratislava a ostatné je vidiek, kniha letela do kúta a už ju nedočítam