What do you think?
Rate this book
Roztratení Nemci: Na cestách po Litve, Spiši a pri Čiernom mori
Litva, Spiš a Ukrajina. Čo spája vrcholy tohto zvláštneho trojuholníka? Všade tu žijú roztrúsené a zabudnuté nemecké menšiny, po stopách ktorých sa vybral rakúsky spisovateľ a reportér Karl-Markus Gauss.
Roztratení Nemci, to je vzrušujúca a zároveň smutná kniha o osudoch ľudí žijúcich na periférii sveta i o nacionalizme, ktorý je hybnou, ale aj zhubnou silou histórie mnohých krajín. V komplikovaných dejinách strednej a východnej Európy to platí dvojnásobne.
Gaussova kniha síce rozpráva predovšetkým o Nemcoch a nemeckých menšinách, nemilosrdné dejinné zrkadlo však nastavuje aj nám, Slovákom. Čo zistil v Levoči a čo v Spišskom Štvrtku? Možno aj to, ako sa vyrovnať s vlastnou minulosťou i s pojmami ako národ a národnosť.
Roztratení Nemci, to je vzrušujúca a zároveň smutná kniha o osudoch ľudí žijúcich na periférii sveta i o nacionalizme, ktorý je hybnou, ale aj zhubnou silou histórie mnohých krajín. V komplikovaných dejinách strednej a východnej Európy to platí dvojnásobne.
Gaussova kniha síce rozpráva predovšetkým o Nemcoch a nemeckých menšinách, nemilosrdné dejinné zrkadlo však nastavuje aj nám, Slovákom. Čo zistil v Levoči a čo v Spišskom Štvrtku? Možno aj to, ako sa vyrovnať s vlastnou minulosťou i s pojmami ako národ a národnosť.
192 pages, Paperback
First published August 31, 2005
7 people are currently reading
156 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 11 of 11 reviews
November 10, 2017
Jak to u Gaussa - jest ciekawie, z dużą dozą czułości, a jednocześnie nostalgicznie, wręcz smutno. Reporter znów odkrywa przed czytelnikiem zapomniane narody. Tym razem są to Niemcy, których wichry historii zaprowadziły w różne zakątki Europy: na Litwę, Słowację i Ukrainę. Kim właściwie są ci ludzie? Czy wciąż Niemcami, czy obywatelami nowych krajów, czy też może czymś pomiędzy? Autor dociera m.in. do tzw. Wolfskinder, czyli wilczych dzieci. To sieroty z Prus Wschodnich, które zabłąkały się m.in. na tereny litewskie, gdzie przygarnęły je tamtejsze rodziny (głównie do pracy). Historie Wolfskinder bardzo mnie poruszyły, a zupełny brak Polski w tych opowieściach zaskoczył. Dzieje niemieckich mniejszości w trzech opisanych krajach są fascynujące, choć też bolesne. Los obszedł się z tymi ludźmi okrutnie i wielu z nich po prostu czeka kresu życia, bo już nie ma na nic nadziei. Niektórzy jednak niezłomnie starają się pielęgnować tradycje i nie zapominać o swoim pochodzeniu i języku.
Gauss jak zwykle łączy warsztaty reportera i podróżnika. Dzięki temu przez jego opowieść przebija nie tylko dziennikarskie zainteresowanie tematem, ale także czysta ciekawość odkrywcy nieznanych lądów. W tej niewielkiej książce udało mu się zawrzeć kawał pokręconej historii Europy.
Gauss jak zwykle łączy warsztaty reportera i podróżnika. Dzięki temu przez jego opowieść przebija nie tylko dziennikarskie zainteresowanie tematem, ale także czysta ciekawość odkrywcy nieznanych lądów. W tej niewielkiej książce udało mu się zawrzeć kawał pokręconej historii Europy.
May 25, 2017
Dávam 4 z 5 len ako sebakorekciu, tak veľmi sa mi pozdávala (v mojom srdci je to jasná 5). Veľmi sa mi páčil preklad, na viacerých miestach som si hovorila, že takú príjemnú slovenčinu som už roky nečítala. Osudy menšín v širšej strednej Európe sú oči-doširoka-otvárajúce a každú nacionalistickú báchorku s ich tupými nositeľmi rozprášia na štrk.
