Pozor, táto recenzia bude negatívna a bude obsahovať spoilery.
Pred časom som videl film Runaway Jury, ktorý som okomentoval na príslušnej webovej stránke. Jeden z komentárov obsahoval vety o skvelej knižnej predlohe a o chýbajúcej pointe. Grishama som registroval, ale nič od neho som doteraz nečítal, tak som si povedal, že Porotu sfúknem.
Nebol to dobrý nápad, Porota je slabá kniha. John Grisham píše nepríťažlivo. Akosi automaticky súka vetu k vete a niektoré z nich pôsobia, že sú tam nasilu, keď znova zbytočne sumarizujú to, čo je nám už jasné. Akoby nasledujúc príručku o písaní nám o každej z postáv ponúka malé zanedbateľné detaily, o ktorých azda verí, že nás k jeho hrdinom priblížia, ale nedeje sa to, postavy sú nepríťažlivé a jediné, čo nás vedie k otáčaniu stránok, je zápletka – a v mojom prípade aj očakávanie bombastickej pointy.
Nedokážem povedať, či by som vývoj deja dokázal predpokladať, keby som film nevidel, ale súc nervózny z knihy, budem tvrdiť, že áno. Som si ale stopercentne istý, že oná chýbajúca, údajne skvelá pointa – to, že Marlee peniaze Fitchovi vráti – je banálna a neuspokojivá.
Celé toto korunuje neznesiteľný slovenský preklad. Neobťažoval som sa to zisťovať, ale som presvedčený, že prekladateľka je obstaróžna žena, v osobnom kontakte pravdepodobne povýšenecká. Slová, ktoré používa, sú zastaralé (včaššie), podivne poslovenčené (šerlok, rozbíf) alebo vyslovene nesprávne preložené (zmätočné konanie, spanikoval) – a to sú len tie, ktoré mi samé ostali v hlave. Môj vzťah k vývoju jazyka je podobný ako vzťah teenagera k svojim predkom – stará babička mu pripadá roztomilá, ale svojich rodičov nevie vystáť. Slová, ktoré používa Rederrová, budú raz možno milými archaizmami, no dnes sú príslušníkmi generácie odporného televízneho dabingu deväťdesiatych rokov.
Po ďalšom Grishamovi asi tak skoro nesiahnem a ostanem pri stredoškolských klasikách ako Steinbeck, za ktorým mi pri čítaní tohto bolo mimoriadne ľúto.