After Napoleon III seized power in 1851, French writer Victor Marie Hugo went into exile and in 1870 returned to France; his novels include The Hunchback of Notre Dame (1831) and Les Misérables (1862).
This poet, playwright, novelist, dramatist, essayist, visual artist, statesman, and perhaps the most influential, important exponent of the Romantic movement in France, campaigned for human rights. People in France regard him as one of greatest poets of that country and know him better abroad.
Je to krásno-smutmo-veselé (ale veselé len do chvíle, keď postava, ktorá je vtipná - a ktorú som si samozrejme ako inak veľmi obľúbila (*už v kapitole 10*, zrazu neumrie - akože hovorím si: Ten Hugo má skvelý zmysel pre humor. Aj som sa nahlas chychúňala nad tou scénkou *kapitola 12* kde G. pobehuje a veselo si spieva, zatiaľčo mu gulky lietaju kolo hlavy - no hihi haha, neviem co to maju autori za zlozvyk, bum je mŕtvy, zabiť oblubenu postavu. A v tomto prípade tak nečakane, ze mi zrychlejsie usmev na tvari snáď zezmrzol. Bola to milistoti a sekundy. Nerozplakalo ma to, nebolo to ktovieako emocionalne vylíčené, ale do konca knihy som si kládla otazky to ako nemyslí vážne? Prečo? Fakt musel zomrieť? A niečo ma proste ťažilo, že hoci hlavné postavy mali všetky svoj "happy end" (aj keď v závere umrie jedna z hlavnych postáv J.V. a tým sa to vlastne končí, takze v podstate stale je to taky horko-sladky koniec aj pre ne) , ja mam celkovy dojem z knihy o to tragickejsi. Co ale na druhej strane mne vyhovuje a rozhodne nestrham ziadnu hviezdicku za to, lebo proste tak to mam rada, a uprimne tak by som to aj ja pisala - bez strát to proste nejde.
Na to aka je knižka krátka ( a v podstate som ju citala len dva dni - boli dni, ked som sa k citaniu nedostala amedzi tym, takze len 11.9. rozcitala, 12.9. precitala asi tak len kapitolu dve a dnes som ju uz celu "dopapakala") tak - vela krasnych myslienok, opäť ako je pri starych knizkach zvykom - ach, ten slovnik <333..(aj G. moja obľúbená postava sa vyjadrovala tak zvláštne neobvykle priam hieraticky, no morove še mi to ľúbilo + aký bol veselý aj v case povstania a optimista, fakt nevinny chalan. skoda ho no... - hlavne som si myslela, ze to zanho sa Cosette vydá, a zrazu bum plottwist, prekvapila ma táto stará klasika :D) ... tak zopakujem este - na to aka je knizka kratka, ma este vela smrti (hlavne teda vo vyvrcholeni - tam je to uz akosi aj uponahlanejsie by som povedala, zvlast posledne dve tri kapitoly. Aj to s prepojenostou tych postav je trochu pritiahnute za vlasy - ale odpustam, je to pisane tak, ze citatel uz davno vie ako sa co stalo ma prehlad, ale postavy sa este potrebuju dozvediet krivdy aby doslo k uzmiereniu v zavere pri smrtelnej posteli - takze tie posledne tri kapitoly su vlastne len o tom co my uz vieme, ale postavy este nie. Za toto som sa rozhodla strhnut 0.5 hviezdičky. Ale! opakujem, na to aka je ta kniha kratka ma moj obdiv, ze sa do nej vmestilo tooolko, co do inych romanov mozno nie. +Plus taka nelogicka chybicka co som si vsimla - a mi napadla taká otázka: Kto by si schovaval stary roztrhany zakrvaveny kabat spred niekoľkých rokov z povstania v skrini? (a neocistil ho, nezasil ho, resp. nevyhodil ho) pre kontext v skratke - je jasne, ze ten kabat mu trcal v tej skrini, aby sa rozuzlilo to veeelke nedorozumenie na konci. Proste, pri tom konci som vlastne akoby chapala aj nechapala to rozhodnutie preco J.V. uz nemoze byt Cossetin otec a preco je Marian nanho nastvany. Nechapala ocami dnesnej doby, chapala z pohľadu ich dobovych spolocenskych vztahov a spravania.
