Niekedy sa musíte stať Japonkou, aby vás konečne muž miloval...
Jedinečná knižka o Slovenke, ktorá prežila desať rokov v malom japonskom meste s manželom, ktorého ľúbila. S manželom, ktorý ľúbil ju. Ale spôsoby ich lásky boli také rozdielne, že sa aj s malým synom musela vrátiť domov...
Čítajte neuveriteľne ľudskú sondu do japonskej kultúry vzťahov, čítajte o tom, že mentalita národov je silnejšia ako láska dvoch ľudí. Čítajte a spoznajte krajinu vychádzajúceho slnka očami Slovenky, ktorá pracovala a žila ako oni. Ako Japonci. V duchu ich tradícií, ich zvykov, ich spôsobu života.
Ta knížka byla něco strašnýho. Těšila jsem se, že se dozvím něco o jaonský kultuře očima středoevropana. Začalo to slibně, skvěle popsaný dětství autorky, až jsem se u toho málem rozbrečela. Jenže, to bylo tak celý pozitivní. A zbytek knihy jsem si jenom řikala: WTF? 1.Jak někdo může vyrazit přes půl světa do ciziny s příslibem někoho, koho potká v baru, že bude ,,tancovat" bez našetřenejch peněz alespoň na zpáteční letenku domů? 2.Hlavně, že je na každý stránce napsáno, že autorka má modrý oči a blond vlasy (který si prej stejně odbarvuje). 3.Detailní popis porodu na několik stránek ze kterýho se člověku zvedá kufr tam fakt nebyl nutnej. 4.Fňukání, fňukání, fňukání. Dětství, který měla autorka opravdu nezáviděníhodný, že popsaný střízlivě, surově, bez emocí. A i tak se mi při čtení svíralo srdce. Při popisování problémů s manželem mi to přišlo jak fňukání zoufalý manželky. Celkem nuda. Suma sumárum, ta kniha je fakt zklamání. Něco málo se člověk o japonsku dozvěděl, ale to bylo bohužel jen pár stránek z celkového počtu. Je to něco jako román od Lanczový s trochou faktických informací. Škoda.
„Na veci sa treba dívať ako na kocku. Z každej strany. Až vtedy je človek schopný pochopiť súvislosti a poďakovať aj za zlé, čo sa stalo. Lebo to nás posunulo vpred.“
Musím priznať, že voči tejto knihe som mala veľké predsudky. Netuším prečo. Možno to bolo tým, že ja osobne som nikdy nemala Japonsko vo veľkej obľube a prišlo mi také nesympatické, chladné, strojené, upäté.. Dovtedy som nepoznala ich spôsob života, kultúru.. Jediné ,čo sa mi s Japonskom spojilo bolo sushi, kimono a šikmé oči a tam to aj skončilo. Avšak niečo mi vravelo, že táto kniha bude stáť za to, že by som jej mala dať šancu a riadiť sa starým známym „Nesúď knihu podľa obalu“. Dala som na svoju intuíciu (čo by som teda mala fakt robiť častejšie) a urobila som skvelé rozhodnutie.
Kniha je autobiografiou, čiže je to skutočný príbeh, kde sa nemusíte nútiť, aby ste tomu uverili. Úžasným začiatkom je samotný prológ, ktorý sa mi páči z celej knihy najviac. Je to tam nádherne metaforicky zaobalené, no zároveň si z toho odnesiete niečo aj vy a na konci totálne pochopíte jeho zmysel.
Všeobecne čítanie o inej krajine a kultúre vás vtiahne do iného sveta. Kniha je napísaná veľmi pútavo, ja som dokonca raz zabudla vystúpiť z autobusu, tak som do nej bola zahĺbená 😃 A koľkokrát som mala potrebu pri čítaní povedať: „A vieš, že v Japonsku...?“.