December 23, 2021
Für mich war dieses Buch ein toller Blick in meine eigene familiäre Geschichte. Meine Großeltern stammen aus der deutschen Minderheit in Litauen und am schwarzen Meer und sind nach dem 2. Weltkrieg vor der Roten Armee nach Deutschland geflohen. Viele Anekdoten konnte ich so mit meinen eigenen, teils befremdlichen, teils schönen Erinnerungen an meine Großeltern verbinden. Ich kann dieses Buch wärmstens Menschen empfehlen, die einen Überblick über die Geschichte deutscher Minderheiten in Osteuropa erlangen wollen.
January 21, 2018
Ja by som to vyhlásil za povinné čítanie. Litva a Ukrajina sú zaujímavé a vykresľujú osudy (nielen) nemeckých menšín, ako ich málokto pozná. Ale vo mne zarezonovalo to Slovensko. Nastavené zrkadlo a praktická facka akýmkoľvek našim nacionalistom. Super.
January 27, 2020
Autor putuje po východní Evropě, po místech, kde po staletí žili Němci a kde jich, i přes strašlivé události v půlce XX. století pár zůstalo. Je zajímavé číst zážitky člověka "ze Západu", když popisuje svět, ve kterém jsme sami žili. Nebo v jeho dozvucích, protože to, co dopadlo plnou silou na pobaltské, spišské a černomořské Němce, jsme zažívali už jen oslabené.
Sám jsem navštívil místa, kudy autor projížděl. Na Litvě ani na Spiši mne ani nenapadlo pátrat po Němcích, nedaleko Oděsy jsem měl naopak příležitost osobně se setkat se ženou, jejíž příběh si v ničem nezadá z osudy Gaussových respondentů: Pětileté děvče vyrůstající v německé rodině někde u Dněpru bylo s celou naloženo rodinou naloženo do nákladního vlaku a po několika dnech jízdy vyloženo v noci v kazašské stepi. Tam je našla, sedící ve sněhu s uzlíky majetku, dobrosrdečná Ruska, vzala je do své chalupy a zachránila. Po letech, stále v Kazachstánu, se seznámila jiným Němcem, z vesnice v Podněstří, vzali si, měli dva syny. V šedesátých letech se mohli vrátit do mužovi vesnice, ale žena tím přišla o svoji práci učitelky. Když muž po dvou letech zemřel, vzala si místního Rusa a společně vychovávali děti. Děti odešly, jeden do Německa, druhý bůhví kam. V roce 2015 ještě oba, osmdesátiletí, žili, v chalupě v Podněsterské republice, s kozou a zahrádkou, s pravoslavnou ikonou v rožku seknice, k níž se paní modlila starobylou němčinou.
Tolik zničených životů...
Sám jsem navštívil místa, kudy autor projížděl. Na Litvě ani na Spiši mne ani nenapadlo pátrat po Němcích, nedaleko Oděsy jsem měl naopak příležitost osobně se setkat se ženou, jejíž příběh si v ničem nezadá z osudy Gaussových respondentů: Pětileté děvče vyrůstající v německé rodině někde u Dněpru bylo s celou naloženo rodinou naloženo do nákladního vlaku a po několika dnech jízdy vyloženo v noci v kazašské stepi. Tam je našla, sedící ve sněhu s uzlíky majetku, dobrosrdečná Ruska, vzala je do své chalupy a zachránila. Po letech, stále v Kazachstánu, se seznámila jiným Němcem, z vesnice v Podněstří, vzali si, měli dva syny. V šedesátých letech se mohli vrátit do mužovi vesnice, ale žena tím přišla o svoji práci učitelky. Když muž po dvou letech zemřel, vzala si místního Rusa a společně vychovávali děti. Děti odešly, jeden do Německa, druhý bůhví kam. V roce 2015 ještě oba, osmdesátiletí, žili, v chalupě v Podněsterské republice, s kozou a zahrádkou, s pravoslavnou ikonou v rožku seknice, k níž se paní modlila starobylou němčinou.
Tolik zničených životů...
June 13, 2021
Fuha, tak toto ma skutočne vôbec nezaujalo. Väčšinu času som mala pocit, že prečo vlastne vôbec niekto investoval toľko času do skúmania tejto roztrieštenej témy...
Samozrejme, nedá sa povedať, že by téma bola zbytočná alebo nepodnetná, len ten spôsob písania a vyber príbehov ma nakoniec k tej myšlienke priviedol - čo som sa vlastne dozvedela?
Ale aby som len nehejtovala, objavnou pre mna bola myšlienka, že aj národ, ktorý sa všade po svojom príchode vyznačoval pracovitosťou a dokázal posunúť svoj nový domov výrazne vpred, sa premení na zbierku ľudských tragédii a stroskotancov, ak ho viacnásobne vytrhneme zo svojich koreňov a násilne presunieme hore dole. Hrozne 20te storočie so svojimi národnostnými čistkami a experimentmi naozaj zničilo obrovske množstvo príbehov. Ako sa na takýchto troskách da cokolvek postaviť? Jasne, že najprv to musí celé prerásť burinou...
