Dieu peut-il être un sujet de conversation ? Peut-on le placer entre les derniers résultats de Coupe d'Europe et le prochain bulletin météorologique ? Serait-il toutefois beaucoup mieux de disserter savamment dessus, d'en faire un beau concept théologique, de le resituer entre les antinomies de Kant et les généalogies de Nietzsche ?
La bouche qui vient de dire : "Passe-moi le sel ! " ou "La France forte, c'est maintenant" ou "Vous êtes belle, Monica, puis-je monter prendre un verre chez vous ? ", est-elle habilitée à dire quelque chose du divin ? Du reste, le mot "Dieu" peut-il être un mot parmi d'autres dans une phrase, un gros mot, un mot avec une grande majuscule ?
L'Infini tient-il en quatre lettres communes (comme le fini en cinq lettres) ? N'est-ce pas le diminuer au moment même où l'on prétend l'exalter ? Ou l'honorer alors qu'on voudrait s'en
débarrasser pour toujours ?
Au moins deux espèces de personnes ne s'embarrassent pas de ces difficultés : le fondamentaliste et l'athée. Tous deux parlent de Dieu à tort et à travers. Si bien que deux autres types vont s'insurger contre une telle arrogance : l'agnostique et le chrétien enfoui. Tous deux prennent le parti de ne plus en parler du tout.
Et puis il y a ceux qui ne se retrouvent pas dans le quadrige de ces factions. Ceux pour qui l'on ne peut parler de Dieu, mais pour qui l'on peut encore moins se taire. Et les voici qui bégayent, bafouillent, balbutient, clowns qui doivent témoigner de ce qui les surpasse... Ils sont envoyés comme hérauts du "Royaume", alors qu'ils font leurs courses chez Leclerc. Ils sont désignés comme "lumière du monde" alors qu'ils cherchent l'interrupteur de leur chambre. Enfin, ils se savent fils du Dieu infini et néanmoins fils de Lucette et Ferdinand, finis, extrêmement finis...
Fabrice Hadjadj, essayiste et dramaturge, dirige Philanthropos (Institu européen d'études anthropologiques à Fribourg, Suisse). Il collabore aussi au Figaro littéraire et à Art press, ainsi qu'à Panorama et à Prier.
French writer and philosopher. Born in 1971 to Jewish parents of Tunisian heritage. Atheist and anarchist during his teens, he maintained a nihilistic attitude for most of his twenties until in 1998 he converted to Catholicism. His book "Réussir sa mort: Anti-méthode pour vivre" won the Grand Prix catholique de littérature in 2006. Currently he teaches philosophy and literature in Toulon.
Ako získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Ako citlivo komunikovať. Ako marketingom dosiahnuť čo najvyššie predaje. Ako rétorikou dosiahnuť to, že publikum bude visieť na každom vašom slove.
Znie vám to povedome? Takto nejako to vyzerá, keď sa človek prechádza v kníhkupectve v sekcii s takzvanými self-help knihami. Táto kniha tento žáner takpovediac stavia na hlavu.
Ako dnes hovoriť o Bohu: evanjelizačná antipríručka, tak znie v preklade názov knihy od francúzskeho filozofa Fabricea Hadjadja. Po tomto diele som siahol preto, lebo jeho autor bude headlinerom Bratislavských Hanusových dní 2025 a chcel som zistiť, o koho vlastne ide.
České vydanie od Centra pro studium demokracie a kultury aj zvonku vyzerá ako prístupná self-help kniha – príjemné farby, jednoduchý dizajn, paperbacková väzba. Pôsobilo to ako príjemné čítanie na jedno nedeľné popoludnie.
Mýlil som sa. Šok prišiel už s úvodnými slovami knihy.
„Pochopiteľne, Vaša Eminencia, že dokonale ovládam svoju tému, nie je až taká rozsiahla. Koniec koncov, Boha poznám veľmi dobre (naposledy sme spolu jedli minulú nedeľu) a bez zbytočných rečí vám dnes vysvetlím, ako o ňom hovoriť. Konečne tu máme evanjelizáciu lusknutím prsta! Misie ako hodinky! Prorocké vyučovanie pre samoukov! Odídete odtiaľto s úžasnou príručkou, naučíte sa niektoré techniky kresťanského predaja a apoštolského marketingu!“
Týmito slovami Hadjadj, pôvodne ateista a nihilista, v súčasnosti už konvertita na katolicizmus, začína svoju antipríručku. Pôvodne išlo o prednášku pre Pápežskú radu pre laikov, preto to oslovenie, ktoré bolo v origináli adresované kardinálovi Stanisławovi Ryłkovi.
Keďže dokážeme vycítiť iróniu, začína byť zrejmým, že taký priamočiary návod na hromadné obracanie pohanov na kresťanskú vieru asi nedostaneme. Boh totiž vyzerá ako veľmi nevďačný „klient“. Máme ho ohlasovať, a pritom nie je úplne vhodné volať „Pane, Pane“ na verejnosti.
„A čo je horšie, snažíme sa udrieť klinec po hlavičke a on sa nechá pribiť na kríž. O ľudských zdrojoch a riadení nemal ani potuchy. Ale ja som tu nato, aby som napravil nedostatky evanjelia a jeho zakladateľov,“ ubezpečuje nás Hadjadj.
