Spoločnosť rozdeľuje ostrá hranica. Leží medzi bezprostrednými susedmi, medzi obyvateľmi jedného mesta i jednej krajiny. Je neviditeľná, no o to citeľnejšia. Sociologička Zuzana Kusá píše o hranici záujmu a vnímavosti voči potrebám iných, balansuje na tomto ostrom reze a snaží sa zistiť, nakoľko je táto neviditeľná hranica priepustná. Aj o tom je jej esejistický text Za ostrou hranicou. Vo vnútri hraníc vládne ohľaduplnosť a vzájomná starostlivosť, obývajú ju totiž naši ľudia – morálne prijímaní a začlenení. Za hranicou nášho morálneho kruhu sú však ľudia žijúci mimo našej schopnosti empatie a zmyslu pre spravodlivosť. Topia sa v chudobe, nemožnosti začleniť sa, sú morálne vylúčení. Nemusíme precestovať celý svet, aby sme našli ľudí žijúcich v pre nás nepochopiteľných podmienkach. Stačí otvoriť oči a zamyslieť sa. Tá cesta v našom vnútri je však možno omnoho náročnejšia, ako výlet za hranice našich bežných dní. Esejistická kniha Zuzany Kusej Za ostrou hranicou vychádza v rámci edície Skica, ktorú pod zavedenou značkou Kalligram vydáva Vydavateľstvo Absynt.
Škoda, že si nenechali viac záležať na jazykovej korektúre, drobnejšie alebo aj do očí-bijúce preklepy kazili inak silný a dobrý dojem z obsahu knižky. Ako odborný text (a nie napriek tomu ale práve preto ze je to Kalligram) mohol byt kľudne bohatšie zdrojovaný, i keď chápem, priestor. Nebyť častej vágnosti a zbytočej repetetívnosti, možno by bol býval väčší priestor na hlbšie rozvinutie myšlienok (alebo aj ich dotiahnutie do konca).
Having said that, knižka je pútavo napísaná, Kusá ma baví, knižku prečítate na posedenie. Kusá nás nabáda reflektovať význam ‘sebestačnosti’, hraníc našej empatie voči inakosti, solidarity a napokon náplň pojmu ľudskej dôstojnosti v neoliberálnej Slovenskej realite. Kultúrne, intelektuálne, ale aj emocionálne nastavenie voči chudobe v zmysle “neúspešní ľudia si za to môžu sami”, pripisovaná inakosť a “neprispôsobivosť” chudobe prispievajú nie len k negatívnej stereotypizácii chudoby ale aj prehlbujúcim sa nerovnostiam a verejným politikám postaveným na vylučujúcom jazyku morálneho úpadku, hanby a rasizmu.
Kusá sa venuje domácej politike, pripomenula mi ale aj začiatok utečeneckej krízy v Európe. Sprevádzaná populistickou hystériou Vyšehradu, medzinárodná kríza len mediálne amplifikovala a obnažila krízu, ktorej príbeh nemá jasný začiatok a určite nie koniec - krízu empatie Slovenskej spoločnosti a našu neschopnosť prevziať zodpovednosť za morálnu povinnosť voči druhým.
Jedna z najlepších kníh z edície Skica. Presná, stručná, naliehavá. Nedáva riešenia, ale scitlivuje. Pútavá, čisto napísaná. Podobne ako iným čitateľkám/om, aj mne prekážalo neuvádzanie presných zdrojov.
Nám čo vieme a chápeme to až tak šialene veľa nedá, o to lepšie, priestor pre tých čo nevedia alebo nechcú vedieť. Takým odporúčam nenápadne podsunúť O:)
Myslím že to je na dnešnú dobu dosť provokujúca kniha. Kritizuje našu požiadavku na nižšie sociálne dávky, na väčšiu kontrolu ako sa používajú aj na ich naviazanie na snahu poberatela nájsť si prácu. Dávky si treba zaslúžiť a robiť všetko preto, aby som ich čo najskôr nepotreboval. To sú veci, ktoré aj ja považujem za sväté. A Kusá ich kritizuje ako príčinu väčšiny zla :O
nie Som si istá, či ponúkla riešenie (okrem tézy ‘všetci by mali dostavať dávky a čo najväčšie’ ktorá mi príde neudržateľná), ale určite je to zaujímavé zrkadlo. A zväčšilo to moju citlivosť na tému chudoby. V čase, keď som si myslela že šance na vzdelanie mame na Slovensku všetci rovnaké zrazu zisťujem že nie. Je mi z toho smutno.
