Štvrtá kniha Dominiky Sakmárovej Biele mesto ponúka sedem poviedok, ktoré spája geografická poloha. Tentoraz, na rozdiel od predchádzajúcich „ázijských“ kníh, sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Prelína sa v nich skutočná história s tou fantastickou, ba až magickou. Zároveň sú to pestré, svieže príbehy súčasníkov, ktorým príbehy minulosti – zaniknutá modrotlačová dielňa, hrdinské činy obyvateľov Olšavice či zaklínadlá bačov z Levočských vrchov – kolujú v krvi. Poviedkami sa vinie spišské i rusínske nárečie a útržky spišského folklóru. Základom viacerých z nich sú čriepky skutočných príbehov, niektoré pochádzajú priamo z autorkinej rodiny. Poviedka Pamätaj na nás vyhrala Cenu Bibliotéky 2023 a poviedka Bodaj ju porantalo sa dostala medzi piatich finalistov Martinus Ceny Fantázie 2024.
Atmosférické poviedky zo Spiša, ktorých najsilnejšou stránkou je jedinečné prostredie, miestne zvyky a povery. Dominika písať vie, prepája príbehy s faktami, poviedky fungujú osve aj spolu ako jedinečná mozaika jedného kraja - hoci značne prikrášlená fantáziou.
Nahodne mi padla do ruky v spodnej policke v Artfore v podpisanych knihach - hladala som nieco slovenske, neosuchane, nie blbost. Regionalny magicky realizmus znel ako super volba, a aj tak bolo - poviedky su miestami snove, miestami vtipne, miestami dojemne, autorka pracuje s roznymi temami ale vraciame sa vzdy k povestiam na dedine. Moja oblubena je ta s "vodnykom".
Dominika povýšila poviedky na niečo úplne iné. Na umenie, ktoré som videla len u Claire Keegan. Dominikine poviedky nepotrebujú začiatok ani koniec. Sú aj tak kvalitné a čitateľovi nechýba nič. Mne nič nechýbalo. Text dotvárali nádherné ilustrácie Kristíny Babulicovej. Škoda, že jej meno nie je tiež na obálke. Zaslúžila by si to. Nádherne ladili s príbehmi a umocňovali tajuplnú atmosféru slovenskej dediny.
Zem pod našimi nohami sem-tam obnaží lysú bielobu, akoby nám chcela pripomenúť, všetci ste zrodení na skale; mesto leží v objatí bielych kopcov, skaly z nich vytŕčajú ako zuby - chránia nás či sa ceria? str. 6
Táto zbierka poviedok je napísaná s ohľadom na rusínsko-slovenské tradície, takže v príbehoch sa vyskytujú nadprirodzené sily. Všetko, čomu naše babky a prababky verili. Toto je slovenský magický realizmus a ja som si ho naplno vychutnávala. Pristihla som sa pri myšlienke, že takto by som chcela vedieť písať aj ja. Tak ľahko a zároveň krásne. Biele mesto, prvá poviedka, sa mi zdala štylisticky najkrajšia (preto som vybrala ukážky iba z nej), no príbehovo nedotiahnutá, avšak potom si Dominika zachovala konštantne vysokú kvalitu, ktorej som nemala čo vyčítať. Každú poviedku som si užila. Pri každej som bola smutná, že skončila. Knihu som nedokázala pustiť z rúk. Nedokázala som sa prestať pozerať na tie nádherné obrázky. Každý úvod ma prilepil k čítačke a chcela som vedieť viac. Každý príbeh mal svoje osobité čaro, no zároveň fungoval v celku výborne.
Odchádzame, umierame, v krátkom okamihu medzi tým drobíme a tvarujeme tú skalu, myslíme si, že niečo po sebe zanecháme, ale nie. Ostane len bieloba. str. 16
Nechala som sa unášať atmosférou, pretože som už vopred tušila, že príbehy budú čarovné. Že jedna poviedka udáva tón ďalšej a v závere nebude nič tak, ako bolo na začiatku. Veľmi rýchlo som pochopila, že povery a mágia budú mať v tomto diele vysoké zastúpenie, no neprekážalo mi to, lebo zbožňujem magický realizmus. No magický realizmus spojený so slovenským vidiekom? Nemôže byť už nič lepšie. Veľká poklona autorke a ilustrátorke.
Úžasné čítanie s historicko-magickou atmoférou. Nevedela som sa od knihy odtrhnúť, každá poviedka bola tak zaujímavá , že si viem všetky osobitne predstaviť ako samostatnú knihu :) určite som knihu nečítala posledný krát a dúfam, že v budúcnosti Dominika opäť napíše dielo v tomto duchu :)
Kúpil som si ju náhodne, páčila sa mi obálka aj opis knihy. Poviedky, zasadené do prostredia Spišského podhradia a okolia, reflektujúce generačné pocity, súčastnosť aj minulosť, s rešpektom aj humorom, výborne napísané.
