Prečo do plaviek? Pretože táto kniha je plná textov, ktoré mnohé veci odhaľujú a ponúkajú návod, ako preplávať životom, láskou, manželstvom, rodičovstvom, každodennými radosťami aj stratami. Popri hravých textoch sa občas čitatelia v príbehoch dostanú aj do vážnejších vôd politiky, verejného života a morálnych volieb, medzi hrdinov aj zbabelcov. No sú to texty, kde aj do tých najsmutnejších a najtemnejších hĺbok prenikne lúč hrejivého a láskavého slova. A dávajú odvahu. Texty vychádzali v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch a ľudia sa na dni, keď ich mohli čítať, tešili. Teraz sa s nimi, zoskupenými v jednej knižke, môžu tešiť každý deň. Tak do plaviek! Do plaviek nie je treba schudnúť, opáliť sa, ani inak zdokonaliť. Do plaviek sa treba obliecť.
Eva Borušovičová was a Slovak writer, movie director and screenwriter. She was also known as a writer under her own name as well as under the pseudonym Maxim E. Matkin.
Váhám mezi hodnocením 2 a 3. Autorka umí psát, o tom žádná, ale ta témata v první půlce knihy, děs běs. Sem tam se mihne textík o důležitosti i zdánlivě bezvýznamných okamžiků a činností (např. že děcka mají v paži důmyslné vzdělávací aktivity a více ocení dobrý koláč), to bylo ok. Zbytek je snůška stereotypních úvah, kde muži figurují vesměs jako neschopní trubci a jenom díky vždy racionálním, sebevědomým a na vše myslícím moudrým ženám naše společnost a rodiny fungují. Je hezké, že má snahu podpořit ženy v jejich sebevědomí, sebepřijetí nebo aby slevily ze zbytečných nároků. Jenže třeba ten text o plavkách; nejdřív nadhodí, že tělo je prostě tělo a samy jsme si nejpřísnějšími porotci. A potom bum, červená rtěnka a klobouk je nejvhodnější doplněk k tělu v plavkách. Jakože cože? To jako nikdy neplavala? :D Celou dobu jsem se také zamýšlela nad tím, k čemu ty texty vlastně jsou. Letmo jsem se koukla na obsah časopisu Madam Eva a klasika: zaručené diety, jak nevypadat staře, jak si udržet chlopa, inzerce na hadry a kosmetiku. Dtto "ženská" rubrika na Sme. A pak tyhlety sloupky o sebelásce. Trošku rozkol, což.
Druhá půlka už je složená z propracovanějších textů, které mají nějakou výpovědní hodnotu. I tam by se dalo pošťourat v občasné vágnosti (třeba u sebevražd dávat potenciálním "uchazečům" informaci, že přece i zítra vyjde slunce, tak aby to nedělali, no...), ale jinak zachraňují celkový dojem z knihy.
Jako odychovka asi ok, ale nejspíš musíte mít rádi zlobu jménem ženská literatura, protože tady si ji užijete v koncentrované podobě.
Prvej tretine knihy by som dala maximálne 2*. Zjavne som sa minula jej cieľovke a mala som chuť nedočítať. To by však bola chyba, keďže zvyšok knihy ponúkol spoločensky zaujímavé postrehy s hodnotnými odkazmi na rôzne zdroje odborných informácií / faktov. Ako celok mi však tieto dve “časti” k sebe nejako nepasovali. Mohli to byť pokojne dve odlišné knihy. Z tej druhej “časti” by som si rada prečítala aj viac.
Krátke, vtipné i múdre zamyslenia na rôzne ženské témy. Jedna z mála kníh pre žien, ktorá je tak dobre napísaná, že si na svoje prídu náročné i nenáročné čitateľky.
Kniha obsahuje mnoho krátkych príbehov, dávkovala som si vždy jeden príbeh pred spaním. Zázračne mi veľa z nich sedelo tematikou na daný deň :) Je to balzam na dušu, rada sa k tejto úžasnej knihe raz znova vrátim.
Pohodové (v mojom prípade) počúvanie, kde mi niektoré kapitoly sedeli viac a niektoré menej. Trochu mi vadil svetonázor, že všetci muži sú leniví, neupratujú a vlastne nemajú ruky a nohy a sedia len na gauči a ženy sú tie superhrdinky, čo robia všetko okolo. Netvrdím, že nie sú, no tento stereotyp je myslím naozaj dávno prekonaný. Takisto som nepoňala kapitolu o hladovaní, ktorá sa do tohto celku nehodila a celkovo by sme témy ohľadom zdravia asi mali nechať riešiť lekárov. Na druhej strane, kapitola o šikanovaní ma chytila za srdce. A aj plavky boli super.
Oddychové čítanie, ale na môj vkus asi až príliš. Prvá polovica knihy sa mi nepáčila, bola plná typických "ženských" tém, v druhej polovici sa sem-tam našla úvaha, ktorú som zhltla s nadšením. Ale s odstupom môžem povedať, že som si žiadnu zásadnú myšlienku z knihy neodniesla. Možno je to aj tým, že nie som cieľovka takejto literatúry.