Deni vás v skratke prevedie celým svojim životným príbehom. Ja som pri čítaní všetko prežívala s ňou, no zároveň som ju obdivovala. Čo všetko si musela vytrpieť, naučiť sa, okúsiť ,aby sa stala „dokonalou“ Japonkou. Úprimne poviem, chytí vás to za srdce. A o to viac, keď si uvedomíte, že sa to stalo naozaj. Deni Ogino je pre mňa neskutočnou inšpiráciou. Ako žena, matka, cestovateľka a ako „Japonka“.
Často sa mi stávalo, že som len tupo civela do knihy a nedokázala som od úžasu alebo od znechutenia pochopiť niektoré veci. Najviac ma zaujalo práve to ,ako sa muži v Japonsku správajú k ženám, aké musia byť Japonky manželky, aké je to vlastne žiť v japonskom manželstve, aké sú tam spôsoby stolovania, stravovania a životného štýlu. Takisto aká dôležitá je pre nich pokora, čo je to saké a ako to funguje v Japonsku s hostesingom.
Na záver iba poviem, že Sushi v dushi mi dalo úplne iný a nový pohľad na svet japonskej kultúry a život v ňom. No zároveň ma kniha naučila, že všetko so všetkým súvisí a niekedy aj v tom zlom, treba hľadať to dobré. Knihu odporúčam a dávam 5/5 !
Kniha mě totálně zklamala. Slibovala jsem si od ní mnohem víc a něco jiného. Výstižný, krátký a chytlavý název vypadal dobře, inteligentní hříčka slov, říkala jsem si, že když už začátek je takhle (podle mého) na úrovni, v knize se bude skrývat umně lehce napsaná autobiografie člověka z nám blízkého prostředí, žijícího v cizině, a také jsem se těšila na reálná fakta Japonska očima někoho mně kulturně blízkého. Tento typ literatury mám vždy velmi ráda. Jenomže: příběh je vyprávěn přesně tak, aby jen víc a víc vyživoval naši xenofobii. Přesně ten typ příběhu, který je vodou na náš mlýn: mladá holka odjede pracovat s pochybnou agenturou do Japonska, samozřejmě těsně před finálním odjezdem se hned zamiluje do úžasného Japonce, všechno je krásňoučké a růžovoučké, ovšem pak se ten hroznej cizinec začne měnit podle jeho kultury, což je úplně to nejstrašnější, a chudák holčička se nakonec z toho teď už pro ni ne tolik krásného Japonska vrací do rodné Banské Bystrice na Slovensko. Nepopírám Denisinu zkušenost, ale mám pocit, že těmi negativními příběhy jsme zaplavováni neustále a pak se těžko zahazují předsudky, když se na základě něčeho takového staví argumenty. Měla jsem přečtenou sotva polovinu knihy a už jsem měla chuť ji zavřít a mrštit s ní daleko od sebe - a to se mi moc často nestává. Takže ponaučení, která mi tato kniha dala: 1. Žádná cizinka NIKDY nemůže tvořit rovnocenný pár se žádným Japoncem; 2.: Vidíš, je to tak, jak nám to říkají média, jak nám to podsouvají všichni: ti cizinci jsou hrozní, takže radši nikdy nikam nejezděte a už vůbec se do žádnýho cizáka nezamilovávejte, protože spláčete nad výdělkem. Přecejen dám dvě hvězdičky...aspoň za ten povedenej název.
na evitovky som moc neni,ale po niektorých skúsim siahnuť a raz za čas sa to aj zadarí. po tejto knihe som v našej knižnici pokukovala už dlhšie až sa mi ju podarilo získať. jej prečítanie neľutujem,fakt sa mi páčila a páčil sa mi aj spôsob rozprávania
Další přečtená kniha z edice Skutečné příběhy nakladatelství Motto. Opět velká spokojenost, příběh je velmi čtivý, zajímavý a poučný. Velmi se mi líbil námět knížky a osobní zpověď autorky, jak dokázala Japonsko líčit s láskou, ale také jak dokázala přesně popsat v čem jsou jiní a že ne vždy je to jejich chování obdivuhodné. Knížku určitě doporučuji k přečtení, já se dozvěděla mnoho nového o Japonsku jako takovém.
