Panna zázračnica

by Dominik Tatarka

Kto to je Panna zázračnica? Vlastným menom – vskutku vznešeným – volá sa Anabella.

Je pannou, teda bytosťoumladou, nepoškvrnenou, plachou, neskúsenou, inšpirujúcou k nežným vyznaniam a veselému šanteniu, okolo takej po špičkách treba chodiť, aby ju niečo nevyplašilo. Je však zároveň aj zázračnicou, vábivou i vábiacou, roznecujúcou, skúsenou ženou, inšpirujúcouk dravosti, ženou, čo sa zahráva, na ktorú sa poľuje, podvodnicou, nefalšovanou femme fatale. Z takých sa mužom hlavy krútia, okolo takých sa muži krútia. V tejto próze je nimi mladá družina bratislavských výtvarníkov a literátov, bohémsky výkvet tých čias. Akých čias? Druho svetovo vojnových.

Genres: Fiction, War, Classics

96 pages, Hardcover

First published January 1, 1945

About the author

Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.

Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.

Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.

Reviews

[Ivan]

Asi nás je takých viac, ktorí sa vrhajú po Anglických, Francúzskych, Tureckých a Grónskych spisovateľoch skôr, ako po tých Slovenských alebo Českých. Pár Mitanov a Slobodov na strednej škole, pár osamelých a vlastne náhodne vybraných diel z čítanky a z police kníhkupectva. A tak sa ľahko stáva to, čo sa stalo mne, že som túto knihu prečítal až teraz, keď má byť dospelý podľa čoraz viac kritérií a čítaním sa snažím zahnať smútok z toho, že som nečítal vždy a stále.

Smútok je pre túto knihu dôležitý. Blúzniacich umelcov zmáha smútok z toho, že sa do Zázračnice zamilovali, a že do nej zamilovaní budú už navždy. Anabella je smútkom samotným, raz melancholickým, keď sú jej vlasy plavé, raz hlbokým a pálčivým, keď sčernejú. A nad celou Bratislavou povieva smútok z vojny, zachádzajúci do vinární, krčiem, bohémskych bytov aj protileteckých krytov. Smútok z toho, že nič nie je skutočné, a to čo je, môže byť naposledy.

Vo mne počas krátkeho, ale nie posledného čítania vznikol smútok z prekladu. Z toho, že tieto slová sa nedajú preložiť a z uvedomenia si, o koľko prichádzam čítajúc preložené knihy, ktorých poetika sa ku mne nedokáže dostať cez mlynček prekladania slov. A neviem ani, či by sa dal Tatarkov jazyk spred 70-tich rokov nejako zopakovať, aspoň kúsok, či nie je príliš archaický a či len on nedokázal spojiť ten starý jazyk, ktorý bol vtedy ešte živý, s moderným, svetským myslením. Ale hlavné je, že to dokázal, a je radosť myslieť na to, že takýto duch žil medzi nami.

[Rianor]

Enchanting little novella about almost ethereal Anabelle, a newly found muse for a group of young artists.
Tatarka magically captures spirit of their creative burst, dooms to be short-lived, accompanied by fellow jealousy.
Almost as lovely are sporadic tears in narrative where the surrounding historical reality of early 40s is allowed to leak in tiny droplets.
That said, above all this rears Tatarka's commandment of slovak language like none other before or after him. This allows him to creative unique narrative landscapes and fast paced imagery, which combines to create this astonishing book.

[Sylvia]

krásna slovenčina, ale na mňa veľmi lyrické, som z toho smutná ale strašne ma to nudilo 😭

[Miriam Holubkova]

Po dlhej dobe som siahla po slovenskej klasike.
Môžem povedať, že neľutujem. Určite je to ťažšie čítanie ako Démon súhlasu, kde zmysel diela je dosť napovrchu a nie je tomu ťažké porozumieť.
Pri Panne zázračnici musíte rátať s tým, kedy dielo bolo napísané a o akých ľuďoch píše.
V diele máme avantgardných básnikov, ktorí po vojne netúžia po ničom inom ako po silných emóciach, ktoré ich vythrnú z ich všedných zašednutých životov. Hľadajú inšpiráciu vo všetkom, veria klebetám, sú rozpačití a nervózni a práve preto sa upli na Anabellu. Dievča, ktoré bolo iné, zaujímavé, excentrické. Žiaľ, pre svoju ľahkomyseľnosť, o ňu prišli.
Napriek tomu im za ten krátky čas vnukla inšpiráciu a dohnala ich k veľkým emóciám, takže splnila svoj cieľ v životoch umelcov, ktorí po vojne videli svet už len v tmavých farbách.

