Dead is Balla’s most recent book and marks a glorious return to the short story form. The stories are very topical dealing with the theme of masculinity, how that is expressed in different forms of aggressive nationalism, Slovak ‘nativism’ and delusional male interior monologues. There is also a commentary on the proliferation of US-style Christian extremism in Balla’s satirical re-writing of ‘The Protocols of the Elders of Zion’.
BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
Beriem do rúk svojho prvého Ballu a najprv nechápem. Dadaisticko vyznievajúce príbehy, ktoré mi pripadajú ako kombinácia Kafku a Mitanu na drogách, avšak vtiahnu ma do seba, v polovici pochopím, ako na seba nadväzujú ale na konci knihy pochopím rovnako správne, že na seba nenadväzujú vôbec, som trochu zmätený ale to dadaistické nadrealistické či aké zrkadlo dnešnej spoločnosti na mne zanechalo stopu, lebo dnešná spoločnosť je minimálne rovnako chaotická a desivá ako Balla píše, aj keď mu nie vždy rozumieme, no kniha je aj tak za pár hodín zhltnutá a ja si teda idem kúpiť ďalšieho Ballu.
Balla v tejto knihe pise o casnickach, ktore sa chlipne skeria lahostajnymi tvarami bez vyrazu, viecka slastne privrete na siroko roztvorenych ociach a o chlapoch, ktorym sa jezia huste levie hrivy schovane pod plesinami. Ti sedia za stolmi - dlhymi, sirokymi, dobreze nie bystrozrakymi. Tiez pise, ze je mrtvy.
V skutocnosti je Balla pri zivote vacsmi, nez kedykolvek pred svojou jedenastou knihou. Ale o tom uz pisu ini.
Je mŕtvy dá zabrať. Povedala by som že to bol súboj, či dočítať, alebo nedočítať. Som rada že som to nevzdala a dočítala dokonca. Niektoré poviedky sú dobré, humorné, iné násilné, bez významu, niektoré som si prečítala opakovane. Opäť zohrávam boj, či dať 3⭐ alebo 4⭐. Balla a jeho zbierka poviedok - Je mŕtvy znamená pre mňa čítaľký súboj, ktorý som úspešne absolvovala. (dúfam)
Myslím, že Balla mal už aj lepšie knihy. Aj tak sa tu ale stále našli silne časti, ktoré akoby popísali podstatu veci úplne zvnútra, jasne. A pritom ballovsky uletenym jazykom, ktorý naoko nedáva zmysel - tak prečo každý presne rozumie, čo tým chcel povedať?
Najlepšie tu boli jeho kratučké polstranove poviedky. Tie dlhšie mi väčšinou nesadli. Ale veď prečítam o rok a znova tam nájdem niečo úplne iné :)
En satirisk skildring av maskulinitet, står det på baksidan och verkar vara bokens, författarens eller kanske förlagets favoritsäljslogan, men jag undrar lite om det verkligen är satir eller bara en ursäkt för att skriva rätt slarvigt och dåligt om sunkiga män? Var går gränsen, kan man undra. Finns en viss absurdism som påminner om Donald Barthelme, som också skrev kortprosa, men jag upplever detta som sagt som mycket mera slarvigt - känslan av oredigerade skrivövningar återkommer titt som tätt, och jag har svårt att fokusera i min läsning. Stör mig också lite på den tydliga brittiska slangen, som inte går ihop för mig, inte funkar som "översättning" av trolig slovakisk slang eftersom jag inte är britt, det får mig att ifrågasätta hur mycket översättningen färgar texten. Ändå tre stjärnor, för absurdism uppskattar jag, att ta sig friheter med det litterära mediet, uppskattar jag.
Läsprojekt: #minasläsinspo (noveller) och Kartan (Slovakien)