Depois de meses em que os cardeais reunidos em Roma nao chegam a um acordo sobre a eleicao do novo Papa, estranhos boatos comecam a surgir. Um cardeal morre de forma misteriosa, outro tenta fugir, ameacando a paz do Vaticano e o destino da Igreja. Em Conclave o aclamado escritor italiano Roberto Pazzi faz de um evento historico do Ocidente a ocasiao para uma indiscreta radiografia da nossa sociedade.
Konkláve má vraj žánrovo blízko k magickému realizmu. Škoda, že som to nevedela, predtým, ako som ho začala čítať, inak by som sa možno nezmietala v pochybnostiach, či si je autorovým zámerom ostrá kritika, paródia alebo iba výsmech.
A možno by mi napokon nepomohla ani informácia, že dielo Pazziho občas prirovnávajú k dielu Gabriela Garciu Marqueza. Na rozdiel od takej Kroniky vopred ohlásenej smrti, tento taliansky autor až príliš osciluje medzi (tragi)komédiou a plnou vážnosťou. A odhliadnuc od všetkého ostatného, podiel nezaujímavo a doslova nudne vyrozprávaných zaujímavých vecí, je v Konkláve až zarážajúco vysoký.
Celkový dojem je teda rozpačitý, a to aj napriek dobre zvládnutému koncu a zopár naozaj výstižným myšlienkam. Na druhej strane, konce a myšlienky sú dôležité, takže u mňa to Konkláve napokon dotiahlo na 3 z 5. A aby som nezabudla, prečo, jednu si sem odložím:
„Svätci sú nebezpeční, Cerini mal pravdu, spoznajú sa až po smrti a potom ich možno oslavovať. No za života je aj pre nich užitočné, ak sa ich cnosti vystavia pochybnostiam a prekážkam. Takto si aspoň lepšie zaslúžia raj."