S týmto názvom prináša životný príbeh Margity Czóbelovej, ženy, ktorú maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy. Ona sama maľovala a videla maľovať mystického impresionistu Ladislava Mednyánszkeho. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do Vesmíru.
Strážky, Budapešť, Viedeň, Londýn... a opäť Strážky pod Tatrami. Renesančný kaštieľ obklopený parkom, cez ktorý preteká rieka Poprad. Plávala v nej aj v zime, maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Nepochopená dobou, sama ju stroho komentujúc v nespočetných denníkových záznamoch. Akurátnym slovom, písmom drobným ako mrznúci dážď. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy Ladislava Mednyánszkeho i portréty spišských a oravských županov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska prvý raz, po boľševickom znárodňovaní v roku 1948 zďaleka nie posledný raz. Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa jej podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno bláznov.
Vojny, rozpady impérií, revolúcie a totalitné režimy dvadsiateho storočia zobrali Margite Czóbelovej temer všetko, vrátane budúcnosti. Pokiaľ ide o národnosť, československé úrady do jej cestovnej legitimácie napísali, že je miešanka. No hrdosť, pamäť a humor si vziať nedala. Lásku, predovšetkým ku koňom a k rodnému kraju, takisto nie. Bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho. Nepredpojaté a pozorné čítanie doby a príbehu poslednej k. & k. barónky nám môže pomôcť chápať a predvídať nebezpečné tendencie dneška. V jednotlivcoch, národoch aj ideológiách.
Silvester Lavrík napísal knihu, ktorá je na hranici medzi beletriou a literatúrou faktu. Román o barónke Czóbelovej, ktorá vplyvom politických udalostí zostáva žiť izolovaná vo svojich rodných Strážkach. Žena talentovaná, silná, pragmatická ale aj osamelá, sužovaná chorobou, ktorá ju trápi veľkými bolesťami. Po politických zmenách v roku 1948 prichádza barónka o skoro celý svoj majetok. V Strážkach bývajú cudzí ľudia, kaštieľ je rozdelený na malé byty. Barónka žije obklopená svojimi spomienkami, denníkmi, skicármi a obrazmi. Vyrovnáva sa s ťažkou dobou, " vládou lúzy" a sprostotou spôsobom sebe vlastným- hrdosťou, nadhľadom, spomienkami, maľovaním a kreslením, plávaním, láskou k ľuďom, vierou v dobro a zdravý rozum. Kniha je krásna aj po grafickej stránke, plná fotografií a rukopisov, ktoré krásne dotvárajú autorov text.
Moje nadšenie sa striedalo s nudou a očakavaním konca. A potom prišiel zase nejaký zaujímavý moment a znova som bola nadšená... výsledný dojem? Neviem. Námet je veľmi zaujimavy, spracovanie na hrane chaotickosti a umeleckosti, je to take behanie po hrote trpezlivosti citatela. Možno trochu aj zbytočne... zbytočne na 10x rozpovedana tá ista situácia, pričom zakaždým sa z nej odhalí nový detail? Zbytočne veľa historických detailov zo vzdialenej minulosti? Zbytočne mätúco podaná priama reč, kedy netušíte, kto čo hovori? Zbytočne rozmazana hranica medzi fikciou a drsnou historiografiou? Celé to potom vytvára zaujímavý provokatívny mix ale aj rozmrzelost, otrávenosť... triky sú odhalené a ja si nie som ista, či toho bez nich zostalo dosť.
Pútavo napísaný príbeh (aj keď na môj vkus miestami rozťahaný) s množstvom zaujímavých informácií, pri ktorých vidno, koľko si toho autor naštudoval (vyrušilo ma síce zopár nezrovnalostí, ale je to stále “len” román, takže prižmúrime očko:). Najsilnejším ale pre mňa stále zostáva samotný námet, a preto veľmi oceňujem autorovo odhodlanie spracovať ho takto populárne.