Prečítané dokopy 3x, je to skvelé čítanie, o ženách, o mužoch, o láske, o rodine a tak celkovo o živote. Pri čítaní prvýkrát som bola nadšená, druhýkrát som aj slzu vyronila, ale tretíkrát som si už vybrala len pár textov.
Evu Borušovičovú mám rada a s touto knihou sme sa dlho nejak obchádzali, tak ma veľmi potešilo, keď som ju pred letom našla v knižnici. Ale. Bol to chvíľami nakoniec celkom boj.
Je to zbierka krátkych textov, ktoré vychádzali postupne v ženských časopisoch a takto zhustené do jednej knihy ma nebavilo čítať ich jeden za druhým. Je to už druhá kniha v podobnom formáte v posledných mesiacoch (Postsedliaci), a opäť som premýšlala, načo tá potreba vydať ich takto knižne v jednej kope. Pre mňa to moc nefunguje.
S prvou polovicou knihy som doslova bojovala. Texty sú miestami múdre a pekné, niektoré myšlienky som si aj pozapisovala. O rodine, vzťahoch, sebaláske, výchove, spoločnosti. Ale príliš často mi prišli stereotypizujúce (taký ten naratív, že chlapi sú nanič, alebo že sú to figúrky, ktorými vieme hýbať) a akési ploché. Napríklad - muž jej dal na výber, buď ja alebo klavír, ona si vybrala klavír, žila šťastne až kým nezomrela a nikdy svoje rozhodnutie neoľutovala.
V druhej polovici sú texty dlhšie a trochu hlbšie idú do konkrétnych tém. Tie sú naozaj pestré. Komunikácia v zdravotníctve, bitie detí, šikana, rodinné vzťahy, rodová rovnosť, prítomnosť mužov pri pôrode, fyzické násilie, samovraždy... Táto časť ma bavila podstatne viac a som teda rada, že som ten typ čitateľa, čo len veľmi nerád odkladá rozčítanú knihu. Opäť som tu našla veľa zaujímavých myšlienok, s autorkou v mnohých ohľadoch súzniem.
PS Dosť ma pobavil samotný text o plavkách, podľa ktorého je kniha nazvaná. Ide o taký ten motivačný talk, že nemáme rozmýšlať, či si môžeme dovoliť nosiť také a také plavky, lebo nezáleží na tom, ako vyzeráme… ale potom autorka píše, že k plavkám sa najlepšie hodí červený rúž. A teda chápem, že sú medzi nami femmes fatales, ktoré si dajú aj na kúpanie červený rúž. A v duchu článku to iste robia pre seba, aby sa cítili dobre (nie, aby boli pre niekoho iného krásne). Ale no neviem, prišlo mi to dosť v rozpore so zvyškom textu, dávať si rúž do vody.
Polnocny dennik som citala este na Inzine, pisal sa rok 2000 a ja som si tlacila kazdu jeho cast a citala ju opakovane. vytlacky som vyhodila o 15 rokov neskor pri stahovani. bola som mlada a fascinovana tymto pocinom vtedy este pre mna neznamej autorky Evy Borusovicovej, ktora pisala Polnocny dennik pod pseudonymom Maxim E. Matkin. tento tyzden zomrela Eva Borusovicova. na jej pamiatku som sa dala Do plaviek. 🤍
Kniha nebola zlá a keďže epizódy na seba nenadväzujú dáva čitateľovi voľnosť v čítaní, no mňa osobne nezhltla. Skôr mi poslúži ako dobrý tip na darček, ženám a matkám v strednom veku.
Slepačia polievka pre dušu. Nadhľad a grácia zrelej ženy.
Áno, je tam aj pár slabších textov, aj obal a názov možno trochu zvádza k dojmu povrchnejšej plážovej evitovky, ale aké to prekvapenie! Aké postrehy a myšlienky. Aké pohladenie a povzbudenie, že starnúť je fajn, že byť ženou je úžasné (heh), že láskavosť a úcta sú sexy, že rodina je nadovšetko, že treba hovoriť aj o ťažších témach v živote (a veľa) a spoločne si čítať. A zakladať bookcluby!
Zbierka síce dobre napísaných, ale nie úplne uspokojivých textov. Podaktoré predvídateľné až banálne, iné však odvážnejšie až angažované. Viem si predstaviť, komu by som túto knihu odporučila - a viem tiež, že sebe nie.