Veľmi príjemné čítanie krátkych príbehov kraja, odkiaľ pochádzam, o časoch, ktoré sa postupne strácajú - nazeraním na nich a na ľudí súčasnými očami. Od autorky som už čítal mnoho zaujímavých ázijských príbehov, ale toto je trochu iná šálka kávy - ľudskejšia, osobnejšia i mne bližšia.
Poviedky nie sú práve formátom, ktorý by som vyhľadávala. Ak po nejakých siahnem, tak je to jedine kvôli sympatiám k autorovi. Dominika Sakmárová moje sympatie má, preto som si jej prozaickú zbierku Biele mesto zaobstarala, a keď som sa začítala, sama seba som sa opýtala, prečo vlastne poviedky obchádzam. Veď je to skvelý žáner! Alebo sú tieto konkrétne také dobré, že sa mi ich zachcelo viac?
Odpoveď je asi niekde medzi. Jednak som možno na poviedky konečne dozrela, no určite za tým budú aj magicko-realistické až fantastické elementy, ktoré autorka vo svojich poviedkach šikovne preplieta s realitou bežného dňa a folklórnymi tradíciami svojho rodného Spiša. Vďaka tejto kombinácii vznikla hŕstka vydarených príbehov, z ktorých na čitateľa dýchne genius loci a história tohto regiónu. Niektoré poviedky Vás zasiahnu viac (u mňa to bol Haluškovač, Bodaj ju porantalo, Do čornoho), niektoré možno o niečo menej, ale všetky sú pútavé, napísané príjemným štýlom, do ktorého sa ľahko začítate. Vďaka krátkemu rozsahu sa síce s knižkou po chvíli rozlúčite, no zaujímavé motívy a zápletky vo Vás iste ostanú dlho.
P.S.: Grafické spracovanie knihy si zaslúži pochvalu, hlavne modrotlačová predsádka. Krása.
Zbierka siedmych poviedok mladej slovenskej autorky pri vedie čitateľa na Šariš. Súčasnosť sa mieša s minulosťou, v knihe nájdeme tajomnú bytosť úplne prirodzene zakomponovanú do záhrady babky Vilmy, ducha prababičky v byte mladej ženy s dvoma batoľatami, či príbeh baču, ktorý lieči bylinkami.
"Dnes je už iný svet." hovorí na str. 82 jedna z postáv poviedky. Ale je krásne, že nám ten starý svet zo spomienok a rozprávaní najmä starých žien ( postavy babiek, starých mám, sú v Sakmárovej rozprávaní veľmi dôležité, sú nostiteľkami tzv. oral history kraja, rodiny...) autorka prináša a mieša do našej reality.
Krasna zbierka poviedok, ktora vas premiestni do spomienok na vasich starych rodicov na dedine, alebo do rise slovenskych povier a ludovych rozpravok. Alebo oboje, pretoze to ide ruka v ruke. 👵🏻🏡 Okrem silnej mytickosti a tradicie sa mi najviac pacila asi autorkina praca s priestorom, s miestami a domom ako sucastou tvarovania temy.
Priljemné oddychové čítanie, ktoré zaujme skôr témami a svojím magičnom než formou. Je super, že niekto pracuje so starými zvykmi a poverami svojho regiónu a zakomponuje do príbehov napríklad modrotlač, kroje, či legendy o nadprirodzených schopnostiach bačov. Tiež oceňujem použitie nárečových slov, pekne to dotváralo atmosféru príbehov.
Je to taký osviežujúci a láskavý pohľad na slovenskú dedinu, z ktorého cítiť, že autorka má k svojmu kraju naozaj vrúcny vzťah.
Skvelá kniha, veľmi sa mi páčil spôsob akým Dominika vie písať o úplne všedných veciach absolútne neobyčajne. Prvých pár príbehov je veľmi dobre spracovaných, ba priam až magických, a veľmi je v nich jasná podstata knihy ktorá predstavuje prostredie často vnímané ako úplne nezaujímavé - slovenskú dedinu. Všetky príbehy spájajú okrem prostredia Spiša aj prvky magického realizmu, ktoré síce niekedy nevystupujú do popredia, cítiť ich však v pozadí úplne vždy. Osobne poviedka U čornoho bola pre mňa najzaujímavejšia a sama o sebe by mohla byť spracovaná ako zvlášť kniha.
