Med pamäti

by Ján Púček

Svoju novú knihu s názvom Med pamäti venoval osudom, ktoré (ne)stihol poznačiť masaker s názvom 20. storočie. Cez príbehy nenarodených a hmlisté rodinné spomienky oživuje traumatizujúce udalosti dejín starého kontinentu, pričom v intímnom monológu formuluje otázky, na ktoré môže byť už zajtra neskoro.

Genres: Nonfiction

131 pages, Paperback

First published November 13, 2018

About the author

Ján Púček sa narodil 1.11.1987 v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval štúdium na Filmovej a televiznej fakultet Vysokej školy múzických umení, odbor dramaturgia a scenáristika. Debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (2012) a v roku 2013 mu vyšla kniha Okná do polí. Žije na trase Prešporok – Liptov – Nádaš.

Reviews

[Daniela Velgosová · Rating 5 out of 5]

Kniha má mať miesto v každej knižnici. Odporúčam aj pre mladších čítateľov.

[Diana von Dzurilla · Rating 5 out of 5]

Ján Púček je ako táto kniha. Útly, usmievavý ale zároveň skrýva akési tajomstvo za bielymi zubami a milou tvárou.
Rozpúšťa na nevyčerpavajúcom obsahu svoju vlastnú minulosť, predostiera myšlienky, ktoré má ohromilli svojou úprimnou a v niečom zvláštnou formou.
Med pamäti je vskutku krásna kniha, možno iba pre mňa, keďže hrá na citlivú strunu sentimentality a v tom som ja doma. Na pozadí štyroch “poviedok” mám stále na pamäti, že ide o pamätať. Jej plasticitu, pokrivenosť, možno i zvrátenosť a tak ma autor núti premýšľať o vlastnej malej histórii, ktorú tak slobodne opisuje pre všetkých.
Odporúčam, na jazdu vlakom ako stvorená.

Ďakujem

[Zuna · Rating 2 out of 5]

záľuba v oživovaní svojich predkov je u autora zreteľná, sem-tam naivné (alebo skôr romantické?!) mono/dialógy pôsobili trochu "školácky" aj keď zámer bol sympatický. tak ako plagát autora, ktorý sa vykľul z obálky (no neviem či by sa lepšie vynímal vedľa džój divižn alebo palp fikšn plagátu?!)
autor rozhodne vie písať aj kvalitnejšie (prečítaj Uchom ihly).

[Michal Pivarči · Rating 1 out of 5]

Ďalšie sklamanie zo súčasnej slovenskej tvorby. Tento kúsok pre mňa najlepšie vystihuje slovo banalita, ktoré mi blikalo v hlave hádam celý čas. Až na pár pozoruhodných a dojemných pasáží (napr. tú o alzheimerovi), sú to len banálne myšlienky, ktoré boli popísané už miliónkrát a lepšie, dokonca aj návšteva tábora v Terezíne je opísaná tak nešikovne, že je to až trestuhodné, jedno klišé za druhým, ťažkopádny jazyk, samoúčelné a páčivé odkazy na iné literárne diela. Vlastne neviem, prečo by to mal niekto čítať.

Čo je ale horšie ako neumelý spôsob písania, sú bludy, ktoré autor prezentuje. Napríklad o tom, ako ten, kto bojuje vo vojne, len nedobrovoľne plní vyššie ciele iných (str. 24). Čo by mu na to asi povedali československí letci, ktorí utekali do Británie a hlásili sa do RAF, aby bojovali s okupantom svojej vlasti? Čo by si o tom asi pomysleli statoční ukrajinskí obrancovia, ktorí sa dobrovoľne vracali po desaťtisíckach domov, aby spravili to isté? Púček tu prezentuje odpornú neúctu k týmto všetkým hrdinom zabalenú do (opäť banálneho) pacifizmu.

Alebo historické nezmysly či zjednodušenia, ako že Rómovia boli pre nacistov rovnakým terčom ako Židia (str. 36), alebo že Terezín bola továreň na smrť (str. 93). Pri všetkej úcte k tým, ktorí v Terezíne zahynuli, budeme naozaj Terezín porovnávať s Treblinkou, Sobiborom alebo Chełmnom? Autor by si práve pri úcte k nim mal nabudúce problematiku naštudovať.

Keď si potom na 108. stránke knihy už myslíte, že ju v pokoji prečkáte do konca, dozviete sa, že to, že môžeme voľne prechádzať hranice, je len hra na slobodu. Stav, ktorý tu vďakabohu máme od 21. decembra 2007, je niečo v našej histórii nebývalé a je to niečo, o čom sa našim ešte celkom nedávnym predkom, vrátane autorovho toľko spomínaného deda, ani len nesnívalo. Že to autor nazýva hraním sa na niečo, je len ďalší výsmech voči nim, ktorého sa v knihe dopúšťa.

[Ivana Krekáňová · Rating 4 out of 5]

Ak poznáte texty Janka Púčeka napríklad z Denníka N, viete si približne predstaviť, ako píše. Približne, a tak približne tečú štyri monológy, v ktorých sa cez seba prelievajú úvahy o selektívnosti pamäti a povahe zla, o jeho rodinnej histórii a našich dejinách, ale predovšetkým o pamäti. Istota pamäti je v tom, že si pamätáme len útržky, lebo „pamäť je nevyspytateľný živočích“.

Úvahy, v ktorých sa mihne Oksana Zabužko a Imre Kertész, Ivan Kadlečík a vojna v Bosne, Vrba s Wetzlerom a jeho dedo Ján Hollý, Slovenský štát a nacistické väzenia, Sobibor a to, ako sa mohlo stať, že sú dnes už takí, čo neveria, že sa to naozaj stalo. Toto nie je kniha, po ktorej môžete siahnuť kedykoľvek v hocijakom duševnom rozpoložení, musíte mať na ňu náladu, ale ak ju máte, vychutnáte si ju o to viac.

[Nikola Krulová · Rating 5 out of 5]

Med pamäti mi učaroval, doslova vás táto knižka opantá, neviete sa od nej odtrhnúť a prepadne vás smútok keď to skončí.
Autor napísal skvelú, citlivú a úprimnú knižku, ktorá si zaslúži pozornosť každého čítateľa. Dlho (možno nikdy) sa mi nestalo že som pri čítaní zažila také pocity ako pri tejto knihe a viem že myšlienky z nej budem mať v hlave ešte veľmi dlho. Janko vytvoril klenot slovenskej literatúry.

[&Rea · Rating 5 out of 5]

Napriek tomu, že neviem knižku zaradiť do konkrétneho žánru, sadla som jej ako mucha na med. ;) :D

[Michala Hromeková · Rating 5 out of 5]

Med pamati je uzasna kniha plna emocii, spomienok a zaujimavych myslienok, napisana s velkym citom a pokorou (i ked miestami mozno az na hranici patetickosti). Kazdopadne, Jan Pucek ma jemny a osobity styl, ktorym dokaze pohladit dusu, aj ked sa venuje nie prave veselym temam ako spomienky na Slovensky stat, druhu svetovu vojnu ci koncentracne tabory.

[Kristína · Rating 5 out of 5]

Veľmi silné čítanie.