Mám rád predošlú Borušovičovej zbierku kratších textov, Urobíme všetko, čo sa dá. Očakával som, že sa mi bude rovnako páčiť aj táto, ale mýlil som sa. Tuto tie texty neodsýpajú, mal som problém tú knihu dočítať (trvalo mi to skoro mesiac). Asi 40% percent textu, zhruba od strany 221, kde je výborný fejtón o knižných kluboch ale v prvom pláne o žití proti fašizmu, až do konca, je super. Zbytok tvoria texty, kde je nejaký zaujímavý nápad (napr. o rozprávačke v koncetračnom tábore, kde jej poslucháčom pomáhalo jej rozprávanie prežiť, niečo ako šeherezáda naopak), ale zbytok už taký zaujímavý nie je, resp. ten text neplynie ľahko, cítiť z neho konštrukt. Zlé čítanie to nie je, len ten zbytok je pre cieľovú skupinu ženských časopisov typu Madame Eva, nie pre mňa (a to som Ellko čítal celkom rád).
Vynikajuca kniha vyskladana z clankov a blogov autorky. Od osobnych vyznani, cez moderne nazory na vychovu a lifestyle az po naucne texty. Niekolkokrat som sa zasmiala, viackrat som plakala, ale povacine som len nadsene kyvala hlavou na znak absolutneho suhlasu. Autorka briskne dokaze triafat povestny klinec po hlavicke, jej prirovnania a metafory sedia ako uliate. Texty odporucam kazdej zene vo veku 30 a viac rokov, ktora riesi rodinu, deti, karieru, rodicov, vztahy, kamaratky, muzov, postavu.... teda vlastne kazdej. Mnohokrat som si zelala sa s autorkou stretnut a objat ju za to, ako velmi je trefna. Mnohokrat som mala pocit, ze mi absolutne rozumie a ja rozumiem jej. Mnohokrat mi jej text otvoril oci a priniesol "aha" efekt. Velmi dlho som necitala tak prijemne nebeletristicke dielo a k tymto textom sa s istotou vratim.
Na chvíľku dobré čítanie. Na chvíľku, lebo som sa dostala asi do tretiny a potom ma to prestalo baviť. Od začiatku som síce so sebou bojovala, lebo toto nie je kniha, po ktorej by som bežne siahla, ale povedala som si, že práve preto by som možno mala – prečítať si niečo nenáročné, odreagovať sa a možno aj trochu zabaviť. Keď som sa naladila, kniha priniesla, čo mala – ľahké, humorné (alebo aj nie) čítanie o maličkostiach každodenného života. Lenže po spomínanej tretine to už bol stále viac – menej o tom istom a ja som si povedala, že stačilo. S vďakou za pár hodín odreagovania som knihu odložila ad acta.
Nedocitana. Citala som ju az po "Nadej je pri nas a suchoce kridlami", a vela kapitol bolo (takmer?) totoznych. Je to taka lahka oddychovka, mozno az prilis jednoducha, plna zovseobecnenia a "sexy zien". Neurazi, nemusime byt urazene feministky, ale cim som starsia, tym menej ma taketo zeny bavia, a chcela by som viac nezavislosti a menej predsudkov. Ako stlpceky v casopise asi fajn, ale pokope v zbierke toho na mna bolo prochu vela. Vela som citala, aka je Eva "skvela autorka", idem hladat dalej, ci ma aj ine knihy.
Ak by tu bola taká možnosť, dala by som 3,5/5. Druhá polovica knihy super, autorkine postrehy a zamyslenia určite stoja za prečítanie a k niektorým sa azda ešte niekedy vrátim. Kratšie texty v prvej polovici knihy sa mi síce čítali ľahšie, ale v konečnom dôsledku sa mi zlievajú a naznačujú, že asi nie som úplná cieľovka.
Davam plny pocet hviezdiciek, lebo knizka dokone splnila svoj ucel- 3-4 stranky motivacie a pozitivneho myslenia ma pri citani na wc vzdy pohladili na dusi. Skoda, ze knizky takehoto razu sa tazko hladaju. Cloveku nema vzdy chut luskat roman alebo sa strhnut vypointovanymi poviedkami. Obcas ma clovek cas citat len tych 5-10minut a na ich konci sa chce citit lepie. Tak lahsie.
“Nenarodili sme sa preto, aby sme podavali vykon. Narodili sme sa preto, aby sme obohatili tento svet svojou jedinecnostou.”
Po knihach od slovenskych autorov nesiaham casto avsak tato kniha bola dobre napisana, citala sa s lahkostou a mozno obalka odradi mnoho ludi no ako sa vravi nesud knihu podla obalu.
Pri citani tejto a predoslej knihy od autorky som zistila zasadnu vec. Velmi ma nebavia tie kratke 1.5 stranove pribehy. Od buka do buka, bez jednotnej temy. Jedine co ju ospravedlnuje je, ze boli uverejnovane v casopisoch na tyzdennej baze, presne tam mali aj ostat.
Mám trošku rozpoluplné myšlienky pri tejto knihe. Z niektorých článkov som bola úplne paf, z niektorých som bola na hrane názoru wtf. Ale ako kniha pokračovala tak články zreli ako dobre víno. Je to oddychovka, niekedy vam ponúkne iný pohľad na situáciu a tzv aha moment a niekedy nie.