Jednu vec ktorú by som asi rád videl v knihe je silnejší ústredný motív. Poviedky svojím spôsobom spájalo prostredie iba do istej miery (ani jedna sa neodohrávala v tej istej obci) a napríklad príbeh Šiesty hosť, hoc veľmi pekne napísaný, do tohto prostredia nezapadal vôbec. Takisto sa mi nie vždy páčila kompozícia príbehov, ktorá stavala na úvode a zápletke, no vyvrcholenie deja, peripetia a rozuzlenie sa často krát diali v pribehu len zopár paragrafov, niekedy len viet. Presným príkladom bol posledný príbeh Haluškovač, ktorý ako keby ani nepatril do tejto série svojou stavbou deja, obsahom vyslovene kopíroval minimálne 2 predošlé poviedky, a nejaký obrat deja nastal len v posledon odseku na 30. strane a rozuzlenie neprišlo nikdy. Práve kvôli tomuto, a kvôli tomu že to bol posledný príbeh bez epilógu, mám pocit že celá kniha skončila tak nejako unáhlene a nauzavreto.
Ak by som mal rozdeliť svoje hodnotenie na príbehy tak by vyzeralo asi nasledovne: Biele mesto - 7/10 1999 - 9/10 U čornoho - 10/10 Pamätaj na nás - 9/10 Bodaj ju porantalo - 7/10 Šiesty hosť - 6/10 Haluškovač - 2/10
Určite by som knihu odporučil, avšak ešte jedna veľká kritika (neviem či pre vydavateľstvo alebo tlač) - výber väzby knihy bol veľmi zlý. Naozaj som sa snažil netlačiť na stránky knihy ani ju na silu neotvárať, a predsa sa mi rozpadá v rukách už po prvom prečítaní.
U čornoho, Bodaj ju porantalo, Haluškovač, či Šiesty hosť. To je len pár poviedok z knihy Biele mesto, v ktorej nás Dominika Sakmárová zavedie netradične na Spiš. Obsahuje 7 poviedok, v ktorých sa prelína skutočná história Spiša s magičnom a fantáziou.
Zbierka sa začína poviedkou Biele mesto, ktorého príbeh je vraj skutočný. Stellerovci naozaj vlastnili v Spišskom Podhradí modrotlačovú dielňu, ale po vojne museli mesto opustiť, tak ako ďalšie nemecké obyvateľstvo.
Biele mesto je krásna kniha plný mýtických poviedok zo slovenského vidieka, čo nie je u nás taký častý žáner, či téma. Snaží sa odkrývať naše korene a osviežiť etnograficko-historickú pamäť. Z knihy cítiť ako autorku, i celú jej rodinu formovala multikultúrnosť Spiša a Rusínov. Dominika šikovne kombinuje realitu s magičnom a fantastikou.
Napríklad v poviedke U čornoho sa hlavná postava vracia do rodnej dedinky, kde obyvatelia pred takmer sto rokmi ukrývali v domoch množstvo židov, aby ich zachránili pred istou smrťou. Prichádza tam aj s priateľom, ktorý chce nakrútiť o tom krátky absolventský film, niečo ako Ostrovček hrdinstva. Ubytujú sa v dome po pradedovi a ona sama sa o ňom dozvedá nečakané veci. Rozprávačka postupne odhaľuje dávne tajomstvá, históriu chalupy, minulosť jej pradedka...
Biele mesto, to sú pestré, svieže príbehy súčasníkov, ktorým príbehy minulosti – zaniknutá modrotlačová dielňa, hrdinské činy obyvateľov Olšavice či zaklínadlá bačov z Levočských vrchov – kolujú v krvi. Poviedkami sa vinie spišské i rusínske nárečie a útržky spišského folklóru. Príbehy majú dedinskú atmosféru, cítiť z nich vôňu po dyme z krbov a pecí, chuť vidieka. Dominika sa hrá s postavami, slovíčkami, vie milo prekvapiť...
Dominika Sakmárová má rozprávačský talent, a ukázala že ho dokáže spojiť nielen s humorom, ale i so špecifickou atmosférou Spiša a láskou k domovu. Rozsahom bohaté poviedky veľmi dobre prepájajú bežnú realitu života na Slovensku s legendami a folklórom. Koniec koncov, daná oblasť je práve takýmito legendami opradená skutočne vrchovato. V zrkadle magického realizmu však môžete badať aj väčšie spoločenské témy dvadsiateho prvého storočia, medzigeneračnú traumu...a občas aj láskavý humor, ktorý Sakmárovej tvorbou stále prebleskuje. Veľmi solídna zbierka.
“Ach ty jedna hlúpučká mátoha, zas si to poplietla. Vďakabohu!”
Poviedky veľmi nečítam, asi mi to nikdy tak samej nenapadne. Túto knihu som vzala do rúk kvôli tomu, že mám Dominikine texty rada a stálo to za to. Vďaka reálnemu prostrediu, skutočným osobám (bača Hockicko z Brezovice, vďaka za to) a dnešnej dobe ma nadprirodzené motívy v každej jednej poviedke prekvapili. Musím povedať, že to bolo pútavé čítanie a knihu budem odporúčať ďalej!