Naliehava a aktualna viac crta az moralita skor nez esej na margo (absentujuceho) domaceho ponatia solidarity. ‘Nastavujuca zrkadlo’ je mozno zbytocne klise, na malom priestore mi vsak dala vela prilezitosti vratit sa k vlastnym pochopeniam a interpretaciam sveta, citatelsky prijemnym, skoro poetickym sposobom. Rusilo ma, ze nie su uvadzane zdroje.
"Už Sokrates uvažoval o tim, že dobro súvisí s rozumom a múdrosťou. Zlé ciny boli podľa neho zväčša dôsledkom nevedomosti a nedomyslenia dôsledkov, ku ktorým vedú."
Útla kniha, ktorá nedala odpovede, ale podnietila vo mne nové otázky. A to myalim hovorí za všetko.
Výborná kniha ako úvod do diskusie o realitách chudoby a diskurze a politikách nerovností na Slovensku. Jej hlavným motívom je pohľad na vyčleňovanie niektorých skupín z morálneho kruhu, v ktorom s inými cítime intuitívnu solidaritu.
Kniha nie je napísaná jednoducho a je v nej cítiť veľký rozdiel medzi prvou a druhou polovicou. Tá prvá vychádza z autorkyných focusovýck skupín a je naozaj zaujímavá, aj keď trochu nesúrodá a v niektorých častiach mierne repetitívna.
Druhá časť je viac založená na diskusii akaemických sociologických textov a aj keď záver o nutnosti vyvolania spoločných kolektívnych emócií prostredníctvom rituálov a obrazutvorných diel viac zo žýnrov beletrie je bezpochyby zaujímavým príspevkom do debaty o východiskách z dterajšej situácie (s čím sa samozrejme dá polemizovať - aby sa zo zobrazovania chudoby nestávali len "human interest stories" ale aby to smerovalo k riešeniu štrukturálnych problémov).
Všeobecne má táto kniha podobný argument ako Age of Responsibility od Yaschu Mounka - o nielen neopodstatnenosti, ale aj škodlivosti dnešného diskurzu o "osobnej zodpovednosti" v sociálnych politikách. Viac to však vzťahuje na slovenskú realitu, čo do istej miery aj limituje argument, nakoľko vyvoláva dojem, že je to unikátne slovenský problém - čo v istých smeroch s ohľadom na náš level segregácie Rómov môže byť aj čiastočne pravda, ale z hľadiska príčim a riešení môže limitovať hľadanie efektívnych riešení.
Celkovo je to dobré otvorenie diskusie a skvelé že tak významná osoba slovenskej sociológie ponúkla svoj pohľad/prúd myšlienok na zanedbanú tému. Pretože aj keď súhlasím s autorkiným záverom že Dickensove novely pomohli pracujúcej triede v Británii 19. storočia viac než Engels a Marx, potrebujeme však viac takýchto textov a aj prístupnejšie napísaných, pre väčší "buy-in" širšíchelít, o ktorom v podstate do istej miery sama hovorí.
"Verejný diskurz, jazyk, ktorým hovoríme o chudobných, má zásadnú úlohu pri upevňovaní hraníc medzi nami a nimi. Hranice morálneho kruhu a solidarity sa nedajú posunúť bez zmeny spôsobu rozprávania. Vízia sociálneho darwinizmu zápasí s víziou kolektívnej morálnej zodpovednosti práve na poli každodenného jazyka. Víťaz v denných zápasoch o význam sa môže stať vítazom nad našou budúcnosťou, varoval americký sociológ Bernard Barber (1918-2006)." (s. 83)
Pani Kusa bravurne spaja vedecky nadhlad s empatiou. Stav nasej egoistickej spolocnosti je zufaly a najvyraznejsie sa prejavuje voci vylucenym komunitam. Myslime tym Romov. Nasa neschopnost sucitit sa potom prenasa aj do dalsieho verejneho zivota. Toto uz domyslam, lebo pani Kusa to len naznacila. Primarne je tento kratky a silny text obhajobou politik, ktore neignoruju moralku na urok ideologii a okamziteho zisku. Perfektna analyza.