Človek, ktorý má čo povedať v dnešnej spoločnosti, síce je pravda, že jeho myšlienky sa často opakujú vrámci všetkých jeho kníh, ale ja osobne by som jeho knihy najradšej čítala stále dookola aby vo mne zostalo aspoň trošku toho povestného Štúrovského múdra. Čo so mnou zostalo:
Ľudia sa totiž správajú podľa toho, čo si o sebe myslia.
Som presvedčený, že výchova je rozvíjanie dobrého, podpora dobrého, práve to je najdôležitejšie.
Mám takú zásadu: dospievanie znamená odpustenie rodičom.
Tá najlepšia výchova je dobre a pekne žiť. Dieťa potom ani netreba vychovávať.
Najväčšia potreba človeka je človek. Blízky človek. Bez ľudí sa človek nestane človekom. Divoké deti, ktoré vyrastali s vlkmi, sa nenaučili chodiť, ani jesť rukami, ani rozmýšľať, ani rozprávať.
Zbytočne plakať, že nemám toto alebo tamto, nemá to význam. Ak som nemal dobrých rodičov, musím sa postarať o seba sám. Keď nemá schopný človek dobré podmienky, vytvorí si ich.
Prosto, to, čo môžem zmeniť, zmením, to, čo nemôžem zmeniť, musím prijať.
Myslím si, že v psychoterapii je dôležitý kontakt človeka s človekom. Hovorím, že predávame človečinu, ktorú sme dostali zadarmo.
A musíme si tu nájsť nejaký pozitívny program. Keď si ho nenájdete, tak tápete a robíte niečo deštruktívne. Tomu, že si mnohí ten program nenájdu, sa v podstate ani nečudujem. To je umenie vedieť žiť.
Vášeň je ako šťastie, uteká pred tými, ktorí ju naháňajú a sleduje tvorivých, aktívnych. Pekne sa vraví, že bozk je len dôsledkom lásky a nemôže slúžiť na jej udržanie.
No nič, to by asi aj stačilo, idem sa ja zase pokúšať premieňať prózu života na poéziu.