Zaujímavý bol pohľad na Slovensko a na to, ako výrazne tu vystupovala rómska otázka oproti Litve a Ukrajine. Ale po prečítaní tejto knihy mám dojem, že na taku ‘rómsku otazku’ sa premenili práve vykorenení Nemci v daných oblastiach. O to viditeľnejšie bolo, aké škodlivé tie byrokratické hry na bohov v 20-tom storočí boli...
Ľudí nesmieme vnímať ako čísla, vrece zemiakov ktoré presúvam z pivnice do pivnice, inak sa premenia na zbytočne existencie. Snáď to by mohlo byt ponaučenie z tejto bezútešnej, únavnej, zvláštnej knihy.
Samozrejme, nedá sa povedať, že by téma bola zbytočná alebo nepodnetná, len ten spôsob písania a vyber príbehov ma nakoniec k tej myšlienke priviedol - čo som sa vlastne dozvedela?
Ale aby som len nehejtovala, objavnou pre mna bola myšlienka, že aj národ, ktorý sa všade po svojom príchode vyznačoval pracovitosťou a dokázal posunúť svoj nový domov výrazne vpred, sa premení na zbierku ľudských tragédii a stroskotancov, ak ho viacnásobne vytrhneme zo svojich koreňov a násilne presunieme hore dole. Hrozne 20te storočie so svojimi národnostnými čistkami a experimentmi naozaj zničilo obrovske množstvo príbehov. Ako sa na takýchto troskách da cokolvek postaviť? Jasne, že najprv to musí celé prerásť burinou...
Zaujímavý bol pohľad na Slovensko a na to, ako výrazne tu vystupovala rómska otázka oproti Litve a Ukrajine. Ale po prečítaní tejto knihy mám dojem, že na taku ‘rómsku otazku’ sa premenili práve vykorenení Nemci v daných oblastiach. O to viditeľnejšie bolo, aké škodlivé tie byrokratické hry na bohov v 20-tom storočí boli...
Ľudí nesmieme vnímať ako čísla, vrece zemiakov ktoré presúvam z pivnice do pivnice, inak sa premenia na zbytočne existencie. Snáď to by mohlo byt ponaučenie z tejto bezútešnej, únavnej, zvláštnej knihy.
July 13, 2018
Przejmująca opowieść o miejscach i ludziach, jakich - kilkanaście lat później - już nie ma.
Zadziwia dociekliwość autora i jego nadzwyczajna umiejętność docierania do miejsc, wydawałoby się zatraconych, zapomnianych, skutecznie ukrytych przed całym zewnętrznym światem. A przede wszystkim - umiejętność wydobywania takich opowieści od swoich rozmówców.
Coś takiego ma chyba tylko Swietłana Aleksijewicz.
Na Litwie (ta część książki wypada chyba najsłabiej) miałem podobne odczucia: przeszywającego do kości przygnębienia tą całą post-sowiecką brzydotą, tą dramatyczną beznadzieją, wybijającą się po tylu latach. Znakomita jest część o Spiszu - już chcę tam jechać! I równie dobra - o Ukrainie.
A tej Ukrainy z książki też już nie ma .... I do Odessy! Czym prędzej trzeba jechać do Odessy.
I czytać kolejne książki K-MG!
Zadziwia dociekliwość autora i jego nadzwyczajna umiejętność docierania do miejsc, wydawałoby się zatraconych, zapomnianych, skutecznie ukrytych przed całym zewnętrznym światem. A przede wszystkim - umiejętność wydobywania takich opowieści od swoich rozmówców.
Coś takiego ma chyba tylko Swietłana Aleksijewicz.
Na Litwie (ta część książki wypada chyba najsłabiej) miałem podobne odczucia: przeszywającego do kości przygnębienia tą całą post-sowiecką brzydotą, tą dramatyczną beznadzieją, wybijającą się po tylu latach. Znakomita jest część o Spiszu - już chcę tam jechać! I równie dobra - o Ukrainie.
A tej Ukrainy z książki też już nie ma .... I do Odessy! Czym prędzej trzeba jechać do Odessy.
I czytać kolejne książki K-MG!
May 23, 2017
Putave rozpravanie o ludoch na spletitom pozadi dejin narodov, politickych zaujmov a statnych ideologii.
