Skutočný príbeh Jána Molnára a Ľubora Masára, prvých Slovákov odsúdených na doživotie, a ich obetí.
Vražda Holanďanky a pokus o vraždu jej manžela zo strany dvoch Slovákov na rakúskom odpočívadle si svojím medzinárodným rozmerom získali v rokoch 1990 až 1992 pozornosť európskych médií. Autor David Púchovský preštudoval viac ako štyritisíc strán vyšetrovacieho spisu, niekoľko rokov si dopisoval s oboma odsúdenými a skontaktoval sa nielen so slovenskými pamätníkmi vyšetrovania a súdneho procesu, aby čitateľovi odhalil šokujúce okolnosti vraždy, ktorá nemala vo svojom čase obdobu.
Ján Molnár a Ľubor Masár si ako prví Slováci v histórii vypočuli od ponovembrového súdu rozsudok: doživotie. Zámka bez kľúča v ich cele zacvakla po tom, čo sa stali súčasťou ľudskej tragédie, ktorá si v mnohom vyslúžila prívlastok naj. Tragédie, ktorá svojimi zvratmi, hrou osudu, maličkosťami, čiastkovými príbehmi, malichernosťami, svojou infantilnou pesničkou spievanou v predvečer vraždy a ďalšími čriepkami pripomína trilerový horor v podaní gýčového béčkového spracovania od slávneho režiséra Quentina Tarantina. Bohužiaľ, čisté zlo, horor, krv, utrpenie, zničené životy a hnus Vraždy na odpočívadle sú realitou.
Obhajoba vrahov a victim blaming každej ženy, ktorá sa stala jeho/ich obeťou. Nevraviac o istej familiárnosti voči ženským obetiam zo strany autora.
Z akého dôvodu bolo nutné venovať celé dva riadky popisu zubom obete, počas toho, pokým ešte žila? Prečo autor neopisuje zuby aj mužských aktérov, prečo iba tie ženské? Aký význam na tom všetkom má autorov popis o krásnych, bielych zuboch ženy? No. Just no.
"Fascinovalo" ma ako sa autor vyhradil voči rozsudku jedného z vrahov. Ako mohol niekto napísať, alebo lepšie, ako môže mať niekto názor, že on si zaslúžil menší počet rokov vo väzení než dostal, len preto lebo "spolupracoval"? Ale... čo ma vlastne na tom prekvapuje. Veď on predsa spolupracoval pri znásilnení a vražde IBA ženy.