Výber z poviedkovej tvorby súčasných ruských spisovateliek a spisovateľov v preklade študentiek a študentov prekladateľstva z projektu Samyzdat.
Spomienky, prelínanie minulosti s prítomnosťou. Traumy, s ktorými sa treba vysporiadať. A jediným liekom je zase len plynutie času. Kde vzniká nostalgia?
Autorkami a autormi poviedok v knihe sú Andrej Astvacaturov, Denis Dragunskij, Linor Goralik, Jevgenija Nekrasova, Maxim Osipov a Dina Rubina. Záverečnú esej napísala Maria Stepanova. Texty preložili Magdaléna Durkáčová, Veronika Goldiňáková, Beáta Koššová, Ivana Roháčová, Peter Rusina a Michaela Vinczeová.
Ruských spisovateľov som mala zaškatuľkovaných ako autorov veľkých románov, eposov, ktoré presahujú jednoduché príbehy. Ale potom som otvorila zbierku poviedok súčasníkov, ktorí na niekoľkých stranách vystihli Rusko a jeho ľudí. A tlieskam, drahí moji, tlieskam, lebo som sa od nich nevedela odtrhnúť. Nechcela som, aby sa skončili, veď potrebujem vedieť, čo nasledovalo. Záver však prišiel v najlepšej chvíli.
“A čo robiť s tou neznesiteľnou bolesťou, keď sa trhajú žily starej lásky?” zaznie na konci prvej poviedky publikovanej vo výbere s názvom Samyzdat. Sedem autorov a autoriek nám ponúka úprimnú spoveď o svojej krajine, jej fungovaní, ktoré sa zakladá na velebení minulosti a popieraní budúcnosti.
“(…) život so zneucteným, napoly zrušeným zajtrajškom, spochybňuje aj dnešok. Prítomnosť sa stáva vinnou, zahanbenou. (…) Budúcnosť neexistuje, pohnúť sa nie je kam,” uvádza Mária Stepanova v texte s názvom Vôľa žiť. Vďaka nemu naskutku pochopíte ruskú dušu aj javy, ktoré sa spájajú s najväčšou krajinou na svete. Tu by som s chválou mohla skončiť, ale Jevgenija Nekrasova napísala najlepšiu poviedku, akú som za posledné roky čítala (nech mi odpustí kráľovná poviedok z Kanady). Ten jazyk, ten dej, postavy, záver. Je to masaker. Raz jej text s názvom Dvere snáď sfilmujú. Veľmi by som to chcela.
Chapeau bas pred prekladateľmi a prekladateľkami, ktorí sa odhodlali na toto literárne dobrodružstvo. A tiež klobúk dole pred Literárnou baštou, ktorá mala na to celé odvahu. Kiežby bolo takýchto pracovitých optimistov v literárnom svete viac.
Nostalgie sú ambiciózny a podarený počin študentov a absolventov rusistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Okamžite som ich teda chcela podporiť kúpou a prečítaním ich zbierky, pretože bez nich by som sa možno nikdy nedostala k súčasnej ruskej literatúre. To len tak na úvod ich chcem pochváliť za iniciatívu a poďakovať za preklad, bez ktorého by som sa ja (neznalkyňa ruštiny) nezaobišla.
V tejto útlej knižke nájdete rôzne druhy poviedok, mikropoviedok a na záver jednu esej od skvelej a v celom svete známej Márii Stepanovej. Prostredníctvom nich sa dozviete veľa o súčasnej identite Rusov, o ich kultúre a pocitoch a o tom, ako ich dodnes ovplyvňuje ich minulosť. Ak teda chcete získať náhľad na súčasné Rusko a literárnu tvorbu v ňom, nevynechajte toto dielo. Príjemne sa číta a prekladovo je to krásne spracované.
Mňa osobne ako milovníčky mikropoviedok Julia Cortázara zaujali variácie spisovateľky Linor Goralik. Občas na vás totiž dokáže zanechať dojem aj jedna veta či odsek, taká krásna vie byť literatúra a jazyk a o to ťažšie sa takéto mikropoviedky prekladajú. Okrem toho ma veľmi zaujali aj poviedky od autoriek Diny Rubiny a Jevgeniji Nekrasovej.
Taký dlhý život, Commedia dell’arte a Dvere stoja za prečítanie. Ostatné poviedky vo mne nedokázali nič prebudiť, zanechať. Ale aspoň tá obálka je pekná.
Bola som veľmi zvedavá na to, kde je dnes tá fantastická ruská duša, tú som však nenašla. Zostali len experimenty s jazykom, co je už - ruku na srdce - tiež mimo čitateľské trendy. Ale výber je to ozaj rôznorodý a aj bohatý. Páčili sa mi poviedky Commedia dell'arte, Poľský priateľ a Dvere. V závere je čisto neesteticky, zato racionálne zabodkovaná esej Vôľa žiť, ktorá aj čiastočne vysvetlí, prečo tej veľkej ruskej literatúre dávno odzvonilo. Zároveň však musím aj poďakovať za študentský preklad, za to, že som mohla poviedky prečítať.