Každý z nás má svoju horu, na ktorú musí počas života vystúpiť. Hora chlapca Pontyho je obrovská, dovysoka čnie uprostred dvoch protipólov – sveta vydezinfikovanej efektívnosti a sveta plného prírodnej emocionality.
Vo vnútri chlapcovho srdca sa tie vesmíry spájajú; vonku sú však na život a na smrť znepriatelené. Ponty sa krôčik po krôčiku snaží vyšliapať až na vrchol; no prekážok je čoraz viac. Láske a vzájomnosti kladie do cesty pasce zloba, strach a sebectvo. Daniel Pastirčák sa v najnovšej rozprávke pre väčších aj celkom dospelých čitateľov so sebe vlastnou bravúrou dotýka boľavých miest našich súčasných dní a prostredníctvom mnohých metaforických obrazov a podobenstiev kreslí cestu, po ktorej by sme sa mohli vybrať, aby sme na vrcholoch hôr svojich životov mohli zapichnúť víťaznú a múdru vlajku.
"Keď pri čítaní narazil na text piesne, ktorú spievala Indus počas letného slnovratu, srdce sa mu rozbúšilo. Spomenul si na očarenie, čo sa ho vtedy zmocnilo. Čítal, no po tom, čo vtedy cítil, v texte nenašiel ani stopu. Slová boli preložené presne - stáli vedľa seba v náležitom poradí, no zvláštny význam poetických obrazov, v ktorých sa mnohorakosť spájala v tušení neobsiahnuteľnej jednoty, sa v preklade stratil...Text nie je možné celkom oddeliť od situácie, v ktorej vznikol. Izolovať ho od chvíle, v ktorej bol spievaný...Nemožno ho vyčleniť z kúzelného objatia hudby, veď tie nejasné slová hudba obohatila o významy, ktoré jazyk nemôže vysloviť."