“Nikdy viac, nikdy viac, nikdy viac. Tieto slová sa ozývajú takmer dva roky - od prvého dňa kapitulácie v máji 1945 do desiateho februára 1947, keď posledný činiteľ podpísal Parížsku mierovú zmluvu.
V ten deň sa formálne skončí druha svetová vojna.”
Ak sa o tému čerstvo povojnového sveta nejako špeciálne nezaujímate, zo školy ste asi vyšli s tým, že v 45 sa skončil najhorší konflikt v dejinách ľudstva a potom sme šťastne žili až kým... veď viete, kým sme neprišli na to, aké všetky malé vojny sa ešte dajú viesť.
V skutočnosti ale žiadny zvonec, čo by zázračne všetko v tom štyridsiatom piatom vyriešil, nezvonil. Bolo to skôr zatrúbenie na štarte sakramentsky dlhej trate, ktorá bola navyše poriadne chaotická a zarúbaná. A to aj dva roky po kapitulácii.
“Európa je plná sirôt. Rodičov zastrelili, udusili v plynovej komore, nechali umrieť od hladu alebo zamrznúť. Deti zavše prežili vďaka tomu, že im zafarbili vlasy na blond a vybavili kresťanské rodné listy, inokedy ich poslali do kláštora alebo skryli do vedier, za stenu, na povalu či do pivnice. Niekedy ich rodičia odstrčili do zadu, keď čakali v rade na zastrelenie na nábreží Dunaja.”
Elisabeth Åsbrink sa pozrela na rok 1947 pekne mesiac po mesiaci, keď sa svet ešte zmietal v dozvukoch a dôsledkoch vojny, keď sa nacisti dostávali pred súd, mnohí unikali spravodlivosti a tí nenápadnejší sa zďaleka nevzdali, ale dôsledne si budovali novú organizáciu slúžiacu okrem iného aj na to, aby sa do Argentíny dostali “tí správni ľudia”.
Židia, ktorí prišli o svoje domovy, sú stále stratení, tisícky z nich túžia po novom živote v Palestíne, takže je treba riešiť horúci problém Židovského štátu.
A to sú len niektoré témy. Udalosti jednotlivých mesiacov občas Åsbrink preruší rozprávaním o histórii svojej rodiny, ktorú tiež zasiahla druhá svetová vojna. A primiešava aj zaujímavosti - okrem veľkej politiky a veľkých procesov vznikalo aj veľké literárne dielo, veľká móda a veľká romanca.
Rozhodne skvelé čítanie, ktoré ale vďaka bulvárnejším vsuvkám pre mňa malo hluché miesta. Rozumiem zámeru (no dobre, pri tej de Beauvoir fakt až tak celkom nie, hoci sa tam napokon spomína kultové Druhé pohlavie), ale mňa tento aspekt knihy trošku míňal. Ostatné informácie - skvelé. Určite odporúčam prečítať si o tom, ako tažko sa vlastne formoval nový svet.
“V tomto čase neexistujú univerzálne ľudské práva. Ale môže ľuďom na celom svete chýbať niečo, o čoho existencii ani netušia? Stačia im svetové náboženstvá, ktoré chcú chrániť to ľudské ako črepinu boha?
Svet sa zviecha z masívneho ľudského popolniska. Tu a teraz, v dočasnej kancelárii OSN v závode v Lake Success, sa majú vytvoriť univerzálne hodnoty. Nové myšlienky, nové základy ľudstva, nová morálka. Ľudské práva nesmú závisieť od náboženstva, bohatstva rodiny, mena, pohlavia, statusu, krajiny pôvodu či farby pleti.”