Pokračovanie Čierneho zošita (2017) nominovaného na Anasoft Literu a Cenu EU za literatúru. Nové strašidelné príbehy Richarda Pupalu vás opäť zavedú medzi paneláky Petržalky, na slovenský vidiek či do temného lesa počas letnej noci. Všetky majú spoločný okamih, keď našu realitu naruší čosi tajomné či neobvyklé a vychýli ju z bežných koľají; nič už nebude ako predtým...
Richard Pupala (1972) je prozaik. Pochádza z Veľkého Krtíša. Študoval žurnalistiku na FiFUK a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Počas štúdií scenáristiky na VŠMU sa živil ako barman v legendárnom U-clube, neskôr ako novinár. V roku 2007 zvíťazil v súťaži Poviedka. Momentálne pracuje na hranej filmovej dráme Pivnica a ako dramaturg sa podieľa na filmovej adaptácii dvoch svojich poviedok zo zbierky Návštevy.
Prvý Čierny zošit ma zaujal prepojením psychologických prvkov a hororu. Autor ich vedel podať s atmosférou bez využitia „drsnejších“ prostriedkov, čo mi síce prišlo trochu škoda, ale to je už otázka vkusu. Ako je na tom druhý zošit? Predstavím vám najzaujímavejšie poviedky:
"Jednej letnej noci" rozpráva príbeh poskladaný z dvoch časových línií o chlapcovi, ktorý sa pokúsi vyvolať samotného Diabla. Pre človeka, ktorý aktívne počúva black metal a sleduje horory, je táto téma asi najopotrebovanejšia zo všetkých, no autor ju podal až kingovským spôsobom – cez dobrodružstvo mladistvých. Trochu mi to pripomínalo "Stand by Me".
Pri poviedke "Dom s verandou" som si spomenul na jednu časť zo seriálu "Verte, neverte" o žene, ktorá snívala o dome, ktorý si túžila kúpiť. Keď šla na jeho prehliadku, spoznala ju domáca – ako ducha, ktorý tam straší. Presne rovnaký námet nájdete aj tu, len s tým rozdielom, že je podaný cez postavu nespokojnej manželky bohatého človeka. Rozprávač je najväčším plusom tejto poviedky.
"Mäkké časti" – Muž stretne bývalú spolužiačku s malým dieťaťom a ponúkne im bývanie. Najprv sa zdá všetko v poriadku, no situácia sa dramatizuje a v hlave mu stále hrá veršovačka, ktorá končí slovami: „Do pusinky, ham!“ Znepokojivá myšlienka metaforizuje hnev a bezbrannosť spojenú s výchovou dieťaťa.
"Kliešť" – Najlepší kúsok z knihy sleduje alkoholika, ktorý dostal boreliózu, prepadáva tekutému démonovi a postupne sa mu zjavuje čierny muž (pekné prepojenie na prvý príbeh).
Oceňujem prepojenia jednotlivých poviedok, či už námetmi, alebo postavami, vďaka čomu táto kniha pôsobí ako ucelené dielo.
Nechcelo sa mi púšťať do hororov, ale tieto mrazivé poviedky, podobne ako Prvý čierny zošit, sú viac sociálna tragika než bububu, hoci zimomriavky z nich mám. Pupala opäť poukazuje, že zlo (temný pán, tieň s grimasou) silnie na hranicu hororu na základe ľudských slabostí (alkoholizmus, psychická porucha...), a to je to hrozivé gro poviedok. Páčila sa mi tiež prepojenosť jednotlivých poviedok v Petržalských rozprávkach
S touto knihou som dlho bojoval, až som to v jej troch štvrtinách vzdal. "Prvý" Čierny zošit sa mi veľmi páčil. Hororové poviedky boli zručne napísané, ruka skúseného autora (navyše vyštudovaného scenáristu) sa pozná. V podstate to boli sociálne poviedky zo slovenskej periférie s hororovými prvkami. Sám autor slovami jednej z postáv hovoril niečo v zmysle, že stačí povedať slovo "Hnúšťa" a padne na vás ťažoba. Petržalku autori tiež často používajú, keď chcú navodiť pocit depresie. Petržalské poviedky sa dali čítať aj samostatne, ale dokopy tvorili celok, kde sa dejové línie pretli. "Dvojka" je iná, podľa mňa menej čítavá. Mal som pocit, ako keby som sa brodil v bahne, čítanie mi išlo veľmi pomaly. Jedna poviedka však bola výborná, tá o bábike Žanetke. Išlo o hračku, ktorá začala ovládať dcéru hlavnej hrdinky. Táto patrila medzi "petržalské" poviedky, ktoré majú opať v knihe svoje miesto. Myslím, že aj tu sa nakoniec dejové línie pretnú, ale nemal som chuť si to overiť. Toto je písanie, ktoré berie energiu.