Očima někoho, kdo v Japonsku strávil měsíc a půl mohu dosvědčit, že to takto v Japonsku opravdu chodí. Pro nás Evropany je tato kniha téměř depresivní. Svědectví je psáno poutavě, osobně, ale grafický porod si autorka mohla nechat pro sebe... Je to zajímavé počtení.
Suši v duši je knížka, která se čte sama. Je dobře zpracovaná a čtivá. Hlavní hrdinkou je Denisa, která odjíždí za prací do Japoncka. Zde se setkává s Japoncem, do kterého se zamiluje.
Kniha ma veľmi bavila, vyslovene som ju zhltla za pár dní, hoci len málokedy siahnem po takýchto kúskoch. Jazyk, v ktorom Denisa píše, bol pre mňa zo začiatku trochu divný, som zvyknutá na spisovnejšiu slovenčinu, ale napokon to dodalo na autenticite. Napriek tomu, že mi chýbala silnejšia dejová línia, sa mi zbierka spomienok na Japonsko v tomto podaní veľmi páčila. Sama som si odžila vzťahy s cudzincami a poznám pocit, keď chce človek silou mocou zapadnúť a aj tak sa nedarí, takže kniha mi hovorila z duše.
Vlastne som túto knihu ani neplánovala čítať a donedávna som ani nevedela, že existuje, pokým mi ju kamoška nepožičala s tým, že si ju mám prečítať. Asi mesiac som čítanie odkladala, lebo Japonsko ma nikdy veľmi nezaujímalo a čítať o ňom tristostranovú knihu? Nie, ďakujem. Ale nakoniec som rada, že som si ju prečítala. Od začiatku sa čítala dobre a plynulo, v niektorých pasážach ma rozosmiala, inokedy zas zarmútila. Priblíži život v Japonsku a jeho kultúru a je rozhodne zaujímavým čítaním aj pre tých, ktorí rovnako ako ja nemajú k tejto krajine žiadny vzťah.
Rozhodně zajímavý pohled na život v Japonsku a jeden příběh. Mnoho velmi pravdivých příběhů, pár přehnaných reakcí. Myslím a doufám že není třeba zevšeobecňovat a že v případě pana Ogino se jednalo o extrémního sobce ač projevoval určité rysy národní povahy. Coby osoba žijíjící v Japonsku mám dvě faktické výhrady: tatami není totéž co futon, tatami je rohož na podlaze, na futonu se spí. Podivný mi taky přišel přepis rýžovaru podle mě suihanki je správný, netřeba dvojitého w.
Čtivá knížka, která přes osobní, veskrze negativní zkušenost s Japonskem nabídne odvrácenou tvář téhle prastaré kultury. Nicméně, jak několikrát zmiňuje i sama autorka/hlavní hrdinka - vše je jako kostka, je potřeba se na to dívat z různých stran, abychom získali celkový pohled.
knižka ma bavila, je to zbierka spomienok na Japonsko, bolo veľmi zaujímavé čítať o živote v Japonsku, o ich zvykoch a pohľade na svet...ak si už vybrať nejakú evitovku tak určite túto.
Urbaníková není žádná hluboká literatura, ale musím se přiznat, že se mi ty knížky čtou dobře:-) Suši v duši nebylo výjimkou. Příběh Denisy, která se odstěhovala do Japonska za prací hostesky a po pár letech tam zůstala - jak už to tak bývá - kvůli lásce, byl pro mě osobně zajímavý. S tématem hostesek v japonsku jsem se setkala už v knížce People who eat darkness, což je true crime a určitě ho doporučuji. Denisa mi nebyla nějak extra sympatická, mám předsudky vůči holkám, co tuto práci vykonávají, přišla mi typická holka z maloměsta, co měla pocit, že vystrčením nosu za hranice se všechny její problémy vyřeší. Nicméně ke konci knížky jsem s ní skutečně soucítila a bylo mi jí líto. Knížka je klasická dámská oddychovka, na pláž, na dovolenou, ale i tak byl příběh zajímavý!