Smutnosmiešne poviedky o nezvyčajných osobných príbehoch, prerozprávané vnútornými hlasmi ľudí so zvláštnym pohľadom na svet.
Na Keratovi spisovateľovi je fascinujúce to isté, čo na Keratovi človekovi priam neuveriteľné prepojenie hravého vnímania sveta a prvkov nonsensu, surreálna a dada. A to všetko spojené do funkčného celku živým záujmom o všetko okolo seba a veľmi špecifickým humorom, ktorý nemá väčšinu zdrojov v humorne nastavenej situácii, ako býva dobrým zvykom, ale v samotných slovách. Vďaka nekonečnému množstvu neologizmov, čarovných prirovnaní, oxymoronov a iných trópov vo forme aj v obsahu šikovne oscilujú na hranici medzi poéziou a prózou. Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim slovníkom alebo opismi na desať normostrán. On iba natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu. (Karol D. Horváth)
Čudná kniha. Najviac ma oslovovali tie duchárske texty. Kratučké príbehy. Zvláštne dysfunkčné pointy. Ku koncu čoraz viac rozpakov a posledné strany by som už dala preč.
Laco Kerata je zvláštny autor. Veľmi sa mi páčil jeho Zlý Herec, keď som čítal Suché roky, bil som si hlavu o stenu, ako sa mohla taká blbosť publikovať, Na okraji mojej hory ma ale opäť presvedčilo, že je to talentovaný a zaujímavý autor.
Kerata obracia estetiku zaužívanú v našom priestore na hlavu, ide si svoje, zamlčiava veci, ktoré všetci spisovatelia opisujú, a naopak, dôležité veci z "druhého plánu", ktoré sa snažia iní autori zamlčať, on bez váhania vyslovuje, dokonca v priamej reči postáv. Je to originálne. A robí to tak šikovne, že dáva čitateľovi obrovský priestor na uvažovanie. Stačilo mu spomenúť, že klavír stojí pevne na svojich nohách a mne už išla prasknúť hlava od rozmýšľania, čo všetko nestojí, stačila mu jedna pointa s pouličným kapitánom a mne išla prasknúť hlava od uvažovania o ľuďoch, ktorí na seba preberajú zodpovednosť za iných ľudí.
Najviac sa mi páčili texty Bjork, Pouličný kapitán, Zostal som sám doma, považujem ich za dokonalé, geniálne.
Samozrejme, Keratov štýl, pri ktorom Rakús, Staviarsky alebo Gibová vyzerajú ako komerční mainstreamoví autori, má aj objektívne nevýhody. Je veľmi riskantný, s vysokou šancou, že čitateľ kadečo vôbec nepochopí, prípadne sa mu ten-ktorý text bude vyslovene nepáčiť. Aspoň mne sa to občas prihodilo.
Knižka si vystačí sama pre seba, čitateľ je zhruba po dvadsiatej strane nepotrebný. Rozprávač všetko do bodky dopovie, aby náhodou niekto pri čítaní nezačal rozmýšľať. Zároveň to kazí aj pokusy o humor. Svetlé stránky a silné momenty sú prebité gýčovitým opakovaním motívov, opakovaním rovnakých postáv s obmenou mien, hromadením rozprávkových a akože magických prvkov... Sústredenie tohto všetkého na malom mieste značne uberá na atraktivite celej knižky. Prekvapenia prestávajú byť prekvapeniami, posledné poviedky sú jemne šablónovité. Knižke by prospelo povyhadzovať z nej odpadky (zo začiatku nezmyselné opakovanie a z druhej polovice asi celé texty) - pridalo by jej to nejakú hviezdičku navyše.
Zvláštny typ knihy, ktorá je asi presne tým, čím chcela byť, na nič sa príliš nehrá, neruší pózerčinou (ak neberieme do úvahy veci v závere), štylisticky je zvládnutá a neraz zaujme pekným obratom či myšlienkou.... a ku ktorej nemá veľmi zmysel sa vracať. Je to horšie, ako zlá kniha - je to totiž zbytočná kniha. Žiaľ.