Hadjadjovou úlohou je to, aby sa kresťanská zvesť stala niečím „cool“, „trendy“, „zaujímavým“, „civilným“. Skrátka, aby sa na ohlasovanie evanjelia uplatnili rovnaké techniky, aké sa používajú na predaj čohokoľvek iného.
To predsa musí fungovať. Alebo nie?
Negatívnu odpoveď na túto otázku Hadjadj podopiera siahnutím po poctivej stredovekej metafyzike. Poukazuje na to, že ipsum esse subsistens (bytie samo osebe, čiže Boh) nie je iba jedným zo súcien, síce najvyšším a najlepším, ale rovnakého druhu. To je falošná predstava. V skutočnosti ide o bytie na úplne inej úrovni existencie, bytie dávajúce existenciu všetkému.
V tomto robia ateisti a fundamentalisti v podstate rovnakú chybu. Fundamentalisti majú pocit, že Boh je odpoveďou na všetky otázky, aj svetské. Ako riadiť domáce financie? Pozrieme sa do Starého zákona. Mám psychický problém? Idem na spoveď. Boha pri takomto uvažovaní redukujú na svetskú pomôcku, na najvyššie z rovnakého druhu súcien. Symetrický omyl potom páchajú ateisti, keď napríklad nedokážu pochopiť metafyzické argumenty v prospech existencie Boha, považujúc Boha len za ďalšiu rovnocennú položku v kauzálnom reťazci.
Z tohto vyplýva aj úsudok, že o Bohu nemôžeme rozprávať ako o ďalšom zo všedných súcien. Boh nie je hrniec, ktorý sa snažíme predať, ani všeliek na naše svetské problémy. Keď si uvedomíme nepomer medzi našimi vyjadrovacími schopnosťami a tým, o čom máme v prípade Boha vypovedať, cítime sa až ako klauni.
Je bezpochyby dôležité pochopiť a mať pripravené argumenty v prospech našej viery. Určite je dobré vedieť sa aj pekne prezentovať. Nemôžeme však zabúdať na to, že to nie je pointou. „Komunikácia pre komunikáciu“ nie je kresťanským spôsobom ohlasovania evanjelia.
„Ak začneme nahrádzať hostie trojposchodovými hamburgermi, ak urobíme zo svätej omše veľkolepé fascinujúce predstavenie, ak začneme hovoriť tónom detí sveta a z rádu bratov kazateľov urobíme reklamnú agentúru, čo sa stane? Budeme uchvacovať namiesto toho, aby sme oslobodzovali, hypnotizovať namiesto toho, aby sme prebúdzali. Nezískame bratov, ale klientov, nie vašich synov, ale predplatiteľov,“ píše Hadjadj.
Z vlastnej skúsenosti môžem dosvedčiť, že ak ste človekom, ktorý sa často verejne vyjadruje k svojej viere, nie je možné, aby ste si po prečítaní tejto pasáže nevstúpili do svedomia.
Filozof svoje dielo zakončuje konštatovaním, že na otázku „Ako dnes hovoriť o Bohu?“ neexistuje nejaká jednoznačná teoretická odpoveď, ale odpoveďou má byť každý z nás.
„To najdôležitejšie nie je mať, ale byť. (…) Nie mať poruke slová o Bohu, ale byť si navzájom Božím slovom“ – čiže nasledovať Krista na jeho ceste kríža (a radosti).
Trochu náročnější text, který jsem nedokázal přečíst na jeden zátah, ale musel dávkovat po kouskách. Na danou otázku rozvíjí odpověď, že nám nemá jít o formu, ale obsah. Značně se soustředí na kritiku čistého "umění" komunikace (povrchního a pokryteckého), která se prezentuje v současnosti jako kvalita sama o sobě.
"Pokud začneme sami vyměňovat hostii za třípatrové hamburgery, pokud uděláme ze mše velkolepé fascinující představení, pokud začneme mluvit tónem dětí tohoto světa a z řádu bratří kazatelů uděláme reklamní agenturu, co se stane? Budeme za(u)jímat místo osvobozování, hypnotizovat místo probouzení, nezískáme bratry, ale klientelu, ne tvé syny, ale odběratele."
"Kristus přichází spasit člověka, a ne vyrobit nadčlověka."
Asi skúsim aj iné veci od Hadjadja. Táto kniha je prepisom a rozšírením jeho príspevku zo Synody o novej evanjelizácii v roku 2012. Osobitne ma na tejto neveľkej knihe oslovila časť kde veľmi originálnym spôsobom analyzoval, čo znamená slovo, čo to je “rozprávanie”. A potom podáva veľmi zaujímavú diagnózu dnešnej doby s rôznymi konkrétnymi implikáciami, pričom sa usiluje vyhnúť zjednodušeniam a typickým extrémom.
De Dios sólo podemos apenas balbucear, porque siempre será más grande que los que nuestras pobres palabras puedan expresar. Hadjadj se plantea que comenzar por la cuestión del cómo nos hace caer en la trampa de olvidarnos del qué y del por qué. Al mismo tiempo hay que plantearse: ¿a quién hablar de Dios? ¿Es posible transmitir la Palabras si estamos vacíos, si no estamos nosotros llenos también de esa Palabra? ¿Qué características tiene nuestro siglo? pues la palabra ha de ser dicha para el hoy.
How to talk about the God today is great book fom Fabrice Hadjadj. I recommend it to all people that strugle with the question and it gives a valuable insight how to think and act as a catholic in this world today.