[Diana]

čo?

[Nativebookstagram Monika Homolová]

3.5⭐️⭐️⭐️⚡️ Ťažké ,sureálne ,ale aj zaujímavé 🙂

[Erika Kakova]

Pani zázračnica je kratučká novela od D. Tatarku, ktorej dej je vsadený do vojnového obdobia. Kniha sa číta zvláštne - striedajú sa hlavné postavy, ich prežívanie, ich vymyslené fantázie s "pani zázračnicou" a aj všedné príhody majú v sebe prvky surealizmu, čím sa príbeh točí a zamotáva. Anabella je smutné, mladé dievča, ktoré prišlo o celú rodinu, je tichá a jej príbeh skoro nepoznáme, pretože väčsinu jej charakteru si idealizujú ostatné postavy. Je pre nich ako múza, inšpirácia a totálna dokonalosť. Definitívne knihu odporúčam, avšak nie je to najľahšie čítanie.

[Kristína Žilíková]

že ma Tatarka sklame, som nečakala. ale ešte tomuto titulu v budúcnosti dám šancu, možno, ako sa hovorí, som len nebola pripravená. nateraz ma však ničím nezaujala, keď teraz píšem tento komentár viac než dva týždne po prečítaní, už ani neviem, čo z obsahu sa mi páčilo, nepáčilo. také ten “meh” pocit.

[Kristína]

Tatarka! TOTO som prečítala vo vlaku do BB, výborné! Teším sa na viac jeho kníh!

[Lukáš Hamara]

Keby táto kniha vyšla dnes, pravdepodobne by som ju odpísal ako pozérsky gýč. Vzhľadom k jej historickej hodnote sa však uchýlim k úctivej remíze. Nie je to moja šálka kávy, hnevala ma neuveriteľná archaickosť literárneho štýlu (keď si ju porovnám napríklad s Dreiserom, ktorého som nedávno čítal a ktorého knihy sú o 30 rokov staršie ale čítajú sa, akoby boli napísané včera). Tatarkov jazyk je veľmi poetický, čo sa prejavuje napríklad aj neuveriteľnou hysterickosťou postáv, ktoré po každej vete zamdlievajú, sú omráčené, šokované z každej vety, ktorú vyslovila druhá osoba. Kvôli tomuto štýlu, ako i archaizmom som niekedy mal problém zorientovať sa v priestore, či deji, ktorý je vlastne pomerne riedky. Obľúbená aktivita postáv je zjavne "vymýšlať si", čo je ich bežnou náplňou dní. S kamarátmi idú do krčmy, aby si vymýšlali, potom sa stretnú s krásnou Anabellou a "vymýšlajú si" s ňou. Whatever that means. Celkovo nie zlé, ale nie pre mňa - nedokázal som sa napojiť a prišlo mi, že Štefan Uher túto látku umelecky upgradol.

[Maca Opeta]

Zostal po nej clivý prízvuk v ateliéri, ľahký ošiaľ tvaru na sietnica oka, priezračný tieň... po Tatarkovej Anabelle.

[Kristína Laučíková]

Kniha krásne poetická, nečítala sa zle ale celkový dojem u mňa žiaľ zanechala veľmi slabý

[Haha1]

Autor ma unudil. Surrealizmus milujem, ale autorov štýl bol na môj vkus priveľmi...monologický? Snáď.

[Artie]

Who is Anabella?
Is Anabella even a person? Is Anabella an emotion? Is she a place? We don't know✨

[lampia]

nic nikdy nepredci tatarku

[Dagmik]

Písačky ma bavila oveľa viac, preto menej hviezdičiek. Ale je to napísané krásnych poetickým štýlom, tá obsesia Anabelou - to ja môžem. Asi tam bolo veľa skrytých symbolov aj s vojnou a tak, ale ja nehľadám, ja snívam, ja čítam.