Dokuromán, ako ho nazval sám autor, je svojráznou biografiou barónky „Babu“ Margity Czóbelovej zo Strážok, ale zároveň aj Slovenska, a hlavne Spiša. Historické fakty sa preplietajú s autorovou fantáziou až natoľko, že nie je možné (ani pri podrobnom skúmaní) prísť na to, kde končí jedno a začína druhé. Rôzne dejové línie sa striedajú, preskakujú, rozdeľujú a zase spájajú. Ale keby som si, ako čitateľka, dovolila túto zložitú fabulu usporiadať chronologicky – začínajú hlboko v stredoveku a končia v roku 2019. Svojrázna barónka Margita Czóbelová (neter Ladislava Mednyánszkeho) spomína na svojich predkov, lásky, režimy, ktoré prežila, akoby úchytkom - popri udalostiach všedného dňa. Jej najväčšími láskami boli A., kone, maľovanie, kúpanie v Poprade (v každom ročnom období), lyžovanie, korčuľovanie, turistika, literatúra, káva a kandizované ovocie, len ťažko povedať, v akom poradí. Rozprávačom je Šlauko (z nem. schlau – prešibaný?), o ktorom toho veľa nevieme, iba že dokáže ohnúť chrbát a bez výčitiek svedomia sa prispôsobiť každému režimu. Na barónku mal pôvodne donášať, ale snažil sa jej tým neublížiť – ona o tom dokonca vedela. Práve vďaka jeho záznamom, a neskôr záznamom jeho dcéry, sa dozvedáme o živote barónky, ale aj, ako už bolo vyššie spomenuté, Slovenska (či Uhorska, ČSR, SR, ČSSR), a hlavne Spiša v premenách času a štátnych zriadení. O Spiši autor píše s takým nadšením a láskou, na aké v našej literatúre rozhodne nie sme zvyknutí. Zvykneme tak čítať o Toskánsku či Provence, ale málokedy si vieme uvedomiť, že za týmito slávnymi destináciami vôbec nezaostávame – autorovi za to patrí špeciálna vďaka. Najmä opisy prírody a Tatier sú niekedy až dychberúce. Napriek komplikáciám sa ani barónka z tohto drsného kraja nedokázala vysťahovať – cítila zodpovednosť voči predkom, ale aj ľuďom, aj keď už nezapadala ani etnicky, ani názorovo a stále bola niekomu tŕňom v oku. V Strážkach žila až do svojej smrti, a dožila so cťou. Na pozadí jej príbehu sa rozvíjajú príbehy vymyslených (?) aj reálnych postáv, ktoré ten barónkin dotvárajú. V texte sú vložené fotografie, listy, denníkové záznamy, záznamy ŠTB. Sú všetky autentické? Ťažko povedať, to vie len autor, ale myslím, že to ani nie je podstatné. Je nad čím rozmýšľať. A z čoho sa poučiť.
Na takúto knižku som čakala od roku 1999, keď som po prvýkrát zamierila z východného Slovenska na západ a na pravidelnej ceste z bardejovského okresu do Bratislavy míňala Kaštieľ Strážky.
Nádherný text. Viac zbierka esejí než román či vymyslený rozhovor. Slovenčina sa mieša so spišským nárečím, maďarčinou, nemčinou a češtinou v úžasnom celku.
Budem odteraz Lavríka čítať veľmi rada. Ďakujem za super zážitok.