Bolo to tak za 3,5, ale rada zaokrúhlim na štyri. Je fascinujúce, ako autor dokáže prepojiť sociálnokritickú drámu s hororom, a táto rovina sa mi extrémne páči. Dokonca by som povedala, že takto nejako by mal vyzerať "slovenský horor". Nežije ho azda každý z nás v tejto bezútešnej každodennosti? :)
Dedina v Kliešťovi, kde sa prevaľuje ranná hmla po cestách a na jeseň dymia pálenice v letných kuchynkách bola výnimočne autentická, prežívanie hlavných postáv nemenej. Niektoré poviedky (Dom s verandou, Mäkké časti) boli síce predvídateľné, ale ťahali to v prvom prípade zaujímavým zasadením do sveta úspešnej filmovej producentky a vzťahovou rovinou, vôbec nie hororom, v druhom prípade napätie držala hrôza visiaca nad každou stránkou. Každá z poviedok mala niečo do seba a ani jedna nebola vyslovene slabá. Čo mi však chýbalo, bolo lepšie vypointovanie. Tak nejako sa mi zdalo, že zakaždým to, čo autor starostlivo pár desiatok strán budoval, akosi na záver vyfučalo do prázdna. Alebo som len nepozorne čítala.
Ale ak bude tretí zošit, určite si ho prečítam tiež, a budem sa tešiť!
Lucídne sny, opustené domy, chytanie motýľov, bezdomovectvo, halucinácie, borelióza, delírium, stratená bábika... A nad všetkým sa vznáša desivá hmla osamelosti väčšiny ľudských bytostí. Vlastne je fascinujúce aké horory sú všade okolo nás. Fantastická kniha!
Asi môj favorit z Anasoft Litery 2024, silné temné príbehy, ktoré sa však nezaobídu bez trochy humoru. Poviedka Nové meno je vynikajúca, ďalšie skvelé sú Kliešť, Mäkké časti.
Wow! Príbehovo oveľa lepšie dotiahnuté poviedky ako v Čiernom zošite. Čítala som so zatajeným dychom - za mňa najlepšia poviedka jednoznačne Mäkké časti a Kliešť.
A to je celý problém nepremyslenej pomsty. Mení veci, ktoré neboli v pláne.
Lebo keď vzniknete naraz, v tej istej chvíli, akoby ste v maminom bruchu uzavreli dohodu.
Oči vidia, no hlava už nevysiela signály, len ukladá kamsi dozadu.
Deti sú bezmocné, nevedia, ako čeliť temnote.
Svetu vládne Satan. Ľudia sa k nemu modlia ani o tom nevedia, a všetkých spája zosieťovaná nákaza, mor nového tisícročia.
Kniha nominovaná na cenu René. Ako prvé musím povedať, že najviac ma zaujal obal knižky. V čielkach som videla čosi temné, akoby tvár niekoho, kto na tento svet nepatrí, ale teraz už k obsahu. Bolo to... Nečakané? Prvý príbeh ma uviedol do stavu, keď som si myslela, že budem celých 270 strán čítať o Satanovi, čo by mi teda nevadilo, a tak trocha to bola aj pravda. Prepojenia medzi príbehmi boli úžasné. Vážne, niečo takéto som teda nečakala. Príbehy pospájané nielen myšlienkou, ale aj postavami, táto idea sa mi veľmi zapáčila. Plusový bodík dávám aj za využitie vulgarizmov, vtipov a nárečových slov. Veľmi pekné boli aj príbehy obyčajných ľudí a celkovo vidina alkoholizmu a smrti bola pekné vykreslená. To, za čo strhávam bod je koniec. Proste jedným slovom... Nechápem. Skončilo to zaujímavo, no tak úplne som príbeh nepochopila. Zomrela? Žije? Uniesli ju? Skutočne neviem. Spoločná idea vidiny niečoho temného, čierneho obrysu v tme, ktorý spočiatku len stojí a zazerá, potom sa hýbe, rozpráva až nakoniec precitne a ukazuje svoj svet, jednoducho úžasné. Mne osobne tam vadilo nedostatok akcie, áno, chápem, že niekomu naháňačka o život pred smrťou príde vzrúšo, no mne tam po tom všetkom chýbalo napätie, ktoré nebolo predvídateľné. Po prvých troch častiach som pochopila, čo ma čaká a moc sa tam toho potom nemenila. Ak by vás však Richard Pupala zaujal, tak si myslím, že by ste jeho knihám mali dať šancu, pretože skutočne majú niečo do seba.