Tato veta z knizky ostala rezonovat, asi preto, ze sa s autorovim sentimenom plne stotoznujem: "Preto sa musela bat toho, co podla inych oblasti Memelu dodavalo povab - jeho narodnostnej mnohotvarnosti, a preto sa jej zdalo nebezpecne prave to, co mne pripada pritazlive: predstava, ze mozu existovat skupiny ludi, ktori sa vyhybaju narodnostej identifikacii a ktori sa nehodia na statnu konfiskaciu."
Tato veta z knizky ostala rezonovat, asi preto, ze sa s autorovim sentimenom plne stotoznujem: "Preto sa musela bat toho, co podla inych oblasti Memelu dodavalo povab - jeho narodnostnej mnohotvarnosti, a preto sa jej zdalo nebezpecne prave to, co mne pripada pritazlive: predstava, ze mozu existovat skupiny ludi, ktori sa vyhybaju narodnostej identifikacii a ktori sa nehodia na statnu konfiskaciu."
August 13, 2017
Pomerne krátka kniha, iba 180 strán, myslím, že táto téma by zniesla aj oveľa viac, i keď je pravda, že príbehy ľudí, o ktorých je v svojej podstate táto kniha sa už často začali opakovať aj pri tomto počte strán.
Možno by som ešte vytkol aj to, že tieto reportážne cesty sa odohrali v roku 2002 a kniha bola v preklade vydané v 2017, čiže postráda na aktuálnosti, i keď podstata isto zostala aj po týchto 15 rokoch rovnaká.
V každom prípade, kniha veľmi zaujímavá, pútavo napísana, dobre sa číta, a človek sa, aj pri tomto malom počte strán, naučil veľa nového.
Možno by som ešte vytkol aj to, že tieto reportážne cesty sa odohrali v roku 2002 a kniha bola v preklade vydané v 2017, čiže postráda na aktuálnosti, i keď podstata isto zostala aj po týchto 15 rokoch rovnaká.
V každom prípade, kniha veľmi zaujímavá, pútavo napísana, dobre sa číta, a človek sa, aj pri tomto malom počte strán, naučil veľa nového.
March 22, 2022
Napisana pięknym językiem historia wielu pokoleń Niemców żyjących na Litwie, na Słowacji i na Ukrainie. Niestety z biegiem lat zakładają oni coraz więcej stowarzyszeń, w których jest wspólny mianownik: nikt z potomków Niemców nie mówi już w zasadzie po niemiecku. Jest to bardzo smutny obraz rzeczywistości...
June 8, 2017
O stratených nádejách, ilúziách, životoch... takú príchuť má táto kniha. Ani samotný Gauß veľa nádejí roztrateným nemeckým menšinám nedáva. Šiel po ich stopách, vypočul si mnohé z ich dejín, vypočul si názory často posledných predstaviteľov, videl bezútešnosť niektorých oblastí, v ktorých žili. Mnoho z nich nevedelo vôbec po nemecky a naopak tí, čo vedeli a hlásili sa k Nemcom, občas Nemcami vôbec neboli.
Gauß odkazuje na dejiny - či už príchod povolžských Nemcov na osídlenie pustých krajín, či na pôvodné nemecké osídlenie Spiša, Stalinove deportácie alebo kruté časy pred, počas a po druhej svetovej vojne... to všetko spôsobilo roztratenie Nemcov po strednej a východnej Európe. Zatrpknutosť vlčích detí, márne čakanie ruských Nemcov presídlených kedysi dávno do Kazachstanu a neskôr zostávajúcich na Ukrajine s poslednými nádejami, že by ich Nemecko,krajina, kde nikdy neboli a ktorej reč už zabudli, mohla prijať za svoju...
Drobné príbehy jednotlivcov dopĺňajú mozaiku autorovej cesty.
Gauß odkazuje na dejiny - či už príchod povolžských Nemcov na osídlenie pustých krajín, či na pôvodné nemecké osídlenie Spiša, Stalinove deportácie alebo kruté časy pred, počas a po druhej svetovej vojne... to všetko spôsobilo roztratenie Nemcov po strednej a východnej Európe. Zatrpknutosť vlčích detí, márne čakanie ruských Nemcov presídlených kedysi dávno do Kazachstanu a neskôr zostávajúcich na Ukrajine s poslednými nádejami, že by ich Nemecko,krajina, kde nikdy neboli a ktorej reč už zabudli, mohla prijať za svoju...
Drobné príbehy jednotlivcov dopĺňajú mozaiku autorovej cesty.
Displaying 1 - 11 of 11 reviews