Místy to bylo velké trápení a do čtení jsem se musela nutit. Nesedl mi styl psaní a Šlaukův příběh mě často vyloženě obtěžoval. Vůbec jsem tuto fiktivní postavu nepochopila. Na druhou stranu jsme se díky jeho příběhu lépe obeznámili s tehdejší společenskou situací. Barončin život sledujeme prostřednictvím Šlaukova vyprávění převážně v prvních deseti letech po únoru 1948 a v jejích občasných vzpomínkách se vracíme do idylického mládí na začátku 20.století. Kdyby byla kniha napsána jako klasický životopis, tak bych si ji patrně přečetla i víckrát. Ale byť byl text úžasně přeložen a líbila se mi spousta až poetických pasáží, nečetlo se mi to snadno. Nelíbilo se mi to přeskakování v čase. Ocenila bych klasickou suchopárnou lineární formu životopisu. Baronka vedla zajímavý život, kterým prošly i různé významné historické postavy - ať už přímo nebo zprostředkovaně prostřednictvím úryvků z dobového tisku. Líbily se mi popisy dechberoucí krásy spišského kraje, až díky knize jsem se dozvěděla, že Kežmarok je na severu Slovenska a ne někde dole u maďarských hranic :)
Výborný román, patrí k tomu najlepšiemu, čo sa u nás minulý rok vydalo. Má silný príbeh, zaujímavé postavy, zaujímavé scény, je presne zasadený do politického a historického kontextu aj s nenápadným presahom do súčasnosti, veľmi prirodzene prepája obyčajné problémy obyčajných ľudí s veľkými udalosťami 20. storočia, má dobré dialógy, respektíve ich prepisy. Najviac sa mi páčili časť s Uľjanovom a Dzeržinským a zápisnice z výsluchov barónky.
Osobne si myslím, že takýto silný román by ešte lepšie vyznel pri tradičnej, jednoduchšej forme rozprávania. Táto voľba je síce v kompetencii autora a ja by som ju mal rešpektovať, ale mal som pri čítaní pocit istej prekombinovanosti a zdalo sa mi, že román kladie väčší odpor ako bolo potrebné pri takomto komplexnom diele. Možno to bol zámer, komplikované rozprávanie na znázornenie komplikovaného osudu strednej Európy/Spiša/kaštieľa/barónky.
Príbeh barónky Czóbelovej je úžasný, som veľmi rada že ho niekto spracoval v tejto forme. Autor napísal knihu úsekovo a nie je to klasický román a priznám sa zvykala som si na to pretože takýto príbeh života si zaslúži román ale nevadí, sám autor sa na konci príbehu ospravedlňuje za nedôslednosť nakoľko sa snažil vytvoriť prienik medzi literatúrou faktu a fikcie. Prierezový život kaštieľa nám umožňuje nahliadnuť na fungovanie monarchie, život chudobných, trávenie voľného času a filozofovanie o národe, náboženstve, láske. Samotný príbeh si treba prečítať a určite hlúpejšími sa nestanete :)
Nadherne. Trva chvilu kym si clovek privykne na styl pisania, ano, ale potom uz som nemohla pustit knihu z ruky, pokial ma neskolilo bezvedomie. Je potreba napisat, ze moja naklonnost k Tatram a Vychodnemu Slovensku je tiez podstatnym faktorom pri mojom hodnoteni. Konecne nieco kde sa vyskytol potoks. Bolo to mile a vela krat zabavne. Zalezi na tom, co kto od tejto knihy ocakava a v akom je rozpolozeni. Taktiez, tento pre mna skvost, tazko bude citat niekto, kto precita 10 knih rocne a nie je zvyknuty citat.
Strašně napsaná kniha. Hodně se v ní skáče. Bere se to hlava nehlava tam a zpět. Text je unyly. Sice jsou tam odstavce k větší rozeznatelnosti, ale autor to ještě více zmasakroval. No postava zajímavé, ty grafické prvky se mi líbily. Téma zajímavé, ale zpracování otřesné. Jo jako napůl román, fikce a faktu? Co to je? A čemu věřit? Ne, škoda
Ja by som sa neopovážil ani len pomyslieť si na to, žeby som sa mohol ženám páčiť. Veď si sa ani nepáčil, zasmiala sa. Páčila sa mi predstava, že ťa odmietnem.
Najhoršie napísaná kniha, akú som kedy čítala. Po cca 150 stranách som už nemala mentálnu kapacitu dočítať to. Veľká škoda, minimálne názov zaujme, ale všetko ostatné je katastrofa.