Jedna z tých spomínaných nádherných myšlienok knihy: ~ Zomrieť, to je nič; hrozné je nežiť. ~ Jean Valjan (last words) *kap.19* str.193
This entire review has been hidden because of spoilers.
Marius küçüklüğünde annesini kaybetmiştir, annesinin babası, dedesi Giynorman zengin ve soyludur. O zaman Fransa'da Cumhuriyetçilerle Kralcılar arasında iç savaş sürmektedir. Giynorman kralcıdır. Marius'un babasını, damadını hiç sevmeyecektir. Ve onu babasından bir şekilde kopararak kendi himayesine almıştır. Yıllar sonra Marius bunu öğrenecek ve dedesinin evinden kaçacaktır. Kendi ayaklarının üstünde bir hayat kuracaktır. Cumhuriyetçilerle birlikte olmaya başlayacaktır.
Marius Jan Valjan'ın yanında gezen kıza Kozet'e aşık olur. Ama onun kızı olduğundan emin olamaz. Bu arada kız ve Jan Valjan'ın Fransa'dan İngiltere'ye kaçacağını öğrenir. Üzüntüsünden kendini öldürmek isteyecektir.
Diğer taraftan Küçük gavroş 10-12 yaşlarında bir sokak çocuğudur. Sokaklarda yaşar. Marius İhtilalcilerin direnişi sokak barikatlarına katılır. Burada aynı barikatta yolu Gavroş ile kesişecektir. Gavroş'un hayatını kurtaracaktır. Ama doğru çatışmalar sırasında Gavroş öldürülecektir. Jan Valjan bir şekilde barikatlara gelerek yaralanmış olan Marius'un hayatını kurtarır. Onu Kanalizasyonlardan sırtına taşıyarak dedesinin evine getireektir. Marius aylar sonra iyileşecek, dedesi onu affedecektir. Sevdiği kız Kozet'de yanında olacaktır. Jan Valjan onlara gerçek hikayesini anlatacaktır.
Tänaval elavad lapsed, ära põlatud lapsed on raske teema. Gavroche oli teistmoodi, oma heasüdamlikkusega ja tublidusega oleks võinud jõuda kaugele, aga ajad on parku teised. Huvitav oli lugeda, tulid meelde 2015 aasta muusikali pildid.
Cele două copilițe, de altfel drăguț și îngrijit îmbrăcate, străluceau; ai fi spus că sunt doi trandafiri printre lanțuri vechi; ochii lor erau o mare bucurie; obrajii lor fragezi râdeau. Una era castanie, cealaltă brună. Fețele lor naive erau două uimiri încântate; un tufiș înflorit din apropiere își trimitea trecătorilor mireasma ce părea că vine de la ele; cea de un an și jumătate își arăta burtica drăgălașă și goală cu nerușinarea nevinovată a copiilor. Deasupra și împrejurul acestor capete delicate, plămădite din fericire și muiate în lumină, uriașa jumătate de camion negru de rugină, grozavă, plină de curbe și de unghiuri sălbatice, se rotunjea ca intrarea unei peșteri. La câțiva pași, ghemuită pe pragul hanului, mama, o femeie lipsită de drăgălășenie, dar înduioșătoare în clipa aceea, își legăna copiii cu ajutorul unei sfori lungi, urmărindu-i cu privirea, de teamă să nu li se întâmple ceva, cu acea căutătură animalică și cerească totodată, specifică maternității. La fiecare legănare, lanțurile hâde făceau un zgomot strident, care semăna cu un strigăt de mânie; fetițele se minunau, soarele în amurg lua parte la această bucurie și nimic nu era mai încântător decât capriciul întâmplării, care făcea dintr-un lanț de titani un leagăn de îngeri